utorok 30. apríla 2019

poviedka: LAPENÁ DUŠA


Klasický horor... pre milovníkov klasických hororov, ktoré sú však viac ako obyčajné ľakačky, aj keď sa to tak na prvý pohľad môže zdať ;) Myslím, že tento mini-horor stojí na začiatku mojej dlhej vášne pri zapájaní zámockých reálií do písania.
---------


"Vy ste lapená duša!" - vyrazila zo seba žena, keď za radom tarotov obrátila poslednú kartu.
Kostlivec.
Rozšírila svoje mandľové oči a na dlho sa na vedmu zadívala.
Pamätala si ten večer. Keď vonku na námestí husto padal sneh. Bolo ožiarené rozvoniavajúcimi a farebnými stánkami a uprostred stál obrovský vianočný strom, ktorý akoby mäkkým žltým svetlom roztápal chlad zimy.
Vlastne si to skutočne pamätala, do detailov ako bol trojradový matne zlatý náhrdelník podsaditej veštkyne, či Normanov modro-červený šál s piatimi strapcami, až po tom, keď to všetko dávalo zmysel.
Vtedy boli s Normanom ešte priatelia. Vtedy bol ešte Norman normálny, ako sa aj hodilo k jeho menu. Obaja sa cítili výnimočne. Priateľstvo medzi chlapcom a dievčaťom existujem.
...Neexistuje...
"Ste lapená duša!" zhrozene zopakovala tučná veštkyňa a zaujato skúmala tarotové karty.
Kristína sa vtedy len sardonicky usmiala. Ale ľutovala, že ju do toho dreveného stánku preplneného amuletmi a sviečkami, zatiahol. Ani múdre dievčatá, stojace nohami pevne na zemi, nechceli počúvať, že sú lapené duše.

"Je to tu...!" - žena urobila nad kartami bucľatou rukou obsypanou prsteňmi výrazný oblúk. "Nerozumiem tomu. Čaká vás zmena! Zmena, ktorá vás uväzní."
Vyzerala byť úprimne znepokojená. Funiac rýchlo otáčala ďalší vyložený rad kariet.
Norman sa jej za chrbtom tlmene smial. Kristína cítila drobné napätie. Naklonila sa nad okrúhly stolík, akoby taroty dokázala prečítať sama. Do očí jej spadla dlhšia ofina jej krátkeho chlapčenského účesu.
"Nevidím vás!" veštica si rozprávala popod nos, akoby sa začínala zlostiť. "Strácate sa, akoby vás nič iné už nečakalo!"
Chcete mi snáď povedať, že zomriem? - Kristíne napadla otázka tak automaticky, až jej ochladli ruky.
No možno to spôsobil len ľadový vietor priviaty z krásneho predvianočného námestia.
Kým sa stihla opýtať, žena k nej rýchlo zdvihla okrúhlu tvár, na ktorej sa zračili obavy a úľak.
"Lietajú vám okolo hlavy diabli!" takmer vykríkla.
Norman to nevydržal a nahlas, híkavo, sa rozosmial.
Kristína sa zmohla iba na ďalší kŕčovitý úsmev.
...tak diabli...
...To je hádam lepšie ako smrť - vlastná irónia jej v hlave znela akosi nemastno neslano.
To bolo naposledy, čo sa v jej prítomnosti Norman smial.
Potom si našiel žiarlivú ženskú, ktorá ju odstavila z jeho života a rozpučila Normanov mozog ako vajce namäkko.
Kristína sa mylne domnievala, že práve oni majú byť tí "diabli".

**********

Nadávala. Zúrila. Zišla z cesty a blúdila, kým oblohu nezaliala zamatová čerň. Za všetko mohol mizerný prudký lejak a víno v jej hlave. Ani šoférovať by nemala, preboha, ale čo už teraz. Lamentovať sa jej už neoplatí. Je načisto stratená.
Kristína si práve vtedy ešte sotva spomínala na stretnutie s veštkyňou. Bolo to o niekoľko mesiacov neskôr, čas uprostred leta a predsa sa dočkala dnešného studeného neprehľadného lejaku, ktorý ju začínal dostavať do stavu zúrivosti!
"Ty krava, KRAVA!" - nahlas si nadávala a kŕčovito zvierala volant. "Mala si tam ostať! Ožrať sa a prespať to! KRAVA!"
Trmácala sa so svojím malým žltým autom domov z letnej firemnej akcie, ale niekde musela zle odbočiť. Mali obrovskú party na luxusnej chate v nádhernom lesnom prostredí a hoci ju mali zaplatenú do rána, vypýtala si mapu a ako jediná odišla. Nemala chuť byť na akejkoľvek akcii s Normanom. Okrem iného totiž boli aj kolegovia. Teraz už nemala rada pocit vďačnosti, že jej u nich zohnal prácu.
Zhrozene hľadela do hustnúcej prietrže mračien, lejak bol skľučujúco hlučný. Začínal byť až nebezpečne nepriepustný, sotva cezeň videla. Hoci bolo chladno, strhla si z krku tmavo-zelený kockovaný šál a hodila ho na pokrkvanú mapu vedľa seba. Bolo jej horko z nervozity. Začínala si uvedomovať, že šoféruje takmer poslepiačky.
"Do riti!", sykla. "Len aby sa predo mnou neobjavil žiaden strom!"
Ich siluety sa zatiaľ bezpečne mihali popri aute, lenže aj tie už začínala sotva rozoznávať.
Roztrasene držala volant a rozptyľovala sa myšlienkami na Normana, ktoré by ju za iných okolností iba viac rozhodili.
...Nebyť tu...Sama...Stratená...v lese...
Potriasla krátkymi, skoro platinovými, vlasmi.
Norman!
Ako sa len zmenil. Dostala od jeho ženskej zopár nenávistných e-mailov, ohodnotení svojej osoby...on hájil ju. Slepo a urážlivo. A nakoniec sa všetko vyhrotilo.
Strhla auto kamsi, kde tušila odbočku a zrazu mala pocit, akoby prechádzalo čisto trávnatým povrchom.
Ostrila ako mačka. Jej prenikavo modré oči však nedokázali preraziť prenikavo čiernu daždivú tmu.
Že vraj rozbila partiu. Mali predsa 21, tak čo splietal?! A ak by to tak aj naozaj bolo, preexponovane by pohodila svojou výraznou bradou a podotkla by: "Akú partiu? Ja predsa priateľov stále mám."
A bola to pravda. Prišla iba o neho, ale ani zďaleka to nebolo tak veľmi (a ta dlho) bolestivé, ako sa obávala. V konečnom dôsledku jej tak veľmi nechýbal.
Možno za to nestál - podvedome to pochopila.
Umreli predsa na takom učebnicovom príklade.
Je to tráva? Alebo len mokrá šmykľavá cesta?! - začínala tušiť, že domov skrátka nepríde.
Ale kto by ju smel nútiť byť s ním v centre tej istej zábavy? Nebol schopný ju už ani pozdraviť, iba na ňu zakaždým tupo pozrel.
Ich cudzota jej zaliezala pod kožu a nevidela dôvod, prečo ju znášať dlhšie ako bolo nutné.
A na druhej strane, mala priateľov... iných, ale to bolo jedno. Nachádzala si k nim cestu.
On ich väčšinu stratil a tí (tí dvaja), čo s ním zostali, iba nekonečne trpezlivo a zhovievavo vyčkávali, kedy konečne otvorí oči, nájde svoj stratený rozum a bude opäť...Normanom.
Niť jej myšlienok sa pretrhla. Už sa nesmela rozptyľovať. Sotva udržiavala paniku pod príklopom, ktorý nadskakoval a čosi sa pod ním búrilo.
Zrazu z náhleho popudu stáčala volant zo strany na stranu a došlo jej, že je na akomsi otvorenom priestranstve.
Áno, už si bola sto percentne istá, že zišla z cesty. A to nemala robiť.
Ale bol to jej osud.
Musela...
A vtedy sa pred ňou objavil. Náhle a nečakane, ako stebielko pre záchranu topiaceho, sa začal postupne vynárať z tmy, osvetlený iba prívetivým svetlom z niekoľkých okeníc, sediaci na trávnatom kopci ako na pomyselnom tróne, obkolesený temnotou lesa.
Najprv neverila, že by mohla mať aspoň kúsok šťastia. Zastala niekoľko metrov pred ním a vypla motor. Sedela a zarazene civela pred seba. Do strechy udieral lejak a stal sa jediným zvukom.
Nebola si istá, čo je to za stavbu, ale rozhodne by aj hlupákovi bolo jasné, že nejde o novostavbu. Budova sa pompézne vynímala do výšky, okná boli vysoké a klenuté, nad strechami sa týčili vežičky a nad obrovskou drevenou bránou tabuľa s ozdobným písmom. OTEL MOTÝ .
"Hotel Motýľ?" nahlas povedala.
"H" akoby vypadlo a "L" akoby sa odškvarilo, či zuhoľnatelo.
Chvíľu zámok fascinovane skúmala. Z diaľky vyzeralo zachovalo, ale pri sústredenejšom pozorovaní bolo jasné, že ho už nahlodal zub času.
Možno niekoľko storočí.
Nakoniec jej zámocký hotel už neprišiel ako to najšťastnejšie, čo mohla stretnúť, ale to najnutnejšie.
S hlbokým povzdychom rezignácie si na hlavu narazila čierny pánsky klobúk. Vypla reflektory a so sklonenou hlavou vybehla do dažďa. Pocit studeného lejaku na nahej pokožke rúk bol osviežujúci, no temnota lesa vôkol ju prikvačila ťažkou tiesňou. Utekala po neudržiavanej blatistej ceste k hotelu Motýľ a zopár sekúnd mala pocit, akoby bol nedosiahnuteľne ďaleko. Cez tričko s čierno bielym Johnom Lennonom mala prehodenú len hnedú zamatovú vestu. Bolo jej chladno. V okamihu premokla.
Si štýlová, ale na dnešok úboho oblečená - okríkla sa v duchu - Si zaťatá a urazená! A tak si teraz nocuj v motýľom zámku, ty hlúpa!
Konečne, čierne nohavice už mala zablatené skoro ku kolenám, dorazila k popraskanej drevenej bráne.
Zaprela do nej dlane.
Bola síce masívna, ale išlo to ľahšie ako čakala.
Dvere sa otvárali.
Keď vchádzala, oči mala zdvihnuté k tabuli nad sebou.
OTEL MOT
Akoby do tmava popolavelo aj "Y".

**********

Vošla do vstupnej haly.
Podlaha sa jej videla byť zo žltého mramoru a popri vedľajšej stene sa tiahla recepcia z tmavého dreva, až ku schodisku pokrytému červeným kobercom. Strácalo sa nezvyklom kamennom tunely. Všetko sa zdalo na prvý pohľad normálne (až na to, že hotely poznala skôr útulnejšie, ako takto studené a tiché), ale hala s vysokým stropom bola osvetlená tlmeným svetlom z mliečneho lustra so sviečkami, cez ktoré po chvíľke zachytila, že dubové drevo recepcie je popraskané a červený koberec zašlý a obchodený.
Napadlo jej, že sem bolo zbytočné vchádzať, keďže hotel je očividne už dávno mimo prevádzky.
Ale svieti sa... - jej logika odporovala.
Zrazu sa za ňou ozvala dutá, ozvenou znásobená rana. Kristína sa strhla a obrátila.
Vzápätí sa nad svojou reakciou iba nasilu pousmiala. Miesto ju niečím, asi nejednoznačnosťou svojho "žitia", znervózňovalo.
To iba západka vstupných dverí zapadla.
Stiahla si z hlavy klobúk, chcela z okrajov vyliať vodu, ale nič z neho nevytriasla. Dotkla sa lemu svojho lennonovského trička, aby ho vyžmýkala, ale vzápätí jej došlo, že v rukách zviera suchú látku.
"To je zvláštne, veď predsa vonku...," rozčarovane šepla a opäť sa otočila k recepcii.
O okraj práchnivejúceho pultu sa opieral zhrbený starší muž a celkom nezaujato ju pozoroval vodnatými modrými očami.
Svetlo sviečok je tak slabé - takmer až dezorientovane si pomyslela - Predtým som si ho vôbec nevšimla.
Časť nej sa bezradne prepadala do sypkého piesku zmätenosti, druhá časť, neochotná prijímať nelogické vnemy, chaos v jej mysli potláčala a zvádzala ho na otupenosť z únavy.
Pomaly, akosi váhavo, k recepcii vykročila. Muž bol menší ako ona a oblý. Okolo hlavy sa mu vlnili sivé kadere. Mal na sebe tmavú uniformu recepčného lemovanú tmavo-zlatou obrubou. Trpezlivo čakal, kým zastala až celkom pred ním.
Nechala mu priestor na uvítanie hosťa, no keď sa nič nedialo, radšej rozpačito začala sama.
"Dobrý večer...ja...som zablúdila. Zišla som s autom z cesty. Nie som schopná šoférovať v tak prudkom lejaku."
Jeho výraz sa nemenil. Iba cmukol, azda s ňou súhlasil.
"Mohla by som do rána zostať v jednej z izieb?"
"Izba vo veži je pripravená, slečna," konečne prehovoril a jeho slabý starecký hlas mu, na jej úľavu, dodal trochu ľudskosti.
Obrátil sa k malým poličkám v tvare kociek a z jednej zvesil klasický železný kľúč.
"Nevedela som, že ste ešte v prevádzke," opatrne podotkla.
"Sme zimný hotel, slečna," povedal, obrátiac sa k nej. "Teraz nie sme v sezóne."
Položil kľúč pred ňu. Bol neprirodzene veľký. Elipsovité oko v hornej časti vypĺňal železný motýľ.
"Choďte stále hore, na druhé poschodie. Schodisko na konci chodby, ktoré z neho ústi, vás už dovedie priamo do veže."
"Zaplatím?" nadhodila.
"Ak budete odchádzať...," - usmial sa dosť výrazne, akoby ho neskutočne pobavila.
Ak bude odchádzať? - nerozumela - Vie niečo, čo ona nie? Hlásili azda niekoľkodňovú prietrž mračien?!
Nemala však chuť diskutovať s ním. Ráno tak či tak odíde.
Zarazene si zobrala kľúč a pobrala sa ku schodisku. O chvíľku sa stratila v natoľko úzkom priechode, že si mohla rovnováhu zaisťovať vystretými rukami, dotýkajúc sa stien.
Už jej bolo jasné, že hotel vznikol z upraveného zámku, pretože podobné uzavreté kamenné schodiská vídavala iba na exkurziách po hradoch a zámkoch. Nerozumela, prečo nevábne časti neprestavali. Priechod bol osvetlený iba zdola z haly a zhora, mdlým svetlom ústiacim z obytnej časti, takže niekde v strede sa dostala do mierne klaustrofobického stavu, keďže na schody našľapovala v absolútnej tme. Keď vyšla do širokej chodby posiatej priveľkými dverami, iba ju rýchlo prebehla, aby mala druhé schodisko čo najskôr za sebou. Keď vyšla druhé, s pocitom, akoby sa v ňom od úzkosti pridusila, prešla dlhočiznou chodbou k poslednému.
Po oboch stranách boli iba dvere, žiadne okná, takže usúdila, že pôjde o jednu z prostredných veží. Možno ako dievčatko túžila mať izbu v zámockej vežičke, ale teraz už jej to nestálo za tie hrozné schodiská. Tieto sa dokonca aj točili a točivé schody, hlavne, ak boli úzke, ju vždy desili. Vyústili už len do malej krátkej chodby, ktorá bola úzka tak akurát na dvere, ktorými končila.
Vložila do zámky veľký železný kľúč, ktorý mal asi robiť strašne historický efekt a vošla dnu.
Zatlačila na dvere chrbtom, aby sa zatvorili, pretože zrazu sa nebola schopná otočiť.
Nakoniec ju prvý pohľad predsalen určitým spôsobom dostal.
Veža bola kruhová, aj s vypuklými zaoblenými okenicami, do ktorých narážal lejak ešte búrlivejšie ako tam dole, do jej malého auta. Pri stene, medzi oknami z oboch strán, stála posteľ s ťažkým baldachýnom z tmavého brokátu a dva starožitné nočné stolíky. Ďalšie dvere museli byť miniatúrnou kúpeľňou, alebo šatníkom, keďže skriňu nevidela. Fascinovaná začala hmatkať po vypínači, ale nič pod prstami nezacítila. Rozhliadla sa po stenách. To nemyslia vážne! Nepreháňajú to už s dobovým štýlom?!
Prešla k jednému z okien. Stálo pri ňom temne bordové kreslo, na ktoré odhodila klobúk. Petrolejku na nočnom stolíku si rozhodne zažínať nemienila.
Odtiahla čipkovanú záclonu a vykukla. Bola tak vysoko! Ani jej nedošlo, že prešla toľko schodov, hoci sa zadýchala.
Ťažké kvapky padali na hladkú strechu pod vežou a do sinavej prázdnoty, v ktorej svietil jediný maličký bod - jej žlté auto.
Zmohla ju únava z vyčerpávajúceho večera a tak poodstúpila k posteli a hodila sa do mäkkých perín. Ani sa nevyzula, chcela chvíľu len tak poležať a vychutnať si starodávny baldachýn, ktorý ju uzavrel.
...A tenisky mala predsa suché...
Zahľadela sa do dreveného stropu postele. Bol mierne oblý, možno aby ladil s klenutým stropom jej izby.
Uvažovala, že to v konečnom dôsledku celé nedopadlo tak zle. Už sa videla, ako svojim priateľom rozpráva o svojom malom dobrodružstve.
(Zablúdila som v hroznom lejaku a keď som už bola úplne bezradná, našla som záchranu. A skončila som v zámockej veži. Ako princezná z rozprávky.)
Jej myšlienky stíchli, keď modrými očami zaostrovala na výstupky nad sebou a nakoniec sa jej ich podarilo identifikovať. Do stropu postele boli vyrezané drobné masky, zhusťujúce sa pri strede. Takmer s dreveným povrchom splývali. Išlo o jednoduché masky, s otvormi na oči a ústa, s vyčnievajúcim nosom.
Niečo ju prinútilo vytočiť tvár. Taká istá maska, z tmavého dreva, s hladkým povrchom odliatku ľudskej tváre, visela na stene nad posteľou.
Celá sa otočila na bok a so záujmom k nej vzhliadla. Od tých vyrezávaných sa líšila iba veľkosťou a zeleným pierkom, prečnievajúcim cez okraj a asi posiatym trblietajúcim sa popraškom, v tme si nebola veľmi istá, tiahnucim sa nad pravým otvorom pre oko ako obočie.
Čosi na jej jednoduchosti a zároveň bizarnosti, mŕtvosti, ju fascinovalo.
Pozorovala ju dlho...alebo krátko...kto to má vedieť.
Skrátka, zrazu jej oťaželi viečka, vzápätí klesli a ona zaspala.

**********

Snívalo sa jej...vždy sa jej snívalo, keď bola rozrušená...Že sedí uprostred okrúhlej miestnosti na tvrdej drevenej stoličke. Operadlo ju bolestivo tlačilo do vyčnievajúcich chrbtových stavcov. Malé kostné spoje si uvedomovala tak zreteľne, ako nikdy predtým. Vnútorným zrakom videla celú líniu chrbtice, dlhú a prehnutú. Jediný nábytok v celej veži bola teraz jej stolička a starý televízor, ktorý bol zároveň aj jediným osvetlením. Sledovala ako sa na obrazovke rýchlo striedajú obrazy a farby. Boli to iba tváre. Norman. Potom matka. Zrnenie. Žena s hadmi namiesto vlasov. Mala modrú tvár. Otec. Norman. Žena s hadmi namiesto vlasov. Do sietnice sa jej vypálila ostro zelená. Norman... Norman... Norman.

Inštinktívne sa pred chlapčenskou tvárou odtláčala. Chrbtové stavce si bolestivo tlačila o drevo. Na miesta, kde bola prehnutá, začínala byť bolesť až neznesiteľná.
Medúza. Hady namiesto vlasov. Mala žltú tvár. Zrnenie. Jej učiteľ zo strednej. Hľadieval na ňu s nenávisťou. Nikdy nezistila prečo. Zrnenie.
Čosi sa plazilo po podlahe. Počula to.
Norman.
Bolo to bližšie a bližšie. Asi pod stoličkou.
Norman. Norman. Zrnenie...
Vtedy jej akási kostnatá ruka pevne zovrela členok. Začula prasknutie vlastnej kosti...
Strhla sa a v prebúdzaní počula, ako slabo vykríkla. Na okamih ju zasiahla ostrá bolesť v členku, ale len čo sa jej vedomie vyjasnilo, stala sa iba spomienkou a samotný sen sa v niekoľkých sekundách roztrhol na čiastočky obrovskou rýchlosťou upadajúce do zabudnutia.
Ležala na chrbte, stále mala zatvorené oči. Začínala sa rozpamätávať, kde sa nachádza a sen už bol iba neopodstatneným odporom, ktorý v nej zostal.
"Povedz mi o svojej nočnej more," vyzval ju hlboký a predsa akosi bezpohlavný hlas.
Otvorila oči.
"Ja neviem, čo to bolo," odpovedala.
Prudko vytreštila oči. S kým sa rozpráva?!
V tej chvíli necítila nič, ani len odpor, na okamih akoby v nej zamrel život.
Následne sa vymrštila do sedu.
Už bola dokonale zobudená. Opäť vnímala monotónny zvuk dažďa a jej oči cez hustú tmu vôkol videli okrúhlu vežu.
Automaticky sa obrátila k maske, ktorá visela nad vankúšmi.
Pocit mŕtva sa rozpustil.
Kristíne sa rozbúšilo srdce, hoci si začínala uvedomovať, že hlboký hlas bol iba v jej hlave. Možno vznikol presne na hranici sna a reality.
Lenže vnútorný nepokoj ju predsalen ďalej držal v nezmenenej polohe. Takmer až ostražito sledovala hladký povrch masky a čakala. Nadávala si do strachopudov a bláznov, ale zlý pocit ju nútil zameriavať sa na mĺkve a spojené pery masky.
A vtedy to zbadala.
Pery sa s počuteľným prasknutím oddelili a drevo, akoby sa jeho pevná štruktúra rozliala, sa vlnilo na rozprávajúcich ústach.
"Mala si nočnú moru," z dreveného otvoru vyšli štyri zreteľné slová.
Kristína zalapala po dychu. Jej zmysli sa v okamihu zostrili. S trhnutím sa začala odťahovať na koniec postele, hoci sa jej zmocnil nepríjemný pocit, že ak uverí, čo sa práve stalo, nebude s tou šialenou skúsenosťou chcieť existovať. Nemôže to prijať! Nedeje sa to!
Ale o čo teda ide?! Čo sa teda deje?!
Zbláznila sa.
"Videla som ťa," duto dodala maska.
Kristína pohľadom automaticky strelila po jej prázdnych vyrezaných očiach.
Ježišikriste! - chcela zo seba vyraziť, ale jediné, čo počula, bolo akési dýchavičné kvílenie, ktoré hádam ani nepatrilo jej.
Narazila chrbtom o drevený rám postele a krátka bolesť je nečakane pripomenula sen.
Takmer sa až rozzúrila, že sa ju tá spomienka opovažuje rozptyľovať práve teraz, keď od nej jej mozog žiada, aby strávila fakt, že na ňu prehovorila drevená maska.
Spravila ďalší nekoordinovaný pohyb a spadla z postele. Prekvapivo, práve to potrebovala, pretože pád ju konečne patrične naštartoval.
"Kristína sa so mnou nechce rozprávať," bez citového podfarbenia sa maska posťažovala.
Pozná moje meno! - s narastajúcou hrôzou si pomyslela Kristína, ale to už prebehla k dverám a keď stisla masívnu kovovú kľučku, takmer z nich do chodby vypadla.
"Hotelová atrakcia!" nahlas sa chytala jediného možného vysvetlenia. "Prekliata hotelová atrakcia!" - vyrážala zo seba a hoci sa jej chvel hlas a hoci išlo o náhly nápad, zo všetkých síl sa na neho snažila upnúť.
Lenže niečo nefungovalo ako malo, pretože bez rozmyslu a aj bez obzretia, utekala ďalej. Vbehla do studenej tmavej chodby. Celkom zabudla, že je v nej zradné točivé schodisko. Bála sa, že spadne, ale nedokázala zastaviť, nohy sa jej nebezpečne preplietali a zopárkrát sa poudierala o stenu, ktorá ju pri pošmyknutí zakaždým nemilosrdne zastavila.
Netušila, ako sa mohla tak náhle ocitnúť v hrôzostrašnej, ale skutočnej, nočnej more, tak krátko po prebudení sa doudierať o kameň, ale keď vybehla na chodbu a rozbehla sa po červenom koberci, bolo to akoby utekala už od nepamäti - spánok a pokoj sa náhle stali tak dávne, tak ďaleké...
Vbehla do ďalšieho schodiska. Tentoraz sa sústredila na striedanie nôh a istila sa vystretými rukami. Cieľ už mala jasný! Musí nájsť recepčného. Ak ho nenájde, pobudí hostí!
...Avšak netušila, prečo jej podvedome slovo "hostia" znelo tak...nepravdepodobne.
Ignorujúc svoju ženskú intuíciu, vtrhla do ďalšej chodby a prebiehala cez ňu.
Začínala jej trocha fungovať myseľ. Vybavovala si v nej starého recepčného a seba. ("Tá maska ROZPRÁVALA!" - "Samozrejme, slečna, tu je vypínač, stisnite ho a ono sa to vypne.")
Pozvoľna spomaľovala. Vymyslená predstava ju začínala nebadane brzdiť a vyvolávala v nej opätovnú domnienku, že je padnutá na hlavu.
Musí v tom byť nejaká logika! - zaumienila si, ani si neuvedomujúc, že už takmer prechádza do chôdze a konečne zo seba kúsok po kúsku striasa paniku.
Veža sa teraz týčila vysoko nad ňou. Hovoriaca maska začínala vyznievať čoraz nepravdepodobnejšie.
Zhlboka sa nadychovala a vydychovala. Ruky si založila vbok, premýšľala, hľadela pri tom na svoj tenisky. Prechádzala popri izbe číslo 25.
V tej chvíli sa ozval doslova ohlušujúci rachot.
Kristína sa strhla a zapišťala ako malé dievčatko.
Do dverí číslo 25 udrelo čosi neľudsky obrovské, až dvere zvláštne nadskočili, akoby na okamih vyleteli z pántov a spod prahu, aj ostatných okrajov, sa vyvalil sadzovitý čierny dym, ktorý ich olemoval ako zlovestný rám.
"Kašlať na logiku!" vydýchla a opäť sa ozlomkrky rozbehla, vbehnúc do poslednej kamennej chodby, ktorá ju už vyviedla do vstupnej haly s recepciou.
Za chrbtom počula sotva tlmené údery, rozliehajúce sa po zámockej chodbe s mohutnou ozvenou.
Nemala už na výber. Prijala nelogickosť situácie, do ktorej sa dostala a konečne si pripustila aj možnosť absencie hostí.
Recepcia bola prázdna.
Po čele jej stiekol studený pot a kým sa kvapka dostala nad viečko, ona už vzdorovito trieskala do zvončeka na recepcii. Sotva sa držala na uzde, aby nekričala o pomoc, ale posledné zbytky triezvosti ju aj v absurdite obaľovali rozpakmi. Po chvíľke ju od frenetických úderov rozbolela celá dlaň, lenže po recepčnom nebolo ani stopy.
Zvonček postupne ustával. Dochádzalo jej, že už nepočuje údery z poschodia.
Vyslal krátky pohľad ku vchodovým dverám. V tom okamihu si uvedomila, že jej k ušiam dolieha hudba, sotva sa predierajúca cez hrúbku kamennej steny. Obrátila sa za ňou. Niesla sa z poza dvojitých dverí s pavučinami popraskaného mliečneho skla, ktoré boli povedľa schodiska.
Spoločenská miestnosť!
ĽUDIA! - došlo jej.
Opäť očami nerozhodne hodila po východe, ale túžba po ľuďoch, po bezpečí, ktoré jej môžu dať iba ruky, pohľady, hlasy, otázky, chuť skutočna, bola náhle silnejšia ako vyslobodenie sa zo starého rozprávkového zámku, v ktorom ožívajú masky.
A zrazu ju nohy niesli samé. Hoci sa ich vlastne vôbec nesnažila zastaviť. Srdce sa jej trepotalo ako motýľ, ale tentokrát príjemným očakávaním, ktoré sa jej až bolestne zabodlo do žalúdka, keď si uvedomila, že cez mliečne sklo do haly linie medovo zlaté svetlo, cez ktoré sa mihajú sivé tiene. Ľudia tancujú!
Už! Už! Už som tam!
Oboma rukami do nich vrazila a vbehla do dlhočiznej, drevom vykladanej, tanečnej sály.
Sláčiková hudba zosilnela, až takmer fantómovo zacítila vôňu lakovaných huslí, dvere sa za ňou zatvorili a Kristína sa v jedinej sekunde prepadla do tmy prázdnej miestnosti, kde nebolo nič...nič...NIČ...len hudba a pocit, že...
"Nie som sama," zašepkala si pre seba.
Želanie sa jej vyplnilo a predsa si s bázňou meravými rukami nervózne objímala chudé ramená.
Srdce sa jej už netrepotalo, ale znova bilo ťažko ako zvon, akoby jej malo čo chvíľa puknúť, zapĺňalo jej hruď ako do prasknutia naplnený balón.
Rezká hudba sa niesla z prednej časti, kde na pódiu nik nestál, rovnako ako ani vôkol nej.
Obracala sa okolo seba, stále sa úzkostlivo držiac, lenže nezbadala ani len sivé tiene, ktoré videla mihať sa za sklom. Za to "ich" cítila.
Tancovali. Každý ich pohyb k nej zavial zmes ťažkých parfémov, cítila chladivé závany, keď sa otočili popri nej a počula šuchotanie látok, ako sa dlhé šaty obtierali o hladké pánske nohavice a kĺzali po zaprášenej dlážke.
"Je tu niekto?" dostala zo seba, ale na konci sa jej hlas zlomil.
Čosi ju jemne škrablo na nahej pokožke ruky, akoby sa o ňu obtrela drsná, čipkovaná štóla. Prestrašene uskočila a vpadla priamo do centra niečoho, čo sa odohrávalo mimo reality, ktorú vnímala, na nejaké telo, ktoré ju prudko odrazilo a ona skončila tvárou na dlážke.
Zo všetkých strán počula klopkanie opätkov a šúchanie nízkych podrážok, ale cítila sa rovnako zmätene ako slepec v novom prostredí, akoby stratila schopnosť vidieť všetky rozmery bytia, pretože tí tancujúci ľudia pre ňu boli neviditeľnými mátohami. Nemotorne sa zdvíhala na kolená, hoci strach ju už ohromoval dosť na to, aby musela bojovať s túžbou hrať mŕtveho chrobáka a po prstoch rúk, spočívajúcich na podlahe, jej zatiaľ prešli hrubé suknice a o bok sa jej ošuchol studený zamat.
Aspoň sa postavila rýchlejšie, ako mala v úmysle.
Kristína sa hudbe obrátila chrbtom a vykročila k dverám. Z boku do nej udrel ďalší tancujúci pár, dokonca v rebrách pocítila čísi lakeť. Tentoraz sa však udržala na nohách a odhodlane postupovala ďalej, hoci kým prešla až k dverám, zrazila sa s ďalšími dvoma neviditeľnými tanečníkmi, ktorí sa možno skutočne zabávali, niekde...inde...v inej zemskej sfére, v inej vrstve sveta.... Hm? Nemôže ísť práve o toto?! - začínala splietať zúfalé, nepodložené teórie - Ide o vrstvenie sveta? - Čítala o tom v jednom fantasy časopise -V každej vrstve som ja, iba trochu inak...Lenže stredové vrstvy hotela zmizli, zostala iba prvá a posledná, dve absolútne odlišné a ona... ona tu teraz umiera hrôzou!
Vyšla do haly a odrezala od seba ples duchov dverami. Teraz už nebola natoľko hlúpa, aby si dovolila čo i len sekundu klamlivej únavy. Rovno sa popri recepcii rozbehla ku vchodovým dverám.
Schmatla kľučku a zaprela sa.
Ani sa nepohla.
"Nie!", skríkla, zúrivo a hlasno.
Lomcovala ňou, až sa stará drevená brána chvela v pántoch, lenže kľučka nepovolila. Zaiste bolo zamknuté.
Prebehla povedľa k vysokému oknu, za ktorým sa rozprestierali iba temné obrysy lesa. Chytila menšiu kľučku, ale nech s ňou lomcovala ako len dokázala, ani okno nepovolilo.
V návale zlosti udrela do sklenenej doštičky.
Nechala ruku nehybne spočinutú na studenom skle. Nahlas dýchala, triasla sa, nechcela nič viac, iba cítiť na sebe nevľúdny studený lejak, ktorý pretínal čierňavu, ktorá ako látka obtiahla celý zámok. Inému by prišla desivá, no pre ňu sa teraz stala jediným a nedosiahnuteľným cieľom.
Jej výdychy začínali rozochvievať jej hlas, hrdlo popúšťalo čerstvo vznikajúce vzlyky.
Kristínu zrazu obostrelo hlboké zúfalstvo. Jeho obludné rozmery jej až vyrážali dych, nikdy nič podobne smutné a beznádejné nezažila. Pokúšala sa o ňu hrôzostrašná prázdnota, oceľovo mrazivá rezignácia jej svojou nezlomnosťou podrážala nohy, snažila sa jej nahovoriť, že teraz si už môže len niekde sadnúť a rozplakať sa.
Pohla hlavou a pozvoľna ju začínala skláňať. Platinová ofina jej dopadla na jedno mandľové oko, z ktorého sa vykotúľala prvá slza.
A vtedy za sebou zacítila švih, natoľko prudký, že ho aj začula a po temene jej prešiel studený závan, po ktorom sa jej spravila husia koža. Rýchlo zdvihla tvár. Zbadala odraz vlastného vydeseného výrazu. V ďalšom okamihu čosi uši drásajúco škrablo o okennú tabuľu a zastalo to priamo medzi jej ukazovákom a prostredníkom.
Najprv jej napadlo, že sklo sa predsa pri TOMTO údere malo rozbiť!
Potom jej došlo, že je to ostrie sekery.
Kristína vykríkla z plných pľúc a zároveň v sebe rozprúdila nový prílev energie a tentokrát aj odhodlania. Odhodlania prežiť.
Obrátila sa, chrbtom sa udrela o okno a ocitla sa mu zoči voči.
Znova prenikavo skríkla.
Tesne pri nej stála osoba zahalená v čiernom plášti siahajúcom až po zem. Z útrob plášťa sa zdvíhali ruky v kontrastne bielej zamatovej košeli a držali nad ňou sekeru, ktorej najostrejšia časť sa ešte stále opierala o sklo. Osoba sa halila aj do kapucne, lenže z nej nevyčnievala jeho tvár, ale drevená maska. Maska, ktorá na ňu vo veži rozprávala. Maska, ktorá rozpútala peklo. Na dreve sa dokonca skvelo aj zelené pero.
Nastalo krátke ticho. Maska na ňu neživo hľadela. Kristína bola tak blízko, že bola schopná vidieť, že vo vyrezaných otvoroch nie je absolútne nič. Iba hlboká noc.
Osoba sa zrazu pohla, ako oživená bábka. Kristína zakvílila a zaprela sa nohami, aby sa mohla nezmyselne silno tlačiť o nerozbitné sklo za svojim chrbtom.
Oddialil ostrie od okna a zdvihol sekeru nad hlavu, pripravený opäť zasadiť úder.
V smrteľnom okamihu za ňu asi znova zapracoval pud sebazáchovy, pretože ona rozhodne nič neplánovala. Hneď ako pod náporom švihu zaklonil aj trup a poskytol jej viac priestoru, jediným ladným pohybom sa bokom vysunula z poza jeho tela a rozbehla sa ku schodisku.
Ešte aj vo vypätej chvíli jej mysľou preletela spomienka, ako sa s Normanom vždy smiali nad hlúposťou postáv v hororových filmoch, keď namiesto toho, aby v domoch pred zabijakmi utekali v východu, bežali čo najvyššie k horným izbám, až skončili na balkóne, z ktorého mohli v panike poľahky vyskočiť a rozbiť si lebku, poprípade "postrčenie" už tiež nebola pre vraha veľká námaha.
Kto však vystrihol tie dôležité scény, keď prsnatá blondínka s roztrhnutou blúzičkou prišla ku krutej pravde, že vchodové dvere sa záhadne stali neotvoriteľnými a okná nerozbitnými?!
Kristína cítila, že uteká za ňou. Vbehla do hrôzostrašného schodiska a zažila nekonečné sekundy desu a úzkosti, keď potkýňavo utekala po schodoch, zatiaľ čo...tá "maska"...jej bola v pätách. Tuhla jej krv v žilách pri predstave, že sa za ňou už už natiahne. Počula ako tá bytosť chrapľavo dýcha, uväznená za drevenou oblinou tváre, ktorá jej dychu dodala dutosť prázdnoty.
Konečne sa vypotácala do chodby a rozbehla sa po červenom koberci. Približne v polovici sa odvážila obrátiť a zistila, že medzi ňou a príšerou, sú sotva tri metre. Utekal, držiac sekeru vysoko zdvihnutú nad hlavou, jeho nohy s istou striedali jedna druhú a čierny plášť mu zlovestne vial za chrbtom. Vedela, že keď sa dostane k nej, jednoducho a bez vyjednávanie, zatne. Dovolila si zdržanie, zatriasla kľučkou jednej z izieb, ale nevpustila ju. Dlaňami prebehnúc po kúsku steny, prebehla k ďalším dverám.
Hľadela do mŕtvych očí približujúcej sa masky, keď stisla kľučku a vpadla do izby.
Zabuchla za sebou dvere, ale márne hmatkala po kľúči v zámke. Ocitla sa v tme.
Je koniec - pomyslela si.
Spotená ofina sa jej lepila na čelo a triasli sa jej kolená. Pociťovala slabosť. Prestávala vládať utekať.
...je... koniec...
Ozval sa úder a praskajúce drevo. Skríkla a ustúpila. Zhrozene sledovala ako sa v pukline uprostred dvier objavilo ostrie.
Koľkokrát rozmýšľala, aké to je, keď niekto zomrie násilnou smrťou. Ubodaný. Zastrelený. Ubitý.
Teraz to zistí!
Mala pocit, že ak by dnes viac jedla, teraz by dávila na koberec.
Kopol do dverí. Zámka cvakla a prudko sa rozleteli.
Rázne vošiel dnu a mieril priamo k nej.
"Nie, prosím," rozochvene šepkala a ustupovala pred ním. "Nezabíjajte ma, prosím!"
Zaháňal sa pred ňou lesknúcim sa ostrím, inštinktívne zakláňala hornú polovicu tela, chvíľu sa približoval nenáhlivo, iba sa s ňou pohrávala.
Zastavila ju až stena. Tvrdo do nej vrazila, jej nohy sa šmykli s malým behúňom, ktorý jej ušiel rovno pod teniskami a ona dopadla priamo na zadok.
V zornom uhle sa jej objavila záplava čierneho zamatu.
Chvatne zdvihla pohľad. Pevne sa rozohnal, oboma rukami zdvihol sekeru a potom už len videla ako so švihom letí dole, priamo na jej...kolená - došlo jej.
Prudko roztiahla vystreté nohy a naostrená časť sekery sa s praskotom zaťala medzi ne do drevenej podlahy. Bol strašne blízko...keď sa sklonil a snažil sa ju vytiahnuť. Mal s tým problémy. Ťažko prehltla, zhlboka nabrala dych a využila chvíľu. Pokrčila nohy v kolenách a jediným pohybom sa postavila. Utiekla k dverám, čo boli najbližšie a bezmyšlienkovite nimi prešla. On zostal sklonený nad nehybnou sekerou, ale drevená maska sa za ňou otočila.
Takže predsa som sa tu ocitla aj ja - až cynicky si pomyslela Kristína, keď jej zrazu na tvár dopadli dažďové kvapky.
Prebehla cez terasu k okrasnej balustráde.
Možno sa doláme...no možno to bude "príjemnejšie" ako byť rozsekaná na kúsky.
"Toto je aspoň moja voľba," povedala nahlas do divokého lejaku, ktorý ju okamžite zmáčal do poslednej nitky.
Oboma rukami chytila okraj balustrády a vyložila naň jednu nohu.
Neskôr, keď spomínala, popravde, nevedela, či išlo v tej chvíli o pominutie mysle, alebo si naozaj neuvedomovala, že si dobrovoľne vyberá smrť.
Snažila sa nepozerať dole, do príkro temnej zelene hlboko pod ňou.
Preniesla váhu ku kolenu, odrazila sa od zeme, jednou rukou pustila kov a na chvíľu bola čosi málo vyššie ako v pokľaku a keď už ju malo telo prevážiť na druhú stranu a ona mala padať dole, zrazu do niečoho narazila. Noc preťal blesk, hlučný ako úder bičom a ožiaril jej prekvapenú tvár. Skutočne padala, lenže opačným smerom, späť na terasu. Tvrdo dopadla na bok.
Najprv len ležala.
Po tvári jej tiekla voda. Žmúrila na spodnú časť okrasne sa vlniaceho čierneho kovu. Spamätávala sa zo šoku. Už zasa.
Potom sa sťažka vytiahla aspoň do sedu. Po štyroch prešla k balustráde. Zdvihla tvár do atramentovej oblohy zatiahnutej šedými chuchvalcami oblakov. Lejak na nič nenarážal. Avšak keď zdvihla ruku, jej prsty sa priamo nad zábradlím dotkli akejsi neviditeľnej a citeľne tvrdej, bariéry.
Pozrela sa za seba. Za sklom, spoly za záclonou, stál ON.
Neživé, neexistujúce oči hľadeli priamo na ňu a sekera mu bez záujmu visela pozdĺž tela. Z otvoru pod zeleným perom mu čosi vytekalo. Tmavé a husté. Ako krv.
Dosadla na zem a v panike sa posúvala do rohu balustrády, kde oboma rukami zovrela zábradlie z oboch strán.
Zaprie sa do neho...keď jej bude ubližovať. Vydrží to! Umrie rýchlo!
Hľadela na neho. Už nemala voľbu.
Kŕčovito stisla poskrúcaný kov.
Čakala kedy príde a ukončí to.
Lenže postava sa zrazu obrátila a Kristína takmer až nechápavo sledovala, ako sa čierny plášť vzďaľuje od presklených dverí, až ho úplne pohltila tma.
Niekoľko minút, ktoré počítala na hodiny, meravo civela na miesto, kde predtým stál.
Ale už sa nevrátil.
A to bol koniec jednej z množstva nocí, ktoré ešte mali nasledovať.
Nedokázala vojsť dnu. Kolená si pritiahla až k brade, objala si ich a takto, pod neutíchajúcim lejakom, trasúc sa od zimy a šoku, zotrvala celú noc.
Keď svitalo a ona sa mohla spoľahnúť aspoň na jedno jediné - na svetlo - prinútila svoje skrehnuté telo postaviť sa a hýbať, hoci to zmrznuté končatiny bolelo.
Pomaly prechádzala ku skleneným dverám. Mokré oblečenie sa na ňu nepríjemne a ľadovo lepilo a tenisky, plné vody, čvachtali. Dotkla sa kľučky a opatrne otvorila.
Najprv iba nakukla. Keď necítila prítomnosť nikoho iného, vošla dnu. Počula svoj nepokojný dych, inak nič.
Pozorovala každý kúštik staromódne zariadenej izby, zaliatej neistým ranným slnkom. Jej nočná mora pokračovala, teda de facto nebola len zlým snom, pretože dvere boli rozbité a aj podlaha stále niesla následok po sekere, ako si to pamätala.
Bez toho, aby sa obrátila, zatvorila za sebou dvere na terasu.
Spustila ruky a spočinuli jej na nohaviciach.
Zarazene na ne pozrela.
Boli suché.
Jednou rukou zovrela lem trička, druhou prešla po hnedej veste a zastavila ju až v krátkych vlasoch.
Bola úplne suchá.
Ani len biely deň nezmiernil hrôzu, ktorú z miesta opäť pocítila.

***********

Uviazla.
Možno zamrzla v jedinom okamihu, ktorý nie a nie sa ďalej pohnúť, ťažko povedať. Von ísť nemohla, pretože hotel obklopoval neviditeľný múr. Často, keď za večerného zmrákania sedávala vo "svojej" izbe, tej, kde takmer zomrela (hoci začínala pochybovať, že by si luxus akým je smrť mohla dovoliť), predstavovala si obrovskú sklenenú kocku, ktorá okolo zámku vyrástla, alebo oblý poklop, ktorý naň položila akási monštruózne veľká, zahrávajúca sa, ruka. Možno žila v domčeku zasadenom v sklenenej guli. Ak ňou zatriasli, pršalo.
Kristína postupne začínala tušiť, že jedného dňa aj zasneží.
Dni sa monotónne vliekli jeden za druhým a z rutiny si mohla odškrtnúť iba jediný desivý týždeň, prežitý na pokraji šialenstva, kedy sa pokúšala rozbiť nelogicky pevné okná, vylámať kľučky na dverách, ktoré ich v dreve držali pevnejšie ako by ich pojala rozliata oceľ a prepadnúť cez bariéru, ktorá bola ako tavená z priezračného železa.
Potom pochopila, že je lapená duša.
Že únik neexistuje.
Že jej svetom sa stal zámocký ostrovček uprostred ničoty lesa.
Prestala chcieť jesť a piť. Jej telesný stav ustrnul v pocite, s ktorým prišla. Takže bola neustále trošku hladná, ale nikdy o nič viac a vlastne si na to veľmi rýchlo zvykla. Za to však veľmi veľa spala, takže predsalen v nej nejaký organizmus ešte zostal.
Sprvu, keď pred spaním z dlhej chvíle prechádzala po chodbách, začínala zachytávať iba kakofóniu zvukov, potom hlasy, potom svetlá odrazené od belostných látok, potom hlavy bez tiel, potom telá...potom sa stali hmotní.
Hotel bol v sezóne.
Vždy bol v sezóne...
Prišla k dvom záverom - buď sa jej ukázali dobrovoľne, alebo sa ona s miestom zžívala natoľko, že ich sama začínala vidieť.
Kristína jedného večera stála na prahu svojej izby a nenápadne vykúkala na chodbu. Z tanečnej sály dole sa ozýval valčík.
Po červenom koberci kráčala postava v čiernom plášti.
Nevšímal si ju. Aj teraz mala pocit, že nemá tvár. Z pod kapucne zívala prázdnota sklonená k drevenej maske, ktorú držal v ruke. Druhá ruka leštila hladké drevo lemom čiernej látky.
Keď sa dostal skoro až k nej, stiahla sa a prudko zabuchla dvere.
Pokrčila kolená, špičky tenisiek zaprela o prah a rukami sa na kľučku doslova zavesila.
Počula šuchotanie zamatovej látky a cez otvor v dreve prešla tma, keď prechádzal tesne popri dverách.
Kristína sa zrazu chichúňala ako malé dievčatko. Bola rada, že ich vidí. Vzrušenie z magického prízraku ju príjemne zašteklilo v žalúdku.
Bola šťastná. Áno, pre jednu krátku a pominuteľnú chvíľu, bola skutočne šťastná, že zapadla.
Šťastná, že už nie je sama.

**********

Čas nemal zmysle, ale zdalo sa jej, že trvalo asi mesiac, kým sa rozhodla, na koho prehovorí.
Nevyzeral prístupne a ani menej spätý s bizarnou realitou, ktorej súčasťou sa stala aj ona. Dokonca mal zlé, jantárové oči. Jej dôvod bol prostý ako prežívanie na zámku. Vyzeral, akoby vyšiel z viktoriánskeho románu. A ona mala viktoriánsku dobu rada.
Toho dňa, keď naberala odvahu, ho pozorovala cez škáru medzi dverami vedúcimi do knižnice s vysokými stenami, o ktoré sa opierali tmavé police plné starých zahnívajúcich kníh. Od rána prudko lialo, čo bolo v zlovestnej časti lesa, v ktorej zavisla, časté a zvuky hromu sa prelínali s vysokými dievčenskými výkrikmi, ktoré akoby boli vytrhnuté z otupenej atmosféry. Akoby nepatrili priamo na toto miesto.
Ukradomky ho sledovala, pohodlne zvaleného v bordovom kresle, ako si ľahostajne krčil ľahký kabátec, nedbalo poskladaný pod sebou a hľadel do knihy.
Tento, na pohľad uhladený gentleman v polnočne čiernej vestičke, mohol mať čosi pred tridsiatkou. Mal svetlohnedé vlasy s prirodzenou vlnou, ktorá mu spočívala nad pravým okom.
Uvažovala, ako ho osloviť. Uvažovala tak intenzívne, že ani nepostrehla približujúce sa kroky a hlasné, v panike utvorené, výdychy, ktoré sa k nej s nimi tiež blížili.
Nakoniec ju uviedla situácia sama.
Tá udýchaná, vydesená žena, presne tá, ktorú teraz Kristína nevnímala, ju strhla so sebou. Nevedela si predstaviť, ako sa jej podarilo nezbadať ju, ale silno do nej vrazila a ako sa snažila zabrániť pádu, natiahla sa po kľučke. Strhla k sebe dvere, roztvorili sa a Kristína tak či tak skončila na podlahe, priamo pred zlatistými očami mladého muža, ktorý ich s premenlivým odleskom tekutého piesku zdvihol od knihy.
Tvrdý úder ju kruto vytrhol zo zadumania a prebudil jej reflexy. Chvatne natiahla ruku a zovrela členok pod námornícky modrými nohavicami ženy, ktorá ju zhodila. Pod jej zovretím sa strhla a obrátila k nej slzami zmáčanú tvár.
Vymenili si pohľady. Kristína onemela úžasom.
Biele tričko, krátke námornícke sako. Moderné oblečenie, špinavo blonďavé vlasy s veľkými umelými vlnami.
Nový človek! - vzápätí si uvedomila a hoci jej poznanie mrazivo zovrelo hrdlo, pocítila aj niečo vzdialene podobné spolupatričnosti a túžbe po jej spoločnosti.
Sme tu dve!
Lenže žena vykríkla a kým jej došlo, čo sa deje, do tváre jej mierila biela topánka s červenou sponou. Uvoľnila zovretie a len tak tak sa uhla, keď sa jediným švihom prekotúľala do knižnice. Žena sa opäť rozutekala. Popri dverách preševelili tri krinolínou vystužené biele suknice, ktorých najspodnejšie krajky presakovali šarlátom, akoby za sebou omývali kaluže krvi.
Rozčarovaná Kristína sa pozviechala do pokľaku.
Ona sa jej bála.
Teraz už nevnímala muža, ktorý ju z kresla nerušene pozoroval. Zhrozene sledovala svoje chvejúce sa roztvorené dlane. Boli biele ako alabaster a tak ľadové, až sama cítila chlad, ktorý jej od nich stúpal k tvári. Muselo to byť, akoby sa jej dotkla mŕtvola - pochopila ženinu hrôzu a vzápätí sa stala jej vlastnou.
Ešte pred piatimi minútami boli jej ruky normálne. Ľudské.
"Bol to príjemný pocit, prvýkrát niekoho priviesť na pokraj šialenstva?"
Na okamih pod mužským hlasom stuhla. Zabudla na neho a ona sa teraz pripomenul. Sám ju oslovil.
Zdvihla oči.
"Bolo to príšerné," ticho prehovorila.
Už tak dlho sa s nikým nerozprávala, až jej vlastný hlas prišiel cudzí.
Chvíľu boli ticho. Do vysokých okien knižnice udieral dážď a vytváral sinavé pozadie.
Pousmial sa. Pobavila ho.
"Tak prečo si to spravila?"
Zamračila sa. Hrôzu čistým rezom preťala zlosť.
"Ja som to nespravila! To moje ruky! Zmenili sa!" - zvýšila hlas.
Opäť sa usmial. Jeho mačacie oči nadobudli arogantný nádych.
"Sú také ako predtým."
Rýchlo na ne pozrela. Mal pravdu. Už zasa mali farbu a keď si spojila dlane, pocítila medzi nimi teplo.
"Ako sa to...?!" - v sekunde k nemu zdvihla ohromenú tvár.
"Sama si to chcela, Kristína," - očividne sa zabával, pretože teraz už mal zdvihnuté oba kútiky úst. "Nasiakla si premenlivosťou stavby a pozvoľna sa učíš svoje dary ovládať. Možno podvedome si ju chcela vystrašiť. Azda z nudy, dievčatko. Nečítaš, neslníš sa na balkóne, keď je slnečno a slnečné dni sú len štyri do roka - jeden si už premárnila, nechodíš tancovať..."
Nechal vetu vyznieť nedokončene, hoci pochybovala, že hotel ponúkal viac možností ako tráviť čas.
Pomaly sa postavila. Nebála sa ho. Možno preto, že kričiaca žena ju vydesila oveľa viac. Jej ruky...ona sama...sa zľakla samej seba.
Pristupovala k nemu, pod drobnohľadom tak trochu zlomyseľných očí, jantárov, z ktorých sa nakoniec vykľuli modro-zlaté zrenice. Opatrným pohybom si sadla do zaprášeného kresla oproti nemu.
"Si tu dlho?" spýtala sa prvé, čo jej prišlo na um.
"Možno najdlhšie."
"Kto si?"
"Volám sa Adrian."
"Na to som sa nepýtala," - nevedela, kde sa v nej zrazu berie toľká odvaha, pravdepodobne pramenila z poznania, že už nemá čo stratiť. "Pýtala som sa - KTO si?" - zopakovala s dôrazom na slovo "kto".
Niekoľko sekúnd narúšal váhu jeho prepaľujúceho pohľadu iba šum dažďa.
A zrazu tichučko zatvoril knihu a položil ju na okrúhly stolík vedľa kresla. Pochopila, že je ochotný pustiť sa do debaty.
"Som tu jediný skutočne mŕtvy," prehovoril.
Pobavenie v jeho tvári sa ustálilo do jemnej spokojnosti vyrovnaného muža.
"A ostatní?"
Znela akosi duto, beztvaro, neživo. Nemohla si pripustiť, že sa rozpráva s duchom. Zošalela by.
"Uviaznuté duše," lakonicky ich označil.
Zažmurkala a zmätene pokrútila hlavou.
"Ja ti... ja ti nerozumiem... Adrian," zdráhavo ho pomenovala.
"Si na území nikoho," začal Adrian. "Uprostred hlbokého lesa, v zabudnutej časti priestoru, na ktorom vyrástla záhadná vábnička, čo pritiahne každú zblúdilú dušu. Tak ako pritiahla teba."
"Takže som musela prísť?" - zúžila oči.
Ešte stále v jeho slovách tápala.
"Si na území nikoho. Pretože iba hotel je tu Niekto."
Vôkol mŕtvo-živej dvojice sa rozprestrelo ďalšie ticho.
Adrian si zrazu povzdychol a evidentne sa v kresle ešte o čosi viac uvoľnil. Panebože! Pôsobil ako doma!
Čaká podobný stav aj ju?!
"Pamätám si hotel Motýľ, ešte keď zažíval svoje najlepšie časy," - opäť s úsmevom, zahľadený kamsi povedľa nej, do diaľav minulosti. "Držal sa na výslní celé desaťročia. Môže sa ti zdať, že je až príliš od ruky, dievčatko, ale ľudia boli ochotní uštvať vlastné kone, len aby mohli prežiť luxusný a pokojný víkend na tomto bohom zabudnutom, lesmi obklopenom, zdravom mieste. Koľko života tu bolo," - krátko sa zasmial a veselo zagúľal očami. "Koľko smrti. Hotel dýchal ľuďmi."
Pozrel na ňu. Jeho hlas výrazne zmenil podfarbenie. Bol hlbší.
"Dýchal ľudí."
Ani si neuvedomila, že mierne pootvorila ústa.
"Býval som pravidelný hotelový klient," - a znova pokračoval rezkejšie. "Keď časť z neho vyhorela, zachránili sa všetci. Okrem mňa," - povzdychol si nad vlastnou hlúposťou.
"Oheň pohltil najobľúbenejšie salóny a nový majiteľ sa ich rozhodol inovátorsky, hoci vlastne - pochabo, nahradiť celkom inými. Nikto zo stálych zákazníkov, vážených, starých a hlavne tradicionalisticky založených, gentlemanov a ich zhýčkaných matrón, ich neprijal. Starý lesk opadal ako pozlátko. Vtedy sa dobrá doba skončila. Ľudia hotel navždy opustili. Lenže ich životy boli naveky vpečatené do zámku, ktorý sa nimi po stáročia kŕmil ako príšerka oživená ľudskosťou. A tak si potreboval zaobstarať novú potravu. Ani mňa nevypustil, hoci fyzicky som sa stal iba popolom usadeným na damaskových závesoch. Vieš... vravievalo sa, že keď sa barón Heller rozhodol prestavať zámok, ktorý zdedil, na hotel, našiel v jeho stenách nespočetné množstvo zamurovaných ľudských ostatkov," - Adrian krátko pokrčil ramenami. "Nie som si istý, dievčatko, ale je možné, že tieto steny boli skrátka od nepamäti zvyknuté prijímať do seba ľudí."
Kristína už rozumela, aspoň po hranicu, po ktorú sa to ešte dalo spracovať. Nechcela sa však z pravdy zblázniť. Ako v kŕči zovrela operadlá kresla, zaryla do nich štíhle prsty a zotrvala, kým nepotlačila aj poslednú štipku strachu.
"A odvtedy hotel sám láka zblúdilcov do svojich útrob," sama historku uzavrela.
Adrian si pohladil čokoládovo hnedú kravatu a jemne prikývol.
"A my sme s ním natoľko zrástli, že...," - zdvihla obočie v nemej výzve, aby pokračoval.
"My sme svalstvo na jeho kostiach, moja drahá. Sme k jeho podstate tak pevne priľnutí, že nás z vonka ani len nie je vidno a smieme byť súčasťou jeho vlastností."
Pripomenula si, čo to v skutočnosti znamená. V jedinom okamihu do nej vošlo také rozčúlenie, až musela prudko vstať, aby si zabránila rozkríknuť sa po ňom.
"Baví vás, používať tie svoje... svoje schopnosti!.. na nových ľudí?!" každé slovo takmer vypľula.
Vôbec ho svojou zlosťou nevyviedla z miery. Elegantne si preložil nohu cez nohu a hoci na ňu pozeral zdola, dokázal pôsobiť povýšenecky.
"Jedného dňa sa na toto miesto, azda, nazvime to - z nostalgie - aby som ťa, mladá dáma, neuviedol do rozpakov, prišla pozrieť moja žena. Manželka, ktorá v čase mojej neprítomnosti zakaždým," - nasilu si odkašľal, "navštevovala môjho najlepšieho priateľa. Bez sprievodu slúžky."
Vtedy sa opäť zasníval. Hľadel na ňu, ale pozeral skrz ňu. Na tvári sa mu ako vejár roztvoril túžobný výraz.
"Ako som len bol vďačný tomuto miestu za všetko, čo mi ponúklo!"
Zrazu sa vytrhol zo spomienok a akoby až rozpačito sa zasmial.
"Doteraz sa so mnou nerozpráva."
Keďže mala ešte stále v živej pamäti muky svojej prvej noci, nebola ochotná ho viac počúvať.
"Je to hnusné!" odsekla a otočila sa mu chrbtom.
Kráčala k otvoreným dverám. Na prahu ju zastavil jeho hlas.
Tentoraz bol vážny.
"Aj ty si sa dnes podobne zabavila, Kristína."
To nie je pravda! - vzdorne jej prešlo mysľou.
Ale nakoniec iba bez slova odišla.

**********

O niekoľko nocí neskôr zamkla dvere svojej izby (prinútila zavalitého recepčného, aby jej vymenil zničené dvere) a pod údermi, ktoré z druhej strany dopadali na drevený povrch, zaspätkovala až k posteli.
Ťažko na ňu dosadla.
Zostala nehybne sedieť, bola obrys človeka ponorený do hustej tmy, iba jej oči sa jagali, keď hľadela pred seba.
Niekto kričal a búchal na ne.
"Neboj sa, oni ťa nezabijú," zašepkala, pretože si sama pred sebou potrebovala ospravedlniť, že pred zúfalou bytosťou, ešte poslednú noc skutočne živou, iba otrávene zamkla dvere.
Zaviazala sa, že nikdy nikomu nepripraví podobné "privítanie", iba pre to, aby sa troška pobavila.
Radšej začne čítať, možno sa naučí tancovať, zájde sa porozprávať dole s paničkami stiahnutými v korzetoch o dobe, v ktorej nikdy nežila...
Pozrela na čierny obdĺžnik pohodený na vankúši, ktorý jej dnes doniesol Adrian.
Iba čítanie hádam bude stačiť - napokon si pomyslela.
O niekoľko minút, keď výkriky ustali, už mala hlavu zloženú vedľa knihy a spala.


**********

jedného dňa...
Pochopila, že byť lapenou dušou, naozaj bol jej osud.
A Osud má vždy svoj Zámer.
Za sychravého podvečera, o niekoľko mesiacov neskôr, stála na terase, vystretými rukami zvierala železný okraj balustrády a pozorovala zmätenú osobu postávajúcu pri svojom aute.
Vzhliadal k hotelu a rozhodoval sa, či k nemu vykročiť.
Norman, posledný človek, ktorý jej vo svete žijúcich ublížil, si ešte naposledy poobzeral všetky svetové strany, nepreniknuteľný, suchý a zamrznutý múr stromov všade vôkol a nakoniec vykročil.
Priamo naproti Kristíne.
Neuvedomovala si, ako jej oči strácajú odlesk života a menia sa na ľadové kamienky zloby.
Ako jej tvár bledne a ruky chladnú.
Iba sa spokojne usmiala.
Pevnejšie zovrela zábradlie a na železe sa vytvorila pavučinka námrazy.
"Vitaj, priateľ môj," prehovorila do večerného mĺkva.
Obrátila sa k izbe a vykročila mu v ústrety.








KONIEC

10 komentárov:

  1. A ja som čakala ešte nejaké pokračovanie, že sa nakoniec vráti späť do svojej doby, hm...ale tak nič :D Zaujímavá poviedka, hodila sa mi dnes k tomu upršanému počasiu :P
    To "vábenie miesta" mi inak pripomenulo tú "moju" kaviareň v Belgicku, kde som stále chodila a nevedela z tadiaľ nikdy odísť :D to len tak okrajovo, že sa viem s tým pocitom stotožniť, tiež som sa občas cítila ako "lapená" :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som si tuším pri "čistení" spamov zrušila aj vlastný komentár🤔

      Odstrániť
    2. Stáva sa �� pre zmenu, teraz robím mimochodom v hoteli, kde sa už druhí hostia, za mesiac, čo tu som, sťažovali na to, že sa báli a že im strašilo ��
      Asi sa inšpirujem a niečo v podobnom štýle napíšem tiež... ��

      Odstrániť
    3. To je úžasné 😶 a co sa im dialo?

      Odstrániť
    4. Tí prví sa vraj len báli, ale to asi len kvôli atmisfére tu, lebo je veľmi špecifická a nemusí to každému sadnúť. Tí druhí vraj počuli nejaké zvuky ��.
      Minulý týždeň akurát vravela čašníčka, čo robí už dlhé roky dole v kaviarni, že tu bola raz ubytovaná veštica a vraj tu máme duchov manželského páru, ale že sú dobrí a strážia to tu �� nuž, kto si čomu uverí, je už asi na každom, ale rozhodne je to zaujímavé ��

      Odstrániť
    5. V každom prípade sa mi páči, keď je nejaké miesto opradené tajomstvom :). Minimálne je to inšpiratívne. Človek si môže domyslieť, to áno. Ja napríklad čo neuvidím, tomu neuverím, som ten typ, čo uverí, až keď vyradí všetky logické riešenia aj keď už čosi zvláštne zbadá/začuje :D. Ale rada "nasávam" podobnú atmosféru.

      Odstrániť
  2. he he :D kebyže to nečítam na 3krát kvôli malej :D tak to komentujem už ovela skor .....! Myslienka super.....! aj ma amrazilo a neviem si pomoct ale ten koniec mi pripomenul moju poviedku :D taky vazne necakany zaver :D .....velmi dobre sa to citalo draha ......opat pekne dielko :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ach rozkuskovane čítanie. Treba si zvykať 😅😅😅
      Ďakujem😊

      Odstrániť
  3. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť