sobota 10. novembra 2018

séria ČIERNY LEO X. (Spiaci Krásavec)

Prinášam Vám nového Lea, ktorý je zasa tak trochu príbehovo pojašenejší, ale nie úplne márny, pretože niekto tajomstvá už skrátka MUSIA byť prezradené :).
- - - - - - 

           mini-séria: ČIERNY LEO X.

SPIACI KRÁSAVEC

Keď precitol, zároveň nadobudol aj vedomie, že tu takto postáva už nejaký čas.
            Sprvu necítil úzkosť, ani strach. Skrátka iba prijal informáciu. Znelo mu to samému nereálne, ale cítil, že čas vo svete, v ktorom sa ocitol plynie inak.
            Ohýba sa.
            Leontín skrehnuto pohol šijou a zrazu si uvedomil, že hľadí sám na seba.
            Nahlas vydýchol, vypustil napätie, o ktorom ani nevedel, že ho v sebe zadržiava a jeho odraz – bledá tvár s vytreštenými zlatistými očami, večne nepokojnými a často hľadiacimi na dianie pred sebou značne  nesúhlasne – spravil to isté.
            Pozvoľna, nechápavo, zdvihol ruku a dotkol sa svojich strapatých uhľovo čiernych vlasov a následne si dlaň priložil na studené pyžamo z bieleho saténu, aké by si na seba nikdy neobliekol. Bol si istý, že spáva výhradne iba v tričku a tartanových nohaviciach, ktoré mu ladili s tartanovým županom, v ktorom sa každé ráno vliekol von pred dom za vôňou brazílskej kávy.
            Pod prstami pocítil štruktúru tenulinkej klzkej látky, omínal ho aj chlad na bosých nohách, ktorý k nemu presakoval z drevenej podlahy.
            Všetko mu prišlo navidomoči reálne... !
            Zdvihol chvejúcu sa ruku. Nepokoj sa prebúdzal k životu. Prstami zaťukal na povrch zrkadla, v ktorom sa mu za chrbtom zrkadlilo nekonečné množstvo trámov a lomených oblúkov z tmavého dreva s rovnakou zrkadlovou výplňou. Svetlo vychádzajúce akoby odnikiaľ bolo živé, ale hrejivo žlté.
            Leontín sa prudko obrátil. S ním sa však obrátilo obrovské množstvo identických mladíkov.
            A jemu konečne došlo, že sa nachádza v zrkadlovom bludisku.
            „Pokoj... zachovaj pokoj...,“ rozrušene šepol. „Teraz sa hlavne musíš zorientovať.“
            Pomaly sa začal posúvať za nosom. Keďže však vôbec netušil, ako sa sem dostal, nebol si ani istý, či existuje nejaký východ. Pohyboval sa v na pohľad pokojných posunoch, ale kdesi pod povrchom v ňom začínal bublať náznak paniky. Robil, čo mohol, aby jej neotvoril priechod a nenechal sa ňou zaplaviť.
            Čo chvíľa začal naťahovať ruku a pohládzať bruškami prstov povrch zrkadiel. Vidieť sa v toľkých odrazoch bolo nadmieru mätúce. Leontínov v belostnom pyžame bolo také množstvo, že si párkrát takmer narazil čelo z chaosu, ktorý vytvárali, poprípade pod nečakane voľným lomeným oblúkom doslova prepadol do ďalšej zrkadlovej chodby.
            Ak to vôbec dokázal posúdiť, blúdil asi pol hodinu, no okrem objavu, že niektoré chodby boli širšie a iné užšie, sa takmer nič nemenilo.
            Ak išlo opäť o akési mimoriadne kreatívne spojenie so zosnulým, tak by ho veľmi zaujímalo, kde tá mŕtvola vôbec je! – hnevlivo si pomyslel, ale od istého okamihu nahlas, trhane dýchal, pretože na neho postupne doliehal klaustrofobický pocit uzavretosti. Paniku už len tak tak držal na uzde.
            V určitej chvíli takmer vykríkol od úľaku, keď znenazdajky čosi pocítil v ruke, ktorú mal dosiaľ spustenú pri tele. Výkrik však prehltol a zahryzol si do pery, nechcel počuť ako sa odráža od zrkadiel a vyvolávala v ňom ešte väčšiu úzkosť. Zbadal obrovského plyšového medveďa s károvaným motýlikom, ktorého držal za labu a vliekol ho za sebou po podlahe. Jednoducho sa pri ňom iba tak zhmotnil!
            Zhlboka vydýchol a keďže sa už skutočne cítil byť osamelý, namiesto aby ho štítivo odhodil, strhol ho k sebe a zovrel v náručí.
            Skrehnuto, túliac sa k obrovskej hračke, blúdil medzi zrkadlami ďalších pätnásť minút, pričom sa hneď na začiatku zaprisahal, že ak sa z tejto psychiatrie dostane, Viktória sa nikdy nedozvie, že sa upokojoval s plyšovým macíkom!
            „Ty si ďalšie z mojich špinavých tajomstiev,“ rozochvene mu zašepkal do ucha, keď mu náhle došlo, že sa konečne niečo deje.
            Zrkadlovými chodbami k nemu z čista jasna doliehala ozvena...
            ... ozvena, ktorá bola rovnako šialená ako všetko, čo sa vôkol neho dosiaľ objavovalo...
            Leontín zrýchlil a riskujúc hlavu vrazenú do skla sa v nádeji pustil za...
            ... ozvenou konských kopýt.
            S natiahnutým krkom, zvierajúci mäkké medvedie telo, sa približujúcim sa, hoci dosť absurdným, zvukom, až náhle zarazene zastal.
            Očividne sa naozaj kamsi dopracoval, pretože priamo pred ním sa rozprestierala dlhočizná chodba tvorená rovnakými oblúkmi ako tie, čo zanechal za sebou. Lenže túto chodbu zalievala zlovestná ultrafialová temnota, indigovo modrou v jej útrobách počínajúc, prechádzajúca do smaragdovo zelenej, končiac fuksiovo ružovou.
            Na samom konci chodby sa pohol indigový obrys čohosi ozrutného. Leontín zabojoval s nutkaním cúvnuť a otočiť sa na útek. Bez náhlenia sa to blížili priamo k nemu, zvuky splynuli prekrývané azda tisíckou rovnakých ozvien klapotu.
            Leontín napäto vyčkával, úzkostlivo zaborený do plyšu. Jeho šialene pôsobiace bledé oči blčali nepokojom, aj keď už zistil, že indigový tieň nie je ozrutou, ale žrebcom. Sledoval približujúce sa zviera, ktoré na sebe nieslo záhadnú postavu, ktorá sa napokon tiež odhalila, pretože sotva kôň prešiel do fuksiovej časti, ultrafialová temnota postupne zanikala ako sa zrkadlová chodba od konca presvetľovala známym žltým svetlom.
            Doslova mu klesla sánka. V mysli sa mu na okamih rozhostilo otupené, šokom vyvolané ticho.
            Za prvé – ešte nikdy nevidel živého jednorožca, lenže práve spomínaná mýtická bytosť sa k nemu práve majestátne blížila. Stačil mu jediný pohľad na perleťový výrastok, ktorý snehobielemu zvieraťu vyrastal uprostred čela.
            Panika v ňom sa opäť sťahovala kamsi do miest, odkiaľ si ju vytiahne, keď sa ocitne v ďalšej mizernej situácii, no šok ho neopúšťal.
            Za druhé – na chrbte jednorožca sa niesla mladá žena.
            Držala ho za striebristú hrivu a nohy zahalené v dlhej róbe pokrytej okrúhlymi fialovými šupinkami, ktoré sa jej pri každom pohybe bájneho koňa rozihrali odleskami znásobenými ich ligotom v bočných zrkadlách, mala spôsobne prehodené na jednej strane. Sedela dámskym spôsobom, hoci nepochyboval, že o chvíľu ho tak naštve, že ju dáma-nedáma bude mať chuť zhodiť dole! Na plecia jej spadala rovná záplava elektrizujúco červených vlasov.
            Jemne jednorožca potiahla za hrivu a ten so zafŕkaním zastal priamo pred Leontínom, ktorý pôsobil, akoby do podlahy zapustil korene.
            Jej dokonalé pery sa na neho žiarivo usmiali. Odhalila rad rovných zubov. Skĺzla po ňom modrými mandľovými očami, v ktorých sa však objavili nadšené iskričky a zhlboka sa nadýchla.
            „Ach, si tak...,“ – nenachádzajúc vhodné slová ho opäť od hlavy po päty prešla ľadovo-modrým pohľadom a jej prvotná radosť viditeľne zakolísala, „... nuž... iný, ako som si ťa predstavovala.“
            Silou mocou si však udržala veľký úsmev.
            „Tak nekonečne dlho trvalo, kým som sa k tebe začala čo i len mierne približovať a nakoniec nedostanem ani blondiaka s modrými očami? Och, zlý nápad,“ luskla prstami, „roztomilý medveď sa k tebe vôbec nehodí.“
            Jeho ruky zrazu hmatkali naprázdno, no zmiznutie medveďa ho aspoň prebralo zo stavu totálneho ohromenia.
            Roztržito si pošúchal spánky.
            „Je mi jedno, čo za kríženca si si skrotila, ten ma nezaujíma!“ takmer až s odporom ukázal na rozprávkovo krásneho jednorožca. „Ale ty si kto, prosím ťa? A čo odo mňa chceš?!“ vychrlil, neschopný vykať jej, pre jej očividnú mladosť. „Zjednoduším entrée. Ja som Leontín, bohužiaľ – médium. Uprednostňujem rýchle a konkrétne odpovede. A nepotrebujem k práci žiadne jednorožce, ani iné ohurujúce kulisy!“
            Prskal ako napajedený kocúr, z nečakaného precitnutia v zemi nikoho, sa ho zmocnil obvyklý pesimizmus a chuť otočiť sa na päte a trucovať kdesi v rohu.
            „Ja som Anabela,“ opäť sa rozradostila ligotajúca sa dievčina vo fialovom.
            To začína dobre – napäto si pomyslel, zatiaľ čo jednorožec sa tlamou zohol k podlahe a keby neuhol, vypichne mu perleťovým rohom oko.
            „A ty si tu preto, pretože mi chýba kamarát,“ následne dodala.
            Leontín otrávene vyvrátil oči. Pretože sa čo i len stotinu sekundy naivne domnieval, že nejaký kontakt môže prebehnúť hladko?!
            „Len škoda, že si taký starý,“ Anabela si s vražednou úprimnosťou sklamane povzdychla.
            „No dovoľ! Mám dvadsaťdeväť!“ odsekol a keď jednorožec hlavu opäť zdvíhal, odrazil mu roh opakom ruky.
            „Veď vravím...,“ zamrmlala. „Starý!“
            „Prosím ťa, drž si tátoša a jeho vražedný nástroj trochu ďalej odo mňa!“ udržoval sa v obvyklom móde a zároveň mu dochádzalo, prečo príde Anabele ako starec.
            Jej črty boli svieže a skutočne až provokujúco mladučké. Červenovláska mohla mať sotva šestnásť, jej krása pochádzala predovšetkým z pôsobenia jej očividnej nedospelosti - čelo, ktoré sa ešte málo mračilo, takže nemalo vrásky, pleť bola bez chyby, kútiky úst stále podvedome smerovali hore, neochabli starosťami a vlasy mala dievčensky dlhé.
            Anabela sa chystala čosi namietnuť, keď mu znenazdajky akási neznáma neviditeľná sila zovrela ramená a zatriasla ním.
            Do útrob zrkadlovej chodby sa kdesi z hora zniesol jemu sladký, jemný hlas.
            „... Leo...!“
            Anabela prekvapene otvorila ústa. Obaja chvíľu nechápavo sledovali, ako sa Leontín smiešne pokyvuje, akoby sa mu do hornej časti tela zapieral vietor.
            Keď sa chodba zaplnila silnou ozvenou, kôň natiahol krk a zastrihla ušami.
            „... Hore sa! ... Leuško! ...“
            Strhol sa a s nádejou vykríkol do stropu:
            „Viki?! Viki, tu som! TU DOLE!“
            Hoci napadlo mu, že môže byť aj hore, nemá predsa ani poňatia, kde sa nachádza.
            Znova ho zachvátilo lomcovanie, no tento krát mu prišlo ako najslastnejší pocit, aký kedy zažil.
            Prostredie, v ktorom sa dosiaľ nedobrovoľne nachádzal, sa vôkol neho rozpúšťalo ako farebná škvrna riedená acetónom a ozvena Viktóriinho hlasu sa stala doslova všadeprítomnou.
            Stihol ešte zachytiť Anabelinu urazenú tvár a jej ukazovák, čo do neho na diaľku zabodla a náhle onemenými ústami naznačila:
            Opováž sa odísť!
            Fialové šupinky na jej šatách sa už rozmazávali a premieňali sa na machule...
            ...
**********

            ...
            ... Otvoril oči a zbadal nad sebou Viktóriu. Obraz chvíľu poskakoval, ako mu triasla ramenami.
            „Sláva! Je pri vedomí, spachtoško!“ teatrálne vyhlásila a vystrela sa.
            Asi mala na ponáhlo. Obrátila sa mu chrbtom a z nočného stolíka schmatla kabelku, čo vyzerala ako malé koženkové vrece. Náhlivo do nej hádzala mobil, rúž a skladací hrebeň, čo mala rozhádzané po stolíku.
            Leontín sa zmätene vyhrabal z pod prikrývky a posadil sa.
            Sen...? – napadlo mu, keď sa stále trocha stratene rozhliadal po vlastnej spálni.
            Oči mu automaticky zabehli k oknu, pri ktorom stála komoda so zrkadlom.
            Pátral po havranovi s fialovými očami, ktorý mu ohlasoval návštevy z druhého sveta. Na parapete sa však klbčili iba dva vrabce, možno o akúsi vzácnu omrvinku, ktorá sa každému operencovi na počiatku zimy, azda pár dní pred prvým snežením, hodila.
            Viktória si kabelku prehodila cez rameno a obrátila sa priamo k nemu.
            „Nerada ti oznamujem zlé správy, ale dnes otvoríš antikvariát o čosi neskôr. Keď som vyšla zo sprchy, ešte stále si spal a pritom som z kúpeľne zreteľne počula tvoj budík. Triasla som s tebou cez päť minúť, kým si sa prebral,“ po tvári jej náhle prebehol výraz preľaknutia. „Nemáš horúčku, Havranček?“
            Priskočila k nemu a hneď sa mu na čele ocitla jej horúca dlaň.
            Jej košeľové šaty s červeným károm zamĺknutému Leontínovi intenzívne pripomenuli Anabeline červené vlasy. A tiež károvaného motýlika na plyšovom medveďovi, ale túto spomienku sa okamžite snažil na veky pochovať.
            Muselo ísť iba o sen! – sväto sväte sa v duchu presviedčal, hoci uznával, že to bol až znepokojivo živý sen.  
            Lenže prízraky sa mu zjavovali sinavé ako koža nebožtíka, so strašnými planúcimi červenými očami. Zatiaľ čo bláznivá pubertiačka hýrila farbami. Jej vlasy mali odtieň rozrezaného granátového jablka a oči studeno modrý nádych...
            „Vyzeráš byť zdravý a rovnako divný ako obvykle,“ skonštatovala jeho snúbenica a vlepila mu na pery hlasný bozk.
            Obrátila sa k odchodu.
            Rozospato hodil očami po klasickom budíku na nočnom stolíku.
            „Ešte stíham,“ konečne prehovoril.
            Od schodov k nemu doľahol jej hlas.
            „Nie, pretože tvoj bicykel si beriem ja! Tvoje prebúdzanie ma obralo o drahocenné minúty, ja už teraz meškám!“
            Keď mu už oznámila svoj plánovaný čin, jej kroky sa značne zrýchlili a opätky dupali v jasnom úteku. Leontína okamžite prebrala. V náhlej panike vystrelil z postele a vybehol z izby. Oprel sa o zábradlie schodiska vykríkol:
            „A ja mám do antikvariátu docválať na jednorožcovi, alebo čo?!“
            Odpoveďou mu však bolo iba zabuchnutie vchodových dverí. S rezignujúcim povzdychom sa vrátil po svoj tartanový župan. Zo skrine vytiahol čierny šál, počasie už bolo predsalen v ranných hodinách doslova mrazivé a po ceste zo schodov si ho ovíjal okolo krku zmierený s neskorším otvorením Zabudnutých Kníh. Vliekol sa von na rannú kávu s Damiánom. Nemohol si ju odpustiť, aj keď by mal po správnosti lietať po priestore ako Viktória. Dnes večer ho však čakala ďalšia mrzutosť, takže po divokých snoch a všetkom, čo ešte príde, si potreboval dopriať aspoň jednu lenivú kávu a pohľad do Damiánovej vždy výborne naladenej tváre.

**********

Viktória sa k nemu s veľkými očarenými očami stále upretými na pódium, priklonila. Ich ramená sa dotkli. Svojim spôsobom. Jej rameno bolo predsa o dosť nižšie.
            Konrád zatiaľ tancoval svoj part presýtený zúfalstvom a nenaplnenou vášňou. Jeho pirátska vestička sa jagala zlatom a modrým zamatom, široké rukávy bielej košele sa rozochvievali jeho labutími pohybmi.
            „Inšpiráciou Korzárovi sa stala poéma z počiatku 19.storočia,“ šepla.
            Krátko pozrela na Leontínov profil. Sedel celkom bez pohnutia, akoby ani nedýchal. Zrenice upieral bez zachvenia priamo pred seba. vôbec nedal najavo, že by ju registroval.
            Viktória sa sprvu potešila, že ho balet zaujal, pretože celý týždeň sa jej plánu zubami nechtami bránil. Trucoval ako dieťa...alebo lepšie povedané – ako to vie iba on! Musela si ho obliecť ako bábiku, pretože vyťahoval čierne rifle, aby ho z budovy vykázala, keď už konečne dorazia. A to sa museli hneď, ako zatvorili antikvariát a ona sa vrátila z múzea, vydať na cestu do jedného z väčších miest, pretože o francúzskom balete v Údolí Krvavých Ruží mohli tak akurát snívať. Leontín vyhlásil, že sa bude bezprízorne potulovať po uliciach, zatiaľ čo ona sa usadí na dve dejstvá, kým si ho niekto neodchytí ako zatúlané šteňa, čo mu aj tak bude príjemnejšie.
            „Lord Byron,“ tlmene dodala. „Poéme sa volala Le Corsaire.“
            Lenže následne jej úsmev zhasol. Pretože jej došlo, že Leontín nie je zadívaný, Leontín skrátka nevníma.
            Ponorený hlboko do svojho vnútra, ako to dokážu len introverti, upieral svoje sklené oči farby bielej kávy na Medoru a Konráda, no v skutočnosti bol až neživo nehybný, obrátený do svojho vnútorného prežívania.
            Viktórii prešiel tvárou otrávený úškľabok a mierne sa na sedadle zosunula. Tak veľmi si na piatkovom večery dala záležať! Starostlivo si vybrala nežné šaty zo zeleného tylu a pery si namaľovala červeným rúžom, ktorý obvykle takmer vôbec  nepoužíva. Chcela, aby sa skrátka na niekoľko hodín stali okúzľujúcim mladým párom na balete a potom spolu pri nočnej šálke horúcej čokolády prediskutovali Konrádove dokonalé veľké skoky v changement de pieds. Leontín by si nad čokoládou – vytiahla by šáločky obohnané zlatými girlandami, mašličkami a pastelovými kvietkami po jeho starej mame – iba povolil kravatu a ona by len odkopla lodičky, ale stále by pri ňom sedela v nadýchaných šatách s konzervatívnym rolákovým golierom. Akoby boli ten pár, čo takto trávi každý piatok.
            Netušila, že Leontín sa jej napokon rozhodol splniť jej nevyslovený sen o sofistikovaných snúbencoch. Po ceste do mesta v taxíku už takmer ani nefrflal.
            Lenže postupne sa prepadal do predstáv o jednorožcoch a dievčatách vo fialových jagavých róbach, potichu znepokojený dojmom, ktorý v ňom sen zanechal. V antikvariáte sa takmer nedokázal sústrediť ako mu sústavne odbiehali myšlienky. Mimoriadne ho miatlo, že sa necítil ako človek, čo sa zobudil z neobvykle psychedelického sna.
            Cítil sa ako človek, ktorému takmer vypichol oko jednorožec. Presnejšie, cítil sa ako človek, ktorý to skutočne prežil.
            Viktória sa opäť taktne vystrela a skúsila to s ním ešte raz.
            „Ach, tie kostýmy,“ obdivne vzdychla. „Prekrásne, však?“
            Leontín ani nemrkol. Pokojne mohla sedieť vedľa voskovej figuríny.
            „Máš pravdu, čo tam po kostýmoch“ – poukázala na Konráda v ďalšom impozantnom výskoku. „Ale tie zadky!“ podpichla ho.
            Nič.
            Leontín brázdil miestami, kam sa momentálne nemala šancu dostať tiež.
            Oprela sa a na okamih zauvažovala, či sa po balete pokúsi urobiť svoju prvú scénu. Po chvíľke mu však zovrela ruku opretú o operadlo sedadla. Keď jej Leontín automaticky opätoval stisk, pocítila ako sa jej vnútro roztápa ako tekutá čokoláda, ktorú mu neskôr v noci aj tak uvarí.
            Aj keď zo seba náhlivo postŕha oblek a rovno sa uvelebí na pohovke pri kozube, s kolenami pritiahnutými pod bradu a zabalený v oranžovej deke.
            Preložila si nohu cez nohu a náhle s pocitom, že jej vlastne nič na svete nechýba, vrátila pozornosť Korzárovi.

**********

            ...
            ... Keď sa nadýchol a snažil sa prehltnúť, zistil že má úplne vyschnuté hrdlo.
            Nachádzal sa uprostred tmavej miestnosti s vysokými stropmi. Za dlhými oknami sa rozprestierala nepreniknuteľná tma. Nezbadal žiaden obrys stromu, ani jedinú jagavú bodku na oblohe, akoby sa svet za oknami kúpal v čiernom atramente. Zaprášený nábytok – kreslá, stoly zapratané komínmi kníh a zašlých šálok – bol pokrytý pavučinami a hrubými mihotavými sviecami, ktorých vosk sa roztápal priamo na kožené väzby.
            Leontín meravo pootočil hlavu. Pri stene zbadal obité pianíno. Aby aspoň niečo urobil a zároveň rozptýlil úzkosť, do ktorej precitol, šúchavými krokmi sa k nemu pomaly prisunulu.
            Viktoriánsky dom – uvedomil si, ako na neho vlastne reálie pôsobia.
            Chvejúcu sa ruku pozvoľna natiahol nad zažltnuté klávesy, no kým sa ich dotkol, klavír sa sám rozohral, akoby po ňom akási zlostná ruka silno buchla a jediným pohybom prešla po celej klaviatúre. Štítivo sa stiahol. Hlučný zvuk pôsobil v jeho nahromadenej skľúčenosti nepatrične a značne agresívne.
            „Strašidelný viktoriánsky dom,“ priškrtene šepol, poopraviac si svoju prvú domnienku.
            Pred očami sa mu objavila vlastná ruka, keď sa s ňou, stále mierne natiahnutou, odťahoval od klavíra. Zarazene skrehol. Šedý rukáv – nechápal, kde sa tu nabral. Zmätene sa na seba zahľadel. Telo mu halil dlhý tmavo-šedý kabát, z ktorého vykúkala čierna vesta s retiazkou. Na krku si  nahmatal aj askot.
            Energicky prebehol k stolu vedľa a siahol pomedzi knihy a sviece po malom zrkadle v matnom zlatom ráme. Zovrel ho oboma rukami a priblížil, no z neprirodzenej temnoty sa vynorila tvár vyškierajúceho sa popolavého umrlca s jeho vlastnými vytreštenými očami. Leontín vykríkol a zrkadlo mu vykĺzlo na podlahu. Ozval sa zvuk rozbitého skla. Prudko odstúpil, až mu z hlavy spadol cylinder, ktorý si dosiaľ neuvedomoval a s rozšírenými očami sledoval, ako sa z prasklín na zrkadle vyvalila hustá krv.
            „Ja skrátka milujem gotické horory!“
            Takmer vypustil dušu, keď sa mu za chrbtom ozval jej veselý hlas.
            Dýchavične sa k nej otočil.
            Stála medzi dverami vedúcimi do chodby, opäť patrične prispôsobená prostrediu. Na červených vlasoch mala malý kožený cylinder a k tomu lila blúzička s čipkovaným stojačikom s brošňou stiahnutá  hnedou látkou potiahnutým krátkym korzetom, z pod ktorého sa až po zem rozprestierala široká sukňa.
            „Snažíš sa ma pripraviť o život, Anabela?!“ vyčítavo sa ozval s dlaňou priloženou na srdci.
            V tých chvíľach si už bol absolútne istý, že nejde o sen, ale o realitu... možno v inom ponímaní, na aké bol zvyknutý. Nešlo o realitu vo sfére živých. Dýchal zatuchnutý vzduch a pohyboval sa prirodzene, netlačil pred sebou stenu, akoby ho zalievala vysoká voda.
            „Myslela som si, že máš temnotu a záhady rád,“ tvárou jej prešlo drobné sklamanie a na nos si prísne založila cviker s jediným okrúhlym sklom. „Si predsa...médium, alebo čosi také. Čosi mi neustále našeptávalo, že sa s tebou musím spojiť, tak sa tu nehraj na niekoho, čo nemá s duchmi nič spoločné a žije si v utešenom domčeku so záhradkou plnou ruží.“
            Bože, je tak mladá a naivná, ale toto trafila takmer presne – takmer zhovievavo si o nej pomyslel rovnako naivný Leontín.
            „Je pravdou, že môj život je utkaný z mŕtvych duší,“ prostredie ho strhlo k poetickosti, „ale práve z toho dôvodu si náramne užívam, keď si od všetkej bizarnosti môžem oddýchnuť. A... neviem, čo máš proti ružiam. Sú... pekné,“ dodal zmierlivejšie.
            Anabele sa po tvári opäť rozlial žiarivý úsmev. Zdalo sa, že toho v živote ešte aj tak veľa nezažila, pretože evidentne poznala iba dve emócie – buď bola sklamaná, že veci nejdú podľa jej predstáv, alebo sa práve na niečo veľmi tešila. Už už zdvíhala ruku v širokom rukáve stiahnutom pri zápästí, že luskne.
            „Tak zmením prostredie. Stačí povedať, mám to tu na povel.“
            Ruky mu v panike vyleteli do vzduchu. Je uviaznutý vo sne, s čarovaním sa teraz nebudú zdržovať!
            „Nie!“ vyletelo z neho. „Keď sa už potrebuješ realizovať, zmeň mi toto okázalé oblečenie a poďme konečne prebrať, čo odo mňa chceš!“
            Anabela sa podozrivo zachichotala a luskla.
            Prešiel ním krátky chlad a krk mu zrazu zvieral biely rolák. Zhrozene si natiahol traky vedúce k plandavým nohaviciam z pruhovanej červeno bielej látky, ktoré mal stiahnuté v úzkych šnurovacích topánkach siahajúcich mu do poly lýtok. Uši mu zahoreli pocitom trápnosti, predovšetkým keď sa Anabela rozosmiala, až sa chytala za brucho a z oka jej odpadol cviker. Vyzeral ako nejaký cirkusový vzpierač. Značne vyziabnutý vzpierač!
            „Nemala by si skôr lúskať vybrané slová, dievčatko, ako uťahovať si z dospelých?!“ nepriateľsky zavrčal.
            Pätnástka medzi dverami sa zháčila a znova sa vrátila do módu urazeného rozčarovania.
            „Ty nevďačník!“ výhražne zdvihla ruku, aby dobre videl na jej palec opretý o prostredník. „Môžeš po dome pobehovať aj nahý, ak ti nič nie je dosť dobré!“
            Takmer luskla. Naozaj chcela, aby mu to dala vyžrať. Ale čosi sa v nej zachvelo, keď skĺzla pohľadom po jeho šľachovitej postave. Bol chudý, ale nie kostnatý. Nezahanbila by iba jeho, ale pravdepodobne aj seba. Asi by skončila červená ako rak. Nebol totiž až taký nepríťažlivý, za akého ho zo začiatku pokladala, keď si ho tak predstavila... bez šiat.
            „Zadrž!“ skríkol v novej vlne paniky a zaťahal za široké nohavice. „Milujem tieto...plachty!“
            Prskla smiechom. Jeho reakcia ju zachránila a opäť uvoľnila. Zvrtla sa a nečakane zmizla v tmavej chodbe.
            Zlomyseľné dievčisko! – roztrasený hnevom si pomyslel Leontín a rozbehol sa za ňou – Ak budú mať s Viktóriou niekedy deti, budú vychované oveľa lepšie!
            Predstava čudáckych, mierne nesocializovaných ratolestí s mozgami plnými informácií z kníh, ktoré im budú ich rodičia od mala tlačiť do hláv, ktoré by mohli niekedy v budúcnosti splodiť, ho uchlácholila a vrátila k racionálnemu nadhľadu, keď Anabelu nasledoval. Jej hnedá sukňa práve zmizla v izbe na konci. Pridal a vbehol dnu.
            Aj keď ostatok domu vyzeral byť ošarpaný, teraz sa ocitol v prekvapivo honosnej, hoci stále až pitoreskne gotickej, izbe.
            Anabela už, akoby sa nechumelilo, sedela v bordovom kresle a popíjala z čiernej šálky akýsi do zelena sa pariaci nápoj. Izba bola malá. Luster vydával až nelogicky tlmené svetlo. V roku stál vysoký stolček a na ňom otáčajúca sa čierna lampa s vyrezanými obrysmi rôznych bytostí. Hrubá svieca uprostred spôsobovala, že sa na steny premietali tiene pavúkov, netopierov a naježených mačiek.
            Anabela blahosklonným gestom ukázala na krátku pohovku potiahnutý petrolejovo-modrým zamatom, ktorá stála pri stene posiatej  menšími prázdnymi rámikmi rôznych tvarov.
            Leontín váhavo vykročil. Rozhodol sa chvíľu neprotestovať. Dosadol na mäkkú pohovku. Anabela mu bez slov ponúkla druhú pariacu sa šálku na stolčeku pri tieňovej lampe a on ju aspoň zobral do rúk. Aj keď sa para zelenala, nápoj bol tmavý a voňal ako obyčajná káva.
            Zhlboka sa nadýchol.
            „Prejdime k veci,“ navrhol.
            Tvár sa jej halila v prízračnej pare, práve si odpíjala. Teraz sa vystrela a oprela, konečne ochotná počúvať.
            „Obvykle figurujem ako poštár,“ prehovoril a hneď ho zamrzelo, že svoje hlúpe prirovnanie nemôže vziať späť. „Zosnulý my vyhľadá, aby som mohol živému odovzdať odkaz.“
            Pokrútila hlavou.
            „Nie?“ vydýchol a nervózne sa zahniezdil. „Tak... hm... mám za teba niečo napraviť?“
            „Som vynikajúca študentka. Obľúbená. Priateľská. Nikdy som nič nespackala.“
            „Tak čo teda chceš?!“ stratil trpezlivosť a buchol šálku na stolček.
            „Kamaráta,“ prosto povedala a zmĺkla.
            Leontín na ňu sprvu iba nechápavo civel. Jeho pohľad sa jej popravde, nepáčil. Vyzeral, akoby v sebe neustále zvádzal akýsi vnútorný boj a popri svojej večnej búrke ho dokázal udržať až príliš upretý. Jeho bledá tvár bola jemná, bila sa s planúcim pohľadom, pôsobil ešte rozorvanejšie.
            Ale nemala si z čoho vyberať. Akési nové inštinkty, čo sa v nej prebudili, ju neotrasiteľne priamo viedli jediným smerom, k jedinej bytosti. Keď sa pred ňou vytvorilo zrkadlové bludisko, jediná predstava, ktorú nemala tak celkom pod kontrolou, vzniklo v nej aj vedomie, že medzi zrkadliacimi plochami musí nájsť práve jeho.
            Nepýtala sa ho ešte ani na meno. Dá mu nové, keď jej napokon začne patriť.
            Leontín sa prebral z ohúrenia.
            „Buď trochu konkrétnejšia,“ s neblahým tušením ju vyzval.
            „Som osamelá,“ aj ona odložila svoj nápoj. „Jediné, čo vo svojom svete nedokážem vytvoriť je ďalšia cítiaca, hovoriaca bytosť. Takže...,“ zatiahla a pozrela na neho zdola, akoby mu to už celé predsa malo byť jasné. „Budeš tu žiť so mnou. Budeš mi robiť spoločnosť.“
            Leontín si napoly posmešne, napoly zhrozene, odfrkol.
            „Anabela!“ pokúsil sa neokríknuť ju, no ostať dôrazný. „Mám svoj vlastný život, ktorý mi nemáš právo zobrať! Vediem antikvariát! Budem sa ženiť...!“
            Je zasnúbený... – čosi ju pichlo. Žeby žiarlivosť?
            „Ale v mojom svete môžeš mať čokoľvek, na čo si len pomyslíš!“ skočila mu do reči. „Vzdušný zámok! Krídla! Zlaté husy! Končí presne tam, kde končí moja fantázia!“
            „Život nie je iba zábava!“ prskol. „Ja mám citové väzby, záväzky! Žiadam, aby si  ma okamžite vrátila do reality!“
            A má ich, dopekla! – zlostne si v duchu potvrdil – On, rodený mizantrop, netúži po ničom inom ako po náručí svojej snúbenice, obyčajnom prebudení sa pri rannej káve so svojím najlepším priateľom a dopekla, aj po otravne klebetnom Oliverovi, desivo hlučnej Lujze, či bojazlivom Tichomírovi, ktorý sa vie na človeka nalepiť ako tieň! Lezú mu na nervy, ale chce sa k nim vrátiť. Okamžite!
            „Nie som si istá, či máš na výber,“ podotkla s hranou nevinnosťou a vstala.
            Vzkypel v ňom hnev a pocit obrovskej nespravodlivosti.
            Aj keď videla, ako zúri, iba mu poslala vzdušný bozk a s drzým chichotom vybehla z miestnosti.
            „Anabela!“ skríkol, ale jeho výkrik sa pretavil na čosi oveľa dlhšie, pretože z jedného z rámov sa znenazdajky vystrčila namodralá ľudská ruka so špicatými nechtami a dopadla mu na rameno.
            Leontín sa zhnusene vytrhol a riadne vydesený sa rozbehol po chodbe. Keď vbehol do ošumelej haly plnej takmer čierneho dreva, zbadal ju ako s podvihnutou sukňou hrnie hore schodiskom. Vyrazil za ňou. Schodisko bolo veľmi dlhé, už na prvej podeste, ktorú osvetľoval vysoký rozvetvený svietnik, sotva lapal po dychu. Ale zaťal sa a ďalej ju nasledoval, smiešne nohavice mu svojou ľahkosťou aspoň umožňovali voľný pohyb.
            Zbadal ju ako mizne za akýmisi čiernymi dverami. Pridal a vbehol do nich tiež.
            Vyvedený z miery však hneď zastal.
            Ocitol sa úplne inde. Všade sa nachádzala neidentifikovateľná sivá hmota, aj pod jeho nohami, aj vo vzduchu. Vynárali sa z nej obrovské ciferníky hodín a ich drevené ručičky, širokánske ako lopaty mlynu, sa lenivo otáčali.           
            Zažmúril ďaleko pred seba, hoci v jednoliatej matérii sa aj vzdialenosti odhadovali ťažšie. Kdesi z neznámych končín za ňou sa vzduchom šírila slabá cirkusová hudba ako zo starožitnej hracej skrinky a medzi obrími hodinami, ktoré sa zo šedi vynárali, či sa do nej pozvoľna ponárali, stála ona.
            Ruky spojené pred sebou zatiaľ ostávali nehybné, no jej oči planuli hádam všetkými vybičovanými negatívnymi emóciami, ktoré bola schopná zo seba dostať. Zo zlomyseľného, ale hravého prízraku, sa z čista jasna stala zlovestne temným zjavením.
            „Nemáš ani tušenia aké ťažké je byť tu sama!“ začul jej hlas.
            Opatrne vykročil pomedzi krútiace sa ručičky.
            „Čas plynie inak ako som bola zvyknutá,“ jej tvár na okamih konečne pôsobila dospelejšie, pretože ju nečakane zahalila trpkosť. „Niekedy je rýchly, akoby s čímsi uháňal o závod, sotva sa nadýchnem a je koniec, berie ma na spánok. Inokedy sa však vlečie, dni nemajú konca! Čas je desivá veličina! Robí si so mnou, čo sa mu zachce. A keď sa vlečie, túžim iba po tom, aby som v tom nekonečnom dni netrpela sama!“
            Jedna z ručičiek sa náhle vynorila priamo pod ním. Tmavé drevo bez varovania vyrástlo zo sivej hmoty. Keď ho vrch čiernej ručičky podrazil a on naň padol, jediné čo v nasledujúcom momente mohol spraviť bolo oblapiť ju a s hrôzou sledovať ako sa s ním dvíha do nevídanej výšky. Hoci netušil, kde v šedi presne začína zem, okamžite sa ho zmocňoval závrat, pretože zamračená Anabela sa čoraz viac a viac zmenšovala a sama sa zasa čoraz viac a viac zakláňala, aby k nemu aj naďalej mohla vytáčať zamračenú tvár.
            Leontín kŕčovito zvieral drevo a vysielal k nej prosebný pohľad.
            Lenže Anabela ho pozorovala bez čo i len náznaku súcitu, akiste ho práve sama trestala za jeho nevďak.
            Ručička sa týčila vysoko nad ňou. A zrazu sa pohla. Spolu s menšou pod ním sa rozhodla začať sa krútiť v hodinovom protismere. Mal chuť zatvoriť oči a kričať, ale vedel, že to vo výsledku bude ešte horšie, pretože úplne stratí prehľad a viac precíti svoje zvierajúcej sa vnútornosti. Pretože mal pocit, akoby sa mu rozdrobilo telo a každá jeho časť sa triasla strachom samostatne. Obracal sa mu žalúdok, trepotalo sa mu srdce. Hrudník mu poskakoval ako sa doň opierali pľúca a ruky sa mu chveli, prst po prste až po ramená. Pruhované nohavice mu plandali v ľadovom vetre, čo mu chladil spotené čelo a keď sa ručička dostávala do vzpriamenejšej polohy, letiaca v ústrety hodine dvanástej, nemal už v rukách a kolenách dostatok síl a prekĺzol cez okraj.
            Chvíľu visel v bolestivom kŕči. Držal sa okraja.
            Čo ak tu môžem zomrieť?! – vydesene si pomyslel.
            Nohy mu viseli do prázdna a prišli mu náhle príšerne ťažké.
            Ručička sa plynulo hýbala a on sa so spotenými rukami kĺzal od stredu k ciferníku. Keďže ho boleli všetky svaly v tele, dokonca aj tie, o ktorých dosiaľ nevedel, že ich má, bolo mu jasné, že v jej svete nie je voči bolesti imúnny. Náraz bude silný!
            Lenže jeho ruky to nevydržali.
            S nevýslovnou hrôzou sledoval ako mu prsty povolili.
            Cirkusový verklík zosilnel.
            Leontínovi sa z hrdla vydral dlhý výkrik. Padal do hĺbky.
            Tesne pred tušeným dopadom boli jeho nervy najvyhrotenejšie.
            Vnoril sa do nekonečnej šedi...
            ...

**********

            ...
            ... Leontín sa zo samého šoku vytrhol z Anabelinho psychotického fantazijného sveta a v panike zalapal po vzduchu.
            Zobudil sa s pocitom, že do perín doslova dopadol, čo spôsobilo, že sa s tlčúcim srdcom okamžite posadil a vydesene vytreštil oči.
            V prvom okamihu mal dojem, že ešte stále sníva. Namiesto Viktórie pred ním na peľasti sedel blondín v ostro zelených nohaviciach, ktorých neónový nádych sa mu takmer vypálil na sietnicu. Po tvári sa mu rozlial charakteristický úsmev. Leontín sa prudko odsunul a chrbtom vrazil do oblého čela postele, až sa mu nad hlavou zachvel babičkin portrét.
            „Vitaj vo svete ľudí, čo ráno vstávajú o siedmej a chodia do práce, ty spiaca krásavica,“ rozradostil sa Damián a Leontín sa na sekundu obával, že sa mu vrhne okolo krku. „Síce postrádaš pôvab Šípkovej Ruženky...“ – odtiahol sa a zúžil na neho oči, „...ale keď prižmúrim obe oči...“
            „Damián!“ Leontín cez hučanie v ušiach začul Viktóriine okríknutie. „Keď už, tak spiaci krásavec!“
            Damián ho cez prikrývku tľapol po kolene a prudko dýchajúci Leontín, s tvárou perliacou sa od ľadového potu, sa viditeľne zľakol.
            „No vidíš, Viki-kiki, vravel som ti, že zopár faciek zaberie.“
            Rozochvene pootočil hlavu a na druhej strane zbadal o niečo milší obraz. Viktóriu, ktorej sa po tvári tiež rozlieval úsmev plný hlbokej úľavy.
            Potom mu ale došlo, čo práve Damián povedal. Strelil po ňom pohľadom.
            „Ty si ma prefackal...?“sotva lapajúc po kyslíku konečne prehovoril.
            „Damián, ale tie zauchá si mu strelil pred hodinou,“  vecne skonštatovala Viktória.
            „Ty si ma prefackal?!“ dôraznejšie zopakoval.
            „Zaslúžil si si to,“ lakonicky pohodil ramenom jeho najlepší kamarát.
            Zovrel si látku na hrudi.
            „Ty trus prezlečený za kamoša!“ šepky ho ofrflal, nenápadne potešený, že práve nenahmatal potupný biely rolák.
            Sústredil sa na svoj rozrušený dych. Začínal si vedome ujasňovať, že už mu nehrozí nebezpečenstvo. Už neletí smerom nadol z obrej hodinovej ručičky. Prežil to.
            Viktória sa prisunula bližšie. Z vrecka krémových nohavíc vytiahla látkovú vreckovku a starostlivo mu ňou otrela vlhké čelo. Mala na sebe bledú blúzku s vtáčikmi. Obaja vlastne nebudili dojem ľudí, čo prežívajú ráno, vyzerali nadmieru čerstvo.
            „Čo ty tu vlastne robíš?“ už o čosi menej dýchavične prehovoril na Damiána, hoci ho stále trápila ťažoba na hrudi.
            Stále cítil, že vrieskal o dušu a nalapal do seba studený vzduch. Niet divu, že ho do konca pri nádychoch pichalo v rebrách, keď sotva pred piatimi minútami letel asi z desať metrovej výšky do akejsi šedej hmoty!
            „Nedostavil si sa na rannú kávu,“ vysvetlil. „Prišiel som skontrolovať, čo sa deje. Keď sa nedoplazíš po svoju rannú dávku kofeínu, je jasné, že lietaš v kolosálnom prúsery.“
            „Takže si prišiel a fackal si ma!“ Leontín mu opäť musel trucovito pripomenúť.
            Odul spodnú peru a zamračil sa. Až teraz si všimol, že na komode sú odložené ich šálky – Damiánov modrý kameninový hrnček a jeho šálka s nápisom I´m a nightmare before Coffee. Necítil vôňu kávy, takže už musela byť vlažná.
            „Celkom ma to bavilo, asi budem skrytý agresor“ – hrdý sám na seba vypol hruď.
            Viktória mu chytila bradu a jemne si vynútila jeho pozornosť, keď si ho obrátila k sebe.
            „Dobre ma počúvaj, zlatko... je jedna poobede,“ na modrých očiach jej sedel mrak starostí, ktoré sa snažila márne zakryť malým úsmevom. „Nedokázali sme ťa zobudiť. Akoby si upadol do akéhosi chorobne hlbokého spánku, z ktorého si rozprával čosi o akomsi gotickom strašení a veľkých hodinách.“
            Damián sa okamžite chopil príležitosti, schúlil ramená k sebe, oblapil sa rukami a teatrálne navrhol:
            „Môžem ti predviesť ako si zo spánku vzdychal čosi o nejakej Anabele.“
            Leontínov vražedný pohľad ho však okamžite primäl zasa sa vystrieť. Iba si akoby nič odkašľal.
            Viktória si zahryzla do pery a uprela na neho svoje zvedavé veľké oči.
            „Nevadí mi, že si zo spánku vzdychal meno cudzej ženy, pretože už asi nebude medzi živými, nemýlim sa?“
            Leontínovi znavene klesli plecia. Aj keď spal viac ako dvanásť hodín, prebral sa doslova ako pomletý v mlynčeku na mäso. Dokonca zreteľne cítil šľachy na rukách, ktoré si natiahol, keď visel z hodinovej ručičky. Znamenalo to, že tam skutočne bol.
            „Lenže tá žena... teda skôr – dievča... so sebou neprinieslo havrana a ovláda realitu s ľahkosťou, akú som u éterických bytostí nikdy nezažil,“ zmätene prehovoril.
            Viktória už po jeho slovách skutočne zvážnela a Damián sa aspoň zdržal poznámok.
            Trocha nesúvislo im rozpovedal o svojich zážitkoch – začal so zrkadlovým bludiskom, pričom slovo „jednorožec“ mu akosi nešlo cez ústa, tak ho radšej nazval výrazom „nie úplne typický kôň“ a prešiel k strašidelnému domu, jej požiadavkám a pádu z hodinovej ručičky, kedy Viktória plne pochopila, čím si musí prechádzať a so zhrozeným zhíknutím sa mu vrhla do náručia a začala sa s ním chlácholivo hojdať, akoby bol dieťa. Ale neprotestoval, i keď vzhľadom na jej subtílnosť vždy išlo skôr o to, že on objímal ju ako ona jeho. Ich dotyk, ich súznenie v pohybe, ho v konečnom dôsledku skutočne upokojovali.
            Riešenie jeho nepravdepodobného problému samozrejme naporúdzi nemali.
            No okamžite sa všetci traja zhodli, že kým ho nevypátrajú, Leontín skrátka nesmie zaspať!

**********

Vzhľadom na jeho nedobrovoľne dlhý spánok bola sobota prekliate krátka. Mal pocit, že iba zopárkrát žmurkol a na jesennú záhradu dopadal oranžovo-karmínový súmrak sprevádzaný prízemnou ľadovou hmlou.
            Keď o siedmej zazvonil vchodový zvonček, Viktórie náhle nikde nebolo. Taras nadšene štekal pri dverách. Leontín, ako obvykle celý v čiernom, sa dovliekol ku vchodovým dverám a neochotne otvoril.
            V nasledujúcom okamihu sa ozval ohlušujúci výstrel a priamo do tváre sa mu zniesla spŕška farebných konfiet. Celý skamenel.
            „Ready for the party?!“ vykríkol Oliver, recepčný z miestneho hotela, držiac v rukách inkriminovaný valec na vystreľovanie konfiet.
            „Preložím,“ vyškieral sa za ním Damián, ktorý od neho vlastne sotva odišiel. „Pripravený na večierok?“
            Garde im robil ešte aj Tichomír, ktorý si na hruď majetnícky pritískal obrovskú škatuľu lega a mierne silene mu ponúkol:
            „Keby ťa veľmi bralo na spánok, môžeš si ho poskladať...“
            Kým dopovedal, Leontín im dvere zabuchol pred nosom a s namrzeným výrazom sa veľmi pomaly odšuchtal na poschodie.
            Po dlhej noci mal stále uležané strapaté vlasy a v tričku so skupinou Placebo pôsobil ako depresívne chlapčisko.
            Viktóriu našiel, až keď vošiel do svojej pracovne, čo ústila do malej vinotéky so stenami obloženými okrúhlymi drevenými policami na fľaše. Sedela na zemi a študovala fľašu červeného. Živo k nemu vzhliadla a už podľa spôsobu ako odul spodnú peru pochopila, ktorá bije.
            „Na prahu nám stojí recepčný, ktorý po mne strieľa dúhu, Damián ktorý sa na miesto činu nikdy nevráti dvakrát, kým nemá niečo za lubom a Tichomír, ktorý mi prišiel dať lego a pritom vyzerá, že mi odhryzne ruku, keď naň siahnem,“ posťažoval sa.
            Viktória sa usmiala a len tak mimochodom podotkla:
            „Áno, Leo, keďže je dôležité, aby si nezaspal, zorganizovala som neškodnú domácu párty, čo ťa udrží bdelého. Budeš biele, alebo červené?“
            „Po víne sa spí jedna radosť!“ odsekol.
            „Och, ja hlúpa, máš pravdu, ty budeš dnes iba na káve, dobre? Som hrozná,“ ale aj tak siahla ešte po ďalšom černicovom moku.
            „Si!“ fľochol po nej. „Si hrozná a máš šťastie, že ťa milujem, inak by som bol neznesiteľnejší ako obvykle, ale nemysli si, že budem ako medík!“
            „Nemusíš byť zlatko, nechcem si ťa predsa natierať na chlebík.“
            Vytočený jej flegmatizmom ešte o level vyššie sa zvrtol na päte a so založenými rukami odkráčal dosadnúť na truhlicu pod oknom, kde mal výročné správy antikvariátu. Nasrdene zadkom odsunul izbové rastliny, ktoré mu na nej prekážali a urazený sa vystrel ako pravítko, s vysoko zdvihnutou bradou a pohľadom zabudnutím kdesi pred seba.

**********

Vydržal trucovať asi hodinu, hoci ani potom sa z neho nestalo žiadne párty zviera. Približne od deviatej až do jedenástej večer už ale sedel na odpočívadle v obývačke, opieral sa o okno a namosúrene pozoroval veselú spoločnosť pred sebou. V kozube praskal oheň a izbu okrem tepla zalievala aj príliš hlasná hudba. Pevne dúfal, že na nich susedia zavolajú policajtov, ale keďže sused bola Damián a ten sa práve výborne bavil, jeho nádeje zhasli ako sviečka. Oliver a Viktória si štrngali ručne maľovanými guľatými pohármi na víno, ktoré vysnorila na miestnom trhu remesiel a nahlas sa spolu na čomsi smiali a Tichomír sedel v kresle, sem tam sa do rozhovoru zapojil, ale inak sa zvedavo prehraboval v hŕbe kníh na konferenčnom stole. On a Leonítn ako jediní nepili. Po incidente v Damiánovom dome, kedy pre svoju neopätovanú lásku k Sáre prakticky opitý skočil z balkóna sa alkoholu vyhýbal.
            Leontín sa na neho uprene zadíval. Často ľudí znervózňoval, keď sa pri podobných pohľadoch zabúdal, ale Tichomír si ho nevšimol.
            Postupne prestával nosiť infantilné svetre, až na výnimočné dni, čo bolo asi aj dnes, keďže sa kúpal v obrovskom svetri s pletenou tekvicou a dlhé svetlé vlasy si splietal do vrkoča. Odkedy ho stretol prvýkrát, zmenil sa, Viktória by možno skonštatovala, že zo strapatého geeka dozrel v inteligentne pôsobiaceho dlhovlasého mladíka s elegantnými okuliarmi. Zmenu akiste podnietila Sárina príťažlivosť, ale Tichomír akoby si svoju evolúciu neuvedomoval a dosiaľ z nej nevedel ťažiť. Zahĺbený do knihy o čiernej mágii, i keď iba pred chvíľou čítal knihu o uhranutiach, keďže im oznámil, že skúsi v zbierke na stole nájsť niečo užitočné pre Leontínov problém – sa nad knihou chúlil, akoby sa pokúšal stratiť vo svojom smiešnom svetri.
            Jeho lego ležalo pod stolom. Leontín mu nevďačne oznámil, že sa už minimálne „pätnásť rokov nehrá s hračkami“.
            Viktória a Oliver sa zatiaľ bavili ako najlepšie kamošky. Otočeným priamo k sebe sa im dotýkali kolená a dychtivo si skákali do reči. Leontín však nežiarlil. Pri pohľade na ryšavca a jeho divokú, no stále jemnú gestikuláciu voľnou rukou, mu bolo jasné, prečo jej na jej večierku nechýba žiadne dievča do partie. Oliverovi sa už od vína červenali líčka a bol čoraz hlučnejší. V hotely Terra ho zažil skôr ako mierne preafektovaného, ale veľmi pedantného komorníka na dobu dočasnú, ale teraz, v ženskej spoločnosti, sa akoby naplno prejavil a úplne popustil svoju lásku ku klebeteniu a pomyselný zlatý motýlik.
            Výhľad na dvojicu mu zatrhol Damián. Objavil sa pred ním so starým podnosom s kovovými držadlami a sklenenou výplňou, v ktorej presvitala čipka. Vtisol mu ho do rúk a zobral si z neho svoj pohár bieleho.
            V obývačke sa práve prehrávali starinky od Elasticy. Britpop akoby Damiána uvádzal na scénu, Leontínovi pomimo napadlo, že je ako šitý na jeho povahu.
            „Páči sa, kofeínová nádielka pre nášho spiaceho krásavca,“ zahlásil, potom sa k nemu priklonil a stíšil hlas. „Víno je pre vínne mušky tam na pohovke. Aj keď neviem, či by nemali zabrzdiť. Oliver má mizernú výdrž, všimol si si?“
            Leontín prešiel pohľadom po tom, čo mu ostalo. Rozvoniavajúca šálka jeho obľúbenej brazílskej kávy a obrovský French Press, v ktorom sa skrývalo ďalších šesť šálok. Možno sa s nimi vydá v ústrety infarktu, ale zo zemitej vône sa mu aj tak div že nezbiehali sliny.
            „Je ryšavý,“ podotkol a odsunul poťah vedľa seba, na kockovaný poťah odpočívadla. „Má nízky prah bolesti a riedku krv, opije sa aj z jedného pohára.“
            „To znie rasisticky. A som si istý, že to s alkoholom si mýliš s Aziatmi.“
            „Nie som rasista, iba konštatujem fakty. Skús ho udrieť, uvidíš ako bude vrešťať.“
            Damián sa na rozjareného Olivera na okamih pootočil, akoby nad jeho návrhom skutočne zauvažoval.
            „No tak, choď,“ nezaujato zopakoval Leontín, nenápadne sa pokúšajúc pomstiť za celý prekliaty večierok. „Vraz mu a uvidíš, ako rýchlo sa zloží.“
            Viktória zrazu vstala a vyťahujúc si z vrecka nohavíc, prešla priamo k nemu.
            „Zhodli sme sa s Oliverom, že najlepšie by bolo vypýtať si radu od Madam Crn,“ odložila na podnos svoj nedopitý pohár.
            „A to ste sa zhodli telepaticky?“ nepriateľsky zareagoval Leontín. „Zdalo sa mi, že už dve hodiny riešite celebrity, módu a zadok Toma Hardyho.“
            Viktória k nemu ani nevzhliadla. So sklopenými očami hľadala číslo na miestne „certifikované“ médium, iba sa nechala počuť:
            „A veru sa mi aj zdalo, že mi nejako skyslo víno.“
            „Sedíš príliš blízko pri Leovi,“ okamžite sa chytil Damián.
            Pousmiala sa a so sklonenou hlavou iba zdvihla otvorenú dlaň. Barista si s ňou s radosťou tľapol.
            Otrávený Leontín sledoval ako si zakryla ucho a s telefónom pri druhom prechádzala obývačkou do tichšieho kúta. Okamžite vystrelil za ňou.
            Siahol jej po zápästí a mobil jej z ucha strhol.
            „Nesúhlasím! Neťahaj do môjho problému tú srbskú švindliarku!“
            Oliver zachytil klamlivé signály a v sekunde bol na nohách.
            „Tancujemééé!“ vykríkol a s roztiahnutou náručou k nim priskočil ako mladý srnček na zelenú lúčku.
            Začal vôkol nich s natiahnutými rukami krúžiť, akoby sa nachádzal v hale plnej tancujúcich ľudí. Doslova im náručou vytváral kruh, v ktorom postávali a ignorovali ho. Tichomír zdvihol oči od knihy a zdesene dvojicu ohrozovanú pripitým recepčným v dobrej nálade pozoroval.
            „Leo, zatiaľ to vyzerá zle. Ani len netuším, kde začať. Madam je naša jediná šanca,“ Viktória na neho náhle prehovorila dôrazne a v plnej vážnosti.
            „Ona ňou nikdy nebola. Prekážka, to áno, ale šanca – nikdy,“ ďalej jej držal ruku.
            „Keby nebolo Madam Crn nezbavíme Údolie po krvi bažiaceho Edmunda,“ pripomenula mu, zatiaľ čo okolo nich sa neustále mihala naryšavelá hlava a červená vestička.
            „Ona síce vytvorila kulisy, ale energiu pre predstavenie sme priniesli my!“ trval na svojom.
            Viktória si zápästie až prekvapivo zlostne vytrhla.
            „Akceptujem tvoje rozhodnutie!“ precedila cez zuby. „Ale to nič nemení na fakte, že sa aj naďalej domnievam, že pre svoju tvrdohlavosť zahadzuješ možnosti. A nemáš ich veľa, Leo, súčasný prípad sa nepodobá na žiaden z minulých!“
            Ale áno, podobá... – náhle ho osvietilo, lenže myšlienka zanikla v návale hnevu, ktorý sa ho nečakane zhostil a miesil sa ešte aj s pobúrením a prirodzeným sklonom k trucovitosti.
            „Povedala si, že moje rozhodnutie konečne akceptuješ a to mi stačí. Ďalšie slová som nepočul!“
            Zmĺkli a uprene si vzájomne hľadeli do očí. Nešlo o vľúdne pohľady. Zlato-hnedé a sivo-zelené oči na seba vysielali hromy a blesky a mysleli svoje pôsobenie vážne. Oboch ich prekvapilo podráždenie, čo medzi nimi náhle vzniklo a uľpelo na nich ako živica – lepkavo a s vôňou, ktorá ostáva – ale neboli v situácii, kedy by ktorýkoľvek z nich chcel ustúpiť, čím by pred druhým prejavil slabosť. Nehybne stáli a gánili po sebe, aj keď Oliver okolo nich ešte stále tancoval. Atmosféra zhustla.
            Odkedy sa spolu dali opäť dokopy, nachádzali sa práve najbližšie hroziacej hádke.
 Ich prvej.

**********

 O druhej ráno Damián rozospatý zdvihol hlavu z dosky kuchynského ostrovčeka, zatiaľ čo vedľa neho stál pridlho odstáty French Press s nepoužiteľnou kávou.
            S námahou rozlepil unavené oči.
            Prvé, čo zbadal, bol Leontínov nenávistný pohľad podfarbený tmavými kruhmi pod očami, ktorý na neho bez žmurknutia upieral. Ruky mal založené na hrudi a napäto sa pohojdával na stoličke oproti.
            „Ty zradca!“ počastoval ho.
            Ďalej sa freneticky hojdal.
            Z obývačky sa ozývali ďalšie staršie hity – teraz Blue Monday od New Order. Zdalo sa, že už začínali byť starí, aby sa dokázali napojiť na súčasné vypaľováky.
            Damián zdvihol ruky, akoby na neho Leontín mieril zbraňou.
            „Kým tvoje šialenstvo z únavy pokročí, zadrž!“ zazíval. „Urobím ti čerstvú kávu.“
            Spomalene siahol po French Presse a vylial ho do drezu, aby sa mohol znova pustiť do prípravy.

**********

Stála na zadnom dvore pri provensálskej lavičke a zamyslene na ňu hľadela. Nervózne si poťahovala retiazku s príveskom zlatého mesiaca. Tiahlo na tri hodiny ráno. Kúsok od lavičky sedel boxer Taras a akoby cítil jej napätie, udržoval si úctivý odstup, iba ju zvedavo pozoroval a čakal, čo sa z jej postoja opierajúceho sa o veľkú lopatu vykľuje.
            Záhradu zalievalo žlté svetlo z domu. Obkolesovali ju stromy tvoriace súvislú čiernu bariéru a keď cez sivé mračná kde tu prebleskol mesačný lúč, postriebril hustú hmlu tlačiacu sa k zemi.
            Viktória si bola vedomá, že pri snahe o telefonát Madam Crn bola až príliš podráždená. Lenže začiatkom jesene sa Leontín dostal do nezhody s wiccankami, ktorých belostné sošné telá napokon uviazli vo večnom tanci, bdejúce nad Údolím Krvavých Ruží a sotva začína zima, akási Anabela jej ho sne ukradnúť do nikdy nekončiaceho snenia! Hoci by to Leontínovi nikdy nemohla odhaliť, aby sa ho nedotkla, zavše mávala pocit, akoby sa zaľúbila do najkrehkejšej bytosti na svete, do chlapca krásneho a pominuteľného ako duše, ktoré dokázal rozptýliť jediným správnym zaklínadlom, či významným činom, odhodlaním a energiou, nedbajúc sám na seba a svoje zdravie.
            Tuhšie sa zavinula do plédu a odhodlane buchla hranou lopaty do hliny pod lavičkou, aby okúsila jej poddajnosť. Zemina bola zamrznutá. Pripravila sa na veľa lopoty, možno vedro vriacej vody. No kým vôbec začala, dvere vedúce na zadný dvor sa rozleteli a do obdĺžnika svetla nakráčal tenký tieň.
            „Oliver sa chystá tancovať na našom stole presne tak, ako to videl vo filme Desať dôvodov, prečo ťa...!“
            Leontín sa zarazil a zastal.
            Viktória pomaly zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla a potom ich otvorila a nenáhlivo sa k nemu obrátila.
            Už teraz sa jej naskytol pohľad na mladíka so zaťatými päsťami a namosúreným výrazom. Jemne sa chvel od zimy.
            „Sľúbili sme si, že tú knihu už nikdy nepoužijeme!“ prehovoril temne.
            „Magicae je ďalšou z možností oficiálne neschválených Leontínom Tamášom?“ unavene hlesla.
            Vyčerpanosť si začínala vyberať svoju daň. Zdalo sa, že prestávajú ovládať svoje emócie. Vypila iba pohár vína, ale cítila sa natoľko zničene, že si možno mala odpustiť aj ten. Veľmi rada by stále bola chápavá a trpezlivá pri každom jeho vrtochu, lenže teraz skrátka nemala dostatok síl nevybehnúť po ňom a jediným ostrým slovom doťahovanie ukončiť.            „Dali sme si sľub, že sa s ňou nebudeme zahrávať!“ opäť iba nazlostene pripomenul.
            Unavená Viktória sa neovládla a skrátka odhodila lopatu bokom. Taras sa strhol a utiekol do domu, odkiaľ sa ozývala hudba, podozrivé rinčanie lustra a Damiánov hysterický smiech.
            „Mohol si ju aj spáliť!“ nečakane vykríkla.
            „Čo tým ako chceš povedať?!“ sám zvýšil hlas. „Že som neopatrný?! Že nestačí, že leží v zamrznutej zemi?!“
            Chcelo sa mu už tak veľmi spať, že by najradšej jačal. K čomu už mal vlastne dosť blízko.
            „Naznačujem, že si ju možno nechávaš ako zadné vrátka, ak by si bol opäť v ohrození života!“ prskala, kým energicky kráčala priamo k nemu.
            „Znie mi to ako obvinenie zo sebectva!“
            „Znie mi to ako alibizmus!“ pichla mu ukazovákom do hrude, ale nezastala, mierila ďalej do domu, iba cez rameno prehodila: „Sám sebe dokazuješ, že si sa knihy zbavil, aj keď v kútiku duše vieš, že je stále po ruke.“
            Leontín sa zvrtol za ňou.
            Vbehol do domu a mienil v hádke pokračovať, akoby postupne strácal všetky vnútorné zábrany, ale našťastie sa potkol o Olivera, ktorý sa práve tanečne hodil na podlahu a vlnil sa na bruchu. Keď zlatel na zem a nabil si o parkety nos, nastala celkom nová smršť hystérie, kedy ho Damián ťahal za tričko do sedu a Viktória mu následne pchala do krvavých nosných dierok natrhanú servítku. Oliver opito nariekal, že si zmrzačil kamaráta, kým Tichomír odpadával z pohľadu na farbiace sa kusy servítky. Až kým nezistili, že sa vlastne nič nestalo a krv sa mu spustila z nosa skôr z vyčerpania, či závratného letu k zemi.
            Nos rozhodne zlomený nebol.
            A zrazu sedel vnorený do zeleného kresla a všetci sa nad ním s úľavou, i keď trochu pomätene, smiali.
            A Leontín si uvedomil, že už sa mu nechce na svoju milovanú Viktóriu zvyšovať hlas. Plne precítil, ako sa niektoré životné etapy skutočne prekonávajú o čosi ľahšie, keď má človek vôkol seba svoju vlastnú partiu totálnych bláznov.

**********

Sedeli na pohovke ako kačiatka, každý so svojou šálkou kávy, tentokrát z „koťoga“, po ktoré Damián zbehol domov, aby bola čo najsilnejšia a znudene pozorovali Leontína oproti, ktorý kľačal na zemi a práve s nezdravo rozžiareným výrazom zakladal poslednú lego kocku veľkého závodného auta na konferenčnom stolíku. Trvalo mu to od pol štvrtej ráno do 5:15.
            Zenové chvíľky pri pozorovaní jeho novo-objavených tvorivých schopností sa pokúšali využiť na ďaľšie nápady, ako mu pomôcť v jeho prekérnej situácii.
            Na nič však neprišli.
            Leontín opatrne oddialil ruky, akoby skladal domček z karát a hrdo vydýchol:
            „Hotovo!“
            Triezvejúci Oliver odložil šálku a prehnane šťastne mu zatlieskal.
            „Dám si ho do knižnice,“ prikývol si Leontin.
            Tichomír sa zarazene vystrel.
            „Ja... ja by som si ho radšej zobral domov,“ pípol. „Bolo dosť drahé.“
            „Nezmysel. Kúpim mu podsvietenie a vystavím si ho v múzeu,“ opäť z neho hovorilo podráždenie.
            „Ale, Leo!“ Viktória sa chystala úbohého priateľa podporiť. „Na čo ti to lego vôbec ešte bude.“
            „No, sem tam si ho večer vytiahnem, oprášim, pochytkám si ho a dám späť.“
            „Si si istý, že ešte stále hovoríš o legu?“ ozval sa Damián.
            Leontínom trhlo a zazrel po ňom.
            „Prasa jedno!“
            „A ty buď dobrý chlapček a vráť kamarátovi drahú hračku,“ odporučila mu snúbenica.
            Leontín si utrápene povzdychol, ale keď zbadal Tichomírov prosebný pohľad, vzdal sa.
            „Ale kúpiš mi také na Vianoce,“ zamrmlal a mrzuto sa pustil do rozkladania.
            „Sľubujem,“ uistila ho.
            „Alebo radšej ešte väčšie!“
            „Väčšie. Sľubujem.“

**********

O šiestej ráno sa pre zmenu tlačili na odpočívadle v obývačke a malými opuchnutými očami pozorovali ako Leontín v krátkych rukávoch drepuje na záhrade v oceľovo modrom svetle blížiaceho sa svitania.
            „Urobí ešte jeden drep a je po ňom. Nikdy predtým som ho športovať nevidel,“ skonštatoval Damián.
            Leontín však prežil ďalšie štyri drepy, počas ktorých Oliver zaspal čelom opretý o tabuľku okna.
            Boli už natoľko pološialení z ponocovania, že mu na zadnú časť krku fixkou namaľovali tetovanie.

**********

O pol siedmej sa Viktória pobrala za Leontínom do kuchyne, keď jej došlo, že si už desať minút nalieva kávu.
            „Nie!“ skríkla, zatiaľ čo jej vlastná šálka jej vypadla z rúk a roztrieštila sa na podlahe.
            Leontín sedel na zemi, chrbtom sa opieral o skrinky a s bradou klesnutou na hrudi zhlboka odfukoval.
            Vrhla sa k nemu na kolená a so stupňujúcim údesom, čo ju zalial ako ľadová vlna, ním prudko zatriasla.
            Avšak zobudiť ho nebolo v jej silách.

**********
            ...
            ... Bože... je tu... prekrásne – očarene si pomyslel, kráčajúc po zemi ako z najbelšieho papiera, uprostred borovicového lesa, ľadového a jagajúceho sa vo svetlých sivastých lúčoch.
            Zmámený kúzlom ľadovej krásy skrehnuto kládol nohu pred nohu. Vysokánske borovice mali priehľadné zbrázdené kmene a blýskavé, dokonale hladké ihličie, ktoré mu žiarilo vysoko nad hlavou.
            Les nevydával žiadne zvuky, iba keď sa znenazdajky zdvihol poryv vetra, z nebies sa k nemu zniesol nadpozemský jagot, ako sa ostré perleťové ihličky rozhojdali a cinkali o seba. Rozihrali zvonkohru z iného sveta.
            Leontín si uvedomil, že necíti žiaden chlad.
            Les nebol ľadový, ale sklenený.
            Doľahol k nemu ďalší zvuk, jemný sťa závoj ťahajúci sa po papierovej podlahe a keď prestal obdivovať sklenené ihličie a pohľad mu klesol, konečne ju zbadal.
            Kráčala mu v ústrety od jediného listnatého stromu, ktorého koruna, črtajúca sa za ňou, sa doširoka vetvila bezchybne hladkými sklenenými listami.
            Okamžite sa koncentroval, aby na sebe zahladil všetky stopy obdivu, čo stále pociťoval.
            Anabela mala na sebe dlhé belostné šaty posiate modrými kvetmi, ktorých svetlé vrstvy tiež pochopili étericky nežne a skleneno  a priehľadný živôtik s dlhými rukávmi, ktorý na miestach, ktoré bolo potrebné zakryť, posievali ďalšie blankytne modré kvety. Momentálne nevyzerala ako dieťa. S vysokým červeným chvostom bola viac ženou v rozpuku mladosti, keďže však poznal jej vek, nebol z jej živôtika vôbec nadšený a snažil sa nehľadieť naň. Tým však len skĺzol očami sám na seba a keď zistil, že on má naopak, pastelovo ružové nohavice, bielu košeľu a traky, ktoré posievajú „jej“ kvety, ale zasa do ružova, iba si útrpne pomyslel – Prečo musíme byť zakaždým zladení? A prečo práve ja v ružovej?!
            Akoby mu čítala myšlienky, vyprskla smiechom a sledujúc jeho očividné znechutenie, rovno vysvetlila:
            „Pretože spoločenské stereotypy treba búrať, nie podporovať.“
            Ironicky jej zatlieskal. Keď zastala pri ňom zbadal, že má náušnice v tvare drobných sklenených lístkov.
            „Dostala si zo seba takmer vyzretý názor,“ nepriateľsky sa ozval. „Bola by si taká láskavá a nechala svoj proces dospievania pokračovať a dovolila mi zobudiť sa?!“
            Teatrálne vytreštila oči.
            „Kam by si chcel ísť? Tento krát som ti predsa vytvorila očarujúco krásnu realitu.“
            Kým sa zmohol na protest, zdvihla ruku a luskla prstami.
            A zrazu sa mu pred očami prebliklo a on hľadel do perleťovej prázdnoty.
            S búšiacim srdcom sa zvrtol. Anabela sa mu usmievala do tváre.
            Pokrivená perlmutová krása sa rozvíjala všade vôkol nich. Až si uvedomil, že ich telá sú menšie ako sklenené lístky, uprostred ktorých práve stoja.
            Menší ako mravce.
            Nedokázal odolať. Cítil, ako ho očami vyzýva.
            Pozvoľna natiahol chvejúcu sa ruku a opatrne dlaň priložil na hladkú vypuklinu listu. Sklo bolo príjemne rozohriate a z jeho vnútra vychádzal dúhový ligot spôsobený zvláštnymi, žiarivo-sivastými lúčmi.
            Za chrbtom opäť začul lusknutie.
            Celý svet sa mu pred očami pretočil naruby a znova naspäť.
            Hruď mu ako balvan zavalil závrat a zo tri sekundy mu košeľu vzdúval chladivý vietor a pod ním sa v šedivej hmle rozprestierali nedozerné kilometre sklenených borovicových vrcholcov.
            Zo tri sekundy lietal!  
            A potom sa zrazu opäť nachádzal dole, no nie však na zemi. Sedel v korune stromu, medzi hrubými rozdvojenými konármi, už v normálnej veľkosti, obklopený ligotavými listami.
            Ona sedela na hrubom konári pod ním a dychtivo k nemu vzhliadala. Kvetovaná sukňa jej viala do hlbín, k papierovej zemi.
            „Áno... áno, som uchvátený, dostala si ma,“ urýchlene vychrlil, kým si zmyslí znova ich niekam preniesť a pokúšal sa zliezať nižšie k nej.
            Chichotala sa do dlane, keď musel strom pod rozdvojením nakoniec oblapiť a skĺznuť k nej. S výdychom sa k nej posadil. Pobavene si ruky zložila na nadýchanej látke.
            Predsa len vie byť aj rozkošný... – prekvapene si pomyslela.
            „Dovoľ mi spýtať sa ťa niečo.“
            „Už som ti vymyslela meno!“ skočila mu do reči. „Olívius! Čo vravíš? Jeho ženská verzia síce po latinsky znamená skrátka oliva, ale ty si taká oliva! Roztomilé trdlo!“
            „Olívius? Dobre, ako len chceš,“ netrpezlivo ju zahriakol. „Pokojne budem aj Kvetoslav, len ma počúvaj!“
            „Kvetko?!“ zrazu jej nebezpečne zaiskrilo v očiach. „Áno, áno!“ – ruky si natešene zopla pod bradou. „Buď môj Kvetko... Kvetuško!“
            Okamžite svoje slová oľutoval.
            „Beriem späť!“ vyrazil zo seba. „Ja vlastne nechcem byť Kvetko ani päť minút svojho života.“
            „Ale prečo, Kvetuško, veď...“
            „Anabela!“ – zovrel jej zápästia a ona pod ich nečakaným dotykom nevinne stíchla.
            Zarazila ho ostýchavosť, ktorú náhle prejavila. Líca jej zalial rumenec.
            Pripomenul si, že je naozaj ešte stále dieťa... aj  napriek tomu ako v provokatívnom živôtiku vyzerá – kútikom oka naň skĺzol, ale urýchlene sa spamätal a vrátil sa k jej tvári. Pokúsil sa naplno využiť jej okamih zmĺknutia.
            „Povedz mi, čo presne si pamätáš tesne predtým, ako si sa ocitla vo svojom snovom svete!“ dôrazne ju vyzval.
            „Kamión,“ bez rozmýšľania hlesla.
            Kým ju držal za zápästia, ostávala neobvykle zakríknutá. Samu ju udivilo, že ich dotyk ju zaklial ako sochu, uväznil v nehybnosti. V zápästiach jej takmer brnelo.
            Ani len netušil, ako ju ich dotyk páli na pokožke. Netušil, že ešte nikdy nerandila, že nebolo chlapca, ktorý by ju chytil za ruku.
            Leontín netušil, že sa napriek jej úvodnému sklamaniu práve stáva jej prvou láskou.
            „Kamión...?“ nadhodil.
            Anabela sa neplánovane strácala v jeho prenikavých očiach. Uvedomila si, že nie sú natoľko desivé, ako sa nazdávala, že do nich treba hľadieť s otvoreným srdcom, oceniť ich jedinečnosť. Podobnú farbu ešte nikdy nezahliadla. Boli ako karamelový čaj, ktorý píjavala na výlete v Anglicku, ich odtieň bol hladký a hrejivý ako mlieko, ktoré si doň pridávala.
            „Dostal šmyk...,“ rozprávala ako robot. „Ocko strhol volant, ale nepomohlo to. Otočila som sa k oknu a oslepili ma jeho reflektory. Lialo.“
            „A potom?“ sústredene jej visel na perách.
            „Prázdnota,“ šepla. „Tma. A zrazu vedomie. Ostré a zaliate svetlom. A tiež vedenie. Že ak chcem čosi povedať, ty jediný ma budeš počuť“ – vystrela rozochvené prsty.
            Leontínovi prvýkrát došlo, že mŕtvi majú v sebe čosi ako kompas, novo-nadobudnutý inštinkt, ktorý ich vedie priamo za ľuďmi ako je on.
            „A potom explózia farieb,“ pokračovala meravá Anabela. „Nekonečnú moc mysle. Je toto nebo?“ zrazu sa až detsky zvedavo spýtala.
            Jeho tvár zmäkla. Pousmial sa.
            S trepotaním v hrudi si uvedomila, že keď sa nemračí je takmer pekný.
            Pomaly pokrútil hlavou.
            Náhly poznatok, ktorý už predtým nadobudol, lenže pri hádke s Viktóriou ho razom stratil, sa prinavrátil.
            Spomenul si na Tichomíra. Tiež ho nesprevádzal havran. Tiež svojim spôsobom iba spal.
            „Ty nie si mŕtva, Anabela,“ zamyslene, skoro až nežne povedal.
            „Nie?“
            „Ale ani živá.“
            Prekvapene zdvihla obočie. Opäť začínala vnímať aj jeho slová, nielen jeho fyzickú prítomnosť.
            „Si v kóme,“ dodal.
            V kóme...
            Kóma môže trvať celé roky... desaťročia... – rozladene jej napadlo.
            Preto teraz, keď ju ich dotyk pálil, ešte intenzívnejšie zatúžila ostať vo svojej kóme spolu s ním.
           
**********
           

Damián sa musel ísť vyspať, pretože začínal viesť reči ako pod vplyvom drog – Leontín by určite podotkol, že teda len o málo pojašenejšie ako obvykle. Oliver mal na recepcii víkendovú zmenu, takže sa pobral so svojím fixkou pokresleným krkom, o ktorom netušil, do hotela. Tichomíra sama poslala domov, aj keď protestoval. Iba spolu krátko pred jeho odchodom presunuli bezvládneho Leontína do postele v hosťovskej izbe. Pohľad na neho jej trhal srdce. Nevyzeral ako mŕtvy, nevyzeral ani ako spiaci. Stal sa nehybnou bledou bábkou, s rukami až spôsobne zloženými vedľa tela. Dýchal pravidelne, nie však hlboko. Jeho bledulinká pleť budila dojem voskovej masky s dokonalými alabastrovými črtami.
            Tento krát nerozprával zo sna.
            Viktóriu zamrazilo, keď sa v istej chvíli slabučko usmieval.
            Okolo jedenástej, kedy však slnko stále sotva vykúkalo spoza ťažkých mračien a Madam Crn vôkol spiaceho Leontína predvádzala svoje rituálne tance, Viktória strácala silu bojovať a čoraz prchavejším vnútorným vedomím na sebe badala ako stráca kontrolu nad svojim telom. Pod ťažkou uspávajúcou arómou vonných sviec rozostavaných na bielej komode a šalvie, ktorú Madam, cupitajúc v čiernej puzdrovej sukničke okolo postele, rozháňala bielym pierkom nad bezduchým Leontínom, aby od neho odohnala parazitické nečisté sily, jej hlava postupne neznesiteľne oťažela a klesala až ku kolenám, hoci sa na ratanovom kresle pod oknom veľmi snažila udržať pri vedomí. Klapot vysokých opätkov zlatovlasého média k nej začínali doliehať s ozvenou. Obraz dámy vo fialovej blúze s ohnivo-oranžovou mašľou sa jej rozpíjal a zahaľovala ho nepriehľadná temnota.
            Čelo sa jej dotklo kolien. Vskutku bola skrútená ako paragraf. Pravý opak energickej Madam, ktorá spravila zopár otočiek nápadne pripomínajúcich tanečné piruety.
            Kým neodvratne upadla do nepokojného spánku, ucho jej ovial studený dych a priamo v hlave jej zarezonoval zamatový mužský hlas.
            „Zavítaj do domu jeho bývalých lások.“
            Viktória nasilu otvorila oči.
            Oprela si o kolená lakte a stále pokrútená vyčerpane, no teraz už aj zvedavo, vzhliadla.
            Skláňal sa nad ňou muž s nízkym cylindrom, ktorý práve, prezrádzajúc dobrú výchovu, rukou v rukavičke z krémovej kozľaciny, krátko nadvihol a uklonil sa.
            Prudko sa vystrela a oprela do ratanu. Madam Crn, ktorej nič neušlo, ju už teraz bez pohybu sledovala. Čierne vtáčiky na Viktóriinej blúzke už pripomínali pokrčené papierové ruže, vyzerala ozaj biedne, ale Madam vedela, že nevykazuje prechodné šialenstvo z nedostatku spánku.
            „Dom bývalých lások? Prečo?!“ nedočkavo sa pýtala kohosi neviditeľného. „Teraz patrí Baltazárovi.“
            Ctibor, ktorý kedysi býval iba mlčiacim zjavením, čo ju kde tu navštevovalo, trpezlivo prikývol.
            „Áno,“ prehovoril. „A preto je teraz plný mágie.“
            Viktória pocítila, ako sa jej do žíl opäť vlieval činorodosť, zatiaľ čo Madam to už nevydržala a pribehla k nim.
            „Je to Leo?!“ vyrazila zo seba. „Je mŕtvy?!“
            Viktória jej venovala krátky pohľad.
            „Nie, prišiel Ctibor, jeden milý gentleman z obdobia secesie.“
            „Och, pane...!“ Madam rozhodila ruky, zatiaľ čo kadidlo jej pohyb nasledovalo dymovou clonou a spravila dokonalý pukrlík. „Rada vás spoznávam. Moja stará duša síce pochádza z 50tych rokov minulého storočia, ale viem, čo sa patrí, budeme si rozumieť,“ zdvihla vzrušením rozhorúčenú tvár. „Zoberte ma pod svoje krídla ako môj duchovný radca!“
            Viktória sa, opäť už svižne, postavila a bez zdržovania zamierila k dverám izby.
            „Postrážte mi ho, prosím, musím ísť niečo súrne zariadiť!“ vyhŕkla.
            „Iste, iste moja drahá, my sa tu zatiaľ s pánom Ctiborom porozprávame.“
            Madam znela nadmieru veselo.
            Viktória sa ešte ohliadla cez rameno a zachytila ako čosi vykladá prázdnemu rohu, pretože Ctibora už dávno nebolo, prakticky skôr ako sa mu vôbec predstavila.
            „Hej...,“ rozpačito hlesla, neschopná prekaziť jej radosť. „Pokecajte si.“
            Vybehla z izby. Z vešiaka strhla kabát a šatku a ako víchor, s Tarasom v pätách, vyletela z domu.

**********

Uháňala ako s vetrom o závod. Kolesá Leontínovho bicykla doslova rozrážali hmlu aj napadané lístie, ktorú zasypalo úzku uličku medzi domami vedúcu k Baltazárovmu príbytku. Taras jej sotva stíhal. Netušila, prečo tak letí, Leontínovi predsa nešlo o život. Aspoň dúfala. Ale jej letargia sa, zdá sa, prejavila svojim protipólom. Po prebdenej noci bola zrazu až nezdravo aktívna. No vlhký ľadový vzduch jej robil dobre, čechral jej vlasy a oberal ju o šatku, ktorá ako šarkan povievala za ňou.
            Keď prudko stlačila pedál pri jeho dome, bicykel sotva zastavil a už z neho zoskočila. Nechala ho bez záujmu spadnúť do mäkkej kopy lístia a prešla so psom cez bránku.
            Kráčala k starému domu so zeleno-bielou verandou, ktorý sa mihotal mäkkým svetlom sviec usadených za oknami. Za domom sa rozpínali rozľahlé lesy. Doliehal z neho prekrásny mladícky spev – hlas očividne mužský a predsa hádam navždy jemne chlapčenský, kryštálovo čistý a hebko sa k nej plaziaci cestičkou vystupujúcou z hmly ovíjajúcej sa okolo domu.
            Baltazár spieval.
            Sledovala okná presvetlené sviečkami, ktoré akoby boli očami, s ktorými si vymieňala podozrievavý pohľad a vyšla schody na verandu. Nahlas zaklopala.
            Taras ostal pobehovať po dvore. Zavše sa na ňom dalo badať ako pri prechádzaní vôkol zmätene vetrí. Dom mu pripomínal čosi neurčito nepríjemné.
            Hlas stíchol.
            O sekundu neskôr Viktória začula energický dupot nôh, ako sa svojský Baltazár typicky rúti k dverám. Prudko sa otvorili, chlapec v rozodraných rifliach s tigrou potlačou doslova vypadol von zavesený na kľučke.
            Keď ju zbadal, rozjasaný sa nadýchol, no kým ju vôbec začal vítať, Viktória s kamennou tvárou spustila:
            „Leontín ostal uviaznutý vo sne. S prízrakom,“ narovinu vybalila. „Čarodejný vrch... vieš vôbec, že ho tak miestni začali volať?... je svojim spôsobom tvoja zásluha. Wiccanky som premenila na sochy použitím zaklínadla z knihy, ktorú si daroval Leovi. Takže sa teraz pokojne môžeme vyhnúť úvodným krycím manévrom. Knihu som vykopala, keď Leo zaspal, ale nenašla som jej nič užitočné. Neviem ani pomenovať to, čo sa s ním teraz deje. Potrebujem tvoju pomoc. Inak bude spať na veky.“
            Baltazárove oči, jedno medené a druhé kobaltové, potemneli a ochladli.
            Úsmev mu pozvoľna zmizol a tvár mu zahalila mrazivo tvrdá maska.
            Chvíľu na ňu uprene hľadel.
            Potom prikývol.

**********
           
Baltazárova zlovestná chvíľka vážnosti, ktorá ju doslova šokovala, netrvala dlho. O krátky čas už zase splietal piate cez deviate ako bola pri ňom zvyknutá.
            Považovala ho za milého, trocha pomýleného chlapca. No po všetkom, čo sa udialo na Čarodejnom vrchu a po okamihu, kedy sa svojimi heterochromickými očami zahľadel do jej očí a ona v nich našla netušenú hĺbku a tiaž, pochopila, že je niekým iným, ako sa na prvý pohľad javí.
            Možno sa skrátka prestal na zopár sekúnd kontrolovať, keď sa na ňu zadíval. Možno bola jeho trudnomyseľnosť taká veľká, že jeho maska pojašenca už  získavala prvé trhliny.
            Lenže teraz, keď so svojou čiernou dodávkou parkoval pred Leontínovým domom a spolu s Damiánom presúvali jeho bezvládne telo dnu a ukladali ho na sedadlá potiahnuté bordovým zamatom, už zasa sa smial a rozprával veľa a pritom vlastne nič.
            Keď už spomenula krycie manévre, možno práve toto bol jeden z jeho manévrov – napadlo Viktórii, keď postávala pred dodávkou, do ktorej práve vletela Madam Crn a sklonila sa nad ním, až sa mu cípy jej mašle dotkli hrude.
            „Niečo pre šťastie,“ vyhlásila, vytiahla z kabáta ochranný náramok z tyrkysových korálok tyrkenitu a navliekla mu ho na chudé zápästie.
            Baltazár bez bližšieho vysvetľovania vyhlásil, že ak má vypátrať čosi, čo Leontínovi pomôže, musí sa s ním dostať do rodičovského sídla, kde „má po ruke úplne všetko, čo by sa mu mohlo zísť“.
            „Stále nerozumiem, prečo nemôžem ísť s vami!“ opäť sa rozmrzelo ozvala, keď Damián a Baltazár zastali pri nej, pričom druhý menovaný bez hanby sledoval zadok Madam, ktorá Leontínovi poupravovala náramok na ruke.
            Nakláňal pri tom hlavu ako zvedavý pes.
            „Lebo som povedal,“ odvrkol. „Ak ho chceš ešte niekedy vidieť pri vedomí a nestať sa jednou z tých neviest, čo sa vydali za neživotných ženíchov, nechaj ma skrátka robiť, čo treba. Och, predstav si! Čítal som, že existuje žena, ktorá sa vydala za Eiffelovku!“
            „Rozdeľuješ snúbencov,“ ignorovala jeho výklad. „Si sadista!“
            Madam Crn sa vysúkala von. On pre zmenu svižne vbehol do otvorených dverí šoféra. Z kľučky z vnútornej strany visel ťažký striebristý strapec. Baltazár ho potiahol, čím dvere zabuchol a vyklonil sa z otvoreného okna.
            „Nie som sadista, hoci...,“ zapol si pás, „ako dieťa som jedného kamoša neustále trieskal o zem, pretože sa mi to náramne páčilo.“
            Zahľadel sa pred seba a naštartoval. Z tváre mu zmizol úsmev. Okno sa vytiahlo hore. Baltazár vyrazil.
            Nastalo pravé poludnie a obloha pripomínala podvečer. Madam, Viktória aj Damián stáli vedľa seba so zimomravo založenými rukami a s vtieravo nedôverčivými pocitmi sledovali vzďaľujúcu sa dodávku.
            Čosi ľadové sa Viktórii dotklo nosa. Prebrala sa, pošúchala si ho a vzhliadla.
            Z oblohy sa spustili prvé tohtoročné snehové vločky.

**********

Cesta do Baltazárovho rodného mesta trvala štyri hodiny. Keď sa s Leontínom napokon ocitol v rodinnom sídle, cítila sa trochu unavene. Ale nešlo o nič, čo by nespravila jedna silná káva v šálke z glazovaného porcelánu s uškom z čistého zlata, ktorú si navyše ani nemusel spraviť sám. Kým ju popíjal, jeho sluhovia, zvyknutí nepokladať zbytočné otázky, preniesli Leontína do rodinne knižnice. Prítomnosť rodičov nepostrehol. Sídlo bolo dostatočne veľké, aby sa im mohol úspešne vyhýbať hoci aj týždeň, čo aj mával v obľube. Koniec koncov, inak by sa ocitol zahnaný niekde do kúta, kde by sa ho snažili presvedčiť, aby sa vrátil a postavil sa svojej zodpovednosti čelom, ako každý mužský potom po dovŕšení dvadsiateho roku.
            A teraz tu stál, v najtemnejšom mieste domu, v knižnici čiernej ako noc, bez okien, kde všetky štyri steny podlhovastého priestoru tvorili police z čierneho lakovaného dreva, s rovnako tmavými posuvnými rebríkmi.
            Leontín ležal ako bez života na chladnom stole z čierneho mramoru, takmer uprostred knižnice, pri jedinom tráme, ktorého drevo sa špirálovito krútilo až po vysoký strop, kde zdobené zlatými vypuklými vzorcami. Za hlavou mu horela čierna svieca na pohlcovanie zla a zlatá pre očistu jeho duše. Dýchali starobou presiaknutý papierový vzduch, ktorý sa šíril z políc preplnených knihami.
            Stál nad Leontínom s rukou natiahnutou pred sebou. Držal v nej otvorenú knihu, ktorej dvojstrany boli husto popísané latinčinou podozrivo hnednúcim, kedysi určite krvavo červeným atramentom. V druhej ruke držal sklenenú guľu, veľkú ako jeho dlaň.
            Potichu, sústredene, s dvojfarebnými očami ako v tranze napoly zastretými viečkami, odriekaval potrebné zaklínadlá.
            Trochu sa zapotil, kým prišiel na možné riešenie. Leontín nebol posadnutý, preto nemohol použiť Príručku exorcistu. Vyvolať ducha, čo si ho ukoristil, vôbec nešlo, ale zaiste aj z dôvodu, že on sám médium nebol. Preto kedysi nedokázal pomôcť ani Lesane. Vlastne v ňom samotnom asi nebola ani štipka čarov... mal len správne knihy. Museli ste vyžarovať určité fluidum, aby s vami zosnulí vôbec boli ochotní komunikovať. Lenže ak si s tou Anabelou neporadila ani Viktória, tak zaiste nepomôže napríklad zväzujúce kúzlo, čo bolo jediné, čím by práve on mohol blúdiaceho ducha odstaviť.  
            Nakoniec sa teda rozhodol zničiť svet, v ktorom bol Leontín zadržiavaný.
Rozhodol sa ukradnúť jeho sny.
            Čím dlhšie sa so zariekadlami hral, tým viac pôsobili. Keď plamienky sviečok za Leontínovou hlavou z čista jasna doslova vzbĺkli a začali sa ťahať do výšky, Baltazárove oči sa na okamih rozšírili, jeho ústa však vo verklíkovaní slov, čo by sa na prvé počutie každému zdali ako nezmysel, nepoľavili.
            V skutočnosti mal najsilnejšie knihy, okrem jedinej, ktorej sa od strachu stáročia už nikto nedotkol, vo svojej tajnej knižnici v Údolí. Poľahky by si teda poradil aj tam. Ale keď za ním Viktória prišla, okamžite zacítil príležitosť konečne uskutočniť to, pre čo si Leontína vôbec vybral. Konečne mal možnosť bez priekov ho presunúť do rodinnej knižnice, odhaliť mu všetky svoje tajomstvá a predostrieť svoju ponuku.
            Sviece za ním blkotali a svojím medovým svetlom oblizovali jeho mliečne bledú tvár. Havranie vlasy a čierne oblečenie na doske pochmúrne tmavého mramoru spôsobovali, že jeho bezkrvné paže a tvár výrazne vystupovali a bieloskvúco žiarili.
            Baltazár po dlhom čase, práve teraz, keď sa s ním napokon ocitol na mieste, ktoré od mala nenávidel, pocítil nefalšovane dobrú náladu.
            Náhle zachytil ako sa mu ruka, v ktorej držal sklenenú guľu, zhybla. Len tak-tak ju v nej udržal. Guľa bola zrazu ako magnet priťahovaná k spiacemu Leontínovi.
            Vedel, že nastal rozhodujúci okamih.
            Zaprel sa a ťahal sa proti sile, ktorá náhle naberala na svojej moci. Akoby sklo a Leontína spájalo príliš krátke oceľové lanko. Baltazár zatiahol a pocítil odpor, ktorý však povolil a vrazil do gule, čo držal.
            Konečne zmĺkol.
            Podvihol guľu pred tvár. Fascinovane sledoval výjavy, ktorými sa znenazdajky zapĺňala.
            Priezračné sklenené vnútro vyplnil na mieste cválajúci jednorožec so striebornou hrivou, nad ktorým sa pobavene pousmial.
            Leontín a jednorožce. To musela byť potupa!
            Obraz však vystriedal čierny oblak, akoby ho do skla fúkol zázračný sklenár. Pošmúrnosť sa rozšírila až po okraje a vyliezala z nej namodralá chniapajúca ľudská ruka, ktorú aj s čiernym oblakom zmietlo otočenie hodinového ciferníka, čo sa nečakane vynoril a po jedinom rýchlom otočení ručičiek zmizol. Guľa sa opäť stala priehľadnou. Baltazár však zaujato sledoval ako v jej strede postupne vyrastá drobný ľadový, no možno rovnako sklenený, strom. Z jeho kmeňa vyrašili široké konáre, ktoré razom posiali drobné lístky. Baltazár si guľu priblížil k hnedému oku a zvedavo skúmal jej obsah.
            Zdalo sa mu, akoby medzi vetvami, v sklenenej hĺbke stromu, čosi bolo. Čosi drobné a farebnejšie. Zachytil odlesky ružovej a modrej.
            Potom sa však lístky rozochveli.
            A strom doslova praskol, premeniac sa na spŕšku skleného prachu.
            Leontín znenazdajky vydal akýsi zvuk. Jeho pravá ruka prekĺzla cez okraj stola a ostala visieť.
            Baltazár sa na neho v očakávaní zadíval.
           
**********
           
           
            ...
            Nenápadne, veľmi nesmelo, sa pokúšala naťahovať po jeho ruke, keď začala vetva pod  nimi praskať.
            Poslednú hodinu sa správala ako vymenená. Bolo s ňou ešte menej rozumnej reči ako dosiaľ, iba na neho vytriešťala svoje ľadovo modré oči, akoby ho zočila prvýkrát, alebo akoby bol nejaký dvojhlavý exponát.
            Leontín samozrejme nepochopil, čo sa skrýva za Anabelinými pohľadmi.
            Hoci mu bolo jasné, že aj keď sa už sama nachádza vo sne, sníva.
            A potom sa v jedinej chvíli všetko rozbilo na márne kúsky.
            Súdiac podľa jej prekvapeného výraz nespôsobila práve ona, že sa konár pod nimi citeľne rozpadáva. Zmätene sa ozberali a následne si kryli tváre pred spŕškami črepín. Anabela pri tom besne lúskala prstami, ale situáciu sa jej vôbec nedarilo zvrátiť.
            Vetva pod nimi sa rozpadla na sklenený prach. Sekundu predtým ako sa ocitli v prázdnote, vymrštila ruku k nemu. Pevne sa chytili.
            S výkrikmi, ktoré zo seba v hrôze vyrazili, padali. Jej sukňa sa vzdula. Oboch ich uprostred sklenených explózií zaplavili modré kvety.
            Padali neuveriteľnou rýchlosťou.
            A zrazu cítil, ako mu jej tenké prsty vykĺzli z dlane.
            Posledné, čo v jej snovom svete zbadal, bola Anabelina zhrozená tvár a jej ublížený pohľad, ktorý mu na rozlúčku venovala...
            ...

**********
           
            ...
            Leontín sa strhol a v chvate posadil.
            Prudko vydýchol. Celý sa rozochvel, hoci očakávaný tvrdý dopad ani tento krát nenastal. No na jeho vkus bolo tých pádov v poslednom čase akosi priveľa. Odkedy ho Lujza zhodila z mosta, rozhodne nebol ich fanúšik.
            Postupne zo seba striasal svoju nočnú moru. Jeho myseľ sa zbavovala výjavu skleneného lesa. Začínal vnímať nový priestor.
            Uvedomoval si, že sedí na tvrdej a studenej doske. Dezorientovane sa zahľadel na pokrútený čierny trám. Pomaly otáčal hlavu – obsiahol temne čierne police plné starých kníh, ktoré sotva osvetľoval luster visiaci z vysokého stropu, posuvný rebrík, roh s akýmsi podstavcom s polorozpadnutou knihou v nápadnom surovo pozošívanom koženom prebale a nakoniec vysmiatu tvár Baltazára v machovo zelenej mikine...           
            Takmer by ho vo svojom zmätení prešiel, no s trhnutím sa k nemu o sekundu neskôr vrátil.
            Áno, bol tam!
            Baltazár na neho pozeral charakteristickým nepríčetným pohľadom a dýchavične pokyvoval, pripravený spustiť svoju klasickú paľbu slov.
            „Kde... kde som to?“ Leontín sa ozval mierne zachrípnutým hlasom. „A prečo si tu... práve ty?“
            Baltazár ignoroval jeho do očí bijúce sklamanie. Nadýchol sa a spustil:
            „Ďakovnú kartu mi môžeš poslať neskôr“ – schmatol ho za ramená a nadšene ním zatriasol. „Som tak rád, že som ťa z toho skleneného lesa dostal! Ozaj... a na tom jednorožcovi si sa aj previezol? Prepána“ – poskočil si. „Ani nevieš, aký som potešený, že ťa môžem mať vo svojom rodinnom sídle!“ odstúpil, rozpažil ruky a zakrútil sa ako malé dieťa, jeho vlasy odhalili farebné pruhy. „Tak čo hovoríš na našu knižnicu?“
            Mrštne prebehol k policiam, pričom Leontínov strnulý pohľad ho nasledoval s niekoľkosekundovým meškaním. Baltazár poklopkal na sklenený kupolovitý poklop, ktorý medzi knihami čosi zakrýval. Leontín so zažmúrením zaostril, dokonca neovládol svoju prebúdzajúcu sa náturu kníhkupca a mierne sa predklonil. Poklop ležal na drobnej knižničnej stene z domčeka pre bábiky. Miniatúrne police zapĺňali malé prepracované knižky a dokonca aj utešené belostné busty.
            „Každá pidi-knižka má v sebe vpísané jedno fungujúce kúzlo zdravia, prefíkané, však? Dokonalé utajenie! Veď kto by už len hľadal čary v domčeku pre bábiky! A tejto sa nedotýkaj!“ teatrálne znížil hlas a poukázal na podstavec s knihou v škaredej väzbe, ktorá k nemu bola pripútaná reťazou, čo mala okolo seba obtočenú. „Je presýtená smrťou! Čokoľvek by si z nej prečítal, následkom by bola smrť človeka!“ rozžiaril sa a pribehol späť k nemu. „Povedz, že si fascinovaný! Povedz, že chceš všetky magické knihy vlastniť, že tu chceš tráviť čas...,“ Baltazár takmer prskal, keď mlel ústami v túžbe navnadiť ho. „Môžeš ich študovať! Môžeš ich používať!“ v rozrušení stiahol prsty ako pazúry a priklonil sa k nemu. „Stoja za všetkým bohatstvom mojej rodiny, Leontín! Aj ty budeš bohatý. Sľubujem! Ty a Viktória a vaše deti a ich deti, len si to predstav! Budeš vlastniť najpozoruhodnejšiu knižnicu sveta!“
            Leontín mu schmatol zápästie a jediným stiskom blúzniaceho mladíčka konečne umlčal.
            Odjakživa miloval knižnice. Trávil v nich detstvo, keď sa s ním nik okrem Damiána ako so smolným „čiernym Leom“ nehral, strednú školu, kedy objavil atmosféru akademických knižníc a súviseli aj s jeho štúdiom knihovedy.
            Ale knižnica, v ktorej sa práve nachádzal, uvádzala Baltazára do stavu šialenstva. Mala prekrásne pochmúrne čaro, bola lákavá, no jej skazonosné pôsobenie sa odrážalo v Baltazárovom výraze. V tvári mal sotva badateľný tik a priam prosebne sa do neho vpíjal hnedo-modrými očami.
            „Kto vlastne si, Baltazár?“ potichu sa ho spýtal a on sa, hoci si neustále udržoval bláznivý úsmev, pozvoľna vystrel a chladne striasol jeho stisk.
            „Som knihovník,“ odpovedal netypicky stroho.
            Spôsob, akým sa vyslovil, dodalo výrazu knihovník celkom nový význam.
            „Priviedol si ma k sebe domov, aby si ma mohol zachrániť?“ spýtal sa Leontín, zatiaľ čo chlapca uprene pozoroval.
            „Priviedol som ťa, aby som ti mohol predostrieť ponuku – Preber moju službu.“
            Ešte nikdy Baltazára nepočul rozprávať natoľko pomaly a sústredene, no kým si prehodil nohy cez mramorový stôl a ostal sedieť už iba na jeho okraji, mládenec chytil druhý dych.
            „Kedykoľvek sa na našom území rozobrala nejaká rodová knižnica, kedykoľvek sa objavila pozostalosť bez dediča, striktne sa oddelili všetky knihy obsahujúce skutočnú mágiu prastarých svetov!“ vychrlil, no tento krát sa aspoň urputne snažil, aby jeho slová dávali zmysel.
            Jeho nemiznúci úsmev Leontína desil. Pozoroval ho so zarazene pootvorenými ústami.
            „Moja rodina sa drží knihovníckej tradície už od 11.storočia. Poverením od najvyšších začali moji predkovia po morovej rane, ktorú uvalila na niekoľko miest kliatba z Knihy smrti,“ akoby mimochodom zasa ukázal na knihu v reťazi, „zostavovať zbierku kníh čiernej a bielej mágie, kníh ktoré v sebe ukrývajú spísanie kliatob, urieknutí, kúziel a rituálov, skrátka kníh, ktoré sa za žiadnu cenu nesmú dostať do nepovolaných rúk. A robíme tak dodnes. Hoci ako sám vidíš, nie je ich veľa. Ale aj ich obmedzené množstvo značí, že sú všetky pravé, overené praxou!“
            „Jednu si mi daroval...,“ podozrievavo mu pripomenul Leontín.
            „Pretože si mnou vyvolený!“ zazubil sa Baltazár a v očiach sa mu horúčkovito zablyslo.
            „Vyvolený k čomu?“
            Začínal však tušiť.
            „Vyvolený k tomu, aby si prebral moju knižnicu a stal sa novým knihovníkom! Novým správcom mágie!“ Baltazár si spojil ruky a takmer si poskočil. „Pozri sa... budeš žiť v luxuse a študovať vedy, o ktorých sa ti ani nesnívalo, že existujú...!“
            „Nevraví sa, že keď ti kúzla čosi prinesú, vyberú si inde svoju daň?!“ zamračil sa.
            „Povedačky nevedomých!“ dôrazne vyhlásil Baltazár. „Keď som za tebou poslal papierového Hubmaiera, teda som pre vlastný prospech odoslal odkaz, prežil som deň ako každý iný...“
            „Tak prečo už nechceš byť knihovník?!“ skočil mu do reči.
            Baltazár rozhodil ruky, akoby sa mu nechcelo veriť, že mu to ešte nie je jasné.
            „Pretože som slobodná duša!“ krátko, až rozčarovane sa zasmial nad jeho nechápavosťou. „Chcem spievať, chcem cestovať, chcem sa rútiť životom ako neriadená strela! Nechcem žiť so zodpovednosťou, ktorú neustále pociťujem... nesedí mi! Nechcem sa pohybovať iba v okruhu niekoľkých kilometrov od knižnice, sťahovať sa s hŕbou najmocnejších bichieľ... a neustále sa triasť, že ma niekto vykradne a nájde svätý grál zla... Očakáva sa odo mňa, že sa čoskoro vrátim domov, usadím sa v sídle a stanem sa strážcom, usilovným knihovedcom a zasvätím život hľadaniu a stráženiu mágie! Ja!“ buchol sa päsťou do hrude, kdesi na pomedzí nezmyselného entuziazmu a dlho potlačovaného zúfalstva. „To! NECHCEM!“ – natiahol k nemu dlane. „Ale ty! TY! Ty si dokonalý adept na knihovníka! Spoločnosť veľmi nemusíš, staré knihy miluješ, prahneš po vedomostiach! Čo nechápeš, Leontín, že ti ponúkam život, v ktorom budeš robiť iba to, čo máš rád?!“
            Zahryzol si do pery a stíchol. Hltal ho očami, zatiaľ čo Leontín si váhavo predstavoval možnosti, ktoré mu ponúkal.
            Dni bez núdze. Nie že by teraz nejakú pociťoval – ale žil by vo svete, kde by mal rozhodne viac ako potrebuje. Jediné, čo by robil, by bolo to, že by čítal svoje knihy a študoval zväzky a bichle zo svojej fantasticky pôsobiacej knižnice.
            Ale tiež...
            Dni bez cinkania zvonca v jeho antikvariáte.           
            Dni, ktoré by nezačali pri spoločnom plote s Damiánom. 
            Dni, bez kvetnatých udalostí v malom meste plnom krvavo červených ruží.
            „Ja som kníhkupec, nie knihovník,“ skoro až s bázňou šepol.
            Baltazárovi zacukalo kútikmi, no prinútil sa úsmev ešte viac rozšíriť.
            „Ty stále nerozumieš...,“ povzdychol si. „Stačí iba minimálna námaha a privoláš si blahobyt, vďaka ktorému Viktórii kúpiš hoci aj zámok!“
            „A naše deti budú mať predurčené prebrať moju zodpovednosť, rovnako ako ty!“ teraz už nahlas a neochvejne pevne prehovoril Leontín.
            Tvrdo na Baltazára pozrel.
            „Nie, Baltazár! S definitívnou platnosťou tvoju ponuku odmietam!“
            Baltazár na neho hľadel planúcim pohľadom.
            Nastal okamih ťaživého ticha.
            Leontín pozoroval, ako chlapec zovrel pery a jeho úsmev nakoniec predsa len pomaly pohasína. Kútiky úst sa mu nasmerovali dole. Rozochvela sa mu brada. Keď to Leontín zbadal, napokon nemohol inak a výraz mu zmäkol.
            Baltazár ho ešte chvíľu sledoval – už nie prosebne, ani odsudzujúco, iba plný zúfalstva – keď mu po lícach stiekli slzy.
            Leontín sa prinútil vydržať a neodvrátiť v rozpakoch pohľad. Keď pochopil, čo sa deje, nechcel Baltazárovi ešte viac ublížiť.
            Baltazárovi sa roztriasli ramená a s prvým vzlykom sklonil tvár. Klesol na kolená a nahlas sa rozplakal.
            A zrazu tu vzlykal ako malé dieťa, zasiahnutý plnou dávkou beznádejnej tiaže, s ktorou roky bojoval.
            Leontín sa postavil a pristúpil k nemu. Mladík pôsobil útlo a zraniteľne. Stal sa krehkou kôpkou nešťastia pri jeho nohách, ktorými mu vlastne sám pošliapal budúcnosť.
            Niekomu by sa mohlo zdať, že má všetko... ale kto nám dáva právo určovať, aký život ho má učiniť naplneným? – pomyslel si o vzlykajúcom Baltazárovi.
            Leontína bodli výčitky.
            Do reality sa predsa prinavrátil iba vďaka tomuto trdlu v tigrích rifliach.
            Kľakol si k nemu, prekvapivo odhodlane ho schmatol za ramená a stiahol ho k sebe. Baltazár si mu oprel čelo o rameno a ďalej ním otriasali vzlyky, zatiaľ čo Leontín si s miernym odstupom oprel ruky o jeho chvejúci sa chrbát a trpezlivo čakal, kým ho vlna zúfalstva prejde.
            Nechal ho skrátka vyplakať sa.
            Keď už cítil, že sa upokojuje a jeho plač prechádza iba do poťahovania nosom, čosi mu napadlo.
            „Balty,“ dobromyseľne ho oslovil. „Každý z nás si nesie svoj údel. Aj ja sám by som najradšej prestal priťahovať mŕtvych a viedol obyčajný život. No ak máš čo i len trochu na výber, skúsime sa do toho oprieť. Nemusíš byť mnou. Nemusíš byť ufrfľancom, ktorý chce zo všetkého najviac iba svätý pokoj.“
            Baltazár opäť potiahol a odsunul sa od neho. Zdvihol k nemu zaslzený pohľad.
            „Ty to o sebe vieš?“ až nevinne sa spýtal.
            Leontín na neho zúžil oči, ale rozhodol sa jeho poznámku elegantne prehliadnuť.
            „Pomôžem ti nájsť niekoho, s kým sa o svoju vzácnu funkciu spravodlivo podelíš,“ povedal.
            „Podelím sa...?“ zmätene zaklipkal mokrými mihalnicami.
            „Nesmieš niekoho bezohľadne zviazať osudom, ktorý bol určený tebe,“ až učiteľsky ho pokarhal. „Ale pokús sa oň podeliť! Doprajte si obaja slobodu do určitej miery. Obrazne povedané – vymieňajte si kľúč od knižnice. Akýkoľvek údel sa lepšie znáša, ak naň nie si sám.“
            O tom predsa viem svoje – dodal si v duchu.
            Baltazár chvíľu mlčky vstrebával jeho slová.
Od istého okamihu sa mu však oči začínali postupne rozširovať a opätovne napĺňať životom.
            „Nájdeme ho spolu?“ vydýchol plný nádeje.
            „O tom nepochybujem,“ Leontín sa sebaisto pousmial.
            Už teraz mu v mysli vyvstal ktosi, kto nutne potreboval nájsť nový zmysel života.
            „Milujem ťa!“ Baltazár zrazu zvrieskol, až sa Leontín strhol. „Teda... vieš, ako to myslím! Fyzicky si mi vážne odporný, ale...!“ – vrhol sa mu okolo krku.
            Leontín mu schmatol ruky a vypáčil sa z jeho zovretia.
            „Takže ako vidím, si späť. A v plnej paráde,“ sucho skonštatoval a vstal. „Hybaj do auta! Ide sa domov.“
            „Rozkaz!“ – Baltazár vyskočil, akoby mal v teniskách struny a rozbehol sa k bordovým dvoj-dverám, akoby mal navyše aj vrtuľu v zadku.
            Rozrazil ich a dupal po schodoch.
            „A zožeň mi štuple do uší,“ zašepkal sám pre seba, psychicky sa pripravujúc na štyri hodiny cesty, čo má pred sebou.
            A tento krát pri plnom vedomí.
           
**********

Prístroje, na ktoré bola napojená, začali nahlas pípať, keď sa jej pulz nečakane zrýchlil.
            Nemocničnú izbu zalieval ostrý neón. Za oknami sa znášal skorý večer presýtený mrazivým zimným vzduchom.
            Snežilo.          
            A Anabela konečne otvorila oči.
            Nekonečne dlhý sen, ktorý sa jej však sníval, v jedinom okamihu upadol do zabudnutia.
            Ostal v nej iba nejasný pocit... chvejivý dojem pominuteľného zaľúbenia.
            A tiež večná slabosť pre bledých tmavovlasých mužov s príkrou povahou.





KONIEC
           
           
           

           
           
           
           
           
           
           

           
           
            

           
           
           
           
           

           
           
           

1 komentár:

  1. Som veľmi prekvapený zázračným zážitkom a zázrakmi Dr. Isikola, ktoré sa šírili na internete a na celom svete. Ako úžasne pomohol ľuďom na celom svete obnoviť späť stratených milencov, kontaktoval som ho po tom, čo som absolvoval toľko svedectiev od rôznych ľudí, ako pomáha mi priviesť späť bývalého milenca, povedal som mu o svojom manželovi, ktorý ma opustil asi pred 8 mesiacmi, a odišiel z domu so všetkým, čo som mal, bol som zmätený, keď mi len povedal, aby som sa usmial a mal pokoj, ktorý ma uistil, že zvládne všetko za 48 hodín. Po druhom dni, keď mi manžel zavolal, som bol tak šokovaný, vybral som hovor a nemohol uveriť svojim ušiam, skutočne ma prosil, aby som mu odpustil a sľúbil telefonicky, Vrátil sa domov a tiež mi dal veľmi pekné darčeky, aby mi dokázal svoju lásku. Bol som tak šťastný, že som musel zavolať doktorovi Isikolovi a poďakovať mu. Povedal mi iba, aby som sa podelil o dobré správy po celom svete. Ak však potrebujete účinného a skutočného kúzla na riešenie akýchkoľvek problémov vo vašom živote, môžete sa obrátiť na doktora Isikola. na jeho e-maile isikolosolutionhome@gmail.com alebo môžete tiež Whatsapp/Viber ho na +2348133261196.

    OdpovedaťOdstrániť