sobota 10. novembra 2018

séria ČIERNY LEO (V.-IX.)

mini-séria: ČIERNY LEO V.
EDMUNDOV HNEV

Ozval sa iba ako nezreteľný šepot.
            Vibrovanie v jeho ušiach... šteklivé a mimoriadne otravné. Leontín sa postupne preberal. A hoci ešte stále nemal celkom prebudenú myseľ, už teraz sa v ňom ozýval automatický vzdor. Odmietal otvoriť oči.
            K ušiam mu totiž doľahlo aj zatrepotanie havraních krídel.
            Ležal na boku. Jemné vrnenie v jeho ušiach sa stupňovalo. Mal pocit, že z neho začne kýchať.
            „... jej... že... povedz jej... že... že...“
            Oči zatvoril ešte pevnejšie. Rozhodol sa byť na chvíľu vzdorovitým deckom a na uši si priložil dlane.
            Vibrovanie prechádzajúce do trhavého ľudského šepotu sa však votrelo priamo do jeho hlavy.
            „... choď za... ..... a povedz jej.... že je koniec....“
            Necelých šesť mesiacov! – pomyslel si, nerád si priznávajúc, že už je celkom hore a ignorovanie mu neprejde – Takmer pol roka sladkého pokoja, kedy sa azda prvýkrát mohol tak dlho sústrediť iba sám na seba a teraz TOTO!
            Prudko otvoril oči.
            Spojili sa s dvoma červenými prenikavými okáľmi, ktoré vykúkali spoza okraja postele. Dve sinavé mužské ruky kŕčovito zvierali plachtu.
            Zazeral po ňom.
            „... je KONIEC!“ zasipel z úst skrytých za posteľou. „Inak pán Viktorín...“
            Slová sa rozfúkali ako slama v jemnom vánku, rovnako ako aj polovičná tvár a ruky, ktoré sa v okamihu stali len odrazom na jeho sietnici.
            Z jednej z troch hrubých sviec na komode so zrkadlom sa vzniesol havran s fialovými očami a vyletel cez otvorené okno do rozžiareného májového rána.
            Leontín sa na posteli s trhnutím posadil.
            ...pán Viktorín...? – zarezonovalo mu v mysli.
            A nebol sám.
            „Meškám do práce!“ doľahlo k nemu prudké vydýchnutie. „Tvoj budík znova nezvonil.“
            Obrátil sa na rozstrapatenú Viktóriu, ktorá teraz sedela rovnako ako on – chvatne prebudená a vystrelená z perín. Veľké sivo-zelené oči doslova vytriešťala kdesi pred seba. Plné pery pootvorené... pomyslel si, že vyzerá ako tie spotrebičmi prekvapené paničky z retro reklám.
            „Zdá sa mi, že sme skôr zasa nenatiahli,“ mierne podotkol.
            Včera večer mali opäť lepšie zábavky ako staranie sa o budík – podvečernú prechádzku s Tarasom, večeru na záhrade, medzi jednotlivými sústami polehávajúc na deke, bozky, infantilné oslovovanie sa pri debatách o Neckerovej kocke popri listovaní v knihe o záhadách ľudského mozgu (ak by ktokoľvek zistil, že sa občas volajú „Leuško a Vikuška“ prepadol by sa od hanby) a potom...
            Pri spomienke na ich noc len natiahol ruku a objal ju. Čosi nekonečne nežné v jej povahe jej nedovolí hneď sa vytrhnúť, hoci tak veľmi mešká. A jeho tušenie bolo správne.
            Viktória mu ruky ovinula okolo šije a tvár mu zrazu živelne posievala množstvom až detských bozkov, ako takmer pred polrokom... na zimnom balkóne.
            No predsa sa pripravoval na smršť, ktorá čo chvíľa nastane. Dokonca pustil z hlavy aj rannú „návštevu“.
            Konečne sa zarazila a odtiahla od neho tvár.
            „Panebože, ani nie o pol hodinu dorazí do múzea súkromný darca s dubovým sekretárom grófa Vidora vonBarevansona a ja mám tú česť prvá ho preskúmať. Vieš, čo to znamená?!“
            Leontín iba zaklipkal viečkami.
            „Že...?“ zatiahol.
            „No že tam MUSÍM byť prvá!“ zjačala, až sa strhol.
            A vtedy sa to celé začalo.
            Pretočila sa cez posteľ a zoskočila na podlahu. Poškrabkal sa za uchom a sledoval ako zo seba strháva modré tričko, pričom hneď na to sa prehrabovala v zásuvke komody a hľadala spodné oblečenie. Vletela s ním do kúpeľne.
            Nohy lenivo spustil z postele a z oblého čela postele stiahol tartanový župan. Z kúpeľne sa ozývalo podivné cinkanie a striedavé púšťanie vody – niečo ako umývanie zubov, česanie a zapínanie podprsenky naraz – čo aj bola pravda.
            Leontín si ospalo uťahoval opasok na župane.         
            Skvelé bolo, že Viktória sa v múzeu ani neobjaví v rovnakých šatách ako včera. Nie že by neboli pod drobnohľadom celého Údolia... všetkých náramne bavilo sledovať vývoj vzťahu miestneho osamelého čudáka a rozkošnej blondíny z múzea... Ale bolo praktické mať u neho niekoľko vecí. A on mal nejaké u nej. V podstate jediný dôvod prečo spolu ešte nebývali bolo, že sa nevedeli zhodnúť, ktorý dom je lepší.
            A len Viktória vedela o vlastnom dôvode – že akceptovala jeho introvertnosť a chápala, že občasná samota mu prospieva.
            Spravil zo dva kroky cez izbu a takmer sa s ňou zrazil, keď vyrazila z kúpeľne a letela ku skrini.
            Ani za ňou nestihol rozospato otočiť hlavu a ona už skackala s nohou nasúvajúcou sa do bielych nohavíc.
            „Mimochodom... zachytila som myšlienky mladého muža, čo ťa zobudil,“ akoby nič podotkla a pretiahla si cez hlavu biele tričko.
            Leontín zmeravel.
            Nepríjemný dojem z ranného stretnutia sa prinavrátil.
            Neuveriteľné! Pri pohľade na svoju krásnu obliekajúcu sa milenku by načisto zabudol, o čo bol žiadaný!
            „Okrem faktu, že je slabý a vie o tom, bol tiež príliš rozrušený, preto sa vôbec nedokázal sústrediť na prenos“ – prehodila cez seba tmavomodré sako, schmatla čiernu kabelku a zabuchla skriňu. „Keby sústavne nemyslel na svoju zlosť, ktorú cíti voči žene, ktorej máš odkaz odovzdať, podarilo by sa mu aj zrozumiteľne povedať jej meno. Potom sa však hneval na seba, že ho nevie v našom svete vysloviť a ďalej to už celé bolo stratené.“
            Zamierila k dverám a vtedy sa konečne zrýchlil aj on, pobehol a schmatol ju za lakeť.
            S netrpezlivým výrazom sa k nemu obrátila.
            „Viki, teba predsa nenavštevujú, nemusíš sa tým vôbec nechávať obťažovať,“ vychrlil.
            Ešte stále ho pri spomienke na jej vyčerpané útle telo, keď si ju na Vianoce bezvládnu priniesol domov, mrazilo. Keď sa vedome zapojila, doslova ju to zabíjalo.
            Lenže Viktória sa na neho iba nežne a s láskou usmiala a vytrhla sa mu.
            Pohol sa za ňou, opäť pomalý, zatiaľ čo ona schody po dvoch preskakovala.
            Keď sa už dopracoval dole a vychádzal na trávnik pred domom, ona už bola skoro pri bránke a na zelenom trávniku svietili jej kmitajúce sa ružové tenisky.
            Mala rada ružovú. Bola proste sladká...
            Zhrbene sa sunul k spoločnému plotu, za ktorým už postával Damián v obvykle dobrej nálade v saku farby lila. Vonku svitol ďalší krásny a takmer letný deň s čistou azúrovou oblohou.
            Leontín od neho s tichou vďakou prijal guľatučkú zelenú šálku s brazílskou kávou.
            „Zdá sa, že Viktória opäť vyrazila dieru do atmosféry,“ pobavene podotkol blonďavý barista.
            „Hm...,“ zamumlal pokojný Leontín popri odpíjaní si a vyzrel spoza šálky ku bráne.
            Vypúlil oči a káva zabublala, keď ju prskol späť. Otrel si ústa do rukáva a zrazu absolútne svieži vykríkol:
            „Môj bicykel NIE! Tiež potrebujem ísť do práce!“
            Lenže Viktória na ňom už sedela a na jeho riadidlách sa azda prvýkrát v živote hompáľala dámska kabelka.
            Venovala mu ospravedlňujúci pohľad a následne na ňom ufujazdila po ulici preč.
            Leontín len s povzdychom zvesil ramená, až zázračne rýchlo sa prinavracajúc do svojej uzavretej rozospatej formy.
            „Ach, tie ženy...,“ hlesol.
            Damiánovi neušlo, že jeho oči sa atypicky usmievajú.
            Keď na neho Leontín pozrel, iba sa záhadne pousmial a bez obvyklých bezočivých poznámok svoj zvláštny výraz zakryl šálkou kávy.

**********

Leontín sa vychádzkovým krokom sunul do práce. Svojim tempom mal pred sebou ešte asi dvadsať minút. Celý v čiernom, s rukami zarazenými do vreciek riflí a s klobúkom na hlave prechádzal po svojej ulici popri rade rôznorodých malých domčekov, z ktorých zopár malo predný plot obrastený popínavými ružami vychýrenej krvavej farby presne ako on.
            Áno, mal klobúk! Pretože Vikuška povedala...
            Zamyslene sa dotkol okraju klobúka, ktorý vlastne celkom dobre tienil slnku svietiacemu do očí. Ale tiež si bol vedomý pocitu, akoby bol súčasťou panoptika, len pre ten jediný módny doplnok – pocit sa rovnal emócii z Damiánovho úskoku, keď ho prinútil dať si na hlavu mačacie uši, inak by ho vraj nepustili na hernú akciu v Údolí.
            Lenže Vikuška mu ho darovala a povedala, že s ním síce vyzerá ešte temnejšie, ale má gotický šmrnc...
            Niekedy uvažoval nad zvláštnym javom, že ich vzťah sa nijako nevyvíja, avšak práve to bolo pozitívne. Ako dlho ľudia dokážu vydržať v stave eufórie z prvotnej zamilovanosti?! Vraj len tri mesiace, kým zbadajú realitu a nastane rutinný, pokojom naplnený vzťah. No oni v povznášajúcej zamilovanosti doslova stagnovali, akoby mala trvať celý život. Skrátka sa našli a stali.
            ... celý život... – opakoval s v duchu – Vôbec to neznelo zle.
            Blížil sa k predposlednému domu v ulici.
            A práve pri ňom jeho pozitívne úvahy tvrdo dopadli na betón rozohrievajúci sa slnkom. Doľahol k nemu opakujúci sa vzlykavý zvuk.
            Prebral sa zo zadumania a zdvihol pohľad k domu. Dcéra pána Viktorína plakala svojmu manželovi v náručí. Obaja sledovali záchranárov, ktorí z domu vynášali nosidlá zakryté bielou plachtou a prevážali ich cez záhradu.
            Pán Viktorín! – došlo mu – Meno, ktoré spomenul prízrak!
            Leontín vytiahol ruky z vreciek a rozrušene si stiahol klobúk. Pri chodníku stálo tvorené sanitné vozidlo.
            Ako to vravel?!
            Povedz jej o konci, inak pán Viktorín...
            Inak čo, preboha?! Čo je to zasa za v zemi zhnitého šialenca? Inak čo?! Toto...?!
            Leontín nosidlá sprevádzal zhrozeným pohľadom. Ostal zarazene stáť, bledý a akoby so zlostným výrazom – aj keď cítil skôr zlovestnú bázeň.
            Vyzeral ako samotná smrť, ktorá prišla pána Viktorína vyprevadiť na druhý svet.
            Pretože mu bolo jasné, že pod plachtou môže ležať jedine starček. V Údolí sa aspoň zbežne poznala väčšina obyvateľov, takže vedel, že v dome bývajú iba manželia a starý pán, o ktorého sa starajú.
            Dcéra stále plakala, nevšimla si Leontína, ktorý by ju zbytočne vystrašil a keď nosidlá nakladali do sanitky uvedomil si, že pri plote vedľajšieho domu, teda prvého v ulici... stojí jeho odraz.
            Jeho oči sa na miesto rýchlo vrátili.
            Nie, nie jeho odraz!
            To je predsa...
            Pri plote stála mladá žena, celá v čiernom a s rukami v dlhých rukávoch spustenými pri tele, pozorovala dianie. Svojimi dymovo orámovanými veľkými očami ho uprene vyprevádzala zo života, rovnako ako Leontín. Teraz hľadela na vozidlo. Hladké bledohnedé vlasy, v strede rozdelené dokonalou cestičkou, mala začesané do nízkeho drdolu, jej šaty boli jednoduché, no pochmúrne dlhé až po zem a ťaživo čierne. Sotva na nich bolo vidno dvojradové gombíky. A ona sa v nich doslova strácala, chudá, jemne nahrbená. Pekne tvarované pery mala akoby prísne našpúlené, oči hlbšie vsadené, bradu výraznú a pokožku bledú.
            Veď to je Katrin... – prekvapenému mu došlo a náhle sa na ňu zamyslene upriamil.
            Samozrejme ju poznal. Mala akési zložité povolanie, na ktoré si nedokázal spomenúť. Jej zvláštne meno sa k nej nikdy nehodilo. Až dosiaľ. Pamätal si ju totiž ako povahovo krehkú blondínku, vlastne dosť bežnú, milú a trochu romanticky pôsobiacu.
            Dlhšie ju nevidel.
            A teraz... mala tmavšie vlasy, znepokojivo prenikavý pohľad a pôsobila... ako on.  
            Katrin zacítila, že ju sleduje. Pozvoľna obrátila tvár jeho smerom.
            Ich oči sa aj na diaľku spojili.
            Ani jeden sa neusmial.
            Pootvorila pery. Infarkt – ústami naznačila, čo sa stalo.
            Následne sa obrátila a s kostnatými ramenami vytiahnutými príliš vysoko nenáhlivo kráčala k svojmu domu, ktorého dvere boli obrastené klenbou popínavých ruží, ťahajúc po tráve sukňu svojich čiernych šiat.

**********

            „Dovidenia,“ odpovedal staršiemu pánovi, ktorý sa práve odoberal k dverám jeho antikvariátu a v taške si niesol oba zväzky Vojny a Mieru.
            Dával krásnym knihám tiché zbohom. Bude musieť urýchlene zohnať ďalšie dva zväzky – tento Tolstoj si pravidelne nachádzal svoje miesto mimo Zabudnutých Kníh, hoci časové odstupy boli dlhšie.
            Pán otvoril dvere a vyšiel von. Nechal ich za sebou voľne zavrieť.
            Od presklenej výplne sa odrazilo slnko a na okamih ho oslepilo. Dvere sa s cvaknutím zatvorili.
            Leontín sprvu zažmúril, no keď oči znova poriadne otvoril civel na sivastú postavu stojacu pred dverami.
            Ruky mu vyleteli na pult a zvedavo sa predklonil. Lenže vtedy zmizol.
            Ale veď len teraz mu stál pred obchodom? – dobre stavaný, nakrátko vystrihaný mladý muž v tričku s krátkymi rukávmi. Zamračil sa - Hrá sa s ním na schovávačku?!
            S rukami na pulte sa mierne vystrel... a vtedy ho znova zbadal. Slabulinký odtieň mŕtvolne popolavej.
            Pochopil, že je iba odrazom na skle a nebyť hypnotizujúcich červených očí, ktorých odtieň aj napriek jeho celkovej „vyblednutosti“ predsalen príliš žiaril, vôbec by si ho nemusel všimnúť.
            Je tak slabý, že sa nedokáže ani dostačujúco ukázať? – dumal, primrznutý na mieste, pretože mu už došlo, že hneď ako sa pohne, odraz sa znova vytratí – Prestával chápať, ako by mohol mať čosi spoločné so smrťou pána Viktorína. Pravdepodobne iba predpovedal nevyhnutné, aby ho mohol zastrašiť.
            „Povedz mi aspoň tvoje meno,“ znechutene zamrmlal.
            Sám pôsobil ako alabastrová socha v čiernom. Nehybný. Žlto-zlaté oči s podozrievavým zúžením stočené na dvere.
            Odraz sa nezreteľne pohol. Jeho kontúry sa rozostrili, keď otvoril ústa, no v okamihu keď vyslovil meno: ´Edmund´- zvuk nevychádzal od dverí, ale s miernym vibrovaním v spánkoch, ktoré z duše neznášal, sa mu rozliehal priamo v hlave.
            Edmundovi z poza trička vystupovalo žiariace karmínové tetovanie pokrývajúce mu celý krk. Jeho hrdlo bolo ako v plameňoch.
            „A niečo mi navráva, že jej meno je Katrin!“ úsečne sa ozval Leontín, keď si spomenul na v čiernom odetú a žiaľom vychudnutú ženu.
            ´Choď a rozíď sa s ňou!´- od lebečných stien sa mu odrážal hlboký, takmer rozkazovačný mužský hlas.
            „Za teba?!“ Leontín sa len tak-tak udržal v nehybnosti. „Zabudni, drahý Edmund. Dohadzovača som už robil, tiež nedobrovoľne a stálo ma to napadnutie kabelkou a naháňanie monštrom po obrovskej knižnici! A rozbíjač záhrobných vzťahov už vôbec nemusím byť!“
            Čo by od neho ešte nechceli?! – lamentoval v duchu – Vzácnou knihou ho už dlho nikto nepodplatil, za to na vyhrážky by ich bolo! Zdá sa, že si už nevážia jeho hodnotu – ironicky si v mysli dodal.
            Hlas sa znova ozval. Zdvihol sa z útrob jeho mozgu, tentoraz miernejšie, no predsa ho z neho už rozbolela hlava.
            ´Túžil som sa s ňou rozísť ešte kým mi v žilách kolovala jej krv´- akoby si za vetou v jeho hlave mrzuto povzdychol.
            Pichlo ho v spánkoch - To si už naozaj mohol odpustiť!
            „Tak si sa mal poponáhľať, chlapče!“ odsekol mu Leontín, hoci nechápal, čo presne jej krvou myslel. „Smrť si na nikoho nepočká, za živa si si nevšimol?“
            Krvavé oči zastreli sinavé viečka. Zúžili sa. Cez obrazce na šiji prešla vlna horiacej červene. Zrazu po ňom zloprajne zazeral.
            ´Choď... a odpútaj ma od nej... inak... Žu... Žu...´
            Dvere sa prudko otvorili. Leontín sa strhol na zvonček, ktorý ohlásil koniec „návštevy“ a príchod dvoch rozvravených študentiek.
            Keď sa dvere opäť zavreli, sklo ostalo čisté.
            Dlaňami si mrzuto prešiel po tvári.
            V jeho hlave sa zasa nachádzali iba jeho súkromné myšlienky, vlastný vnútorný hlas. Príjemný pocit.
            Čo to však vravel?
            Žu... žu.... aké ŽU?!
            Ruky spustil k telu, stál a rozmýšľal, pohľad zastretý.
            Jedna zo študentiek, čo snorili po antikvariáte, štuchla lakťom do kamarátky, aby ju upozornila na podivínstvo, ktoré sa vznáša okolo kníhkupca.
            Žužu? – dumal ďalej – To predsa vôbec nie je meno. Ale aké normálne sa začína na Žu?
            Rozhodol sa zatiaľ zoslabnutý prízrak odbíjať. Nie že by sa mu taktika ignorovania niekedy vyplatila. Ale možno si raz konečne niekto aj dá povedať a vypadne z jeho života!

**********
           
Leontín sa ponáhľal domov. Bol premočený do nitky. Do klobúka, ktorý mu teraz samozrejme vôbec nepomáhal, mu bubnoval lejak. Horúci deň sa cestou pokryl sivými oblakmi a zastihla ho riadna prietrž mračien. Dlane si uzimene držal schované pod pazuchami. Nad Údolím zahrmelo. Vbehol do svojej ulice a bez jediného pohľadu prešiel popri Katrininom dome a potom dome pána Viktorína. Prekročil pomyselnú hranicu medzi druhým a tretím domom, keď k nemu náhle cez prenikavý šum lejaku doľahol akýsi nezreteľný výkrik:
            „Žu... žúúú...!“
            Automaticky za výkrikom pootočil mokrú tvár. V záhrade zbadal asi desať ročné dieťa, možno dievča. Nebol si istý, ktoré z malých dvojčiat z domu to bolo, pretože sa topilo v priveľkom žltom pršiplášti.
            „Žu... žu...“ – znova sa mu zazdalo, že dážď skresluje dve hlásky tak, ako podvedome očakáva.
            No keď zbadal aj bezvládnu kôpku pri detských nohách, zarazene zastal.
            Dieťa sa zohlo a prstom štuchlo do nereagujúceho jorkšírskeho teriéra.
            „Žužu, poď dnu!“ skríklo po ňom.
            Leontín s otvorenými ústami civel na psa.
            Jorkšír v hustom lejaku len tak ležal, hlava zvrátená. Dieťa sa obrátilo k domu a zakričalo:
            „Mamííí! Žužu len tak leží a nechce ísť domov!“
            Na oblohe sa zablyslo, zatiahnutý deň rozpútal búrku.
            Leontína obostrela sto ráz väčšia zima ako zo studeného lejaku. Vytreštené oči nedokázal odlepiť od mŕtveho psíka.
            Z oblohy sa znova znieslo burácanie. Ak by zrazu nemal hlavu plnú obáv zaiste by ako dieťa počítal až do blesku, aby zistil ako ďaleko je jadro búrky.
            Na nohavice mu prskol ďalší príval vody, nad hlavou však akoby zázračne ustal.
            Chvatne sa otočil, práve vo chvíli, keď Viktória spúšťala nohu z jeho bicykla, držiac mu nad hlavou hlboký priesvitný dáždnik so vzorom vtáčej klietky.
            Viktória, stále na sedadle bicykla, sa mu oprela o rameno, aby boli pod dáždnikom obaja.
            „Leuško, prepáč mi ten bicykel“ – zdola po ňom hodila pohľad, pod ktorým sa zavše roztápal.
            Jorkšír ho neprestával trápiť, no snažil sa zmazať si starosť aspoň z tváre. Nebolo potrebné, aby ju zdieľali.
            Stále sa mu však vynárali otázky.
            Ako by mohol...?... Taký vetchý duch...
            Myšlienky sa nateraz pokúsil celkom zapudiť.
            „Ty môžeš všetko, Vikuška,“ až smiešne vážny podotkol. „Ale nezvykaj si kradnúť mi ho rovno pred nosom.“
            Zobral jej dáždnik a Viktória s úsmevom zostúpila a chytila riadidlá.
            Vykročili spolu k nemu domov, k rozpálenému krbu a hrejivým dekám.

**********

Bezohľadu na fakt, ako sa mu do celej záležitosti nechcelo... dochádzalo mu, že úmrtia môžu mať s Edmundom jednoznačný súvis.
            O čo môže ísť pochopil hneď na ďalší deň, keď na pravé poludnie kráčal po chodníku, horúce slnko sa mu opieralo o čierne tričko a bledú zadumanú tvár schovával za slnečnými okuliarmi. Mierne sa hrbil, ako vždy keď sa pohyboval v hlbokom zamyslení, v taške cez rameno schovával dve dobre zabalené zeleninové tortilly a o hruď si opieral ružový črepník s narcismi, ktorý držal v dlani.
            Nechcelo sa mu obedovať samému. Bolo pôsobivé koľko činností, ktoré si vždy vychutnával v tichosti a osamení (jedlo, hľadanie nových kníh, venčenie Tarasa... a vôbec všetko!) sa mu zrazu žiadalo robiť v jej spoločnosti a pri rozhovore. Preto zatvoril antikvariát, kúpil obed a pobral sa za ňou, narcisy na neho po ceste len náhodne „žmurkli“ z výkladu kvetinárstva.
            A cestou si uvedomil Edmundovu sotva polapiteľnú podstatu.
            Že nemusí byť slabý bez príčiny.
            Že je možno slabý práve preto, že celú svoju energiu spotreboval na... ubližovanie. Žiadalo sa mu použiť čosi ako eufemizmus, aby mu z neho nebolo zle.
            Leontína vlastná úvaha, navyše aj značne znepokojivá, natoľko pohltila, že si nakoniec ani nevšimol, že už kráča popri budove múzea, v ktorom pracuje Viktória.
            Avšak čierny tieň, čo sa mu mihol pred očami, ho zo zadumania vytrhol a on ako na povel zastal.
            Údolie Krvavých Ruží bolo dostatočne malé územie na to, aby mu neprišlo zvláštne, že mu skríži cestu práve v okamihu, kedy ju potrebuje. Zarazilo ho skôr opätovné uvedomenie si zmeny, ktorou to dievča od hlavy po päty prešlo.
            Zarazene sledoval ako Katrin vyšla z obchodu pri múzeu a mierne zhrbená zamierila po chodníku. Chudé nohy v úzkych kožených nohaviciach robili dlhé rázne kroky, na tielku mala koženú vestu so strapcami, pery držala zovreté.
            Zastala pri tmavomodrej Suzuki len zopár metrov od neho.
            Leontínovi klesla sánka.
            Spomínal si, že sa venovala jazdectvu. Občas ju pri venčení stretával v lese, keď brala svojho koňa na dlhé vychádzky. A to, že kone vymenila za motorku bol ďalší šok, ktorý mu nijako nezapadal do obrazu dievčensky krehkej Katrin – ako ju kedysi vnímal.
            Dotkla sa helmy pripevnenej na motorke. Pripravoval sa na výpary a obrovský hluk, ktoré následne zaplnia ulicu.
            No namiesto toho zastala s dlaňou zloženou na helme. A jej tvár sa obrátila priamo k nemu.
            „V-Storm dl650,“ náhle len tak prehovorila, zvučným a chladným hlasom.
            Leontín sa prebral z údivu a pohľadom zmätene skontroloval svoje blízke okolie. Na rozpálenom chodníku oproti sebe stáli len oni dvaja.
            „Ty však naozaj nevyzeráš, že sa zaujímaš o motorky,“ opäť prehovorila. „Už roky ťa vídam preháňať sa na rovnakom starom bicykli.“
            Pozreli sa na seba a vzájomne sa zrkadlili vo svojich, takmer rovnakých, pilotkách. Po chvíli si ich so skoro identickým pohybom stiahli dole.
            Nerád si priznával, že ho najviac rozlaďuje ako sa vôkol nej vznáša aura temna, že ju sprevádza dotyk smrti. Závoj večnej tmy.
            Rovnaký ako obostiera jeho. 
            „Tak o čo ti ide?“ chladne sa spýtala. „Čo chvíľa začnem mať pocit, že sú všade, kam sa pozriem, tie tvoje šialené pozorujúce oči!“
            Neodpovedal hneď. Sprvu k nej vykročil. Sledovala ho s chmárou vo výraze, o ktorej pochyboval, že niekedy mizne a trpezlivo čakala, kým pri nej zastane.
            „Je mi ľúto, ak som ťa vydesil,“ prehovoril.
            „Ty ma nemáš čím vydesiť, Leontín“ – jej tón prezrádzal urážku, voči ktorej ostal ľahostajný.
            „Rád by som sa s tebou porozprával,“ začal.
            „O čom? O tom aké kvety priniesť tej malej blondíne, s ktorou sa ťaháš?“ – pohodila bradou k jeho narcisom. „Narcisy sú sebecké kvety, obvykle nerastú medzi ostatnými rastlinami. Čo jej teda nimi chceš povedať?“
            Sprvu iba prekvapene zdvihol obočie. Potom si znova spomenul, že jej povolanie nejako súvisí s kvetmi. Radšej sporný črepník urýchlene položil na chodník a zasa sa vystrel. On bol vysoký a štíhly, ona nižšia a štíhla, obaja v čiernom. Pozorovateľovi sa mohlo zdať, že sa k sebe vo svojej bizarnosti dokonale hodia. Nezdravo bledí a na oko búriaci sa konvenciám, hoci boli iba ... neovládateľne zvláštni.
            „O kvety nejde...“
            „Vlastne ani to som si skutočne nemyslela.“
            „Vždy hovoríš slová, ktoré ani nemyslíš vážne?“ neodpustil si.
            Konečne zmĺkla a iba na neho bezvýrazne pozrela.
            Netušil, čo si počať. Mnohokrát sa ľuďom snažil nedobrovoľne vysvetliť, kým je. skúsil mnoho spôsobov ako na to. Žiaden sa neosvedčil.
            Teraz teda vsadil na priamočiarosť, pretože tušil, že Katrin mu nedá priestor na zdržovanie úvodnými slovami. Radšej rečnila ona. A dosť z cesty...
            A tiež tušil, že aj tento spôsob nebude správny.
            „Vídam duchov,“ v podstate len šepol.
            V mysli sa živo videl – je vážny a tára bludy – proste blázon, na ktorého ešte aj pečie slnko.
            Jej výraz sa však najprv nemenil. Len jej dymovo orámované oči vystupujúce z chudej tváre celkom zastali, upriamili sa do jeho očí.
            „Gratulujem,“ nakoniec len sucho podotkla.
            „Nevymýšľam si,“ uistil ju.
            Keď sa počul, sám si neveril.
            „Zaiste nie,“ iróniu v jej hlase mohol doslova krájať na kocky. „Ďakujem, že si sa mi zveril. Dovidenia. Zmenil si mi pohľad na život.“
            Stiahla helmu.
            „Navštívil ma Edmund!“ rýchlo dodal.
            Na okamih zastala a fľochla po ňom.
            Konečne sa v nej niečo výrazne pohlo. Jej oči boli totiž zrazu plné hnevu a mrazivého varovania.
            Takže už som to prestrelil – pomyslel si a ďalej mu už bolo všetko jedno.
            „Žiada odo mňa jednu veľmi nepríjemnú vec,“ pokračoval.
            „A to...?!“ jej hlas doslova preťal horúci vzduch, nehybné oči ho prebodávali ako ihelníček.
            Vyschlo mu v ústach.
            Jej ´A to...?!´ bolo vyslovené s tónom, ktorý sa dal poľahky interpretovať ako - ´Dobre si rozmysli, čo mi teraz odpovieš!´
            „Chce, aby som sa s tebou za neho... nuž...,“ predsalen ho dostala do úzkych, keď na neho civela ako šelma pred útokom. „Skrátka... bol by rád, keby si prijala, že sa s tebou chcel... a stále chce...,“ hlas mu klesol o oktávu nižšie, „... rozísť.“
            Nastalo ticho.
            Helma jej ostala pri tele. Kostnaté ramená držala privysoko. Ich pohľady ponechala spojené – rozhodol sa však neuhnúť.
            Uvažoval, či to má zopakovať.
            Otvoril ústa práve vo chvíli, keď Katrinino mĺkve varovanie vyrazilo na povrch a ruka s helmou sa jej nečakane vymrštila do vzduchu.
            Mierne zahol chrbát. Len vďaka rýchlej reakcii ho helma nezasiahla do čeľuste a o milimeter ho minula.
            „Ešte raz spomenieš Edmundove meno a skončíš pod kolesami jeho motorky, kapišto?!“
            Niežeby kričala. Jej hlas bol vyšší, no ostal pevný.
            „Pod jeho motorkou?“ – zaspätkoval. „Katrin, o to práve ide. Musíš mu dovoliť rozísť sa s tebou, zbaviť sa vašich pút a nedržať sa ho.“
            Prebehla spoza Suzuki, zlostná a znervózňujúco vrtká a náhle pocítil ako mu jej ruky prekvapivo silno vrazili do hrude. Opäť bol nútený zacúvať.
            „Neviem, prečo to robíš Leontín, ale staraj sa, dopekla, o svoju neduživú existenciu, nie o moju!“
            Znova do neho vsotila.
            „Nechcem sa starať...!“ vyrazil zo seba. „Lenže on...!“
            Rozbehla sa.
            „Čo si zač, ty čudák?! Teraz vďaka tebe smútim viac! Robí ťa to šťastným?!“
            Opäť sa na ňom ocitli jej dlane. Všetko sa pretočilo a pred očami sa mu objavilo čisté, blankytne modré nebo. Potkol sa o obrubník a zletel na zem. Z polovice sa zložil na chrbát a na lakte, ale okamžite sa aspoň posadil.
            Očakával, že nová drsná Katrin jazdiaca na motorke zosnulého milenca si do neho za jeho urážku dobre kopne, takže sa potreboval okamžite znova vyškriabať na nohy...

**********

Viktória mala svoju prácu v Múzeu Dobového Nábytku a Dekorácií rada. Pôsobenie v múzeu užšie zameranému len na určitú oblasť histórie bola pre ňu vítaná zmena. Dostala príjemnú kanceláriu, ktorú si obľúbila rovnako ako celú budovu. Síce bola menšia, ale lichotili jej steny s bledým dreveným obkladom, stôl bol zasa z tmavého dreva a po predchodcovi, ktorý tu dožil do dôchodku, jej ostal popraskaný drevený odkladač na perá a spinky a tmavá polica s okienkami na poštu a správy, kovové vedro namiesto smetného koša, dokonca aj zarámovaný motivačný citát od Shakespeara: ´Práca hojí duševné bôle´. Okrem vyžiadanej stoličky na kolieskach nezmenila nič. Keď pracovala na počítači, oceňovala aj okno po ľavej strane. Stačilo len pootočiť hlavu a ohrievalo ju slnko, alebo mohla pozorovať ľudí prechádzajúcich po chodníku.
            Preto zachytila aj Katrinin hlas. V horúčave mala okno pootvorené a rozruch ju vyrušil z písania správy o dubovom sekretáry, ktorý skúmala a kategorizovala.
            Prisunula si stoličku až celkom k parapetu a naklonila sa.
            V tej chvíli zbadala zlostnú ženu v strapcovej veste ako od seba odsáca Leontína.
            Viktória sa prudko postavila, až jej stolička ufujazdila ku koncu stola.
            Len krátky pohľad a zopár zachytených viet jej stačilo, aby ženu zaradila. Musí byť adresátom správy, čo mu priniesol ranný prízrak, o ktorom s ňou odvtedy nehovoril.
            Zbadala ako Leontín dopadol na zem a rýchlo sa zviechal.
            „Nikto mi nebude útočiť na Leuška!“ precedila medzi zuby smerom do okna a bez rozmyslu sa zvrtla k dverám.
            Vyletela z kancelárie, prebehla chodbou a utekala dole po schodoch a potom rovno k východu z múzea. Rukami netrpezlivo rozrazila dvojité dvere a rozbehla sa priamo k nej, práve keď sa Leontín postavil zo zeme...

**********

Katrin mu náhle zmizla z dohľadu.
            Dezorientovane vytreštil oči pred seba, kde len pred sekundou stála, až kým mu vzápätí nedošlo, že jej zmiznutiu predchádzal blonďavý víchor v bielych šatách, čo do nej z boku vrazil.
            Zvrtol sa doľava.
            Katrin spätkovala ako on pred chvíľou.
            A pred ňou stála napajedená Viktória.
            „Nechaj ho na pokoji, počuješ?!“ skríkla po nej.
            Katrin samozrejme neposlúchla. Situácia sa tak razom stala šialenejšou. Obe vyštartovali oproti sebe a typicky dievčensky sa do seba zakliesnili rukami. Nikdy nechápal, čo chcú vlastne dievčatá nezmyselným pretláčaním dosiahnuť, ale ani teraz nečakal, aby to zistil. Rozbehol sa k nim. Kým sa k nim dostal, Viktória ju nakoniec predsalen zhodila na zem.
            Spravila k nej zo dva odhodlané kroky, zatiaľ čo Katrin v sekunde stála a Leontín ju zozadu bez slova schmatol, zdvihol ju a čo najďalej s ňou cúval. Katrin sa so zlostným výrazom vybrala za nimi, zatiaľ čo Viktória sa mu snažila vymaniť z náručia.
            „Tulipánik, prijmi odkaz, čo sa ti Edy snaží poslať, inak sa ani jeden z vás nedočká pokoja!“ skríkla vrtiaca sa Viktória.
            Leontín si všimol ako Katrin ohromene zastala. V jedinom okamihu sa ustálila, akoby zapustila korene a sama hľadela na prízrak, ktorý ho mátal v antikvariáte.
            Leontín sa teda tiež odvážil zastaviť. Ani Viktória sa už nevrtela. Čierne lodičky, v ktorých sa za neho neváhala pobiť, dopadli na chodník, no pre istotu ju od chrbta stále držal.
            „Čuduješ sa ako poznám vaše vzájomné prezývky?“ prehovorila už nižším hlasom, no z vypätia rozrušene dýchala. „Počula som jeho najtajnejšie myšlienky. Nedokázal skryť jed, ktorý v ňom k žene, ktorú kedysi volal Tulipánik, nakoniec vytryskol a otrávil ich vzťah.“
            Katrinine vytreštené sivé oči prebehli z Viktórie na Leontína. Potom zase z neho na ňu.
            Na okamžik, ktorý odznel ako jediná dažďová kvapka na hladine jazera, jej v udivenej tvári zbadal svetlovlásku s osobnosťou plnou farieb. Výraz jej zmäkol, oči stratili hnev i chlad, pery neostali prísne spojené.            
            Potom sa však všetko vrátilo.
            Zamračila sa a ráznym krokom prešla k motorke. Pozorovali ju ako na ňu vysadla a nasadila si helmu. Zúrivo ju nakopla a vyrazila na vozovku.
            Zmizla a ostal po nej len rozvlnený vzduch v prehnane sparnom dni.
            Spustil z Viktórie ruky a ona sa k nemu okamžite otočila.
            „Máš ju spracovanú, zlato“ – spokojná so sebou sa usmiala a odfúkla si svetlý prameň uvoľnený z vysokého uzla. „A nemusíš mi ďakovať.“
            Leontín iba podivne zahabkal po vzduchu a kŕčovito sa pousmial.
            Jeho pohľad prezrádzal hlboko prežitý stres.

**********

            „Už si to počul...?“ – doľahol k nemu slabý ženský hlas.
            Leontín prerušil svoju cestu do práce, zastavil bicykel a obzrel sa za hlasom.
            Keď mu došlo, že stojí pri štvrtom dome v ulici, okamžite znervóznel. Katrinin dom, dom pána Viktorína, dom v ktorom pošiel jorkšír... čo sa stalo u Rii?!
            „Babička ráno zomrela.“
            Leontín ďalšiu chvíľu hľadal nositeľa hlasu, až kým ju nezbadal sedieť len tak na trávniku, ruky si voľne opierala o pokrčené kolená, medzi prstami zapálenú cigaretu, ramená mala zvesené. Uprel na ňu pochmúrny pohľad a mlčal.
            Vzhľadom na pomery v Údolí otázka – Už si to počul? – vôbec nebola prehnaná. Ja pred ich domom musela pred krátkym časom stáť sanitka a odvtedy sa zvesti o nešťastí šírili a stále šíria rýchlosťou svetla.
            Ria asi skrátka iba cítila potrebu zveriť sa, pretože aj napriek faktu, že nepodkladal otázky, mu stroho, bez života, vysvetlila:
            „Cestou do kúpeľne spadla. Udrela si hlavu.“
            Kŕčovito zovrel riadidlá.
            „Máte nejaké domáce zviera?“ podivne sa spýtal.
            Blondínka sa až teraz prebrala zo svojej letargie a zmätene k nemu zdvihla tvár. Iba pokrútila hlavou.
            Leontín odpoveď čakal.
            V jedinom okamihu pochopil jeho zvrátenú logiku. A tiež výber „obetí“. Z každého domu postupne odstraňoval najslabšieho jedinca, pretože len na nich si trúfal. A najslabší sú vetchí starí ľudia a krotké zvieratá. Obetoval svoje bytie kliatbam, ktoré uvalil zatiaľ na tri domy. Leontín chápal, že týmto tempom sa čoskoro už vôbec nezhmotní, dokonca sa s najväčšou pravdepodobnosťou vyparí ako dym, lenže čo dovtedy ešte stihne?! – zovrelo mu hrdlo.
            Zazrel po dome.
            Tak veľmi sa túžil odpútať sa od Katrininho miesta, Katrininej ulice, Údolia a nechať sa unášať... kamkoľvek, kam nezaťažené prízraky dosiahnu – ich ďalší svet mu zatiaľ nebolo dopriate spoznať... že riskoval aj zánik svojho zhmotňujúceho sa „ja“.
            V jednom z okien sa zrkadlila hlava.
            Jeho potetovaný krk a nevraživé oči žiarili z odlesku skla vytvárajúc dojem horiacich prasklín. Uprene Leontína pozoroval.
            „Úprimnú sústrasť,“ zamumlal smerom k domu a vysadol na bicykel.
            Bez obzerania vyrazil vpred.

**********

Hneď ráno, len čo to bolo aspoň v trochu vhodnom čase, stál pod klenbou z ruží, rovno pred jej domom. Bicykel odstavený pri plote a v ruke Hillovej Žena v Čiernom. Pretože presne ňou sa Katrin stala. Chudou, zhasínajúcou ženou v čiernom.
            Zmrákalo sa. Vo vzduchu visel prísľub poobednej búrky. Vzduch ho až príliš chladil na pokožke.
            A keď otvorila dvere, skutočne ju zahaľovala čierno-čierna látka. Šaty mali hrubý opasok a rukávy guľaté a stočené ako lupienky mŕtvej ruže.
            Uprela na neho svoje hlboko vsadené čerňou orámované oči a stisla pery.
            „Musíš si ma vypočuť!“ vyrazil zo seba Leontín.
            Dvere sa v okamihu zatvárali.
            „Tulipánik...!“ rýchlo dodal.
            Dvere sa zastavili.
            Po krátko zaváhaní sa znova otvorili.
            „Dáš si so mnou rannú kávu?“ len stroho prehovorila a vlastne ju vôbec nezaujímalo, či chce.
            Obrátila sa a vykročila do domu.
            Leontín ticho vošiel za ňou a nasledoval ju, pozorujúc šaty, ktoré boli vzadu o dosť dlhšie ako vpredu. Pôsobila ako vlečúci sa prízrak. Akoby ona sama posadla tento dom. Látka sa v šere domu temne leskla a ševelila, ruky mala tenké a popri odeve doslova vybielené.
            Vzhľadom na počasie nevyšli na záhradu, no ani do kuchyne. Voviedla ho do zimnej záhrady.
            Keď prechádzala dverami, lemovali ju zelené lístky presahujúce rám a konečne na ňu dopadlo hebké svetlo, no nespravilo ju o nič „živšou“.
            „Od začiatku sa mi marilo, že tvoje povolanie sa nejako týka kvetov,“ rozhodol sa ozvať, keď už mu ich mlčanie prišlo prehnané. „Len si neviem spomenúť...“
            „Fytopatologička“ – trocha meravo sa medzi dverami pootočila.
            „Patologička?“ zarazene povedal.
            Konečne sa jej na perách objavilo čosi ako náznak úsmevu.
            Panebože, mali by byť najlepší priatelia! – ironicky si pomyslel.
            Aj on sám teda zistil aké to je, keď človeka z kohosi prítomnosti mrazí. Už sa vôbec nedivil Anastázii, že bola k smrti vystrašená, keď sa jej zjavil na prahu a povedal jej, že má v dome duchov... – pri nečakanej asociácii sotva potlačil nutkanie potriasať hlavou, aby na ňu už nemyslel.
            „Každý si to spája, hoci od ľudskej patológie má patológia kvetu veľmi ďaleko. Pracujem v spoločnosti, pre ktorú vypracovávam fytopatologické posudky. Povedzme, že keď si kúpiš rastlinu, ktorá čoskoro bez tvojej príčiny uhynie, máš právo ju v kvetinárstve reklamovať. Kvetinárstvo od nás potrebuje posudok – vykonám čosi ako pitvu na rastline a skúmam príčiny uhynutia. Obvykle väčšinu kvetov zabijú nedbalí ľudia,“ povzdychla si.
            „Miluješ kvety,“ pochopil.
            Obrátila sa mu chrbtom.
            „Najradšej by som ich všetky ochránila pred rukami tých prelievajúcich hlupákov,“ – začul ju, keď sa pohla vpred.
            Vošiel za ňou.
            Na okamih stratil schopnosť pokračovať v rozhovore. Onemel od úžasu. Ocitol sa v najúžasnejšej zimnej záhrade, akú kedy zočil.
            Jej sklenená strieška bola šikmá a potiahnutá plachtou s lístkovým vzorom. Všimol si ju ako prvú, takže hneď zdvihol tvár dohora, pretože sa cez ňu lialo rozprávkové mäkké, akoby zeleno-zlaté svetlo. Sklenené tabuľky všade vôkol boli rozčlenené maľovanými tabuľkami, no vzory vitráží na nich sotva vykúkali cez popínavé zelené rastliny, ktoré siahali až po strechu. Všade samá záplava žltej a bielej, kvety boli v dvoch visiacich pol-guľových črepníkoch nad nimi, aj v črepníkoch na drevenej lavici, čo maličký priestor celý obkolesovala, takže Katrin, ktorá už sedela pri štvorcovom stolíku a nalievala mu kávu do šálky z orientálnej kanvičky, pôsobila akoby sedela doslova medzi kvetmi, priamo v mäkkosti rozvoniavajúcej zelene.
            „Ty... naozaj... miluješ kvety,“ len hlesol, pretože až teraz vášeň fytopatologičky skutočne precítil, naozaj jej porozumel a stále sa obzerajúc dosadol na dlhý vankúš na lavici.
            Zo zazelenalých lístkov v rohu pri sebe sa na neho upierali hladké oči alabastrovej antickej sochy, ktorá sa v nich doslova topila.
            Katrin jeho údiv nekomentovala. S vážnym výrazom k nemu posunula šálku a na podšálku mu odkrojila kúsoček mrkvovej torty, ktorá stála na kryštálovom podnose.
            Pohliadol na rad z časti roztopených hrubých sviec v zaváraninových nádobách, ktoré mal v papradí za chrbtom a pokúsil sa ďalej sústrediť už len na ňu.
            „To je pre teba.“
            Vyložil na stôl knihu. Znehybnela a zúžila na Ženu v čiernom oči.
            „Ty vieš ako sa dostať k žene,“ posmešne skonštatovala. „Tej svojej si daroval rozprávku o Zlatovláske? Tak málo jej stačilo?“
            Leontín si uvedomil, že pre Viktóriu ešte žiadnu – tú pravú – knihu nenašiel. Na okamih ho zalial zmätok z toho, ako sa to vlastne mohlo stať. Zahanbene sklopil viečka, no Katrin si jeho reakciu vyložila po svojom:
            „Do toho, rozprávaj, ľady sa už prelomili.“
            No zobrala si knihu a položila ju vedľa seba na lavicu.
            Všimol si, že aj ona má za sebou rad sviec. Čiernych.
            „Nevymýšľam si,“ takmer šepol, pretože mu bolo hlúpe takto sa obhajovať. „Žiada ma, aby som ťa prinútil prijať jeho rozhodnutie rozísť sa.“
            Pocítil nutkanie zakryť sa pred jej chladným upreným pohľadom, tak sa zahľadel do šálky a rýchlo si odpil.
            Káva bola silná. Mal v sebe už aj Damiánovu kávu, no neprišlo mu rozumné spomínať to a odmietnuť jej „pozvanie“.
            „Nechápem, prečo by sa vôbec chcel rozchádzať!“ pomaly prehovorila.
            Položil šálku.
            „Povedal mi, že to chcel spraviť ešte skôr ako ste mali... spoločnú krv... alebo čosi také.“
            Jej pohľad sa zrazu zmenil. Prekvapene rozšírila oči a mierne sa od stolíka odtiahla.
            „To... povedal?“ hlesla.
            Slabo – hlasom krehunkej svetlovlasej Katrin.
            Takže si nemôže pomôcť – prešlo mu mysľou v náhlej nádeji, že s ňou pohne – Verí mi. Alebo aspoň malá časť v nej uverila.
            „Ako ste mohli mať spoločnú krv?“ odvážil sa spýtať.
            Ovládla sa a znova sa vrátila k nezaujatejšiemu výrazu.
            „Edmund mal nehodu na motorke. Takmer zomrel. Zachránilo ho, že mal rovnakú krvnú skupinu. Darovala som mu krv. A o sedem mesiacov sa zasa predvádzal a skutočne sa na nej zabil. Veril by si tomu? Akoby mal skorú smrť vpísanú v osude. Alebo bol skrátka... Nepoučiteľný...,“ odfúkla si. „Vždy s motorkou riskoval.“
            „Dala si mu svoju krv,“ zamyslene zopakoval. „Vďaka a svedomie mu skrátka nedovolili skoncovať s vami. Pripútala si si ho ešte zaživa...“ – jeho blúdiace oči sa zrazu zastavili na ľaliách vo veľkom popraskanom črepníku z bielej sadry.
            Zmeravel.
            Takmer si ani nevšimol ako Katrin prudko vstala, ruky si vzdorovito prekrížila na hrudi a so sklonenou tvárou sa obrátila do jednej z mála odhalených sklenených tabuliek s výhľadom do záhrady.
            „Možno ťa Edmund skutočne navštívil,“ do hlasu sa jej postupne vkrádal hnev, „ale určite nie je pravda, že sa so mnou túžil rozísť!“
            „Zúri, pretože tvoje pripútanie trvá aj po jeho smrti,“ tak trocha neprítomne povedal Leontín a očami ďalej behal po zimnej záhrade, ktorá sa mu pri bližšom skúmaní zdala čoraz obskúrnejšia.
            Uvedomil si, že biele ľalie striedajú žlté margaréty, nahustené krásnoočká, narcisy, či kosatce.
            Pohrebné farby. Aspoň z kresťanského hľadiska, čo nemohla byť náhoda. Ľalie pre mladého zosnulého. Pozrel k zemi a zbadal menšie črepníky s pármi kvetov. Pár sa predsa dáva na hroby.
            „Celá zimná záhrada je venovaná jeho pamiatke“ – zhrozene na ňu pozrel. „Už viac nie je o kvetoch, je o žialení za mŕtvym!“ dôrazne pokračoval. „Prebrala si ešte aj jeho motorku, jeho životný štýl. Musíš ho pustiť, Katrin! On už chce ísť...!“
            Sledoval jej profil. Hľadela kamsi cez okno, akoby ho vôbec nepočúvala.
            „Niekedy tu cítim jeho prítomnosť,“ zrazu zašepkala, len tak-tak ju začul. „Akoby sedel hneď vedľa mňa a sledoval ma, akoby ľalie voňali ako on...“
            Zahľadel sa nad jej hlavu. Medzi sviežou zelenou skoro zanikala uschnutá papradina. Jeho pohľad klesol k zemi a medzi malými črepníkmi zbadal popolavo šedé narcisy a len kúsok od seba mŕtve, čierne krásnoočká.
            „Nepocítila si aj to ako sa hnevá?“ spýtal sa, keď sa priamo pred jeho očami jedna z belostných ľalií zatiahla popolavým závojom a popraskané lupene zovrela vôkol svojej mŕtvej hlavičky, ktorá klesla k hline.
            „Chce byť so mnou!“ zrazu tvrdo odsekla. „Sme pár, ako dve pohrebné kvetiny. Zaživa i po smrti!“
            „Udržiavaš sa v sebaklame,“ narovinu jej povedal. „Prichádza za tebou, aby ťa opustil, lenže ty ho nemôžeš vidieť ani počuť. A brániš sa vytušiť, čo si žiada. Preto prišiel za mnou. Nedokážeš si ani len predstaviť ako ho tvoje ignorovanie rozzúrilo. Za smrťou pána Viktorína stojí on! Túži po odpočinku, ale...“
            „Dosť! Nehovor o nás také strašné veci!“ skríkla a zlostne k nemu obrátila tvár.
            „Túži sa dostať preč z tvojej prítomnosti, lenže ty mu nemieniš dať voľnosť a sama sa posunúť ďalej!“ naliehavo pokračoval, až sa nad stolom predkláňal. „Urobí pre to všetko! Na naše domy je uvalená kliatba! Nevšimla si si, čo sa v poslednom čase v našej ulici deje? Koľko rodín prišlo k strate?!“     
            Jej kostnatá ruka vystrelila do vzduchu. Chvejúci sa ukazovák mieril na dvere.
            „Okamžite odíď! Inak sa zopakuje scéna pred múzeom, ale tento krát ťa tvoja slečinka už nezachráni!“
            Leontín zmĺkol.
            Vedel, kedy je zbytočné ďalej sa ozývať.
            Keby záležalo iba na ňom, nikdy by do nikoho nič nehustil.
            Bez slova vstal. Krátko po nej zazrel a ona mu opätovala rovnaký pohľad. Potom opustil jej pohrebnú záhradu.

**********

Keď zistil, že v ďalšom dome pošiel pes a ešte k tomu večer toho istého dňa ako zomrela Riina stará mama, naozaj sa cítil byť v koncoch. Vzhľadom na Katrinin odmietavý postoj sa naozaj nenúkalo žiadne použiteľné riešenie. Rozhodla sa zaživa pochovať vo svojej na popol sa meniacej pohrebnej záhrade a dožívať z úlomkov jeho vytušenej prítomnosti, s čím on nemal ako pohnúť. S Viktóriou mali práve naplánovaný pekný deň, v ktorý to nakoniec netypicky nevydržal s mlčaním a so všetkým sa jej zveril. Toho dňa sa v Údolí Krvavých Ruží konal tradičný Festival Dobrého Jedla (Údolčania mali azda milión tradícií, vďaka ktorým sa neustále čosi dialo, pre čo si ich malé mesto „prišelci“ ako Sára, či Viktória zamilovali) a park bol od rána plný stánkov s dobrotami – všetky koláče, aj slané jedlá, však boli v tvare aspoň vzdialene pripomínajúcom ruže. Porušil prísahu, aj keď iba okrajovo, že už ju do ničoho nezatiahne, no zverovalo sa mu ľahko, paradoxne pre dôvod, že ona jeho uzavretosť akceptovala, od začiatku „prípadu“ sa nevypytovala, len trpezlivo čakala na jeho vyjadrenie.
            Počúvala ho ležiac na bruchu, natiahnutá cez fialový vak na sedenie a sem tam si vložila do úst koláčik, ktorých po prechádzke cez stánky nazbierala za plný tanier a odložila si ho k vaku na trávu. Drobné škoricové hniezda, makarónky a mini-veterníky, všetko zatočené ako lupene ruže. Celý park bol posiaty dúhou voľne rozmiestnených vakov v pastelových farbách a ten jej pôsobil mimoriadne sviežo popri jej ružovej blúze bez rukávov a bielych rifliach.
            Keď rozprával, sedel pri nej na žltom vaku, pri ktorom mu polihoval Taras.
            Slnko zalievajúce park len občas zastrel mrak, čo ich príjemne ochladil, zo stánkov sa šírila neodolateľná vôňa. Kdesi medzi nimi mal svoj kávový stánok aj Damián.
            „Budeme s ňou musieť nejako zamávať, aby sa prebrala,“ vážne podotkla Viktória a v zadumaní sa na vaku pretočila na chrbát.
            Zahľadela sa do žiariacej oblohy, ktorú náhle zastrel tieň. Leontín sa nezdržal a ocitol sa nad ňou. Sklonil sa, aby ju pobozkal. Chutila škoricovo a ešte trošku medovo.
            Oceňoval, že mu nevravela ako sa nemá trápiť vecami, čo neovplyvní, či za ne nenesie zodpovednosť. Išlo by o prázdne reči, samozrejme by sa deptal!
            Zdieľať svoje bizarné problémy... s niekým, kto tak veľmi rozumie...
Spomenul si ako mu Viktória raz opisovala svoj strach zo zbláznenia, keď ako dievčatko prvýkrát zachytila myšlienky, ktorých obsah bol minimálne znepokojivý, ale v skutočnosti priam desivý... zveroval sa osobe, ktorú svojho času potrápil vlastný nechcený „dar“. Takéto zverovanie sa bolo opojne oslobodzujúce. 
            Vyzdvihol sa nad ňou na lakťoch a zahľadel sa jej do neobvyklých sivo-zelených očí.
            Usmiali sa na seba.
            Vtedy mu prvýkrát napadlo, či by ju skrátka nemal požiadať o ruku...
            „Vieš čo Viki?“ šepol zastretým hlasom. „Možno by sme sa my dvaja mali...“
            Taras sa zrazu vymrštil do sedu a vrazil mu do boku hlavou, keď sa zahryzol do kožúška, aby z neho dostal preč otravný hmyz.
            Leontín sa spamätal a zdvihol sa. Znova dosadol do svojho vaku.
            Rozpačito si odkašlal a pohladil boxera po hlave.
            „Keď to takto pôjde ďalej, čoskoro prídem o Tarasa.“
            Prinavrátila sa mu potlačovaná úzkosť.
            „Ale...“ – Viktória sa nadvihla, „pred tebou je predsa ešte Damiánov dom.“
            Jeho ruka na hnedom kožuchu zastala.
            Vymenili si spolu zmätené pohľady.
            Damián... – prešlo mu mysľou, každou slabikou vydesenejšiemu a v mysli mu vyvstal obraz jeho vysmiatej tváre so slnkom vytiahnutými blond vlasmi, z ktorých sa na leto vždy stalo čisté zlato.
            Prečo mu to automaticky nedošlo?! Akoby bol rozžiarený a nezlomne nadšený Damián svojou energiou v jeho vnímaní doslova neporaziteľný!
            Leontín sa vystrel a Viktória sa prudko posadila. Stále sa len zhrozene sledovali, akoby si v očiach vzájomne hľadali odpovede.
            Leontín si v hlave okamžite rozobral postupnosť kliatby a bleskovo si prepočítal, koľko času Damiánovi ostáva.
            V akomsi vnútornom kŕči si zahryzol do pery.
            O pokožku na ruke sa mu obtrela chladivá biela látka.
            Strhol sa a pozrel dohora.
            Spoza neho vyšli Sára a Tichomír. Pochopil, že sa ho dotkla sukňa jej dlhších retro-šiat, boli posiate čiernymi bodkami a ľahulinké ako vánok a oproti vždy modernej Viktórii nadmieru klasické.
            „Môžeme si prisadnúť?“ – Sára sa usmiala.
            Zarazene k nej vzhliadal, akoby zrazu nevedel, kto je, takže Viktória sa rýchlo spamätala a hlesla:
            „Isteže.“
            Sára sa na ňu usmiala cez zovreté pery a Tichomír, ktorý mal od vlastného incidentu nečakane bohatý spoločenský život – teda považoval Sáru a Leontína za priateľov – sa na ňu usmial naplno. Obaja mali plné ruky. Okrem svojho jedla držali aj papierové kávové poháre s picassovským nápisom Divá Ruža.
            A za nimi stál vysmiaty Damián, na ktorého Leontín pomedzi nich vykoľajene pozeral, vo svojej pracovnej zástere farby moka. Držal ďalšie dve kávy.
            Na Leontína doľahol ťažký sivastý smútok, zatiaľ čo Sára a Tichomír si rozrapotane sadali na neďaleký ružový a modrý vak.
            „... iba šalát? Máš vôbec tušenia aký je môj podpecník skvelý?“
            Sára si spôsobne zložila nohy pod rozprestreté šaty a kávu odložila do trávy. V ruke držala plastovú misku. Napichla si na vidličku cherry-rajčinku vyrezanú do tvaru ruže.
            „Máš niečo proti?“
            „Priniesol som vám kávu, hrdličky,“ ozval sa Damián.
            Akoby ho počul z diaľky. Jeho hlas sa sotva prebíjal cez mrak jeho náhlej trudnomyseľnosti.
            „... akoby si si nemohla dať podpecník kvôli figúre. Veď aj podpecník je čosi ako šalát. Je to iba múka a veci na nej. Hoci aj zelenina. Odmysli si múku a máš... šalát.“
            Sára sa zasmiala.
            „O udržaní postavy by nám mohla rozprávať Viktória. Vyzerá, že už mnohokrát hladovala.“
            Leontín sa prebral z chvíľky ohromujúceho strachu a smútku a prekvapene, rovnako ako Viktória, na ňu pozrel.
            Sáre sa v hrdle zadrhol smiech a pozrela do šalátu. Znova zovrela pery, ale tento krát inak. Akoby svoju poznámku veľmi túžila vziať späť.
            Obaja však mali priveľa starostí na to, aby sa nad tým pozastavovali. Znova pozreli na Damiána.
            „Damián!“ naliehavo ho oslovil Leontín. „Prosím ťa, povedz mi, že si si tú korytnačiu mačku, čo sa k tebe chodila prikrmovať, osvojil!“
            Damián sprvu nechápavo zdvihol obočie, no na druhej strane bol na jeho čudácke prejavy zvyknutý.
            „Nie... ujala sa jej suseda. No vieš čo je zvláštne? Dnes ráno ju našla mŕtvu. Ktovie koľko mala rokov...“
            Leontín ho umlčal chvatným pohybom. Okamžite stál na nohách.
            „Prepáčte, máme s Viki ešte niečo na práci!“ – zvrtol sa a vykročil preč.
            Viktória vyskočila na nohy a pribehla k zarazenému Damiánovi.
            „Kofeín sa nám dnes určite zíde“ – zobrala mu z rúk veľké poháre a ponáhľala sa za ním.
            Tichomír Leontínovu osobitosť chápal rovnako dobre ako Damián. Očividne mal problémy, o ktorých sa im ani len nesnívalo. Z chuti si zahryzol do podpecníka a nič nekomentoval.
            Sára za ním však dlho hľadela. Z času na čas sa jej zdalo, akoby sa jej vyhýbal. Zrazu, od istého vianočného rána, si boli neuveriteľne vzdialení. Ich dôverné rozhovory už akoby neboli ich – čaro sa vytratilo. Na podobné rozhovory mal predsa ju, ani by sa to nepatrilo. A ona mala Tichomíra, mohla sa rozprávať s ním, bol jej dobrý priateľ. Bol však iba priateľ. Bolo to iné ako s Leontínom.
            Šalátová miska jej pomaly klesla na šaty.
            Znamená to teda, že Leontín je pre ňu čosi... viac? – nečakane jej napadlo.
            Leontín sa zatiaľ s Viktóriou po boku ponáhľal cez park.
            „Ideme za ňou?“ spýtala sa ho, zatiaľ čo sa šikovne vyhýbali ľuďom.
            „Čo iné môžeme robiť ako prehovárať ju?“ odpovedal s pohľadom upretým pred seba.
            Viktória do seba v pohybe urýchlene naliala štvrtinu z kávy.
            Nikam však ísť nemuseli.
            Z pohybujúceho sa davu nečakane vystúpila jediná nehybná postava v čiernych šatách po kolená. Sledovala ich temnými očami a ruky mala neprirodzene pokrčené a spojené pred sebou.
            Ako neživá bábka... do ktorej takmer vrazili.
            Obaja pred ňou prekvapene zastali.
            „Katrin...,“ len vydýchol.
            „Moja zimná záhrada sa premenila na cintorín kvetov,“ odmerane, akoby celkom odosobnene, prehovorila. „Všetky sa zmenili na popol.“
            Leontín vytušil, že svojím správaním iba skrýva obrovskú bolesť.
            „To ti vykonal on,“ jemne povedal.
            Nehybne na neho hľadela.
            „Ubližuje ľuďom?“ zopakovala, čo jej už raz povedal.
            „Kliatbou im pomáha na druhý svet,“ povedal. „Dve bytosti každý druhý deň. Na výstrahu – ráno a večer. Do sklonku dnešného dňa to bude môj najlepší priateľ!“ zachvel sa mu hlas a Viktória na neho súcitne pozrela.
            A potom ďalší – pomyslel si, cítiac ako sa mu verný Taras opiera o nohu.
            „Boh mi odpustí, ak si svoju lásku napriek všetkému ponechám pri sebe,“ skonštatovala.
            „Určite nie, ak kvôli nej zomrú ľudia!“ nástojil.
            „Vlastne v Boha ani neverím.“
            Zmätene na ňu pozreli.
            Komunikácia s ňou ho privádzala do zúfalstva.
            „Tak kto mi to odpustí?“ jej hlas náhle zmäkol.
            „Skoncuj s ním a nebudeš musieť odpúšťať predovšetkým sama sebe.“
            Jemne prikývla.
            „Dobre, ale pod jednou podmienkou.“
            „Akou?“
            „Uverím, že ma nechce iba vtedy, ak mi to povie on sám.“
            Leontín rozrušene rozhodil ruky. Zblázni sa z nej. Nič tak tvrdohlavé ešte nestretol!
            „Už som ti predsa vravel, že jediný, kto ho môže vidieť, som ja...!“
            Viktória do neho zrazu štuchla lakťom. Spýtavo na ňu pozrel.
            Vševedúco sa na neho usmiala.
            Očividne jej čosi napadlo.

**********

Leontín si so spurným výrazom založil ruky na tričku s levou hlavou, pričom Viktórii napadlo, že pôsobí skôr ako náladové mača. Tváril sa urazene.
            Katrin po jeho boku sa zasa pre zmenu tvárila odmerane a odkedy vyšli z parku, zaryto mlčala.
            Čosi na nich bolo až strašidelne rovnaké – napadlo Viktórii, ktorá stála po jeho druhej strane, keď sledovala ich profily so zovretými perami a tmavé oblečenie.
            Zhlboka sa nadýchla a prinútila sa zhovievavo usmiať.
            „Buď dobrý chlapec,“ oslovila ho.
            Úkosom na ňu pozrel a zamračil sa. Ani sa nepohol. Dvere zasadené do tehlovej budovy, pred ktorými stáli, pôsobili celkom nenápadne. Až na vývesnú tabuľu.
            „Zdvihni ruku a zazvoň,“ jemne mu povedala.
            Leontín však na zvonček len zazeral.
            Jej plán sa mu vôbec nepáčil. Neochotne naň pristúpil, no iba z dôvodu, že bol donútený okolnosťami. Iné možnosti sa zatiaľ neponúkali. A času ostávalo zúfalo málo...
            „Poslúchaj.“
            Predsalen teda zazerajúc zdvihol ruku a krátko zazvonil. Keď sa ozval charakteristický zvuk pri zdvihnutí domového telefónu Katrin sa zahľadela do zeme.
            „Pekne sa pozdrav,“ pripomenula mu Viktória.
            Leontín prevrátil oči a otvoril ústa, no Madam Crn ho predbehla. Z reproduktoru sa ozval jej zvonivý hlas:
            „Od rána mám tušenie, že...“
            „Ja viem, viem!“ nepriateľsky ju prerušil. „Vy vždy tušíte, že sa blížim, akoby som bol nejaká prírodná katastrofa. Takže predpokladám, že je vám tiež jasné, prečo som vás prišiel navštíviť,“ podpichol ju.
            V reproduktore sa rozhostilo hlboké ticho. Doliehalo k nim len jemné praskanie starej techniky.
            Viktória s ním stratila trpezlivosť. Jemne ho kopla do tenisky a on po nej hodil nevinne prekvapený pohľad. Priblížila sa k reproduktoru.
            „Madam Crn, potrebujeme vašu pomoc,“ prehovorila. „Dokážete zhmotniť prízrak?“
            Tento krát sa ozvala hneď a značne sebaisto:
            „S troma médiami pokope? V tom by bol čert, aby sa to nepodarilo!“
            Ozvalo sa vysoké pískanie a šťuknutie povoleného zámku. Viktória so spokojným úsmevom zatlačila na dvere. Katrin ju nasledovala dnu.
            Leontín vchádzal váhavo, no jeho výraz teraz ostával viac zmätený ako nahnevaný.
            Ako mohla Madam Crn vedieť, že je s ním prítomné ďalšie médium?!
            Natoľko citlivú informáciu by jej o Viktórii neprezradila ani kamera nad vchodom.
            Tá žena si musela viesť poznámky o každučkom obyvateľovi Údolia! Stavil by sa, že si pozorne zapisuje akúkoľvek zvláštnosť, čo spozoruje! Spája nitky ako každý inteligentný šarlatán!
            Určite to muselo byť tak...!

**********

Keď Damián odomykal dvere od svojho domu, už sa zvečerievalo. Stále bolo teplo, no vzhľadom na zoskupujúce sa mračná, ktoré sa ako na potvoru sústredili práve nad parkom a razom ukončili až prehnane horúci deň, nikto nechcel festival viac naťahovať. Obyvatelia zo skúsenosti vedeli, že keď sa raz nad Údolím objavia mračná, určite z nich skôr, či neskôr zaprší.
            Až v predsieni si z košele stiahol dlhú krémovú zásteru a zavesil ju medzi dúhové saká.
            Zbežný pohľad do obývačky a otvorených kuchynských dverí mu napovedal, že tam nie je.
            Zacukalo mu kútikmi úst.
            Buď bude na mieste, kde ju naozaj túži mať, alebo sa chce hrať na schovávačku. Určite počula ako buchol dverami. A ani len sa neozvala!
            Popravde, jeho hravej povahe sa páčili obe možnosti.
            So školáckou nervozitou v žalúdku, ktorá každým ďalším krokom po schodoch s blaženým napätím smerovala nadol, zamieril k spálni.
            Dvere boli otvorené dokorán.
            Hneď ju zbadal, v póze na bruchu, ako si lebedí na jeho obrovskej posteli z drsného nahrubo opracovaného dreva a listuje jeho kulinársky časopis.
            Cez svetlý priestor sa šinula ticho pustená diskotéková Kylie Minoque.
            ... I´m the one... love me... love me... love me..
            Začula ako sa blíži. Zdvihla k nemu tvár.
            Damián sa neovládol. Cítil ako sa usmieva, doslova od ucha k uchu.
            Kým zastal medzi dverami, mihol sa vo všetkých troch rustikálnych zrkadlách zavesených nad posteľou. Pomyslel si, že vyzerá, akoby sa zakrádal do vlastnej izby.
            „Vidím, že si sa celý deň opaľovala v záhrade,“ podotkol.
            Na krátky a polopriehľadný fialový kaftan, pod ktorým sa črtali pruhované bikiny, jej dosadal súmrak prebíjajúci sa cez sivasté oblaky, stále dostatočne ohnivý. Ohnivý ako jej vlasy.
            Lujza sa usmiala rovnako zoširoka.
            „Opaľovanie predsa k dovolenke patrí, nie?“
            Okázalým oblúkom časopis odhodila len tak na koberec a Damián pozvanie do vlastnej spálne pochopil – rozbehol sa a doslova sa hodil na posteľ k rozosmiatej Lujze.
            „Tento týždeň sa mi náramne páči,“ slastne si povzdychol, natiahol sa na modré vankúše a prekrížil si vystreté nohy.
            Bláznivá rusovláska, ktorá ho až teraz, na druhý pohľad, doslova opantala, sa hneď objavila pri ňom a oprela sa mu o hruď. Niežeby Leontínovi tak trochu nezávidel, keď ju kedysi dávno prvýkrát letmo zočil ako sa mu s ujúkaním viezla na riadidlách bicykla...
            Vymenili si dlhý, hlboký bozk.
            „Keď si predstavím, že som chcela prepadnúť Lea...“  - v smiechu mierne zaklonila hlavu.
            Ruky si spojil za jej chrbtom, aby jej ani náhodou nenapadlo vzdialiť sa.
            „Pretože Leo je presne typ, čo sa roztopí blahom, keď mu pri dverách zazvoní kamoška z mesta, ktorá potrebuje krátky únik zo stresu,“ zaironizoval. „A nie je pekné vtrhnúť do jeho medových zážitkov s Viktóriou, ten náznak optimizmu, čo v ňom klíči, sa dral na povrch celých päť mesiacov.“         
            „Takmer pravidelne mu volám a ani raz sa nepochváli, tajnostkár jeden,“ povedala bez štipky hnevu.
            „Veď vieš, že je doslova spoločenské párty zviera,“ ďalej žartoval Damián. „Keby som im neprerušil čosi ako ich prvé rande, pravdepodobne by ju každé ráno pašoval von s vrecom na hlave aj predo mnou. Nemá rád, keď ľudia zistia, že má city... a ešte k tomu, keď má na čele napísané o aké konkrétne ide.“
            Lujza koketne zdvihla jedno obočie. Rozopla mu dva vrchné gombíky na košeli.
            „Osud skrátka po všetkých stránkach hrá vo tvoj prospech“ – odopla mu ďalší. „Ty máš ale šťastie, že som dostala defekt práve pred tvojou kaviarňou.“
            S očividným pôžitkom vnoril prsty do jej hustých ryšavých vlasov.
            „Vždy som mal šťastie,“ podotkol a naozaj tomu veril.
            Keď ju zbadal cez výklad ako skúma pneumatiku, vybehol jej na pomoc. Keď zistili, že sú si akýsi známy a vysvetlili si prečo, pozval ju na večeru, pretože v ten deň ráno pri káve mu Leontín vravel, že večer pôjdu s Viktóriou do divadla na Moliérovho Lakomca. Osud mu skutočne hral do karát. Pri odchode z Divej Ruže zistil, že si peňaženku nechal doma a hoci Lujza nástojila, že bude platiť, večera sa predsalen presunula k nemu domov.
            Počas nej zistil, že tá žena je ako tajfún. Výborne ladila k jeho šťastnej povahe. Všetko prebehlo spontánne... V kuchyni na podlahe.
            Lujza pred týždňom skrátka prišla a vôbec neodišla.
            Ostávali im ešte dva dni spoločného dobrodružstva.
            „Nabudúce, keď budem mať chuť na chill out na vidieku...“
            „... v malom meste,“ s úsmevom ju opravil Damián.
            „... pôjdem rovno k tebe.“
            Damián sa chystal súhlasiť, no zarazil sa. Ústa si rýchlo prikryl dlaňou. Krátko zakašľal.
            Lujza ho len pohladila po zlatých vlasoch.
            „K Leontínovi sa len občas pozvem na večeru, pretože keď je zahnaný do kúta je zábavný.“
            Damián si znova odkašľal a trocha zachrípnuto podotkol:
            „Nuž, kým budeme len dovolenková láska, môžeme si náš vzťah ponechať ako sladké tajomstvo, nemyslíš? Načo rušiť Leove kruhy.“
            Lujza sa na jeho hrudi mierne vyzdvihla.
            „Kým...? Zatiaľ...?“ mierne zmätene zopakovala. „Máš pocit, že by sme nakoniec mohli byť aj niečo viac?“
            Damián sa jej zrazu rovnako zmätene zahľadel do očí.
            Čosi medzi nimi prebehlo, akási utajená správa v ich podvedomiach, ktorú zatiaľ neodkázali presne rozlúštiť. Obaja pozvoľna, stále si hľadiac do očí, vážneli.
            Damián sa však opäť zachvel a rozkašľal.
            Ich kódovaná chvíľa pominula a Lujza sa radšej posadila, chytila ho za ruku a vytiahla do sedu aj jeho.
            „Si v poriadku, Damián?“
            S námahou sa upokojil a trhane sa nadýchol.
            „Áno.. len“ – naposledy si odkašľal. „Od rána mám pocit, akoby sa o mňa znova pokúšala astma.“
            „Si astmatik?“ zaujímala sa.
            „Nie... teda... áno, ale slabý. Už celé roky sa mi astma neozvala. Ale niekde v kúpeľni mám stále odložený inhalátor, no pochybujem, že bude ešte použiteľný. Po tých rokoch.“
            „Možno by sme sa mali prejsť do lekárne a kúpiť nový“ – jej úsmev bol zrazu neistý, zdalo sa jej totiž, že akosi pobledol. „Vieš, pre každý prípad.“
            Damián sa zhlboka nadýchol a mávol rukou.
            „Netreba, už som ok“ – zazubil sa na ňu.
            Potom ho však zasiahla ďalšia vlna kašľa.

**********

„... Edmung Mural, si prítomný? ... Voláme ťa medzi nás... Edmund Mural... si prítomný...?“
            Leontín sa snažil nemrviť sa. Mal nepríjemný pocit, že sa mi o chvíľku začnú potiť dlane, čo si zaiste všimnú Viktória aj Katrin. S oboma sa totiž držal za ruky. Aj s Madam Crn, ktorá si s privretými viečkami dokola mrmlala popod nos privolávacie formulky tvorili nad okrúhlym kartovým stolíkom z lakovaného dreva vlastný kruh. Medzi ich uzavretými rukami, na stole, ležalo okrúhle zrkadlo so zložito vyrezávaným modrým rámom a odrážalo atramentovo čierny strop.
            „... Edmund Mural... voláme ťa medzi nás... Edmund... rok mŕtvy Edmund Mural... príď znova k nám... dávame ti svoju silu, svoje zvolenie... ukáž sa...“
            Madam Crn, výrazná dáma v ružovým šatách so srdcovým výstrihom, v ktorom jej spočíval náhrdelník z kryštálových motýľov, pričom pod peplumom sa jej rozširovala nadýchaná sukňa tesne pod kolená, vyzerala ako skutočná lady, nie ako privolávač. A zrazu začala byť prudko kreatívna – pomyslel si o nej Leontín, keď v jej únavnom monológu zachytili zmenu.
            Nedokázal sa sústrediť. Jej predstavenie trvalo už celú večnosť a nepocítil ani náznak rozochveného priestoru, či vlastného vnútra. Tarasa nechali v jej prijímacej kancelárii, aby ho nestresovali, no pochyboval, že bude mať vôbec príležitosť vetriť čosi nadprirodzené.
            Po očku pozrel na Viktóriu. Upierala na Madam Crn doslova odovzdaný pohľad. Veľmi túžila, aby to vyšlo.
            On tiež, ale...
            Pozrel na Katrin, ktorá mrmlajúce médium sledovala rovnako uprene, lenže zazerala.
            Pravdepodobne si o nej myslela to isté, čo on.
            Nie že by už sám neprivolal ducha... lenže bytosť mu zaiste samotná pomohla a navyše ho aj posadla! Edmund sa o energiu oberal, sám by sa nezhmotnil.
            Ako neposedný školák, čo sa nevie sústrediť na učivo, sa nenápadne pozeral po miestnosti.
            Netušil, že sa u média nachádza aj malá miestnosť s čiernymi stenami. Doslova všetko v nej bolo pochmúrne a ťaživý dojem dotváralo aj večne zastreté okno. Z čiernej steny vystupovala rovnako tmavá krbová rímsa, na ktorej horeli tri hrubé čierne sviece, ktorých vosk po nej zvoľna stekal. Vedľa krbovej rímsy stálo kreslo potiahnuté obdobným bordovým zamatom, akým boli potiahnuté aj stoličky, na ktorých sedeli. A nad kreslom visel obraz – jediná pestrosť uprostred priepastnej temnoty – zátišie s vázou kvetov, avšak s rovnako, až morbídne čiernym, pozadím.
            Pocítil ako mu Viktória nenápadne stisla ruku, hoci na neho nepozrela.
            Takže jeho myšlienkový úlet bol odhalený.
            Neodpustil si malé povzdychnutie a oči sklopil na lesklý povrch zrkadla. Zo zvedavosti sa priklonil.
            Viktória mu teraz ruku takmer drvila.
            Jeho bledá tvár, akoby vystupovala z najtemnejšej noci. Zlaté oči sa jagali.
            „... Edmund Mural... si prítomný...?“ monotónne pokračovala Madam Crn.

**********

Damián sedel na posteli, no nohy už mal spustené na podlahe.
            Lujza mu kľačala za chrbtom a ani si neuvedomovala ako kŕčovito mu zviera rameno.
            „Zhoršuje sa to,“ z nejakého dôvodu potrebovala nervózne skonštatovať očividné.
            Damián si na hruď silno pritláčal dlaň a akosi neprítomne civel na koberec. Dýchal neprirodzene rýchlo a sípavo.
            Iba prikývol.
            Jeho stav sa zhoršoval.
            A aj keď s ním mal zúrivý Edmund veľa práce, keď zosielal kliatbu, čo ho oberala aj o najmenšie odlesky samého seba... pretože bol mladý a silný... zhoršoval sa veľmi rýchlo.

**********

Nakoniec však prišiel...
            Vytrhol ho z letargie necitlivo a s intenzívnosťou mŕtveho, ktorého ich sily stoj čo stoj ťahajú späť.
            Viktória mu opäť bolestivo zovrela ruku a keď po nej hodil pohľadom zbadal ako zvraštila čelo. Do hlavy sa jej vkradlo cudzie vedomie a to práve vo chvíli, keď pocítil jemné vibrácie, ktoré mu prechádzali do zápästia opretého o kartový stolík. Stôl sa chvel. Nie viditeľne. Chvela sa každá drevnatá čiastočka v ňom samotnom. Takmer až preciťoval zvuk chvenia, cez ktorý sa sotva dostávalo mrmlanie Madam Crn, ktorá konečne otvorila oči a uprela ich na okrúhle zrkadlo.
            Chvenie ustupovalo pod zvukom praskania. Leontín zbadal prasklinu, čo sa v zrkadle vytvorila, akoby doň ktosi neviditeľný udrel päsťou. Praskliny sa rozpohybovali a s jemným pukaním sa rozširovali až k okraju. Plamienky čiernych sviec sa náhle rozmihotali a vrhali na pošmúrnu izbu strašidelné, nepokojné tiene.
            Madam Crn zrazu bez varovania porušila kruh. Stíchla a pustila Viktóriu a Katrin.
            Uväznila ho v zrkadle... – začínal chápať, keď ju ohúrene sledoval ako chytila rám, zdvihla ho a zrkadlo namierila priamo oproti zdesenej Katrin.
            Nebezpečné prízraky sa pri vyvolávaní ohraničia v inom priestore – uvedomoval si svoju fatálnu chybu, pre ktorú ho Lujzin mŕtvy snúbenec ovládal.
            Zachytil, ako sa za závojom prasklín objavila symetrická tvár. Vynorila sa z hlbín neznámej matérie, rozbitá na tisíc popolavo-červených kúskov.
            Pocítil Katrinin úľak a vzápätí sa mu jej šokom studená ruka vykĺzla z dlane. Prebral sa z prekvapenia a pohotovo ju znova schmatol.
            Jej stolička sa prevrhla, keď z nej prudko vstala.
            „Nesmieš...!“ skríkla Viktória a natiahla sa cez neho.
            Oboma rukami jej chytila rovnakú pažu.
            Cítili, ako sa v hrôze pokúša vytrhnúť a utiecť, hoci vystrašené oči stále upierala priamo na zrkadlo, kde sa praskliny v procese zvrátenia vyhládzali a sťahovali do svojho pulzujúceho stredu, zanechávajúc v zrkadle Edmundovu mŕtvolne sinavú tvár.
            Nemienili ju pustiť.
            Madam Crn stále mlčala. Vážne Katrin spoza zrkadla pozorovala.
            Teraz nastala Edmundova chvíľa...

**********

Damián zalapal po dychu a viac nezvládol slabosť, čo sa mu rozliala po celom tele. Prestávalo ho poslúchať. Chrbtom sa zvalil do postele, biely ako stena, neschopný nadýchnuť sa.
            Jeho vydesené oči sa na okamih spojili s Lujzinými rovnako vystrašenými a plnými sĺz.
            Zrazu civel len na stropný ventilátor, Lujza zmizla. Vnímal ako si kŕčovito šklbe golier košele, no robil to automaticky, takmer bez vôle.
            Pocit chýbajúceho kyslíka bol mučivý!
            Lujza z nočného stolíka bleskurýchlo schmatla svoj mobil a vletela do kúpeľne.
            V panike otvorila skrinky nad umývadlom a ich obsah zmietla priamo do neho.
            „Inhalátor! Kde môže byť inhalátor!“ dýchavične zo seba vyrážala a zatiaľ čo sa jednou rukou hrabala v liekoch a kozmetike, druhou sa jej na tretíkrát podarilo odblokovať mobil...

**********

            ... Leontína sa na okamih zmocnila obava, že vylezie zo zrkadla a zúrivo sa po Katrin vrhne.
            Netušil, či si to všimla aj Viktória – oboch predsa zamestnávala snaha udržať ju pri stole – ale bočný pohľad mu prezradil drobný presah nad povrchom zrkadla. Sledoval povrch nevábne popolavej pokožky, ktorá sotva badateľne vystupovala z rámu.
            Katrin sa stále šklbala. No jej oči sa nedokázala odtrhnúť od dvoch červených zazerajúcich okáľov, ktoré sa na ňu upierali.
Asi len ťažko v ňom opäť uvidí muža, ktorého miluje... Takže predsalen nie si až tak temná ako ja – znenazdajky mu napadlo.
            Potom prízrak prehovoril.
            Jeho hlas akoby spôsobil úder, pod ktorým sa Katrin konečne prestala brániť nevyhnutnému. Leontínovi sa však aj naďalej zdalo, že by hádam aj spadla, ak by ju nedržali, ale zároveň zamrzla v nehybnosti. Jej vydesený pohľad sledoval sinavo modrasté pery.
            „Je koniec,“ rozprával hlasom podivne znásobeným, akoby sa sotva predieral cez úzke zrkadlo s nesmiernou hĺbkou.
            Katrin mlčala. Jej pokožka nadobúdala podobne sinavý nádych lesknúci sa v mihote sviečok po studenom pote.
            „... Prepusti ma...,“ znova ho začuli.
            Jeho bytosť z ich pohľadu tvorila len hlava a kúsok šije s tetovaním, ktorým prešla náhla karmínová žiara strácajúca sa až pri korienkoch vlasov.
            Pootvorila ústa, no zatiaľ nevydala ani hláska. Aj vo svojej očividnej hrôze však pokrútila hlavou.
            Obrazce na jeho šiji nakrátko zahoreli.
            Jeho hnev... Edmundov hnev... – uvedomil si Leontín – Pulzuje ním.
            „... Nechcem viac tvoju krv!“ – nenávistne ju prebodával pichľavými očami. „Nechcel som ju ani vtedy...“
            „Ale prečo?“ nakoniec len pípla.
            „Otrávila si ma nudou... bola si taká bežná... opusti ma konečne...!“
            Krútila hlavou, skoro neprítomne, neschopná prijať ich koniec.
            „Teraz som už iná,“ hlesla.
            Krk mu zahorel v ďalšom prívale nestráviteľného hnevu.
            „Si stále rovnaká!“ zasipel po nej ako had.
            Leontín pozoroval ako sa jej výraz mení. Smrteľný úľak ustupoval. Doslova sa jej vyhládzal na tvári.
            Až teraz sa tiež zamračila.
            Vtedy si uvedomil, že už ju netreba pridŕžať. Jej ruka sa uvoľnila. Stála isto.
            „A kým som ťa otrávila ... nudou... Dovtedy si ma miloval?“ rozochvene sa spýtala.
            „Niekedy!... no už dlho nie... nemenila si sa.“
            „Som iná!“ zopakovala.
            Neušlo im, že prehovorila o niečo pevnejšie.
            „Stále si len krehká kvetinka...,“ rozprával ako nemilujúci, všetci jeho nelásku vnímali, „... ešte stále žiješ medzi svojimi rastlinami... och, ako som tie tvoje hlúpe kvety nenávidel...“
            Ruky zrazu pozvoľna pritiahla k telu a nechala ich voľne spustené.
            Zazerajúc po ňom mierne zdvihla tvár.
            „Takže ty nenávidíš kvety?“ chladne sa spýtala.
            ...
           
**********
           
Lujza našla inhalátor v poličke pod umývadlom. Schmatla ho a s mobilom pri uchu obrátila pozornosť k spálni.
            Keď zbadala ako Damián vyvrátil oči, zmocnilo sa jej obrovské, ba priam nevýslovné zúfalstvo. Vedela, že inhalátor jej už k ničomu nebude. A možno bol k ničomu od začiatku, ale musela predsa ešte niečo, okrem volania záchranky, robiť! Nejako konať!
            „Ponáhľajte sa!“ skríkla na operátora na druhej strane. „Práve skolaboval!“
            Vbehla za ním do spálne...

**********

            ... Ostala až podozrivo pokojná.
            Ruky pri tele, tenké biele prsty skrčené.
            Musela už pochopiť neodškriepiteľné. Raz jej to muselo dôjsť...
            Hľadela do sivej tváre, ktorá ju nenávistne sledovala a náhle nechápala, ako tie mohla tie modrasté pery kedysi bozkávať, keď...
            ... Nenávidí kvety...
            Prvýkrát si uvedomila, že to on sám... nie žiadna nadprirodzená zlovestná sila, čo so sebou priniesol... ale on sám zničil jej milovanú zimnú záhradu!
            A v jej vnútri sa znenazdajky vynárali aj ostatné pravdy, ktoré dosiaľ nevidela.
            ... Nechcel moju krv...
            ... Už vtedy ma chcel opustiť...
            ... Nemiloval ma...
            ... Len to predstieral. Pretože som mu zachránila život...
            ... Nenávidí moju podstatu...
            ...
            ... Nenávidí kvety!...
            ...
            „Ako si želáš, Edmund!“ pevne prehovorila, strašidelne stoická a nehybná. „Rozchádzam sa s tebou! Medzi nami je definitívny koniec!“
            Leontín zachytil ako Viktória vedľa neho vydýchla úľavou.
            Prízrak sa v ich svete naposledy nadýchol a s jeho posledným nádychom sa jeho mŕtve oči zatvorili – zakryli ich atramentovo čierne viečka.
            Madam Crn sa konečne ozvala.
            „Odíď a už sa nevracaj!“ prehovorila prekvapivo ostro.
            Tvár polnočného preludu sa rozprášila na popol. Časť z neho popadala na povrch stola pred zrkadlom. Zvyšok ostal v jeho hlbinách.
            Divoko roztancované sviece sa v okamihu ustálili. Tiene znehybneli.
            Nastalo ticho.
            Čierne závesy sa vzduli pod náporom vetra, ktorý sa niesol nad Údolím, ohlasujúc blížiacu sa búrku.

**********

            ... Damián vytreštil oči na ventilátor a zhlboka sa nadýchol. Začul podivný chraptivý zvuk, keď lapal po vzduchu, ktorým sa mu opäť zapĺňali prázdne ubolené pľúca.
            Život, ktorý sa do neho prinavrátil znenazdajky a úderne, akoby na neho ktosi pustil kovadlinu plnú chladivého kyslíka, mu spôsobil šok, pod náporom ktorého sa chvatne vymrštil do sedu.
            Vzápätí bol schmatnutý a pritlačený o čosi hebké a levanduľové. Lujzin fialový kaftan.
            Splašené srdce mu vyskočilo až do hrdla, no ruky jej automaticky položil na chrbát a nahlas a vystrašene dýchal.
            „Vďakabohu...“ – počul ju stále dokola s úľavou opakovať. „Vďakabohu... vďakabohu...“
            Vytiahol sa trocha vyššie a zotrvávajúc v pevnom objatí si bradu oprel o jej rameno.
            Pocítil jej ruku hladiacu mu zátylok.
            Zatiaľ nebol schopný uvažovať. Hlava mu trešťala. Sústredil sa iba na rozrušené dýchanie.
            Lujza ho pevne stískala.
            Vedela, že druhýkrát by to už skrátka neuniesla.
            Druhýkrát by smrť blízkeho neprekonala.
            „Vďakabohu,“ naposledy hlesla.

**********

Do nočnej oblohy sa vznášali kúdole dymu.
            Stáli s Viktóriou vedľa seba ako obarení – meravo si ju držal okolo ramien – a sledovali rozširujúce sa peklo pred sebou.
            Kdesi v diaľke sa už ozývali blížiace sa požiarne húkačky.
            Vzduch bol dosiaľ chladný a príjemne vlhký po krátkej, no intenzívnej búrke podvečer – avšak teraz ho prerážalo sálajúce horko.
            Navliekli na seba veľké pohodlné svetre a vybrali sa na pomalú polnočnú prechádzku s Tarasom. Spať sa im totiž veľmi nedalo, predovšetkým po telefonáte od Damiána, ktorý volal z nemocnice, aby objasnil, prečo ho ráno nebude čakať pri plote. Leontín nemal síl priznať mu dôvod jeho kolabsu. Zasial by do veselého Damiána večný strach, čo by si v živote neodpustil.
            No a z ničoho nič skončili v hlúčiku susedov z celej ulice, postávajúcich pred Katrininým domčekom, ktorý... horel do tla. A Taras sa krčil pod stromom neďaleko.
            Navlhnutá drevená strecha ešte odolávala, ale dom už aj tak stratil svoju šancu. Už dávno sa stal neobývateľný.
            „Potrebovala som tak trochu upratať,“ za chrbtom sa im ozval záhadný šepot.
            Obaja sa strhli a chvatne obrátili.
            Katrin sa chúlila zabalená v deke. V očiach jej planul oheň odrážajúci sa z jej príbytku, na perách jej zasa pohrával malý úsmev. Rozhodne už neboli prísne zovreté.
            Ohúrene na ňu hľadeli, neschopní slova.
            „Keď o mňa niekto nestojí, naše putá sú odsúdené na zánik,“ opäť zašepkala. „V meste mám záložný byt. Ďaleko od Údolia. Ďaleko od neho. Myslíte, že by som si mala ponechať aspoň jeho motorku? Chápete, do nového mestského života.“
            Leontín trhane prikývol, Viktória mlčky pokrútila hlavou.
            „Zoberiem si ju,“ povedala, jej úsmev sa rozšíril. „Rozoberiem ju a predám na súčiastky.“
            Obrátila sa a zmizla medzi zvedavcami.
            Šokovane na seba pozreli.
            Viktória ho chytila za ruku a vyviedla ho zo zväčšujúceho sa davu.
            Kráčali k Tarasovi vyčkávajúcemu pod stromom.
            V jedinom okamihu však prudko zastala a otočila sa k nemu.
            „Ľúbim ťa,“ náhle z nej spontánne vyletelo. „Ale ak sa so mnou niekedy budeš chcieť rozísť, prosím ťa, urob to ešte v tomto živote!“
            Leontín sprvu mlčal a zarazene ju sledoval.
            Hrejivosť, čo sa mu rozlievala v hrudi, vôbec nesúvisela s požiarom, ktorý im vytváral absolútne neromantickú kulisu. Došlo mu totiž, že mu ľúbim ťa povedala prvýkrát.
            Nie že by nevedeli, že sa milujú. Od prvého okamihu, od jeho nemotorného vyšplhania sa na balkón pod zimnou oblohou, si lásku zrozumiteľne čítali v pohľadoch, v každom dotyku, čo bol opatrný, akoby boli bytosti z kryštálu, v každom geste... slová sa v ich prípade videli zbytočné.
            A predsa bolo milé počuť to.
            Usmial sa, mäkko a akoby dôverne.
            „Tiež ťa ľúbim,“ šepol.
            Viktória pochopila, čo sa medzi nimi práve udialo. Po tvári sa jej rozlial veľký úsmev.
            Postavila sa na špičky. Ruky mu ovinula okolo šije.
            Ich pery sa spojili vo chvíli, keď pred domom zaparkovalo požiarne auto rozháňajúc zmätených obyvateľov Údolia Krvavých Ruží.
            Nastával chaos.
            Leontín a Viktória však mali zhodný pocit, že nastáva ich ďalšie blažené obdobie a všetko je presne tak, ako má byť.





KONIEC


           
           mini-séria: ČIERNY LEO VI.
POLNOČNÁ VEČERA

Leontín vyšiel zo svojho antikvariátu a zamkol za sebou. Kľúče hodil do vrecka svojej čiernej parky a nenáhlivo vykročil po chodníku. Kožušinu na bunde mu rozfúkal studený jesenný vietor, no nevšímal si ani chlad, ani pod látku zaliezajúce poryvy silného vetra... pozoroval prívetivo ševeliace hory obkolesujúce Údolie Krvavých Ruží, tak dobre viditeľné aj priamo z centra, vnímal sviežosť vzduchu a uspokojivý dotyk knihy, čo si držal pritisnutú na hruď, hoci ju mohol niesť v koženej taške visiacej mu cez rameno.
            Pustil sa krížom cez ulicu – veď premávka v ospalom mestečku ani v piatok podvečer nebola veľká – na druhú stranu chodníka.
            Dôvod, prečo nevysadol na bicykel a nešiel rovno domov, kde by nedočkavo čakal na Viktóriu, bol náhly nápad, že si ešte zaskočí naproti po pečené gaštany.
            Prešiel na chodník a spokojne prechádzal k malebnému drevenému stánku na kolesách, z ktorého sa rozlievala neodolateľná vôňa. Na poludnie cez výklad Zabudnutých Kníh pozoroval ako sa stánok rozkladá. Predavač v gatsbyho čiapke a hrubom pletenom roláku trčiacom mu z kabáta mu pripadal ako z inej doby. Z doby, kde sa ešte pečené gaštany robili v piecke namiesto rúry. V podstate tradičnú pochúťku ani tak neobľuboval, lenže jej vôňa bola priam omamná – jesenná a domácka. Držať v ruke vrecko teplých gaštanov sa rovnalo pocitu sedieť zabalený v deke s knihou v ruke pri krbe a chlípať kakao zajedané domácou štrúdľou. Čiže k jeho obľúbenej činnosti.
            Pevne stískal okraj knihy, ktorá v ňom evokovala Viktóriu. Hneď ako mu v antikvariáte pri preberaní nových kníh padla do rúk Zimná Rozprávka od Shakespeara, zmocnil sa ho dojem, že aj oni dvaja sú vlastne malou zimnou rozprávkou. A sám sa za ňou v istú zasneženú noc štveral na balkón ako Shakespearov Rómeo... no... možno trochu nemotornejšie... ale sú tu. Ich zimná fantázia pokračuje.
            Keď prišiel k stánku a kúpil si od predavača gaštany, neobrátil sa späť, ale akoby ho nohy viedli samé od seba, zamieril rovno do parku, pri ktorom stánok stál.
            Sadol si s voňavým papierovým vreckom na lavičku pod orech, ktorého karmínové a žlté listy pod atakmi vetra postupne opadávali a dosadali mu do kapucne a s ľahkosťou a až znepokojivo širokým úsmevom sa na chvíľku celkom zastavil a uprel svoje veľké oči farby bielej kávy s medom do sivastej oblohy, po ktorej sa preháňali ťažké tmavé mračná. Bolo až iracionálne ako na naradostene hľadí na to príšerné počasie.
            Spokojne si povzdychol, s hlavou vytočenou dohora.
            Dnes je ten PRAVÝ deň! – vnútorne sa uistil a jeho poznanie prišlo náhle a nečakane, hneď ako prebral vrecko gaštanov – Áno, dnes je TEN deň!
            Zatiaľ ho pred obrovskou búrkou, ktorá sa do večera chystala strhnúť, nič nevarovalo...

**********

V rovnakom čase sa práve Sára tak veľmi hĺbila do myšlienok o Tichomírovi, až jej celkom ušlo, čo jej vlastne sám Tichomír hovorí.
            Nachádzali sa v jej záhradnej pracovni – v prostom domčeku, ktorého prednú a bočnú stenu tvorili sklenené steny posiate menšími tabuľkami. Presklené steny jemnulinko praskali, pretože nárazový vietor bol čoraz silnejší. Jednoduchá grafika, ktorej sa práve venovala, jej umožňovala robiť myškou automatické, nevyčerpávajúce kliky. Biely stôl posiaty ručne maľovanými zlatými hviezdičkami presvetľovala stolná lampa – deň bol skutočne zatiahnutý.
            Vnímala ako jej Tichomír sedí za chrbtom, ako ju sleduje – nerobilo jej problém rozprávať sa pri svojej práci s priateľom. Až kým sa nad ním nezamyslela.
            Sama si ho teraz predstavovala ako sedí na kvetovanej pohovke v rohu, kde mu robila spoločnosť pospávajúca strakatá Locco, jedna z jej dvoch mačiek a už sa nepreberá jej LP-platňami na zemi, pretože jeho široká šálka s klasickým cibulákovým vzorom cinkala o tanierik.
            V poslednom čase ho zastiera pochmúrnosť – dumala, s očami upretými na obrazovku počítača.
            Z jej čajovej škatuľky si vyberal mentolové, alebo horké bylinné čaje, bez obvykle sladkej príchute, bez konkrétnej chuťovej štruktúry, akoby ho čosi ťažilo. Aj teraz sŕkal horúci mentol, ktorý si zo solidarity zaliala tiež. Síce vyzeral dobre – vlasy si začal pliesť do dlhého vrkoča, čo bolo na muža dosť pôsobivé a dokonca mal dnes biely sveter, teda nič s infantilným vzorom – ale jej odhad ľudí podľa výberu čaju a väčšia roztržitosť ako mával vo zvyku, hovorili iné ako napovedal jeho vzhľad.
            „... rande?“ – konečne sa k nej cez myšlienky predrali aj jeho slová, lenže zachytila iba posledné.
            Išlo však o veľmi znepokojivé slovo.
            S neblahým tušením, razom späť v prítomnosti, len pomaly pootočila tvár. Ešte stále na neho nehľadela.
            Tichomír sa uprene zadíval na jej oslnivý profil, ktorý neprezrádzal žiadnu viditeľnú reakciu na jeho návrh.
            Tanierik so šálkou zacinkal, ako sa mu roztriasli ruky. Pracovňa bola malá a presýtená mentolom. Pred Sárou sa rozprestierala rozbúrená záhrada zatiahnutá pošmúrnym tieňom – stromy a kry tancujúce do nepriateľského vetra. Jednoduchú hojdačku, na hrubých povrazoch visiacu zo stromu, akoby poháňal ktosi neviditeľný.
            „Čo si o tom myslíš?“ veľmi potichu, so značnými obavami v hlase, opäť prehovoril. „Je možné, že my dvaja... máme nejakú šancu?“
            Sivé úpletové šaty s rolákom jej v jeho vnímaní dodávali rovnakú negatívnosť, iba ukrytú v jej dobre vychovanom vnútri, aká vládla vonku. Nečakal od nej nič dobré, iba dúfal... Šaty boli dlhé po členky a popri tmavých vlasoch na nej jediné farby tvorili červené čižmičky a hrubý žltý náramok z plastu. Obával sa jej zaužívanej distingvovanosti ... viac ako čohokoľvek iného.
            Sledoval ako sa opäť otočila do presklenej steny, takže jej tvár už nevidel. Šálka sa opäť rozcinkala, musel ju urýchlene odložiť. Nervózne si na nose poupravil okuliare.
            Sára zadumane pozrela pred seba. Zrazu sa jej v mysli vynoril obraz Leontína Tamáša. Prišiel nečakane a rozhodne nechcene. Vnútorným zrakom náhle pozerala priamo do tváre čudáckemu, miestami až desivému mládencovi, ktorý v sebe ukrýval... čosi čo ju priťahovalo – temnú charizmu, alebo nečakané tajomstvo. Bol jej priateľom rovnako ako Tichomír, hoci teraz sa už nevídali tak často... a preto sa Tichomír stal ešte o čosi dôvernejším priateľom a ona si pri slove „rande“ pomyslí skôr na neho?! Chcela by azda, aby skôr on...?!
            „Sára...,“ začula jeho nesmelé oslovenie.
            Prudko sa k nemu na stoličke obrátila.
            „Nechcem ťa stratiť ako najlepšieho priateľa,“ jemne prehovorila.
            Vyzerala ustarane.
            „Som tvoj najlepší priateľ?“ smutne hlesol.
            „Nevedel si to?“
            Tichomír sklopil oči na drevenú podlahu.
            „Takže tvoja odpoveď je jasná,“ skonštatoval.
            „Som taká šťastná, že náš vzťah je na úrovni, na akej je. Znamená pre mňa veľa.“
            „Dokonalá diplomatická odpoveď. Tvoja ohľaduplnosť nepozná hraníc,“ zrazu zamrmlal k zemi.
            Sára sa prekvapene vystrela.
            Bože, ako mu neublížiť?! Hoci skutok sa už zdá sa stal. Lenže ona tak veľmi chcela byť aj naďalej jeho priateľkou...
            Postavila sa a energicky k nemu prešla. Locco, ležiaca konča pohovky, sa konečne zobudila.
            „Poď, vstávaj, prevetráme si hlavy a to doslovne, vzhľadom na počasie“ – strhla z vešiaku, čo visel na skobe, červený kabát a hneď ho cez seba prehodila. „Pozývam ťa na kávu a dvadsať koláčov do Divej Ruže. Potrebujeme vypadnúť a od srdca sa porozprávať.“
            Tichomír k nej najprv len zmätene vzhliadol,  ale ona zo zeme schmatla červenú kufríkovú kabelku a zaťahala ho za ruku.
            „Spolupracuj!“
            Nechal sa vytiahnuť na nohy.
            Keď vypustili mačku, ktorá cez záhradu trielila do domu za svojou zhýčkanou čistokrvnou „kolegyňou“ Cocco, vo veľmi zlej nálade sa s ňou odvliekol do kaviarne.

**********

18:00 hod.
Viktória posedávala na odpočívadle pri okne, pohodlne opretá o vankúše naskladané o bok kamenného krbu. Nohy mala vystreté a pred sebou otvorenú Zimnú Rozprávku, ktorej sa mimoriadne potešila.
            Leontín sedel v kresle pri Polidoriho poviedke Upír a namiesto čítania sledoval ju, zatiaľ čo ona namiesto svojho čítania teraz pozorovala záhradu.
            Zakaždým mu prišlo veľmi milé, že na to, že sa Viktória bude tešiť, sa skrátka dalo spoľahnúť. Aj keby jej daroval sklenenú guľku, alebo neúplný balík kariet.
            Len čo prišla z práce, nohavice si prezliekla za rifle, čierny sveter s ružovými kvetmi sakury si nechala, rozsvietila lampu na vysokej nohe medzi kreslom a odpočívadlom a s chuti za začítala.
            Pocítil príval lásky a zároveň úzkosť.
            Pretože dnes je ... TEN deň! – sťažka prehltol, pozorujúc jej svetlé vlniace sa vlasy – Už o chvíľu! Ale KEDY? Teraz...? ... O hodinu?...
            „Mám taký pocit, že sa schyľuje k obrovskej búrke“ – začul ako prehovorila do okna.
            „K obrovskej?“ zopakoval, len tak, aby zvukom vlastného hlasu odohnal nervozitu.
            „K strašidelne veľkej,“ akosi neprítomne dodala, stále pozorujúc záhradu, ktorá sa zastierala obrovským temným tieňom, keď sa búrkové mračná uzatvárali.
             Znela, akoby vyslovila proroctvo.
            Leontínovi prebehli po zátylku zimomriavky. Spájal si ich s nadchádzajúcou udalosťou, ktorá ho čakala. Načisto ignoroval všetky inštinkty, čo mu napovedali, že za jeho krátkou bázňou, čo ním prebehla ako stonožka s ľadovými nožičkami, je oveľa, oveľa viac.

**********
           
19:20 hod.
V jedinom momente deň skončil. V momente, keď sa to celé strhlo.
            Búrkové mračná sa uzavreli a zahalili aj posledné sivo-modré zvyšky chabého denného svetla a nikto už nemal šancu postrehnúť, v akom okamihu za nimi nastala absolútna tma. Obloha sa v jedinej sekunde roztrhla a zniesol sa z nej obrovský lejak, podfarbený zavýjaním vetra. Išlo o ten druh lejaku, ktorý bol pre človeka nachádzajúceho sa vonku desivý aj bez bleskov a burácajúcich hromov. Nielenže sa celú Údolie ponorilo do nepriehľadného šumiaceho väzenia, cez ktoré nebolo takmer nič vidieť, prudký nárazový vietor premenil lejak na búrku, v ktorej vás už nespasí ani dáždnik, či pršiplášť.
            V okamihu, kedy sa dažďové divadlo rozohralo, Leontín kľačal pri krbe a snažil sa rozložiť oheň. Aj napriek tomu, že sa mu akosi nedarilo škrtnúť zápalkou, rozhodne sa romantickej atmosféry, ktorú mohlo vyvolať iba suché praskajúce drevo a teplá žiara ohňa, vzdať.
            Viktória ešte stále sedela na odpočívadle a fascinovane sledovala strašidelnú prietrž vonku.
            Leontín s povzdychom spustil ruky na kolená. Aj posledná zápalka vyšla nazmar.
            Nevadí... – pomyslel si a aby upokojil motýle tancujúce mu v bruchu, na chvíľku so zenovým výrazom zatvoril oči a zhlboka dýchal.
            V TAKÉTO dni ide málokedy všetko podľa plánu, no nie?
            Cez zavýjajúci vietor a šum sotva počul vlastné chlácholivé myšlienky.
            Nevadí, drevo sa nechytilo, pretože sa zápalka nechytila, nevadí, nie je to jediná vec, čo spackal... nevadí, že má na sebe tričko s nápisom Led Zeppelin a nie košeľu od nej, nevadí, že má vybíjaný náramok, že si ešte nespravili večeru a nezasadli k sviečkam (čo popravde, neurobili nikdy), nevadí, nevadí, nevadí... dnes je aj tak TEN DEŇ!
            „Leuško, si v poriadku?“ doľahol k nemu jej nežný starostlivý hlas.
            Otvoril oči a pozrel na ňu. Nohy už mala spustené na podlahe. Zvedavo na neho hľadela, s veľkými očami a ružovými guľatými líčkami takto zavše vyzerala ako nevinné dieťa.
            „No... ako sa to vezme,“ začal a zrazu mu vyschlo v ústach.
            Ale veď prečo s tým nezačať hneď teraz?
            Viktória trpezlivo čakala.
            Lenže... ako?
            „No...,“ zopakoval.
            „Skočím po ďalšie zápalky,“ podotkla a postavila sa.
            „Nemusíš!“ vyrazil zo seba.
            V tej chvíli sa nad domom rozľahlo obrovské zaburácanie hromu. Udrelo z oblohy natoľko silne, až obaja pozreli k stropu. Do okien sa zaprela vetrom podporená vlna hustého lejaku, čo náhle zmenil smer a stropné svetlo aj vysoká lampa sa rozblikali.
            V okamihoch, keď nastávala krátka tma, sa vôkol nich vytvorili sotva badateľné červené iskričky. Drobné výboje elektriny opisujúce ich telá si vôbec nevšimli a keď opäť pozreli jeden na druhého, svetlo definitívne zhaslo a celý dom sa ponoril do totálnej tmy.
            Leontínove plány sa v sekunde zhatili. Sprvu ju v tme ani nedokázal nájsť, ale o sekundu neskôr o neho zakopla.
            „Čo má toto znamenať?“
            Chytil jej boky, aby nespadla a postavil sa.
            „Búrka vyrazila poistky,“ mrzuto podotkol, ale aspoň si už začínal zvykať a vidieť jej obrysy.
            Oči sa jej v tme jagali. Došlo mu, že vôbec nevyzerá rozladene.
            „Len by ma zaujímalo, či sme zhasli aj my, alebo celé Údolie.“
            „Vyrážam na prieskum!“ náhle neadekvátne nadšene vykríkla a strhla z taburetky prehodenú deku.
            Sledoval ako sa do nej balí a potom oddupotala cez dom až k vchodovým dverám.
            Zmätene sa ponáhľal za ňou.
            Vchodové dvere našiel otvorené, do predsiene pršalo a pred dažďovými kvapkami nedôverčivo ustupoval jeho boxer, ktorý doteraz pospával pod schodiskom.
            Nechápal, prečo ju výpadok prúdu ani trochu nenahneval, veď nemohli hľadieť jeden na druhého, pustiť si film, nemohli čítať! Ale usúdil, že bude tiež lepšie prispôsobiť sa a vydobyť z temného večera všetko, čo sa ešte dá.
            Koniec koncov, ešte stále by mohol...
            Keď nájde baterku a zorientuje sa v situácii.
            V návale novej nádeje strhol z vešiaka bundu a vybehol za ňou.
            Stála zvona prilepená pri presklenej stene vysunutej predsiene, kde ju ešte ako tak chránila strecha a pozorovala Damiánov dom, ktorý sa rovnako ponáral do tmy ako ten jeho. A aj všetky domy v okolí.
            Leontín si nasadil na hlavu kožušinovú kapucňu a prilepený o dom sa dopracoval rovno za ňu. 
            „Poď už dnu!“ vykríkol na ňu. „Vieš, že s tvojou kostrou si oveľa bližšie k odfúknutiu vetrom ako iní ľudia!“
            „Počkaj, tam je Damián,“ dostalo sa mu odpovede a potom jej už viac nerozumel.
            Damián, ktorý dnes nebol vo svojej kaviarni a očividne rovnako ako ona kontroloval okolie, keď sa mu nepodarilo svojpomocne si nahodiť poistky, stál pri dome ako prelud s dáždnikom a lampášom v ruke. Akýmsi zázrakom ich zbadal a Leontín zachytil ich veselé výkriky, v ktorých lúštil slová ako „hrôza“, „apokalypsa“ a „nuda na piatok“.
            Sklonil sa k Viktórii.
            „Small talk?“ pochybovačne jej povedal priamo do ucha. „Vážne? Teraz?!“
            Mal pocit, že keď zo seba vypustí ešte jednu vetu, vietor mu vyrazí dych.
            „Počkaj...dačo hovorí,“ odbila ho, ani sa neotočila.
            Chcel už zmiznúť do domu, lenže Damián zrazu kričal:
            „Večera! U mňa doma! Pozývam!... more cestovín...“
            „Dobre!“ vykríkla a konečne sa obrátila.
            Cúvajúceho ho zatlačila späť do domu, akoby on bol ten, čo sa odmietol vrátiť dnu.
            „Pozval nás na večeru,“ horlivo oznámila. „Choď po víno, ja zoberiem baterku, očividne mu chýba. Och a sviečky, svietniky! Spoločné jedlo je najlepší spôsob ako prežiť dnešný večer!“
            Bez slov, poslušne a s vážnou tvárou sa obrátil a zmieril ku schodom. Nemalo zmysel protestovať, veď ani nemal ako vysvetliť, prečo práve dnes nechce zaskočiť na návštevu k svojmu najlepšiemu priateľovi. Radšej sa rozhodol opäť sa zmieriť s novou situáciou.
            Dnes možno... nie je TEN deň.
            Vošiel do pracovne, ktorej súčasťou bola aj malá miestnosť slúžiaca ako rodinná vinotéka. Vybral fľašu dobrého vína a vrátil sa dole, kde ho už čakala Viktória v lesklom tmavomodrom kabáte do dažďa. V rukách držala baterku, dva rozvetvené svietniky a pod pazuchou mala balenie sviečok.
            Nekomentoval ju. Tvár mal síce kamenne vážnu, ale nereagoval o nič čudnejšie ako obvykle, takže sa ho nepýtala, prečo sa s dáždnikom v ruke vlečie cez záhradu ako mátoha, zatiaľ čo ona a Taras k Damiánovi prebehli.

**********

19:50 hod.
Damiánova kuchyňa bola o niečo menšia ako Leontínova, no mimoriadne útulná ako všetky miesta ľudí, ktorí žijú s radosťou a láskou. Bola ladená do tmava – skrinky z tmavého dreva, drez z tmavomodrého a na zemi bordový behúň s tradičným vzorom.
            Damián v károvanej košeli a rozopnutom zelenom svetri  postával pri sporáku, našťastie plynovom a miešal obrovský hrniec variacej sa hríbovej omáčky a sám pre seba sa do nej usmieval.    
            Viktória práve rozsvietila rozvetvený svietnik, čo priniesli a položila ho na drez po jeho pravici. Na parapete okna už svietili aj hrubé biele sviece.
            „Čakáš okrem nás ešte ďalších dvadsať ľudí?“ podpichla ho a natiahla sa za kanvicou, aby si do hnedej šálky sama doliala kávu.
            Damián sa zasmial.
            „Hubová omáčka je moja špecialita. Mám ju tak rád, že pri jej príprave nikdy nemám mieru.“
            Leontín zatiaľ introvertne posedával v relatívnej tme pri malom stredovom ostrovčeku a ticho popíjal svoju kávu.
            „Ako pekne sa vieš pochváliť, to sa mi páči“ – smiala sa Viktória.
            Postávali v mihotavej žiare plamienkov a doberali sa. Mokro a zima ostali tam vonku. V kuchyni sa rozlievalo príjemné teplo. Jedlo a káva rozvoniavali a vyvolávali dojem zaslúženej odmeny po dlhom, únavnom dni a na sporáku bublala voda s cestovinami.
            Taras ostal na stráži pri dverách.

**********

20:30 hod.
Taras sa práve v najnevhodnejšej chvíli začal pýtať von. Nakoľko však počas búrkového večera neexistovala žiadna „vhodná chvíľa“ kedy vybehnúť na záhradu, Damián sa ako správny hostiteľ obetoval a podujal sa vykonať úlohu. Leontín netušil, či má niečo vo všeobecnosti proti baterkám, ale opäť schmatol svoj starožitný lampáš. Teraz s ním pod dáždnikom postával pri dverách a cez hustú stenu lejaku sledoval tmavú šmuhu, ktorá kúsok od neho zdvihla zadnú labu a ocikala mu dom.
            Zahľadel sa priamo pred seba do zívajúcej tmy postriebrenej ľadovými kvapkami, čo viac menej pripomínali studené motúzy nepravidelne sa ťahajúce z oblohy.
            Prekvapilo ho, že má natoľko dobrý zrak, že za plotom zaregistroval akési ďalšie pohyby. Predpokladal, že veľké machule, čo sa nad nimi vznášajú, sú dáždniky.
            Hoci, pri Leovi vo svojej blízkosti človek nikdy nevie. Ktovie koľko prízrakov si prizval na večeru – pomyslel si. Azda to malo byť žartovné, ale razom na neho temný večer znepokojivo doľahol, akoby mu dosiaľ visel priamo nad hlavou, už už sa uvoľniť a obaliť ho umrlčími chápadlami strachu.
            Keď na neho však jedna z osôb zdvihla ruku a kývla mu, automaticky vyrazil cez záhradu, sprvu aby si dokázal, že postavy, načisto absurdne sa v tomto desivom nečase potulujúce po vonku, nie sú prízraky.
            Kúsok od plota už zachytával erárne dáždniky z jeho vlastnej kaviarne.
            Odľahlo mu, hoci si súbežne tiež prišiel smiešny, že sa zľakol ako malý chlapec.
            „Škoda v taký krásny večer ostať doma, však?“ vykríkol, keď ich spoznal a skrútol dáždnik do boku, aby zamedzil spŕške dažďa do tváre, keď sa vietor znova rozhodol fúkať z iného smeru.
            Za chrbtom sa mu cez šum nejasne predieral Tarasov znepokojený brechot.
            Sára a Tichomír zastali, očividne znavení nekonečne cestou domov cez nepreniknuteľnú tmu Údolia bez elektriny.
            „Ak by sme aj naďalej ostali v Divej Ruži, asi by sme v nej aj nocovali“ – kričala ona, pričom v jednej ruke držala päťkrát vyvrátený dáždnik a druhou si držala sukňu vyhrnutú ku kolenám. „Hoci priznávam, že sme sa rozhodli zle. Toto je samovražedná akcia! Tichomír sa mi nervovo rúti!“
            Čižmy by pokojne mohla žmýkať.
            „Údolie vyzerá ako z hororu, teraz sa mu naozaj hodí prívlastok Krvavé!“ prekričal lejak Tichomír, chúliac sa pod druhým dáždnikom. „Takmer sme v tej tme zablúdili a to tu bývam od narodenia. A nie. Nerútim sa! Sára bola hysterická!“
            „Nepokračujte, lejak prečkáte u mňa. Pohádať sa môžete aj s kávou pri kozube“ – Damián rukou naznačil, aby ho nasledovali a keď sa otočil, ešte k nim vietor zavial slová: „... veľká večera...“
            Nerozmýšľali ani sekundu. Bez rozmyslu prešli cez bránku a celí uzimení ho vďačne nasledovali do domu.
            Keď otvoril vchodové dvere, prvý dnu vbehol Taras. Sára ani nepostrehla o aké zviera ide.
            „Odložte si a nasledujte svetlo,“ usmial sa Damián a ponáhľal sa pripraviť im prezutie a odložiť dáždniky, ktoré technicky vzaté boli aj tak jeho majetok.        
            Zatvoriť vchodové dvere hraničilo s mágiou, ktorá ich zázračne odrezala od okolitého sveta. Nastalo blahodarné ticho podfarbené iba upokojujúcim bubnovaním dažďa. Keď sa vyzula, končatiny jej obalilo dlho očakávané teplo. Spustila si šaty.
            Odcupitala do obývačky, na konci ktorej zbadala mihotavú žiaru sálajúcu z prevoňanej hrejivej kuchyne.
            Zamierila do otvorených dverí. Spoza rámu vykukol hnedý boxer s bielou hruďou a zastrihal ušami.
            Zarazene zastala.
            „Taras...?“, šepla.
            Obostrela ju náhla neistota a stres, ktoré vlastne vôbec nemala cítiť.
            Veď čo by sa stalo, aj keby tu bol...?! Dáva to zmysel. Žije hneď vedľa. Možno niečo potreboval, keď sa vypla elektrina. No a čo! No a čo!
            Pohla sa vpred a zastala medzi dverami.
            „Sára.“
            Obrátila hlavu za zvukom svojho mena. Jej oči sa stretli s Leontínovými. Pootočil sa na vysokej stoličke pri pulte uprostred kuchyne, kde popíjal už druhú kávu. Prekvapene ju sledoval.
            Zhlboka sa nadýchla a dôstojne zdvihla bradu. Všetky vnútorné pohnútky zastrela vyrovnaným úsmevom.
            „Ahoj, Leo.“
            „Ahoj.“
            To nebol Leontínov hlas, ten sa stále akosi nevedel spamätať z jej nečakaného príchodu. Posledné dva mesiace sa predsa už vôbec nevídali. Pádne dôvody nie a nie nájsť. On ju asi načisto pustil z hlavy, Sára mala zasa po ruke vždy Tichomíra.
            Až vtedy si všimla Viktóriu stojacu pri dreze, kde práve z police vykladala taniere. Usmievala sa na ňu.
            „Takže ešte jeden tanier navyše?“ priateľsky nadhodila.
            Aj napriek snahe Sáre úsmev pohasol. Cítila ako sa Viktóriine oči skúmavo presunuli na jej pery.
            Dopekla... vycítila to... – Sáru chytala chvíľková panika.
            „Dva!“ odsekla až príliš ostro.
            Leontín nechápavo zdvihol obočie.
            Dokázala komunikovať s kýmkoľvek, dokázala dokonca držať kontrolu nad akoukoľvek konverzáciou... všetky jej schopnosti však zanikali pri nej.
            Za Sárou sa objavili Damián a rozpačito pôsobiaci Tichomír.
            Damián prešiel pohľadom po malej kuchyni a živo podotkol:
            „Je načase vytiahnuť sviatočný stôl a rozložiť ho v obývačke. Sem sa už nepomestíme.“
            Nehybné postavy sa okamžite prebrali. Svojimi pohybmi svedomite rozptyľovali napätie, čo sa medzi nimi začínalo rozliezať.

**********

21:00 hod.
Nízky rustikálny stôl na kolieskach, čo mal Damián v obývačke, teda išiel k stene a na jeho mieste sa rozložil dlhý stôl a z pivnice sa priniesli stoličky. Damián sa priznal, že niekde tam je aj stratená baterka, preto pobehuje po okolí ako mátoha s lampášom. Podpálil v krbe – ten jeho bol jednoduchší ako Leontínov, s hladkou drevenou rímsou. Staromódna kožená pohovka obhádzaná bizarnými vankúšmi so zajacmi a jeleňmi, ktoré mu posielala jeho mama – v meste vraj predstavovali „severský trend“ – sa posunula viac k oknu. Nejaký čas sa všetci venovali iba rozsvecovaniu nespočetného množstva sviečok. Na konferenčnom stolíku stáli rozmihotané guľaté svietniky, na rímse so soškami sovičiek zasa kockaté, na podnose odloženom na károvanej taburetke bol zas jeho lampáš a na drevených policiach v stenovom výklenku nad debničkou polien do ohňa sa pre zmenu s množstvom rôznych foto-rámikov s rodinnými fotografiami striedali hrubé oválne sviečky.
            Keď spolu o deviatej zasadli k horúcim cestovinám a dvom fľašiam vína, zatiaľ čo v strede obrusu stál Leontínov trojitý starožitný svietnik, Damiánova obývačka sa stala čarovným miestom plným dlhých tieňov a medových odleskov.
            Viktória ešte s pohárom červeného vína postávala pri policiach a zvedavo si obzerala fotky. S vtipom blízkym Damiánovi našla medzi rodinnými aj jediný drevený rámik v tvare srdca a práve v ňom bola vložená Leontínova fotka. V tartanovom župane a so šálkou kávy v ruke cez plot zazeral do objektívu. Zahryzla si do pery, aby sa nerozosmiala, zatiaľ čo od stola sa už ozývalo nedočkavé cinkanie príborov a pochvalné hmkanie a ochkanie. Nikto na ňu nečakal, boli hladní a teraz už aj správne uvoľnení, aby neriešili nejaké faux pas.
            „Nenechaj si jedlo vychladnúť, Viki-kiki,“ upozornil ju Damián sediaci za vrchom stola.
            S úsmevom k nim prešla a sadla si vedľa Leontína, ktorý sa už mĺkvo kŕmil. Ocitla sa hneď oproti Sáre, ktorá jedlo práve farbisto chválila.
            Pustila sa do cestovín.
            „Sú famózne,“ okamžite z nej úprimne vyletelo.
            „Nikdy v živote som v Údolí nezažil taký dlhý výpadok prúdu,“ nadhodil Tichomír.
            Dnes bol akýsi zdržanlivý a až príliš bez života vzhľadom na svoju „vrtivú“, trochu nervóznu povahu.
            Leontín k nemu zdvihol pohľad a premýšľal nad možnými dôvodmi. Lezie na neho chrípka? Nepodarilo sa mu prejsť nejaký level v hre? Nevyzeral, že vedie osobný život, takže mnoho dôvodov pre jeho vážnosť nenachádzal.
            „Veru, ani ja,“ zapojil sa.
            Damián Tichomírovi zatiaľ dolieval víno.
            „Všetko dnes ide od desiatich k piatim,“ zamrmlal Tichomír a dramaticky do seba hodil celý pohár červeného.
            Sára si nervózne uchytila prameň vlasov za uchom.
            „Asi si mi vytvoril nové najobľúbenejšie jedlo, Damián,“ urýchlene podotkla.
            Damián sa vystrel ako páv a začal jej vyrátavať na koľko spôsobov vie cestoviny pripraviť a Leontín zatiaľ podotkol k Tichomírovi:
            „Dnes sa správaš akosi... nevšedne.“
            Blondín s vrkočom sa na neho zamračil.
            „Ty si nevšedný!“ – fľochol po ňom. „Čudák. To predsa vieme všetci!“
            Leontín obranne zdvihol ruky.
            „Dobre, nezabi ma. Ako vidím, už viac nie som tvoj hrdina.“
            Tichomír v sekunde vymäkol. Tvár mu zaliala červeň. Na okamih sa opäť stal nesmelým geekom, ktorý si váži každú novú príležitosť socializovať sa.
            „Tak – tak som to nemyslel,“ zahabkal. „Teda... akože útočne... Ja len... ja len...“
            „Viete, čo by sa v dnešnú upršanú noc ešte hodilo?“ náhle sa zvučne ozvala Viktória, vyložila dlane na stôl a nadšene sa vystrela.
            Damián konečne prestal vyrátavať jedlá a všetci na ňu pozerali.
            „Damián, ak ma po večeri pustíš do kuchyne, upečiem nejaký skvelý koláč!“
            Damiánova tvár, schovaná v polotieni, sa celá rozžiarila, kým však stihol reagovať, ozvala sa Sára.
            „Uvoľni sa“ – uprene sa jej zahľadela do tváre. „Nemusíš sa stále snažiť zbierať body k obľúbenosti.“
            Poznámka, ktorá sa ocitla v miestnosti, bola prednesená natoľko pomaly a chladne, až sa vôkol stola rozhostilo zarazené ticho. Viktória si neuvedomila, že zúžila oči. Jej úsmev sa stal o niečo kyslejší.
            „V poriadku Sára, dezert nechám na teba,“ odmerane opáčila. „Narozdiel odo mňa si naozaj potrebuješ vylepšiť dojem.“
            Sára sa zatvárila, akoby dostala facku. Zaklipkala dlhými mihalnicami a oprela sa.
            Jej tvár sa uvoľnila, razom sa stala ľudskejšou a zmätenou. Keď jej došlo, čo vypustila z úst, vnútro jej zaliala číra hanba.
            „Prepáč,“ rozochvene zašepkala, ale počuli ju všetci. „Netuším, prečo som taká.“
            „Ja však presne viem prečo,“ akosi odovzdane a posmutnelo šepla Viktória a hľadela rozpačitej Sáre priamo do očí.
            Leontín k nej vykoľajene obrátil tvár, ale mladé ženy zopár sekúnd nevnímali nič a nikoho okrem seba a svojich pocitov, ktoré v istej chvíli konečne zdieľali.
            Viktória totiž v „ich“ okamihu skutočne pochopila, prečo ju Sára nedokáže akceptovať vo svojej prítomnosti. V jedinej sekunde jej mysľou prešlo neotrasiteľné poznanie o skutočnom vzťahu Sáry k Leontínovi.
            Sára zatiaľ s úžasom skúmala jej zeleno-sivé oči, ktoré v plamienkoch sviec získali strieborno-smaragdový odlesk.
            Jej oči sú rovnako podivné ako Leontínove... len o čosi menej studené... Sivastý mach a biela káva so zlatom. V jedných sa zrkadlí horúci cit a v druhých strašidelný chlad – prvýkrát si uvedomila a s nepríjemným pichnutím pri srdci si v duchu dodala –Akoby boli doslova stvorení jeden pre druhého.
            Viktória pocítila ako jej Leontín pod stolom stisol stehno. Prebrala sa zo zadumania a konečne na neho pozrela.
            V rovnakom okamihu sa rozpútalo čosi neuveriteľné...!
            Domom zrazu prešla vlna obrovskej energie, ktorá im rozochvela sklo vo všetkých oknách. Sklenené výplne sa s charakteristickým skľučujúcim zvukom zatriasli v rámoch a plamienky sviečok sa divoko roztancovali. Z rímsy spadla jedna sadrová sova a rozbila sa.
            „Preboha!“ skríkol Damián. „Držte sa stola!“
            Všetky ruky sa objavili na stole, ktorý sa im pod dlaňami rozochvel a hádam aj o kus posunul. Príbory v tanieroch rozhodne zacinkali. Poháre poskočili.
            V blikotavom svetle sa mihali ich vydesené spanikované tváre a červenkasté iskričky, ktoré akoby vyskakovali spoza Leontínovho a Viktóriinho chrbta.
            „Videli ste to?!“ vyrazil zo seba Tichomír a s vytreštenými očami na nich civel.
            Zem pod nohami sa mi chvela, akoby sa mala čo chvíľa otvoriť.
            Slabé výboje v jedinom okamihu zmizli, rovnako ako aj chvenie stola a praskanie skla.
            Rovnako náhle ako sa všetko spustilo, sa teraz nič viac nedialo. Nastal napätý pokoj.
            Ostatní postupne pozdvíhali vystrašené pohľady upreté na obrus, či do okien, keď sa obávali, že sa roztrieštia a zasype ich spŕška črepín.
            Mihot svetla sa ustálil.
            „Videli ste tie iskry?!“ zopakoval Tichomír hystericky vysokým hlasom, hľadiac priamo na nechápajúceho Leontína. „Čo to, dopekla, bolo?!“
            „Zemetrasenie v Údolí Krvavých Ruží!“ užasnuto skríkol Damián. „Nikdy mi ani len nenapadlo, že je to vôbec možné!“
            „Videli ste to?!“ Tichomír sa opäť pokúsil získať pozornosť.
            Výška jeho tónu však už klesala.
            Začínal pochybovať sám o sebe.
            Jeden na druhého zmätene pozerali a nemali ani poňatia, čo sa práve odohralo.
            „Si si istý Damián, že chytiť sa stola je najbezpečnejší spôsob ako prežiť zemetrasenie?“ mierne vyčítavo podotkol Leontín a objal otrasenú Viktóriu okolo ramien.
            „Nabudúce by sme sa asi mali postaviť medzi rám dverí,“ usúdila vystrašená Sára a podráždene si krútila plastový náramok.
            „Áno, to je správny plán prežitia, no nie?“ dal jej za pravdu Leontín.
            „Ja som hostiteľ, takže dnes počúvate mňa, čo ste koniec koncov aj potvrdili, keď ste ma slepo poslúchli. Kvôli tomu, vy ovce, ľudia umierajú v horiacich reštauráciách. Kým sa nezdvihne na útek prvý, ostatní opakujú jeden po druhom, sedia a poslušne čakajú na účet. Naozaj. Videl som dokument. Takže hovorím – ruky na stôl a pekne čakať, kým vám na hlavu spadne strop!“ Damián, hoci si zachovával vážnu tvár, ich ako obvykle začínal ťahať za nosy a vnútorne sa veľmi dobre zabávať.
            „Žiadna ďalšia príležitosť pre tvoj sociálny experiment už nenastane,“ hlbokým, depresívnym hlasom predniesol Tichomír a sám si doplna dolial víno. „Dnešná noc je naša posledná“ – zdvihol pohár a pochmúrne ním ukázal smerom k oknu, za ktorým vytrvalo fučalo a lialo. „Na Údolie Krvavých Ruží sa znáša apokalypsa“ – priblížil si víno k ústam a kým ho vypil, ešte zamrmlal. „Môj svet sa už zrútil.“
            Druhá vlna „zemetrasenia“ však nenastala.

**********


21:40 hod.
Keď sa halou krátko pred desiatou rozľahlo trieskanie na vchodové dvere, síce na neho zareagovali všetci tým, že sa prerušila bežná spoločenská konverzácia, ktorej boli aj napriek otrase zo „zemetrasenia“ opäť schopní (až na Tichomíra hĺbajúceho nad vínom), ale aj tak sa sprvu domnievali, že ide o prelud spôsobený bubnovaním dažďa, alebo odlomeným konárom zafúkaným až do dverí. Lenže potom sa z haly ozval zvonček a Taras sa postavil do obývačkových dverí brechal do šera.
            Damián bez slova vstal a vyšiel z miestnosti.
            Keď otvoril dvere a dnu zaviala vôňa bahnitého mokrého lístia a známeho parfumu, ešte stále bol presvedčený, že prežíva halucináciu.
            Prvé, čo si cez priesvitný dáždnik všimol, boli vypnuté a aj tak stále neposedné ryšavé vlasy.
            „Moje nervy, čo sa to deje v tej vašej bohom zabudnutej dedine?!“ nahlas a dýchavične zo seba vyrazila. „Je tu tma ako v rohu, ani nevraviac o diabolskej techno-party z Pekla, čo u vás očividne víkendovo prebieha!“
            Potom bol dáždnik jednoducho hodený za seba na trávnik, kde zostal do rána a šokovaný Damián bol vtlačený hlbšie do predsiene. Noha v členkovej čižme, na ktorú sa lepila skladaná zlatá sukňa, akoby sa sama prišla pripojiť k spomínanému techno-večierku, zabuchla dvere a mokrý trenčkot spadol na podlahu. Vrhla sa na neho divožienka v tričku „Ramones“  a kým ho pritlačila o stenu, už mal na ústach prisaté jej pery.
            Na chvíľu srdcové ústa chutiace po malinovom rúži oddialila, aby povedala aspoň:
            „Tak veľmi si mi chýbal, že som to skrátka nedokázala vydržať!“
            Opäť ho pobozkala, búrlivá a spontánna... dôvody, pre ktoré si len pred nedávnom myslel, že sú stvorení jeden pre druhého.
            Tentokrát pocítila ako Damián pootvoril ústa.
            „Ty si si sa mi prestala ozývať...,“ s miernou výčitkou vydýchol.
            Znova si vymenili rýchly hlboký bozk. Začínal hrať jej hru. Ruky jej držal položené na ramenách. Vedel, že by ju mal odtlačiť a na čosi upozorniť, ale zrazu si nedokázal spomenúť, o čo ide.
            Strhla ho do voľného pádu.
            „Keď si skončil v nemocnici...,“ rozrušene začala, tvár len milimetre od tej jeho. „Ty a ja... naša situácia... prenasledoval ma strach...“
            „Lujza, nechystám sa zomrieť,“ zobral jej horúce líca do dlaní.
            „Uvedomujem si, že som sa správala nelogicky,“ zovrela mu golier svetra. „Pochopila som, že mi chýbaš... že s tebou potrebujem mať vzťah!“
            „Na diaľku“ – pobozkal ju na nos.
            „Ale stále je to VZŤAH!“ zdôraznila a znova sa mu vrhla na ústa.
            Nakoniec ich vycítila. Ich prítomnosť.
            V istej chvíli, kedy bola ich pozornosť už doslova hmatateľná, sa s Damiánom spamätali naraz. Prestali sa bozkávať a pozvoľna, so zlým tušením, obrátili tváre rovnakým smerom.
            Z obývačky na nich s otvorenými ústami zízali štyri zmeravené osoby. Sára a Tichomír do chodby prekvapene vytáčali tváre, Leontín a Viktória stáli predklonení nad stolom, aby na nich dovideli.
            Ich spoločné mlčanie si mohli pokojne pokrájať a naservírovať ako ďalší chod, natoľko husté bolo.
            Lujza sa kŕčovito usmiala a cez zovreté zuby iba podotkla:
            „Takže ty máš dnes spoločnosť?“
            „Och... zabudol som ti povedať?“ – Damiánovi nervózne zašklbalo kútikmi úst.
            Rýchlo sa vystrela a odstúpila do neho.
            „Nebudem sa červenať, je to na mňa príliš oldskúl,“ nahlas vyhlásila a potom sebavedome vstúpila do šokovanej obývačky.

                                                                  **********                        
22:15 hod.
Damián bol opäť v kuchyni a varil. Na panvici obracal zmes zeleniny a kuracieho, druhá várka cestovín mala byť so smotanovo-syrovou omáčkou. Smotanu a kuracie aj tak bolo treba vybrať z vypnutej chladničky a skonzumovať ju. Nie že by potrebovali nejaké ďalšie jedlo, ale dnešnú prapodivnú noc plnú nečasu a neočakávaných hostí oficiálne premenovali na „cestovinovú noc“ a rozhodli sa prejesť. Lejak neutíchal, ba miestami sa zdalo, že šum zvonka je ešte nepriehľadnejší. Stali sa osamelým domčekom uprostred ničoho. Za oknami sa ukazovala len nekonečná lejúca sa stena. Iné mestečká by už hádam boli aj zaplavené. Údolie malo priaznivú polohu, no ostatní si už uvedomovali, že Damiánova večera bude nakoniec aj polnočná, ak nepotrvá po celú noc.
            Zasadací poriadok sa pomenil. Leontín sa ocitlo za druhým koncom stola. Lujza sedela vedľa Viktórie a práve ju vrelo objímala.
            „Tak rada ťa spoznávam!“ zatiahla Lujza.
            Dievčatá sa spolu mierne kolísali. Očividne si hneď padli do oka.
            „Ty si tá tanečnica, čo Leovi občas voláva a on vravieva, že netuší ako si sa dostala k jeho číslu a vôbec ťa nepozná,“ vychrlila Viktória, usmiata od ucha k uchu a pustila ju.
            „Leo je taký prívetivý, že aj jogurt by v jeho prítomnosti skysol,“ predniesla v dobrej nálade Lujza. „Ako ho vôbec dokážeš zniesť? Toľko smiechu od svitania až do noci... Tuším si na ňom objavila kvality, ktoré ostatným smrteľníkom unikajú.“
            Viktória sa len pousmiala, pričom v hlave jej preleteli prívlastky ako – jemný, obetavý, nebojácny...
            Leontín si zlostne prekrížil ruky.
            „Máme skvelý vzťah!“ odsekol. „Aspoň nie je tajný!“
            „Pozri sa“ – jeho kamarátka z veľkomesta sa na neho konečne obrátila. „To, čo začalo medzi mnou a Damiánom, vôbec nebolo plánované.“
            „Pravdu povediac“ – Damián sa na chvíľu objavil medzi dverami kuchyne, „keď sme sa zaplietli, práve sa rútila Údolím v snahe urobiť prepadovku tebe.“
            „Neznášam prepadovky!“ zafrflal.
            Lujza iba ľahostajne pokrčila ramená.
            „Neznášaš more vecí, kto sa v tom má vyznať?“
            „Dobre!“ – zazrel po nej Leontín. „Takže si práve išla ku mne, keď si zrazu na pol ceste skončila v Damiánovej spálni?!“
            „Váž svoje slová ak nechceš, aby som im prezradila naše romantické prezývky!“ upozornila ho Viktória.
            Lujza prskla smiechom, zatiaľ čo on očividne skrotol a rozhoreli sa mu uši. Leuško a Vikuška. To by ešte tak potreboval! Preboha... alebo mala na mysli Havrančeka a Drobčeka?! – radšej poslušne sklopil oči.
            Damián sa objavil priamo pri  nich a vyložil na stôl nenačaté otvorené fľaše vína. Jednu do stredu k svietniku, druhú špeciálne pre jemne spoločensky unaveného a frustrovaného Tichomíra, teda rovno jemu pred nos.
            „Prečo ti ich vzťah prekáža?“ zvedavo sa spýtala Sára.
            Lujza sa na ňu na okamih ponad stolom skúmavo zadívala. Svojho času, keď ju Leontín pri telefonovaní občas spomínal... predovšetkým z dôvodu, že sa mu pri vyslovení jej mena zakaždým zastrel hlas a pôsobil mierne rozpačito... sa domnievala, že sa jedného dňa dá dokopy práve s ňou. Čo sa stalo? Odmietla ho? Akoto, že nakoniec skončil so sladkou blondínkou, ktorá popri ňom vyzerá ako slnko naproti mesiacu?!
            „Neprekáža mi, že sa dali dokopy!“ ozval sa urazene. „Prekáža mi, že môj najlepší kamarát... môj jediný kamarát!... s ktorým každé jedno ráno postávam pri plote a pijem kávu, mi ani len slovkom nespomenul, čo sa deje!“
            Damián ho potľapkal po ramene.
            „Tak po prvé, v poslednom čase máš už ľudí, čo môžeš nazývať priateľmi, viac – bez ohľadu na fakt, že pri vyslovení slova ´spoločnosť´ horíš ako upír na slnku – a po druhé, neboj sa, vždy budeš v mojom srdci ten najdôležitejší!“
            „Robíš si zo mňa žarty?“ – zamračil sa na neho Leontín, pôsobiac rozčarovane a bláznivo zároveň, za čo mohol jeho podivný rozorvaný pohľad.
            „Áno,“ usmial sa. „Veď sa na seba pozri, si neurotický pre každú drobnosť a hádžeš šialené pohľady. Nehnevaj sa, ale ty si podobné odpovede doslova pýtaš!“
            „Nemohol ti o nás rozprávať,“ ozvala sa Lujza a náhle všetkých zarazila tieňom vážnosti, ktorý jej preletel cez obvykle rozžiarenú tvár, „keď sme ešte ani nevedeli... ako na tom spolu vlastne sme... nevedeli sme, čo jeden druhému sme...“
            Tichomír zrazu fľašu, z ktorej si práve nalieval, silno buchol o stôl. Na obrus vyprsklo biele víno. Razom získal pozornosť celej miestnosti.
            „Vieš moja, ale také veci si musíte vyriešiť hneď!“ ťažkopádne, útočne a falošne sebavedomý, spustil priamo na Lujzu. „Aby potom celá situácia nedopadla tak, že bude niekto niekoho ťahať za nos!“ 
            Lujzu len zabavil, zatiaľ čo Sára po ňom prskla ako mačka:
            „Správaj sa slušne!“
            „Ale veď on je slušný,“ obhájil ho Damián, stále stojaci pri mrzutom Leontínovi a pobavene dodal: „To, že je ožratý, neznamená že nie je slušný.“
            Tichomír na Sáru, ktorá záhadne pobledla, svetaznalo ukázal ukazovákom.
            „Vidíš, som slušný“ – usrkol si z pohára.
            „Miešaš biele s červeným!“ nahnevane ho upozornila.
            „A čo?! Bude mi zle? Naznačuješ mi, že ti na mne zrazu záleží?“ opito zvýšil hlas. „Vysielaš ku mne zmätené signály a práve o to medzi nami ide, dezorientuješ ma! A práve to sa deje aj medzi Laurou a Damiánom. Voči mužom je to strašne nefér!“
            „Volá sa Lujza!“ upozornila ho.
            „A nepáči sa mi, že naznačuješ, že v každom vzťahovom probléme má prsty iba nežnejšia polovica páru,“ Lujza sa snažila zamiešať do vzniknutého konfliktu, ale nepochodila, nevenovali jej pozornosť.
            Sára si upäto uhladila mikádo a pološeptom zamrmlala do svojho taniera:
            „Nikdy som k tebe žiadne signály nevysielala. Sme priatelia.“       
            Keďže ju však začuli všetci, veď aj sústredene naťahovali uši, v jedinom okamihu sa pred nimi odhalila príčina Tichomírovej zdrvujúcej depresie a Sárinej podráždenosti.
            „Navrhujem Hru na Pravdu!“ nečakane vyhlásila Lujza, opäť veselá a hlučná.
            Leontín prevrátil oči:
            „V žiadnom prípade!“
            „Ale no tááák,“ zatiahla. „Buď na povrch vytiahneme všetko, čo je potrebné si povedať, alebo sa aspoň všetci spolu opijeme!“
            Sára sa s výrazom nepohodlia krátko zamrvila, Tichomír utopený v pohári nereagoval a Viktória so zdvorilým úsmevom podotkla:
            „Nie som si istá...“
            Ešte aj Damián pokrútil hlavou a obrátil sa späť do kuchyne.
            Lujza si uvedomila, že noc, čo sa pred nimi rozprestiera, im zdá sa núka mnoho starostlivo ukrývaných tajomstiev.
            Jej túžba po hre, i keď máličko zlomyseľnej, ešte viac vzrástla.

**********
22:35 hod.
Lujza si do úst z chuti vložila vidličku smotanových cestovín. Ich taniere boli opäť plné a všetci ich pomaličky, vychutnávajúco vyjedali.
            „Takže, Leontín,“ s plnou pusou sa ho spýtala. „Kedy si prišiel o panictvo?“
            Leontín sa takmer pridusil vínom, čo medzi jedením popíjal.
            „To myslíš vážne?“ – zlostne odložil pohár a zakašlal. „O TAKÉTO otázky ti ide?“
            Lujza žmurkla na Damiána.
            „Keď ja milujem ako sa vie hanbiť.“
            „Vyberám si pitie“ – s kamennou tvárou sa nechal počuť.
            „A na ex!“ – Lujza sa natiahla a doliala mu biele až po okraj.
            „V devätnástich,“ zákerne sa ozvala Viktória, ani neskrývajúc s akou radosťou ho prezradila. „Povedal mi to. A tiež zbožňujem, keď sa červená.“
            Leontín primrzol s pohárom na polceste k ústam. Na alabastrovej tvári mu vyskakovali červené škvrny a jeho oči nadobudli opäť svojský, rozorvaný výraz. Doslova nimi mladé ženy preklínal.
            „Preboha, tak neskoro?“ týrala ho Lujza. „Kto to bol? Musela ťa dlho uháňať? Čo si sa šetril pre vyvolenú, ty nevinný dedinský chlapček?!“
            „Damián, umlč si svoj mestský problém!“ odfrkol Leontín a rozhodol sa protestne nepiť.
            Damián, zrazu neschopný prezradiť, že to bola jeho vlastná sestra, čo mala pre jeho záhadnú utiahnutú povahu takú slabosť, že mu jedného dňa preliezla cez plot do záhrady a prekvapila ho váľajúceho sa na deke medzi knihami, sa radšej zahľadel krížom cez stôl.
            Sára si po chvíľke uvedomila, že hľadí priamo na ňu. Prebrala sa zo zamýšľania nad celkom novou informáciou, ktorú o Leontínovi získala a v očakávaní mu pohľad opätovala.
            Zdalo sa, že ich Hra na Pravdu nebude mať pravidlá a otázky budú padať od kohokoľvek a pokojne aj krížom cez stôl.
            „Keď sa to tak vezme, Sára,“ začal, „o tebe stále poriadne nikto nič nevie.“
            Mlčala a zachovávala pokoj. Nesnažila sa hneď vykrúcať. Aj keď nemala rada otázky na telo, a preto ho nechcela vyzvať, aby pokračoval.
            „Z akého dôvodu si sa vlastne prisťahovala do Údolia Krvavých Ruží?“ – napokon sa spýtal Damián.
            Sárin večne prítomný zdvorilý úsmev zmizol. Zopár sekúnd si s Damiánom vymieňali mĺkve pohľady. Keďže jej váhavosť, či vôbec odpovedať, bola citeľná, zrazu na ňu pozerali všetci, ešte aj opitý Tichomír.
            Nebolo ťažké pochopiť, že barista položil otázku, ktorá v odpovedi ukrývala čosi nadmieru zaujímavé.
            Náhle si povzdychla a ťukla nechtom do svojho prázdneho pohára.
            Nálada sa razom zmenila. Jej očividná nevôľa bola až prehnaná a silno ich zasiahol jej pokles nálady, ktorý sprevádzal zastretý pohľad a zvesené kútiky úst. Jemné svetlo sviečok sa v pocite, ktorý z nej nečakane sálal a pohlcoval ich, akoby stlmilo a všetci pri stole sa od istej chvíle vzájomne vnímali viac v polo-tieňoch ako v mäkkej žiare.
            „Máme celú noc...,“ len šeptom, akoby mimochodom, pripomenula Lujza, ale naplnila jej pohár.
            Sára sklopila viečka a natiahla sa poň.          
            Lujza a Viktória konečne zvážneli a zaujato pozorovali ako sa jej pohár približuje k perám. Aj Leontín sa načisto zabudol a pozoroval cestičku pohára, hoci najradšej by jej ho vytrhol a vymámil z nej odpoveď.
            Pri jej ústach však zastal.
            Po dvoch sekundách úvah ho nedotknutý položila na stôl.
            Zdvihla viečka a prehovorila:
            „Teraz už chápem... že od mojich sedemnástich každý môj krok, každé moje rozhodnutie, pomaly ale isto smerovalo k odchodu z mesta... z ulice a z bytu, ktoré som dobre poznala... zo životného štýlu, aký som viedla.“
            Leontín si uvedomil, že teraz jej pre zmenu visí na perách, hoci sotva začala. Že pravdepodobne všetci visia na každom jej slove, pretože až teraz im došlo ako veľmi nepoznaná je. Prečo prišla? Aký život teda viedla, ak bol iný? Čo boli jej pohnútky k odchodu?!... Nikto už nejedol.
            Chrbticou mu prešlo mrazivé napätie. Nevedel si ho vysvetliť. Dnes v noci akoby na Sáru reagoval úplne inak ako dosiaľ. V istom zmysle reagoval ako kedysi...    
            „Rok predtým som totiž zažila osobnú tragédiu,“ pomaly pokračovala, „a práve v sedemnástich som sa prebrala zo všetkej tej hystérie, čo vôkol toho ... incidentu... vznikla... prebrala som sa zo šoku... zo zničeného prospechu v škole... a pozvoľna sa opäť stavala na nohy. Nikdy to však tak úplne neprestalo prežívať v mojej hlave. Deň čo deň.“
            Nakoniec sa predsalen krátko napila, iba preto, že jej vyschlo v hrdle. Nikto sa neodvážil ozvať a narušiť jej chvíľu. Očividne sa jej o „incidente“ rozprávalo ťažko. Postupne oči znova sklopila do taniera, akoby prehovárala sama k sebe.
            „Na strednej bol môj najlepší priateľ chlapec. Neboli sme prvá láska, bol naozaj len... priateľ. Skvelý priateľ. Jedného dňa sme sa učili u nás doma. Teda...“ – chcela sa pousmiať, ale nakoniec si len odfrkla. „Mali sme sa učiť, ale viac ako to sme sa bláznili a počúvali sme hudbu, ako typickí pubertiaci. Môj otec je policajt a... skrátka, chcel vidieť jeho zbraň. Boli sme sami a vedela som, kde ju máva. A... ako to povedať... neviem, čo som si myslela.“
            Zrazu si nervózne pošúchala čelo a zmĺkla. Pozorovali ju bez štipky predošlej veselosti. Každý už tušil ako veľmi zle asi ich teenagerská nerozvážnosť mohla dopadnúť.
            Sára sa rozhodla už to zo seba celé dostať.
            „Podržal si otcovu zbraň v rukách a asi si prišiel svetový. Smiali sme sa. Trochu ma vystrašil, keď si ju priložil k hlave, ale práve o to mu išlo. Spýtal sa – Je odistená? – Povedala som mu – Nie je ani nabitá – a vedela som, že keď je otcova zbraň doma, nebýva nabitá! Lenže v ten deň... skrátka bola.“
            Zdvihla pohľad. Oči sa jej neleskli. Svojim spôsobom ostala až bizarne stoická, avšak pri hlbšom skúmaní bolo jasné, že jej zmizla farba z líc a telo mala strnulé.
            Prešla si ich kamenné tváre a nehybné oči pohľadom.
            „Stlačil spúšť,“ dodala, čo už však ani nebolo potrebné.
            V duchu ešte dodávala, že vrieskala ako nejaké zviera a vôbec si nepamätá, či privolala ľudí sama, alebo susedia vyrazili dvere, keď počuli to neľudské vrieskanie. Lenže slová, ktoré mala odvahu vyslovovať sa jej už minuli. Jej príbeh už skončil. Čo dokázala povedať, už povedala...
            Viktória sa pohla prvá, keď si ústa zakryla dlaňou. Zhrozený Damián pomaly krútil hlavou.
            „Celý svoj život som odvtedy žila pod ťažobou toho dňa,“ pokračovala ďalej, mysľou presunutá o roky dopredu od svojho príbehu. „Navonok som vyzerala normálne a v rodine sa hovorilo, že som sa z toho už dostala, lenže čokoľvek som prežívala, môj priateľ bol neustále prítomný v mojom podvedomí. Moje prežívanie bežných udalostí bolo ako priľahnuté ťažkou zaprášenou komodou, moje vzťahy sa rozbiehali až bolestivo pomaly a pocit neúplnosti pri každom životnom úspechu ma umáral! Nakoniec som však pochopila, čo potrebujem. Došlo mi, že potrebujem zničiť svoje známe prostredie, že môžem byť oslobodená od minulosti, až keď zmením celý spôsob života a zmiznem kdesi veľmi ďaleko. Takže som sa po poslednom rozchode rozhodla predať byt v meste, zanechať vo firme prácu grafičky a viac sa venovať knižným ilustráciám a kúpila som si dom v Údolí, pretože popravde, o Údolí Krvavých Ruží som predtým ani nepočula. Lenže jedného dňa si moja kamarátka objednala na svadbu tucty najkrajších a najčervenších ruží, aké som kedy zočila. Voňali sladko a ťažko, zapĺňali spoločenskú miestnosť záplavou vášne a karmínu. Povedala, že sú z Údolia. A ja som netušila, kde to Údolie vlastne je... a prečo sa vašim ružiam tak darí... iba som cítila, že práve preto tu začnem žiť. Že vytrhám ešte aj konvalinky zo záhrady, pretože som ich zbožňovala a naučím sa milovať vaše ruže.“
            V obývačke sa rozhostilo ťaživé ticho. V krbe pukotal oheň. Okná zapraskali pod úderom vetra.
            „Nedokážem zo seba vydolovať nič hlbšie...,“ šepol Damián, „... je mi to iba ľúto. Úprimne ľúto. Za teba aj za toho chlapca.“
            Sára sa mierne uvoľnila a s pokývaním hlavy sa pousmiala.
            „Pomohol ti tvoj nový život?“ spýtala sa vážna Lujza.
            Prikývla. Jej úsmev sa dokonca zväčšil. Lujza jej ho smutne opätovala.
            Leontín ostal po Sárinom príbehu otrasený a zmätený, aj napriek paradoxu, že isté udalosti mu zrazu dávali súvis.
            „Takže preto je také ťažké skutočne sa s tebou zblížiť,“ náhle úplne spontánne prehovoril.
            Sára aj Viktória na neho rýchlo pozreli. Obe mali v tvárach vpísanú nemú otázku.
            Uvedomil si, čo práve vypustil z úst a nepokojne poposedol. Kútikom oka zachytil ako Viktória sťažka odtrhla pohľad od neho a zamyslene ním prešla na Sáru.
            „Chcel som povedať...,“ nervózne začal, ale Viktória ho predbehla.
            Opäť pozrela priamo na neho.
            „Vy dvaja ste spolu niečo...“
            „NIE!“ až podozrivo horlivo zo seba obaja vyrazili.
            „Nechcel by som byť teraz vo vašej koži, vy unáhlené teliatka,“ skonštatoval Damián a bez váhania začal konzumovať svoje cestoviny.
            „Teda... nie,“ jemnejšie zopakovala Sára, ale očividne zostala nesvoja. „Medzi mnou a Leom nikdy nič nebolo.“
            „No... Sára... ale ja už chápem, prečo si ma odmietla!“ neočakávane sa chopil slova skutočne opitý Tichomír a strhol na seba kompletný záujem, za čo mu bol Leontín, ktorý sa už začínal potiť od nervozity, naozaj vďačný.
            „Upokoj sa, Tichomír“ – Sára sa k nemu na stoličke prekvapene obrátila. „Uisťujem ťa, že nič nechápeš. Vôbec to s tebou nesúvisí.“
            Tichomír buchol dlaňou do stola, až zacinkali príbory. Damián s plnými ústami udivene vzhliadol od jedla a zabudol prežúvať.
            „Súperím s tvojim najlepším priateľom!“ vykríkol. „Napriek skutočnosti, že ani len netušíš... NETUŠÍŠ!“ – priklonil sa k nej, zatiaľ čo Sára sa odklonila a zotrela si z líca jeho sliny – „... čo všetko máme my dvaja spoločné. V tvojich očiach som málo výnimočný. Myslíš si, že okuliarnik, čo sa doma roky zašíval za počítačom, nedokáže zdolať tvoju minulosť a získať si ťa!“ – schmatol si vrkoč a ukázal ním na ňu.
            „Pozor, útočí vrkočom,“ zamrmlala Lujza a spolu s Viktóriou sa rozchichotali.
            Pravdou bolo, že nálada začínala byť po Tichomírovom výstupe zasa o čosi lepšia.
            Tichomír sa prudko postavil a Sára sa strhla.
            „Ty máš jeho!“ zreval. „Ale ja mám Teréziu!“
            „Táraš nezmysly! Akú Teréziu?“ – nechápala Sára a keď sa nad ňou opovážlivo zaknísal, ustrašene sa nad stolom prikrčila.
            On však iba schmatol plnšiu fľašu vína a s prudkou otočkou, kedy sa mu vrkoč takmer chytil nad rozmihotanými sviečkami,  divo vybehol z obývačky. O sekundu neskôr začuli ako dupe hore po schodoch a potom hlučné zabuchnutie dverí.
            Damián s úsmevom rozhodil ruky:
            „Každý sa u mňa hneď cíti ako doma.“       
            „Ničomu z toho, čo bľabotal, som vôbec nerozumela,“ ospravedlňujúco podotkla zdrvená Sára a čelo si podoprela rukou. „Len ma dnes pozval na rande a ja som odmietla.“
            „Áno, niektorým mužom to stačí na zruinovanie života,“ sarkasticky podotkla Lujza.
            Sára iba zaúpela do obrusu:
            „Nikdy som s ním neflirtovala.“
            Tak to osobne poznám – Leontína zrazu tvrdo zasiahla vlastná myšlienka. Siahol po víne a rýchlo si odpil.
            Damián zdvihol oči k stropu.
            „Len nech sa pokojne vyvracia v kúpeľni a vyspí v mojej obývačke. Prospeje mu to.“
            „Len aby sa nevyvracal v spálni a nevyspal v kúpeľni,“ zaškerila sa Lujza.
            Vymenili si s Damiánom dôverne pôsobiace úsmevy. Priklonili sa k sebe ramenami.
            „Chýbal mi tvoj zmysel pre humor,“ zrazu jej šepol do ucha.
            „Iba zmysel pre humor?“ dobiedzala s laškovne privretými viečkami.
            Ich ramená sa dotkli. Malíčky si zakliesnili do seba. Obdivoval jej ohnivé vlasy roztopašne sa uvoľňujúce z účesu.
            „Ty celá si mi chýbala,“ polohlasom dodal.
            „Stále sa budeme vídať málo,“ zčista jasna načrtla ich budúcnosť, no vyzerala spokojne. „Ale puto sa dá preciťovať aj na diaľku, vieš o tom?“
            „Rusalka,“ šepol Damián.
            „Zlatovlások,“ opáčila zvodným hlasom.
            Aj ich nosy sa dotkli.
            „Ešte stále sme tu!“ otrávene sa ozval Leontín. „A počujeme vás! Je mi nevoľno, ak to chcete vedieť!“
            „Nechceme...,“ podotkla Lujza, ani sa neotočila.
            Vymenili si s Damiánom krátky nežný bozk.

**********

23:30 hod.
Viktória sa dlaňami opierala o kolená a stojac v predklone zamyslene hľadela do hrubého skla rúry.
            Nakoniec sa predsalen odobral spraviť koláč a teraz pozorovala podlhovastý pekáč s rovnomerne sa zdvíhajúcim čokoládovo-banánovým cestom, ktoré sa zhruba o desať minút chystala poprepichovať vidličkou a preliať horúcim karamelom.
            Z obývačky sa ozýval tlmený rozhovor. Na parapete kuchynského okna horel rad roztekajúcich sa hrubých sviečok. Ďalšie nahradili jablká na keramickom podnose uprostred pultu. Nehýbala sa, sotva dýchala a keď z obývačky vykĺzol Leontín, jeho prítomnosť si uvedomila, až keď sa vedľa nej predklonil presne ako ona a sprisahanecky zašepkal:
            „Tichomírova priateľka je mŕtva“ – začula ho tesne pri uchu, no ani sa nepohla. „Vyzerá to na autonehodu, alebo čosi také. Práve jeho posledný vzťah pravdepodobne skončil smrťou, preto je pre neho natoľko fatálne, že sa odhodlal pozvať Sáru na rande a natoľko zdrvujúce, že ho odmietla.“
            Viktória vôbec nereagovala, dokonca oči ani na sekundu neodlepila od skla a ďalej zastretým pohľadom pozorovala tmavnúcu kôrku čokoládového cesta.
            Leontín len pootočil tvár a vzhliadol do okna nad drezom.
            Pri okne, tesne pri skle... natoľko, že by sa pravidelne zahmlievalo, ak by dýchala... stála mladá žena s planúcimi červenými očami. Na ramenách jej ležali zmoknuté vlasy, výraz mala bez emócií, akoby si vôbec nevšimla, že vonku leje. Široké a sivasté lícne kosti jej lemovali modrasté, v tme takmer čierne tržné rany, jedno obočie mala predelené otvorenou ranou a mrazivo ochabnuté a z čohosi, čo asi bývalo koženou bundou, ostali len visiace, vo vetre sa trepotajúce franforce. Sledovala Leontína prázdnymi karmínovými očami. Na ramene sa jej jemne mrvil obrovský zmoknutý havran  s fialkovými očami.
            „Ešte stále na Tichomíra občas dozerá,“ duto dodal.
            Mladá žena zrazu zdvihla ruku a s ukazovákom zdvihnutým do oblohy pomalým a opakujúcim sa pohybom ukazovala kdesi hore.
            „Ty si bol do Sáry zaľúbený?“
            Magický okamih prenosu informácií nečakane preťal Viktóriin zreteľný hlas.
            Leontín od prízraku chvatne odvrátil zrak a vystrel sa ako po vedre ľadovej vody. Prekvapene na Viktóriu vytreštil oči.
            „Čo si to povedala?“ vyrazil zo seba.
            Nerozumel, prečo je zrazu taký nervózny. Stačilo predsa iba povedať – Nie – a celú vec uzavrieť.
            Až teraz odlepila pohľad od vysvietenej rúry a nenáhlivo sa vystrela. Celým telom sa obrátila k očividne z miery vyvedenému Leontínovi a ticho, takmer trpezlivo, svoju otázku zopakovala:
            „Bol si do Sáry zaľúbený?“
            Pocítil v hrudi neadekvátne silný tlak. Čosi sa dralo na povrch.
            „Zaľúbený?“ – slovo, ktoré zopakoval, v ňom nakoniec samé odvalilo ťažký kameň, čo dosiaľ ležal na pocitoch, na ktoré akoby sa, odkedy bol s Viktóriou, nedokázal rozpamätať.
            „Bol si?“ mierne zatlačila a jemu neušlo ako pozorne si teraz prezerá jeho tvár.
            Lenže on zo seba nedokázal vysúkať nič aspoň trochu zmysluplné.
            V mysli mu zrazu vyvstal obraz samého seba ako v daždi šliape do pedálov bicykla, odhodlaný dostaviť sa na večeru, na ktorú ho Sára pozvala. Oživila sa tiež spomienka na prvý dojem, čo v ňom zanechala, keď ju s Lujzou po boku spoznal... na jej hebké krátke a takmer ebenové vlasy, čo sa na slnku podmanivo lesknú, jej vyrovnaný hlas, elegantné pohyby... všetko akoby preciťoval prvýkrát, aj keď tušil, že tomu tak nie je.
            „Neviem,“ nečakane iba šepol a ostal bez slov, nešťastne na Viktóriu hľadiac.
            Pretože mu bolo ťažko opísať čosi, čo si ani vtedy, v dobe pred azda milión rokmi, ktorá akoby mu až do dnešného dňa záhadne vyfučala z hlavy, nedokázal sám pred sebou priznať.
            A rovnako zaťažko by mu bolo klamať jej.
            Viktória sa po chvíľke len smutne pousmiala a prikývla.
            „Dobre... mohlo byť aj horšie.“
            Jej očividné sklamanie sa mu však zabodávalo do srdca.
            Cítil ako ho čosi vnútorne nabáda spraviť krok a objať ju, no len čo sa pohol, časovač na rúre cinkol. V napätí a vzdialenosti, čo medzi nimi zavládli, znel natoľko prenikavo, až sa obaja strhli.
            Viktória zhlboka vydýchla a rýchlo sa mu obrátila chrbtom.
            „Choď sa spýtať Damiána, kde má dezertné taniere,“ prehovorila nasilu živým hlasom.
            Leontín sa z kuchyne nečujne vytratil.

**********

00:00 hod.
Keď sa všetci s pochvalným mumlaním pustili do Viktóriinho koláča, z ich večere sa stala polnočná večera. V okamihu ako Leontín zaboril svoju dezertnú vidličku do karamelovej polevy vedel, že kdesi v Anastáziinom dome, ktorý je teraz Sáriným domom, obrovské kyvadlové hodiny spomínajú na svoje lepšie časy, v ktoré práve teraz dunivo odbíjali polnoc.
            Keď si vidličku vložil do úst vôbec nevnímal chuť. Zaryto hľadel do taniera a domnieval sa, že Viktória, sediaca hneď pri ňom, robí to isté.
            „Hráme ďalej,“ zrazu len tak mimochodom nadhodila Lujza.
            „Tvoja Hra na Pravdu už narobila dosť zmätku!“ so sklopeným zrakom zafrflal Leontín.
            Kútikom oka zachytil ako Viktóriina drobná rúčka kŕčovito zovrela servítku.
            „To najpodstatnejšie ešte stále nevyplávalo na povrch,“ nechala sa počuť Lujza a siahla po pohári.
            „Čo také, rusalka?“ nahrával jej Damián.
            „Nepokúšaj osud!“ zazrel po ňom Leontín, no odpoveďou mu bolo iba koketné žmurknutie blonďavého baristu.
            „Ale no ták!“ – Lujza všetko pustila a ruky zložila na obrus. „Tak jej to konečne povedzte! Je predsa jediná pri stole, čo vôbec nemá tušenia. Predpokladám, že Viki oboznámená je.“
            Leontín celý zmeravel a strašidelne pomaly k nej zdvihol svoje nepokojné zlaté oči. Sára zbystrila pozornosť, inštinktívne vycítila, že nadhodená téma sa týka jej. Všetci vlastne v očakávaní pozreli na Lujzu, ktorá očividne brala scénu, čo sa chystala z rozmaru rozpútať, na ľahkú váhu.
            „Lujza...!“ varovným tónom ju oslovil Leontín.
            Na sekundu v ňom zamrel dych. Ak na svetlo vytiahne jeho stigmu... priamo pred ňou...! Panebože, prečo mu to už teraz nie je jedno?!
            Lujza sa však obrátila priamo na Sáru, oproti ktorej sedela a dôrazne prehovorila:
            „Leo je médium! Vidí mŕtvych! Teda... nie že by z toho bol nadšený, oni ho sami vyhľadávajú, aby sa mohli kontaktovať so živými, alebo čo od neho vlastne chcú. Neviem presne, iba mi vždy bolo jasné, že ich veľmi nemusí. Mne samej pomohol. Vyhľadala som ho, pretože som túžila po kontakte s mŕtvym snúbencom. Andreas ho vtedy posadol, je to dosť dlhý príbeh. A vôbec nie je vtipný, ver mi. Dievča! Keby si prehľadala staršie výtlačky Života Medzi Krvavými Ružami, našla by si o ňom aj článok od miestnej novinárky! Dohodil jej manžela! Cez zosnulú tetu.“
            Sára na ňu dlho iba hľadela a nič nevravela.
            Teraz znova nikto nejedol. Leontín sedel ako prikovaný a doslova tŕpol. V jeho chorom pohľade sa odohrávala búrka. Ťažko sa mu podobné „búrky“ so svojimi očami tajilo.
            Vie to...! Je to vonku, Sára to vie!
            „Nie je ani zďaleka taký komerčný ako Madam Crn,“ podotkol Damián. „Mimochodom, viem to o Leovi roky.“
            „Kto?“ – konečne aspoň vydýchla, no evidentne jej vôbec nebolo do smiechu. „Čo to vravíte?“
            Zamyslene ich všetkých prešla prekvapeným pohľadom. Ustálila sa až na nešťastne sa tváriacom Leontínovi.
            „Aj Tichomírovi pomohol.“
            Keď sa znova ozval Damián pohľad rýchlo vrátila späť k nemu.
            „Áno, nachádzal sa kdesi medzi nebom a zemou. Niekto ho preklial. Ako to bolo, Leontín?“
            Leontín mlčal ako hrob. Jeho oči však hovorili za všetko – mal chuť preletieť stôl a pichnúť Damiánovi vidličku do hlavy.
            „Počkajte...,“ Sára si pochybovačne odfrkla, „Vy vravíte, že...“
            „Keď už sme úprimní, aj ja sama som tak trochu médium,“ nečakane sa chopila slova Viktória.
            Leontín na ňu nechápavo pozrel a s hrôzou si uvedomil, že sa uvoľnene usmieva. Akoby viedla obyčajnú spoločenskú konverzáciu.
            Prečo sa on cíti ako poznačený a ona...
            „Vážne?“ nadchol sa Damián. „Tri média v Údolí? Sme hádam paranormálne centrum?“
            „Madam Crn je šarlatánka!“ Leontín predsalen musel prsknúť.
            „Kto je Madam Crn,“ šepla úplne stratená Sára.
            „Počujem myšlienky mŕtvych,“ skromne dodala Viktória.
            „Gratulujem vám!“ rozžiarila sa Lujza. „Veď vy ste dokonalý pár!“
            „Neverím vám ani slovo!“
            Ich radosť náhle preťal Sárin zlostný hlas.
            Všetci oči sa upriamili na ňu. Tváre ostali zarazené.
            „Ak chceš, dokážem ťa s tvojím mŕtvym priateľom skontaktovať!“ vyrazil zo seba Leontín. „Hneď teraz!“
            Viktória mu venovala dlhý, spýtavý pohľad.
            Zabolelo ju, keď mu ušiel, pretože celý napätý hľadel priamo na Sáru, ktorá sa však čoraz viac mračila.
            „Neskúšaj to,“ ozvala sa Lujza. „Zabudol si ako ťa Andreas posadol?“
            Leontín ju však nezačul, jeho „ja“ sa až absolútne a mučivo sústredilo iba na to, aby mu Sára uverila. Zmocnilo sa ho obrovské vnútorné rozpoltenie – jedna jeho polovica vnímala iba Viktóriu a druhá mala v zornom poli výhradne Sáru. Veľmi mu záležalo na tom, aby ho nepovažovala za klamára.
            „Ďakujem ti veľmi pekne!“ Sára po ňom ostro vybehla. „Nepotrebujem hľadieť na jeho prestrelenú hlavu!“
            Leontín zmätene zaklipkal očami.
            „Prepáč,“ vydýchol, „chcel som iba...“
            „Čo?!“ – nečakane prudko vstala a schmatla červené víno.
            Chrstla mu ho do tváre.
            „Takže teraz si zo mňa až do rána budete robiť žarty?!“
            Viktória udrela dlaňami do stola a vstala rovnako rozzúrene.         
            Dievčatá sa prebodli pohľadmi, čo Leontín vnímal cez rozostrenú hmlu. Z očí si servítkou vytieral víno.
            Viktória konfrontačne zdvihla ukazovák a už už otvárala ústa na automatickú obranu Leontína, keď sa náhle kdesi z vonka cez bubnujúci lejak predrali nezreteľné výkriky:
            „... Sára! ... Milujem... MILUJEM ŤA, Sára...!“
            Všetko ešte podfarbil neidentifikovateľný kovový zvuk, čo sa rozliehal po okolí.
            Ozýval sa kdesi zhora... – Leontín sa v sekunde rozpamätal na prízrak Terézie, ktorá mu prstom naznačovala smer hore.
            Tichomírove vyvádzanie okamžite rozptýlilo neznesiteľne napäté obrátky, ktoré ich polnočná večera nadobúdala a tiež zlosť, čo sa medzi nimi začínala vyhrocovať. V rovnakej chvíli sa pohli, Viktória zobrala zo stola trojitý svietnik, ostatní sviečky z políc a rímsy, na baterku sa opäť zabudlo a ponáhľali sa na poschodie za Tichomírom.

**********

Chvíľu ho v panike hľadali po izbách, až kým neprebehli Damiánovou spálňou a neobjavili ho na balkóne.
            Jednu nohu mal prevesenú cez zábradlie a opovážlivo sa mu hompáľala nad zívajúcou prázdnotou nočnej záhrady, občas však do kovového balkónu kopol, čo vyvolávalo spomínaný zvláštny zvuk. Jeho ďalšiu aktivitu potom predstavovalo vykrikovanie na celé okolie:
            „MILUJEM ŤA, Sára!... Milujem ťa úprimne a ty si moje SRDCE!... pošliapala!“ – a nasledovali podobné nezmysly, ktoré obvykle ľudia v alkoholovom opojení vybľakujú.
            A noha, čo mu ostala v suchu pod vytiahnutou pruhovanou markízou, zhodila ďalšiu prázdnu fľašu.
            Primkli sa na malom balkóne pod strieškou k sebe, trepotajúce sa sviečky si clonili dlaňami a sprvu na opitého vykrikujúceho Tichomíra iba onemene civeli. Druhá polovica tela mu mokla v daždi.      
            „Okamžite sa oboma nohami vráť na našu stranu!“ zavelil Damián.
            Obával sa, že ak sa ho pokúsi schmatnúť môže sa zľaknúť ako kolibrík a „vyletieť“ do noci.
            „Milujem ťa, Sára!“ – rukou urobil teatrálny oblúk a takmer sa prevážil.
            Ich skupinka sa zborovo zavlnila v zdieľanom nepokoji.
            „Ja som tu!“ vykríkla Sára. „Vyznaj sa mi priamo, Tichomír a uvidíme, čo sa dá spraviť!“ vydesene naliehala. „Len si kvôli mne neubližuj, prosím!“
            Tichomír k nim konečne obrátil mokrú tvár.
            „Ja sa kvôli tebe nechcem zabiť, ja iba chcem, aby celé Údolie vedelo, kto som“ – heroicky si päsťou udrel do hrude. „Vychádzam z ulity!“
            „Tak to by si mal kričať skôr svoje meno, nie Sárine!“ neodpustil si Leontín.
            Tichomír na sekundu celý znehybnel. Venoval mu prekvapený výraz, po ktorom akoby celý zvädol.
            Chytil si vrkoč a vyžmýkal si ho.
            „To máš ale úplnú pravdu,“ akoby sám pre seba zamrmlal.
            Leontín prevrátil oči.
            „Vy IT špecialisti ste v praktickom živote naozaj nepoužiteľní!“
            „S vami, samotárskymi médiami, to tiež nie je žiadna sláva!“ odvrkol.
            Sára udivene zdvihla obočie.
            Čoraz viac sa spolu chveli od zimy.
            „Poď už dnu!“ netrpezlivo sa ozval Damián. „Pokojne ti otvorím ďalšie víno, ak chceš skončiť v bezvedomí, ale vypiješ ho zamknutý v komore!“
            Tichomír sa na ich uľahčenie po jeho výzve naozaj prikláňal do vnútra balkóna. Kým však zdvihol nohu na druhej strane, do domu zavial silný poryv vetra. Sviečky všetky do jednej zhasli a v náhlej čierňave zbadali už len obrys Tichomírovej postavy, ktorá sa opäť prevážila na druhú stranu.
            Z balkóna sa zniesli vydesené výkriky. Tichomír doslova zmizol. Priskočili k zábradliu a prilepení na sebe sa predkláňali do dažďa.
            Zbadali už len jeho dopad na kôpku pohrabaného rozmočeného lístia. Sprevádzal ho nepríjemný zvuk ťažkého žuchnutia.
            Neskôr mali všetci pocit, že v okamihu Tichomírovho šokujúceho dopadnutia sa doslova zastavil čas.
            Jediný Leontín však vedel, že jeho spomalenie tesne pred dopadom bolo reálne. 
            Od kôpky lístia, v ktorej teraz nehybne ležal, totiž odchádzal pochmúrny tieň, za ktorým viali franforce roztrhanej látky.

**********

Zo vzdialenosti od plota by pozorovateľ videl iba obrovskú tmavú masu, ktorá v zjavnej panike obehla dom. Tichomírov pád v nich totiž vyvolal obrovský šok, ktorý spoločne nielen prežívali, ale tiež v jeho skľučujúcom zovretí ostali zomknutí pri sebe a vyleteli spolu priamo do búrky. Ešte aj Taras, cítiac príval ich nervozity a strachu, prekonal svoj odpor k lejaku a nasledoval ich. Samozrejme, tentokrát nikomu nenapadlo zobrať si čo i len lampáš, takže vleteli do absolútnej tmy, ktorú pretínal iba vytrvalý striebristý lejak. Tak akosi podvedome sa však držali Damiána, ktorý ku kope lístia za domom mieril automaticky.
            Tmavá postava ležala na provizórnom prírodnom matraci nehybne.
            „Tichomír!“ skríkla Sára, vykasala si sukňu a nakoniec bola pri ňom prvá.
            Hodila sa k nemu na kolená, čo bolo teraz už aj tak jedno, pretože hneď ako prekročili prah domu, ostali do nitky mokrí.
            V tej chvíli oblohu prežiaril jeden z mála bleskov sprevádzajúcich dnešnú podivnú nočnú búrku a v jeho bielej žiare zbadala Tichomírove dokorán otvorené vydesené oči.
            „Och, vďaka Bohu, nepolámal si si väzy,“ vyrazila zo seba a aj keď stále ležal, vrhla sa mu okolo krku. „Si môj najlepší priateľ, Tichomír!“ s pevne zatvorenými očami mu šepkala do mokrých vlasov, zatiaľ čo jej líce horiace od horúčky zo zľaknutia omýval ľadový dážď. „Nedokázala by som žiť bez našich nekonečných kaviarenských debát, nedokázala by som žiť bez teba! Už nikdy by som nenašla miesto, kde by ma čakal pokoj v duši!“
            V tých okamihoch už pri ňom kľačali aj ostatní. Taras mu oblizol polovicu tváre, pri ktorej nemal nalepenú rozochvenú Sáru, ktorá možno medzi kvapkami aj plakala.
            Zarazený a takmer dokonale vytriezvený Tichomír, odtlačil Tarasov ňufák a spolu so Sárou zavesenou na krku sa s ochkaním súkal do sedu.
            Viktória si s uvoľneným smiechom prešla rukami cez vlasy. Každému jednému očividne spadol zo srdca balvan väčší ako Damiánov dom.
            „No čo, Ticho, prežil si klinickú smrť?“ – Damián ho dobrosrdečne potľapkal pod kolenom.
            Tichomír skríkol, až Sára uskočila a ubolene si zovrel členok.
            „Asi je zlomený,“ bolestivo zaúpel.
            Vzduchom zrazu preletela ruka a vlepila mu mokré zaucho. Tichomír sa zháčil a prekvapene stíchol.
            Opäť to bola Sára.
            „Buď rád, že si to odniesol len členok!“ – jej úľavu vystriedala zlosť. „To, čo si dnes vyvádzal, ťa mohlo stáť prinajmenšom vypláchnutý žalúdok a prinajhoršom vykrútený krk!“ – na diaľku do neho zabodla ukazovák. „Všetkých si nás mohol dostať do riadnych problémov, keby si v tej svojej depresii skonal na lístí pod Damiánovým balkónom! Absolútne popieram, čo som povedala. Už v živote ťa nechcem vidieť, Tichomír!“
            Vyskočila na nohy a rozbehla sa do dažďa. Zmizla kdesi za stenou domu.
            Leontínovi na rameno dopadla Damiánova ruka.
            „Nemám kľúče. Nedovoľ, aby zabuchla dvere!“
            Leontín sa okamžite rozbehol za ňou.
            V temnote, čo dosadla na celé Údolie, si prakticky nedovidel ani na koniec nosa, ale sledoval Tarasa, čo bežal napred. Keď obehli dom, práve psie telo, čo vrazilo do už už sa zatvárajúcich dverí, zabránilo vymknutiu.
            Leontín schmatol okraj dverí a vošiel do chodby, kde sa už jeho verný boxer otriasal.
            Zaistil pootvorené dvere šamlíkom.
            „Dobrý chlapec“ – potľapkal psa, ktorý ani netušil za čo ho chváli, po chrbte.
            Napriek pootvoreným dverám v dome zavládlo relatívne ticho. Oziabané ruky a tričko lepiace sa mu na hruď mu objalo láskavé teplo. Predsa však nestačilo a chvíľu ešte drkotal zubami.
            Napriek tomu však vedel, že sa musí obrátiť a vrátiť do lejaku, kde je stále jeho Viktória.
            Napriek tomu však spravil zopár váhavých krokov do obývačky.
            Sára mu stála chrbtom. Pri kozube. Zo šiat jej kvapkala voda priamo na podlahu. Zdalo sa, že si to ani neuvedomuje. Hlavu mala sklonenú a ruky skrížené. Iba predpokladal, že si jednou frustrovane masíruje čelo.
            Oheň v kozube, aj sviečky na rímse, dotvárali ju samotnú, odetú v šedých šatách, ktoré po zmoknutí ostali takmer čierne, na pohľad pochmúrnejšou.
            Zrazu nedokázal odísť.                          
            Hľadel na jej starosťami sklonený chrbát a túžil povedať čosi, čo by ju utešilo. Stál bledý a nehybný ako prízrak, no pozoroval ju takmer žiadostivo. Neuvedomoval si svoju chtivosť v očiach. Sám seba by sa zľakol, keby ju na sebe spoznal.
            A skôr ako prehovoril, ozvala sa ona, hoci vôbec nezdvihla hlavu, ani sa neotočila.
            „To všetko...,“ slabo zašepkala, „... všetko o tebe... je to pravda, však?“
            Celý čas vedela, že tam je.
            „Tebe by som nikdy neklamal,“ ticho prehovoril.
            Cítila, ako veľmi úprimne k nej prevráva.
            Mysľou jej však preletel znepokojivý obraz obesenca, čo sa na jeden pominuteľný okamih zjavil v jej záhrade.
            Prešla ňou zima.
            Nechcela si ho spájať s výjavmi smrti.
            Nie jeho...!
            Leontín opatrne vkročil do obývačky.
            Ak by na neho hľadela, v istom okamihu by zbadala červenkastý výboj, ktorý mu orámoval celé telo.
            V nečakanom pocite slabého závratu na chvíľu privrel oči a zastal. Jeho svetelný, tmavo-bordový obrys, sa oddelil od jeho tela, klesol k podlahe a akoby sa pod ním otvorila zem... zmizol.
            Leontínove vnútro zaplavili rozporuplné pocity hraničiace s láskou, ktorú k Sáre z čista jasna pocítil. Jeho láska bola krehká a nezreteľná. Čosi ako príťažlivosť a oddanosť zároveň.
            Keď znova otvoril oči, sama pri ňom stála a sledovala ho. Cez vôňu mokrého lístia cítil aj jej parfum. Vytváral dojem vlhkého ihličia so štipkou rozmarínu. Vôňa Viktoriáncov...
            Bola tak blízko, až ho takmer vydesila.
            „Niečo k tebe cítim, Leontín,“ šepla.
            Nebola šťastná, ani nevyzerala, že to vôbec chce cítiť.
            „Neviem ako sa s tým vyrovnať.“
            Možno keby otvoril ústa, povedal by jej to isté. Obával sa, že by sa tak stalo. Netušil, čo sa vlastne deje a či by jej opatrné vyznanie naozaj opätoval. Ale veľmi sa bál, že áno.
            Rovnako ako sa obával sám seba, keď privieral viečka a jeho nezreteľná, túžbou podfarbená obdivná láska, ho primäla skláňať sa k nej.
            Sára sa nedokázala brániť.
            Ich pery sa dotkli a pomaly, neisto sa pobozkali. Položila dlane na jeho ramená. Ich bozk sa prehĺbil, bol horúci a v istom zmysle trýznivý. Chutil po daždi a pocite viny.
            Objal ju okolo pása.
            Keď buchli vchodové dvere, rýchlo sa od seba oddelili. Obaja pozreli k dverám.
            Lujza a Damián, ktorí z oboch strán podopierali Tichomíra so svetrom oblepeným lístím, na nich zarazene pozerali.
            A pred nimi, medzi dverami do obývačky, stála Viktória.
            Spustil ruky zo Sárinho drieku, akoby sa popálil. Sára v rozpakoch odstúpila.
            Viktória sa bez slova obrátila a vbehla späť do chodby. Dvere sa opäť zatresli.
            „Počkaj!“ vykríkol.
            Keď sa pohol, obomkol ho pocit, akoby sa prebral z bezvedomia. Začínal si plne uvedomovať, čo vykonal.
            Prebehol popri zamĺknutej trojici, strhol z vešiaka svoju bundu a vybehol späť do dažďa za Viktóriou.

**********

Leontín vyletel za ňou. Šmýkal sa na mokrej tráve, ale snažil sa nespomaliť a sledovať v tme odlesky, čo robil jej kabát do dažďa.
            V hlave sa mu horúčkovito premietali všetky spoločné chvíle, celý nový život, do ktorého s ňou vstúpil – život so zaspávaním v náručí, spoločnými raňajkami a príjemnými myšlienkami, čo mu nedovoľovali nerušene snoriť po vzácnych knihách – a to všetko možno práve nerozvážne zahodil vzplanutím k Sáre!
            Vzplanutie ho prekvapilo, ba až šokovalo svojou náhlosťou. Vlaste cítil, že sa na neho „rozpamätal“, akoby ho uvoľnili z akejsi mozgovej cely, čo ho dosiaľ od citov k Sáre oddeľovala. Lenže na druhej strane tu bola jeho sladká, usmievavá Viktória a narastajúci pocit paniky pri pomyslení, že sa navždy obral o jej nežnosť a chápavosť. O driemania nad knihou, z ktorých ho zobúdzali jej hebké dotyky, pretože vždy keď prešla okolo musela ho pohladkať po čele... Preboha a on je vykonal toto! Zachoval sa nevďačne, kruto!
            „Prepáč!“ neovládol úzkosť a vykríkol do zavýjajúceho vetra a temnoty. „Už nikdy to neurobím!“
            Viktória zarazene zastala. Po okamihu váhania sa obrátila.
            „Máš pravdu! Nikdy si to nemal urobiť!“
            Dobehol k nej a bez rozmyslu sa vrhol do blata na kolená. Vzhliadol k nej cez potoky dažďa, čo mu stekali po tvári a zbadal jej v očiach len koncentrovanú zlosť.
            „Naozaj ti stačí iba na sekundu sa s ňou ocitnúť osamote, zopár sviečok a víno a hneď si na nej prilepený?!“ – nekričala, len trýznivo sklamane konštatovala. „Ako si mohol, Leontín, si to predsa... TY! Môj Leo! Ešte dnes sme prežívali svoju Zimnú Rozprávku a zrazu ani neviem ako veľmi si bol úprimný.“
            „Milujem ťa!“ zúfalo zo seba vyrazil. „SOM úprimný!“
            Kedysi ani len netušil, že tie slová raz vysloví, akosi sa k jeho ľuďom sa strániacej povahe nehodili a teraz mu išlo rozhodiť hruď rozrušením ako túžil vytesať ich do kameňa.
            „Nikdy si mi nepovedal, že bola... že je!... podstatná! Domnievala som sa, že ma nemá rada, pretože jej prídeš atraktívny, ale neprejavil si jej záujem. Že je to jednostranné!“ – dlaňami si obtrela mokrú tvár. „Ach, aká sprostá som bola...“
            „Spanikáril som! Bol som nervózny! Nešlo o ňu, ale o teba...!“
            Nahnevane otvorila ústa, zatiaľ čo Leontín urýchlene siahol do bundy. Poryv vetra jej z tváre odvial zmoknuté vlasy.
            „Ako to môžeš...!“
            „Dnes som ťa chcel požiadať o ruku!“ horlivo dodal.
            Pred Viktóriu sa zjavila otvorená škatuľka potiahnutá červeným zamatom.
            Zmĺkla a zalapal po dychu.
            „Zdá sa... že som si čosi nahováral... iba preto, že som nezvládol vlastnú... nervozitu...,“ zrazu zo seba vysúkal už o čosi ostýchavejšie.
            Viac svojsky.
            Jej oči sa teraz sústredili na prsteň jagajúci sa do búrlivej noci. Hnev a ublíženie v nich konečne vystriedalo aspoň prekvapenie.
            Jedna časť tenkého zlatého krúžku bola posiata rôzne veľkými, no stále nežne drobnými, očkami zirkónu.
            Typický Leo... – náhle si v takmer nadpozemskom tichu, čo sa v nej páperisto a chvejivo rozlialo, pomyslela – Ani mu nenapadne vybrať tradičný prsteň s jediným veľkým kamienkom.
            Čím ďalej na prsteň hľadela, tým prenikavejšie teplo ju začínalo obostierať, hoci doteraz jej telo krehlo zimou.
            „Vydáš sa za mňa?“ spýtal sa jej, kľačiac nie na jednom, ale na oboch kolenách a skoro až prosebne k nej vzhliadal.
            Viktória ako začarovaná sama siahla po prsteni a pomalým pohybom si ho navliekla.
            Stále fascinovane pozerajúc na trblietavé očká slabo prikývla.
            Kým si však vydýchol, ohromene sledoval červenkasté iskričky, ktoré sa vytvárali vôkol jej postavy. Zjavne si ich neuvedomovala. Rovnako netušila o karmínovom tieni, čo sa od nej oddelil a vstrebal sa do mokrej hliny.
            „Viki...,“ šepol, „... zdá sa... že sa nám dnes čosi deje...“
            Cez lejak nezačula jeho tichý hlas, no zrazu na neho priamo pozrela a uvedomenie, čo sa jej zračilo v očiach, ho razom umlčalo.
            „Sme spolu sotva trištvrte roka...,“ zneistene prehovorila.
            Náhle si prsteň chvatne stiahla.
            Ocitol sa mu priamo pred očami. Vracala mu ho – mal pocit, akoby ho ktosi tupo udrel do hlavy. Nechcelo sa mu veriť, že sa mu zásnubný prsteň ocitá v dlani.
            „Ako si vôbec obaja môžeme byť istí, že to, čo sa práve odohralo so Sárou, je len výsledok tvojej nervozity?“ spýtala sa.
            „Neopúšťaj ma...,“ iba zhrozene šepol.
            „Neopúšťam ťa. Milujem ťa,“ trpko dodala. „Ale teraz sa za teba nevydám. Ty a ja si zaslúžime najprv preskúmať, či sme spolu zo skutočnej lásky, alebo ide len o mágiu, čo v sebe nosíme. Sám musíš uznať, že naše schopnosti do seba zapadajú ako ozubené kolieska. Priťahujú sa.“
            Rozčarovane zacúvala a obrátila sa na odchod.
            „Doteraz ti nikdy nenapadlo pochybovať preto, že sme... iní!“ ešte poslednýkrát sa nešťastne pokúsil zvrátiť svoju situáciu.
            Zachrániť svet, ktorý si obľúbil...
            Na krátko sa pootočila.
            „Možno zo mňa predsalen hovorí aj hnev!“ priznala. „Pravdu povediac, bola by som rada, keby si mi zaklopal na dvere až po tom, čo si doriešiš svoj malý problémik so Sárou!“
            Zamračila sa na neho a rozbehla sa k bráne.                                  
            Leontín zostal zložený na zemi. Beznádej, v ktorej sa topil, mu sprvu nedovoľovala čo i len sa pohnúť.
            Ani si neuvedomoval, že lejak konečne prechádza do normálneho dažďa a aj ten pozvoľna ustáva.
            Pozdĺž ulice sa rozsvietili nočné lampy.

**********

00:42 hod.
Madam Crn stojaca uprostred svojej tmavej izby nožnicami prestrihla poslednú tmavú stuhu, ktorá spájala dve hrubé červené sviece a s povzdychom ich odložila do stredu sviečkového kruhu. Belostné plamene posledných sviec sa zrazu sfarbili do červena, vyšľahli do výšky a zhasli. Presne ako ostatné červené sviečky na kartovom stolíku, po dvojiciach pospájané čiernymi stuhami.
            Nekonečne dlhý rituál, ktorý musela celú noc opakovať, až kým každá dvojica nezhasla po vyšľahnutí červených plamienkov, ju doslova omámil.
            „Ich nadpozemské puto je definitívne pretrhnuté,“ sucho oznámila.
            Nemala zo seba dobrý pocit. Lenže nedokázala odmietnuť. Príliš sa bála. Za svoju kariéru sa jej podarilo privolať len mizivé odlesky ľudí zo záhrobia – chvejivé a takmer nemé. Zásluha, že sa v jej čiernej izbe naposledy objavil Edmund, ktorý terorizoval Údolie, prislúchala ďalším dvom silným médiám, čo sa u nej vtedy zastavili.
            Lenže v tento večer ju prvýkrát oslovil sám prízrak. Prehovoril na ňu z dlhého zrkadla, keď sa chystala rozviazať si mašľu na blúze a prezliecť sa do županu s ružovým perím. Túžila sa pred dažďom s tarotovými kartami a aroma-lampou utiahnuť rovno do postele.
            Nielenže duch jasne a rozhodne vyslovil svoju žiadosť, ale prepožičal jej hmotným rukám toľko energie, až pri rituály vyrazila poistky prakticky v celom Údolí.
            Nervózne pozrela do okna. Cez škáru, čo vytvárali ťažké čierne závesy, prenikala oranžovkastá žiara pouličných lámp, ktoré už znova svietili. Dážď sa menil na mrholenie.
            Pred duchom, ktorý disponoval toľkou silou a zveril jej ju, sa skrátka triasla bázňou. Nevedela ako slušne odmietnuť a neprivolať na seba kliatbu.
            „Stále si nie som istá, či máme právo niekomu zasahovať do života,“ odvážila sa opatrne namietnuť.
            Ešte vždy mohla na stuhách vytvoriť pevné uzlíky.
            Obrátila sa k bordovému kreslu pod ponurým zátiším kvetov, ktoré však predsalen vytváralo jediné farebné akcenty v izbe.
            V kresle bolo opreté guľaté zrkadlo s modrým rámom. Zrkadlila sa v nej časť jej samej – dáma v širokých nohaviciach s vysokým pásom, akoby ani nepochádzala z aktuálneho storočia a práve ona bola tou mŕtvou. Lenže cez jej obraz sa prelínala prísne pôsobiaca tvár starej ženy. Zrenice mala stemnené znepokojivou červeňou.
            Keď sa na ňu Madam sústredila, jej vlastný odraz načisto zanikal.
            Akoby hľadela iba na ženu.
            V tých okamihoch vyzerala presne ako samotný portrét v okrúhlom ráme, čo visel nad Leontínovou posteľou.
            Bola to jeho stará matka.
            „Moja dcéra si myslí, že si to chlapec dokáže vyriešiť sám“ – keď prehovorila, znela celkom jasne, akoby sa skutočne nachádzala v miestnosti. „Ale vnuk sa k ničomu nemá. Je zaslepený a bol by zaslepený do konca života! Ich magické puto sa pretrhlo! Až teraz sa ukáže, či sa naozaj ľúbia. Stanú pred sebou takí akí sú, bez príkras, bez omamného kúzla všade prítomnej smrti. Každý muž v našej rodine si zaslúži nájsť svoje skutočné šťastie. Obzvlášť môj vnúčik.“
            Jej hlas však pri slove „vnúčik“ vyznel rovnako autoritatívne ako na začiatku monológu.
            „Tvoju pomoc si cením,“ povýšene podotkla Leontínova stará matka. „Časť svojej sily ti zanechávam. Jednoduché obrady sa už nikdy neminú účinku.“
            Prízrak sa rozplynul a zanechal v zrkadle iba odraz vyčerpanej Madam Crn.
            Oprela sa o kartový stolík.
            „Ženy! Matky! Staré matky! SVOKRY!“ znechutene vymenovala príslušníčky svojho rodu. „Vždy musíte do všetkého strkať nos!“
            Po chvíľke prešla ku kreslu a s úľavou zrkadlo obrátila lícom k operadlu.

KONIEC
           


 mini-séria: ČIERNY LEO VII.
BAROKOVÝ PRÍZRAK

            „Podaktorí ľudia majú vo väčších mestách výnosný biznis s Motivačnými prednáškami. Ale ty! Ty by si mohol viesť do dokonalosti vyšperkované Demotivačné prednášky! To by ti išlo od ruky!“
            Damiánov dobre naladený zvučný hlas sa niesol nad ich husto zasneženými záhradami noriacimi sa do mrazivého ranného ticha. Aj koniec januára bol magicky biely a studený.
            Leontín sprvu nereagoval. Damián v rukách držal dva hrnčeky kávy – modrý a zelený – a pod pazuchou zasa miestne noviny, pretože sa domnieval, že by ho istý článok v Živote Medzi Krvavými Ružami mohol zaujať.
            Leontín však vo svojom tartanovom župane a čižmách aj naďalej ležal tvárou zaborený v snehu a nehýbal sa. Z ľadovej periny trčala čierna čiapka s brmbolcom a vlnkovito natiahnutý šál, čo pôsobil ako odviaty. Taras ho oňuchával ako mŕtvolu.
            Od Damiánových úst sa zniesla para po ťažkom povzdychnutí. Sekundu ho pozoroval, potom len podotkol:
            „Keď sa o týždeň vrátim z mesta od Lujzy, budeš tu ešte stále ležať?“
            Takže toto sa z neho stalo po osamelých Vianociach a osamelom Novom Roku, hoci kedysi mu nič z toho neprekážalo.
            Vyhýbal sa Sáre. Sára sa vyhýbala jemu. Aj ublížená Viktória sa na neho nedokázala ani pozrieť. On sám sa jej stránil. Po ich čase na jeho „doriešenie svojich vecí“ sa aj bez slov vykľul neoficiálny rozchod a Leontín sa stal svojou najbizarnejšou a najpesimistickejšou verziu samého seba.
            Čiže sa tak trochu vrátil k svojej pôvodnej povahe... – s istým odľahčením si pomyslel blonďavý barista v modrom svetri a práve keď si odpíjal aspoň zo svojej kávy a Leontín konečne aspoň zdvihol snehom vyštípanú tvár z vyhĺbeného snehu, doľahlo k nim vržďanie, ako sa ktosi cez záveje po nočnom snežení snažil utekať.
            Damián sa spoza plota zvedavo natiahol. Čo chvíľa už počuli aj namáhavé odfukovanie a zočili známu šticu hnedo-ryšavých vlasov.
            V Údolí sa poznali takmer všetci a mladý muž, čo udýchane vrazil do Leontínovej bránky a preletel cez ňu, bol recepčný z hotelu Terra. Leontín s ním ako pubertiak roznášal plátok, čo Damián stále držal pod pazuchou.
            Aj keď to vyzeralo naozaj podivne, Oliver sa ani na sekundu nepozastavil a vrchol sa do snehu ku gániacemu mladíkovi.
            „Sme zatvorení... zatvorení...!“ rozrušene zo seba vyrážal a kmásal ho za rukáv župana. „Absolútne zatvorení... a prázdni... a... a ráno! Ráno do mňa ktosi neviditeľný pohádzal náš čínsky servis! CELÝ čínsky servis!“
            „Hovoríš o tom, ako u vás v hotely straší?“ náhle sa všetečne ozval Damián a obrátil sa k Leontínovi, ktorý sa ako omámený pozbieral zo snehu a potom do neho zamračene dosadol a zostal tak. „Leo, práve som ti chcel ukázať noviny. Je v ňom článok o tom ako sa z hotelu Terra behom dvoch týždňov stalo vyľudnené miesto duchov. Všetci hostia tvrdia, že ich po nociach mátali prízraky. Písala ho Berenika Romerová-Olivierová. Strávila v hotely jednu noc a prisahá, že na ňu o polnoci prehovoril portrét.“
            Leontín mal zvesené ramená a nakrivo čiapku. Ignoroval.
            Energický Oliver sa na sekundu zarazil, ale po Damiánovom monológu usúdil, že bude tiež zasvätený do Leontínovej výstrednosti, pretože hneď na to opäť spustil do jeho červenolícej a apatickej vymrznutej tváre.
            „Po Údolí sa už od dávna povráva, že máš... že máš isté schopnosti... asi odvtedy, čo Berenika písala článok priamo o tebe... odvtedy sa hovorí... že by si dokázal... nadviazať kontakt?“ neisto pri otázke zatiahol.
            Na klebety je Oliver varený pečený – pousmial sa Damián. Nezakryte si ranné divadlo užíval.
            „Leontín, teraz som v hotely načisto sám. SÁM! Majiteľ ma poveril úlohou vyhľadať ťa  a vyriešiť problém!“ – Oliver prosebne zopäl ruky a hoci bol jeho rovesník, pôsobil ako ustráchaný 12 ročný ryšavec. „Leo, prosím! Pomôž mi vyhnať tie strašidlá! Sú skutočné, prisahám! Na vlastné oči som videl otvárajúce sa skrine a zrkadlá pokryté ľadovým srieňom vo vykúrených izbách. A...“ – vytreštil hnedé oči, „... z duchov mám hrôzu!“
            „Aj ja mám z duchov hrôzu,“ konečne flegmaticky prehovoril.
            „Nie, Leo, nemýľ si pojmy,“ skočil do toho Damián. „Ty z nich cítiš znechutenie.“
            Leontín sa preplazil k plotu a konečne sa vytiahol do stoja, aby mohol do skrehnutých rúk prijať horúcu guľatučkú šálku.
            Odpil si a hneď sa cítil o čosi viac živý. Ale nechal si to pre seba.
            Znepokojený Oliver sa k nemu priblížil. Z rozopnutého kabáta mu vykúkala čierna vesta a zlatý motýlik. Uniforma recepčného. Mal svoju prácu rád. Keďže hotel mimo sezóny prenechával priestor aj pre rôzne miestne akcie – ako Kávový Festival a podobne – vedel prakticky o všetkom, čo sa medzi ľuďmi v Údolí dialo a prepieralo.
            „Však mi s našou nočnou morou pomôžeš?“ zúfalo sa spýtal.
            Leontín mal viečka sklopené k brazílskej káve. Iba nevýrazne pokrútil hlavou a ďalej ju sŕkal. Oliver bezradne spustil ruky.
            „Och, prosím ťa, zober si ho na týždeň do hotela,“ prehovoril Damián. „Idem k priateľke a potrebujem, aby mi ho niekto zalieval, inak zhynie.“
            „K tej ryšavej z veľkomesta?“ hneď sa chytil Oliver.
            Damián sa zasmial.
            „Tebe vážne nič neunikne.“
            „Kedysi bola ubytovaná u nás...“ – pohodil hlavou k Leontínovi zaobalenému do introverzie. „Rád by som, ale ako vidím, ešte stále sa z toho rozchodu nespamätal.“
            „A ona?“
            Leontín pri pití kávy primrzol a nastražil uši. Potom sa opäť napil a nikto si jeho zaváhanie nevšimol.
            Káva zrazu chutila po mokrej zemine...
            „Akoby ani nevychádzala z múzea. Vraj stále len čosi skúma a chodieva domov až k večeru.“
            „Smutné,“ podotkol Damián a vrátil sa k predošlému. „A teraz sa na neho otoč a povedz mu – Leo, keď sa presťahuješ do nášho hotela, dovolím ti vybrať si akýkoľvek skvost z našej historickej knižnice.“
            Oliver sa k nemu odhodlane zvrtol.
            „Leontín, šéf ma síce zabije, ale keď sa presťahuješ do nášho hotela, dovolím ti vybrať si akýkoľvek skvost z našej knižnice.“
            Leontín na neho svojimi podivnými žlto-hnedými očami konečne pozrel. Prenikavo.
            Lenže mlčal.
            Oliver s povzdychom prevrátil oči.
            „Tak dva... dva skvosty.“
            Leontín sa obrátil a šuchtavo sa s kávou vliekol smerom k domu. Oliver v panike čosi nezrozumiteľne zahabkal, ale Damián sa iba samoľúbo usmial.
            „Neboj sa. Ide sa zbaliť.“
            O dvadsať minút zistil, že Damián mal pravdu.

**********

Hotel Terra býval kedysi skutočným, obývaným barokovým sídlom, preto mu aj naďalej zachovávali jeho historický ráz. Izby boli zariadené v barokovom štýle – replikami, ale aj menšími kusmi pôvodného nábytku – a v odľahlejšej časti si stále udržiavali dva autentické salóny a knižnicu, do ktorých verejnosť bez sprievodu nemala prístup. A práve salónmi ho teraz Oliver sprevádzal, obsiahlo mu vysvetľujúc históriu sídla a delikátnu krásu dobového nábytku. Očividne bol pre svoje pracovisko nadšenec. Rozohnene rozhadzoval rukami v snehobielej košeli a nažehlenej veste, zatiaľ čo Leontín sa za ním bez slova vliekol ako ponurá postava v čiernom roláku a vety, ktoré by ho inokedy zaujali, teraz skrátka vypúšťal.
            Podobné výklady mu zakaždým, keď ju prišiel navštíviť do múzea, dávala Viktória...
            Takmer ho z nečakanej spomienky striaslo, keď sa za Oliverom sunul do druhého, tzv. „zlatého salónika“.
            Oliver sa k nemu obrátil a poukázal na klenutý strop, lenže aj Taras, ktorý svojou prítomnosťou dostal výnimku, prejavil viac zaujatia. Zdvihol hlavu a zastrihal hnedými ušami, zatiaľ čo Leontín očami iba neprítomne kĺzal po barokovom stole s pozlátenými zabolene zahnutými nohami, pri ktorom stáli dve kreslá čalúnené zlatistým brokátom.
            Keď sa zbadal v dlhom zrkadle s prekombinovaným zlatým rámom, takmer ničím sa nelíšil od portrétu bledého šľachtica, čo mu visel za chrbtom. Na obraze mal celé telo – muž stál mierne pootočený bokom, odetý v čiernom, až sa takmer vnáral do tmavého pozadia, iba široký golier s čipkou, čo v baroku konečne vystriedal zväzujúce okružia, bol belostný... belostný ako jeho tvár, či jeho nažltnuté svetlé oči bez výrazu. Leontín sa mierne pootočil a náhle pred ním stál v rovnakej póze ako bol zachytený a uvedomil si, že je jeho modernou verziou – s oholenou tvárou a v úzkom kabáte, s čiernymi džínsami s retiazkou a rozodratými kolenami.
            „Aj ty si pre nejakú dámu beznádejne stratil hlavu?“ spýtal sa ho. „Volala sa Sára?“
            „Eéé... vravel si niečo?“
            Leontín sa ani len nestrhol, iba tvár pomaly pootočil na zmäteného recepčného. Chvíľu na seba hľadeli – jeden spýtavo, druhý trochu rozorvaným hlbokým pohľadom.
            Do vzniknutého ticha sa zrazu ozvalo ostré cvaknutie. Široké drevené dvere vedľa zrkadla sa s nepríjemným vrzgotom pootvorili.
            „Prievan!“ vyrazil zo seba Oliver a zamračil sa. „Šéf pred odchodom zasa zabudol zatvoriť balkón.“
            Doslova cez miestnosť prebehol a zmizol za dverami.
            Leontín si už stihol všimnúť, že Oliver má vo zvyku pohybovať sa rýchlo, ba až zbrklo. Vzhľadom na jeho depresívnu pomalosť spolu asi pôsobili komicky.
            Jeho pozornosť upútalo zatrepotanie o sklo.
            Otočil sa do jedného z vysokých okien, ktoré mali zvonka prekrásne hladké segmentové frontóny a jeho zrak spočinul na obrovskom havranovi, ktorý ho z druhej strany nehybne pozoroval fialkastými očami. Na lesklé, uhľovo-čierne perie, sa mu znášali mäkké snehové vločky.
            Je prítomný... – stroho si pomyslel Leontín.
            Keď začul ako Oliver napochodoval dnu, iba duto podotkol smerom k prízračnému zvieraťu:
            „Balkón bol zatvorený, však?“
            Keď na Olivera obrátil tvár, mládenec sa k nemu rozochvene blížil a roztržito prikyvoval. Na citlivej pleti ryšavca mu vyskakovali bordové škvrny z rozrušenia. Schmatol Leontína za golier kabáta a nedbal, že jeho boxer okamžite zavrčal, zatriasol ním.
            „Prosím ťa, Leontín!“ – skutočne bol vydesený. „Urob, čo sa dá, aby sme mali svätý pokoj! Ak sa preberieš z letargie, do konca týždňa ti budem robiť osobného komorníka, sľubujem!“
            Leontín prekvapene zaklipkal očami.
            Začul, ako sa za ním zatrepali havranie krídla – prudko a silno – až zaševelili o tabuľkové okno.
            Oliver s drobnou úľavou zachytil, že konečne začína pôsobiť o čosi menej apaticky.

**********

Taras si hneď našiel svoje miestečko na malom staromódnom koberčeku pri čierno zlatej širokej posteli, ktorá pôsobila až únavne prečačkaná. Stála na čiernych zaguľatených nohách, ktoré mali zlatom namaľované náznaky pazúrov, čelo mala vysoké a tiež temné, no jeho oblúk tvorili zlaté lístky, akoby vyrastajúce z dreva a zo štyroch rohov sa do výšky týčili robustné špirálovité stĺpy zakončené okrídlenými anjelskými hlavami. Cez posteľ bola prehodená plachta a vankúš z bordového damasku. Namiesto nočných stolíkov stáli po oboch stranách stoličky čalúnené rovnakým materiálom.
            Oliver vyhlásil, že mu dal najlepšiu izbu.
            Leontín, s rukami vo vreckách džínsov, postával uprostred rozľahlej miestnosti a rozhliadajúc sa musel uznať, že na tom niečo bude. Na krémových stenách so širokou bielou lištou viseli elipsovité portréty šľachticov v parochniach, pri stenách stáli skrine z nalešteného tmavého dreva a aby bol dojem dokonalý, za oknami priamo rozprávkovo snežilo.
            „Tak čo odo mňa chceš?“ náhle prehovoril do podivného ticha rozliezajúceho sa po vyľudnenom hotely.
            Mĺkvo rozhodne pôsobilo neprirodzene.
            Zopár sekúnd počkal, iba očami skúmal steny a tmavšie miesta, či nezahliadne náznak mŕtvolnej šede, či odlesk tmavo-červených očí... no odpovede sa nedočkal.
            Obrátil sa k jednému z tabuľkových okien lemovaných oblúkmi ťažkých bordových závesov zviazaných čiernou stuhou.
            Za sklom sa rozprestierala mrazivá bieloba. Vločky boli veľké a páperové, k zemi sa znášali až lenivo pomaly a s jemným magickým ševelením.
            Leontína výjav nečakane zlákal. Pomaly k oknu pristúpil, zatiaľ čo parkety charakteristicky praskali. Keď vyhliadol do nečakane krásnej barokovej záhrady za hotelom, spoly sa strácajúcej pod hlbokým snehom, zmocnil sa ho dojem, že teraz v celom Údolí niet opustenejšieho miesta ako je práve hotel Terra.
            Vlastne som sa ocitol na tom najvhodnejšom mieste – clivo si pomyslel, keď sledoval sochy vykúkajúce z pod snehovej pokrývky ako hľadia kamsi do diaľav, zabudnuté a utajené tu za hotelom, kde on sám nikdy nebol – Predsa som posledné mesiace túžil od všetkého utiecť kamsi na kraj sveta...
            Leontín radšej urýchlene potriasol hlavou, aby nebezpečné myšlienky, ktoré obvykle viedli k Viktórii a Sáre a jeho nerozlúštiteľnému citovému zmätku, zapudil už v zárodku.
            Radšej sa vrátil k tomu, prečo prišiel. Z vrecka vytiahol ametystové kyvadlo od Madam Crn a podržal ho nad dlaňou.
            „Potrebuje odo mňa duch hotelu Terra niečo?“ spýtal sa.
            Kyvadlo sa okamžite pohlo. Cez dlaň mu preša páľava.
            Chvíľu čakal, ale nakoniec bolo jasné, že sa hojdá.
            ... Nie...
            „Duchovia...?“ skúsil ešte.
            Kyvadlo sa však hojdalo ďalej.
            Nie.
            Leontín ho mrzuto schoval do vrecka.
            „Tak potom, čo tu robím?!“ srdnato sa spýtal.
            Ako na odpoveď sa stena po jeho ľavej strane otvorila. Až vtedy si uvedomil, že oblúkovitá skriňa je v skutočnosti zrkadlo. Jeho drevené dvierka sa prudko roztvorili a vrazili do steny, až sa strhol.
            Presne ako vravel Oliver... – preletelo mu mysľou, keď zbadal povrch zrkadla. Tiahla sa cez neho tenká vrstva ľadu, pričom on sám mal na roláku vyhrnuté rukávy, keďže v izbe bolo teplo.
            Zrkadlo mierne zapraskalo. Sprvu mu napadlo, že sa roztriešti a možno by sa mal pred spŕškou črepín schovať za záves, no fascinovaný zmeravel na mieste. Praskanie súviselo s ustupujúcim ľadom.
            V strede zrkadla sa vytvorilo neprimrznuté čisté miesto.
            Číslo 15.
            Leontín na číslovku nechápavo civel. Veď kyvadlo ho presviedčalo, že od neho nič nechce! Tak čo znamená číselný odkaz?!
            Viac sa však nedialo.
            Takmer po špičkách prešiel pred zrkadlo. Hoci z neho sálal citeľný chlad, ľad sa už začínal roztápať.
            „Neviem, či ti to už niekto povedal, ale ja ťa dokážem vidieť a tiež počuť,“ vážne prehovoril k svojmu zastretému odrazu. „Pätnásť. Čo?! Vek, kedy si umrel? Izba, v ktorej si nechal poklad?! Počet ľudí, ktorých mieniš svojim strašením priviesť do hrobu?! Odmietam spolupracovať! Takže láskavo zvoľ priamu formu komunikácie!“
            Cez číslovku 15 stekali kvapky roztápajúcej sa sriene.
            V jeho izbe však opäť zavládlo mĺkvo a dojem opusteného ostrova uprostred nekonečne vzdialeného diania.

**********

Klenutá sála, ktorá slúžila ako hotelová reštaurácia, sa zdala nekonečne dlhá, keď v nej nevečeral nik iný okrem Leontína. Úzky červený koberec sa tiahol pomedzi rady stolov s broskyňovými obrusmi a zlato-bielymi stoličkami s okrúhlymi operadlami, až po samotný koniec, kde za stolom pre jedného sedel pod kryštálovým lustrom Leontín a vychutnávajúco pomaly si vložil do úst posledný kúsok teľacieho s hráškovým pyré. Nemohol inak ako slastne privrieť viečka a mierne zakloniť hlavu.
            Vôbec netušil, že Oliver dokáže pripraviť takéto dobroty a zdalo sa, že mu vôbec nerobí problém „plieniť“ firemnú komoru. Už mal za sebou šalát s kozím syrom, aj hustú zeleninovú polievku.
            A celkovo sa prekonával. V reštaurácii, ktorú by v skutočnosti nazval „pomenšou“, čo sa iba s ním neukázalo, rozsvietil oba lustre a do pozadia pustil nevtieravú husľovú hudbu. Decentne pri ňom postával, so svojím reprezentatívnym zlatým motýlikom a bielym obrúskom prehodeným cez ruku, pripravený hneď mu do pohára doliať červené víno. Nielenže svoju rolu komorníka myslel vážne, Leontín ho tiež upodozrieval, že ho baví. Šípil, že sa medzi nimi rozohráva drobné divadlo na zahnanie nudy nadchádzajúcich zimných dní na tomto opustenom mieste.
            Otvoril oči a neodpustil si:
            „Bude aj dezert?“
            Oliver sa napriamil a lišiacky sa pousmial.
            „Povedz mi, čo si zatiaľ zistil a prinesiem ti fánky preliate karamelom.“
            To znelo lákavo.
            Leontín sklopil zrak na obrus a natiahol sa za pohárom.
            „Čo ti hovorí číslo 15?“ akoby mimochodom sa spýtal.
            „Má mi niečo hovoriť?“ začudoval sa Oliver a sledoval, ako sa jeho hosť zo sekundy na sekundu znova uťahuje do svojej ulity.
            Odpil si z vína. Cítil sa takmer nezvykle, že prežil celkom príjemné chvíle pri večery.
            A náznak normálnosti sa opäť vytrácal. Sám od seba. Typický človek v depresii...
            „Ten váš... barokový prízrak... mi nechal odkaz,“ zamrmlal do pohára. „Číslo 15.“
            „Netuším, čo to môže znamenať. Pätnástka je izba, v ktorej ani drobnosť nemá dušu, všetko sú to repliky. Nie ako u teba, tie stoličky po bokoch postele sú originály. Tak sa ho spýtaj!“ rázne ho vyzval.
            Leontín položil pohár. Hľadel do taniera. Jeho výraz nič neprezrádzal.
            „Ešte sa mi neukázal“ – flegmaticky pohodil ramenom.
            „No tak ho privolaj!“ Oliver sa priklonil bližšie, jeho perfektná póza sa vytrácala v nastupujúcom nervovom tiku.
            „Čo ja viem...“ – uhládzal si obrúsok na kolenách, „... ani neviem ako presne.“
            „Akože nie?!“ Oliverov hlas bol príliš vysoký, ale on necítil potrebu venovať mu čo i len pohľad.
            „Spravidla chodia oni za mnou. Keď niečo potrebujú. Ja ich iba odháňam. Neúspešne.“
            „Takže ty vlastne vôbec nevieš ako ich skontaktovať, alebo čo s nimi robiť!“ neveriacky vydýchol recepčný.
            Leontín po obruse veľavravne posunul prázdny pohár.
            „Ani nie...,“ ľahostajne podotkol.
            „Tak sa snaž!“ precedil cez zuby, no hneď mu víno roztržito dolieval. „Si naša posledná nádej.“
            „Ešte vždy môžete zavolať Madam Crn,“ nechal sa počuť pokojný Leontín.
            Oliver sa stiahol tak rýchlo, až na neho predsalen trochu zvedavý konečne pozrel.
            Urazene sa vystieral, pery zovreté a brada vysoko zdvihnutá.
            „Tej srbskej podvodníčke?!“ fľochol. „Ju predsa od detstva nepoznám! Jej čudáctvo môže byť hrané, nie ako tvoje. S tebou už od mala niečo nebolo v poriadku. Ty si bizarný od nepamäti.“
            Srbská podvodníčka... – Leontín k nemu okamžite pocítil istú dávku sympatií.
            Ostal však vážny.
            „Beriem to ako kompliment,“ skonštatoval.
            Odsunul stoličku a takmer až konverzačne dodal:
            „Takže ak nebudú fánky, odoberiem sa do svojej...“
            „Och, seď!“ – Oliver prudko mávol rukou. „Dal som si s nimi priveľa práce.“
            Obrátil sa a rezko vykročil cez zdanlivo dlhú sálu.

**********

Keď v sídle odbila polnoc, Taras ktorý počkal, kým zaspí a premiestnil sa mu k nohám do postele, sa začal nervózne hmýriť.
            Leontín zo spánku nahlas vzdychol. Pes ho preberal. Do uší sa mu však už tiež vkrádal neprirodzený šúchavý zvuk.
            „Taras...,“ zamrmlal, oči pevne zatvorené.
            Lenže pes sa podvihol a nepokojne sa krútil dokola.
            Líce mu ovial ľadový vzduch.
            ´... na hlave mala čiapku zo striebornej tkaniny a bledá bola ako snehový palác...´
            Šepot, chvejivý a hlboký zároveň, sa mu vkrádal priamo do hlavy.
            „... Taras... dole!“ zamrmlal takmer ubolene.
            Pes však ostával v posteli. Jeho nepokojné hmýrenie neustávalo.
            ´... Je ako biela ruža!... ako biela ruža...´
            Leontín otvoril oči a sprvu iba zmätene civel na neznámy vysoký strop.
            Šepot, ktorého vibrácie ho ešte okamih šteklili na lalôčiku ucha, sa vytratil.
            Pozdvihol sa na lakťoch práve keď Taras konečne zoskočil na podlahu a schoval sa pod posteľ.
            V nohách postele zbadal mohutné stĺpy. Anjelské hlavy do temnoty rozprestierali svoje krídla a medzi nimi sa na protiľahlej stene skvelo zrkadlo, o ktorom sa domnieval, že ho pred spaním zatváral.
            Rozospato sa na širokej posteli posadil.
            ... pred spaním zrkadlo zatvoril... a po ľade, či čísle 15 nebolo ani stopy... – konečne sa rozpamätal. Nocuje predsa v barokovom sídle.
            Taras spod postele sebaľútostivo zaskučal.
            K nepríjemne prebratému Leontínovi sa prinavrátili zvuky z reality a on si znova uvedomil to nezaraditeľné šúchanie.
            A ešte čosi navyše.
            Šija mu skrehla napätím, keď začul cvaknutie a pomalé, ťahavé zavŕzganie.
            Hlavu meravo obrátil k dverám.
            Boli pootvorené. Lialo sa z nich mdlé svetlo, tak slabé a prchavé, že mohlo byť len preludom, či jeho prianím prežiariť zrazu mimoriadne nehostinnú tmu.
            Svetlo však existovalo. Stačilo práve na toľko, aby pomohlo vysokému tieňu mužskej postavy s odstávajúcim predĺženým kabátom, ktorý sa vďaka nemu objavil na stene. Na hlave mal obrys cylindra.
            A jeho ruka ukazovala smerom k dverám.
            „Niekam nejdem...,“ slabo šepol Leontín.
            V hrdle mu vyschlo.
            A predsa odhrnul prikrývku a nohy spustil na podlahu.
            Tieňový prízrak sa ani nepohol. Vytrvalo ukazoval na východ. Jednu ruku mal spôsobne opretú o kríže, chrbát rovný.
            Pomaličky, nespúšťajúc z neho oči, siahol po župane prehodenom cez operadlo stoličky.
            „Nikam nejdem...,“ nečujne opakoval, hoci vstával a už keď si župan prehadzoval cez ramená, robil opatrné kroky k dverám.
            Pokúšal sa o neho totiž strach. Predsalen, nebol doma. Nachádzal sa v cudzom prostredí s veľmi sýtou atmosférou mnohých prežitých životov.
            Hľadel na tieň, aj keď sa dotkol verají a pozvoľna cez dvere vychádzal.
            Vykročil po dlhej chodbe, pretože vedel, že keby v súčasnom rozpoložení zastal, mohol by váhať príliš dlho.
            A on to chcel mať čo najskôr za sebou. No kroky predsalen robil malé.
            Šúchavý zvuk bol razom hlasnejší a istým spôsobom pravidelný.
            Hoci rozum mu vravel, že už nesníva, pocity mal iné – akoby sa ocitol prinajmenšom v polosne.
            Svetlo, čo doliehalo až k jeho izbe, vychádzalo z otvorenej izby o dvoje dverí ďalej.
            Keď zbadal zlaté číslo na stene, došlo mu, že s Oliverom rozmýšľali zbytočne zložito.
            Izba číslo 15.
            Naozaj šlo o ňu...
            Prekvapene vydýchol. Takže sa mal číslom nechať viesť priamo sem. Ale čo to má znamenať? Má azda lúštiť akési rébusy z iného sveta?!
            Najprv do izby nakukol.
            Luster bol zhasnutý. Ale na stenách svietili dvojité lampičky a nočné lampy po bokoch postele.
            Aj napriek bázni a dojmu nereálna si dokázal povedať, že ho Oliver pekne opil rožkom, keď pred ním tak velebil izbu, v ktorej ho ubytoval. Izba číslo 15 bola dvakrát väčšia a posteľ mala široké čalúnené bordové čelo lemované zlatom, ktoré rozhodne pôsobilo mäkšie ako jeho damaskový vankúš opretý o chladné drevo.
            Odfrkol si, ale trocha svojím urazením rozptýlil strach, takže vošiel dnu.
            V izbe sa na mäkkom koberci otáčal okrúhly stolík. Oku mohlo takmer uniknúť, že bol sotva badateľne šikmo. Krútil sa na jednej nohe – pravidelne a vlastne nepatrične nahlas.
            Šúchavý zvuk odpudivo sa odrážajúci od stien v ňom znova vyvolal dojem skreslenej skutočnosti.
            Voľne spustené závesy na oknách sa vlnili.
            Nenáhlivo sa približoval bližšie.
            Zvuky zintenzívneli. Atmosféra hustla a vťahovala ho do seba, no on túžil uniknúť.
            Na stolíku sa však čosi lesklo.
            Spravil ešte zopár krokov.
            Potom mu došlo, že uprostred stola leží malá strieborná dýka. Bez pohnutia!
            Hneď ako si ju uvedomil, dýka sa vymrštila do vzduchu. Leontín sa preľaknuto uhol a nôž mu presvišťal pred nosom.
            V jedinom okamihu stôl dosadol na koberec a závesy sa nehybne spustili k zemi. Príšerný zvuk zo sveta mŕtvych ustal.
            Zhlboka dýchal.
            No neušlo mu, že sa doslova všetko zmenilo. Z izby sa vytratil opar neskutočna a z neho samého pocit, že balansuje medzi snom a prebudením. Zvrtol sa chrbtom k stolu.
            Dýka bola zabodnutá do steny nad písacím stolom s bustou a to rovno cez akúsi hrubú tmavo-zelenú látku.
            Leontín k nej vykročil. Už sa pohyboval o dosť rýchlejšie. Po vyparení sa strašidelného dusna, čo doteraz v izbe vládlo, dostal svoj úľak okamžite pod kontrolu.       
            Chytil dýku a vytrhol ju zo steny. Nechal ju na písacom stole a látku zdvihol a rozprestrel pred očami. Držal v ruke zelený pánsky kabát z obdobia secesie.
            Nejako sa nám tu pomiešali obdobia – pomyslel si.
            Absolútne však nechápal, čo má s kabátom robiť.
            Ruky mu klesli.
            Až vtedy mu došlo, že kabát bol dýkou doslova prišpendlený o čelo šľachtica na obraze nad stolom. Šľachtic mal dlhú, nakučeravenú a tmavú parochňu a brnenie so zopnutým červeno-bielym hrubým plášťom, symbolizujúcim kráľovské postavenie. Leontín nedokázal povedať o koho ide...  to by vedela Viki – rýchlo zažmurkal a viac na ňu nemyslel... Terra bola plná replík person barokovej éry z rôznych oblastí.
            Dôležité však pravdepodobne bolo, že princ (v skutočnosti Eugen Savojský) sa síce tváril dôstojne, ale plátno bolo nožom rozrezané tak, že pôsobil, akoby sa usmieval.
            Leontín si kabát zamyslene pritisol o hruď a detailne obraz skúmal.
            Na nič, čo by ho v hádanke nasmerovalo ďalej momentálne neprišiel.
            A ani neskôr, keď ležal v posteli – s Tarasom pod prikrývkou – a s rukou za hlavou dumajúc hľadel do stropu.

**********

Napadlo mu, že kabát mu má možno naznačiť, že má isť čosi vysnoriť von.
            Svitlo rozjasnené biele ráno. Oliver ho prišiel aj s raňajkami zobudiť priamo do izby, čo mu prišlo zvláštne a starostlivé zároveň. Hneď po raňajkách sa zabalil do hrubého pleteného nákrčníka, navliekol na seba machovo-zelený secesný kabát a vybral sa s Tarasom na dlhočiznú prechádzku do barokovej záhrady za hotelom.
            Čižmy sa mu zabárali do hlbokého prašťajúceho snehu. Jeho boxer sa celý čas jašil ďaleko pred ním. Nos zabáral do snehu a vyhadzoval ho nad seba. Užíval si voľné priestranstvo.
            Pretože presne taká záhrada za hotelom bola. Hoci sa po nej motal už pol hodinu, netušil čo presne by si mal všímať. Všade kam sa pozrel zočil len sneh, ktorého kryštáliky sa ligotali pod ostrým zimným slnkom a spod ľadovej prikrývky vyčnievali kry zastrihnuté do guľatých kužeľov, medzi nimi kde tu socha na piedestály, či zasnežená fontána. Miesto bolo pokojné a otvorené.
            Taras k nemu cez sneh doskákal so zamrznutým konárom v tlame. Leontín sa zohol a hodil mu ho do ďaleka. Pes okamžite vystrelil pred. Skákal ako srnka.
            Vychádzkovým krokom sa pohol za ním.
            Zrazu ho čosi primälo zhlboka do pľúc nasať osviežujúci ľadový vzduch. Oči zdvihol k azúrovo modrej studenej oblohe nad ihličnatými lesmi, čo obrovskú záhradu v diaľavách obkolesovali. Aj napriek faktu, že ďalšie spojivo v ponúknutých rébusoch nenachádzal, si znenazdajky uvedomil, že sa cíti takmer ako v rozprávke. Magicky...
            ´... ako biela ruža...´- na krátky okamih sa mu prinavrátili slová, čo v ňom vzbudzovali pocit, že sa mu iba prisnili a po jedinom kroku sa opäť prepadli do hlbín zabudnutia.
            Leontín nechával honosné sídlo za chrbtom. Kráčal v teplom secesnom kabáte ďalej. Kabát mal dokonalý tvar opisujúci mu telo a od drieku dole sa mu za chrbtom roztváral. Keď sa pred ním zrazu objavilo neveľké zamrznuté jazierko s lavičkou z čierneho tepaného železa, o ktorú bol v snehu opretý pár bielych korčúľ na ľad, zarazene zastal a hľadel na ne.
            Sú azda pre neho?!... Oliver mu sem pripravil korčule? – predstava mu prišla smiešna – Čo má 12 rokov?!
            Hoci mal rukavice, ruky si uzimene vrazil do vreciek, nos zasunul za nákrčník a mračil sa na ne.
            Vtedy v jednom vrecku čosi nahmatal.
            Materiál s rukavicou nevedel posúdiť, ale bolo to tenké...
            Pomaly pravú ruku vytiahol a začudovane sa zadíval na zlatú obálku.
            Nákrčník si stiahol z brady a otvoril ju. Keď vytiahol tvrdú kartičku, naskytol sa mu pohľad na jednoznačne nesúčasné písmo. Bolo mimoriadne úhľadné. Lenže sýto modrý atrament prezrádzal, že je písané za čerstva.
            Čosi sa v ňom pohlo...
            Netušil, čo presne jeho pohnútka znamenala, no prinútila ho prejsť popred lavičku a otrasene na ňu dosadnúť.
            Sprvu nečítal. Keď roztekane obzeral atramentové kučierky na konci slov, odhadoval mäkký tlak a pozeral na rýchle, no vzhľadné dĺžne, jeho zmätenie sa pretavilo na chvejivo hrejivý pocit z kohosi, koho nedokázal uchopiť... no cítil, že ho má na dosah.
            Vôbec si neuvedomil, že lavička je odrhnutá od snehu.
            Začítal sa do odkazu:
„Dáš sám sebe šach-mat? Alebo to celé prežiješ...?Ide o zložitú hru, ale stále ju môžeš mať vo vlastných rukách.“
            Odkaz mu nedával zmysel.
            Rovnako ako mu nedával zmysel pocit, ktorý ho pri pohľade na písmo zalial.
            Ten pocit totiž vôbec nebol negatívny...
            Aj pred odlúčením s Viktóriou býval cynik, hoci menej ako predtým... skeptik a odľud. Takže podobné prežívanie pre neho vôbec nebolo typické, no sám seba oklamať nedokázal.
            Bruškami prstov rozochvene prešiel po slove „šach“. Písmo mu bolo povedomé. Netušil prečo. A patrilo niekomu, koho akoby rád videl. Ale prečo?! Prečo by, preboha, túžil vidieť niekoho neznámeho, niekoho kto písal nezmyselný odkaz, z rozmaru sa s ním hral a odmietal s ním priamo komunikovať? Prečo túži stretnúť ho?!
            Kým si uvedomil, čo robí, vrátil obálku do vrecka, vyzúval sa a potom si na nohách zaväzoval korčule.
            Presne jeho číslo.
            Keď vstal a pustil sa na ľad, prekvapený ako mu to od detstva stále dobre ide, čarovný pocit sa stupňoval.
            Kútikom oka zbadal Tarasa ako sa na opačnom konci jazera pokúša labkou stúpiť na klzký povrch. Vyzeral, že sa dobre baví.
            O chvíľu krásne a plynulo korčuľoval, s hlavou v oblakoch. Nevedomky imitujúc pózu tieňového prízraku, ktorý ho v noci mátal, mal ruky spojené na krížoch. Dolná časť kabátu za ním elegantne viala. Les, čo biele stráne obklopoval, mu prišiel kúzelný a prívetivý. Rozprávkový dojem sa zväčšoval.
            So sklopenými viečkami si vychutnával kĺzavé pohyby a ľadové závany na tvári, zatiaľ čo myseľ mu nenásilne dumala nad izbou číslo 15. Pobudol v nej hádam ten milý prízrak? Zomrel v nej? Alebo ide iba o obraz... ktorého význam bol pre neho načisto neznámy. A kabát... patril priamo jemu? Kam sa ho snažil naviesť...? A prečo na neho nehovorí z očí do očí? Musí sa vedieť zhmotniť, ak dokázal byť natoľko aktívny, že vystrašil všetkých hostí.
            Nebol podráždený ako vždy, keď sa mu do života votrel duch.
            Voľne opísal okraj jazera a pustil sa do jeho stredu.
            Po dlhom čase ani len v náznakoch nepomyslel na Sáru, či Viktóriu.
            Jeho myseľ bola ľahká, aj keď zaujatá mnohými inými otázkami.

**********

Keď sa krátko po pol piatej ozval vchodový zvonček, Sára v kuchyni strnula. Prestala krájať mäkučký chinois a cestou k dverám si nervózne poťahovala lem svojho horčicového svetra.
            Keď otvorila, len napoly prekvapene vydýchla:
            „Prišla si...“
            Viktória si sprvu zachovala vážnu tvár. Všimla si ako kŕčovito zovrela pútko veľkej tmavomodrej kabelky, čo jej visela cez rameno.
            Dobre... takže neverbálne prejavy by sme už prečítané mali – ironicky si pomyslela Sára.
            „Prečo by som neprišla, keď si ma už pozvala,“ Viktória sa nakoniec predsalen aspoň pousmiala.

**********

Sára pred ňu postavila podnos s čajmi a chinois. Bola taká nesvoja, že v konečnom dôsledku považovala svoje rozhodnutie servírovať raňajkový koláč práve podvečer vyslovene za chybu.
            Viktória sa hneď natiahla po krehkú perleťovo-zlatú šálku z miestneho starožitníctva a fúkla na marsalový povrch tekutiny.
            Sára, ktorá sa usadila do ušiaka, ju chvíľu sledovala. Námornícke sako a áčková sukňa, plus guľatučké líčka, čo sa pri fúkaní čaju rozkošne nafukovali, jej uberali asi 10 rokov.
            Takže toto sa na nej Leontínovi páčilo... – nečakane jej prešlo mysľou.
            Odkašľala si.
            Viktória si najprv odpila, potom na ňu pozrela.
            „Višňový čaj s brusnicami,“ konečne prehovorila Sára. „Napoly nostalgický, ako stratené detstvo a napoly trpký. Ako sklamanie.“
            Rozpačito sa usmiala, no Viktóriina šálka zrazu s cinknutím letela na tanierik. Zachmúrila sa.
            „Áno, prežívam sklamanie. Už takmer štyri mesiace,“ tlmila ostrý tón, čo sa o ňu pokúšal. „A čo si čakala?“
            Sára stratila reč.
            Na kolená jej skočila mačka Locco, zatiaľ čo Viktórii do staroružovej sukne vyskočila jej Devon Rex. Obe si mačky nevšímali, ale ani ich neodohnali. Vymieňali si dlhé pohľady. Sára pôsobila ako vystrašená laň a Viktória ako spupné dievčatko.
            „Vedela si, že sa ma v ten večer chystal požiadať o ruku?!“ blondínka napokon zlostne prskla.
            Sára ohromene otvorila ústa.
            „To som... to som netušila!“
            Viktória Cocco neprítomne pohladila po naryšavelom kožúšku. Náhle sa stala miernejšou. Pozerala kdesi cez ňu, do spomienok na tú osudnú upršanú noc.
            „Teraz sa ti bude ospravedlňovať oveľa ťažšie, však?“ podotkla akoby nič a jej očiam sa znova prinavrátila pozornosť.
            „Ako vieš, že sa ti chcem ospravedlniť?“ zmätene sa spýtala Sára.
            „Máš spôsoby.“
            „Ale mám tiež city!“ vyhŕkla.
            Viktória zdvihla obočie. Nečakané vzplanutie sa jej z tváre vytratilo a Sára sa rozhodla chopiť slova.
            „Vyhýbanie sa jeden druhému je nezmyselné. Začínam sa báť chodiť aj do Damiánovej kaviarne, ak by tam náhodou bol Leo, alebo ty. Začínam si vytvárať celkom slušný stihomam.“
            „Viem, o čom hovoríš.“
            Viktória sa neubránila a náhle sa úprimne pousmiala.
            Panebože, to dievča má dobré srdce... – uvedomila si, keď zachytila jej prirodzenú túžbu pochopiť ju. Lenže takto pocítila ešte väčšiu vinu.
            „Ospravedlňujem sa,“ precítene vydýchla Sára. „Prisahám, že som nič neplánovala. Bola... a som!... zo seba zhrozená.“
            Viktória opäť zvážnela. Ruka na mačacom chrbte jej znehybnela. Premýšľala, aký postoj zaujať.
            V obývačke sa zopár sekúnd vznášalo len mačacie pradenie a horúca višňová vôňa.
            „Ale milovala si ho už dlho. Inak by si na mňa nebola taká alergická...“ – aj napriek obsahu ju neobviňovala.
            „Asi áno,“ prosto, nešťastne a pravdivo hlesla Sára.
            Zaliala ju toľká bezradnosť, že siahla po tanieri s francúzskym koláčom a odtrhla si kúsok.
            Viktória sa opäť musela usmiať. Jej gesto bolo až komicky ženské – bola zúfalá, nuž sa pustila do sladkého. Ona sama sa vrátila k svojmu čaju a jej pohyby už boli o čosi uvoľnenejšie.
            „Tak to sme dve, ktoré ho milujú,“ dodala. „A bolo by hlúpe, keby sme si kvôli našej situácii šli po krku.“
            Vyslovila pravdu. Milovala Leontína. Jej city sa po tej noci zmenili. Akoby jej čiasi mágia sňala z očí ružové okuliare. Videla realitu. Sprvu sa jej zdala sivá a krutá – ako keď váš partner bozkáva cudziu ženu. Lenže čoskoro zistila, že sa v nej len vytvorila iná forma lásky. Tá nebláznivá, hlboká a ťaživo vážna. O to viac ju jeho zrada bolela. Uzatvorila ju do pasce ublíženia a pocitov rozčarovania, ktoré nedokázala pokrčiť a zahodiť, aj keď by tak spravila veľmi rada. Predovšetkým preto, že po jej výzve, aby si svoje vzťahy s ňou upratal, zavládlo napäté mĺkvo. Elektrické ticho pred búrkou. Šialená nečinnosť, ktorá ju vrhla do práce a studených bezsenných nocí.
            „Lenže, ktorá z nás...,“ nadhodila Sára.
            Viktória zmeravela a prekvapene na ňu pozrela.
            Hádam nechce naznačiť, že sa mieni znova zaangažovať... !
            V hrudi pocítila čosi studené. Pochopila, že ich krátkemu prímeriu je koniec.
            Sára zahanbene sklopila oči. Došlo jej, že s tým ani nemala začínať.
            „Ak by sa objavil na prahu tvojich dverí s otvorenou náručou, skočíš mu do nej, že?“ Viktóriin hlas bol dutý.
            Ty si mi ale dáma! – hnevala sa v duchu – Ani nevieš, kedy slušne odísť zo scény!
            Sára zdvihla pohľad a nakoniec nečakane pevne prikývla. Viktória prudko odložila šálku. Na tanierik vyšplechla bordová tekutina. Cocco zoskočila na zem.
            „Tak vieš čo, Sára?!“ – nepriateľstvo sa vrátilo. „Za svoje správanie v tú noc mi čosi dlhuješ. A ja od teba žiadam iba jedno. Aby si nič nerobila, rovnako ako nečinne sa budem správať ja“ – zobrala si kabelku a postavila sa. „Nech sa rozhodne Leontín, s kým bude.“
            Sára sa tiež postavila. Vystrela k nej ruku. Bola dosť vnímavá, aby rozumela, že mierové jednanie zlyhalo a nedá sa obnoviť.
            „Dohodnuté,“ iba hlesla.
            Podali si ruky a potriasli si nimi.
            Viktória sa zvrtla a odkráčala preč.

**********

Musel si priznať, že prežil príjemný deň. Po tom pochabom korčuľovaní sa do hotela vrátil slastne vyčerpaný a uzimený. Chvíľu si čítal na chodbe Smrť Panien od Eugenidesa – objavil totiž odľahlé odpočívadlo pri jednom okne – a po obede, čo mu Oliver doniesol na izbu, si dokonca krátko pospal. Obed bol ľahký, takže predpokladal, že sa to na neho večer v prázdnej reštaurácii chystá poriadne vybaliť, čo sa aj stalo. Krémová hrášková polievka, lasagne s lososom... takmer si musel povoliť opasok.
            Asi si začínal užívať.
            Vôbec mu neprekážalo, že s tvrdohlavým duchom nevie pohnúť a že jediné na čo sa po odkaze, ktorý ho očividne niekam navádzal, zmohol bolo len na vyzvanie Olivera k partii šachu.
            Pôsobilo na neho priam obskúrne sedieť za malým šachovým stolíkom uprostred rozľahlej a celkom prázdnej spoločenskej sály, ale svojim spôsobom aj výstredne príťažlivo. Miestnosť s prekrásnym plastickým stropom a radmi vysokých oblúkovitých okien zalievalo iba tmavožlté svetlo z bočných svietidiel.
            Kým Oliver, šúchajúc si bradu, usilovne uvažoval nad ďalším ťahom, Leontín sa natiahol k okrúhlemu stolíku hneď povedľa, po svoju šálku s tenkými modrými prúžkami a zlatým uškom a odpil si z kávy. Večerná káva, keď človek vie, že sa nemusí obávať, že v noci nezaspí, pretože ráno nevstáva – čo môže byť lepšie?
             Za oknami sa rozpútala tichá chumelica, ktorá prekryla čiernu oblohu sivastými závojmi, no v sále sa rozprestieralo teplo a vôňa – káva a krémeše boli neodolateľné.
            „Povedz mi...,“ zamyslene prehovoril Oliver a konečne sústredene posúval figúrku. „Prečo sa osoba, čo vída duchov, potrebuje obliekať stále iba do čierneho. Je to také prvoplánové.“
            Leontín sa pousmial a doložil šálku. Zbadal sa rozbitý na tisíce obrázkov samého seba. Stenu oproti totiž posievali barokové zrkadlá rôznych tvarov a veľkostí. Zbierka po poslednom skutočnom obyvateľovi sídla.
            „Urážam tvoj módny jemnocit?“ doberal si ho a spravil svoj ťah. „Dúfam, že ti neušlo, ako mi záležalo na tom mať aj figúrky čierne.“
            Oliver stále pozorne sledoval šachovnicu.
            „Ty si mi naozaj záhada,“ – krátko sa mu zadíval do znepokojivo hlbokých zlatých očí, čo videli viac ako iní. „Majster vo vyhýbavých odpovediach. Spomínam si, keď sme spolu roznášali noviny. Raz som sa ťa spýtal, či máš frajerku a ty si odpovedal, že si ako Ioannes z Čierneho Anjela a aj ten bol askéta... čo asi malo znamenať, že nie. Ale ako 15ročný som tvoju odpoveď sotva chápal.“
            Dnes večer sa vôbec nepýtal, čo o prízraku zistil. Zdalo sa, že aj on sám sa o čosi viac upokojil a nateraz si skrátka vychutnával, že odkedy je Leontín prítomný, mŕtvy ho nestraší.
            To sa však čo chvíľa malo zmeniť.
            „Volali ma Čierny Leo,“ Leontín sa rozhodol odpovedať úprimne. „Ako Čierneho Petra. Keď ti prischne prezývka, je v konečnom dôsledku ťažké nestotožniť sa s ňou. A neskôr som už bol proste zvyknutý“ – podvedome sa dotkol goliera čiernej košele.
            Oliver sa jeho odpovedi neprítomne usmial. Natiahnutou rukou sa zatiaľ váhavo pohyboval nad šachovnicou. Leontín spozornel. Videl, že uvažuje nad dvoma ťahmi a jeden z nich je veľká chyba. Pocítil príjemnú úzkosť z možnej výhry.
            Oliver sa nakoniec rozhodol nesprávne.
            Sotva ruku stiahol, Leontín sa chopil figúrky a urobil bleskový natešený ťah.
            „Šach-mat!“ nadšene vykríkol.
            Oliver sa na stoličke mrzuto zosunul nižšie.
            V ďalšom okamihu však obaja nadskočili nad hlasnými údermi, ktoré sa nečakane rozľahli miestnosťou. Doslova ich zaliala studená vlna.      
            Oliver sa obzrel bokom, okamžite bledý ako smrtka. Dvojité dvere vedúce do záhrady sa rozleteli a pod nápormi vetra ďalej trieskali o boky výklenku, pričom dnu sa s poryvom vetra priamo na nich vovalil sneh a treskúca zima. Ešte kým sa ich ostré snehové vločky čo i len dotkli, vyskočili zo stoličiek a rozbehli sa k zrkadlovej stene, akoby ich mohli nebezpečne zraniť.
            Šálky na kávovom stolíku za nimi sa prevrhli a káva sa vyliala až na podlahu.
            Medzi zrkadlami boli dvere vedúce preč zo sály. Utekali priamo k nim. Rovno za nimi zatiaľ do miestnosti snežilo. Šachové figúrky metelica rozhádzala rovnako ako šálky, s príšernou meluzínou ich zvrhla na parkety a rozkotúľala.
            Leontín cítil, ako sa čosi deje pod parketami. Priamo pod chodidlami, aj cez podrážky, pocítil vibrácie. Neznáma sila vyrazila rovno do zrkadlovej steny. Dvere sa zachveli pod silným úderom, ale vydržali zatvorené.
            Oliver doslova zajačal a zaspätkoval. Leontín zastal na mieste, kde mu priamo do náručia spadlo štvorcové zrkadlo, ktoré dosiaľ viselo nad dverami. Pevne ho zachytil za široký zlatý rám.
            A zrazu pozeral do svojej vystrašenej tváre. Jeho oči boli rozšírené a nechápavé.
            Dvojité dvere vedúce do záhrady sa s rachotom uzavreli a opäť ich odstrihli od skuvíňajúcej snežnej búrky tam vonku.
            „Je preč...?“ začul kdesi za sebou Oliverov bojazlivý dýchavičný hlas. „Je preč...?“
            Pocit oddelenia sa od druhého sveta bol opäť intenzívny a nezameniteľný.
            „Áno... je,“ povedal hlbokým hlasom a odvrátil oči od svojho znepokojujúceho odrazu.
            Pohľad pomaly zdvihol nad dvere.
            „Naša talianska tapeta!“ sálu preťal Oliverov ostrý, no teraz už prekvapivo pevný hlas.
            Urobil zopár krokov k nemu a s dlaňou šokovane priloženou na srdci rovnako ako on vzhliadal na voľné miesto po zrkadle.
            Tapeta bola olúpaná. Odhaľovala medeno-hnedý podklad. Otrhance tvorili slová.
SKÚS SA NA VEC POZRIEŤ Z INÉHO UHLA
            Oliver akoby načisto zabudol, že iba pred okamihom bol k smrti vydesený.
            „Naozaj potrebuješ nechávať také DLHÉ odkazy?!“ zlostne skríkol k stropu.
            Leontín sa rozhodol, že zrkadlo nespustí z dohľadu. Inštinkt mu navrával, že mu čoskoro bude veľmi nápomocné.

**********

Skôr ako slnko ho zobudil typický zvuk, keď Oliver rozprestrel ťažké bordové závesy. Aj keď sa pod rannými lúčmi zaškaredil, neprežíval zlé prebudenie. Ráno nebolo skoré a v izbe už rozvoniavala káva a opečená hrianka. Taras mu zíval pri nohách.
            „Mladému pánovi bolo v noci smutno, keď si k sebe prizval smradľavého zvera?“ s kamennou tvárou zažartoval Oliver a vycentroval podnos s hriankami a vajíčkom namäkko, pripravený na kávovom stolíku pri okne.
            Leontín sa lenivo posadil.
            „Aké trúfalé nazývať ho tak,“ zamrmlal. „Kto je viac – komorník, či pánov pes?“
            Oliver si zachoval dôstojnosť a ladne prešiel k jeho posteli.
            „Ráčite si raňajkovať hneď?“ – s rukou za chrbtom sa vystrel, ani mu nezacukalo kútikmi úst.
            Leontín sa rozhodol pristúpiť na jeho hru.
            „Asi áno, drahý Oliver,“ blazeovane podotkol a odhrnul prikrývku.
            Dočasný sluha mu zo stoličky stiahol tartanový župan a keď sa postavil, Oliver kus oblečenia podvihol, akoby šlo o župan šitý zlatou niťou.
            Leontín veľkopansky roztiahol ruky a nechal sa do neho navliecť.
            „Ráčite svoju chudú kostru naložiť hneď po raňajkách do horúceho kúpeľa, pane?“
            Leontín si na župane zaväzoval opasok.
            „Nepohrdnem, Oliver. Ale vyzlečiem sa sám.“
            „Nemajte obavy. Som ochotný vyzliekať iba svojho priateľa.“
            Leontín sa na neho po nečakane osobnej informácii, ktorú mu zveril, prekvapene otočil.
            Oliver sa slabo usmial.
            Leontín pochopil, že ich vzťah sa musel za posledné tri dni zmeniť. Presnejšie – nejaký vzťah skrátka vznikol.
            Oliver zrazu pozrel kamsi bokom  a jeho výraz sa v mihu sekundy dramaticky zmenil.
            „Ale veď to tu vôbec nebolo!“ preľaknuto skríkol.
            Leontín jeho pohľad nasledoval a sám ostal zarazený.
            Na podlahe, opretý o kávový stolík, stála zničená replika portrétu Eugena Savojského. Jeho ústa sa škľabili v rozrezanom úsmeve.
            „Kto je to?“ zamyslene sa spýtal.
            „Princ Eugen,“ hlesol bledý Oliver a bez energie klesol na jednu zo stoličiek pri jeho posteli.
            „Niečo mi tým obrazom chce naznačiť,“ Leontín podotkol viac sám pre seba ako pre zhrozeného Olivera a pozvoľna k obrazu pristupoval. „Ale čo?“
            „Chceš...  chceš počuť čosi z histórie okolo Eugena Savojského...?“ habkal recepčný v snahe pomôcť.
            Pomaly pokrútil hlavou, stále sa k obrazu blížiac – zhrbený, s rukami pri tele a hlavou sklonenou.
            „Nie, nie... musí to celé súvisieť skôr s tým šialeným úsmevom...“
            Oliver, ktorému prsty ľadovateli bázňou, si pomyslel, že aj sám Leontín dotvára strašidelnosť ranného výjavu – ako sa v župane pozvoľna vlečie k zohyzdenému portrétu.
            „... je v tom akási symbolika...,“ uvažoval nahlas. „Ten princ má usmievajúce sa ústa... on je... je...“
            Leontín náhle zastal, akoby zapustil korene.
            „On je šťastný...!“ neveriacky vydýchol.
            ... šťastný...
            Zrazu sa mu dýchalo natoľko ľahko, akoby mu dosiaľ na hrudi sedel balvan.
            „Šťastný...?“ nechápavo zopakoval Oliver.
            Lenže Leontín ho už nepočul. Prehlušili ho jeho vlastné myšlienky, čo sa mu búrlivo rozvírili v hlave.
            Srdce sa mu rozbúšilo ako po náhlom otrase. Lenže on nebol otrasený! Búšilo, pretože ho zasiahla, sprvu nelogická, radosť.
            Spomenul si aj na hlboký šepot, akoby sa v jeho hlave otvorila akási hrádza, ktorá posledné hodiny už sotva držala prebytok obrazov a zabudnutých dojmov. Zrazu vedel, že mu v prvej noci šeptal citát.
            „Bola taká bledá, že ľudia, keď ju videli viesť sa po uliciach, sa tomu nesmierne čudovali,“ prehovoril nahlas.
            Tón, čo použil, bol zmesou fascinácie a údivu zároveň.
            Oliver za ním iba zovrel opierky stoličky a napriamil sa. Jeho strach začínala potláčať prirodzená zvedavosť.
            „Šťastný Princ“ – usmial sa Leontín. „A iné rozprávky.“
            Oscar Wilde...
            V duchu sa mu znenazdajky vynoril odkaz, čo našiel v secesnom kabáte. To priateľské, zaoblené písmo s mäkkým tlakom a zbytočnými estetickými ťahmi...
            ... ktoré prinavracalo priehrštie pekných okamihov...
            Chvatne sa obrátil.
            Recepčný nadskočil.
            „Oliver! Potrebujem sa okamžite dostať do barokovej knižnice!“
            Alabastrová tvár mu žiarila až nezdravým entuziazmom, oči mal veľké, bledé ako biela káva a bláznivo planúce...
            Oliver sa neodvažoval odporovať.

*********

Keď stál opretý o drevené zábradlie na ochodzi, pred širokým oblúkovitým oknom, už bol oblečený. Dole na pianíne mal odložené zlaté zrkadlo, ktoré ho inštinkt prinútil zobrať so sebou.
            Rozhliadal sa po knižnici, čo sa rozprestierala pod ním a hoci nepatrila k väčším, netušil ako knihu nájde. Steny z tmavého dreva tvorili výhradne police plné kníh – hotový raj na zemi – nie však teraz. I keď vedel, že publikácie sú premiešané rôznymi obdobiami, nikde medzi radmi v koži viazaných diel z Baroka nevyčnieval jeden osamelý Viktoriánec.
            Napriek všetkému sa cítil takmer šťastný...
            Kŕčovito zovrel zábradlie a šepol:
            „No tak mi pomôž...“
            A vyslovil krásne slovanské meno, ktoré na ňom vždy obdivoval:
            „... Ctibor.“
            Zrazu zachytil ako sa celkom dole, povedľa portrétu akejsi šľachtičnej v životnej veľkosti, čo stál opretý o stojan pred polo-zatiahnutým oknom, z police pomaličky vysúva jediná knižka.
            Netypicky sa usmial – od ucha k uchu – v návale nečakaného adrenalínu sa rozbehol a zbehol dole točité schody ústiace z ochodze. Prebehol cez parkety a doslova knihu z police vychmatol.
            V rukách sa mu ocitla zbierka Wildových rozprávok – Šťastný Princ.
            Hneď ju nedočkavo otvoril. Okamžite sa z nej na podlahu zniesla zlatá obálka a pristála hneď pri pianíne.
            Knihu odložil na klavír a dychtivo sa po ňu zohol.
            Vystrel sa. Otvoril ju a vybral odkaz.
            Keď opäť zbadal srdcu milé písmo, ktoré sa mu teraz už neodbytne spájalo s rannými rokmi života, aj jeho radosť sa stala takmer detskou.
            Na kartičke stálo:
„Keď sa pozrieš do zrkadla, koho vedľa seba práve v tejto chvíli vidíš?“
            Takže po celý čas išlo len a len o mňa... – došlo mu so zmesou údivu a miernych rozpakov.
            Uvedomil si, že hľadí na seba.
            Presnejšie... zbadal sa v zrkadle odloženom na pianíne.      
            Samého ho sprvu prekvapilo, že sa usmieva. Už nejaký mesiac sa v zrkadle vídal unavený a apatický. Čosi však v jeho tvári znova zažalo iskru, ktorá v ňom od jesene vyhasínala.
            Jeho úsmev sa zmiernil na malé zamyslené pousmiatie.
            Pozvoľna pristúpil ku klavíru. Jemne chytil zlatý rám. Zdvihol ho bližšie k tvári.
            Myseľ mal čistú, oddýchnutú a poddajnú. Otvoril sa svojim emóciám.
            Keď sa teraz opäť pozeral do zrkadla, po jeho boku sa vynorila osoba... po ktorej práve v tejto chvíli jednoznačne túžil.
            Čosi mu znenazdajky pristálo na nose. Zaškúlil naň.
            Snehová vločka...?!
            Keď zdvihol tvár, šokovane od klavíra zaspätkoval. Za stropu sa husto zniesli páperové snehové vločky, akoby nad ním ktosi vytriasol obriu perinu a padali priamo na neho.
            Nikdy nič podobné nevidel. A pochyboval, že ktokoľvek iný áno...
            Sneženie v knižnici bolo natoľko intenzívne, že cezeň vôbec nevidel sklenený luster.
            Slnečné lúče, čo ševeliacu studenú „búrku“ presvetľovali odhalili rozmanité farebné kryštáliky. Fascinovane pozoroval dúhu, ktorá cez vločky prebleskovala. Lom svetla ich doslova rozjagal. Milión drobných dúh sa ligotalo všetkými odtieňmi sladkého pastelu.
            Nedokázal si pomôcť a nahlas sa rozosmial.
            Klesol na kolená a potom na chrbát do mäkučkého snehu, ktorý už pokrýval celú podlahu, glóbus, aj kreslá, či povrch klavíra, čo sa za tých niekoľko sekúnd absolútne priečilo logike.
            Pozoroval tiché dúhové sneženie a bolo mu ľahko na duši. Vševediace zrkadlo si pritískal k hrudi.
            „Zbadal si ju?“
            V tom okamihu kdesi celkom pri sebe začul mužský hlas.
            Tak dlho sme sa nevideli... – rozrušene mu preletelo mysľou.
            „Už vieš, ktorá to bude?“ znova sa ozval.
            Leontín prikývol.
            Pootočil tvár.
            V snehu vedľa neho sedel gentleman v secesnom odeve. Lakte si uvoľnene opieral o pokrčené nohy v nohaviciach s ostrými pukmi. Priateľsky ho pozoroval. Jeho sivá prítomnosť bola ostrá, akoby umelo dosadená do univerza.
            Leontín si uvedomil, že teraz sa už takmer blíži k Ctiborovmu veku.
            Zvláštny poznatok. Zvykol k nemu predsa vzhliadať ako dieťa k dospelému.
            Jeho biela tvár, ani sinavé oblečenie, či vlasy bez konkrétnej farby vlniace sa mu spod nízkeho cylindra, na neho stále nepôsobili znepokojujúco. Jeho oči – tmavé, červené, neľudské – vnímal ako oči družného a láskavého človeka.
            Po celý čas to predsa bol iba Ctibor...
            V snehu pri nohách mu ležala čierna vychádzková palica.
            „Ctibor...,“ s pôžitkom vyslovil jeho meno.
            Prízrak sa srdečne usmial.
            „Chcel som len, aby si bol opäť šťastný,“ prehovoril a takmer ospravedlňujúco pokrčil sivé ramená, na ktorých sa mu v ranných lúčoch ligotali nánosy pastelových kryštálikov. „Vždy som to chcel.“
            Leontín ho dobre poznal.
            Bol prvý prízrakom, ktorý ho v živote navštívil. Mal sotva sedem rokov. Stačilo málo, aby sa stal jeho prvou nočnou morou...
            Lenže keď pochopil, že má z neho strach, nakoniec sa tento secesný gentleman stal jediným mŕtvym, čo od neho nikdy nič nechcel.
            Spomínal si, ako povedal: ...´Zdá sa, že si vo veku, v ktorom bol môj syn, keď som odišiel´... a Leontín pochopil, že slovom „odišiel“  mal na mysli „zomrel“ a že vlastne vôbec nenaháňa hrôzu, keď sa ho snaží pohladiť po hlave nehmotnou rukou a skláňa sa pri tom s bodrým výrazom v bledulinkej tvári.
            Ctibor si ho ako dieťa, bystré a zádumčivé, obľúbil. Zaujal k nemu otcovský postoj. To, že nič nežiadal, keď sa občas zjavoval, pre neho samo o sebe znamenalo podporu v jeho neľahkom osude. Keď sa mu v izbe samé od seba hýbali autíčka, až sa spolu zrazu hrali, samota mu neprekážala. Dokonca si ju obľúbil. Keď sa mu deti v škole posmievali pre jeho mĺkvosť a uprené pohľady, nachádzal obálky so žartovnými básničkami. Mimoriadne nevinnými, veľmi archaickými.    
            Niekedy mu čítaval rozprávky, ktoré zvykol čítať svojim deťom.
            A Leontín mu prečítal „Šťastného Princa“. Stal sa ich obľúbenou detskou knihou.
            Keď mal deväť, Ctibor sa z jeho života začal postupne vytrácať. Odo dňa, kedy sa objavil naposledy, sa pomaly ale isto vytrácal aj z jeho spomienok.
            V podvedomí sa však usadil navždy, stal sa neoddeliteľnou súčasťou šťastných chvíľ jeho detstva.
            V podstate bol ako jeho imaginárny priateľ. A s nimi deti mávajú pevné väzby...
            Leontín sa prudko pohol.
            A hneď ako sa posadil sa knižnica stala znova iba knižnicou. Podlahy boli čisté a naleštené, glóbus hladký, prelud zmizol a po nadpozemskom snehu zrazu nebolo ani stopy.
            „Čo si to tu, prepána, vyvádzal?“ kamarátsky sa dávneho priateľa spýtal.
             Ctibor sa krátko a kultivovane zasmial.
            „Skrátka som si vybral pekný hotel, z ktorého som s veľkým zanietením vystrašil von všetkých ľudí, aby si ty opäť mohol nájsť samého seba.“
            Leontín sa usmial.
            Takže po celé tie roky vedel, čo sa v jeho živote deje... Nevadilo mu to.
            „Nezdá sa ti, že si to prehnal?“
            Ctibor vyčaril nevinne prekvapený výraz. Myslíš? – zrkadlilo sa mu v karmínových očiach.
            „Musel som niečo spraviť. Vlastne ma k problému prizval náš spoločný priateľ Damián.“
            „Damián o tebe vie?!“ Leontín doslova vytreštil oči.
            „Ako sa to vezme,“ pousmial sa Ctibor. „Pozná ma z prapodivných secesných snov.“
            „Ale prečo...,“ vydýchol.
            „Hádam nechceš žiť s vedomým, že kontrolujem každý tvoj krok,“ naoko sa pobúril.
            Leontín pochopil. Pocítil príval vďaky. Pre neho – introverta – by sledovanie skutočne znamenalo nepríjemnú vec. A celkom určite by so svojimi schopnosťami jeho prítomnosť vycítil.
            „Damián si pred časom nahlas povzdychol – Kto sa len o tú umierajúcu vranu od vedľa postará, keď odcestujem...“
            „Typický Damián,“ Leontín k jeho zvolenému výrazu len kyslo podotkol.
            „... Nuž ma privolali tvoje starosti, ktoré s tebou zdieľa. V noci som sa Damiánovi prisnil a prisľúbil som mu, že si ťa zoberiem pod ochranné krídla ja. Ale netuším, či ma bral vážne.“
            Leontínovi prišlo smiešne, ako o nich rozpráva, akoby boli skutočnými priateľmi, hoci Damián sa mu vždy sťažoval, že každý svoj sen hneď po prebudení zabudne.
            Ctibor sa mu zrazu zahľadel priamo do očí a opatrne dodal:
            „Bol si na tom naozaj zle.“
            „Áno,“ priznal Leontín.
            Teraz sa však cítil, akoby rozoberali kohosi veľmi, veľmi vzdialeného. Priam cudzieho.
            „Chcel som ti len zdvihnúť náladu,“ prosto vysvetlil duch a takmer za každou vetou spravil milo hanblivý výraz, ktorým akoby vravel – Veď som neurobil nič zlé, nie? „Chcel som ti ukázať krásne veci, ktoré by tvoju utrápenú myseľ odviedli od vnútornej dilemy.“
            „Preto tie rébusy...,“ pochopil Leontín, no potom na neho úkosom pozrel a trochu ho pokarhal. „No sem tam si aj strašil.“
            „Snažil som sa zaujať ťa.“
            „Misia splnená od prvej noci.“
            „Leo,“ oslovil ho, „niekedy sa myšlienky najlepšie utriedia práve vtedy, keď na nejaký čas všetko zanecháš za sebou.“
            Leontín jemne prikývol. Pôsobil pokojne a uvoľnene.
            „Utriedili sa?“ opatrne sa spýtal Ctibor a skúmavo ho pozoroval.
            „Áno,“ znova zopakoval.
            Vrelo sa na Ctibora usmial.
            Áno, jeho vnútorné zrkadlo mu ukázalo konkrétnu tvár.
            Ale aj jej obraz nateraz nechával za sebou.
            Teraz sa len tešil z prítomnosti svojho priateľa z detstva. Čerpal z radosti ich opätovného stretnutia.

**********

Leontín sedel v kresle pri malom stolíku a popíjajúc kávu si listoval vo svojich dvoch sľúbených „skvostoch“ – v rozprávkach Oscara Wilda a v zažltnutej obchytanej knihe pojednávajúcej o živote a diele španielskeho architekta Ventura Rodriguez Tizóna. Pri nohách mu podriemkaval Taras. Sem tam sa zahľadel do okna na poobedné sneženie, sem tam odpovedal Oliverovi na nedočkavé otázky. Pobehoval po izbe s dlhou bielou prachovkou.
            Nemohol Oliverovi priznať, že celé strašenie v hotely v skutočnosti súviselo s jeho osobou. Obával sa, že by mu privodil srdcovú príhodu... a tiež sa mu vo svojej barokovej izbe tak veľmi páčilo...
            Porozprával mu historku o znudenom poltergeistovi, ktorý sanechal prehovoriť na odchod, hoci by sám duchov do rôznych kategórií ani roztriediť nedokázal.
            „A vieš mi zaručiť, že sa už nevráti?“ opäť sa ozval Oliver.
            Kútikom oka vnímal ako prachovkou hystericky šibrinkuje okolo veľkého otvoreného zrkadla pri stene.
            „Uhm...,“ zamumlal a obrátil stránku na knihe o Tizónovi.
            „Neuspokojivá odpoveď,“ odvrkol recepčný.
            „Nasmeroval som ho do oveľa väčšieho a zábavnejšieho hotela v hlavnom meste,“ nechal sa počuť Leontín.
            „Ty zákerák, to sa mi páči!“ – Oliver okamžite pookrial. „Aj v hlavnom meste zistia, čo je to strach! Och, Leo...,“ celý sa roztopil. „Ako sa ti môžem odvďačiť? Konečne mám späť svoje milované pracovisko!“
            Dve knihy, z toho jedna vzácna a funkcia komorníka predsa stačia – pomyslel si, ale nechal si myšlienku pre seba. Zdvihol k nemu pohľad. Vysmiaty Oliver stál otočený k nemu a netrpezlivo na neho hľadel.
            „Odvďač sa mi tým, že ma tu aj po vyriešení problému necháš do konca týždňa“ – pousmial sa na neho. „Damián má asi pravdu, som po veľkom otrase a potrebujem postrážiť, kým sa vráti.“
            Uvedomil si, že povrch zrkadla za nadšene prikyvujúcim Oliverom už neodráža jeho chrbát.
            Sledoval gentlemana s vychádzkovou palicou, ktorý si na znak rozlúčky s úsmevom podvihol cylinder a mierne sa uklonil.
            Ctibor sa obrátil a vykročil do sneženia, rovnakého ako sa práve znášalo vonku za oknami a postupne sa medzi snehovými vločkami načisto stratil.
            Leontín pocítil dospelý smútok. Smútok, ktorý bol spojený s pochopením jeho nutnosti a s nostalgiou.
            Keď si Oliver všimol ako neprítomne hľadí kdesi pomimo neho, pootočil sa k zrkadlu.
            Zbadal už len seba.
            „Aký som pekný...,“ zašepkal a prstami si upravoval medené vlasy.
            Leontín sa s pokrútením hlavy vrátil ku knihám.
            Deň odsýpal v pokojnej a priateľskej atmosfére.

**********

O päť dní neskôr

Sára trávila čas vo svojej pracovni v presklenom domčeku na záhrade a neprítomne posúvala myškou od počítača. Nedokázala sa sústrediť.
            S mrzutým odfúknutím myšku pustila a zahľadela sa do presklenej tabuľkovej steny, pri ktorej mala stôl. Zasnežená záhrada sa strácala v hmle. Jeden odtieň ľadovo bielej striedal druhý – dymovo sa plaziaca bieloba, z ktorej sotva vyčnievali zasnežené stromy.
            Podivné počasie – pomyslela si, cítiac sa doslova odrezaná od ostatného sveta.
            Ako tak do hmly ďalej pozerala, zamarilo sa jej, že sa cez ňu pohybuje akýsi tmavší tieň. Tieň sa približoval a menil na ľudskú postavu, až z hmly vystúpil chlapčensky štíhly mladý muž v dlhom čiernom kabáte.
            Sára ho sledovala ako uhranutá, keď na okamih zastala pri presklenej stene a potom so stoickým výrazom stlačil kľučku a pootvoril dvere.
            Dnu zavial ľadový vzduch.
            Leontín zastal na prahu.
            ... Ak by sa ti objavil na prahu... s otvorenou náručou... skočíš mu do nej... že? – znenazdajky jej hlavou preletela Viktóriina uštipačná poznámka.
            Tak trefná... – dodala si v duchu.
            „Ahoj,“ povedal Leontín.
            Pozvoľna vstala od stola. Hnedá sukňa jej siahala takmer po zem. Skrývala jej chvejúce sa kolená.
            „Ahoj,“ povedala.
            Po okamihu ticha sa objali. 


KONIEC


           mini-séria: ČIERNY LEO VIII.
DRAČIE SRDCE

Keď sa konečne vôbec nie slávna skupina bez jediného oficiálne vydaného albumu, pochádzajúca zo stredne veľkého mesta, rozhodla zastaviť na týždeň v Údolí Krvavých Ruží a odohrať zo dva koncerty v miestnom kultúrnom dome, medzi mladou generáciou spôsobili celkom slušne pozdvihnutie.
            Bloody Pie dosiahli primeranú lokálnu popularitu. Neboli vôbec zlí. Ich hudba sa dala zaradiť niekde medzi Monoral a 90tkový rock, gitarové časti mali energické a nútili k rozhýbaniu sa, no spevákov hlas bol zasa kryštalicky čistý a príjemne chlapčenský, hudba zachádzala i do melodicky ťahavých, premýšľavých tónin.
            Ale práve... gitaristka! Ich jediný ženská element v štvorčlennom zoskupení... bola tou nezabudnuteľnou, nedosiahnuteľnou osobou na pódiu, kultom ktorý Bloody Pie udržoval na malom pomyselnom výslní.
            Leontín stál takmer vpredu, ruky spustené pri tele. A ako zakliaty vzhliadal priamo k nej.
            Spevák sa už dávno stal len akousi farebnou škvrnou pri mikrofóne, jeho oči... a nielen jeho v preplnenej hale... sa vytáčali k porcelánovej bábike s lesklou čiernou gitarou lemovanou červenými pásmi, akoby išlo o akúsi hriešne drahú kabelku, čo mala prevesenú cez rameno.
            Cítil, ako sa mu oboma rukami opiera o plece Sára, cítil ju opretú o svoj chrbát. Kdesi pri nich tancovali Damián a Lujza, ktorá za ním pricestovala na obvyklé dva týždne. V dave sa dali nájsť ľahko. Hoci dievčatá sa snažili zapadnúť – Sára celá v rifľovom a Lujze z pod bomberky vykúkalo ploché vytancované bruško, pretože namiesto topu mala prakticky len látkovú pruhovanú podprsenku – Damián vo svojej žlto-modro-ružovej košeli ostal Damiánom ako vždy a doslova medzi mládežou v čiernom svietil. Bolo smiešne, keď občas reflektor zamieril k stene, kde sa nachádzali. Tmavá, drsne sa tváriaca vlna, do ktorej vo svojom divnom vrecovom tričku zapadal aj Leontín... a vysmiaty ružový Damián so zdvihnutou rukou s plastovými oranžovými hodinkami.
            Nechcel ísť. Ani Sára veľmi nechcela ísť.
            Ale tí dvaja mali pravdu.
            Lesanu treba vidieť.
            Lesana je bohyňa! Ťahúň skupiny. Všetkými členmi obletovaná princezná.
            Gitaristka, akú nikdy predtým nezočil!
            Prepásol potlesk. Ani si nevšimol, kedy skončila jedna pieseň a začínala druhá. Ako uhranutý sledoval jej ruku v čiernej polopriehľadnej rukavičke z čipky, čo zdvíhala do výšky, pripravená znova sa dotknúť strún.
            Bábika...
            Tmavomodré šatôčky s čipkou vo výstrihu a guľatými rukávmi boli v páse stiahnuté čiernou stuhou. Sukňa s bohatou spodničkou tvorila vzdúvajúci sa rozkvitnutý tulipánik končiaci tesne pod kolenami. Jej prsty sa opreli do nástroja. Keď začala hrať, jej pohyby vôbec neladili s hudbou. Tenké nohy v topánkach na platforme ladne a v krátkych krôčikoch vychádzajúcich z členkov prestupovali. Dymové viečka vystupujúce z porcelánovo bielej tváre s temne bordovými perami mala nežne privreté. Akoby ani nedržala masívny hudobný nástroj. Fragilná princezná s vyčesanými vlasmi, ktoré jej vôkol hlavy vytvárali korunu z indigovo čiernych vĺn, sa elegantne hojdala, akoby bola elektrická gitara v skutočnosti zakliatou flautou. Bledý krk jej obopínal čipkovaný obojok.
            Ľudia po nej šaleli.
            K nohám jej neustále padali množstvá sýto červených ruží – pýcha Údolia – kde tu však aj nevinne biela.
            Aj Leontín jej charizme prepadol. Akoby mala dáma s gitarou reflektor nastavený priamo nad sebou. Ostatní zanikali v šere, ich tváre si nepamätal.
            Hlas speváka iba dotváral jej hudbu...
            Pocítil, ako mu Sára od chrbta vlepila malý bozk na krk. Pootočil tvár a pousmial sa, no potom musel opäť vzhliadnuť k nej.
            Pretože nie len jej atypický vzhľad, ale aj tóny, čo vyludzovala, doslova vábili.
            Pretože za jej chrbtom stál vysoký mladík s krátkymi strapatými vlasmi.
            Leontín stuhol, hoci Sára ho podvedome rozhýbavala do hudby.
            Prízrak sa do svojej podoby formoval už nejaký čas a teraz už jeho sivastú formu s červenými očami videl zreteľne.
            Mladík v koženej bunde a obtiahnutých nohaviciach stál tesne za ňou, oči mal rovnako sklopené ako ona a ich ruky boli ako jedno. Vnorený vlastnými umrlčími prstami do jej prstov „hral“ spolu s ňou.
            Keď sa gitaristka drobnými krôčikmi otáčala okolo svojej osi, pričom suknička sa jej rozkošne hojdala, mŕtvy chlapec sa otáčal s ňou. Pohyby mali dokonale synchronizované.
            Zrazu si uvedomil, že na hmatníku jej gitary sedí havran s fialkastými očami, akoby sa zjavil doslova z ničoty.
            Leontína sa dotýkal šteklivý závan bázne, keď si uvedomil, ako nedotknuteľne na neho Lesanina osobnosť a tóny pôsobia. Pretože pre bežných smrteľníkov  nepolapiteľné. Sú predsa spojené so záhrobím...
            Havran roztiahol veľké krídla a vzlietol. Leontín k nemu automaticky zdvihol tvár a sledoval ako prelieta ponad hlavy ľudí kdesi do najzadnejšej časti haly noriacej sa do tmy, v ktorej opäť zmizol.
            Bloody Pie rozohrali čosi rozprávkovo jemné, v čom sa dav pomaly vlnil a Damián s Lujzou sa v objatí priblížili k nim.
            „Čo ťa upútalo?“ Sárine pery sa takmer dotkli jeho ucha.
            „Havran...,“ automaticky vyhŕkol.
            Vnímal ako Sára zmeravela. Dlane mu stiahla z ramena a predstúpila pred neho.
            „Čože?!“
            „Ona..“ – pohodil bradou smerom ku gitaristke, pretože ju znova pozoroval, „... má za sebou mŕtveho chlapca. Svoje bremeno. Vedie jej ruky...“
            „Nie!“
            Prekvapene zažmurkla a otočil za jej ostrým „nie“ hlavu. Jej neveriacky výraz mu úplne zobral vietor z plachiet. Zrazu ho zaliala vlna trápnosti.
            „Nevymýšľaj...“ – aby svoju reakciu zmiernila, pousmiala sa a mávla rukou, akoby ho odhalila, že žartuje.
            Za štyri mesiace, čo spolu chodili (a stále sa mu nechcelo veriť, že smie bozkať „tú Sáru“ a už vôbec nie, že smie prespávať v jej dome do rána) nemal v jej prítomnosti so žiadnym duchom nič dočinenia. Teda, ak nerátal zlomyseľnosti, čo už začínal pripisovať komusi z iného sveta... ale o tom ona netušila!
            Avšak o jeho schopnosti vedela! Preto teraz iba dotknuto vyhabkal:
            „Ona je... možno posadnutá... alebo čoskoro bude.“
            Sára si v úsmeve odfrkla.
            „Leo, sme na koncerte. Bavíme sa. Nechaj to tak.“
            A ofenzívne si založila ruky na hrudi, čo mu neušlo.
            „Nenechávaj to tak!“ – doľahol k nim Lujzin zvučný hlas, ktorá ich akýmsi zázrakom započula.
            Vlnivými pohybmi, v tesnom závese s Damiánom, pritancovala čo najbližšie k nim.
            „Je tvojou povinnosťou povedať jej, že má na chrbte nalepené strašidlo,“ spustila, akoby rozprávala o rozviazanej šnúrke na topánke a stále sa vlnila ako nejaká brušná tanečnica.
            Damián prikyvoval.
            „Nie je povinný informovať ju o jej problémoch“ – Sára sa zamračila. „Nemá k nej žiaden osobný vzťah.“
            Jej takmer formálne vyjadrovanie Leontína prekvapilo.
            Berie to akosi príliš vážne – zarazene ju sledoval – Ale má pravdu. Nie je povinný. A vlastne to ani nemá rád.
            Udivilo ho, že jeho vnútorný hlas znie, akoby sám seba presviedčal.
            „Okej, okej, uvoľni sa a spievaj si“ – Lujza tanečne predstierala obranné odtláčanie sa do úzadia, lenže to už sa pred ňou vlnil Damián.
            „Keď nájdeš na ulici rozplesknutú prejdenú líšku je tvojou povinnosťou zavolať...“
            „Koho?“ Lujza zvedavo vykríkla.
            „Neviem pampúšik, ale niekto by ju mal odtiahnuť na nejaké lepšie miesto, nie? Rovnako tak aj Leo, keď už raz vidí...“
            „Ani nemá dôkaz, že je jeho videnie skutočné!“ oponovala mu Sára.
            Leontín si ako obarený uvedomil, že vyznela, akoby mu neverila ona sama.
            Náhle pocítil neodolateľné rebelské nutkanie zájsť za gitaristkou a všetko jej vyklopiť.
            „Určite by sa jej bez neho žilo ľahšie...,“ ozval sa.
            „To nemyslíš vážne!“ takmer nariekajúco zatiahla Sára. „Leo, hádam za ňou nepôjdeš a nebudeš jej rozprávať takéto...“
            ... Nezmysly?! – zovrelo mu hrdlo.
            Vážne na ňu hľadel a čakal, čo zo seba dostane.
            „... znepokojujúce veci,“ nakoniec dodala. „Obráti sa proti tebe. Vysmeje sa ti, alebo ti vynadá.“
            „To sa mi stáva často,“ pripustil.
            Hlasitosť koncertu sa ďalšou piesňou neúmerne zvýšila.
            No vidíš – odčítal jej z pier.  
            Damián a Lujza sa im obrátili chrbtom a pustili sa do bláznivého skákania.
            Sára sa do neho zavesila. Debatu považovala za uzavretú.
            Pozoroval jej okúzľujúci profil lemovaný hladkým tmavým mikádom. Určite musela, tak ako všetci, čo mali tú česť, jeho uprený pohľad pálivo cítiť, ale viac sa na neho neobrátila.
            Postávali ako v kŕči. Napnutí a mrzutí. Dva osamelé nehybné body v strete neporozumenia uprostred divokého pohybu.

**********

Rada na podpisovanie po koncerte nemala konca kraja. Ešte k tomu stáli v tej najdlhšej, ktorá viedla k charizmatickej Lesane. Tiahlo už na polnoc, boleli ho nohy a túžil po spánku, lenže Damián chcel silou mocou podpis na album s doma vytlačeným jednostránkovým obalom, ktorý si kúpil s lístkami. Nechápal, na čo mu je nejaký škrabanec od lokálnej polo-celebritky, ale vydržal to.
            Znova sa o krok pohli a on s úľavou pozoroval, ako mu gitaristka sediaca na okraji pódia s nohami v károvaných silonkách voľne spustenými dole, album konečne podpisuje. Damián jej po celá čas čosi nadšene drmolil, na čo ona reagovala iba jemným zamysleným úsmevom. Nebolo však pochýb, že počúva.
            Leontín sa opäť, ako mnohokrát v tento večer, zadíval. Vznášala sa vôkol nej aura nadpozemského pokoja a uvoľnenosti. Aj takto z blízka pôsobila útlo, hoci nízka nebola. Iba veľmi štíhla, čo zvýrazňovala aj šírka sukne a v nej vsadený uzučký driek. Prízrak teraz nevnímal.
            Keď sa pohla a konečne sa na Damiána pozrela – a on očervenel! – podávajúc mu album, na hrudi sa jej zaleskol skrútený profil strieborného draka s natiahnutým krídlom visiaci na dlhej retiazke, ktorý Leontína na okamih zaujal.
            Damián sa obrátil a vykročil k nemu.
            „A teraz ty, hanblivec!“ nahlas ho oslovil a bez varovania ho pevne schmatol pod lakťom.
            Leontín v sekunde ožil.
            „Ale ja nič...“ – vytreštil oči.
            „No poďme, máš jej čo povedať,“ pridala sa Lujza a schmatla ho z druhej strany.
            „Ak sa snažíte byť vtipní, nevychádza vám to!“ začul za sebou Sárin hlas.
            Znela nahnevane. Už mala naozaj problém ovládať sa, hoci by si nikdy nebol pomyslel, že v sebe neovládateľnú stránku povahy vôbec má! Zaprel sa chodidlami, ale oni ho s chuťou pohli vpred.
            „Myslím to vážne, pustite ho!“ – pocítil ako mu Sára zozadu schmatla tričko. „Nenúťte ho nahlas hovoriť o prízrakoch...“
            Lenže potom jej látka z ruky vykĺzla, keďže Lujza a Damián ho proti jeho vôli ďalej vliekli.
            Vnímal na sebe pobavené pohľad ľudí vôkol nich, z čoho mu začínali horieť uši a čo bolo horšie, zrazu mal plnú pozornosť aj samotnej gitaristky, ktorá k nemu zdvihla pohľad a jej tmavo-modré oči sa usmievali. Bordové pery tiež pôsobili ako chvíľku pred smiechom, ale udržala si mierne ironický úškrn, keď ho potlačili k nej a trochu ohli, aby mali oči v rovnakej úrovni, div že ho neprinútili kľaknúť si jej k nohám.
            „Má pre teba niečo dôležité,“ povedal Damián a pleskol ho do chrbta. „Leo...?“
            Aj zblízka bola jej pleť porcelánovo hebká, mliečne biela a dokonalá. Voňala po čomsi ostrom a zadymenom a keď sa jemne vyklonila na Sáru, jej paradoxne neženská vôňa ho obostrela a prišla mu drsne príťažlivá. Sáru evidentne považovala za žiarlivú priateľku, ktorej venovala iba krátky pohľad a teraz znova, tentoraz už bez štipky pobavenia, pozrela na neho. Sára stála bokom a so založenými rukami urazene hľadela za nimi.
            Lesana ju mienila podráždiť viac, nemala totiž rada žiarlivé typy, a preto sa k nemu náhle, s rukami v rukavičkách zloženými v lone ako nejaká pôvabná Marioneta s uvoľnenými motúzikmi, pomaličky prikláňala. Pozvoľna privierala dymové viečka.
            Leontín sa prestal brániť. Ako počarovaný sledoval jej lesklé višňové pery, ktoré sa mali čo chvíľa zľahka dotknúť jeho pier. Tep mu vyletel do závratných výšin. Náhle sa ho zmocnilo presvedčenie, že jej charizmu a inú, tajomnú krásu, neustojí. Že sa mu podlomia kolená, keď sa ho dotkne.
            Keď už boli ich pery sotva milimeter od seba, prudko vychrlil:
            „Keď hráš na gitare, za chrbtom ti stojí mŕtvy gitarista a hrá s tebou. Viem to. Vidím duchov! Možno by som ti vedel pomôcť zbaviť sa ho!“
            Dokorán otvorila oči. Jej zrenice sa rozšírili. Na sekundu zmeravela.
            Postrehol, ako Damián sykol, akoby ho zamrzelo, že sa bozk nekonal.
            Odtiahla sa a prekvapene na neho hľadela.
            V obavách čakal, že ho šťavnato niekam pošle. Že sa dobre zasmeje. Je v rockovej skupine, tak možno mu dá päsťou do nosa.
            No ona akoby podvedome zovrela v dlani svoj prívesok a skúmavo sa na neho zadívala. Prechádzala si hĺbku jeho očí s farbou bielej kávy, bez strachu, bez slov.
            V tej chvíli ich bubeník – zarastený mladík s dlhšími zvlnenými vlasmi – zahlásil „dobrú noc“ a „vidíme sa na ďalšom koncerte“.
            Lenže jemu sa zdalo, že aj tak nechcela prehovoriť.
            Nohy vytiahla na pódium a vstala.
            Ale keď odchádzala, neustále sa na neho zarazene ohliadala.
            Jej myšlienky pre neho ostali veľkou neznámou.

**********

Vlastne bol krásny, ba priam horúci, deň na počiatku júna.
            Lenže ona sa veľmi dobre necítila.
            Sedela na krémovej deke, ktorú mala prehodenú cez posteľ. Na tráme, ktorý prechádzal cez rovnú časť priamo nad ňou boli zachytené ľahulinké biele záclony, pri oboch okrajoch postele prichytené do oblúka k stene a splývajúce až k zemi.
            Čím začať, keď sa človek balí? – zachmúrene uvažovala Viktória.
            Na hnedom koberci už ležala škatuľa so zimnými topánkami a teraz sú na rade knihy, no nie?
            Na posteli bola druhá, ešte poloprázdna škatuľa. Sedela pri nej a v rukách držala „Zimnú Rozprávku“ od Leontína.
            Dlho na ňu iba hľadela.
            Bez myšlienok. Bez pocitov.
            Prázdna...
            Bez čohosi veľmi dôležitého, čo v jej srdci chýbalo.
            Oblúky čipkovaných záclon sa mierne zavlnili. Intuitívne vzhliadla k dokorán otvorenému oknu.
            Na parapete sedel muž s vlnitými vlasmi. Mal na sebe tmavomodrý kabát, ktorého zadná časť mu visela von z okna. Nohy v béžových nohaviciach s pukmi mal prekrížené v členkoch a na kolenách položený čierny cylinder.
            Secesia... – automaticky ho v hlave označila.
            Strach vôbec nepocítila, aj keď telo muža prepúšťalo slnečné svetlo v oddelených zlatých lúčoch, akoby bol kde tu priehľadný.
            Jej schopnosti sa pretransformovali a ona ich pokorne prijímala také, aké sú.
            Už nepočula ich myšlienky. Začínala ich vídať. Inak ako Leontín. Vo farbe, takmer reálnych.
            Ešte nerozprávali.
            Teda, presnejšie povedané, ešte nebola schopná počuť ich.
            Secesný gentleman iba nehybne sedel a nekonečne smutne ju pozoroval.
            Viktória sa bez iskry pousmiala.
            „Dve silné média sú na Údolie až príliš veľa,“ povedala mu.
            Vložila „Zimnú Rozprávku“ do škatule.
            Keď sa opäť pozrela do okna, zbadala už len čistú modrú oblohu a v letnom vánku ševeliace koruny stromov.

**********

Leontín opäť začul, ako sa zachichotala. Musela nájsť niečo náramne vtipné. Žeby „Vajce a ja“ od McDonaldovej? Leontín sa pousmial, prestal utierať prach okolo pokladne a vyklonil sa spoza pultu. V otvorenom oblúkovom prechode vedúcom do zadnej časti videl pootočené kreslo a dlhé natiahnuté nohy, keďže mala kratšiu modro-zlatú sukňu. Pohľad na ne sa mu pozdával. Bola bosá. Sandále mala ledabolo odkopnuté. Začul šušťanie stránok a ďalšiu dávku chichotu.
            V tej chvíli mu zozadu čosi bolestivo vrazilo do hlavy.
            Sykol a chytil sa za zátylok. Na zemi ležala „Chiromantia“, ktorá vypadla kdesi z hornej police.
            „Si v poriadku?“ ozvala sa.
            „Úplne!“ – sám však vnímal ako mu hlas úzkostlivo preskočil.
            S neblahým tušením sa opäť vyklonil ponad pult.
            Okamžite mal po dobrej nálade. S narastajúcou nervozitou sledoval komín kníh navŕšený pri Sárinom kresle. Najvrchnejšia kniha sa roztvorila. Jej stránky sa prevracali, akoby si ich pomedzi prsty púšťala neviditeľná ruka.
            Panebože, len nech si to nevšimne... – tŕpol Leontín – Akýsi trudný vnútorný hlások mu našepkával, že by pre jeho osobného „zlomyseľníka“ nemala ani štipku pochopenia.
            Keď kniha pretočila všetky stránky, opäť sa zatvorila.
            Vydýchol si a stiahol sa za pult, hoci veľkú úľavu v skutočnosti nepocítil.
            Rozochvene si na oči priložil ruku.
            Po pravde... šťastné obdobie tak celkom pred štyrmi mesiacmi nenastalo. Vzťah so Sárou sa vyznačoval opatrnosťou. Navíjal sa ako dlhočizné klbko, postupne a pomaly. Každý deň o sebe zisťovali niečo nové. Okrem túžby, ktorú po sebe cítili, sa v ničom inom bezhlavo nerútili. Ku všetkému ostatnému prichádzali ... takmer – roztvoril prsty, nahol sa a skontroloval nečinnosť knihy... kompromisne. A navyše sa mu už dlhší čas diali drobné naprieky, čo mu každý deň znepríjemňovali. Ktosi z druhej strany si na ňom skúšal svoj zvrátený zmysel pre humor. Cítil sa ako uhranutý.
            Zvonček nad dverami sa rozozvučal.
            Otvorili sa a do antikvariátu zavial chladný ranný vetrík. Leontín, zasa raz pôsobiaci čudácky, si z tváre postupne sťahoval ruku, až keď návštevník zastal pri pulte.
            Kútikom oka zachytil ako sa Sára vystrela a zvedavo sa oprela o pozlátenú opierku jeho starožitného kresla.
            Leontín sa na chlapca užasnuto zadíval.
            Mladík, sotva dvadsaťročný, sa na neho priateľsky usmial. Na hruď si pritískal veľkú a hrubú atramentovo čiernu knihu, z ktorej visel kus rozstrapkanej červenej lacetky. Mala na sebe vyšité akési symboly...
            „Ahoj, volám sa Baltazár,“ spustil len tak z mosta do prosta – jeho mladosť bola drzá a žiarivá. „Máš to tu super. Zabudnuté knihy. Cool názov!“
            „Leontín Tamáš,“ mrzuto zamumlal.
            Sprvu nechápal, čo ho na blondiaka núti natoľko uprene hľadieť. No... vlastne by sa nejaké indície našli. Napríklad obtiahnuté kožené nohavice. Tričko, cez ktoré mu visel akýsi fixkami na textil popísaný zdrap tielka. Piercing v obočí.
            Chlapec sa zvedavo obzeral a potom na neho zrazu uprel oči, akoby mu čosi nariadilo ustáliť sa a sústrediť.
            „Nevieš o niekom, kto v Údolí predáva dom?“ spýtal sa ho, takmer sprisahanecky, akoby sa poznali už od mala.
            Leontín neodpovedal.
            Došlo mu, čo ho na mládencovi tak fascinuje a teraz na neho iba mĺkvo civel.
            Jedno oko mal kobaltovo modré, lenže druhé... druhé bolo medene hnedé.
            Mal uhrančivé heterochrómické oči.
            Baltazár si myslel, že neprístupný choro bledý muž za pultom asi potrebuje vysvetlenie, kým je ochotný poskytnúť akúkoľvek informáciu, tak sa pustil do obšírneho rozprávania.
            „Vieš, pretože... obvykle mávame koncerty v okolitých mestách. Údolie Krvavých Ruží sa nachádza presne v strede našej obvykle trasy. Nie že by som si myslel, že nikdy neprerazíme a nedostaneme sa ďalej... napríklad do hlavného mesta! Ale vyrážať z Údolia ako ústredného bodu všetkého so sebou nesie istú symboliku, čo hovoríš? A tam, kde starnem teraz, ma to už otravuje. Podľa mňa, človek by sa mal sťahovať každých sedem rokov, kedy obvykle z psychologického hľadiska meníš osobnosť. Alebo je to deväť? Počkaj, deväť plus deväť... nie, mne to nevychádza. Ja budem mať dvadsaťjeden. Tak sedem. Inak, ty vyzeráš strašidelne!“ rozžiaril sa, akoby ho práve zbadal prvýkrát. „Čierne tričko, sivé nohavice, nereaguješ, šialené oči! Páčiš sa mi!“
            Leontín, ktorý z neho už teraz pocítil únavu, si uvedomil, že keď Baltazár otvorí ústa, slovo od slova vykladá na stôl svoje myšlienkové pochody.
            A tiež sa rozpamätal, kým je.
            Spevák z Bloody Pie.
            Leontín neochotne pootvoril ústa, že mu konečne odpovie na jeho dotaz, lenže „dom“ sa už stratil v Baltazárovej preplnenej hlave a teraz na pult vyložil z čista jasna starodávnu knihu viazanú v čiernej koži.
            Leontínovi sa pri pohľade na ňu rozbúšilo srdce, hoci si zachovával chladný výraz. Neubránil sa však. Zdvihol ruku a jemne po titule prešiel prstami, akoby išlo o krehký poklad. Až vtedy pod bruškami prstov zacítil priehlbiny písmen. Čierna vyrazená do čiernej.
            Magicae.
            „Koľko za ňu?“ okamžite sa v ňom prebudil vášnivý kníhkupec.
            Baltazár šibalsky zdvihol obočie nad modrým okom. To s piercingom.
            „Darček“ – vyložil ruky na pult.
            Leontín mu venoval krátky podozrievavý pohľad. A potom neodolal a náhodne knihu otvoril.
            Do nosa mu udrela vôňa starého papiera. Objavila sa pred ním stránka husto popísaného latinského textu. Protiľahlá zasa niesla nádhernú plnofarebnú ilustráciu capa postaveného na zadných. Jeho rohy nápadne pripomínali pekelné výrastky a v očiach sa mu zračili akési neznáme symboly. Obrysy tela mu oblizovali plamene hrajúce odtieňmi červenej.
            Zdvihol k chlapcovi pohľad.
            „Odkiaľ ju máš?“
            Začínal vnímať, že Sára ich napäto počúva.
            „V rodinnej knižnici máme kopec podobných kúskov. Dal som si ju expresne poslať,“ laxne pohodil ramenom. „A Oliver, recepčný v hotely, kde bývame, vravel že za vzácnu knihu urobíš čokoľvek“ – zachmúril sa. „Nie, počkaj, povedal... doslovne. Leontín je pobehlica, čo ide za knihu. Alebo povedal médium? Je možné, že tú pobehlicu som si tam dosadil sám, pretože som vycítil dvojzmysel v jeho tóne. Vieš, my speváci a citlivosť na jemné vibrácie a tóny...“
            „Dobre, som v obraze,“ netrpezlivo ho prerušil. „Takže čo za ňu chceš? Ak teda nepostačia peniaze,“ skúsil, ale už mu bolo jasné, že tak jednoducho sa k nej nedostane.
            Baltazár sa k nemu sprisahanecky naklonil. Bol o hlavu nižší a tenký ako špáradlo.
            „Predošlý gitarista zomrel,“ takmer zašepkal.
            Nevyviedol ho z miery. Už dávno vedel ako zosnulý gitarista vyzerá.
            Sára, ktorá začínala mať doslova senzor na reči o smrti, náhle prudko vstala, nazula si sandále a vykročila k pultu. Leontín viditeľne znervóznel, no Baltazár predstieral, že si ju vôbec nevšimol.
            Pokračoval:
            „Odvtedy sa naša druhá gitaristka – Lesana – správa... inak. Nepoviem – divne – pretože divná bola vždy. Takže je rozumné výraz zameniť.“
            „Ako inak?“ posúril ho.
            Nenormálne, ako Baltazárovi lietali myšlienky. Musel to mať ťažké!
            „Fajčí obľúbenú značku jeho cigariet“ – vytreštil oči a prekvapene sa odtiahol, hoci dlane nechal na pulte. „Ona vlastne predtým vôbec nefajčila! Presťahovala sa do bytu, ktorý mal prenajatý on. Používa jeho vôňu. Začína sa vyjadrovať ako on! Akoby sa ju pokúšal posadnúť. Myslíš, že je to možné?!“
            Kým mu stihol odpovedať, ozvala sa Sára, ktorá už opretá a s rukou v bok stála pri Baltazárovi.
            „Nie je to možné!“ odsekla.
            Leontín na ňu šokovane otočil tvár, ale spevák po nej hodil iba krátky, nezaujatý pohľad.
            „A hrá ako...,“ zhlboka, očarene sa nadýchol. „Vždy mala kopec fanúšikov. Jej charizma je neprekonateľná. Pestujeme si ju ako vzácny kvet – našu drahú dámu s gitarou! Lenže to Vincent hral ako boh! Vinc mal talent z nebies. A teraz ho má Lesana. Keď hrá, ľudia sú ako uhranutí, je dokonalým spojením silnej osobnosti a muzikálneho nadania. Lenže... všetky tie prejavy, v ktorých spoznávame Vinca... máme o ňu obavy. Stráca samu seba?!“ dôrazne sa spýtal, dvojfarebné oči vyzývajúco vypúlené.
            „Ja... ja neviem...,“ ostýchavo zahabkal, až príliš si uvedomujúc Sárinu prítomnosť.
            „Potrebujem, aby si s tým niečo urobil. Je jasné, že za všetkým stojí sám mŕtvy Vinc,“ dodal.
            Sára sa na Baltazára jemne usmiala.
            „Nemôžeš sem len tak napochodovať a zaplietať ho do svojich záležitostí.“
            Baltazár sa zatváril nevinne.
            „Prečo nie?“
            Rukou si prešiel cez blonďavé vlasy prehodené na stranu. Na krátky okamih sa objavil záblesk červeno-modrého melíru, čo pod nimi skrýval.
            „S prízrakmi nechce mať nič spoločné. Nikto s nimi nechce mať čo dočinenia!“
            V Leontínovi sa čosi nečakane vzoprelo.
            „Ďakujem, Sára,“ pokojne prehovoril. „Ale vyriešim si to sám.“
            „Vidíš?“ – Baltazár zdvihol ukazovák. „Povedal, že to vyrieši.“
            „Si tak trochu mimo kontextu“ – jej úsmev bol teraz chladný a strnulý. „Nič také ti práve nesľúbil. A som si istá, že najradšej by ťa požiadal, aby si ho neobťažoval s podobnými...“
            „Sára!“ zdvihol hlas.
            Zarazene na neho pozrela.
            On sám na ňu teraz hľadel začudovane. Nechápavo žmurkal, prekvapený svojou podráždenou reakciou práve voči nej.
            „Leontín...,“ vydýchla. „Sám dobre vieš, čo sa mi stalo!“
            „Ako to súvisí?“
            „Smrti mám už dosť,“ tlmene dodala. „Nemôžem naďalej žiť v temnote.“
            Znenazdajky sa obaja zacítili, akoby sa v antikvariáte nachádzali sami. Jej slová zarezonovali priestorom a oni po nich jeden druhému doslova prepadli. Uzavreli sa spolu do tesnej, klaustrofóbiou preplnenej, škrupinky. Tak rozbitnej... 
            Baltazár zamieril k dverám, akoby sa ho ich rozpor vôbec netýkal. Očividne vnímal selektívne – iba to, čo sa mu hodilo, či sa ho dotýkalo priamo.
            „Pekný deň,“  bezstarostne hlesol a vyšiel na slnkom zaliatu ulicu.
            Takmer si jeho odchodu nevšimli.
            Jeden druhému sa vpíjali hlboko do očí.
            „Lenže ja sám som čosi ako smrť,“ prehovoril. „Je vo mne.“
            Zachvela sa a zimomravo sa objala, hoci mala sveter.
            „Nehovor to...“
            Zamračil sa.
            „Tak čo mám vravieť?!“ spýtal sa ostrejšie ako mal v úmysle. „Nechceš mi náhodou napísať manuál ako sa mám správať?!“
            Pobadal, ako sa ich postoje v sekunde zmenili. Rázne vykročila k dverám a z vešiaku stiahla svoju malú bordovú kabelku.
            „Je smutné, ak nevieš, kedy sa prejaviť ohľaduplne!“ odvrkla a vyšla von.
            Ich prvá hádka...  – prudko vydýchol a keď sklopil zrak, zbadal že Baltazárova kniha ostala ležať na pulte.
            Pozornosť vrátil k výkladu, cez ktorý pred sekundou sledoval, ako Sára odchádza.
            Ohľaduplnosť...
            Začínal mal pocit, že problémom je on samotný a nie jeho necitlivosť k jej minulosti.
            Ja sám...
            Dlaň si priložil na srdce.
            Čosi v jeho hrudi tlačilo na rebrá. Ťaživý pocit samého seba, ktorý sa z neho nevedel dostať preč.
            Čierna bichľa sa zrazu prudko otvorila.
            Poľakane uskočil.
            S rozšírenými očami hľadel na ilustrovanú stranu.
            Bol na nej kostlivec, ešte napoly potiahnutý zošúverenou opadávajúcou kožou. Jeho dlhý kostnatý ukazovák mieril priamo na neho.
            Nad hlavou sa mu skvel ozdobný nápis lemovaný zlatom.
            Mortem.
            Leontín sa natiahol a štítivo knihu zatvoril.

**********

Prekročil Tarasa natiahnutého na tráve a vyhrievajúceho sa na slnku, ktoré bude poobede pravdepodobne pekelne páliť a posúval sa vo svojom tartanovom župane k plotu na svoju rannú kávu.
            Cítil potrebu sebaľútostivo sa na včerajšie hašterenie medzi ním a Sárou Damiánovi posťažovať. Z bleskovej hádky sa nevyspal, stále v ňom doznievala ako spomienka na čosi, čo sa síce už teraz nezdalo také strašné, no zvieravý pocit zdravému úsudku odporoval. Lujza akiste ešte spí. No už prvý pohľad mu napovedal, že zverovanie sa konať nebude.
            Damián mal spoločnosť. Síce ho pri svojej strane plota čakal s kávou, lenže hneď pri ňom stál naryšavelý mladý muž s hrnčekom s folklórnym motívom a očividne „kávoval“ s nimi.
            Teraz sa nemôže zverovať s osobnými záležitosťami – rozladene si pomyslel – Dvaja ľudia sú na neho až priveľa a navyše, recepčný z hotela Terra je klebetník ako hrom. Hoci, ktovie, Oliver sa tváril, že sa spriatelili odkedy mu naposledy „vyháňal ducha“ z pracoviska. Možno vie držať ústa na kľúčik.
            „Oliver, aké prekvapenie...,“ monotónne zamumlal.
            Takto nejako sa začína spoločenská konverzácia, či sa mýli? Bol ešte príliš rozospatý. Vďačne od Damiána prijal svoju zelenú šálku so silnou brazílskou kávou.
            „Áno, ahoj,“ usmial sa recepčný, pripravený na nový deň v uniforme so zlatým motýlikom. „Dnes som si cestou do práce zámerne spravil okľuku okolo tvojho domu, ale Damián si ma odchytil a zlákal na kávu.“
            „Som proste zvodca“ – žmurkol Damián.
            „Čo sa deje?“ odpil si z kávy.
            „Je možné, že nič, ale začul som niečo, čo by si možno chcel vedieť.“
            Oliver pôsobil, že zámerne zľahčuje.
            Takže to bude bolieť... – napadlo Leontínovi a spýtavo na neho zdvihol obočie.
            „Viktória sa vraj sťahuje preč z Údolia,“ vybalil na neho Oliver.
            Leontín ustal, akoby na okamih ani nedýchal.
            Ide preč... – zarezonovalo mu v mysli.
            Zachytil, ako Damiánove kútiky úst na okamih klesli, keď ho sledoval. Robil si o neho starosti.
            Nevedel, čo povedať.
            Už sa ho jej život nemal týkať, a predsa nedokázal vysloviť vetu – Je mi to jedno.
            Správa ním otriasla a on netušil prečo. Možno to tak bude najlepšie. Pre neho. Aj pre Sáru.
            Obaja – Damián aj Oliver – teraz napäto čakali na jeho prvé slová. Doslova mu očami viseli na perách.
            K vyjadreniu sa však nakoniec nedopracoval.
            Jeho veľká guľatá šálka mu znenazdajky praskla v ruke. Rozletela sa na neadekvátne veľké množstvo úlomkov. Odskočil pred spŕškou horúcej kávy. Zopár neškodných kvapiek však aj tak skončilo na jeho župane.
            Všetci traja zaskočene hľadeli na zelené uško, čo mu ostalo zavesené na prste.
            „Šálky predsa len tak nepraskajú na mikro častice!“ ohromene hlesol Oliver a márne pohľadom v tráve pátral po črepinách.
            Skutočne boli až príliš malé a roztrúsené.
            „Ktosi vo sfére neviditeľna ťa nenávidí,“ skonštatoval Damián a príjemne sa usmial.

**********

Zalievala ho nervozita. Dobre vedela, že vo zvieratách vzbudzuje strach, veď aj jej mačky Cocco a Locco sa vždy ježili, keď sa objavil. Ale chcela byť vonku na slniečku a ubezpečila ho, že ak si na tribúne pri Sokoliarskej show sadnú čo najvyššie budú od operencov dostatočne ďaleko. Leontín sa neodvažoval odporovať. Pomerili sa, z čoho získal pocit úľavy. Včera mu to nedalo a keď zatvoril antikvariát, vysadol na bicykel a zamieril do Damiánovej kaviarne kúpiť kávy a potom k Sáre. Stretli sa na pol ceste, mierila k nemu s datľovým koláčom. Uvoľnene sa svojim snahám zasmiali a následne skončili na lavičke, na „neutrálnom území“ – ako ho nazvali – a tam spolu vypili kávu a zjedli koláč.
            Chvíľu bolo všetko v poriadku...
            Ako aj teraz, hoci sa na dlhej drevenej lavici nepokojne mrvil. Pod nimi na trávnatej ploche pobehoval mladý sokoliar s dredovým chvostíkom, čo mu trčal z krátkych vlasov a majestátny orol, ktorého nechal preletieť ponad hlavy v prvých radoch mu skutočne nevenoval pozornosť.
            Sár, sediaca vedľa neho v širokom klobúku, čo jej lahodivo tienil, sa nadšene roztlieskala. Tvár jej žiarila. Včerajšie stretnutie na polceste jej veľmi prospelo. Bola škoda, že si tiež nevedel vychutnať chladivý podvečer zaliaty oranžovými tónmi, ale predsalen sa tak trochu považoval za mierne kostnatú korisť nerozumne vystavenú na obdiv pred zobákom opereného dravca.
            Leontín sa opäť zahniezdil a poobzeral okolo seba, zatiaľ čo Sára od predstavenia neodtrhla oči.
            Námatkovo sa pozrel cez rameno. Za ich lavicou sa už rozprestierala rovná trávnatá plocha, kde tu piknikovali rodinky.
            Zbadal vejár nafufňanej čiernej sukne a lemy vytŕčajúcich slonovinových spodničiek, ktoré pôsobili ľahko ako páperový vankúš. A pokrčené prekrížené nohy v čiernych nadkolienkach s bielou čipkou stiahnutou mašľou.
            Pomaly si z očí stiahol pilotky a napriamil sa, aby na ňu lepšie dovidel.
            Gitaristka z Bloody Pie si kúsok od neho polihovala priamo v tráve a žmúriac do ohnivo-ružovej oblohy pofajčievala cigaretu zachytenú v dlhej elegantne špičke.
            Leontín po nekonečnom mrvení prvýkrát načisto znehybnel.
            Nedokázal z nej spustiť oči. Čierne šaty mali biely stojačikový golier s mašľou. Prekrížené nohy jemne hojdala zo strany na stranu a ruka v krátkej čipkovanej rukavičke sa občas so zbytočne dlhým oblúkom priblížila k červeným perám. Lenivo vyfukovala dym.
            Spájala v sebe bezočivosť s nevinnosťou.
            Asi jeho pohľad zacítila.
            Náhle pootočila tvár a ich oči sa spojili.
            Nemal vo zvyku uhýbať pohľadom, takže to vydržal. Zrazu, akoby si na neho spomenula. Malý úsmev, čo mu venovala, bol vedúci a priateľský.
            Ich očný kontakt rozpojila Sára, keď ho zaťahala za ruku.
            „Pozri, aká krásna plamienka,“ vzdychla.
            Automaticky sa pozrela pred seba. Jeho zmysly začali opäť vnímať šum z okolia a sokoliarov hlas, hoci si ani neuvedomil, že ich pri pohľade na Lesanu potlačuje.
            „... plamienka driemavá s rozpätím krídel 90 až 98 centimetrov. Dĺžku tela dosahuje 34 centimetrov. Od ostatných sov sa dá rozoznať podľa charakteristického srdcového tvaru závoja okolo očí, ktorý...“
            Ako sokoliar ďalej objasňoval, zároveň jemne švihol rukou v rukavici a sivo-hrdzavá sova so snehobielou srdcovou tvárou sa zniesla do vzduchu a preletela ponad hlavy ľudí v treťom rade, čo bolo len o dve lavice nižšie od nich.
            Leontín sledoval ako sa sova s oblúkom vrhla ponad návštevníkov o rad vyššie, lenže potom svoj let nečakane narušila. Zo vzduchu k nim doľahlo nepokojné zaškriekanie, aké k húkajúcemu tvorovi vôbec nesedelo a zhrozený Leontín pozoroval, ako sa vyplašený vták vrhol rovno na neho.
            Zaútočí! – došlo mu, keď zreteľne zbadal ako vystrkuje pazúry a bleskurýchlo sa na neho znáša.
            Ruky si inštinktívne skrížil cez tvár, no sekundu predtým mu už zorné pole zakrývalo našuchorené bruško, z ktorého sa naťahovali pazúriky jemu po očiach.
            Zmocnil sa ho závrat, keď sa oprel do prázdna. Zopár ľudí okolo neho, vrátane Sáry, vykríklo.
            Vnímal, ako sa mu plamienka zakvačila do ľahkej bundy a vyšklbla mu medený gombík.
            Chrbtom dopadol do trávy.
            Okamžite vnímal cudzie dotyky.
            Odvážil sa stiahnuť si z tváre ruky.
            Zbadal nad sebou Sárinu vystrašenú tvár. Klobúk jej odletel a ona sa dlaňou dotýkala jeho hrude.
            „Ublížila ti?!“ vyrazila zo seba.
            Vedľa nej bola tvár zhrozeného sokoliara, udýchaného od bleskového behu do kopca, aby mohol sovu odohnať a vedľa neho... na ramene mu spočívala ruka v čiernej rukavičke.
            Výhľad na nebo uzatvárala čiernovlasá gitaristka. Nad nosom sa mu krútil prívesok so strieborným drakom, čo jej visel na krku.
            Nevyzerala preľaknuto ako Sára so sokoliarom. V očiach orámovaných čiernou linkou sa jej zračila obava spojená s fascináciou.
            „Ste v poriadku?“ úprimne sa zaujímal sokoliar a jedným dychom dodal. „Nikdy nikoho nenapadla. Cvičíme ich svedomito.“
            Keď prikývol, že žije a že vie, že chyba nie je v nich, chlapec odbehol postarať sa o rozrušenú sovu.
            „Znova si ma utvrdil v presvedčení, že sa v tebe skrýva čosi pozoruhodné,“ prehovorila Lesana a zaujato skúmala jeho zlatavé oči, linku rias, pery a celú tvár.
            Chytila ho pod rukou. Sára ju pochopila, spravila to isté. Spolu ho vytiahli do sedu, zatiaľ čo otrasený Leontín iba vydýchol:
            „Ty a Vincent... to on je pri tebe. Vieš o koho ide, však?“
            „Vinc...,“ šepla Lesana s ohúreným úsmevom. „Azda by sme sa naozaj mali porozprávať.“
            Zachytila Sárin pohľad.
            Leontín zbadal, že sa jej na tvár prinavrátil odmietavý výraz. Spurne na Lesanu zazerala.
            „V centre je útulná kaviarnička – Divá Ruža,“ takmer pobavene mu povedala Lesana a trhnutím hlavy nenápadne poukázala na Sáru, ktorej nevôľu k ich „záležitosti“ zreteľne cítila. „Zajtra okolo piatej v nej budem.“
            Vstala a nenáhlivo sa vzďaľovala.
            Sára mu napriek všetkému pohladila zátylok. S jej pomocou sa zozbieral z trávy a postavil sa.
            Trochu sa mu chveli kolená.

**********

Po poobednej búrke, čo sa Údolím prehnala a uzavrela ho v potemnenom antikvariáte ako vo väzení, pričom len bezradne hľadel ako mu ktosi zlovoľný postupne rúca všetky komíny kníh v zadnej časti, teraz na podvečer vzduch stále voňal lesom a daždivou vlhkosťou. Slnečné okuliare mal zachytené o golier čierneho trička a šliapal do pedálov bicykla. Pri troche šťastia všetko vybaví tak rýchlo, že si Sára, za ktorou mal zájsť, ani nevšimne, že za ňou naozaj bol, hoci netušil, čo jej vlastne môže ponúknuť.
            Hneď ako zahol do ulice, kde sídlila Damiánova kaviareň, ľahký a dažďom chladený vetrík k nemu zavial... hudbu.
            Nechápal, čo sa deje. Akoby znenazdajky vošiel do čohosi oddeleného od reality, čo nechával za sebou – ulicou vibrovali tóny, ktoré sa ňou nikdy predtým neniesli. Bicykel zastavil v bode najvyššej hlasitosti a dopredu si z batohu vytiahol knihu, čo mal pre ňu pripravenú. Krátko sa na útlu knižku zadíval. Krásne slovo, sladká melódia. Budú sa jej do poézie prevedené ľúbostné piesne Henrica van Veldekeho páčiť? V každom prípade – umenie vrcholnej gotiky mu hneď prišlo na rozum. Tiež ju svojim spôsobom považoval za malého velikána.
            Knihu si pritisol na hruď a otvoril dvere. Vylial sa na neho zvláštny omamný zvuk.
            Keď vošiel do Divej Ruže ocitol sa v inom svete.
            Zarazene zastal pri dverách.
            „Pozrime sa, Leóóó...,“ začul Lujzin hlas a hneď ju aj zbadal.
            Zatočila sa mu cez zorné pole a potom ju Damián schmatol za ruku, pritisol si ju o svoju zásteru farby mokka a ďalej s ňou tancoval.
            Leontín len zmätene zaklipkal viečkami.
            V rohu pri stole s pohovkou a sivými ušiakmi bola nad kávami natlačená skupinka asi ôsmych teenagerov a spoločne spievali pieseň, ktorej slová všetci perfektne poznali, hoci on sám ju nikdy nepočul.
            Keď mu zrak spočinul na pulte, za ktorým Damián pripravoval objednávky, konečne pochopil.
            Fanúšikovia...
            Ostal stáť ako primrazený, no jeho nechápavý výraz sa okamžite zmenil na hlboko sústredený a beznádejne uchvátený.
            Na pulte sedela gitaristka a hrala pieseň, ktorú jej malý fanklub neomylne spoznal.
            Po kaviarni tancovali rozbláznení Damián s Lujzou, pričom jednoznačne viedla ona.
            Lesana zrazu zachytila jeho pohľad.
            Tento krát bola celá v bielom. Vyzerala ako anjel. Jej indigovo sa lesknúce vyčesané lokne zaujímalo kontrastovali so záplavou panensky bieleho zložitého žabó a množstva volánov. Aj priehľadné rukavičky mala z bielej čipky.
            Bola ako zjavenie.
            Zjavenie s čiernou elektrickou gitarou.
            Zjavenie so zjavením... – došlo mu, no zatiaľ nebol schopný pohnúť sa a vymaniť z tónov napnutých strún, ktoré rozvibrovali priestor a zneli až nereálne prchavo a pavučinkovo jemne vzhľadom na nástroj, ktorý ovládala.
            Neovládala ho totiž sama.
            Lesana sa na neho usmiala, aby mu oznámila, že o ňom vie a priateľsky na neho žmurkla.
            Leontín nereagoval.
            Pozoroval sivý prízrak, ktorý sedel vedľa nej. Prsty ich muzikálnych rúk boli spojené. Mŕtvy si opieral bradu o jej rameno a s privretými viečkami hral s ňou.
            Ona ho stále s malým vyrovnaným úsmevom sledovala.
            Predpokladali jej rodičia, že sa z nej stane hudobná víla, keď jej dávali meno Lesana? – znenazdajky mu napadlo a vo svojom drobnom rozptýlení si napokon uvedomil, že na chrbte cíti čísi pohľad.
            Aj Lesana mu zrazu zamyslene hľadela kdesi cez rameno.
            Obrátil sa a... opäť zmeravel.
            Na chodníku pred výkladom Divej Ruže stála Viktória a pozorovala ho.
            Viki... – zovrelo mu srdce.
            Stála tam v šedých úzkych šatách a kabelkou na retiazke cez rameno, jej zlaté vlasy žiarili ako letné slnko a aj napriek tmavým tónom, čo mala na sebe, ju robili rozjasnenou. Očividne sa vracala z práce.
            Chvíľu si vážne hľadeli do očí.
            Nikdy ju nevidel natoľko stoickú a dospelo sa tváriacu ako práve teraz, keď sa náhodne zbadali a ich maličké stretnutie jej kroky zastavilo a na okamih ju celkom obralo o silu pokračovať.
            Dúfal, že sa po nich dvoch nestala praktickou a vyzretou – ako sa ženám stáva. Dúfal, že nestratila to veselé, naivné a detské, čo v sebe vždy mávala...
            Natiahol ruku a dlaň položil na sklo, pričom si svojho pohybu ani nebol vedomý.
            Viktória sa spamätala a rýchlo vykročila po chodníku.
            „Počkaj!“ vyrazil zo seba, až Lujza s Damiánom ustali a Lesana prekvapene zdvihla obočie.
            Knihu hodil na najbližší stôl a chvatne otvoril dvere.
            Vybehol na ulicu a Viktóriu už zbadal zájsť za roh. Musela sa rozbehnúť...
            Rýchlo vykročil, pohľad upretý ďaleko pred sebou, keď z poza rohu, za ktorým Viktória zmizla, vykročila Madam Crn a okamžite ho zamerala.
            „Mladý muž!“ – ulicou sa zniesol jej zvučný do seba zaľúbený hlas a Leontín roztržito sledoval, ako mu Madam v rozviatych šatách bez ramienok kráča naproti. „Vyzeráte, akoby ste zočili ducha.“
            Madam Crn, jeho neobľúbené certifikované médium, mu rukou dôrazne zatlačila na hruď a prinútila ho zastať.
            „Ale prízrak predsa vás vydesiť nemôže,“ sprisahanecky dodala.
            Leontín sa zúfalo zadíval na koniec chodníka.
            Madam Crn otvorila svoju kabelku s vyšívaným motívom azúrového vtáctva a čosi z nej vylovila.
            „Nech sa páči, guatemalská bábika proti strachu. Dajte si ju do vankúša a ona bude každú noc vysávať vaše obavy. Keď sa nasýti, sama zmizne.“
            Čosi drobné, aj keď jej sotva venoval pozornosť, mu vtlačila do dlane a znova vykročila po chodníku.
            Leontín ešte zopár sekúnd sledoval miesto, kde Viktóriu zbadal naposledy. Samozrejme, vedel kde býva... veď koľkokrát zaspával v jej spálni... ale teraz už netušil, čo jej vlastne túžil povedať, keď za ňou vybehol z kaviarne. A či vôbec niečo, alebo ho k nej iba dačo neúprosne tiahlo.           
            Roztvoril prsty a zahľadel sa na darček od Madam Crn.
            V dlani mu spočívala miniatúrna bábka z vypchatej látky, odetá do pestrej dečky. Na hlave mala čosi ako turban. Oči tvorili dve čierne nitky. Červené ústočká, trocha krivé, akoby sa zlostili.
            Na to, že je proti strachu pôsobí až príliš strašidelne – pomyslel si.
            Bez záujmu si ju vložil do vrecka nohavíc a odvliekol sa k bicyklu.
            Dnes už na žiaden rozhovor náladu nemal, takže odišiel rovno domov. Aj zabudol, že má zájsť za Sárou.

**********

Keď ho uprostred noci zobudili lahodné a zvláštne gitarové tóny, sprvu sa domnieval, že sníva. Spí a blúzni o gotickej divožienke, ktorá ho vábi do svojich osídiel prízračnou, nadpozemskou hudbou.
            Leontín hľadel do tmavého stropu a postupne mu dochádzalo, že hudbu počuje stále.
            Jediné, čo vedel bolo, že neprežíva nočný des, čo by sa mu prenášal do reality a tóny, ktoré počuje tak blízko a zároveň ďaleko sú nasiaknuté melanchóliou. Ako horko-sladká spomienka.
            Omámene sa na posteli posadil. Spánok ho zo svojich pevných motúzov nechával rozmotávať neochotne.
            Prikrývka sa mu pozvoľna skĺzala z tela. Schmatol ju a vytrhol neviditeľnému zákernému duchovi z rúk. Nevenoval mu však pozornosť.
            Jeho spálňa, akoby sa čoraz viac zapĺňala tónmi, ktoré sa mu hromadili na pokožke a pobádali ho vstať. Spustil nohy k podlahe a poddal sa ich čaru.
            Vstal a vykročil. Z oblúkovitého čela drevenej postele stiahol svoj župan a prehodil ho cez seba. Zaväzujúc si opasok vykročil zo spálne.
            Zo schodov schádzal ako námesačný. Smeroval rovno za hudbou, ktorá ho priťahovala ako spiaceho mesiac v splne a navíjala si ho ako na oceľové lanko. Nedokázal sa vytrhnúť.
            Prešiel cez dom a bosý vyšiel do jemne chladivej noci, na svoj zadný dvor.
            Ocitol sa pri hudbe.
            Dvor zalievali svetlá lampášov na dome. Kúštik od ich medovej žiary, v tlmenom polnočnom svetle, sedela na jeho provensálskej lavičke gitaristka a hrala.
            Jeho boxer, ktorý ako strážca dvora totálne zlyhal, jej krotko ležal pri nohách. Ale mohol sa mu diviť, že sa správal ako baránok? On sám sa k nej opantane sunul.
            Pozrela na neho a usmiala sa. Jej kabátik aj mäkká nadýchaná sukňa boli z bordového zamatu. Porcelánovo bledá tvár s karmínovými perami v medovo-mesačnom svetle doslova žiarila.      
            Zaiste Damián jej včera prezradil, kde býva... – bol sotva schopný triezvo uvažovať.
            Podišiel k nej a s posvätnou opatrnosťou klesol do trávy pred lavičku. Vytočil k nej vážnu tvár a odovzdane počúval.
            Sledovala hmatník, len kde tu na neho pozrela. V očiach sa jej zračil malý úsmev.
            Srdce sa mu jemne trepotalo, akoby ho rozochvievali jej struny. Zalieval ho nadpozemský definitívny pokoj. Sediac v tráve, presne o polnoci, započúvaný do jej hudby, sa zahĺbil do seba a uvedomil si svoj magický hebký príjemný pocit.
            Čosi v ňom ho – čím odmietavejšia Sára bola – čoraz viac pobádalo mať svoje schopnosti aspoň trochu rád. Pretože predsa nemôžu byť až tak zlé... On sám s nimi nemôže byť až taký zlý!
            Veď iba vďaka nim tu teraz sedí pri nej, iba vďaka nim mal v živote Ctibora, iba vďaka nim prežil najkrajšie obdobie vo svojom živote s Viktóriou...
            Pri poslednej myšlienke sa zatváril, akoby sa prebral zo sna a oči sklopil k zemi.
            Sledoval steblá trávy. V hlave mu zrazu hučalo. Ani nezachytil moment, kedy prestala hrať. Len bolo zrazu vôkol neho ticho prerušované cvrlikaním nočného hmyzu.
            Vytlačil z hlavy obraz jeho a Viktórie kráčajúcich vedľa seba v lejaku – ona tlačila jeho bicykel a on nad nimi držal jej dáždnik... a vzhliadol ku gitaristke.
            Lesana ho skúmavo pozorovala. Držala hmatník gitary a druhú si o ňu zľahka opierala v nenútenom geste, aké rokmi nadobudnú iba skúsení hudobníci.
            „Ďakujem za stredovekú lyriku, ktorú si nechal v Divej Ruži. Pochopila som, že kniha je pre mňa“ – na okamih sa odmlčala, potom podotkla: „Viem o obavách, čo má o mňa zvyšok skupiny.“
            Očividne však ich starosť nezdieľala.
            „Možno... možno sú opodstatnené,“ opatrne začal.
            Ako jej vysvetliť, že má pri sebe ducha a nevydesiť ju?
            Lenže ona sa zrazu mäkko usmiala a povedala:
            „Pozri...“
            Zobrala do dlane strieborný prívesok draka.
            A ten sa priamo pred Leontínovými prekvapenými očami zniesol do výšky.
            Taras, vetriaci čosi, čo mu už nebolo po vôli, vstal a rozbehol sa do domu.
            Hľadela priamo na neho, keď prívesok na dlhej retiazke zavisol vo vzduchu a úplne z ničoho sa pri ňom zhmotnil jeho zrkadlový obraz z čierneho kovu. Spojili sa. Ich chvosty sa do seba zaplietli a vytvorili náznak dračieho srdca.
            Od čierneho draka sa ťahala tmavá retiazka a Leontín si z čista jasna uvedomil, že sa pozerá na prízrak vysokého mladíka, ktorý sedí hneď vedľa Lesany na lavičke, jeho krvavo červené oči spočívajú na nej a sú beznádejne pripútaní.
            Vie o ňom! – došlo mu – Nevidí ho ako on, ale rozhodne o ňom vie!
            Šokovane otvoril ústa.
            „On bol tvoj...,“ vydýchol.
            „Nie tak, ako si myslíš,“ uistila ho, načisto vyrovnaná s faktom, že jej drak je práve zapletený do draka, ktorý patrí k neviditeľnej bytosti. „Vinc a ja sme spriaznené duše. Obaja sme hrali v Bloody Pie. Dračie prívesky sme našli na jednom festivale, kde sme vystupovali. Sú lacné, ale...,“ pousmiala sa, „... už vtedy pre nás v našom priateľskom zväzku znamenali veľa. Keď Vinc zomrel, plne som v skupine zastúpila jeho miesto.“
            „Ako?“ šepol.
            „Závislosť.“
            Leontín podvihol obočie.
            Prízrak vedľa nej Lesanu sústavne túžobne pozoroval. Akoby sa po smrti tiež pridal k zástupu jej obdivovateľov.
            „Čo je? Domnievaš sa, že drogy berú len vyčerpaní slávni rockeri? Niekedy tomu prepadne aj niekto, kto márne čaká na deň, kedy prerazí do veľkého sveta.“
            Ťažko si povzdychla a na milisekundu vyzerala vzdialene a nešťastne.
            „Už krátko po jeho smrti som zreteľne cítila, ako mi vedie ruky,“ vrátila sa k nemu. „Cítila som jeho dotyky, ako keď ma usmerňoval a učil hrať. Rozumieš... poznala som jeho ruky! Áno, Baltazár má pravdu, tak trochu sme sa stali jednou osobou.“
            S láskou pohladila oblúk gitary.
            „Ale domnievaš sa, že by som takto dokázala hrať bez neho? Čo by som bez Vinca vlastne bola? Kým?! Dobrou gitaristkou, ktorú obdivujú, sú do nej zaľúbení... Nie je však správne pokúsiť sa doslova ľudí uhranúť hudbou? Som predsa muzikantka! Chcem ich zakliať do melódie. A čím by bol Vinc bez svojej hudby?“ oduševnene sa spýtala.
            „Popolom,“ pochmúrne hlesol Leontín.
            „Áno, prach si a v prach sa obrátiš. Nič viac. Stal by sa spomienkou na čosi melodické, čo zaniklo v kakofónii úbohej závislosti.“
            Chytila retiazku a jemným pohybom drakov rozpojila. Mŕtvy hudobník zmizol. Pohltila ho tma za hranicami svetla, v ktorom Lesana sedela.
            Leontínovi až teraz naplno došlo, čo sa skutočne deje.
            „Ty moju pomoc vlastne vôbec nechceš!“ ohúrene vydýchol.
            Uvedomil si, že vôbec prvýkrát v živote stretol niekoho, kto sa svojho ducha zbaviť nechce!
            „Nie“ – s úsmevom pokrútila hlavou a jej „nie“ bolo sladké, nežné a nekonečne odhodlané. „Som tu, pretože ty, chlapče, si veľmi zaujímavá bytosť. A je úľava s niekým sa o Vincentovi konečne porozprávať.“
            Leontín jej kompliment prešiel mlčaním.
            „Spozorovala som, ako si z kaviarne utiekol za tou nízkou blondínkou,“ bez váhania začala a on spozornel. „Vytiahla ťa von, akoby ste v sebe mali magnety“ – zahľadela sa mu do očí. „Niektorým z nás sa pošťastí stretnúť človeka, s ktorým sme ako jedno. A len spolu s ním dokážeme byť tou najlepšou verziou seba. Rozumieš mi?“
            Mĺkvo prikývol.
            Doliehala na neho clivota.
            Trpezlivo pozoroval, ako siahla do zamatového kabátika a vytiahla dlhú špičku, do ktorej si vložila cigaretu. Vybrala gotický zapaľovač so vsadeným červeným kameňom a pripálila si. Všetko robila nadmieru pomaly a pedantne, akoby mu dávala čas na premýšľanie.
            Zhlboka si potiahla a vyfúkla smerom k nemo obláčik dymu.
            „A si pripravený byť pre niekoho nepostrádateľný?“ spýtala sa.
            A riskovať ďalšie vlečúce sa umieranie, keď ich celok čosi roztrhá na kusy? – doplnil si v duchu.
            „Neviem,“ úprimne šepol.
            Hľadiac na trávu sa ponoril do svojej ťaživej temnoty.
            Po chvíľke začala Lesana opäť hrať.

**********
           
Sárina spálňa... to bolo niečo úplne iné ako dni, keď mávala v jej izbe spálňu Anastázia. Sára si vôkol seba rada vytvárala staromódne prostredie. Steny niesli kvetinovú tapetu, pri nočnom stolíku stála stolička s vyšívaným podsedákom a posteľ bola až príliš mäkká a plná malých vankúšov. Napriek jej príšernej mäkkosti však spal tvrdo a spal by až do rána, dýchajúc vôňu Sáriných zamatových vlasov, keby sa mu do mysle nevkrádalo vytrvalé ťukanie havranieho zobáku, ktorý mátožne vyklopkávala na zatvorené okno. Zvuk bol monotónny a čím viac sa preberal, tým hlasnejší sa mu zdal a o to viac sa ho zmocňoval pocit, že ho ktosi pozoruje.
            Keď už so zatvorenými očami celkom vnímal okolie, pocítil ako mu ktosi z tela pomaly ťahá prikrývku.
            Zlomyseľník... – otrávene si pomyslel Leontín.
            Schmatol ju a vytiahol ju vyššie, pretože takto ju zároveň sťahoval aj zo Sáry, ktorá mala iba dlhú, ale ľahkú nočnú košeľu z magentového saténu.
            Keď to však spravil, posteľ zapraskala a matraca sotva citeľne poklesol, presne pri jeho nohách.
            Zjavil sa! – okamžite bol čerstvý a s vytreštenými očami civel do tmy – Konečne!
            Zloprajný prízrak ho trápil už tak dlho, že ešte aj on sem tam pocítil zvedavosť.
            Sára stále pravidelne odfukovala. S napätým pohľadom na jej profil sa opatrne posadil.
            Pozrel pred seba.
            V tej chvíli mu k ústam vyletela ruka a z boku so do nej zahryzol, aby nevykríkol. Zhlboka sa nadýchol, ale aj jeho nádych mu prišiel rozrušujúco hlasný.
            Lenže tam... na okraji postele pri jeho nohách... sedel chlapec s prestrelenou hlavou a bez slova na neho upieral svoje kalné oči s červenými dúhovkami.
            Sárin kamarát! – v sekunde mu došlo – Ten, ktorý sa nešťastnou náhodou zabil zbraňou jej otca.
            Takže celý čas to bol on...
            Leontín len tak-tak upokojil svoj dych. Pohľad na chlapcovu hlavu, ktorá mala príšernú otvorenú ranu pri ľavej sluche, bol neznesiteľný! Hoci bol mŕtvolne sivý, ako obvykle vídal duchov, hoci teraz to len umocňovalo dojem hrôzy, jeho otvorená rana bola krvavo červená rovnako ako jeho oči. Červeň prerážala aj tmu. Tričko mal celé posiate krvavými škvrnami.
            Netušil, prečo sa niektorí duchovia pri priamom kontakte vracajú do svojej pôvodnej formy a iní nie, ale mŕtvy chlapec už iba so svojím prázdnym výrazom pôsobil ťažkopádne. Možno ani nemal tušenia ako si podobu zmeniť.
            Riskol to a stiahol si ruku z úst.
            „Čo odo mňa chceš?“ rozochvene šepol
            Prízrak pootvoril svoje bezkrvné pery.
            Leontín pocítil, ako posteľ jemne vibruje z jeho energie, keď polohlasne prehovoril:
            „Nie ste spolu takí, akí máte byť.“
            „Nie?“ hlesol, neschopný odlepiť od neho nepokojné oči a skontrolovať, či sa Sára nepreberá.
            Dokázala by zbadať prízrak chlapca, ktorý nad ňou od tragického incidentu stále bdie?
            Pretože Leontínovi došlo, že to tak je.
            A zdrvilo ho, keď pochopil, čo sa mu snaží povedať. Pretože to sám podvedome tušil.
            „Nechaj ju tak,“ povedal duch.
            Leontín uhranuto sledoval jeho pomalé ústa, keď prízrak vyslovil:
            „Nemiluješ ju.“
            Prešiel pohľadom na jeho mŕtvolným srieňom potiahnuté oči... lenže to už tam nebol!
            Hľadel do čierňavy, za ktorou sa rysoval nábytok.
            Zhlboka sa rozdýchal, pretože doteraz dýchal iba plytko. Pocit vnútorného zdrvenia postupoval a jedno po druhom mu dlávil hruď, srdce, hrdlo...
            V akomsi polo-fyzickom kŕči sa schúlil do postele, Sáre obrátený chrbtom.
            Takmer bez žmurknutia civel na stoličku pri posteli, hoci ju sotva skutočne vnímal.
            Zrazu pocítil, ako sa mu po lícach nezadržateľne spustili slzy. Prekvapilo ho to, ale nebolo v jeho moci zastaviť ich. Zahryzol si do pery a tlmene vzlykol. Slzy sa ďalej rinuli a on už nemal inú možnosť ako poddať sa im.
            Všetko, čo sa hromadilo od onej búrkovej noci, kedy mu Viktória vrátila prsteň, teraz konečne vychádzalo von s tichými vzlykmi, ktoré mu rozochvievali hruď.
            Netušil presne, či plače pre záhadnú Sáru, ktorá mu od prvej chvíle učarovala a preto, ako spolu dopadli, či pre sladkú Viktóriu a všetko krásne, čo si zničili...
            Netrvalo dlho a vankúš mal celý zmáčaný od sĺz.
            No stále ležal, schúlený a hruď mu každým trhaným nádychom bolestivo rozbíjalo na milión kúskov.
            Plakal tak, ako mal plakať, keď sa rozišiel s Viktóriou, plakal viac ako keď plakal naposledy, keď našiel obesenú Anastáziu a iba o málo menej ako v deň, kedy mu zomreli rodičia.
            Jeho plač ustal až v okamihu, keď sa do tmy ozval Sárin sklamaný dutý hlas.
            „Ty nie si šťastný,“ povedala.
            Leontín nahlas potiahol nosom a opakom ruky si rýchlo poutieral tvár. Pod vplyvom studu, čo zacítil, slzy razom ustali.
            Zabolelo ho, keď v jej tóne začul, že nemala na mysli len dnešnú noc.
            Pozvoľna sa obrátil na chrbát. Hanbil sa na ňu pozrieť, takže prehovoril do stropu.
            Už chápal ako sa veci majú.
            „Nikto z nás nie je šťastný,“ povedal zachrípnutým hlasom. „Ešte aj tvoj priateľ s prestrelenou hlavou nášmu vzťahu neverí.“
            Sára sa okamžite vymrštila do sedu a doslova udrela do vypínača nočnej lampy. Svetlo zalialo jej úprimne znepokojenú tvár a jeho bledú s červeným nosom a unavenými očami.
            „Ako to môžeš vôbec...,“ nedokončila a rozrušene vzdychla. „Mám strach, keď hovoríš o mŕtvych.“
            Tiež si sadol, ale oveľa namáhavejšie a pomalšie ako ona.
            „Nemôžem sústavne kontrolovať, čo smiem a čo nesmiem povedať,“ vyčerpane jej vysvetlil. „Vlastne odo mňa žiadaš, aby som sa vzdal čohosi, čo tvorí mňa samotného!“
            „Lenže ty sám túto časť seba nemáš rád!“ naliehavo dodala. „Vravel si to.“
            „Ale bez ohľadu na moje vytrvalé nechcenie, nie je v mojich silách zbaviť sa tej časti mňa!“ pridal na dôraz a cítil ako sa o neho pokúša nová, iná vlna podráždenia. „Nemôžem si ju vyzerať ako nádor a nadobro sa z nej dostať! Rovnako ako nie je v mojich silách navždy predstierať, že nevidím, čo sa odohráva priamo pred mojimi očami! Medzi tebou a mnou!“
            A bolo to vonku.
            Náznak ich zlého rozhodnutia.
            Sám sa nad svojimi slovami viditeľne zarazil. Chvíľu si ticho, udivene hľadeli do očí, no potom si Sára, očividne rozochvená, opäť ľahla a znepokojenými očami pozrela dohora.
            Vtedy vôbec nebola vyrovnanou Sárou, za akú ju pôvodne považoval.
            Jeho vlastná nátura ju o pokoj oberala.
            Hrozný, vtieravý pocit, že vyslovil pravdu, ju oň oberal.
            „Porozprávame sa o tom ráno,“ roztrasene šepla.
            Natiahla ruku a hoci ešte na posteli sedel, vypla svetlo.
            Ruky si položila na hruď a pevne zatvorila oči.
            Chvíľu ju v tme bez slov pozoroval.
            „Noc dospím v hosťovskej izbe,“ napokon prázdno podotkol.
            Vôbec na neho nereagovala. Ani nepootvorila oči, hoci citeľne ležala v obrovskom napätí.
            Leontín vstal z postele a vykročil k dverám. Pri nich stálo kreslo, cez ktoré mal prehodené nohavice. Nechápal, prečo si na to spomenul práve teraz, ale z nejakého, pre seba signifikantného čudáckeho popudu, vytiahol z vrecka nohavíc bábiku proti strachu od Madam Crn.
            Vyšiel z izby a prešiel vedľa do hosťovskej, kde si ani nezasvietil.
            Izba bola zariadená jednoduchšie ako jej spálňa. Len biele steny, kvetované závesy a okrúhly stolík s vázou so sušenými kvetmi.
            Zaliezol pod ľahkú patchworkovú prikrývku, no kým si hlavu zložil na vankúš, do jeho návleku vložil guatemalskú bábiku.
            Schúlil sa do klbka ako pred chvíľou, keď plakal.
            Pozeral do tmy a premýšľal.
            Dom sa kúpal v znepokojivom tichu. Vedel, že jediný zvuk tvorí tikanie veľkých kyvadlových hodín dole v hale.
            Už nemalo zmysel ďalej si klamať.
            Už mu bolo jasné, že „ich rána“ už nikdy nenastanú.
            Pomýlil si nenaplnenú vášeň s pravou láskou. Uprednostnil ukojenie zvedavosti pred niečím hlbokým, čo si nevážil, pretože to už získal. A teraz musí za svoje zlé rozhodnutie pykať.
            Zatvoril oči.
            Už vedel, že je koniec.
            Že Sára a Leontín spolu ako milenci navždy skončili.

**********

O dva dni neskôr stál ráno pri spoločnom plote s Damiánom a odpíjal z kávy. Damián mu po tom, čo jeho stará šálka praskla po zásahu Sárinho mŕtveho priateľa, kúpil novú. Tá, ktorú teraz držal v ruke, bola užšia a vyššia, celá čierna s bielym nápisom – I´m a Nightmare Before Coffee. Keď mu ju dával, láskyplne ho upozornil, že je „nočnou morou aj PO káve.“
            Prekvapivo mu už teraz z rána po záhrade pobehovala čulá Lujza v divokom trblietavom tričku s nášivkami a polievala trávnik záhradnou hadicou.
            Odpil si z kávy, aby si dodal odvahy nadhodiť plán, ktorý mu klíčil v hlave od rána, kedy sa so Sárou rozišli.
            Vyzerala nesmierne sklamane. Ale obaja si boli vedomí faktu, že ich vzťah dospel do bodu, ktorý už nebolo možné opraviť, ani zvrátiť.
            „Potrebujem...,“ váhavo a veľmi neochotne začal, „... tvoju pomoc.“
            Damiánova modrá kameninová šálka zastala na pol ceste k jeho perám.
            „Čo si povedal?“ ozval sa príliš nahlas a vykríkol cez rameno. „Lujza! Môj domestikovaný mizantrop ma žiada o pomoc!“
            Leontín po ňom zazrel, čo mu bolo figu platné. Lujza okamžite zatvorila prívod vody a veselo k nim pobehla.
            „Sme tu pre teba“ – roztvorila náruč.
            Bože, toto bude bolieť... – v duchu zaúpel, ale už bol pevne rozhodnutý, že si musí dať svoju poslednú príležitosť.
            „Myslíte, že...,“ mumlal k svojim papučiam, „... že mám ešte nejakých priateľov?“
            Lujza s Damiánom si vymenili nechápavé pohľady.
            „Akože okrem mňa a Lujzy, s ktorou sa kamarátiš z donútenia?“ skúsil Damián. „Isteže, ty ignorant. Nerád ti prinášam zlé správy, ale v poslednom období sa na teba nalepila drobná hŕstka priateľov.“
            Tak to vyklop! – posúril sa Leontín.
            Zdvihol k nim pohľad.
            „Pretože asi potrebujem pomoc od nich všetkých!“ vychrlil. „Musím čosi zorganizovať.“
            A potom im konečne porozprával, o čo mu ide.
            Ale začal čerstvou informáciou, že je opäť voľný.

**********
           
V stredu podvečer kráčala Viktória stíchnutou chodbou barokového hotela Terra za recepčným Oliverom, ktorý ju bez zastavenia viedol k akejsi bližšie neurčenej miestnosti. Hotel bol prekvapivo tichý, ale Oliver jej vysvetlil, že mali problémy so strechou (čo bola skutočne šťastná náhoda) a zo päť dní, kým sa neopraví, nebudú ubytovávať. V každom prípade jej prišlo trochu neobvyklé, že práve on jej včera zatelefonoval do múzea, aby si prišli obhliadnuť akýsi „neuveriteľne drahý a naozaj starý kus nábytku,“ ktorý majiteľ zvažuje múzeu darovať.
            Vysoké biele sandáliky jej klopkali v tichej chodbe. Vial za ňou rovný ľahulinký krémový plášť siahajúci jej až po členky. Z priesvitného zloženého dáždnika so sakurovými kvietkami kvapkalo na podlahu, z čoho nemala dobrý pocit. Za oblúkovitými oknami však lialo. Búrka sa akiste strhla z prehnaného tepla, čo nastalo na poludnie. Podvečer doľahol na Údolie zatiahnutý a modrý, dážď vytrvalo bubnoval do skla.
            Túžila byť doma. Nechcela extra prácu, nechcela sa silnejšie upínať na aktivity v múzeu, na svoju nemodernú kanceláriu s oknom, z ktorého mohla sledovať dianie na ulici bez toho, aby čo i len vstala zo stoličky... keď beztak mienila podať výpoveď.
            Pozorovala okná mihajúce sa popri nej jedno po druhom a clivé potôčiky vody, čo po nich stekali.
            Takmer na Oliverovu prítomnosť zabudla.   
            Stačilo len málo a prijala by hudbu sprevádzanú krásnym mladíckym spevom ako čosi, čo sa iba tak vynorilo v jej hlave.
            Keď sa však vytrhla zo zadumania a uvedomila si, že je skutočná, konečne odlepila oči od okien a prekvapene sa zahľadela na koniec dlhočiznej chodby k dvojitým dverám.
            Spieval nízko, no nie hlboko. Spieval hebko a ľahulinko.
            Hudba, akoby sa plazila spod prahu dverí a jemne sa rozptyľovala, odrážajúc sa od stien. Ladila so šumom dažďa.
            „Čo sa deje?“ ticho sa spýtala.         
            Akási hĺbka v tónoch ju primäla stíšiť sa a nerušiť ich.
            Oliver však vôbec nereagoval.
            Nepočul ju? – zmätene uvažovala, hľadiac na jeho hrdo vystretý chrbát.
            Čím bližšie k dverám konča chodby boli, tým hlasnejšie hudba znela.
            Nebola však rušivo hlučná. Pieseň sa vyhýbala lenivej romantickej rovine, nebola však ani tanečná. Vytvárala príjemnú, priam rozprávkovú stopu.
            Oliver zrazu prudko zastal. Namiesto toho, aby jej dvere otvoril, odstúpil k stene a s úsmevom k nej natiahol ruku.
            Viktória na neho nechápavo pozrela, až kým jej nedošlo, že si žiada jej dáždnik.
            Prečo to rovno nepovedal...? – jej zmysly začínali byť napäté.
            Inštinkt jej našepkával nelogickú myšlienku, že sa čosi chystá.
            Váhavo, zamračene, mu dáždnik podala.
            Oliver bez slova, no s nemiznúcim úsmevom, natiahol druhú ruku.
            Bola z jeho správania natoľko vedľa, že si z ramena bez protestu stiahla malú lososovú kabelku a odovzdala mu ju. Oliver si ju prehodil do ruky k dáždniku a zrazu dvakrát dunivo zabúchal na dvere.
            Viktória stála priamo pred nimi.
            Spevák jemne, hĺbavo naťahoval hlas, keď sa dvere pozvoľna otvárali.
            Oliver siahol do vrecka nohavíc a čosi silno sfúkol z dlane.
            Viktória chvíľu nechápavo civela do oblaku zlatého prachu, za ktorým sa dvere otvorili dokorán a v okamihu, keď opadol, zbadala že ich otvára...
            ... Tichomír?! – zarazene pozorovala ako ustupuje nabok a mierne predklonený jej rukou galantne naznačuje, aby vošla.
            Mal na sebe Oliverov odev – bielu košeľu, vestu a zlatého motýlika. Vlasy mal spletené do vrkoča, čo mu mimoriadne sedelo.
            Zmocnil sa jej pocit, akoby sa ocitla v absurdnom sne.
            Kútikom oka vnímala, že Oliver ju posiela dnu rovnakým gestom ako Tichomír.
            Jej klíčiaca zvedavosť však už teraz zvíťazila. Po mračení už nebolo ani stopy. S opatrným, no prekvapeným, výrazom vkročila do rozľahlej spoločenskej miestnosti.
            Sotva prekročila prah a hudba ju doslova obostrela, zniesli sa na ňu ľahulinké pestrofarebné pierka, za ktoré tento krát mohol Tichomír.
            Pohla sa, aby im unikla. Zbadala hrubé sviece. Horeli rozmiestnené na parapetoch oblúkových okien a pozdĺžne lemovali celú sálu. Mihali sa do sivo-modrého búrkového večera.
            Netušila, o čo tu ide, ani prečo tu vôbec je.
            Kráčala strnulo, až kým jej znenazdajky cez zorné pole nepreletela nadýchaná záplava zlatej trblietavej látky, ktorá ju doslova očarila. Keď sa pred ňou tanečnica zakrútila v dokonalej piruete, ľahulinké tanečné šaty ju snovo nasledovali.
            Lujza... – došlo jej.
            Iba udivene otvorila ústa, keď ju Lujza chytila za ruky a so smiechom sa zatočila aj s ňou samotnou. Viktória si uvedomila, že začula aj vlastný smiech – neveriacky a krátky, ako za neho ani nemohla.
            Lujza jej pustila jednu ruku, ale druhú si nechala v dlani a obzerajúc sa na ňu cez rameno ju s úsmevom ťahala priamou cestou dopredu.
            Viktória sa zahľadela pred seba a jej oči sa v okamihu vytočili dohora k malému pódiu.
            Takže odtiaľ pochádza hudba... – zistila.
            Jej pozornosť sa upriamila na ruku v čiernej rukavičke, ktorá čnela do výšky, keď sa éterická gitaristka chystala znova v pravý časť magicky dotknúť strún.
            Chlapec v popredí spieval.
            Všetci boli v čiernom, len gitaristke sa na nadýchanej sukni ukazovali modré obrysy gotických katedrál.
            Kráčali v ústrety nim a Viktória sa vôbec nebránila. Po dlhom, ba priam trpiteľsky dlhočiznom čase, sa jej do žíl vlieval život.
            V polovici sály si uvedomila, že po pravej strane stojí secesný gentleman, ktorého v istý deň zočila vo svojom okne. Teraz sa však netváril smutne.
            Usmieval sa...
            Ctibor s pohľadom upretým priamo na ňu luskol prstami.
            Z prekrásneho plastického stropu sa na neho zniesla záplava chladivého dúhového snehu. Nikdy nič podobné nevidela a prišlo jej ľúto, že čosi také kúzelné teraz vníma výlučne ona, hoci nerozumela, za čo si to zaslúži.
            Kryštáliky vločiek odrážali celé farebné spektrum, ktoré pôsobilo v tlmenom svetle ešte o čosi sýtejšie, ako keby ho pohládzalo slnečné svetlo.
            Do okien zadul silný vietor.
            Pastelové vločky pred ňou na okamih vytvorili nepreniknuteľný závoj.
            Automaticky zaspätkovala, ale Lujza ju nekompromisne potiahla dopredu.
            Okúzľujúci sneh jej ustúpil a ona po ľavej strane zbadala... Damiána. Oblečeného rovnako ako Oliver a Tichomír.
            Všade samé zlato – napadlo jej, už takmer na konci sály, keď nad ňou Damián so zlatým motýlikom vystrelil do vzduchu spŕšku farebných konfiet. Trocha sa zľakla.
            A náhle si uvedomila, že Lujza ju už nedrží. Baletným krokom sa pripojila k Damiánovi, ktorý ju spokojne objal okolo ramien.
            Vlasy mala plné konfiet, pierok a zlatého prachu.
            Pozrela pred seba.
            Už len zopár krokov k pódiu...
            Jej oči prvýkrát klesli o čosi nižšie.
            A tam, v čiernom saku a priamo pred pódiom, kľačal na jednom kolene Leontín.
            Viktória zmeravela a zastala. Pochopila, že teraz prišla ťažká časť. Že posledné kroky sú len a len na nej...
            Ale teraz iba stála a upierala na neho nečitateľný pohľad.
            Leontín držal v ruke otvorenú škatuľku so snubným prsteňom.
            S tým, ktorý mu už raz vrátila. S jemným prstienkom posiatym nerovnako veľkými guľôčkami zirkónu.
            Bol vážny.
            Oveľa bledší ako obvykle býval.
            Upieral na ňu svoje zlato-hnedé hlboké oči. Čítala v nich obavy a náznak nefalšovaného strachu.
            Tie posledné kroky k nemu nakoniec spravila.
            Sama. Pozvoľna.
            „Odpusť mi,“ prehovoril.
            Počula, že má nervozitou zovreté hrdlo. Ale vzmužil sa a s hlbokým nádychom pokračoval.
            „Odpusť mi, prosím, všetko čo som ti spôsobil. Všetky svoje plytké poklesky... najviac ten posledný...,“ na okamih sklopil zrak a jej bolo jasné, že má na mysli svoj krátky vzťah so Sárou, čo ju za posledné mesiace bolel najviac, „... všetky poklesky budem naprávať celý svoj život. Náš život,“ znova k nej placho vzhliadol. „Ak  mi dáš ešte poslednú šancu.“
            Nedokázal odhadnúť, čo si myslí, čo ho v tej chvíli doslova mučilo. Zacítil sa ako vopred odsúdený k neúspechu. No predsa si bol istý, že už nikdy nebude žiť pokojne, ak sa opäť nespýta:
            „Vydáš sa za mňa?“
            Viktória mu hľadela do očí.
            Prsteň ju nezaujímal, hoci prvýkrát veľmi túžila nosiť ho na prste, aj keď bolo správne vrátiť mu ho.
            Zaujímal ju on.
            ... On...
            Hudba hrala kdesi na pozadí ich vnímania, napäté pohľady svojich priateľov necítili.
            Pozerali si do očí. A potichu opäť spájali niť, čo sa nikdy nemala pretrhnúť.
            Už zistil, že iba ona jediná ho dokáže prijať takého, aký je – s jeho prekliatím, s jeho potrebou samoty, s jeho čudáctvom a mizantropiou.
            Už pochopila, že on je ten, čo ju zachránil, keď jej nik iný pomôcť nedokázal, keď nik iný jej nevyslovenú žiadosť o pomoc – aj keď vyslanú – nezachytil, že on žije pre ňu a iba ona mu môže odpustiť  jeho neskúsené poblúdenie v ľudských vzťahoch. Pretože vie, aký je... Nevinný a hlboko v sebe úprimne dobrý.
            Pretože ho pozná najlepšie.
            Pretože ho ľúbi.
            Viktória sa nežne usmiala.
            Leontínovi zažiarili oči.
            Potom prikývla.
            Doslova vyskočil. Jeden druhému sa vrhli do náručia.
            Viktória sa postavila na špičky a pevne ho objala okolo krku.
            Zatvorili oči.
            Oboch sa ich zmocnil pocit, akoby sa po akejsi dlhej a úmornej ceste konečne vrátili domov, ku knihám a rozohriatemu krbu.
            Nikto zo skupiny Bloody Pie sa nenechal vyviesť z konceptu. Baltazár ďalej spieval, hoci miestami pôsobil, akoby sa chcel rozosmiať. Zo vzájomného objatia ich začínali rušiť dlane potľapkávajúce im chrbty a prsty ťahajúce jej plášť, či jeho sako.
            „Preboha, už jej navleč ten prsteň!“ začuli netrpezlivú Lujzu.
            Čelami ostali pri sebe. Dosť sa skláňal. Páčilo sa mu vrátiť sa k naučenému pohybu sústavne sa veľmi skláňať. V ich umelo vytvorenom súkromí jej na prst rozochvene navliekol snubný prsteň.
            Chytila mu obe trasúce sa ruky do svojich hrejivých dlaní.
            „Už sa neboj,“ láskavo šepla. „Opäť je všetko tak, ako má byť.“
            Jeho milujúca Viki... – ešte viac sa rozcítil.
            Zobral jej tvár do dlaní a konečne ju pobozkal.

**********

O Mesiac Neskôr

Údolie Krvavých Ruží sa opäť stalo miestom, kde býval rád. Miestom, z ktorého nikdy necítil potrebu odsťahovať sa a dobre vedel prečo. Malé mesto spĺňalo jeho požiadavky na všeobecný pokoj striedaný neškodnými akciami, ktoré Údolčania zbožňovali. Aj keď sa v ňom vždy niečo dialo, súčasne sa v ňom na mnohých miestach nedialo nič. Opäť sa stalo miestom, kde ostal žiť jeho najlepší kamarát, kde viedol svoj milovaný antikvariát, kde s ním prežívala dni jeho Viki...
            Leontín, zahĺbený do netypicky pozitívnych myšlienok, jej mĺkvo stisol ruku. Kráčali spolu popri rade domčekov, za ktorých zadnými dvormi sa týčil už len les, príjemne osviežení po letnom kúpaní v jazere, po ktorom sa nemali kam ponáhľať, preto nechali plavky uschnúť priamo na sebe. Viktória mu stisk opätovala, hoci ďalej hľadela kamsi pred seba. Zamyslene sa pousmiala. Kráčala pri ňom v dlhých letných šatách s ťažkým vzorom. Za od slnka zružoveným krkom mala uviazanú šnúrku svojich strakatých bikín.
            Zaľúbene sledoval krivku jej profilu.
            Všetko bolo ako prvýkrát.
            Skutočné, tak trochu bláznivé a hlboké.
            Kdesi pred nimi pobehoval jeho boxer so srsťou stále mokrou od posledného nadšeného sa rozbehnutia do ľadového jazera.
            Leto sa skrátka podarilo – pomyslel si Leontín, ktorý inak, ako každý jedinec preferujúci čierne látky, horúčavy neobľuboval.
            „Ahoj, Taras,“ odkiaľsi k nemu doľahol tlmený pokojný hlas. „Bol si sa okúpať?“
            Kým sa zadíval pred seba, stihol si všimnúť, ako sa Viktórii na okamih prekvapene rozšírili oči a jej úsmev razom zmizol.
            Blížili sa k Sárinmu domu.
            A tam, pri bráne, stála v kvetovaných košeľových šatách, s veľkou sivou kabelku, Sára. Taras pri nej postával a snažil sa priateľsky krútiť svojim drobným chvostom.
            Leontín pocítil ako ho pichlo v žalúdku.
            Raz to muselo prísť! Kde-tu bolo potrebné prejsť okolo jej domu, takže išlo len o otázku času, kedy sa náhodne stretnú.
            Viktória jeho nervozitu zacítila. Nepozrela na neho, ale pocítil ako mu zasa stisla ruku a palcom mu jemne pohládzala dlaň.
            Sára sa zohla a poškrabala Tarasa za uchom. Keď sa vystrela, všimla si aj ich.
            Zarazene znehybnela.
            Sledovala, ako sa k nej pomaly blížia a Leontín si s nevôľou uvedomil, že sa musia pristaviť.
            Vlastne by mu to neprekážalo. Ale vzhľadom na posledné udalosti sa slušne hanbil. Pretože pri ňom bola Viktória – ako svedok jeho fatálnej chyby.
            Zastali a so silenými úsmevmi sa pozdravili. Sára však ostala vážna a Viktória sa tiež neunúvala úsmev ďalej predstierať.
            „Vyzeráš, že sa niekam chystáš,“ podotkol Leontín a bradou pohodil k jej objemnej taške.
            „Pravda je taká, že už týždeň sem chodím iba cez deň,“ podotkla.
            Nechápavo zdvihol obočie. Aj Viktória pozabudla na nesympatie a zatvárila sa zvedavo.
            „Prišla som iba odovzdať posledný kľúč,“ vysvetlila.
            Leontínovi došlo, že menší zväzok kľúčov ešte stále drží v ruke.
            „Odovzdať kľúč?!“ neovládol sa a neveriacky vydýchol. „Sára, ty sa sťahuješ?“
            „Kupca som našla rýchlo,“ zdržanlivo dodala.
            Takže takto to celé skončí?! – niečo sa mu na tom rozhodne nezdalo správne – Proste zmizne?!
            Pôsobila vzdialene a nečitateľne, presne ako keď ju pri tejto bránke stretol prvýkrát.
            „Naozaj si myslíš, že je rozumné donekonečna od všetkého utekať?“ vyletelo mu z úst.
            Viktória na neho krátko pozrela.
            Netušil, prečo to povedal, iba skrátka musel.
            Sára sa zatvárila, akoby dostala facku. Mierne sa od neho odklonila.
            „Nehnevaj sa, Leontín, ale to už skutočne nie je tvoja starosť!“ nechala sa počuť, očividne sa musela mimoriadne ovládať.
            Kľúče putovali do kabelky.
            Až vtedy si všimol, že na kľúčenke má pripevnenú maličkú bábiku proti strachu, ktorú zabudol vo vankúši v jej hosťovskej izbe.
            Takže odteraz je iba drobnou, tak trochu strašidelnou, spomienkou.
            „Majte sa dobre,“ povedala už o čosi miernejšie a hneď vykročila popri dome.
            „Nech sa ti darí,“ neisto za ňou hlesla Viktória.
            Sára sa ani neohliadla. Mierila k jednej z postranných uličiek, kde mala zaparkované auto.
            Leontín sa za ňou neprítomne díval.
            „Kiež by pokútne hračky Madam Crn naozaj fungovali a ona sa zbavila všetkých svojich strachov,“ povzdychol si.
            „Čo tým myslíš?“ spýtala sa Viktória.
            Jej hlas znel opäť uvoľnene.
            Vytrhol sa zo zadumania a pozrel na ňu. Neodvažoval sa spýtať, čo si o Sárinom odchode myslí. Odteraz ju už pred ňou nikdy nebude musieť spomenúť.
            „Ále...,“ zatiahol a ruka v ruke s ňou znova vykročil, „... na jej kľúčenke visí guatemalská bábika od...“
            „Ahoj!“
            Náhle ho prerušil takmer známy hlas.
            Spravili sotva dva kroky a zasa stáli. Taras zaujato strihal ušami a hľadel na dom.
            V otvorených dverách stál svetlovlasý mladík v príšerne roztrhaných čiernych rifliach. Jeho diery na kolenách boli oproti nim bodky po špendlíku. Z rozhalenej košele mu vykúkalo mentolovo zelené tričko, na ktorom mu spočívalo zo päť dlhých príveskov.
            A za ním, v hale domu, sa črtali lepenkové škatule.
            Baltazár sa k nim cez trávnik rozžiarene rozbehol, až sa mu z hlavy sfúkol štýlový zelený klobúk a jeho poletujúce vlasy odhalili červeno-modré časti.
            Prudko zabrzdil pri plote.
            „Lesane si vôbec nepomohol!“ vybalil na neho so širokým úsmevom.
            Leontín ako obarený hľadel do jeho očí – jedno modré, druhé hnedé.
            „Ona... ona si to neželá.“
            „Och, áno!“ – prehnane mávol rukou Baltazár. „Keď si Lesana čosi neželá!“ zdôraznil slovo, „... tak je to definitívne.“
            „Máš pozoruhodné oči,“ zrazu sa ozvala Viktória.
            Leontín stratil slová. Posledné, čo by čakal bolo, že nový majiteľ bude práve pojašený spevák s heterochrómiou, ktorého stretol len čosi vyše mesiaca dozadu. Viktória sa však sladko usmievala. Bláznivý chlapec sa jej očividne pozdával.
            „Ďakujem a ty si...“
            „Viktória.“
            „Ja som Baltazár, ale... počkať,“ na chvíľu sa vo svojom úsmeve zarazil, keď si všimol ich spojené ruky. „Ty a Leo... ale on predsa... nechodí s tou nafrnenou tmavovláskou, od ktorej som kúpil dom? Myslel som si, že sa sťahuje k tebe!“ – obrátil sa priamo k nemu a zatiaľ čo Leontín sa zamračil, Viktória si prskla smiechom do dlane. „Samozrejme, je skvelé mať blondínu. Nič proti!“ – obranne zdvihol ruky. „Veď aj ja som blondína! Ale vyzerali ste ako starí manželia s veľkým problémom, keď ťa vtedy tak sekala. No a zrazu si tu s vysmiatou, drobnou, chutnou... ale keď nad tým tak uvažujem, asi odo mňa nie je veľmi taktné spomínať pred tvojou terajšou tvoju bývalú.“
            „Neskoro,“ sucho podotkol Leontín.
            Okamžite sa rozpamätal, čo mu na Baltazárovi prišlo divné a otravné.
            Tie jeho ústa... ktoré predbiehajú mozog.
            „Budeš v dome bývať sám?“ priateľsky sa spýtala Viktória.
            „Jasné,“ energicky pritakal.
            „Mladé chlapča a vlastné peniaze na dom...“ – zagúľala očami.
            Pretože oni boli takmer tridsiatnici a Baltazár mal dvadsať. Neobvyklá situácia.
            Baltazár sa oprel o plot a snažil sa o čosi ako kultivovanejší tón, čo sa mu veľmi nedarilo.
            „Naši sú za vodou,“ podotkol. „Pozemky a podobne. Naša rodina má siahodlhý rodokmeň. Aristokratický.“
            „Páni!“ – úprimne sa nad aristokratom v roztrhaných rifliach nadchla. „Som kunsthistorička. Odteraz si môj obľúbený sused.“
            Melodicky sa zasmial. Jeho hlas bol zvučný, no mäkký. Akoby spieval neustále.
            „Keď sa zabývam, môžeš ma vyspovedať. Ukážem ti náš erb, aj rodový strom. Nevychvaľujem sa? Keby tu bola mama, už by mi letela facka. Ani by si nezobliekla rukavičku.“
            „Nebudeme ťa viac vyrušovať od vybaľovania“ – Viktória mu kývla a Leontín zamrmlal:
            „Ahoj.“
            „Ahojte!“ – mával im.
            Vykročili spolu po ceste. Cítil jej pobavenie.
            Chvíľu kráčali mlčky, ale keď už mali dom za sebou, Viktória zrazu podotkla:
            „Boli časy, kedy som bola presvedčená, že obyvatelia tohto domu sú pre teba osudoví. Ale s Baltazárom si hádam nezačneš nič,“ podpichla ho.
            Leontín sa krátko zasmial.
            „Strašne smiešne,“ sucho skonštatoval.
            Lenže po chvíľke ho čosi prinútilo za chôdze sa pootočiť a opäť sa zahľadieť k tomu domu.
            Baltazár ešte stále ostával opretý o plot.
            No už sa neusmieval. Po jeho nákazlivej energii teraz nebolo ani stopy.
            Trudnomyseľne za ním otáčal tvár.
A jeho dvojfarebné oči ho uprene pozorovali.


KONIEC
            

           mini-séria: ČIERNY LEO IX.
PAPIEROVÝ MUŽ

Deň bol zatiahnutý, šedivo oranžový a obloha ležala nad Údolím Krvavých Ruží ako kovová pokrievka. A predsa to bol krásny deň, pretože ona bola krásna – ako sa tak smiala, v broskyňovej blúzočke s modrou ružou na golieri, nahrádzala slnce. Presvetľovala jesennú pochmúrnosť sprevádzanú poryvmi ľadového vetra, v ktorom sa hory obkolesujúce mestečko ševeliaco hojdali. Ich neutíchajúce šumenie k nim doliehalo aj cez hrubé múry barokového hotelu Terra.
            „... šlu plu fu meŕŕŕ šlu flu...,“ pokračoval – mladík v čiernom roláku a dlhom kabáte, ktorému boli už na pohľad podobné prejavy cudzie.
            Lenže Viktória sa znova rozosmiala a pevnejšie sa mu ovinula okolo paže, na ktorej mu bola zavesená. Na prste sa jej skvel prsteň s drobnými zirkónovými očkami.
            Priam nekonečne dlho kráčali po spoločenskej sále, ktorá bola dočasne zapožičaná pre obrazovú výstavu dejín Údolia Krvavých Ruží.
            No kto by to bol povedal, že v téme pojmú hádam tisíc rokov a do najmenších detailov. Šikmo rozostavené dlhé panely s vypuklými časťami, na ktorých viseli obrazy a fotografie nútila každého návštevníka prejsť cikcakovito celú výstavu, aby sa dopracoval k východu do záhrady za hotelom.
            Leontín sa nadýchol a hoci sa v ďalšej uličke neocitli sami, pokračoval vo svojej imitácii francúzštiny a s profesorským výrazom dôležito ukazoval na maľby zobrazujúce „Ružovú katastrofu“ z 18. storočia, kedy sa neurodila žiadna ruža, čo by stála za zmienku.
            „Flu flu no no plu plu“ – sklamane pokrútil hlavou a oblúkom ruky obsiahol zo tri maľby.
            „Leo, prestaň. Blúzniš,“ smiala sa.
            „Sme tu už tri dni,“ mrzuto si povzdychol a vliekol sa ďalej.
            „Nie, nie sme. Sme tu hodinu.“
            „Navrhujem preplaziť sa popri stene a vyslobodiť sa.“
            „Nerob hanbu. Východ je na dosah, preboha. Ticho a vzdelávaj sa!“
            „Zomrieme tu od hladu!“ ponosoval sa.
            „Skôr ako od hladu zomrieš od smädu“ – štipla ho do ramena.
            „Sme tu uväznení! Nemá to konca! Cítim ako schnem!“
            Zahli do ďalšej uličky a natrafili na recepčného Olivera – teraz v civile – ako si s rukami za chrbtom zaujato prezeral listiny lemované nádherným ručným vyobrazením okvetných lístkov ruže. Oliver ich hneď spozoroval a zoširoka sa usmial.
            „Ahoj, snúbenci, páči sa vám výstava?“ – hrdo vypol hruď. „Dovolili mi pomáhať s inštaláciou.“
            Obaja nasadili obdivné výrazy.
            „Úžasná...“
            „... poučná...“
            „... zaujímavá...“
            „... ani sa mi nechce odísť!“
            Cítil, ako ho po poslednej poznámke jemne kopla do členka.
            „Už máte dátum svadby?“ Oliver, ktorý si vypočul, po čom túžil, sa ihneď začal zaujímať o novinky.
            „Ešte sme to nepreberali,“ podotkol Leontín.
            Úprimne sa začudoval.
            „Akože nie?“
            „Skrátka...,“ Viktória sa spokojne pousmiala, „... je nám takto dobre.“
            Jej prehlásenie bolo natoľko sebaisté a nemalo v sebe ani stopy po váhaní, že zvedavému Oliverovi celkom zobrala vietor z plachiet.
            Leontín, s neutrálnym výrazom hľadiaci na stíchnutého mládenca, si opäť uvedomil, čo na nej miluje najviac.
            Netlačila. Na nič. Ak niečo fungovalo, nemenila to. Hoci si oficiálne vymenili kľúče a viac menej bývali v jeho tichom domčeku s malou vinotékou, hordami kníh a provensálskou lavičkou v záhrade, väčšinou dve noci v týždni strávila vo svojom dome, aby „poutierala prach“. Veľmi skoro pochopil, že nejde o prach, ale o neho. O jeho sklon k samotárstvu, ktorému dopriavala priestor. Nevedel si predstaviť, že by mu prekážalo, ak by s ním bola deň čo deň – po práci si vymenili novinky pri spoločnej príprave jedla, šli na prechádzku s jeho boxerom, či sedeli na pohovke zabalení v dekách a on si čítal nový román, ona listovala v ďalšej učebnici histórie... ale musel uznať, že veci fungujú aj takto. Nemal sa ako dohnať k pocitu napätia introverta zahnaného do kúta.
            Jeho drobná, sladká a veľmi tolerantná Viktória, ktorá mu občas ufujazdila do práce na jeho vlastnom bicykli... – zasníval sa tak veľmi, že nevnímal, čo práve Oliver hovoril a rovnako zasneného si ho odtiahla aj do ďalšej uličky, kde sa ocitli opäť sami.
            Teda, ako to už pri médiách býva... iba sprvu sa domnievali, že sú sami.
            V ďalšej chvíli sa udialo čosi okom nezachytiteľné a nevysvetliteľné...
            Obaja zastali ako obarení. Kruto sa vytrhol zo svojich rojčivých úvah. Viktória mu do ruky až bolestivo zakvačila prsty.
            Pred nimi totiž stál muž.
            Alebo čosi také...
            Hľadel na nich prázdnymi sivými očami bez zreníc.
            Ruky v širokánskych rukávoch kabáta so sivo-krémovou kožušinou mal spustené pri tele.
            „Myslíš, že je súčasťou výstavy?“ skrehnuto šepol Leontín, neschopný odlepiť od neho vytreštené oči a vnímal, ako mu dlane oziaba, akoby sa menili na kus ľadu. „Je tak... papierový!“
            Pretože inak to vyjadriť nedokázal.
            Muž so špicatou bradou a oblým širokým klobúkom mal ostré linky, ktoré jeho telo jednoznačne oddeľovali od priestoru sály prežiarenej skoro bielym, prenikavým svetlom. Linky tvorili aj šrafované, sivo-čierne tiene, čo sa z nich tiahli a ktoré husto pokrývali jeho dvojrozmernú postavu vo farbe zažltnutého papiera.
            „Šestnáste storočie,“ potichu hlesla Viktória, ktorá ani vo vypätej situácii nedokázala kunsthistoricky nehodnotiť. „Už som ho niekde videla...“ – prudko sa nadýchla, „... vyzerá ako anabaptista...“
            KTO?! – chcel sa spýtať zmeravený Leontín, lenže v tej chvíli už bytosť pomaly zdvíhala ruku.
            Vyčiarkané tiene preskupujúce sa po širokom rukáve sprevádzal zvuk krčiaceho sa papiera, ktorý ho vytrhol z nehybnosti prvotného úľaku.
            Konečne sa dokázal pohnúť. Pohľadom rýchlo prešiel priestor nad jeho hlavou a nad panelmi s obrazmi.
            Prekvapilo ho, že po havranovi sprevádzajúcom mŕtve duše nebolo ani stopy.
            To sa mu naposledy stalo pri Tichomírovi. Pretože nebol mŕtvy!
            Tak čo je potom zač on?!
            Znova sa upriamil na zjavenie. Jeho ostro kreslené ústa sa otvorili a so zvláštnym sekajúcim sa pohybom prehovoril:
            „Spoznaj silu Magicae. Nevracaj sa späť. Máš možností plné pole. Prijmi nový život... Hneď!“
            Dutý hlas sa stiahol do seba – rovnako ako aj celý papierový muž.
            Leontín s tlčúcim srdcom prudko vykročil vpred a náhle si uvedomil, že opäť hľadí priamo na neho.
            Lenže tento krát pozeral iba na jeho obyčajnú podobizeň na skutočnom zarámovanom papieri, zažltnutom stáročiami. Mužov profil bol profilom vzdelanca, čomu nasvedčovali aj knihy rozložené na stole, za ktorým sedel.
            Viktória sa objavila hneď vedľa neho.
            „Vedela som, že som sa s ním už stretla,“ zachmúrene podotkla. „Balthasar Hubmaier, anabaptista.“
            „Asi...asi nerozumiem, kým bol,“ hlesol Leontín, momentálne neschopný čítať popisky.
            „V časoch reformácie vznikli vo... vo Švajčiarsku,“ nervózne si odkašľala. „Sekta, ktorá sa spôsobom života snažila priblížiť ranným kresťanom. Hoci im vždy išlo o učenie Biblie, odlišovali sa, teda boli prenasledovaní. Balthasar bol kodifikátor novokrstenstva, pôsobil aj na Morave a zdá sa...“- zažmúrila na popis, „že ovplyvnil aj vznik malej komunity novokrstencov v Údolí, ktorých zlikvidovali skôr ako sa dostlali k svojmu vodcovi a... ach, bože...“ – pošúchala si čelo. „Niet divu, že výstava je ako tunel bez svetla na konci, keď sa venovali každému šuchnutiu od založenia mesta...!“
            „Máš vôbec predstavu, čo mal jeho odkaz znamenať?“ netrpezlivo jej skočil do reči.
            Bezradne pokrčila ramená.
            Prstami si prešiel cez havranie vlasy.
            „Potrebujem vzduch.“
            Tak trochu kŕčovito sa chytili za ruky a popri oknách, ktoré praskali po poryvmi vetra, sa vydali priamo k východu.
            Ešte netušil, aké nemilé prekvapenie ho čaká v barokovej záhrade.
            Otáznik, ktorý nastolil papierový Balthasar Hubmaier bol nakoniec ten najmenší problém.

**********

Prsty rúk mali pevne prepletené, keď vyšli do barokovej záhrady za hotelom. Leontín kráčal zadumaný, hľadiac na svoje topánky. Okolo členkov sa mu vírili špirálky listov a vetvičiek. Predpoveď na dnešný deň bola mierne hysterická, v lokálnej televízii spomínali slovo „orkán“. Lenže vzdúvajúci sa hučiaci vietor, ktorý mu strapatil vlasy a subtílnu Viktóriu prinútil kráčať, akoby telom odtláčala stenu, naozaj nadobudol nevyspytateľné rozmery.
            V Údolí dnes v noci vyvráti zopár stromov... – zachmúrene si pomyslel. Stromy, z akých vznikol aj papierový Baltazár.
            Baltazár...! – meno mu opäť, samostatne, vyvstalo v mysli a tvár prudko stočil k Viktórii.
            Jej výraz ho však zarazil a myšlienky sa mu rozfúkali, akoby im dopomohol silný vietor.
            Viktória očami neprítomne žmúrila kdesi ďaleko pred seba.
            Tiež sa zahľadel.
            Sprvu nadobudol dojem, že vidí iba záplavu do seba sa zaplietajúcej čiernej látky a rozfúkaných vlasov.
            No atramentovo čierne látky postupne získavali jasne oddelené nositeľky a pomedzi ne dokonca „svietila“ jedna v sivých vrecovitých šatách so staroružovým pončom s hrubou čipkou. Päť párov šnurovacích viktoriánskych topánočiek držalo na zemi ako prikovaných.
            Ako tak s Viktóriou kráčali po cestičke z oboch strán lemovanej kríkmi zastrihnutými do guľatých kužeľov, na jej konci čelom k nim postávala pätica podivných žien, ktorých oči ich uhrančivo sledovali.
            „Prečo mám pocit, že čakajú na nás?“ zneistene hlesla Viktória.
            „Pretože je to očividné,“ s neblahým tušením šepol a jeho zlatisté oči, rovnako uprené a pre mnohých znepokojivé, sa zamerali na nehybnú ženu v popredí.
            Mala po bradu krátke platinové mikádo s ofinou a hoci jej vlasy divoko tancovali vôkol tváre, ani nemrkla. Na krátkom kabáte jej z pod šatky visel dlhý prívesok s lebkou malého hlodavca a jej po zem dlhá sukňa viala v divokých poryvoch, ktoré okolo žien s meluzínou roztancovali suché lístie.
            Približovali sa, preto si všimol, že má plné pery, no tiež o čosi väčšie ústa. Jej vlasy lemujúce jej tvár v pokojnom stave jej museli dodávať výzor bledej, trochu asymetrickej, bábiky.
            Keď sa im už nebolo ako vyhnúť, ani pomedzi ne prejsť, museli pred nimi skrátka zastať.
            Chvíľu na seba iba bez slova hľadeli.
            Všimol si, že všetky civejú priamo na neho. Natoľko priamo a až zanovito pevne, že Viktória už teraz získala pocit, že je pre ne vzduch.
            Keď mladá žena v popredí prehovorila, vietor jej takmer uniesol slová, no predsa ich zachytil.
            „Som Bernadetta,“ stroho a svojim spôsobom smrteľne vážne, sa predstavila.
            Bolo až desivé, ako bez pohybu stáli. Ich ruky ostávali voľne spustené pri telách.
            Nepovažoval za nutné ozvať sa. Ak čakajú na neho, určite vedia, kto je.
            „Sme wiccanky z rádu Nocou Pobozkaných,“ opäť prehovorila žena menom Bernadetta  a dodala: „A ty si podľa toho, aké reči sa okolo teba šíria, médium.“
            A je to tu zas! – v duchu zaúpel Leontín. Slovo „médium“ pre neho znamenalo čosi ako hanlivé pomenovanie.
            „Wiccanky?!“ fľochol po nich. „Prepáčte dámy, ale nie ste príliš dospelé na hru na čarodejnice?“
            „Ale seba nepopieraš!“ odsekla iná.
            Leontín po nej zazrel. Na čiernych šatách mala hrubý machovo zelený sveter a prívesky s polmesiacmi. Vietor jej unášal dlhé tmavohnedé vlasy, na ktorých bola ešte stále badať prísna cestička. Došlo mu, že ak by mal popísať modernú čarodejnicu, vyzerala by v jeho predstavách presne ako ona. Dlhočizné hladké vlasy a bledá, takmer vosková tvár, nezaujímavá a bezvýrazná, no o to viac vynášajúca do popredia jej zlostné a hlboké tmavo-modré oči.
            „Vera!“ ostro ju oslovila Bernadetta a svojím krátkym, umlčujúcim šteknutím len potvrdila vodcovstvo nad ostatnou štvoricou.
            Vera zmĺkla. Z jej bledých pier sa stala iba tenká čiarka.
            „Prišli sme si po tvoje služby,“ autoritatívne vyhlásila Bernadetta. „Blížia sa Dušičky, sviatok mŕtvych. Magická noc nám pomôže dosiahnuť všetky ciele. Túžime medzi seba privolať našu skutočnú vodkyňu! Chceme medzi nami udržať zakladateľku nášho rádu – mocnú wiccanku Medeu! A ty, médium, ju vyvoláš!“
            „Ak je taká mocná, prečo sa z hrobu nevyhrabe sama?“ zámerne sa spýtal s nevinným výrazom.
            Pocítil, že aj Viktória ho pozoruje. Aj naďalej ju ignorovali, ale fakt, že o jej schopnostiach netušili, ho vyslovene tešil.
            S Bernadettou neotriasol. Chladným hlasom pokračovala:
            „Vyvoláš ju a ponecháš ju v bezpečí nášho rádu. Jej meno sa opäť preslávi skutkami, ktoré presahujú chápanie reality.“
            „Medea bola mimoriadne pomstychtivá staro-grékyňa,“ prvýkrát sa ozvala Viktória. „Aj keď bola čarodejnicou, čo to svedčí o wiccanke, ak si vyberie jej meno?“
            Spochybnila ich motívy. A ony jej znova usilovne nevenovali ani pohľad.
            „V centre je médium, u ktorého môžete platiť aj kartou!“ odvrkol Leontín. „Najmite si ju!“
            Vykročil vpred a potiahol aj Viktóriu, nazlostenú ich prehliadaním.
            No nestihol Bernadettu obísť a už sa mu na hrudi ocitla jej studená ruka s čiernymi nechtami.
            „Medea sa mi zjavila! Požiadala ma, aby som našla niekoho, kto ju privolá a tým pripúta k nášmu svetu!“ zasipela ako had. „Jej čas opäť nadišiel. Nie je to o tebe, bojuješ s veternými mlynmi. Celé je to o Medei. Nemáš právo vzpierať sa jej osudu!“
            „Jej čas možno nadišiel, ale môj práve vypršal!“
            Znova sa chystal vykročiť, ale pevne sa o neho zaprela.
            Zúžili na seba oči.
            Obaja tak trochu pôsobili ako čarodejníci – poblednutí po dňoch strávených na tmavých miestach, odetí v čiernom ako gotici a s prenikavými pohľadmi, ktoré teraz zvádzali krátku bitku o prevahu.
            „Nikdy neprosím...!“
            „Aj keď nariaďuješ, ja sa nikdy nepodriaďujem!“ nedal sa.
            „Ako wiccanka ťa však varujem – vzpieraš sa pätici, ktorá si po teba pod rúškom noci príde a vycedí z teba krv, oddelí ti mäso od kostí a preskladá šľachy, až kým z tvojho vnútra nevytiahne všetko, čo jej poslúži, aj keby sme ti mali vybrať mozog z hlavy!“
            „Gratulujem,“ bez pohnútok podotkol Leontín, čím maskoval mrazenie, čo cítil na chrbte. „Ak už nič iné, aspoň dojem vieš vyčarovať silný!“
            Vymanil sa a prešiel popri nej. Ťahal pomedzi ne aj Viktóriu.
            Kráčali ďalej a neohliadali sa.
            Inštinkty im napovedali, že wiccanky za nimi obracajú tváre, ich vlasy sa preplietajú vo vetre spolu s lístím a dunením počínajúceho orkánu. A zosielajú na nich nemé kliatby.

**********

Hoci mu tá frustrovaná žena, čo utekala z Údolia, predala dom aj so zariadením, nábytok si samozrejme musel prispôsobiť. Z jej záhradnej pracovne sa priam núkalo spraviť párty domček – vonkajšiu klubovňu Bloody Pie – ale neprichádzalo do úvahy, aby si v ňom ponechal pohovku s ružovými kvietkami. Na jej miesto prišla krátka gotická pohovka s čierno-bielymi pruhmi a výstredne secesnými tvarmi.
            Podkrovie v dome však bolo obyčajným podkrovím. Nič nenasvedčovalo, že by si uvedomovala jeho potenciál ako prípadnej tajnej miestnosti.
            Baltazár sa na pohovke s etno vzorom obrátil na chrbát a s hlbokým povzdychom – unaveným a horkým, aký od neho nikto nikdy nezačul – uprel svoje podivné heterochromické oči do zošikmeného stropu.
            Hlavu si podložil zápästím preplneným farebnými drevenými náramkami. Zlaté vlasy sa mu skĺzli z čela a odhalili skryté farebné pruhy.
            Celú stenu, až po najužšie miesto pri strope, tvorili police plné kníh – chrbty čierne ako noc, kožené, či krvavo červené, zamatové, zlatisté, či postriebrené, aj v medi uzamknuté, viseli z nich lacetky a šírili stáročnú vôňu papiera zostarnutého pod tiažou vedomostí a zakázaných slov, či obskúrnych tém. Police lemovali aj obdĺžnikovité okno s nepravidelne rozmiestnenými žltými tabuľkami, ktoré momentálne praskalo pod poryvmi vzdúvajúceho sa vetra, hlučného a zlovestného... aspoň tak ho vnímal. Celkom sa na divadlo, čo v noci orkán spôsobí tešil. Bude to zlé, zopár stromov popadá hádam aj na diaľnicu. Možno nebude musieť odísť na sviatok mŕtvych domov...
            Jeho tajná knižnica by bola aj bez bizarných kníh sama o sebe zvláštnym miestom – podlahu pokrýval staromódny koberec s ťažkým vzorom, dve okrúhle ratanové kreslá a pri pohovke mal prisunutý dlhý stôl. O jedno zo šikmých okien bol zavesený masívny lampáš s hrubou sviečkou. Lampáš sa mierne pohojdával a krútil a plamienok sviece sa takmer rozrušene mihotal.
            Pre Leontína by staromilsky zariadené podkrovie plné vzácnych kníh pravdepodobne predstavovalo svätyňu.
            Veľa nad ním premýšľal...
            Už odkedy ho vďaka Lesaninej príchylnosti k ich mŕtvemu gitaristovi mal možnosť vyhľadať. Hneď sa mu pozdával...
            Baltazárove oči – jedno kobaltovo modré, druhé medeno hnedé – bez života prechádzali po jeho osobnej výstave starožitných kníh, ktoré tvorili iba zlomok toho všetkého... čo na neho neodkladne čakalo v rodinnom sídle. Jeho čas sa krátil...
            Aj keď sa bude navždy sťahovať spolu s „najmocnejšími“ knihami, povinnosti voči ostatným, ktoré ostávali odvážne nestrážené, neutečie.
            Tabuľové okno zalieval prudký, ťukajúci lejak. Na chlapcovu depresívnu tvár dosadal sivý súmrak a dvojfarebné oči mu zahalil tieňom temnoty.
            Do uší mu náhle doľahol zvuk pokrčeného... alebo nasilu sa vystierajúceho – aj to bolo možné... papiera.
            Vytrhol sa zo svojich dezilúzií a úzkostí a znova sa pretočil na brucho.
            Natiahol sa k stolu. Na doske ležala kniha potiahnutá vyrezávanou čiernou kožou, pod ktorou presvitalo červené súkno. Zobral si ju a až potom vzhliadol k papierovému anabaptistovi v životnej veľkosti, ktorý pred ním bezducho stál.
            Okraje jeho siluety sa jemne trepotali pod vetrom prefukujúcim cez zle tesniace okná.
            Baltazár sa zazerajúco pousmial.
            „Pochopil, čo za vzácnu knihu vlastní?“
            Papierový muž nereagoval. Zjavenie ďalej stálo a chvejivo ohýbalo svoje ostré kontúry.
            Odfrkol si.
            „Čo ty môžeš vedieť,“ s pohrdlivým výrazom roztvoril záhadnú knihu. „Si len triviálne kúzlo s nahratým odkazom.“
            Balthasar Hubmaier sa hlasno poskladal do papierovej guľky veľkosti päste Baltazára z mäsa a kostí a vletel rovno medzi stránky knihy, ktorú prudko zatvoril.
            Zdvihol sa, ale opäť iba ťažko dosadol do pohovky, s nohami pokrčenými pod sebou.
            „Azda by stálo za to otestovať tvoju odolnosť,“ nahlas premýšľal.
            Po chvíľke hlbokého zadumania v ťaživo tmavnúcom podkroví ešte sám pre seba dodal:
            „Aby som sa uistil, že si hoden mojej úlohy.“
            Do domu začal postupne zaliezať chlad.

**********

Keď ho navštívila Medea – prvá a posledná bosorka upálená na hranici Údolia Krvavých Ruží – ležal v posteli sám, pretože Viktóriu tvrdohlavo presvedčil, že samozvané „čarodejnice“ z rádu Nocou Pobozkaných nestoja za ich pozornosť. Želal si, aby ich život ďalej bežal tak ako má – plynulo a bez výkyvov a takmer autisticky odmietol akékoľvek vybočenie z normy.
            Stále mu nedochádzalo, že mocou riadiť svoj život podľa vlastných pravidiel nedisponuje. Bol predsa „Čierny Leo“ z Údolia...
            Ku podivu, polnočné prebudenie neradil medzi tie nepríjemné.
            Zobúdzal ho jemný dotyk na nose.
            Od miestečka medzi obočím ho šteklil ľadový prst zľahka sa kĺzajúci ku špičke jeho nosa.
            Líca akoby mu tŕpli. Rozlievalo sa mu do nich studené neprirodzené brnenie. Stret dvoch svetov takmer zakaždým tak trochu vibroval jeho realitou. Musela doslova ohýbať energie, aby sa aspoň na niekoľko minút sama zhmotnila. Keď sa s jej chladivým láskaním prebúdzal z hlbín spánku, vedel že prišla ona ešte skôr ako zbadal prízračného havrana, čo ju sprevádzal. 
            No keď pootvoril oči, v tme priamo nad ním sa vynáral obrys mohutného operenca. Sedel na oblom čele postele. Keď nadvihol viečka, čechrajúci sa havran znehybnel a takmer mysticky na neho uprel fialkasté oči.
            Sinavý prst mu posledný krát prešiel po nose a jej ruka sa stiahla.
            Lampa na nočnom stolíku sa s jemným šťuknutím rozsvietila.
            S neblahým tušením pootočil hlavu.
            Kľačala mu pri posteli a usmievala sa. Sladko.
            Kdesi z útrob matraca pocítil malé vibrovanie.
            Jeho svet, ten ktorý mal rád a tak nerád do neho vpúšťal votrelcov, sa opäť nedobrovoľne otriasal v základoch.
            Na prikrývke sa mu rozprestieral rozširujúci sa rukáv jej šedých stredovekých šiat.
            „Vyvolaj ma...,“ šepla, možno jediná skutočná čarodejnica, ktorú kedy inkvizícia odsúdila.
            Jej profil, i keď mŕtvolne sinavý, bol svojim spôsobom nežný. Karmínové oko sa usmievalo.
            Cez rameno mala prehodené neupravené pospletané vlasy. Mali farbu. Pôsobili ako vyblednutá škorica.
            „Vyvolaj ma,“ ticho zopakovala; ústa rozprávali medovo, v zdanlivej prívetivosti. „Nechcem živých iba navštevovať. Chcem medzi vami ostať,“ vravela mu pomaly ako dieťaťu, zatiaľ čo na ňu s vytreštenými očami zmeravene pozeral. „Túžim byť viac ako tieň kohosi, kto konal skutky, tieň čo je zašlý, zaprášený, so schopnosťami zaúčajúcej sa bosorky. Daj mi moju chvíľu a ja zosilniem a stanem sa večnou!“
            Pozvoľna vstávala, stále na neho bokom hľadiac.
            Jej šaty sa od širokého opasku roztvárali a odhaľovali ďalšiu vrstvu tuhej čiernej látky.
            „Vyvolaj ma.“
            Zmohol sa len na skrehnuté pokrútenie hlavou.
            Čarodejnica razom odhodila priateľskú masku. Zamračila sa. Jej červené oko konečne nadobudlo zlovestný výraz, na ktorý bol zvyknutý.
            Chvatne sa obrátila a odhalila mu druhú polovicu tela.
            Naskytol sa mu pohľad na lebku bez vlasov, profil oškvarený ohňom až na kosť.
            Leontín zhíkol úľakom, vyhrabal sa z pod periny a v panike sa presunul do druhej polovice postele. Chrbtom vrazil do dreveného čela, až musel havran rozprestrieť krídla, aby sa na ňom udržal. 
            Medea sa obrátila priamo k nemu a krok po kroku pristupovala k posteli. Teraz ju už videl celú. Z polovice tváre mala iba vyškerenú lebku s kúskami spálenej kože a riedkych vlasov visiacich z temena, ktoré sa odrážali v zrkadle na komode. Aj jej nedotknutá časť teraz pôsobila hrôzostrašne, pretože bola neoddeliteľnou súčasťou jej umučenej polovice.
            „Vyvolaj ma, ako ti moje sestry noci kážu!“ vykríkol prízrak, pričom po brade jej z ústa stiekla akási tmavá tekutina, ktorá by asi bola krvou, ak by nemala atramentový odtieň, v ktorom ju vnímal.
            Leontín by najradšej utiekol. Lenže logickejšie bolo vyhnať zo svojho domu ducha, ako opustiť ho a prenechať mu ho a taktiež – musel ju rázne odmietnuť. Viac dôkazov, že tie pomätené kúzelníčky by s Medeinou pomocou stvárali učinené zlo nepotreboval. V hre bola čierna mágia. Nie biela.
            „Nevyvolám!“ skríkol, no zatriasol sa mu hlas. „Neviem ani ako!“
            Neverila mu. Ruku zdvihla k nemu. Široký rukáv sa stiahol z tenkej paže s vyčnievajúcimi kostnými kĺbikmi. Roztiahla prsty.
            „Preklínam ťa, Leontín!“ nenávistne zaklokotala.
            Pocítil ako sa pod ním chveje celá posteľ. Tras prechádzal aj do stien. Akoby sa ocitol uprostred snežnej gule, ktorou niekto práve triasol. Lenže sneh neprichádzal, namiesto neho sa na neho chrlili kliatby.
            „Nebude ti pomoci v ničom, čo ti ublíži!“ prskala tmavo-sivú tekutinu. „Staneš sa prehliadaným, nepokojným a nepodstatným a každá smola, čo sa na teba nalepí sa znásobí a bude len a len tvojou smolou, nik ti nepodá pomocnú ruku, nik! Staneš sa skutočným čiernym Petrom v tomto dome!“
            Budík na nočnom stolíku začal s hrkotaním poskakovať. Akoby sa na neho chystala zrútiť celá izba.
            Nevydržal pohľad na ňu, z jej atramentovej krvi sa mu obracal žalúdok. Aspoň na chvíľu zatvoril oči.
            ...
            Budík stíchol.
            Tras ustal.
            Váhavo oči otvoril.
            Po havranovi, či Medei viac nebolo ani stopy. Zostal po nej iba zápach spáleného dreva a rozplývajúci sa kúdoľ dymu.
            Jediné, čo teraz počul, bol vlastný tlkot srdca. Zdá sa, že ho vydesila viac ako si vôbec bol ochotný pripustiť.
            Opatrne sa pohol a zrazu sa mu čosi vzpriečilo v hrdle. Takmer to prehltol a chvíľu sa dusil. Prehol sa a v novej vlne paniky predmet vykašľal do dlane.
            Nahlas, zhlboka sa nadýchol.
            V dlani sa mu ocitla stará medená minca. Bola trochu pokrivená.
            Obolus mŕtvych! – s hrôzou si uvedomil – Poznal tradíciu mince pre prievozníka, ktorá sa za dávnych čias mŕtvemu vkladala do hrobu položená na hrudi, či vložená do dlane.
            Alebo do úst – rozochvene mincu zovrel.
            Jeho odmietnutie pre Medeu znamenalo, že bol mŕtvy muž.

**********

Keď na druhý deň zatvoril antikvariát a bicykloval cez Údolie zasypané ohnivo-červeným lístím a kde tu aj pozostatkami z mladých stromčekov, ktoré vyvrátil nočný orkán, tmu zalievali mäkké odlesky sviec v oknách, no v predvečer Dušičiek sa odvšadiaľ vynárali tiež strašidelné vyrezávané tekvice rozmiestnené po záhradách. Škerili sa do ulíc a robili morbídne garde záhradným trpaslíkom a ozdobným lampášom. Jednu malú tekvičku, ktorá vyzerá, akoby vyvrhla svoj obsah, mala aj Viktória v okne svojej kancelárie. Sám jej ju vyrezal.
            Údolie malo zvláštnu, strašidelno-hravú atmosféru.
            Konečne sa mal s Viktóriou po poslednej nepokojnej noci, kedy ho navštívila Medea, stretnúť – malo to však prebehnúť len v letku, pretože odchádzala na krátku návštevu k rodičom.
            Keď bicyklom zahol do ulice, kde na chodník dopadala žiara zo svetelných závesov vo výklade Damiánovej kaviarne, vo vrecku kabáta schovával drobnú mincu, ktorú nedokázal pustiť z hlavy, takže ho ťažila, akoby mala niekoľko kíl – symbol kedysi zaužívaného obolusu. Zauvažoval, či má Viktóriu pred cestou vôbec rozrušovať.
            Zosadol z bicykla a vošiel do Divej Ruže.
            Do nosa mu udrela zmiešanina čerstvých koláčov, tekvicových placiek a silnej kávy.
            Pri pohľade na okolie však razom znervóznel a zatváril sa ako slimák, čo sa chce utiahnuť do ulity. Zarazene stál pri dverách. Čoraz viac sa zachmuroval a chúlil do kabáta, keď sledoval ako k nemu prichádza atrapa čašníka s metalicko-modrým make-upom a dvoma umelými krvavými zárezmi na krémovej zástere.
            „A ty čo sa tu tváriš ako krtko vŕtajúci sa hlboko do zeme! Letáky ťa obišli?!“ dobrácky sa na neho oboril polomŕtvy Damián. „Kto dnes príde do Divej Ruže v kostýme dostane kávu zadarmo.“
            Leontín pochybovačne zdvihol obočie.
            „Kávu zadarmo mám každé ráno,“ bezočivo podotkol.
            „Ach, ty parazit, tú dnešnú dostaneš s prirážkou kaziča zábavy. To ťa naučí neprispôsobovať sa väčšine“ – rukou ukázal kdesi do neurčita. „Madam Curie máš tam vzadu.“
            Vystrúhal na priateľa nechápavý výraz, ale Damián sa už obrátil, aby vybavil nové objednávky. V Divej Ruži bolo plno – hudba bola živšia ako obvykle a zovšadiaľ sa ozýval smiech a žartíky. Pohol sa teda, aby sa cez pofidérne figúry predral k stolu na konci, pod veľkými ružami namaľovanými v rohu kaviarne.
            A tam, v sivom ušiaku, sedela Viktória v staromódnych čiernych šatách s nafúknutými rukávmi a bielym čipkovaným golierom. Smiala sa do šálky kávy na čomsi, čo jej rozprával Super Mário sediaci oproti. Pod hustými nalepenými fúzami pritom chrumkal tyčinku s mandľou, čo vyzerala ako odseknutý prst.
            „Aj ty, Brutus?“ oslovil ju.
            Viktória k nemu živo zdvihla tvár. Zlaté vlasy mala nemoderne vyčesané a na stole odloženú širokú baňku so zelenou tekutinou.
            „No pozri sa Tichomír, vravela som ti, že nesklame a bude sa tváriť, že mu Halloweenska párty ohrozuje zdravie.“
            Zhodil kabát, ale hrubú šatku si nechal a dosadol na stoličku vedľa nej.
            „Ahoj, Tichomír“ – pri druhom pohľade už nachádzal podobu s plachým ITečkákom.
            Dlhé vlasy mal poschovávané pod širokou červenou šiltovkou a takmer ani nebolo vidno ako sa pod fúziskami usmieva.
            Tichomír sa pomaly dostával zo Sáry, dostával sa aj z jeho krátkeho vzťahu so Sárou a odpustil mu, pretože si príliš cenil svoj sociálny život, ktorý mu, odkedy ho Leontín zachránil z uviaznutia v medzi-svete, len tak prekvital.
            Leontín sa obrátil k Viktórii a rýchlo ju pobozkal. Pocítil ako pevne k nemu pritisla pery. Chutila kávovo a voňala jesenne. Nechcela ho pustiť, no brala ohľad na opusteného Super Mária.
            Oddialila tvár, ale chvíľku zostala bližšie a šepla:
            „Stalo sa niečo?“
            Prekvapene rozšíril oči. Ako to na ňom vidí?!
            Pootvoril ústa, že jej predsalen poskytne strohú informáciu, no zrazu sa pred ním objavila šálka s drobnými ružičkami a vytrhla ho z kontextu.
            „Pi pomaly, druhú nedostaneš“ – Damián ho potľapkal po ramene.
            Leontín odtrhol oči od svojej vnímavej snúbenice a na sekundu zachytil ligotavý, no neosobný pohľad za rozsvietenými svetlami Damiánovho výkladu.
            Keď si chlapec uvedomil, že si ho všimol, jeho oči sa okamžite rozžiarili a po tvári sa mu rozlial široký úsmev. Detsky im zamával a rozbehol sa ku vchodu.
            „Niečo mi vraví, že dnes sa veľmi neporozprávame,“ odfrkol si.
            „Ale veď ho nehaň, je mladý a bohatý, jeho svet je dúhová gombička,“ jemne ho kárala Viktória.
            Damián pri nich ešte ostal stáť, s rukou na operadle jeho stoličky. Kývol na čašníčku, aby doniesla ďalšiu kávu.
            „Každá partia má jedného chutného benjamínika, okolo ktorého sa všetci točia,“ s úsmevom podotkol, sledujúc ako sa k nim Baltazár valí.
            „Ja nemá partiu!“ urazene odvrkol Leontín a natiahol sa po šálke. „Som osamelý jazdec.“
            „Ale my ťa v nej máme,“ sucho dodal Tichomír, akoby to nebolo žiadne terno.
            Leontínova šálka sa s buchnutím vrátila na tanierik.
            „A mimochodom!“ rozhorčoval sa. „Odkedy je ON v našej...“
            „Čaute Curie, Mário, Mŕtvola a och...Leontín! Ty si tiež mŕtvola?“ vychrlila zo seba ich „dúhová gombička“ a doslova sa hodila do kresla vedľa Tichomíra.
            „Nie, to je náš bežný Leontín, ale staráme sa o neho, aj keď to nie je priamo výstavný kus,“ nechal sa počuť Damián.
            Všetci Baltazára odzdravili, iba „bežný“ Leontín sa zamračil. Na hyperaktívneho mladíčka bolo potrebné mať pevné nervy a tie po prebdenej noci rozhodne márne hľadal.
            „Všetci vyzeráte svetovo, ľudia... samozrejme, okrem teba, Leo, aj keď... nevravím, že by ti nikto neuveril, ak by si sa aj vo svojej každodennej forme vydával za prízrak. Bože, vždy som túžil po bledej pokožke ako máš ty, vyzerá to charizmaticky a étericky, keby si bol žena, tak si niečo ako klasická kráska z Juhu Proti Severu, ale pravdepodobne by si bol riadne anemický. Si anemický? No, nič si z toho nerob, aj ja mám na sebe len bežné denné oblečenie,“ zhodnotil chlapec v tigrovanom roláku, pruhovanej otvorenej košeli a v rozodratých rifliach. „Lenže nikto mi nepovedal, že ... wow, tvoj kostým je prekrásne prepracovaný!“ vybafol na bradatého priráta, čo práve prechádzal popri ich stole.
            Pirát sa potešene usmial.
            „To si do tej hustej brady každé ráno vystrihuješ otvor na ústa?“ nepremyslene vydýchol.
            Pirát sa okamžite zarazil a potom nasrdene odkráčal.
            „Čo som povedal?“ – Baltazár nevinne zaklipkal dvojfarebnými očami.
            „Všetko, čo si nemal,“ nechal sa počuť Leontín a konečne si odpil z kávy.
            Príjemne ho zahriala. Ale aj preto mal rád jeseň a zimu. Človek neustále prechádzal z prostredia, kde bol vymrznutý, do prostredia, kde ho zrazu zalialo teplo, mäkkosť a vôňa. Aj káva ho preberala už len svojou zemito-čokoládovou vôňou.
            Pred Baltazárom sa objavila tiež a Damián ho informoval, že je na účet podniku. Baltazár sa celý prešťastný nafúkol, no kým stihol Damiána vybozkávať, Leontín sa opäť správal ako trucovité decko.
            „Prečo on dostane kávu automaticky zadarmo a ja som si musel vypočuť prednášku?!“
            „Pretože si svojím postojom priam pýtaš, aby ťa niekto zotrel, miláčik,“ láskyplne mu objasnila Viktória a pohladila ho po kolene.
            „Pretože pri Baltazárovi vôbec neviem posúdiť, či ide o kostým, alebo zvyčajné oblečenie,“ zarovno s ňou dodal Damián.
            Baltazár sa vrhol na kávu a obaril si jazyk.
            Aspoň bude chvíľu ticho – zlomyseľne si pomyslel Leontín, zatiaľ čo Damián mu okamžite starostlivo bežal po ľad.
            Naozaj si ho budú iba pre jeho sviežu mladosť a zdanlivú neskúsenosť hýčkať ako nejaké mačiatko s rodokmeňom?!
            A samozrejme, mýlil sa.
            Baltazár mlel piate cez deviate aj pri cumľaní ľadovej kocky.
            Nakoniec vôbec nedostal priestor, aby Viktórii o Medei povedal.
            Ale možno to tak bolo lepšie. Dobre sa bavila. A chystala sa za rodičmi. Nepotrebovala odchádzať s vedomím, že jeho patálie s bosorkami pokračujú.

**********
           
Stál pri krbovej rímske, objímal sa rukami a trudnomyseľne hľadel na sviečku vo vysokom pozlátenom svietniku, ktorú zapálil za svojich rodičov.
            Na matnom plátne do žlta ladeného zátišia, čo nad rímsou viselo, sa odrážal bordovo-oranžový plamienok. Sviečka pred niekoľkými minútami zmenila farbu. Jej prívetivý medený plamienok sa zalial krvavým nádychom. Celá obývačka sa kúpala v tmavo-červenom svetle, ktorá sotva presvetlilo tmu. V krbe plápolal hrdzavo-karmínový oheň a vytváral na stenách dlhé plaziace sa tiene.
            Dlaňami si úzkostlivo pošúchal ramená. Kvety, čo Viktória predvčerom vložila do vázy na stole uprostred obývačky, behom hodiny zoschli. Ich farba zosivela a hlávky sa mŕtvo skláňali.
            Po pravde, už sa nevedel dočkať, kedy sa vráti. Dnes boli Dušičky. Vedel, že už je v Údolí, ale zastavila sa ešte zapáliť kahanec na hrobe starej mami.
            Nemohol povedať, že by sa vyslovene bál, no od rána nad domom visel ťaživý búrkový mrak, ktorý akoby mu svojim elektrizujúcim napätím zaliezal do stien a udržoval ho ako pod kupolou. Nedokázal sa sústrediť na čítanie Jareda Diamonda, nedokázal si oddýchnuť. Na hrudníku mu ležal balvan, cez ktorý sotva voľne dýchal. Bremeno tušenej skazy.
            Kvety v dome umierali.
            Sviece horeli krvavým ohňom.
            Ešte aj jeho boxer sa celý deň nepokojne ponevieral, akoby hľadal votrelca, ktorý sa presúval poza kreslá, pod stolmi, či za oknami.
            Možno sa jeho dom skutočne stal smolným miestom...
            Z haly k nemu doľahlo podráždené zaskučanie. Tarasa sa opäť zmocnilo rozrušenie a zdalo sa, že labou hrabká do dverí.
            Leontín vykročil za ním. Dom sa kúpal v tme, lenže svetlo paradoxne jeho nervozitu nerozptyľovalo. Iba zostrovalo kontúry a stupňovalo absurdné napätie.
            Keď prechádzal popri dlhom zrkadle prekvapene zastal.
            Hustota tmy ho zaujala.
            Doslova si zrazu nevidel ani na koniec nosa.
            Lenže potom si uvedomil, že v zrkadle stále vidí obraz zavesený na stene, takže až také šero nenastalo.
            Obraz, čo visel za ním...
            Zvrtol sa a pozrel na neho. Áno, bol tam. Potom pohľad rýchlo vrátil k zrkadlu.
            Nevidel sa v ňom.
            Srdce sa mu takmer rozskočilo v hrudi. V prvom okamihu sa mu zastalo, že sa mu v hrdle prieči ďalšia minca mŕtvych, no to len on sám nedokázal nasať dostatočné množstvo vzduchu, tak sa zľakol.
            Horúčkovito prechádzal každý detail v odraze – rám obrazu, lištu pri zemi, Tarasovu gumenú kosť na podlahe – lenže samého seba nenachádzal!
            Stáva sa nepodstatným... neviditeľným... – znova mu zovrelo hrdlo.
            Na zátylku sa mu ježili vlasy. V hlave mu vyvstala prchavá spomienka ako podvečer sedel s knihou na odpočívadle pri okne a sústavne ho čosi miatlo. Nedokázal súvislo dočítať jedinú vetu evolučného biológa, kniha mu prišla príliš prepchatá informáciami.
            Lenže v skutočnosti mu jeho podvedomie posúvalo fakt, že v sklenených tabuľkách absentuje jeho odraz!
            Znova ten opakujúci sa pocit, že sa dusí...
            Bolo toho na neho priveľa! Okamžite sa potreboval nadýchať čerstvého vzduchu a prečistiť si hlavu.
            Vbehol do presklenej verandy, otvoril dvere a zhlboka nahlas dýchajúc a vypúšťajúc nahromadený stres, vyšiel do záhrady. Taras sa zatiaľ rozbehol kamsi za dom.
            Leontín po niekoľkých krokoch zastal.
            Nasával studený vzduch, vydychoval obláčiky pary a pozeral do hviezdnej oblohy.
            Keď sa ako tak upokojil, pozvoľna pohľadom klesal a začínal triezvo uvažovať nad návštevou Damiána.
            Popri plote mu prechádzala skupina výrastkov v kostýmoch kostlivcov.
            Halloweenske oslavy v rôznych častiach Údolia boli stále v plnom prúde.
            Nad hlavami držali rozsvietené lampióny a nijako zvlášť sa neponáhľali. Čierne obtiahnuté oblečenie s bielymi kosťami vyvolávalo dojem, akoby sa po ceste skutočne presúvali iba kostry.
            Jeden z chlapcov k nemu obrátil hlavu.
            Hľadeli na seba.
            Tvár umrlca vystupujúca z hebkej žiary lampióna ho sledovala, až kým sa nestratili.
            Chvatne sa otočil k domu a vrazil dnu. Zrkadlo prešiel bez jediného pohľadu. Keď vošiel do obývačky, okamžite zbadal, že čosi nie je v poriadku.
            Dvojité okno, dosiaľ iba pootvorené, bolo teraz dokorán. Deka na odpočívadle napoly skĺznutá k podlahe.
            Podozrievavo si miestnosť prezrel.
            Pozvoľna cúval k stene. Chvejúcu sa ruku naťahoval k vypínaču.
            Za chrbtom mu zavŕzgala parketa.
            Obrátiť sa nestihol.
            Zozadu mu čosi dopadlo na hlavu a Leontín sa v bezvedomí zviezol k zemi.

**********
           
            „... vyvolaj... vyvolaj... vy-vo-laj... VYVOLAJ!...“
            Do uší sa mu plazil šepot - postupne, pomaly, naťahoval sa a zvýrazňoval ako had požierajúci čoraz väčšiu korisť. Slová prekrývali jedno druhé, alebo začínali tam, kde pred okamihom končili, hlasy sa striedali a pridávali na dôraze. Jeden z nich bol klokotavý, akoby vychádzal z hrdla zaliateho tekutinou...
            Leontín pozvoľna a bolestivo prichádzal k vedomiu.
            Pootvoril oči a hneď ich aj zatvoril, keď mu pri pohybe viečok vrazila do hlavy ostrá bolesť.
            „... VYVOLAJ!“ ktosi skríkol vysokým zlostným hlasom, ktorý sa mu zaťal do temena, akoby schytal ďalšiu ranu svietnikom.
            Opäť sa pokúsil otvoriť oči.
            Civel na čosi tmavé... zamatové... obostieralo ho to ako klapky.
            Došlo mu, že hlava mu bezvládne visí, bradu má opretú o hruď a telo mu čosi nepohodlne drží v sede.
            Skúsil pohnúť krkom. Ticho zaúpel. Mal pocit, akoby mu praskali všetky krčné stavce, tak veľmi mu hlava pri pohybe nahor prišla ťažká. Jeho obzor sa rozšíril a tmavé klapky mierne ustúpili.
            Bezradne žmúril.
            Sprvu vnímal iba neznesiteľnú žiaru a čierno-čierne machule pohybujúce sa do kruhu. Telo sa mu naťahovalo dopredu, akoby mal spadnúť. Už mu však dochádzalo, že na mieste ho drží povraz pevne omotaný okolo zápästí. Ruky mal neprirodzene natiahnuté kdesi za sebou. Hlinistá vlhká vôňa prezrádzala, že je pripútaný o strom.
            Zmysly sa mu konečne vyjasňovali.
            Z čiernych machúľ krútiacich sa dokola sa vykľulo päť žien v dlhých čiernych plášťoch s kapucňami. Na chrbtoch sa mi z tmavej látky vynárali bordové pentagrami.
            Držali sa za ruky a tancovali okolo ohňa. Vzývanie cieľa, ktorí sa úporne snažili dosiahnuť striedali so zaklínadlami v neznámom jazyku. Znel ako sipenie a naťahovanie hlások navzájom – mal pocit, že sa ocitol priamo v Pekle – zočil predsa výjav, ktorý sa ukazuje hádam v každej knihe o mágii a podsvetí, čo mal v antikvariáte – hoci za tancujúcimi bosorkami videl svetlá svojho domova. Ale nejde pri pekelnom utrpení aj o to?! Byť tak blízko a zároveň ďaleko, mať to, po čom túžime, na dosah a predsa to nikdy, ako Sizyfos pri svojej večnej lopote, nedosiahnuť.
            Vedel presne, kde sa nachádzajú.
            Kopec nad cintorínom...
            Preto mal pocit, že padá. Zem pod nimi sa mierne zvažovala.
            Pod nimi, z hlbokej temravy, sa vynárali drobné, magicky ožiarené kamenné kríže a náhrobky, medzi ktorými sa pohybovali neutešene malé tiene – ľudia uctievajúci svojich zosnulých.
            Hoci mu stále treštila hlava, odplavili sa z neho aj posledné zvyšky mdlôb. Uvažoval, či by si ľudia tam dole uvedomili odkiaľ zvuk prichádza, ak by zakričal. Z plných pľúc. A predsa si nebol istý, či by ho začuli... Zdola bolo vidieť iba kopec divo obrastený trávou a stromami.
            „Prebral sa,“ ozvala sa jedna z nich.
            Z pod kapucne jej viseli strapaté svetlé vlasy.
            Až vtedy pochopil, že aj on má na sebe čierny plášť a zúžený obzor spôsobila kapucňa.
            Mám rozbitú hlavu, uniesli ma, zviazali... ale aspoň mi je teplo! – ironicky si pomyslel.
            Ak ho niečo udrží chladnokrvného, tak jedine kúsočky čierneho humoru, ak si ich zachová.
            Zastali a rozpojili si ruky.
            Všetky sa na neho obrátili a dlho sa na neho bez slova dívali. Z pod kapucní vystupovali bledé tváre s prenikavými očami šialencov a vypaľovali do neho dieru. Široké rukávy sa im zviezli až cez prsty, takže tváre mali byť to jediné živé na nich, no v skutočnosti pôsobili studeno a mŕtvo.
            Plamene vyšľahli k oblohe a priamo nad nimi sa zjavilo Medeine sivé torzo. Hneď mu bolo jasné, že ju nevidia, pretože nijako nereagovali. Medea mala skutočne šťastie, že jej povesť a zjavenie k sebe pritiahlo päť vyšinutých žien, ktoré sa rozhodli hájiť jej záujmy.
            Natiahla obhorenú kostnatú ruku a výhražne na neho ukázala tenkým, kože zbaveným, prstom.
            Takmer proti svojej vôli zašklbal povrazom. Chrbtom udrel do kôry stromu.
            „Tak ja už by som šiel, dievčatá!“ ozval sa hlasným a pevným hlasom. „Ale bol to krásny večierok, určite na neho nikdy nezabudnem!“
            Prvá k nemu pristúpila Bernadetta.
            Pomaly k nemu kráčala, plášť vliekla po tráve a opovržlivo na neho zhora hľadela, stáčajúc k nemu iba oči.
            Tento krát sa jej s vlasmi nehral počínajúci orkán. Aj s ofinou jej rámovali tvár s veľkými ústami a jeho prvá úvaha nad jej vzhľadom, vtedy pred Terrou, bola blízko k pravde – vyzerala ako aristokratická porcelánová bábika, trocha nevyvážená a prísna.
            „Čierny humor ťa čo chvíľa prejde...,“ prehovorila, „ak nebudeš spolupracovať.“
            Leontín k nej zlostne vytáčal tvár.
            Och, ako túžil vstať, vysmiať sa jej a fujazdiť po kopci dole medzi náhrobky!
            „Už som vravel! Čomu si presne nerozumela? Slovu – neviem?! Nikto ma vo vyvolávaní nikdy neškolil!“
            Bernadetta, akoby ho ani nepočula. Arogantne podvihla obočie, bradu zdvihla ešte vyššie a sledujúc ho ako biedneho červa, rozkazovačne štekla:
            „VYVOLAJ!“
            „Neviem AKO!“ skríkol, prekvapený mierou svojho hnevu.
            Jeho ponižujúca pozícia ho však pomaličky privádzala do zúfalstva.
            Veľakrát sa pri stretoch s prízrakmi cítil bezradný, lenže teraz mohli za jeho neutešujúcu situáciu obyčajní ľudia a on sa nemal možnosť ani len slobodne pohybovať. Išlo o načisto novú situáciu.
            „Priveď ju späť!“ prikázala.
            „Fajn!“ prskol. „Máš po ruke nejaký návod?!“
            Zrazu zbadal zamatovú škvrnu, pri uchu sa mu čosi rozbilo – ohlušujúce plesknutie, pri ktorom mu takmer praskol ušný bubienok – a hlava mu odletela do strany.
            S pískaním v uchu sa šokovane pozrel do tváre impulzívnej hnedovlásky, o ktorej už vedel, že sa volá Vera.
            Bernadetta ju však tentoraz neupozornila, aby sa stiahla.
            „Máš schopnosti!“ Vera mu skríkla priamo do tváre. „Tak sa nehraj na sprostého a použi ich!“
            Strelila mu zaucho z druhej strany, ale už naň bol pripravený, takže bolo znesiteľné.
            „Nič nepoužijem! Nič zo mňa nedostanete!“ vzdorovito vykríkol.
            Uvedomil si, že sa priblížili všetky. Ženy v čiernom ho nebezpečne obkolesili a prepaľovali ho svojou zúrivosťou.
            „Urob čo treba! Si len nepatrné spojivo, tak sa nehraj na dôležitého a podvoľ sa bez boja!“ – čiernovláska ho zaťahala za vlasy.
            Zaťal zuby a mlčal.
            Pomedzi ebenové plášte kde tu zachytili Medeine planúce krvavé oči.
            Ktorási ho potiahla za ucho ako školáka.
            Bernadetta sa znova pretlačila do popredia. Energicky sa k nemu zohla. Z plášťa jej vypadol amulet so zvieracou lebkou a hojdal sa mu pred očami. Zmocnil sa ho dojem, že ešte aj lebka s prázdnom namiesto očí k nemu vysiela nenávisť.
            „Nevzpieraj sa, inak bude horšie!“ varovala ho a opakom ruky ho udrela po tvári.
            „Krava...!“ vyletelo mu z úst.
            Vzápätí sa takmer zahanbil, pretože ešte nikdy predtým ženu slovne nenapadol.
            Ale iba takmer...
            Kým totiž cez ústa pretlačil neochotné – prepáč – Bernadetta sa vystrela a kopla ho.
            Zamierila presne.
            S omračujúcou bolesťou v rozkroku zovrel päste a zaprel sa o povrazy.
            Potom jej povedal, že je krava znova.
            Ale tento krát s chuťou...!

***********

Hneď ako vošla do domu cítila, že čosi nie je v poriadku.
            Chvíľu iba stála na prahu a nasávala ťažký vzduch.
            No potom si uvedomila, že v dome nie je ťažký vzduch. Pomedzi dvere sa preháňal svieži prievan.
            Nie...
            V dome vládla ťažoba.
            „Leo...?“ opatrne sa ozvala.
            Z útrob tmavého domu však neprišla žiadna odpoveď.
            Spravila zopár krokov do neosvetlenej haly. Položila na zem malú cestovnú tašku a zobliekla si kabát.
            Dvere jej za chrbtom zabuchol prievan. Nadskočila.
            Dom pôsobil ako prekliaty. Nepriateľský, studený a nasiaknutý nepokojom.
            Čosi sa jej obtrelo o nohu. Taras sa popri nej prekĺzol dnu a teraz zadok takmer bezvládne hodil na podlahu a dlho skučiaco zazíval.
            „Čo sa ti stalo, chlapče?“ kvokla si k nemu a papuľku mu zobrala do dlaní. „Obvykle skáčeš meter dvadsať, keď prídem.“
            Taras pôsobil ako omámený. Cítila, ako sa jej do rúk doslova oprel. Napadlo jej, že pôsobí ako zviera zobúdzajúce sa po uspávacej injekcii u veterinára.
            Zmeravela.
            Myšlienka to bola odvážna, lenže... zahľadela sa smerom k tmavej obývačke.
            Domom stále prefukovalo.
            Inštinktívne sa začala pohybovať po špičkách, keď Tarasa za obojok odtiahla k deke na podlahe. Ako strážca bol momentálne nepoužiteľný, takže ho zabalila do deky, pohladkala ho po hlave a nechala ho tam.
            Potichu, s neblahým tušením, ktoré jej krátilo dych, vošla do obývačky, kde v krbe plápolal neuveriteľne červený oheň a zasvietila.
            Okamžite zbadala dokorán otvorené okno. Pribehla k nemu a úzkostlivo ho pribuchla.
            „Leontín?!“ teraz už nervózne vykríkla.
            Žiadna odpoveď. No na podlahe pri dverách zbadala čosi tmavé. Ťahalo sa to smerom von.
            Krvavá škvrna! Natiahnutá a nepravidelná... akoby ho ktosi odvliekol!
            Viktória prekonala nával paniky, ktorý jej prenikavo našepkával, aby zbesnene vybehla do noci a hystericky vykrikovala jeho meno.
            Všimla si čosi, čo ležalo hneď vedľa škvrny.
            Kľakla si a roztrasenou rukou chytila retiazku, z ktorej viselo Leontínove ametystové kyvadlo.
            Natiahla pod neho dlaň a skľúčene sa spýtala:
            „Stojí za Leovým zmiznutím pätica žien rádu Nocou Pobozkaných?“
            Zadržala dych.
            Kyvadlo sa v okamihu pohlo. Fialový kužeľ sa jej nad dlaňou s pocitom jemného pálenia rozkrútil.
            ... Áno...
            Schovala si kyvadlo do vrecka šiat a vybehla do haly k taške. Taras ju ospalo pozoroval. Ani si nerozsvietila, iba vytiahla mobil rozhodnutá okamžite zavolať na políciu.
            Lenže tvár jej zaliala zelená žiara.
            Zhrozene hľadela na displej mobilu, ktorý svietil na zeleno a ako po reklamnom pútači sa na ňom posúvali stále rovnaké slová – ŽIADNA POMOC... NESKÚŠAJ MA ROZHNEVAŤ! ... LEONTÍN JE STRATENÝ! ... KONIEC LEONTÍNA!...
            V okamihu čírej beznádeje len tak dosadla na podlahu. Taras, cítiac jej smútok, spolupatrične zakňučal.
            Viktória si bola vedomá pravdy, že ak sú do niečoho zapletené nadprirodzené sily, svetská pomoc zlyháva.
            Uvažovala, čo ďalej?
            Rozbehne sa za Madam Crn? Vymyslia niečo?!
            Nemala odísť! – sebaobviňujúco si zahryzla do pery – Už stretnutie s papierovým Balthasarom mala brať ako zlé znamenie, odvtedy sa na neho všetko sypalo! Veď aj v kaviarni sa jej zdal akýsi nesvoj, určite sa niečo stalo! A ona nechala svoju otázku pochabo zahovoriť...!
            Náhle vystrela chrbát. Mobil jej vypadol na podlahu.
            Balthasar...! – vytreštila oči pred seba – Teda... Baltazár! Možno nešlo o náhodu, že sa im zjavila historická figúra s jeho menom.
            Čo im to vravel?! – dotkla sa čela, akoby si z neho dokázala vytlačiť spomienky.
            Spoznaj mágiu? Nie! Silu magickú... máš možností plné pole...
            Vedela o knihe so záhadným názvom – Magicae – ktorú mu priniesol Baltazár. Vedela, prirodzene, tiež po latinsky. Potrebovala to k práci.
            Kniha Mágie ležala v Leontínovom antikvariáte a ak bola natoľko dôležitá a zázračná, že na ňu odkazovalo papierové zjavenie v životnej veľkosti, tak možno nebola úplne bezmocná!
            Bolo jej jasné, že Leontín by nad jej dedukciou mávol rukou, pretože na mágiu neveril, lenže ona bola jeho opačnou polovicou. Verila v nemožné, a práve preto sa tak dobre dopĺňali.
            Plná odhodlania vstala a prebehla k dverám. Priliehavé šaty neriešila, ale odkopla lodičky, prezula si tenisky a opäť cez seba prehodila kabát. Z Leontínovho kabáta vylovila kľúče od Zabudnutých Kníh.
            Otvorila dvere a zhlboka sa nadýchla studeného vzduchu.
            Je načase oplatiť ti moju vlastnú záchranu! – pomyslela si, zrazu plná energie.
            Pootočila sa.
            „Poď, Taras!“ oslovila ho. „Nenechám ťa predsa v prekliatom dome. Oddýchneš si u Damiána.“
            Taras, aj keď vyčerpaný, celkom rád prebehol k nej.
            Vyšli spolu do noci.

**********

Viktória skutočne nepristupovala k problémom ako Leontín, ktorý sa, keď už musel, do všetkého vrhal ako osamelý a tajnostkársky hrdina. Stiahla so sebou aj Damiána, ktorý celú situáciu zobral s obvyklým postojom – odovzdal sa jej s nadšením a spravodlivým rozhorčením za nezvestného priateľa a zároveň si udržoval optimistickú vyhliadku na dobrý koniec.
            „Takže čierna kniha s čiernou razbou...“ – kdesi spod pultu v Leontínovom antikvariáte sa už nejaký čas ozývalo mrmlanie. „Čierna kniha... čierna razba... preboha... to je ako biela látka na svetlom obruse...“
            Zrazu sa z pod neho vynoril blondín vo svetri so zeleno-červeným vzorom.
            „Nie, ani tu nie je!“ nahlas oznámil.
            Viktória však vychádzal cez klenutý priechod jeho privátnej miestnosti a s fascinovaným výrazom hľadela do otvorenej knihy.
            Damián musel uznať, že nikdy zvláštnejšiu knihu nezočil. Už len jej atramentovo čierna väzba bila do očí svojou netradičnosťou. A to jej ani nehľadel cez rameno na lejúci sa pozlátený kalich.
            Viktória zastala pri pulte, nespúšťajúc oči z ilustrácie. Kalich mal na sebe vyobrazené neznáme symboly a vylieval krvavo červenú tekutinu, ktorá vyzerala, akoby mala čo chvíľa pretiecť cez okraj listu. Na vedľajšej strane sa vynímal text s detailne prevedeným nápisom – Sanguis.
            Venovala Damiánovi krátky, trochu nervózny, pohľad a potom opäť pozrela do textu.  Zreteľne predniesla čosi v latinskom jazyku a potom sa otočila okolo vlastnej osi, raz doprava, raz doľava.
            Pred očami sa jej znova objavil Damián. Keď však zbadala, čo sa udialo, v ďalšom okamihu v nej zamrel výkrik. Nebyť guče, čo jej v hrdle narástla, asi by vykríkla na celý obchod.
            Ako obarená otvorila ústa.
            Lenže potom si všimla, že Damián na ňu vytriešťa oči rovnako šokovane.
            Zabuchla knihu a skontrolovala sa. Jej šaty, pôvodne v púdrovej farbe, boli zrazu sýte ako víno, bordovo krvavé!
            Onemene zdvihla pohľad.
            Damián si začudovane ohmatával bordový sveter.
            „Čo... čo si...,“ habkal, „... môj.... nórsky vzor!“
            Prstami rozochvene prešla po záhadnej razbe, ktorá ukrývala tajomný názov – Magicae.
            A zrazu si spomenula.
            „Spoznal silu Mágie,“ šepla. „Máš možností plné pole. Prijmi nový život!“
            Damián zmizol. Prebrala sa a prebehla za pult. Sedel tam na podlahe, s kolenami pritiahnutými k brade a opieral sa o policu s knihami.
            „Čo to malo znamenať?!“ otrasene vydýchol.
            „Nuž... podľa popisu iba jednoduché kúzlo na zmenu farby,“ previnilo sa usmiala.
            „Takže niektoré knihy o mágii skutočne fungujú?“ neveriacky sa spýtal, ale vzápätí si sám dodal. „Ach, čo sa čudujem! Môj sused po Údolí bežne preháňa prízraky, tak prečo ma prekvapuje, že nový prisťahovalec so sebou dovlečie kúzla! Myslíš, že mi na ten sveter uznajú reklamáciu?“
            S úľavou si vydýchla.
            Opäť žartoval, takže sa spamätal.
            „Damián!“ dôrazne ho oslovila. „Teraz musíme urýchlene zistiť, kam Lea odvliekli!“
            „Aké miesta priťahujú bosorky pri sabatoch?“ predložil otázku, o ktorej by si bol kedysi pomyslel, že ju nikdy nebude mať dôvod použiť.
            „Ja by som povedala, že cintoríny. Lenže sú Dušičky, miestny je ešte stále plný ľudí.“
            „Áno, ale...“ – zamyslel sa, „... kopec, pod ktorým cintorín leží... teda...“ – rozrušene sa postavil. „Vieš, zdola a cez stromy asi nikto nedovidí, čo sa na ňom odohráva. No priamo na ňom...“
            „Majú dokonalú scenériu!“ zapálene doplnila.
            Zanietene otvorila knihu a stránky si nechávala prechádzať cez prsty, sledujúc jednoslovné nápisy, až kým ju nezaujal jeden, pri ktorom sa jej rozbúšilo srdce a pri začítaní sa do textu jej všetky zmysly bili na poplach. Titul znel – Statuam.
            Natiahla medzi strany čiernu lacetku a knihu zatvorila.
            „Dúfam, že si tá tvrdá palica, s ktorou mieniš prežiť život, nechá pri pohľade na nás vysvetliť, že nejdeme zo spoločného rande,“ nechal sa počuť Damián.
            Naoko káravo pokrútila hlavou a potom spolu zamierili k dverám.

**********

Viktória sa držala stromu, za ktorým sa s Damiánom schovávali ako v nejakej lacnej detektívke, akoby na tom závisel jej život. Udýchaní, ako sa ponáhľali, sa teraz krčili a sledovali výjav, čo sa im naskytol.
            K hrudi si voľnou rukou pritískala ebenovo čiernu knihu.
            Jej oči zaostrili na ohnisko, vôkol ktorého sa ženy v plášťoch sústavne zoskupovali. Damián, ktorý teraz stíchol v až nepatričnej vážnosti vzhľadom na jeho povahu, netušil čo skutočne drobná blondínka vidí. No ona hľadela na Medeine torzo vznášajúce sa nad plameňmi. Jej oči, ktoré zbadala inak ako Leontín, teda v ich čierno čiernej farbe, sa uhrančivo upierali na jej úbohého snúbenca.
            Už nejaký čas iba bezradne sledovali jeho nevyrovnaný boj.
            Výkriky ako: „.... Vyvolaj... Priveď ju!...“ a „... MUSÍŠ!...“ – striedali jeho bezmocné pokusy protestovať.
            A dole pod nimi, z naoko bezhraničnej temnoty, sa vynárali svetlá cintorína, náhrobky rozmihotané kahancami sa stali nemými svedkami jeho absurdného utrpenia.
            Keď od zlostnej hnedovlásky opäť dostal cez ústa, Viktória impulzívne vykročia, ale Damián ju pohotovo schmatol za ramená a stiahol do pokľaku.
            „Nedovolím, aby mu viac ubližovali!“ hnevlivo prehodila cez plece.
            „Mne to tiež nie je jedno, ale uvedom si, že šialené ženské s kutáčmi majú nad vášnivou čitateľkou a pekným mládencom s vreckovým nožíkom presilu!“ vychrlil, narážajúc na jej prapodivnú knihu.
            „Čože...?!“
            Natiahla krk. A vtedy to tiež zbadala.
            Bernadetta v rukách držala rozpálený kutáč a pomalým krokom sa blížila k Leontínovi.
            Druhá, hnedovlasá sadistka, sa natiahla po ďalší, ktorý sa dosiaľ zohrieval v plameňoch.
            „Pripustime možnosť, že si ako nevycválaný kôň... nevieš svoj dar tak celkom ovládať,“ Bernadetta v predstieranej ľahostajnosti pokrčila ramená, „alebo lepšie povedané – čerstvo vyliahnuté kuriatko. Čosi v sebe máš, ale zatiaľ iba tupo pípaš, netušíš ako s tým naložiť. Si  neskúsený.“
            Viktória s Damiánom napäto sledovali žeravý koniec kutáča, ktorý provokačne zdvihla a priamo pred jeho tvárou ním začala robiť pomalé kruhy. Leontínove zhrozené oči, žlto-hnedé a bláznivejšie ako obvykle, sa s ním pohybovali v dokonalej harmónii.
            „Existujú rôzne techniky učenia, ktoré dokážu zo žiakov, z hlupáčikov ako si ty, dostať na povrch netušené schopnosti.“
            Natiahnutý kutáč zastal niekoľko centimetrov od jeho líca.
            „Pod tlakom,“ dodala so samoľúbym úsmevom.
            Leontín sa zatlačil o stom, akoby sa túžil vnoriť do vrásnenia jeho kôry.
            „Vreckový nôž...,“ Viktória, s pohľadom upretým na scénu pred sebou, natiahla ruku k Damiánovi. „Nenechám ju zničiť jeho krásnu tvár!“
            Hoci hlboko v sebe sa chlácholila a urputne potláčala skutočný strach, pretože išlo o viac ako iba o jeho bledý pôvab.
            Nikomu nedovolí, aby mu spôsoboval bolesť! Nikomu nedovolí, aby mal mladík, čo prežil svojich rodičov a našiel obesenú Anastáziu, aby mal viac rán na duši ako doposiaľ!
            Damián nožík váhavo vytiahol.
            „Dopredu ťa upozorňujem, že nie si žiadna amazonka...“
            „Nemienim sa na ne vyrútiť a sekať hlava nehlava!“ – konečne na neho krátko pozrela, vytrhla mu ho a kým jej to stihol vyhovoriť, spravila si cez dlaň dlhú červenú čiaru.
            Damián viditeľne stratil farbu. Takmer bez síl pozoroval ako listuje v knihe.
            Leontín sa zatiaľ s tvárou mokrou od studeného potu tisol o kôru, zatiaľ čo kutáč sa milimeter po milimetri približoval priamo k nemu. V desivej predstave nadchádzajúcej agónie sa vytáčal do strany, no obával sa, že iba predlžuje nevyhnuteľné.
            Viktória našla lacetkou označenú dvojstranu a do poranenej ruky schmatla najbližší kameň, čo jej práve ležal pri nohách.
            Veľký hladký okrúhliak.
            Netušila, že naznačoval ich budúcu úchvatnosť...
            Chvatne sa postavila.
            Leontína delil od rozpáleného železa Bernadettin posledný lenivý pohyb.
            „Hej, beštie!“ Viktória skríkla prvé, čo jej napadlo.
            No už v tej chvíli z nej doslova tryskal spravodlivý hnev.
            Čarodejnice sa zastavili a čo bolo najdôležitejšie, horúci kutáč klesol k Bernadettinmu telu.
            Všetky sa na nepozvaného hosťa prekvapene obrátili.
            Hoci sa ju Damián snažil stiahnuť späť, Viktória odvážne predstúpila priamo pred ne.
            Leontínov výraz prezrádzal obrovský šok, keď pohľadom zachytil najprv Viktóriu a hneď za ňou Damiána. No vôbec nevyzeral, že sa mu uľavilo. Protestne, onemený bázňou a ohromením, krútil hlavou a Damián chápal, že nechce, aby sa dostali do nebezpečenstva aj oni. Ak no aspoň niečo v celej situácii povzbudzovalo, bol to práve fakt, že si ju odtrpí sám.
            Viktória využila okamih, kedy ženy zamrzli v údive a ruku s kameňom, z ktorej jej kvapkala krv, neohrozene natiahla priamo pred seba. Zhlboka sa nadýchla a s očami sklopenými do knihy začala ako skutočná pomstychtivá Medea, azda sto ráz mocnejšia ako slabý odtieň Medei, ktorý sa nad ohňom obrátil a zlostne sťahoval prsty ako pazúry, zreteľne a nahlas čítať latinský text.
            Bernadetta sa konečne spamätala.
            „Sabina! Vera! Zbavte sa jej!“ zavelila.
            Viktória ďalej chrlila zaklínacie formulky. Bolo očividné, že momentálne ani nemá možnosť všímať si okolie. Nesmela sa pomýliť a veľa svetla sa jej nedostávalo. Robila, čo mohla, aby plynulo lúštila slovo za slovom.
            Vera pevnejšie zovrela kutáč, odsotila svetlovlasú Sabinu z cesty a valila sa dopredu, zdvíhajúc ho nad hlavu.
            „Viki, uteč!“ skríkol Leontín, lenže ona ho tvrdohlavo ignorovala.
            Kútikom oka síce tušila, čo sa deje, no musela zvládnuť ešte dve vety.
            Priamo pred ňou sa objavila záplava čierneho zamatu.
            Aj Sabina a ďalšie dve sa k nej rozutekali. Keď sa otáčali, ich plášte sa rozkrútili, ťahajúc sa za ich pohybmi, práve vo chvíli, keď mala Verinu zbraň zdvihnutú priamo nad hlavou a Damián sa náhle ocitol priamo pred ňou, aby si obetavo vybral jej trest.
            Viktória posledné slová takmer vykríkla, urputne si v hlave opakujúc konečné slová, ktoré pridala sama – Iba tých päť žien... iba tých päť žien! ... nikto viac! Nikto viac!
            A predsa inštinktívne očakávajúca bolesť zatvorila oči v momente najsilnejšieho napätia a tepla, ktoré sa jej rozlialo medzi rebrami a opustilo ju ako ohnivá kliatba, ktorú zoslala na čarodejnice.
            Na druhej strane ohniska Leontín pocítil rovnakú silu, ktorá sa v ňom nečakane vytvorila a opustila ho s intenzitou, ktorá mu v sekunde zvrátila hlavu.
            Do hviezdnej oblohy sa zdvihol Medein nesúhlasný škrek a spŕška červených iskier.
            ...
            Potom nastalo ticho.
            Počula svoj rozrušený dych.
            Všade nastala tma.
            Uvedomila si, že má stále zatvorené oči.
            Pozvoľna zdvíhala viečka.
            Hľadela na Damiánov chrbát s vyčerpane spustenými ramenami. Pozeral kamsi dohora.
            Na Verin kutáč, čo sa mu vznášal rovno nad hlavou.
            Stále vládlo mĺkvo.
            Kameň aj kniha žuchli do lístia.
            Damián sa slabo strhol a odstúpil. Hodil po nej zvláštny preľaknutý pohľad s nesmelým úsmevom.
            Zbadala Veru.
            S opatrnosťou, rozochvene, ju obišla, sledujúc ju rozšírenými sivo-zelenými očami.
            Natiahnutá v pohybe, zmenila sa na alabastrovú hladkú hmotu s prázdnymi očami bez zreníc.
            Skrehnuto kráčala pomedzi ne.         
            Dotkla sa Sabininej paže vyčnievajúcej s bieleho rukávu a skĺzla po jej hladkom povrchu bruškami prstov.
            „Sú krásne...,“ očarene šepla do sviatočnej noci. „Akoby tancovali.“
            Čarodejnice premenené na sochy v okamžiku, kedy sa chystali rozutekať, skutočne pôsobili, akoby tancovali.
            Ich plášte z belostného kameňa sa im pokryté záhybmi obtáčali okolo tiel, zamreli v súzvučnom pohybe, rozmiestnené po celom kopci nad cintorínom, na ktorý mali odteraz už na veky dohliadať.
            Len Vera a Bernadetta držali kutáče, ktoré hádam vietor a dážď jedného dňa ošľahajú do čohosi menej nepekného.
            Odteraz sú predsa súčasťou Údolia – pomyslela si Viktória súcitne sa usmievajúca na zničeného Leontína – A Údolie Krvavých Ruží je predsa prekrásne miesto!
            Dopadla na kolená k nemu. K mužovi, vďaka ktorému bolo Údolie tak neodolateľné...
            Vo vlasoch mal zaschnutú krv z miesta, kde ho udreli.
            Zobrala mu líca, boľavo červené, do dlaní a hlboko ho pobozkala.
            Pocítila jeho úľavu, ktorá prechádzala aj na ňu. Podali si ju jediným bozkom.
            Keď oddelili pery, konečne sa usmial – prekvapene, s výdychom, unavene...
            Nepotrebovali slová.
            Našli sa. Opäť. Spolu boli najsilnejší tím – či už s mágiou, či bez nej.
            Viktória mu ovinula ruky okolo šije a objala ho, zatiaľ čo sa pri nich zložil Damián a prerezával povrazy.
            V rozhorených plameňoch sa zatiaľ rozpadávala zošúverená ruka s prstami ako pazúrmi – to jediné, čo sa Medei v okamihu najväčšej krivdy a zloby podarilo dostať späť do hmotného sveta.
            A v Leontínovom dome opäť rozkvitali kvety, ktoré Viktória vložila do vázy...

**********

Od incidentu na cintorínskom kopci ubehlo zopár dní. Ešte stále ho pobolievala hlava, veď si aj vyžiadala zo tri stehy na pohotovosti a na tele mal zopár modrín. Ale Viktória si ho rozmaznávala, takže od onej noci sa prakticky nevyhrabal z pod deky v obývačke. Užíval si dobrý pocit, ktorý znova nadobudol zo svojho domova. Zo sôch čarodejníc sa stala miestna záhada a už teraz sa ukazovalo, že vzniklo nové obľúbené miesto. Všetci vraveli, že biely kameň pôsobí ako živý. Že v sochách sa doslova ukrýva srdce – vynorili sa predsa práve na Dušičky, že sú magické... Iní pragmaticky dumali, ktorýže umelec mohol takto nezištne obdarovať Údolie.
            Zastavil bicykel a zaprel sa nohou o zem. Taras sa ostal potulovať kdesi za ním. Hľadel na Baltazárov dom, usadený pod purpurovým súmrakom a oranžovým lesom. Zvonku vyzeral, akoby sa nikdy nič nezmenilo. Pokojne v ňom mohla ďalej žiť Sára. Či Anastázia...
            V taške, čo mal cez rameno, ho ťažila kniha s názvom – Magicae.
            Vyžiadal si od Viktórie sľub, že ju už nikdy nepoužijú. Z časti s ním súhlasila. Presahovala ich chápanie. Oveľa viac ako prízraky. Vždy síce veril, že popísané strany majú svoju moc... lenže nie práve takú, čo ľudské bytosti mení na chladný kameň.
            Mimoriadne ho znepokojovalo, že ju predtým vlastnil Baltazár a s najväčšou pravdepodobnosťou jej silu poznal. Bolo mu jasné, že by sa s ním o nej mal porozprávať.
            Kým však celkom zostúpil z bicykla, upútala ho čierna dodávka, ktorá sa blížila naproti a zaparkovala pri plote.
            Jej dvere sa vysunuli. Na zablatenú cestu vystúpila topánočka so zlatou prackou.
            Roztvorený kabát odhalil bielu blúzku, ktorej sa pod mašľou hompáľal dračí prívesok.
            Lesana sa pousmiala – pery mala namaľované na čierno a na hlave fascinátor z tmavého mušelínu – a hneď ho spoznala.
            „Rada ťa opäť vidím.“
            Znelo to úprimne.      
            Leontín zarazene pozdravil a sledoval ako z dodávky vystupujú ostatní členovia Bloody Pie. A zbadal tiež bordový zamat a strieborné strapce visiace z kľučiek dverí!
            Baltazár sedel za volantom.
            Vyšiel von a hlasno za sebou dvere so strapcom zatresol.
            „Leo...!“ potešene rozhodil ruky.
            Iba podvihol obočie. Ostával vážny a nehybný. Pozorne sledoval ako Baltazár otvára bránku členom skupiny a púšťa ich do záhrady.
            „Ideme si spraviť neskorú Halloweensku party, aj keď oni vravia, že si ideme iba nalievať víno... a ani nepotrebujeme masky,“ schuti sa zasmial. „Však nepotrebujeme masky, však?! Veď Damián naposledy ani netušil, či som alebo nie som v kostýme. Nuž, možno keby som si vybral percing, vyžehlil si oblek a tváril sa neutrálne a vychovanejšie ako obvykle, možno vtedy by ma celkom určite považoval za masku. Alebo nie? Možno by si iba myslel, že sa unormálňujem – ako vravia...teda želajú si... moji rodičia. Pridáš sa k nám?“
            Takmer stratil niť, ale poslednú vetu zachytil.
            Zadíval sa ako Lesana cez záhradu dôstojne vedie skupinu rozbláznených chlapcov a ich prítomnosť ho načisto odradila od všetkého, čo zamýšľal.
            Rozhodol sa, že vlastne vôbec nemá chuť zaplietať sa do toho. Nech je to čokoľvek! Kniha sa odloží a už sa jej nikto nikdy nedotkne a basta!
            Vysadol na bicykel a s Tarasom v pätách sa pohol.
            „Zabavte sa,“ nevrhlo prehodil, keď prechádzal popri Baltazárovi.
            Baltazár prešiel do záhrady a usmieval sa smerom k svojim priateľom miznúcim v záhradnom domčeku. Z vnútra sa okamžite vyliala hudba. Cez presvetlenú sklenú stenu videl ako sa Lesana so zatvorenými očami zasnene vlní do rytmu. Sárin pracovný stôl posiaty hviezdami, aj so všetkými policami, sa premenil na domáci bar, skladisko káv, čajov a šálok a orieškov. Jesenný podvečer bol prežiarený medovým svetlom z domčeka.
            Keď sa obrátil, aby zaistil bránku, jeho úsmev jediným nádychom zmizol.
            Zdvihol oči a v zamyslení sa zadíval do hustnúceho šera.
            Už to zistil...
            Teraz uvidíme, ako jeho dar prijme.
            Obrátil sa a s veselým smiechom sa rozbehol k ostatným.



KONIEC
           
           

           
           
           
             
           
           
           

           
           
           






Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára