pondelok 17. júna 2019

poviedka: BLOODY SUNDAY


Túto sci-fi (post-apokalyptickú?) poviedku som napísala, keď som mala 24 a depresívne kúsky na papieri mi išli jedna radosť 😆 Ale ako takmer vždy... ide tak trochu o lásku ♥. Vo svete plnom červov. (Ktoré vraj pôsobia ako červy z Duny, čo je asi pravda, ale musím na oplátku priznať, že Dunu som nikdy nevidela a nečítala ... vychádzala som zo znepokojujúceho sna o červoch. Pretože – sny ma inšpirujú dosť často :).

 .......


BLOODY SUNDAY





            Príšery.
            Jednoduchý názov.
            Čo viac bolo treba vymýšľať? Treba perličkovať, okrášľovať smrť? Urobiť ju poetickou?
            Boli to iba príšery.
            A žili s nami tak dlho. Zaplavili a zničili našu budúcnosť. Jedného dňa, veľa veľa generácií predtým, ako sa narodila tá moja, sa prosto a surovo vytvorili. Akoby ich vyvrhlo zemské jadro.
            Chodiť sa stalo nebezpečné. Utekať – smrteľné.
            Zaplavili celú planétu a áno, prvé príšery prichádzali z jej stredu, zo žeravého srdca nášho domova. Obrovské svietiace červy, ktoré nám otriasali pôdou pod nohami, keď sme cítili ich článkovité chrbty pod chodidlami.
            A živili sa nami.
            Vtedy do našej rodiny prišla ona.
            Niečo ma k nej priťahovalo.
            Bolo to jednoduché, ale zároveň aj rôznorodé, ako celý kozmos významov, ktoré v sebe nieslo slovo „príšera“.
            Podobala sa na niekoho, koho som kedysi milovala...
**********
Pamätám si, keď prišla, ako to bolo.
            V noci.
            V dome sa ozývalo tichučké klopkanie, ale my sme už po stáročia boli zvyknutí vnímať jemné a tiché zvuky, pretože hluk a prudké pohyby už dávno neboli súčasťou našich životov. Prebrali sme ostražitosť lovených zvierat.
            Avšak i tak, ja som pochopila, že sa niečo deje, ako posledná. Zobudila som sa na pocit osamotenia a keď som otvorila oči, miestnosť, v ktorej sme s Irom spávali, bola skutočne prázdna.
            O niekoľko sekúnd som potichúčky kráčala po uzučkej chodbe s kamennými stenami, ktorá viedla k otvoreným vchodovým dverám. Opatrne som prekladala nohu pred nohu, aby nič, čo sa pohybuje v útrobách zeme, nepocítilo, že po podlahe kráča korisť.
            „...A vy by ste ma prichýlili?“
            Počula som jej hlas. Bol nerozrušený a aj otázka, hoci odpoveď pre osamelého jedinca znamenala prežitie, alebo smrť, bola vyrieknutá vecne, takmer až bezstarostne.
            Bosé a nahé nohy ma oziabali.
            Ešte som ju nevidela.
            „Máme čo robiť, aby sme uživili jeden druhého a ty si myslíš, že si  na krk zavesíme ešte aj teba?!“ - Irov hlas bol nepriateľský a tón absolútne necitlivý.
            Bola som jediná žena, ku ktorej prechovával úctu.
            Alebo si to len namýšľam?
            Moja rodina a môj Ira sa stali radom tmavých nezreteľných postáv stojacich oproti sebe pri studených stenách chladnej budovy – rodičia, bratia, sestra, starý otec a Ira.
            „Ja už nemám rodinu,“ podotkla oznamovacím tónom.
            Nechcelo sa mi veriť, že nič v jej hlase neprezrádzalo túžbu žalostne prosiť o prijatie do našej rodiny.
            Zastala som uprostred chodby, na pomyselnom začiatku radu z tiel ľudí, s ktorými som žila a konečne som zbadala nočného návštevníka.
            Mesiac vykúkajúci z poza jej ramena, akoby noc priniesla práve ona, mi znemožňoval vidieť jej tvár. Nemala výraz a jej oči sa neskutočne ligotali za sklami okuliarov. Jednou rukou (v čiernom svetri s kapucňou) sa zľahka dotýkala okraju dverí, krátke červené nohavice, pod kolenami utiahnuté pásmi zauzlenej látky, s čiernym opaskom a čierne tenisky,  boli bežným, čistým oblečením, ktoré o nej nič bližšie nevypovedalo.
            Ešte som nechápala, že by ma mohla zaujať.
            „Ira, zabudol si, ako si k nám prišiel ty?“ - môj otec mu trocha vyčítavo pripomenul jeho vlastnú „noc príchodu“.
            Pod bosými nohami som zacítila jemné vibrovanie. Čosi hlboko pod nami plynulo prerážalo zem.
            Zostane s nami?
            Vibrovanie sa náhle menilo na citeľné otrasy.
            Rodina, jeden za druhým, sa primkli chrbátmi k stenám, ona zostala nepohnutá, ani nestuhla, jej postoj vyjadroval uvoľnenie.
            Je jej azda jedno, že na ňu môže zaútočiť?! - neveriacky som premýšľala v narastajúcom hrmote a otrasoch, tak ohúrená jej trúfalosťou, že som nakoniec ani ja sama nevykazovala žiaden pud sebazáchovy.
            Cítila som, ako obrovský červ prešiel kdesi podo mnou a v otriasaní, v ktorého sa zo stien odlupovali kusy kameňa, sa približoval kdesi k nej.
            Betón na chodníku za ňou praskol ako škrupina od vajca.
            „Za ňou!“ ohlušujúce zvuky preťal matkin hysterický výkrik.
            Otec s Irom obaja vystrelili k nej a každý za inú ruku ju strhli do chodby, práve vo chvíli, keď z praskliny za ňou vystrelil do výšky hrubočizný ovál s rohovitou, ale polopriesvitnou kožou, v ktorej útrobách zreteľne žiarili vnútornosti, ako zaliate žeravou lávou.
            Prepadla dovnútra a oni ju bez rozmyslu pustili.
            Urobila kotrmelec a dopadla na chrbát, hlavou k mojim bielym, málo používaným chodidlám.
            Azda všetky ruky prudko zatreskli dvere za telom obrovskej mäsožravej príšery. Sklenená výplň sa chvela. So zatajeným dychom, teraz už aj ona, sme sledovali, ako sa zlato-oranžová červia čiara s obrovským lomozom vzďaľuje.
            Tras stien sa pominul. Chvenie opäť prechádzalo iba do jemného, zlovestného vibrovania.
            Nastalo ticho.
            Vyzdvihla sa na lakťoch.
            Chvatným pohybom, keď vzhliadla ku mne, si prehodila trochu nepravidelne prestrihané tmavé vlasy, dozadu. Spadali jej najviac len po bradu.
            Uprela na mňa oči, ktoré mohli byť hnedé ako blato, možno zelené v žiare červých vnútorností.
            V tej chvíli sa mi rozochveli kolená. A neschopná slova som si s ňou vymieňala pohľad, ktorý bol čudne detský a málo, máličko vydesený.
            Boli to jeho oči.
            Jeho pohľad, keď odišiel. Odišiel hľadať inú „rodinu“.
            Pretože už ma nechcel.
            Niekedy som jej tie oči túžila vybrať, ukradnúť.
            Nepatrili jej.
            Ale jemu.
***********
Ubehlo niekoľko mesiacov, ale nebolo podstatné koľko. Čas nehral rolu. V tomto svete. Bolo ich málo. Asi dva. Už som jej nechcela ukradnúť oči. Bola niekto iný. Ira ju nemal rád. Niekedy som mala pocit, že na ňu žiarli.
            Ale prečo by mal? Ona nebola on, bola iba nejakým dievčaťom bez rodiny a jediný dôvod, prečo som s ňou rada trávila čas, bol ten, že mi voňala novotou.
            Nebolo potrebné pripúšťať si, že aj svojou povahou pôsobila minimálne ako jeho sestra.
            „Páči sa ti tento život?“
            Niekde do tmy hlbokého a temného zamyslenia doľahol jej vecný hlas.
            Spúšťala šálku s nesladeným bylinkovým čajom na okraj strechy, na ktorej sme spolu mlčky sedeli a popíjali. Slnko začínalo nepríjemne pražiť, ale udržiaval nás tu hore chladivý vánok, kvôli ktorému som mala ruky spustené na čiernej, niekoľkovrstvovej sukni.
            „Solus,“ povedala moje meno, hoci som na ňu už hľadela.
            Badala, že mám zastretý pohľad, uvažujúc, čo je to za nečakanú otázku. Nič iné predsa nepoznám, tak ako by sa mi nemohol...
            „Chýbajú mi veci, ktoré som nikdy nepoznala,“ - niečo vo mne, niečo utajené, sa rozhodlo povedať jej, čo som ešte nikomu nepovedala.
            Jemne sa usmievala, akoby práve to čakala.
            Pieskové vlasy sa mi nahrnuli do tváre, trhnutím hlavy som ich odhodila a hľadela som pred seba na sivé, navonok ľudoprázdne mesto, v ktorom však žilo množstvo tichých, poschovávaných ľudí, ktorí vedeli, že je rozumné zdržiavať sa vo vysokých poschodiach, kde kroky neznamenajú smrť.
            „Čo ti chýba najviac?“ spýtala sa.
            Pozerajúc na rozostavané mosty, ktorými sa ľudia ešte snažili zachrániť a iné nedokončené stavby, ktoré červy rozbili skôr ako boli hotové, som podotkla:
            „Všetko, čoho sa už ľudia dávno vzdali. Nie som si istá, nerozumiem, či je moja obeta potrebná, ak som to všetko, čo nesmiem robiť, nikdy nepoznala.“
            Po očku som na ňu pozrela.
            Bola až nebezpečne naklonená, celým telom otočená ku mne a vyzerala tak pobavene, akoby sme ani nežili v rovnakom svete. Vedela pôsobiť, akoby sa jej okolitý svet netýkal. Bola flegmatik, ako býval on.
            „Povedz mi, čo by si chcela spraviť ešte skôr, ako zostarneš s debilom ako je Ira?“ až dychtivo sa spýtala.
            To bolo prvýkrát, čo si dovolila vysloviť svoj názor na neho. Ale mne iba cuklo kútikmi úst. A zrazu som bez vzájomného vysvetlenia cítila, že sme tým odteraz tak trochu spriaznené.
            „Bežné činnosti,“ - zasnívala som sa, zatiaľ čo kdesi ďaleko pod nami a pred nami, na ulicu vystúpil opustený človiečik. „Chcela by som mať tú možnosť, vybehnúť tam,“ - ukázala som prstom kdesi za domy, - „...kde sa črtá tá malá lúka. Chcela by som len tak ráno vstať, napríklad v nedeľu, keď to vraj kedysi býval voľný deň a prechádzať sa, alebo utekať, áno, chcela by som utekať po lúke a blázniť sa.“
            Môj úsmev, nevinnejší a neznalejší ako jej, sa zväčšil, hoci hrdlo sa mi zovrelo z úzkosti nad prázdnotou, ktorú som vyjadrila.
            „Ty si ale zvláštna,“ vydýchla.
            Prudko som k nej otočila tvár a vypúlila som oči.
            Kdesi v diaľke akoby hrmelo, ale bola to len otriasajúca sa zem.
            „JA?!“, prekvapene mi vyletelo z úst.
            A to mi hovoríš práve TY?!
            Vyzerala, že sa naozaj kráľovsky zabáva.
            „Ešte nikdy som nestretla niekoho, kto by túžil po krvavej nedeli.“
            chvíľu som na ňu ohromene civela, kým som si pospájala nitky zmätených myšlienok do predstavy reality a pochopila som, čo tým myslela.
            Opäť som sa neubránila. Kútiky úst sa mi zdvíhali smerom hore.
            Nakláňali sme sa k sebe, usmievali sa a zrazu sme to nevydržali a vyprskli sme do hlasného smiechu. Tak hlasného a uvoľneného, ako toto popolavé umierajúce mesto už roky nezažilo.
            Odsúdené na zánik.
            Pri predstave krvavej nedele sme sa smiali ako deti.
            Kilometre pred nami vystrelil do výšky monštruózny červ a príšera s okrúhlou papuľou zhltla malú čiernu bodku – osamelého človiečika.
            Tvárili sme sa, akoby sme to ani nepostrehli a smiali sme sa ďalej.
**********
Sedela som na posteli, uprostred noci, pritískala som si k hrudi chladnú vlhkú prikrývku a so zornicami rozšírenými strachom, som hľadela do tmy.
            Okrem zvuku nočného dažďa sa ozývalo aj duté hrmenie z najnižších poschodí budovy a prapodivné znepokojujúce chvenie, ktoré plynulo stúpalo z hora až k nám, ako keď hodíte kameň do vody a sledujete zväčšujúce sa kruhy. Jemný tras stien, ako príšery prechádzali pod základmi budovy a mohli ju kedykoľvek zbúrať aj s nami, čo sme nesmeli utiecť, pretože pohyby znamenali rovnaké riziko, ma vohnalo do skľučujúceho ustrnutia. Ira sedel tiež, hneď vedľa mňa na veľkej posteli a žlto-belasými očami podfarbenými zlosťou, sledoval ju.
            Azda nikto v tejto miestnosti nie je týmto šialeným životom rovnako traumatizovaný ako ja?! - nerozumela som sama sebe.
            Pohla som stuhnutou šijou, cítiac mizériu o niekoľko poschodí pod sebou.
            Spala schúlená v kresle pri škaredej začiernenej stene, okuliare stále a dokonca jemne, držala v jednej ruke a nič, ani len Irov nenávistný pohľad, ktorý na ňu ako na večného votrelca vysielal, ju nemohlo zobudiť.
            Po večeri prišla a povedala, že chce byť cez noc s nami, pretože máva zlé sny.
            Nemohla som ju odmietnuť (...nechcela...som...), hoci to povedala tónom, ktorý nevešil žiaden zlý sen.
            Teraz som sa rozptyľovala uvažovaním, či má naozaj nepokojný spánok, alebo iba chcela byť so mnou v izbe.
            Budova sa opäť nebezpečne zatriasla, dokonca aj Ira s rozšírenými očami vzhliadol k stropu, akoby čakal, že na nás spadne, ako už padala omietka.
            Ona sa iba usmiala zo spánku.
            Tá druhá možnosť sa mi začínala zdať vierohodnejšia.
            Dokonca...som dúfala, že to tak bolo.
**********
Zakrádala som sa v noci tichou chodbou za ňou. Mali sme plné bruchá kompótu, ktorý sme práve naprosto nedovolene zjedli.
            Začínali sme spolu vymýšľať podobné hlúposti. Ako dve malé sestričky.
            Jej prítomnosť priniesla do môjho života malú bodku svetla a ani som nevedela, či to bolo ňou samou, alebo jeho očami, tam na počiatku toho všetkého.
            Dnes v noci sme sa šepky rozprávali, trochu viac ako obvykle. Ja som rozprávala o sebe a čakala som, že na oplátku aj ona konečne niečo povie.
            Blížili sme sa ku koncu úzkej chodby v budove, chcela som jej ukázať, kde mám sebecky schovanú čokoládu, keď z opačného konca za nami sykol Ira:
            „Solus! Poď už spať!“
            Obe sme zastali a obrátili sa k nemu. Kdesi v tme nezreteľne svietila jeho bledá tvár. Dúfala som, že bude hrať karty s mojimi bratmi oveľa dlhšie.
            „O chvíľku,“ povedala som.
            Zamračil sa. Čím viac som jeho tvár porovnávala s jej pokojnou, hnevom nezhyzdenou tvárou, tým viac som ho začínala...prestávať mať rada.
            „Poď teraz!“ zrazu sa zlostil, bol ako na spúšťač. „Povedz JEJ, aby tiež išla...,“ - vymenili si pohľady, - „...spať!“
            Niečo maličké, poslušné vo mne ma primälo urobiť krok smerom k nemu.
            Vtedy som na ruke, tesne pod lakťom, zacítila stisk studenej dlane. S trhnutím som sa na ňu prekvapene pozrela. Nepamätala som si, či sa ma vôbec niekedy dotkla a nikdy som si nebola istá, či má vôbec dotyky rada.
            „On pre teba nie je ten pravý,“ povedala ticho, Ira ju nemohol počuť, ale dosť zreteľne a presvedčivo.
            Údivom som jemne pootvorila ústa. Fakt, že mala o mňa starosť, zvláštne narušil jej auru všeobecnej netýkavosti.
            „On je jediný...,“ začala som, azda mierne rozčarovane, zatiaľ čo z Irových úst opätovne a neláskavo vychádzalo moje meno.
            Solus...Solus...Solus...
            „On nie je jediný, koho máš,“ oznámila mi.
            Čakala som, že sa teraz pobavene pousmeje.
            Nič také sa však nedialo. A ja som pocítila, ako mi okolo ruky silno stláča prsty.
            „Mala by si pochopiť, že si zaslúžiš niekoho lepšieho, ako je on,“ povedala mi, nezvyčajne vážna.
            „A koho?“ nečakane som sa spýtala.
            Zmocnil sa ma pocit, že obe máme na jazyku konkrétne meno, hoci ja som ho chcela zhltnúť a neuveriť tomu.
            Znova otvorila ústa, ale Ira zvýšil hlas.
            „Nebuď hlúpa, vieš, že sám nezaspím!“
            zdvihla oči nado mňa a prvýkrát som ju videla zamračiť sa. Vyrušil ju. Otvorila dvere od izby, pri ktorej sme stáli, s výrazom, že náš rozhovor ešte neskončil.
            Vošla dnu a ja, zvedavá a opantaná niečim novým, som vošla za ňou, hoci Ira si to už hnevlivo razil cez chodbu k nám.
            Zastali sme pri dverách.
            „Si príliš dobrá pre neho,“ vravela mi, keď jednou rukou dvere zatvárala.
            Asi bol rad na mne, aby som súhlasila, poprípade aspoň rozpačito pokrčila ramená, ale ja som bola schopná iba mlčať a hľadieť jej do očí.
            Nepamätala som si, kedy mi niekto povedal niečo takéto, povedzme, že milé a rozhodne som si nespomínala, že by to povedal niekto, kto by mal oči a povahu človeka, ktorého som milovala.
            Vydržala môj pohľad, dokonca v ňom možno spočinula rovnako hlboko ako ja v jej očiach, pretože jej výraz bol náhle smutnejší, taký, aký sa zračí v tvárach, keď niekoho zaleje pocit odovzdanosti.
            Sledovala som ju v šere izby, len vo svite mesiaca – jej oči, ktoré boli teraz hnedé, sa jej ligotali za okuliarmi, bledá pokožka bola postriebrená lunou, jej tvár mala výrazné, široké lícne kosti, akurát na pohladenie.
            Už ani jedna z nás nechcela povedať nič a ticho bolo napäté a oslobodzujúce zároveň.
            Myslím, že som spoza dverí začula svoje...nepodstatné...meno.
            Ozvalo sa výrazne počuteľné šťuknutie, stále natiahnutou rukou otočila kľúčom v zámke, bez toho, aby odo mňa odtrhla pohľad, alebo sa čokoľvek medzi nami nečakane zmenilo.
            Do dverí tak prudko udrela Irova ruka, až sa celé zatriasli.
            „Solus! Okamžite odomkni! Čo to vyvádzate?!“
            Akoby sme ho ani nepočuli, hoci začal zúrivo trieskať a dožadovať sa otvorenia.
            Ja som ho naozaj nepočula.
            Ako som na ňu tak hľadela, na ničom zrazu nezáležalo a najmenej na tom hlúpom mužovi, čo si ma tak prudko nárokoval.
            Pretože som stála oproti niekomu, kto sa pozeral spôsobom, kto sa správal spôsobom, ako ten, koho milujem. Bola ako on a mne, až s bolestivým chvením v srdci, napadlo, že ona JE on. Že ona má všetko, čo mal on, všetko to, pre čo som ho milovala
            Že ona je on...je on...je on...
            A zrazu nebolo podstatné ani to, že je to vlastne trošku vyššie dievča, v čiernom svetri, krátkozrakejšie ako chlapec, ktorý v nej mal svoju dušu. Už mi nezáležalo ani na tom, v kom on je.
            Milujem ho takého...aký je.
            A viem, prečo.
            Strnulo a pomaly som k nej zdvihla obe ruky.
            Čo sa dialo za dverami, neexistovalo.
            Zrazu sa sama pohla a vložila si tvár medzi moje dlane. Srdce mi tĺklo ako o závod, keď som si jej tvár pritiahla k svojej a naše pery sa pobozkali.
            Neodradilo ma nič, ba čo viac, moja láska k nej...alebo k nemu...alebo najpravdepodobnejšie – k nim obom...vytryskla ako gejzír, ktorý práve prerazil najsuchšiu zem. A keď ma chvatne objala, pričom už teraz sme spolu sotva stíhali dýchať, tiež som sa k nej primkla.
            Trocha neisto cúvala, až kým ju nezastavila posteľ. Spadla na chrbát a ja na ňu. Bozkávalo sa s ňou tak ľahko... Mierne som sa skĺzla, začínali sme byť takmer až nedočkavé, keď som sa sunula späť k jej tvári, lícom som sa ako mačka obtrela o jej červené nohavice nad kolenom. Schmatla mi rukávy na košeli a ťahala ma k sebe, až kým sme tváre znova nemali pri sebe a nezačali sa krátko, prudko a vzájomne sa provokujúc, bozkávať.
            Keď som ju znova chystala pobozkať dlho a dusivo, okrem tresknutia do dverí sa ozval aj zlovestný kovový zvuk, napovedajúci o rozbitej zámke...a až ten nás vytrhol z tohto vzájomného uvedomenia sa.
            Otočila som tvár, ona nepohodlne nadvihla hlavu a ostražito sme sledovali dvere.
            „Vyrazí ich,“ vydýchla som.
            Po týchto slovách sme sa ako na povel obe ako tak spamätali. Ešte sme si vymenili bozk a čo najrýchlejšie sme sa snažili vyzerať čo najnormálnejšie. Uhladzovali sme si vlasy, upokojovali dýchanie a v poslednej chvíli, keď Ira vyrazil dvere, sme zareagovali ako dve malé pristihnuté dievčatká.
            Dosadli sme vedľa seba na okraj postele, kolená pevne pri sebe, vystreté, s rukami zloženými v lone.
            Dvere treskli do opadanej steny a do izby, zúrivo, krok po kroku, zatínajúc päste, vchádzal on.
            „Prečo ste sa tu VY DVE zamkli?!“ skríkol a po tvári sa mi vyhadzovali červené fľaky.
            Snažila som sa vyčariť čo najrezervovanejší výraz, no sotva som udržala dych na uzde. Obávala som sa, že ona sa vedľa mňa výsmešne usmieva a ostro ho prebodáva ligotajúcimi sa očami. (A mala som pravdu)
            Na diaľku do mňa zabodol ukazovák.
            „ODPOVEDZ!“
            Celkom nečakaná a okamžitá zlosť, ktorá vo mne bublala, v jedinom okamihu stúpla zo žalúdka až do hlavy.
            „A čo si AKO myslíš, že sme tu SPOLU robili?!“ vyletelo mi z úst, prudšie a hlasnejšie, ako kedykoľvek predtým.
            Potlačila som nutkanie previnilo si hryznúť do pery.
            Teraz som čakala ešte väčší výbuch.
            Lenže, na moje neskutočné prekvapenie, akoby k nemu moja veta, takmer vypľutá nenávisťou, skutočne dorazila. Začínal sprudka dýchať, ale predovšetkým preto, že sa viditeľne snažil utlmiť. Z bojovného nahrbenia sa náhle vystrel, dokonca sekundu pôsobil zmätene.
            Asi nad tým premýšľal a došlo mu, že ...hm...sme tu asi my dve dievčatá skutočne nemali čo robiť.
            Lenže následne mu oči spočinulo na niečom tesne pod mojou bradou a ako to tak sledoval, videla som, ako obratom zatína čelusť a červenie.
            Rýchlo som sa tam pozrela.
            Dva gombíky z mojej košele boli odtrhnuté, limec dokonca natrhnutý.
            Vyrovnaný výraz mi zmizol v nenávratne, zmocnila sa ma panika.
            „TY...!“ sprudka skríkol po nej. „Ja ťa...ja ťa...prerazím! Zabijem ťa!“
            Rozbehol sa priamo na ňu, s rukami natiahnutými vo výške jej hrdla.
            Vtedy som ju prvýkrát videla a počula spraviť niečo tak dievčenské, ako bolo vysoké zjačanie.
            Odskočili sme od postele, práve keď o ňu doslova zakopol, každá do inej strany. Bez zaváhania sa otočil a rozbehol sa cez izbu za ňou.
            „Nechaj ju!“ kričala som, ale čo mi to bolo platné?!
            Nemala ani kam utiecť.
            Opäť vykríkla, tentoraz hlbšie, bol to skutočný výkrik osoby, ktorej chce niekto ublížiť, keď ju, hoci bol nespravodlivo o hlavu vyšší, sotil do tvrdej steny, ale kým stihla spadnúť, jednou rukou jej schmatol hrdlo a tisol ju o mokrý kameň.
            Nemala som čas premýšľať, iba sa mi v zornom uhle zrazu objavila stará a rozpraskaná stolička a ja som razom vedela, čo robiť. Neviem, kde sa vo mne náhle objavila toľká sila, ale schytila som jednu nohu stoličky a do zvyšku som s výkrikom kopla. Práchnivé drevo zapraskalo a v ďalšej chvíli som mala v ruke iba nohu stoličky.
            Otočila som sa a bežala som k nim, stále ju držal pod krkom a druhou rukou sa ju chystal udrieť.
            Hneď od začiatku som ten kus dreva držala oboma rukami zdvihnutý nad sebou a teraz som mu ním silno udrela do hlavy.
            Ira vykríkol, dokonca sa mu zo svetlých vlasov okamžite spustila krv a pustil ju. S dlaňami na spánkoch sa zatackal, ale neodpadol, dokázal urobiť krok k nej.
            V tvári sa jej zračila skutočná obava. Prišlo mi jej veľmi ľúto, až som takmer stratila dych od žiaľu.
            Bez rozmyslu sa rozbehla k otvorenému oknu a potom už som len videla, ako sa jediným svižným výskokom ocitla na parapete, od nej sa razom odrazila teniskou a preskočila von.
            NIE! - čosi vo mne strašne, strašne vykríklo.
            Odhodila som kus dreva, Ira sa stále potácal, napoly omráčený a ponáhľala som sa k oknu. Oboma rukami som sa oprela o parapetu a vyklonila som sa.
            Dopadla na nižšiu časť rovnej strechy a ozlomkrky utekala skrz kamennú kocku.
            „Volpes!“ vykríkla som z plných pľúc jej meno.
            Ochromil ma dobre známy, takmer až umŕtvujúci strach.
            „NEUTEKAJ mi ZNOVA!“ skríkla som, lenže ona sa neobzrela, šinula si to po striebrom zaliatej ceste a s výskokom zmizla na ďalšej, nižšej časti strechy.
            Na ničom ďalšom už nezáleží – zasa mi horúčkovito napadlo.
            V nasledujúcej chvíli som robila to isté, čo ona. Preskočila som okno a dopadla som na strechu.
            Rozutekala som sa studenou nocou za ňou.
***********
Kráčali sme vedľa seba.
            Preplietali sme nohy, trocha beznádejne znavené, trocha smädné, ale nebolo to ešte natoľko kritické ako moje myšlienky, hoci mi najviac záležalo iba na tom, že Solus a Volpes sú spolu.
            Išli sme uličkou pomedzi dve vysoké schátrané budovy. Ráno svitlo už pred niekoľkými hodinami, slnko bolo vysoko nad nami a budovy nám aspoň poskytovali milosrdný tieň.
            V noci sme utekali, pretože sme si mysleli, že Ira bude utekať za nami, ale nespravil tak a čoskoro sme si zasa spomenuli, aký je beh neskutočne riskantný a zvyšok noci sme bezcieľne prechodili, tak opatrne, že doteraz sme ani raz nezacítili prítomnosť príšery pod podrážkami.
            Sledovala som jej biele lýtka vykúkajúce z červených nohavíc a ani som poriadne nevedela, kde sa nachádzame.
            Záležalo na tom?
            Čo by...
            Veď....kým sme boli?
            Iba osamelou zaľúbenou zverou, na ktorú sa čo chvíľa začne striehnuť.
            Zrazu sa vychýlila z rovnej chôdze. Prekvapene som zdvihla oči.
            Odklonila sa k stene a s pokojným výrazom, akoby včerajšok existoval iba po tajné jedenie kompótov, sa chrbtom oprela o stíchnutú budovu. Asi si už potrebovala oddýchnuť.
            Nemohli sme však nikde zložiť hlavy a dovoliť si luxus ako spánok, išlo by o život.
            V čoraz chmúrnejšej nálade som sa oprela o budovu oproti nej. Vzhľadom na minimálnu šírku uličky sme aj tak boli takmer pri sebe.
            Vymenili sme si pohľady.
            „Čo budeme robiť?“ zachrípnute som sa spýtala.
            „Mali by sme si nájsť novú rodinu,“ odvetila.
            Ďalej sme na seba hľadeli, pričom naše oči si vzájomne prezrádzali pravdu.
            „Myslíš, že niekde ešte nájdeme rodinu, ktorá bude rovnako pochabá ako moja a v týchto zlých časoch prijme k sebe dvoch ľudí navyše?“ - ja som bola tá, čo nahlas povedala, ako sa veci majú.
            „Nemyslím,“ ľahostajne šepla.
            Takto, len my dve, sme nemali čo jesť, nemali sme ako oddychovať...a nemali sme ako prežiť.
            Napriek tomu, že mi do smiechu práve stokrát nebolo, nebolo mi ani úplne najhoršie, keď som ju, tu a teraz, mala na dosah ruky, čím som mala na dosah všetky zaľúbenia môjho života.
            My umrieme, láska – pomyslela som si a pousmiala som sa na ňu.
            „Môžeme sa...“ - podvihla jedno, ku koncu výrazne klenuté, obočie, - „...skúsiť vrátiť...“
            Dúfala som, že to nenavrhne. Ale spravila to a ja som z nej cítila, že iba čierno čierne žartuje.
            Bolo by to však ľahké.
            Vrátiť sa.
            Do prázdnoty väčšej ako tento nepohyblivý svet.
            Mrazilo ma z toho.
            Z Iru.
            Z tichej rodiny.
            „Nie, nie...,“ - pomaly som pokrútila hlavou, ona si ma takmer až záludne obzerala. „Teraz sme slobodné...a toto ja NECHCEM spraviť...Prečo by aj? Môžeme vymyslieť niečo iné...Spolu...Čokoľvek, čo sme kedy chceli...“
            Ale nebola som si istá, čo nám vlastne mŕtve mesto ponúka.
            „Všetko?“ akosi koketne, usmiata, sa spýtala.
            Jej oči sa vyzývavo zelenali.
            Je neskutočná...
            „Všetko,“ šepla som.
            Všetko...
            Nespúšťajúc zo mňa oči, jemne pohodila hlavou napravo.
            „Je nedeľa,“ dodala.
            Pozrela som sa, kam naznačovala a uvedomila som si, že už sme na konci uličky.
            A za budovami je dlhý priestor plochy so suchou zažltnutou trávou, ktorú som ja, keď som vtedy, sediac na streche, bodla ukazovák do vzduchu, čo som nikdy nevidela skutočnú lúku...za lúku považovala.
            Vrátila som jej pohľad.
            Sledovala ma uprene, azda zvedavá (šialená) na odpoveď.
            Cítila som, ako sa mi pery rozlievajú do čoraz väčšieho úsmevu.
            Pochmúrnosť sa rozptýlila.
            Sloboda sa vo mne rozpínala a zejúca prázdnota sa pozvoľna zapĺňala.
            Zdvihla som chvejúcu sa ruku a ponúkla jej ju.
            Všetko, čo chceme....
            Preplietla si so mnou netrasúce sa prsty.
            Osamelá líška.
            Otočili sme sa čelom k trávnatej ploche.
            Slnko nám udrelo do tvárí. Prižmúrili sme oči a vykročili sme spolu do lúky.
            Ani som nechápala, čo vlastne robíme, ale naše kroky boli už od začiatku až znervózňujúco rázne. Nikto zo starého sveta by tomu asi neporozumel, ale už toto mi rozprúdilo adrenalín v žilách.
            Ona nečakala na povel, na pohľad, na nič...a ja som jej bola vďačná, že ma nenechala rozmyslieť si to.
            Prvá sa rozbehla, bez rozmyslu a zastavenia, zneistenia....prudko ma stiahla zo sebou.
            Bože, to bol ale pocit!
            Nohy sa mi hýbali automaticky.
            Neskutočná...Neskutočné...
            Pre človeka, ktorý nikdy takto uvoľnene a bez strachu neutekal, to bolo skoro ako lietanie.
            Ani som sa nenazdala a naše nohy, striedajúc jedna druhú, nabrali ešte väčšiu rýchlosť a pri sebe nás držali len spojené ruky. Tráva, obloha, v diaľke sa črtajúce budovy, sa mi šialene striedali pred očami.
            To, čo mi vždy zakazovali, urputne a úzkostlivo, sa mi porušovalo ľahko a až bláznivo nádherne.
            Pozrela som sa na ňu.
            Rozosmiala sa.
            Náhla eufória mi vháňala červeň do líc, keď som sa nepredstierane a s chuťou, tiež smiala.
            Vietor mi strapatil vlasy, príjemne chladil a dotváral obraz nikdy nepoznaného behu nie z núdze, ale z radosti.
            Natiahli sme ruky, dostali sme sa trocha ďalej od seba a nakoniec sme sa predsa rozpojili.       
            Bez strachu, že sa už nenájdeme.
            Bez strachu, že sa nám môže niečo stať.
            Rozbehli sme sa s natiahnutými rukami, každá do inej strany, ale stále dosť blízko pri sebe, aby sme zážitok mohli zdielať spolu a nahlas sme sa smiali nad príjemnou neskutočnosťou toho, čo práve robíme. Ako bezstarostné deti. Hoci sme mali 23.
            kdesi blízko a zároveň hlboko pod povrchom hliny sme začínali pociťovať dobre známe vibrovanie.
            Niekoľko metrov za ňou vystrelil do výšky obrovský rohovitý červ a dopadol s masívnym telom na zem, ťažkopádne ako tuleň.
            Musela to cítiť, ale jej tvár bola aj naďalej rozosmiata. Utekali sme bokom, oproti sebe a kúsok odo mňa vyrazila ďalšia príšera. Hystericky, trocha híkavo, som sa zasmiala, keď ma Volpes strhla za ruku, ale nedokázali sme zastať.
            S prstami opäť prepletenými, sme neúnavne utekali po slnečnej lúke, vysmiate a možno aj šťastné...aj keď...Čo je šťastie?
            To, čo máme?
            Či je to len spoločné zúfalstvo?!
            Teraz som strhla ja ju, keď takmer vrazila do plaziaceho sa červa, telom vyššieho ako ona sama. Zdalo sa, že ju to náramne pobavilo.
            Uhla som s ňou pred ďalším červom, čo pred nami vyrástol ako stĺp. Zjačali sme pod spŕškou hliny a zabrzdili až v nej, aby sme sa potácavo, chichotajúc sa, otočili a bežali inam.
            A razu sme iba krúžili v čoraz užšom kruhu.
            Uvedomili sme si, že sme v obkľúčení.
            Stále sme sa však spurne, prudko pohybovali.
            No naše ruky sa až bolestivo stisli.
            Vtedy, priamo pred nami, vyrazila do azúrového neba ďalšia z príšer.
Ostatné príšery sa plazili tak blízko nás, že sme cítili ich teplo. Už sme nemali priestor na behanie.
            S dychtivými výrazmi sme vzhliadli priamo do otvorenej okrúhlej tlamy, ktorá padla priamo na nás.
            Sekunda, dve sekundy...
            ….
            Bola to krásna smrť.


                                                                               KONIEC

6 komentárov:

  1. Neviem, či som správne pochopila ten námet, ale zaujímavé, opäť niečo z iného súdka ��.
    Si musela mať zaujímavé noci s takýmito snami ��
    Na Leontínkovi sa inak nepracuje? Už mi začína chýbať ��

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. V podstate hlavná myšlienka je čosi ako "radostná smrť" kvôli nekonečnej túžbe po slobode a starých časoch - čo symbolizuje aj fakt, že v nej videla niečo minulé, niečo a niekoho, čo milovala.
      A Leontín.... hm... posledné časti mi nejako dochádzala šťava. Momentálne sa neviem rozhodnúť, či mám urobiť už záverečnú časť celej série, alebo mám stále pokračovať iba takou tou časťou, po ktorej je jasné, že budú nasledovať ďalšie. Čo myslíš?

      Odstrániť
  2. Tie červy som tam trochu nepochopila, čo to bolo ��.
    A myslíš ako ukončenie celkovo?
    No...ak príde múza na písanie, tak sa asi len nechaj viesť tým, ako sa budeš sama cítiť :-) chápeš, také to intuitívne písanie, ktoré ťa samo nasmeruje ��

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Je ťažké urobiť takéto rozhodnutie. Na jednej strane stále Leontína zbožňujem a najradšej by som to "ťahala" do nekonečna, na druhej nechcem vliecť celú vec kvalitatívne úplne dole. Ako sa hovorí, v najlepšom treba prestať. A z poslednej časti som už ani nemala dobrý pocit - myslím, z výsledku. Ale možno tomu dám ešte jednu časť a potom sa rozhodnem. Uvidím aj ako sa to vyvŕbi časovo.

      Odstrániť
    2. Úplne chápem :-) možno je už čas aj pre neho sa "usadiť", už má toho chudák dosť za sebou :P :-)) Inak ale napríklad aj o takom Daminánovi by som si tiež niečo rada prečítala v budúcnosti ;-)

      Odstrániť