sobota 10. novembra 2018

séria ČIERNY LEO (0-IV.)

ANASTÁZIIN NOVÝ ŽIVOT
Celý čas, keď pobehovala po dvore a navigovala mužov zo sťahovacej firmy, ktorí do domu vláčili veľké kusy nábytku, mala pocit, že ju niekto pozoruje. Predovšetkým na záhrade. Aj o niekoľko dní, keď už ruch utíchol a ona sa len ponevierala po dome a vybaľovala škatule svojich a Markových vecí, neustále sa jej zdalo, že ju niekto pozoruje. Pocit sa znásoboval predovšetkým večer, keď stála na verande toho malého vysnívaného domčeka s bielymi vysokými okenicami rozdelenými na malé tabuľky a zvolávala svojho zatúlaného boxera k miske s granulami.
            Rozhodla sa, že bude svoje inštinkty ignorovať. Koniec koncov, zvolili si so snúbencom veľmi neobvyklý krok, ktorý ju prirodzene mohol uvrhnúť do víru rovnako neobvyklých pocitov. Keď dom konečne kúpili, Marko bol firmou na pol roka preložený do zahraničia na bleskový a inovatívny IT projekt. Vždy túžila vidieť Austráliu. Ale vždy sa tiež túžila stať mladou nevestou, čo jej malo byť v jej dvadsiatich šiestich dopriate, a preto sa rozhodli na šesť mesiacov sa odlúčiť. Marko mohol odmietnuť. No nechcel. Anastázia ostala doma zariaďovať ich nový domov, čo sa malo stať jej prácou na plný úväzok. Zamestnania v kancelárii veľkej vedeckej knižnice už mala tak či tak po krk. Ostala ho teda pokorne čakať. Pretože prahla po niečom dosiaľ nesplnenom – konečne chcela byť voľná. Túžila konečne žiť svoj život. Chcela si podľa svojich predstáv zariaďovať hrejivý domov, ktorý na svoj mladý vek (veď aj Marko mal len 30) zvolili odchodom z mesta do vidieckej anonymity (vedela, že tu ich nik nepozná a prvé klebety, čo o nich vzniknú budú vymyslené ... a tie ju vonkoncom netrápili), túžila vydať sa hneď ako sa Marko vráti, možno aj priviesť na svet potomka, ktorý ju naplno zamestná a okamžite začať fungovať vo svojom privátnom svete.
            Anastáziin dlho očakávaný nový život.
            Na konci druhého týždňa vošla do celkom zariadenej spálne na poschodí a položila na posteľ poslednú nevybalenú škatuľu. Do okien kde tu narážalo jesenne sfarbené lístie a v rozšafných víroch sa znášalo na jej záhradu, zasypávajúc zadný dvor so starou drevenou hojdačkou upevnenou medzi dvoma mohutnými gaštanmi.
            Anastázia si sadla na okraj postele a na okamih spokojne nastavila tvár slnečným lúčom, ktoré dnu prenikali.
            Dom bol príťažlivo vekovitý a útulný, očaril ich na prvý pohľad. Schody im pod nohami praskali a na stenách bola tapeta so starožitným vzorom krémových kvetiniek. Rozhodli sa nestrhávať ju, ale naopak, prispôsobiť sa štýlu 3izbového vidieckeho príbytku, ktorý mal podľa nich vlastnú dušu. Na povale len pred hodinou našla zopár vyblednutých krajinných malieb a vysoké hodiny z čerešňového dreva po pôvodných majiteľoch. Mali dlhé pozlátené kyvadlo. Lopotila sa s nimi strašne dlho, kým ich opatrne zniesla dole do vstupnej haly.
            A teraz si vnorila ruku do svojich tmavo-hnedých vlasov, viac neposlušných ako elegantne zvlnených a pomasírovala si stuhnutú šiju. Ale bože, aká úľava sa jej zrazu zmocnila! Sotva ušlo ráno a ona už bola vyčerpaná a jej tyrkysová tepláková súprava už bola zrelá do prania, ale mala pred sebou poslednú, POSLEDNÚ škatuľu na vybalenie!
            Keď sa dotkla lepenkového povrchu mimovoľne jej prišiel na myseľ jej otec, pretože vnútri bude jeho fotografia. Zahryzla si do pery.
            Čo bolo bolo, teraz už v tom väzení nežije!
            Na Anastáziu jej rodičia čakali veľmi dlho. Nakoniec bola jediným a neskorým dieťaťom, na ktoré padol nepríjemný údel posledného rodiča doopatrovať.
            Marko nikdy nechápal, prečo starý muž svoju dcéru jednoducho neoslobodí a nenechá sa umiestniť v „domove pre seniorov“ – ako ho vždy, hlavne pred zaťatým, chradnúcim a čoraz despotickejším starcom, jemne nazýval. A ona sa nedokázala vzoprieť. Prechovávala v sebe ničím nepodložené presvedčenie, že sa už narodila s nevďačným údelom, čo jej tak skoro prischol. Akoby museli všetci neskorí jedináčikovia povinne a s odovzdanosťou doopatrovať svojich rodičov. Nemohli s Markom robiť nič, zmohli sa len na zásnuby. Anastázia bola ako nejaký otrok pripútaná k mestskému bytu páchnucemu chorobou.          
            Pretože kto iný by to za ňu spravil?! Bola predsa jediná. 
            A teraz zažívala behom dvoch týždňov toľko šťastia, až sa jej zavše zmocňovali výčitky svedomia.
            Otcova fotografia dopadla na pruhovanú prikrývku. Kým vytiahla krásne vyrezávanú šperkovnicu po matke, celkom automaticky sa dotkla malého ruženínu v tvare srdca, ktorý jej visel na krku na striebornej retiazke. Bol od nej horúci. Nikdy si ho nedávala dole, pretože ruženín zachovával lásku.
            Nadvihla veko šperkovnice a spokojne sa usmiala na svoju zbierku príveskov, či samostatných liečivých kameňov, ktorá v žiare posledných hrejúcich lúčov ihrala miestami až dúhovými farbami. Jej malý poklad. Jemne pohladila drobný fialový ametyst. Dokonale ovládala, ktorý kameň na čo presne pomáha. Bavilo ju zbierať ich do šperkovnice, nad ktorou premýšľala ako nad svojou osobnou škatuľkou prvej pomoci.
            Z myšlienok ju vytrhol Taras. Zdvihla oči proti slnku. Evidentne na čosi brechal priamo pod oknami. Mohutného hnedo-bieleho boxera v podstate vlastnil Marko. Bol však rád, že ju v dome zanecháva aspoň s ním, so strážnym psom.
            Keď prinavracala pozornosť ku kameňom, predsalen zavadila pohľadom o otcovu fotografiu.   
            Do mysle sa jej nečakane vkradla spomienka na pohreb. Anastázia sa však nemienila nechať rozladiť, hoci vybavovanie pohrebu bolo pre ňu prirodzene traumatizujúce.
            Otočila fotku lícom k prikrývke.
            Teraz začína odznova!
            Nový domov, nové miesto, noví ľudia!
            Z čista jasna rozhodila ruky a klesla na mäkkú voňavú prikrývku.
            Izbou sa rozľahol jej tichý smiech.
**********

A o deň na to prišiel prvýkrát.
            Keď sa ozvalo klopanie na dvere, ani neuvažovala, že neotvorí. S pocitom mierneho rozrušenia si zbiehajúc schody z poschodia uhládzala okrovo zelený rolák. Zaiste vonku stojí nejaká suseda s domácimi buchtami – potešila sa. Za ich domom sa už rozprestieral iba hustý les, ale nežila na samote, z oboch strán stáli rady domov. A Anastázia už očakávala, že na ňu susedia začnú byť zvedaví.
            Keď však otvorila dvere, na verande stál on.
            Do domu jej s ním zavial ostrý jesenný vietor a zaliezol jej pod rolák, akoby ho priniesol on sám. Mal mužnú tvár, do čela mu padali husté čierne vlasy, ale na druhej strane bol až mládenecky štíhly a vysoký a keď mu vo vzniknutom tichu, ktoré medzi nimi prvé sekundy panovalo, ďalší poryv neprívetivého vetra zadul do dlhého čierneho kabáta, napadlo jej, že pôsobí ako obrovský čierny krkavec.
            Ruka jej v náhlom geste úzkosti, ktorá v nej razom vyklíčila, vyletela ku golieru.
            „Máte v dome duchov,“ prehovoril.
            Jeho hlas bol zvučný a predsa sa v prvej chvíli domnievala, že mu ľadový vánok ukradol slová z úst a ona muža zle rozumela.
            „Prosím?!“ vydýchla.
            „Máte v dome duchov!“ zopakoval dôraznejšie a dodal: „Prebývajú v ňom.“
            Cítila ako sa jej zvyšuje tep.
            Tie jeho oči... Zarazene k nim vzhliadala.
            Mali zvláštnu svetlo-kávovú farbu a boli také veľké a choré!
            „Prepáčte... asi... asi...,“ vyjachtala, „... ste si ma s niekým pomýlili... Nepoznám vás...“
            Jeho oči, rozšírené a i keď vsadené do pokojnej bledej tváre, tiež rozrušené a lemované unavenými kruhmi, sa zabodli priamo do jej očí. Zamračil sa.
            „Vy mi nerozumiete! Mali by ste z tohto domu urýchlene odísť.“
            „Vy odíďte!“ zrazu z nej vyletelo, už ju skutočne príliš vyvádzal z miery.
            Spravil nečakaný krok na jej prah a zdvíhal ruku.
            „Lenže oni sú...“
            Zmocnila sa jej panika. Nesmie ho pustiť dnu! Je to nejaký maniak!
            Ruky jej automaticky vyleteli k jeho hrudi a doslova ho vysotila von. Mladý muž zaspätkoval a Anastázia prudko zabuchla dvere a zamkla ich.
            Tak veľmi ju znepokojil, že sa rovno rozbehla aj k zadnému vchodu a tiež ho zamkla. Utiekla do kuchyne, kde v náhlom nutkaní zatiahla závesy na oknách, pretože sa obávala, že zbadá tie jeho choré oči znova.
            Tie strašné oči...
            Až potom si sadla na stoličku, dlaň si pritisla na rozbúchané srdce a zhlboka dýchajúc čakala, či znova zaklope.
            Lenže dom zostal mĺkvy, len praskajúci vekom a poryvmi vetra.   
            Napadlo jej, že možno ona sama by sa mala s niečím ukázať u susedov.
            Možno vidiek už nie je čo býval – bleslo jej mysľou – Možno nezaujíma nikoho... možno ani nečakajú, kedy im dá príležitosť ohovárať ju.
            Takmer ju to zamrzelo.
            Ukáže sa sama, aby pritiahla pozornosť, aby zistili, keby sa jej niečo stalo...
            O dve hodiny sedela s čerstvo napečenými jablkami v župane v kuchyni svojej najbližšej susedky zprava. Anastázia sa musela znudene pousmiať, keď jej došlo, že je v pasci uvravenej starej dámy, ktorá by v prípade potreby nepremohla ani komára.
**********
Večer volal Marko. Práve vstával do práce, prvú polovicu rozhovoru, kedy jej opisoval piesočnaté pláže, mal ešte rozospatý umrmlaný hlas. Sedela vo fialovom ušiaku v obývačke a zabalená v deke si priam roztúžene pritískala mobil k uchu.
            Bol preč mesiac! Pomyslenie, že bude sama ešte ďalších päť ju ubíjalo, ale pokúšala sa vtieravé myšlienky vytesniť z hlavy, pretože budovať ich spoločný domov bola predsa radostná a záslužná činnosť. Jej poslanie...
            Pohľad jej spočinul na vyhasnutom krbe. Zhlboka si povzdychla a viac sa vnorila do kresla.
            „Keby som mala odvahu hrať sa s ohňom sedím teraz pri rozohriatych praskajúcich polenách. Dokonalá osamelá romantika.“
            Marko sa zasmial.
            „Ty by si určite podpálila dom, Ananásik. Spomínaš si ako ti chytila utierka od sporáku, keď si mi varila našu prvú spoločnú večeru?“
            Aj ona sa zasmiala, hoci pri tej spomienke stále pociťovala rozpaky. Nechytila vtedy len utierka, ale aj rukáv jej blúzy a bol z toho strašne hysterický, absolútne nepríťažlivý okamih.
            „Keď chceš spojazdniť krb, radšej si pozvi niekoho od vedľa, aj keď by som ťa nerád videl zbližovať sa s nejakým vidieckym bujakom.“       
            „Ďakujem pekne, nebudem si sem ťahať žiadnych samozvaných cowboyov! Ale...“
            Zahryzla si do spodnej pery, ako mávala vo zvyku pri váhaní.
            Marko vycítil zmenu nálady.
            „Ale...?“ nadhodil.
            Celkom nečakane sa jej v hlave objavil mladý muž z rána.
            „Keď už sme pri susedoch,“ neisto začala, „myslím, že máme jedného skutočne čudného.“
            „Stalo sa niečo?!“      
            Markov hlas bol zrazu svieži a sústredený. Živo si ho vedela predstaviť ako náhle zvážnel a na tvári s inteligentným vysokým čelom sa mu usadil obvyklý hĺbavý výraz.
            „Asi sa chcel iba zoznámiť...“ – počula sa ako vraví, pretože vtedy jej došlo ako absurdne by celá historka vyznela.
            Tak absurdne, až jej nešla cez ústa a teraz ľutovala, že vôbec začala.
            ... Máte v dome duchov...
            „Obťažoval ťa?!“
            „Nie!“ dôrazne povedala, aj keď v istom zmysle ju skutočne obťažoval.
            Ale iným spôsobom, aký mal na mysli Marko.
            „Bol iba trochu dotieravý...“
            „Anastázia, sľúb mi, že si budeš Tarasa stále držať v tesnej blízkosti.“
            V tej chvíli si uvedomila, že ešte čosi jej na ráne nesedí. Kde sa vlastne táral pes?! Ako to, že votrelca len tak pustil do záhrady?!
            V nečakane silnej predtuche čohosi nekalého, ktorá do nej skoro udrela, si strhla mobil z ucha, vystrela sa a vyrazila zo seba:
            „Taras!“
            O necelú sekundu z haly začula brechot. Boxer vrazil do priechodu pre psy, ktorý medzičasom uvoľnila a po parketách sa rozliehalo charakteristické cupotanie psích pazúrov.
            „Deje sa niečo?“
            Keď začula jeho hlas, opäť si priblížila mobil k uchu.
            „Nie... prepáč“ – s údivom badala, že mierne lapá po dychu. „Iba... vieš ako to je... keď je zviera príliš ticho, určite niečo vyvádza.“
            „To sa hovorí skôr o deťoch, Ananásik.“
            „A-aha“ – nervózne sa zasmiala a pohladkala si ruženín na krku.
            Na operadle ušiaka sa objavila Tarasova rozliata papuľa a robil na ňu psie oči. Poškrabkala ho medzi ušami.
            Už je hladný.
            Postupne, popri počúvaní milovaného mužského hlasu – bol zvučne znejúci a tak dôverne známy – sa opäť upokojila.
            Vlastná panika jej začínala pripadať smiešna.
**********
Lenže na druhý deň jej stál na prahu znova.
            Rovnako šialene rozšíril oči a oveľa dôraznejšie a zlostnejšie ako predošlý deň na ňu spustil:
            „V tomto dome sú duchovia! Sú TRAJA! Chcú, aby ste odišla!“
            Anastázia pred vysokým čiernym tieňom zúrivo zabuchla dvere a zamkla.
            Kde je zasa to psisko?! Ako je možné, že ani neštekol?!
            „Neignorujte ma!“
            Keď sa z poza dverí, nebezpečne blízko, ozval jeho hlas, zhrozene od nich ustupovala.
            „Doplatíte na to! Doplatíme na to obaja! Želajú si, aby ste odtiaľto zmizla!“
            Anastázia si pritlačila ruky na uši a rozbehla sa hore po schodoch.
            Nemienila jeho príšerné reči počúvať. Viac nechcela hľadieť do tých očí....
            Ešte raz a zavolá políciu.
            Lenže pravdepodobne jej nepomôžu, veď prakticky ju neobťažuje bežným spôsobom, ani len jej nekope do dverí... ale mohol by kopnúť – zrazu jej napadlo – Aspoň raz...
            Aby mohla niečo spraviť... aby už tie oči... choré oči... viac nezračila!
**********
Keď v noci ako na povel otvorila oči, ležala ako mŕtvola. Nohy mala zaľahnuté ťažkým psom a ruky natiahnuté popri tele ako dve laty bez života.
            ... Bez života... Presne tak sa cítila. Niečo ľadové jej tlačilo zozadu na zátylok a pomaly jej to prechádzalo cez hlavu.
            Pravdepodobne to bol strach.
            Strach bol tiež príčinou, prečo akoby chvíľkovo ochrnula. Jeho slizké ľadové prsty jej zvierali hrdlo a zatláčali ju nehybnú do vankúša. Strach ju paralyzoval. Bol všade a nikde a spravil z nej len nehybnú handrovú bábku.
            Nad ňou sa totiž skláňali oni.
            Dvaja vyziabnutí starci a medzi nimi jedna zošúverená starena – ženská ukážka smrti. Tri tváre, prakticky len ostré lebky potiahnuté tenkou sinavou kožou, pôsobili že by sa dali rozfúkať ako jemný horiaci pergamen.
            Keby sa len dokázala pohnúť... keby dokázala pohybom ruky rozmazať ten obraz nad sebou...
            Akoby jediné, čo sa na nej... v nej... hýbalo, bolo jej bolestivo sa trepotajúce srdce.
            Jemne sa k nej prikláňali, bezvýrazní a bezútešne dvojfarební – ich sivé rubáše, potrhané a neforemné a rovnako popolavé tváre. Z temnoty hlboko posadených očí vystupovali len karmínové zrenice, neprívetivo upreté na jej blednúcu tvár.
            Uvedomila si, že to či začne kričať je len a len na nej samej.
            Došlo jej, že ich kostnaté ruky, akoby vpletené v útrobách pohrebných rubášov, ju k posteli nepritláčajú. Je to jej vlastná bázeň!
            Takže musí mať nad sebou aspoň nejakú kontrolu...!
            Vtedy sa konečne dokázala nadýchnuť a otvoriť ústa na oslobodzujúci a vysoký výkrík...
            ...
            ... Počula samu seba, keď sa z desivého sna strhávala, takže skutočne musela vykríknuť. Spálňa sa na okamih stala len zmesou čiernej a černejšej pred očami, keď sa v panike vymotávala z prikrývky a pokúšala sa posadiť.
            Udýchane si z tváre zhrnula vlasy.
            Hoci už chápala, že ten otrasný chlapec jej len privodil nočnú moru, neubránila sa, aby sa nenatiahla pod posteľ a roztrasenou rukou nevysunula šperkovnicu. Vytiahla z nej chladivý náramok poskladaný z hladkých guliek labradoritu.
            Chvíľu jej trvalo, kým si ho pripla.
            Išlo o vysoko mystický kameň, ktorý by mal od jej aury odháňať všetky nežiaduce energie.
            Verila, že jej pomôže. Aj jej zlý sen bol predsa iba niečím ako vreckom naplneným pulzujúcou negatívnou energiou. Potrebovala ho zahubiť ešte v zárodku ako nejaké vrecko plné hadov!
            V momente, kedy uzáver náramku konečne zapadol do seba a sivo-modrý kameň, búrkový ako podivná farba jej vlastných mandľových očí, konečne bezpečne obopol jej zápästie, k ušiam jej doľahol mrazivo nepríjemný zvuk.
            Anastázia sa zrazu prestala chvieť vo svojej dýchavičnej panike a skrehnutá v ešte väčšej úzkosti, akoby nočná mora dosiaľ neskončila, pozvoľna zdvihla tvár k stropu.
            Podlaha na povale, priamo nad jej hlavou, s bizarnou pravidelnosťou praskala.
            Len chvíľka načúvania jej stačila, aby si uvedomila, že vo zvuku dokáže rozlúštiť nenáhlivé kroky opisujúce malý kruh priamo nad jej posteľou.
            Potrebovala sa zasmiať a celú situáciu už konečne odľahčiť.
            Pretože to predtým bol len sen a to, čo prebieha teraz, je jej bujná predstavivosť v plnom prevedení. Staré domy predsa praskajú.
            „Čo to má znamenať?“ zámerne nahlas prehovorila. „Moja fantázia sa nezmohla na viac ako na obyčajnú hororovú klasiku?“
            Pousmiala sa, popravde, stále nervózna a skľúčená a aj jej zúfalý poloúsmev zamrzol, keď sa odpútala od praskajúceho stropu a zbadala Tarasa.
            Pes, ležiaci konča postele, ustrnutý v absolútnej nehybnosti, ticho vzhliadal hore. Jeho guľaté očné buľvy sa nehybne vytriešťali a boli natoľko sústredené, až v ňom v istom okamihu zbadala čosi znepokojujúco ľudské.
            Skrehnutým telom, oziabaným úzkosťou, sa nakoniec celá šuchla pod prikrývku, hoci jej prichodilo hlúpe správať sa ako dieťa.
            Nemala už odvahu hľadieť ani na svojho mĺkveho, morbídne zadumaného psa.
            Až do svitania bezmyšlienkovito načúvala sústredným kruhom priamo nad sebou.
            Kým takmer nezamdlela od vyčerpania a jej viečka neklesli totálnym vyčerpaním.
**********
Prirodzene, keď takmer na obed otvorila oči, udalosti z noci sa jej zdali milión rokov vzdialené. Zvyšok dňa sa venovala domu – za zvukov tých najtragickejších kusov od Beethovena leštila najstaršie kusy nábytku, ktoré im s domom prischli, reorganizovala knižnicu v obývačke a uvažovanie nad onou nocou vedome potláčala. Kým však svitol ďalší deň, jej myseľ sa náhle otvorila a podsunula jej jednoznačný a prijateľný zámer – všetko sa jej skrátka snívalo.
            V to doobedie zamyslená kráčala tichou lístím zasypanou uličkou lemovanou vlhkým drevom rozvoniavajúcimi plotmi, tak husto porastenými krovinami a divými ružami, či sa pri nich týčili plamenne sfarbené stromy, že za nimi len kde tu tušila malé domy a divoké dvory podobné tomu jej. K hrudi si pritískala tašku plnú jabĺk  a pomarančov, čo ich zbehla kúpiť do potravín na konci ulice. Zachmúrene sledovala svoje nohy, prepletajúce sa jedna cez druhú v hrubých pletených pančuškách, na ktorých jej jemne šuštila žltá tulipánová sukňa a priam nasávala podivné mĺkvo, na ktoré v meste nebola zvyknutá a spolu s ním absorbovala aj vlastné myšlienky točiace sa okolo sivých pergamenových tvárí. Po boku jej poslušne kráčal Taras.
            Nakúpila more ovocia, pretože potrebovala sústavnú činnosť. Možno piecť pomarančové zákusky a jablkové štrúdle pre nudnú starú dámu s kopou mačiek naľavo od nej, ktoré jej zaliezali až záhrady, ako si dnes všimla, keď ju vonku takmer zrazil Taras uháňajúci za jednou ryšavkou, alebo pre mladú rodinku napravo, bude to pravé.
             Jej plány a vnútorné vidiny, bizarné prelínanie sa zlomyseľných očí s tradičnými receptami, ju v tej chvíli natoľko pohlcovali, že nepočula ani len náhly výrazný zvuk, ktorý zrazu ticho ostro prerušil. Za chrbtom sa jej vynoril hrkot kolies starého bicykla, na ktorom sa ktosi spúšťal z nerovného stúpania, ktoré práve sama zišla.
            Neznámy v istom okamihu pridal do pedálov. Anastázia sa prudko prebrala zo svojich myšlienok, až keď obstarožný bicykel preletel popri nej. Kútikom oka zahliadla temne čierny vejúci kabát. Okamžite ju pod vlastným bordovým kabátikom zamrazilo.
            Mladík bicykel chvatne strhol priamo jej do cesty, zabrzdil a zaprel sa o zem nohou priamo pred ňou, čím ju v úzkej uličke spoľahlivo zastavil.
            Anastázia zarazene zastala.
            Najprv si vymieňali pohľady, jej sivé oči – nikdy si neuvedomovala aký prenikavý pohľad má, čo bolo na jej tvári s jemným predhryzom asi najpríťažlivejšie – sa udivene zahľadeli do jeho nezdravo rozšírených, priam horúčkovitých očí.
            Prudko vydýchol. Od pier mu stúpla para. Jesenný vzduch sa pozvoľna menil na zimný.
            „Ešte stále ste tu?!“ spustil na ňu takmer obviňujúco.
            Anastázia zlostne zovrela sánku. Jej klíčiaci nepokoj v okamihu vystriedal hnev.
            Čo je veľa, to je veľa!
            „Mám si od vás pýtať dovolenie?!“ zareagovala čo najpevnejším hlasom, akého bola schopná. „Ste azda starostov synáčik? Takto si vyberáte, koho pustíte do svojej malej vidieckej komunity?!“
            Muž si odfrkol a prevrátil oči. Zo dve sekundy pôsobil normálne, len čo svoj znepokojivý pohľad odvrátil.           
            „Vy predsa viete o čo ide! Odíďte! Nenechajú vás na pokoji, kým neodídete...“
            „Tak dosť!“ odsekla. „Vaše nezmysli viac nemienim počúvať. Varujem vás – nepribližujete sa ku mne!“
            Spravila krok do strany a lýtkom vrazila do chvejúcich sa svalov.
            Prekvapene si uvedomila, že Taras sa jej krčí pri nohe. Mohutný boxer sa zámerne robil menším a s ušami stiahnutými k hlave vydesene sledoval muža v čiernom.
            Takže preto ho zakaždým vpustil do dvora? – došlo jej – Utiekol pred ním polomŕtvy strachom.
            Neubránila sa, azda prvýkrát so záujmom, pozrieť na neho. Aj on jej psa sledoval, ale jeho výraz bol skôr unavený, akoby zbadal niečo, čo vída bežne a obťažuje ho to.
            Keď zacítil, že ho pozoruje, konečne prehovoril o čosi miernejšie:
            „Zvieratá ma nemajú veľmi v láske.“
            „Zmiznite mi z cesty!“ vyletelo z nej, hoci jej hlas už nebol natoľko istý. „Vy aj vaša negatívna aura, practe sa mi s ňou z očí! A zaveste si na krk nejaký liečivý kameň, možno si vás obľúbia aspoň tie zvieratá!“
            Sama ho však obišla a nemotorne sa po neudržiavanej ceste rozbehla. Popravde, v istom okamihu ju štvalo, že si vo vypätí nedokázala spomenúť aký presne kameň mu mala odporučiť. 
            Taras ju okamžite prebehol a po pamäti sám uháňal domov.
            „Stretnime sa zajtra!“ – začula za sebou jeho výkrik.
            Ani sa neobrátila, len skríkla:
            „Nikdy!“
            „Musíme sa konečne porozprávať ako dvaja normálni pokojní ľudia! Ich červené oči vás v dome neustále nevraživo sledujú!“
            Anastázia ako na povel zastala.
            Vystrašene hľadela pred seba.
            Povedal... červené oči?
            Sama po tom vonkoncom netúžila, ale jej telo ju obrátilo smerom k nemu.
            Stále postával, jedna noha opretá o zem, druhá cez bicykel na pedáli a hľadel za ňou.
            Prišla mu nie krásna, ale zaujímavá – trocha ju hodnotil. Jej mačacie oči boli chladné a magické. Bola tak štíhla, že stačilo málo, aby prešla ku kostnatosti. Ale zatiaľ pôsobila ladne a z diaľky vysoko. Ako baletka.
            „Príďte zajtra do centra. Je tam jediný antikvariát – Zabudnuté Knihy – vlastním ho. Príďte hocikedy. Budem vás čakať.“
            Takmer nebadane pokrútila hlavou.
            ... červené oči...
            „Nie...,“ ticho vydýchla.
            Nenechá sa zatiahnuť do jeho šialeného sveta! Chce spávať pokojne.
            Razom do nej udrela nová vlna zlosti.
            Narušil jej vlastný krásny svet!
            Chytila prvé, čo  jej prišlo pod ruku – pomaranč – a bez uváženia ho po ňom rozzúrene hodila. Musel sa uhnúť, inak by mi vrazil do ramena.
            Zvrtla sa a utekala ďalej.
            Taras ju už čakal pri bránke.
**********
O niekoľko minút, keď vošla do domu, ostala stáť pred krbom a ako obarená hľadela na dve fotografie na krbovej rímse.
            Prasklina cez otcovu tvár doslova kopírovala prasklinu cez Markovu tvár, dokonca aj najjemnejšie pavučinové detaily.
            Myslela si, že keď pochová otca, bude ako vtáča vypustené z klietky, ktorá ani len nebola zlatá. Rozprestrie krídla a vyletí do azúrovej oblohy nenarušenej čo i len jediným mráčikom.
            Tak prečo tu teraz takto stojí, v tmavom neznesiteľne opustenom dome, skrehnutá úžasom nad tiesňou, v ktorej začína prežívať?!
            Aj sám Marko jej sľúbil, že po tom už bude všetko perfektné!                  
            Chvíľu sa utápala v doslova nezmyselných pocitoch.
            Klesla do ušiaka, tvár zdvihnutá k Markovej fotke. Jej hnev sa prelieval dokonca aj na jej snúbenca.
            Nedodržal svoj sľub!
**********
Narozdiel od predošlej situácie... tento krát ju neparalyzoval strach. Paralyzovalo ju čosi hlbšie, čosi vliate priamo do jej žíl, pod vplyvom čoho jej načisto zdreveneli ruky a nohy a keď omámene žmúrila nad seba, kde tu zahliadla tvár bez emócií, tvár mŕtvej stareny, ktorá  na ňu upierala oči červenšie ako krv- bez života, napustené nezvratnou nemennosťou smrti. Akési chudé prsty jej zatiaľ obopínali členky a ťahali ju po podlahe ako vrece zemiakov. Pevne zatvorila oči – vydesená, len prázdna a bezvládna – zrazu jej niečo suché praskalo po chrbtom, ostré okraje tých drobných vecí ju škriabali na pokožke...
            ....
             .... A to vysušené praskanie ju nakoniec prebudilo.
            Vlastne nie tak celkom.
            Zobudila ju aj ohromujúca zima, ktorá jej spôsobovala necitlivé končatiny, zaliezala jej pod bavlnenú nočnú košeľu a doslova jej oblizovala celé telo. Otvorila oči. Nasala mrazivý vzduch, ktorý jej okamžite rozboľavel pľúca.
            Sprvu nič nechápala.
            Zasiahnutá nevídaným šokom civela do atramentového súkna nad sebou, prežiareného striebornou guľou.
            Prudko sa posadila. Vôkol jej tela sa rozvlnilo známe šušťanie. Pripomínalo jej vysušené kosti umrlca.
            Pohľad jej dopadol na clivú hojdačku uprostred gaštanov.
            Už teraz sa nekontrolovateľne triasla, zimou a obrovským prekvapením, ktoré akoby ju svojou pošmúrnosťou na nejaký čas načisto obralo o zdravý rozum.
            Prudko vytočila tvár. Plátno nad ňou bola nočná obloha a svietiaca guľa mesiac. Zhrozene a nekoordinovane sa rozhliadala vôkol seba. Sedela uprostred lôžka z lístia. Nachádzala sa vonku!
            Precitla na vlastnom dvore uprostred noci. Kdesi v dome brechal jej pes.
            Do uší jej doliehalo desivé neľudské kvílenie. Lenže patrilo jej samej!
            Prvotný šok v istej chvíli povolil aspoň natoľko, aby sa dokázala rozplakať. Vlastné slzy ju oživili a viac prebrali.
            Neisto vstala. Bosé nohy si takmer vôbec necítila, takže sa k domu rozbehla značne potkýnavo. Vrazila dnu zadným vchodom.
            Utekala hore, každý schod jej pomohol o čosi lepšie rozprúdiť krv v tele a vbehla do spálne, kde ostal zatvorený nervózny Taras.
            Zasvietila svetlo. Oslepená po pamäti nahmatala mobil na nočnom stolíku.
            Roztrasená klesla na okraj postele. Neustále cítila zovretie paniky.
            Marko hneď zvihol.
            „Ahoj,“ ozval sa, „ale rýchlo. O chvíľu máme poradu.“
            „Ma-ma-marko!“ – rozplakala sa ešte prudšie.
            „Anastázia...?“ – jeho zaneprázdnený tón sa okamžite vytratil. „Čo je?! Čo sa deje?!“
            „Straší!“ vydýchla, hlas sa jej chvel a dusili ju vzlyky.
            „Asi som ti nerozumel...“
            Vlastne ani neuvažovala, čo vraví. Slová z nej tryskali akoby inštinktívne.
            „Už tu nechcem viac byť, Marko! Straší tu!“
            „Počkaj... vážne si povedala, že tam straší?!“
            „Tie sny...“ – zavzlykala, „... červené oči... praskla tvoja fotka... a ktosi chodí po povale...“
            „Anastázia...“
            „...vyniesli ma von...“
            „Anastázia!“
            Zadržala zvlyk.
            „Kto a kam ťa vyniesol?!“ dôrazne sa spýtal.
            „Oni! Von. Zobudila som sa... vonku!“ – chrbtom ruky si otrela slzy.
            Pokúšala sa zhlboka dýchať.
            „U teba sú teraz dve hodiny ráno. Zobudila si sa vonku.“
            Cítila nádych logiky, aký náhle vkladal do svojho hlasu. Jeho rozvážnosť bývala neotrasiteľná.
            „Si námesačná, Anastázia!“
            Jej, sprvu nekontrolovateľný plač, postupne ustával. Už sa naozaj preberala.
            „Straší tu...,“ pípla.
            „Nestraší!“ odsekol už mierne netrpezlivo a tým rozhodne uzavrel všetky diskusie o strašení. „Námesační ľudia po prebudení vo väčšine prípadov prepadajú neovládateľnej panike. Spojitosť divotvorných snov a chodenia v spánku prirodzene prináša doslova šokové zobudenie.“
            Potiahla nosom.
            „Niečo sa tu deje...,“ takmer nesmelo podotkla.
            „Áno, tvoj život sa od základu zmenil a prinieslo ti to námesačnosť. Určite sa na noc zamkýnaj a kľúče odlož na nejaké neobvyklé miesto, aby si po nich v spánku nesiahla. Predstava, že sa po nociach potuluješ po záhrade ma dosť znepokojuje.“
            Možno si nikdy nemal odísť... keď si znepokojený – zrazu jej napadlo s posledným nutkaním na plač, ktoré však už dokázala potlačiť.
            Stále sa triasla, ale viac menej už len od zimy.
            „Budem už musieť ísť...,“ ospravedlňujúco sa ozval. „Budeš v poriadku?“
            „Áno,“ bezducho podotkla.
            Vedela, že nebude.
            „Milujem ťa.“
            „Áno.“
            Telefón bol zrazu hluchý.
            Ruka  jej pomaly klesla na kolená.
            Námesačná... – preberala si to tajomne znejúce slovo v hlave. Prevracala ho a obzerala si ho zo všetkých strán, jeho háčiky a ostrosť.
            Jeho prapodivnosť možno predsalen dáva väčší zmysel ako... strašenie.
**********
Rozhodla sa zviesť sa do malého centra autom. Cez kabát si prehodila hrubý červený šál a kráčala k autu pri dome. Mrzuto žmúrila do ostrého slnka. Samozrejme, bola príšerne nevyspatá.
            Asi meter pred autom zarazene zastala.
            Unaveným pohľadom sa zahľadela na rozprsknutú krvavú škvrnu na bočnom okne. Tmavo červené kvapky lenivo stekali po dverách a rubínovo sa leskli na slnku. Pri aute ležal mŕtvy holub. Z hlavy mu ostala len krvou nasiaknutá masa peria.
            Jedno zlé znamenie za druhým – pomyslela si, vyčerpaná na akékoľvek emócie navyše a podvedome sa dotkla náramku z labradoritu.
            Obrátila sa a vykročila cez záhradu.
            Predsalen pôjde radšej pešo.
**********
Kávu zaliatu v kvetovanej porcelánovej šálke lemovanej zlatou čipkou položil na stolík vytvorený z komína kníh. Aké staroklasické – pomyslela si pri pohľade na kus delikátneho porcelánu. Ešte predtým však ceduľu na dverách otočil na – „zatvorené“ – a zamkol.
            Zabudnuté Knihy boli skutočne malým a do prasknutia preplneným antikvariátom tvoreným menšou prednou časťou s pultom a zadnou za klenutým priechodom, ktorá bola od podlahy k stropu rovnako naplnená knihami. Uprostred stáli dve starožitné kreslá s vyrezávanými pozlátenými okrajmi opierok. Do toho oproti nej sa práve usadil.
            Vzduch bol presýtený vôňou starého zažltnutého papiera a arómou kávy, ktorá jej robila dobre.
            Opäť bol celý v čiernom, ale keďže jeho tričko malo bežnú modernú pavučinovú potlač, v tejto chvíli jej už neprišiel vyslovene strašidelný.
            „Takže...,“ neisto začala, „vy ste niečo ako médium?“
            „Dá sa to tak povedať,“ vážne súhlasil.
            „Aha...“
            „Ale nemám to pomenovanie v obľube,“ zrazu akoby cítil potrebu vysvetliť sa. „Viete, neživím sa nad tabuľkou Quija, alebo predvádzaným levitujúcich stolčekov. Ak by ma z času na čas neobťažovali prízraky, pokojne a rád by som si bez nich žil svoj bežný antikvariátny život.“
            Anastázia len nadvihla obočie. Vlastne jej vyletelo hore už pri slove „prízraky“ a on bez pohnutia sledoval jej tvár, vedomý si jej pochybností.
            Nechcela to celé začať takto.
            V rozpakoch sa natiahla k šálke kávy a odpila si. Jej horká chuť ňou otriasla, ale presne taký prebúdzajúci otras práve potrebovala.
            „Mimochodom, volám sa Anastázia.“
            „Leontín,“ stroho sa predstavil.
            „Myslím... myslím, že si môžeme tykať. Zdá sa mi, akoby sme už aj tak viedli dosť súkromný rozhovor, keď preberáme moje mátohy.“
            Nemotorný pokus o uvoľnenie atmosféry jej vôbec nevyšiel. Leontín jej poloúsmev neopätoval.
            Namiesto toho sa bez zdržovania dopracoval rovno k jadru veci.
            „Vždy som ich vídal v oknách toho domu,“ prehovoril. „Predával sa dlho, predsalen – akej mladej rodine sa teraz chce presťahovať na vidiek? I keď – niekedy nás označujú aj ako malé mestečko,“ neodpustil si a konečne zbadala niečo, čo sa dalo nazvať aspoň ako mäkký záblesk, ktorý mu prešiel pohľadom.
            „Ste rozhodne kultúrnejší ako fliačik zeme s krčmou a kostolom“ – podotkla a pregúľala očami po antikvariáte.
            Opäť sa nenechal odviesť od témy.
            „Avšak, odkedy si sa prisťahovala ty, ich výrazy mi prišli viac nespokojné.“
            Zvláštne – pomyslela si – Mne sa zdali skôr bezvýrazní.
            Vzápätí sa v duchu vyhrešila. Ešte nad nimi nesmie uvažovať, akoby naozaj existovali. Ešte nie...         
            „Začali dobiedzať v mojich vlastných snoch...“
            „Sníva sa ti o nich?“ rýchlo sa toho chytila.
            Zamračil sa. Dobre vedel, prečo to zdôraznila.
            „Moja komunikácia s nimi prebieha na rôznych úrovniach, ale v snoch je najzrozumiteľnejšia. Od istého dňa ma navštevujú pravidelne, aby ma s jasným odkazom posielali za tebou. Chcú, aby si odišla! Dvaja starí muži a jedna starena, očividne príbuzní. A je aj v mojom záujme, aby som im pomohol ich želanie splniť, pretože kým neodídeš, nebudem mať pokojný spánok.“
            „Dvaja muži a jedna žena hovoríš?“ zrazu sa potrebovala spýtať.
            Znova sa napila kávy, lebo inak by sa rozochvela, možno by jej aj spadla z kolien.
            „Starci“ – skúmavo sa na ňu zahľadel. „Vídam ich ako bezfarebné tvory s červenými očami. Akoby boli oddelení od nášho vesmíru, akoby z nich okrem ich očí ktosi vysal všetku farbu, sú kontrastne siví a ohraničení v priestore.“
            Šálka prudko udrela o tanierik. Po porceláne stieklo zopár tmavých kvapiek.
            Nedokázala ovládnuť svoje rozrušenie.
            Panebože, nemôže si začať pripúšťať, že by mohol hovoriť pravdu! – odvrátila tvár a rozrušene si pomasírovala koreň nosa – Ale prečo sem vôbec prišla?! Je len námesačná a zmätená! Áno! Námesačná a zmätená. Námesačná a...
            „Preboha, ale veď to celé nemôžem len tak opustiť,“ prudko prerušila vlastný tok myšlienok a spýtavo na neho pozrela.
            „Tak dom predaj,“ navrhol. „Financie sa ti vrátia.“
            „Ale ako to celé vysvetlím Markovi?!“
            Nesprávaj sa tak! Nerozprávaj o tom tak priamočiaro!
            „Komu?“
            Šálku otrávene odložila na knihy.
            „Môjmu snúbencovi. Čoskoro sa vráti zo zahraničia a očakáva, že nájde zariadený a útulný domov.“
            Leontín len pokrčil ramenami. Lenže nepôsobil ľahostajne, jeho výraz skôr prezrádzal neschopnosť dať jej uspokojivú odpoveď.
            Razom cítila toľký nepokoj, doslova sa jej rozlial do všetkých údov, že v roztržitosti siahla po hornej knihe z „komína“ vedľa kresla.
             Bola tenučká. Prstom prešla po latinskom názve na obale. Dies Irae. Dni Hromu.
            „Povedzme, že...,“ zhlboka sa nadýchla, „... by som teoreticky... odišla. Čo sa vlastne vyrieši? Budú terorizovať nových majiteľov?“
            „Popravde,“ začal pozvoľna a dokonca sa v kresle zahniezdil, „už od prvého sna sa ma zmocňuje prenikavý pocit, že majú čosi vyslovene len proti tebe. Konkrétne proti tvojej osobe.“
            Anastázia na neho udivene pozrela. Jeho slová po nej skĺzli ako ľadový závan.
            „V každom prípade,“ pokračoval už o poznanie istejšie,“ budem ťa chodiť otravovať, až kým nadobro nezmizneš. Chcem späť svoj život.“
            Nevedela, čo na to povedať. Pocit bezradnosti sa v nej stupňoval a keď sa im spojili oči a on sa celkom nečakane zatváril súcitne, náhle jej bol prvýkrát tak trochu sympatický.
            Možno vo svojej beznádejnej chvíli iba potrebovala.
            Možno mu uverila.
**********
Marko volal až na druhý večer, čo mu podvedome zazlievala, keďže naposledy sa spolu rozprávali v toľkom rozrušení.
            „Cítiš sa už lepšie?“ spýtal sa.
            Oprela hlavu o bok ušiaka v obývačke. Na kolená jej klesol obchytaný román Sto Rokov Samoty od Márqueza, ktorý jej Leontín vtisol do ruky, keď odchádzala z antikvariátu. Strácala sa v opakujúcich menách.
            Vyhasnutý krb pred ňou bol ako zívajúca tlama akejsi potvory domácej – tmavý a chladne hlboký.
            „Je mi... je mi fajn.“
            „Námesačnosť sa ešte opakovala?“
            Dnes ráno sa prebudila na podlahe pri kyvadlových hodinách vo vstupnej hale. Vôbec netušila ako sa tam dostala.
            Po chvíľke váhania skleslo odpovedala:
            „Nie.“
            Aj cez mobil však precítil jej zlú náladu.
            „Predpokladám, že...,“ automaticky stlmil hlas, „... že príliš ťažko znášaš všetky tie okolnosti okolo tvojho otca. Opustil som ťa veľmi skoro po pohrebe, Ananásik.“
            „Áno,“ duto súhlasila.
            Došlo mu, že beztvaré slovo „áno“ opakovala aj naposledy. Len tak tak sa mu podarilo prehltnúť narastajúcu podráždenosť.
            A zdalo sa mu, že ho vôbec nepočúva.
            Lenže ona počúvala. Áno. Opustil ju.
            Prekvapil ju fakt, ktorý si uvedomila až teraz, akoby ňou prešla náhla vlna jasnozrivosti, hoci v nej pravdepodobne driemal od prvého dňa až do dnešného večera – Áno, opustil ju. Nemal odísť. Nemal odísť hneď po tom.
            „Ešte zopár mesiacov a som späť. Potom bude všetko a navždy dobré.“
            Určite bude – uverila mu.
            Len sa už musí vrátiť. Túto samotu už viac neznesie!
**********
Ráno sa prebudila opretá o stôl v kuchyni. Keď zdvihla hlavu, zaleskla sa pred ňou čepeľ kuchynského noža. Ležal na stole, priamo pred ňou. Ranné slnko dopadalo na jeho vyleštený povrch a hrot smeroval k nej.
            Teraz, iba hodinu po nepríjemnom prebudení, zabalená do hrubého ponča, sedela na hojdačke za domom a hľadela na zadný vchod, nad ktorým jemne cinkala zvonkohra okrášlená perlami ametystu na rozháňanie negatívnej energie. Ráno svitlo priam čarovne krásne. Slnko sa ešte z posledných síl snažilo hriať, jej záhrada sa stala rozvoniavajúcim miestom hrajúcim šarlátovými a ohnivo žltými farbami prechádzajúcimi do medena. Topánky jej spočívali na mäkkej podložke z lístia a ruky v rukaviciach s odstrihnutými prstami jej hriala obrovská šálka horúceho čaju.
            Tak prečo nemôže byť šťastná?...
            Anastázia, tupo hľadiac na zvonkohru nežne hrajúcu poryvmi ranného vánku, uvažovala kedy sa to všetko tak fatálne pokazilo.
            Niečo, čo bolo v dome... v jej dome... ju nepriateľsky vyháňalo von. Nemala odvahu vojsť. Nemala ani odvahu analyzovať, či je tá koncentrovaná hrôza skutočne v ponurých praskajúcich miestnostiach, kde ešte občas musela vyvetrať nahromadený pach stareckej zatuchliny, alebo priamo v nej. V jej hlave. V jej srdci. Čo ak práve s ňou nie je niečo v poriadku?!
            Keď za chrbtom začula kovové hrkotanie a zvuk rozrážajúceho lístia, nevenovala mu pozornosť. Avšak až do chvíle, kedy sa Taras, ktorý si dosiaľ ľahostajne hrabkal v hline, v očividnej panike nestrhol a nerozbehol sa do najzadnejšej časti záhrady, priamo pod šumiaci les.
            Obzrela sa cez rameno a pri plote zbadala postávať Leontína. Pevne zvieral riadidlá bicykla, akoby váhal, či ostať, či pokračovať.
            Leontín zrazu zdvihol ruku a s vystretým ukazovákom ju natiahol, zachmúrene ukazujúc smerom k oknu pri zadnom vchode.
            Lúče dopadajúce mu na oblečenie pohlcovala jeho čierna farba. Pôsobil ako zlé znamenie. Už ho však predsa nevnímala ako kliatbu.
            A netušila, že jemu samému sa v okamihu, kedy naťahoval ruku, ježili vlasy na zátylku.
            „Sú tam v okne,“ pochmúrne prehovoril, jeho oči sa opäť leskli ako v horúčke. „Zlovestne ťa sledujú, všade kam sa pohneš.“
            Anastázii prešla cez myseľ príšerná spomienka na ich prázdne, ale intenzívne krvavé pohľady... vtedy... keď sa jej prisnili prvýkrát.
            Zamrazilo ju. Ešte aj čaj v jej rukách akoby stratil teplo.
            „Pomôž mi, Leo,“ rozochvene ho oslovila.
            Jej prosba bola náhla a precítená, sama ju vôbec neplánovala. Ale práve v tom konkrétnom okamihu jej bol skutočne blízky. V istom bizarnom zmysle bol jedinou osobou, s ktorou sa tu poriadne zoznámila.
            Leontín precitol zo svojho duchárskeho poblúznenia, stiahol ruku a jeho výraz bol zrazu tvrdý a neprístupný.
            „Odíď a pomôžeš si sama!“
            Videl, že sa strhla, akoby jej vlepil facku.
            Vysadol na bicykel a zmizol. Dotknutá sledovala jeho vejúci čierny kabát.
            Leontín spomalil až o pár domov neskôr. V zamyslení šliapal do pedálov.
            Bol si vedomý, že znel kruto, išiel dokonca sám proti sebe. Lenže tie bezfarebné príšery mu každú noc stáli priamo pri posteli a prekrikovali sa jedna cez druhú, až kým sa jeho spánok nepremenil na vyčerpávajúce utrpenie.
            ... Musí odísť!... Nech odíde!... Vyštvi ju!... Musí zmiznúť!... Nechceme ju v našom dome!...
            No chápal, že zanechal osamelú mladú ženu napospas osudu v nebezpečnom dome. Hnevalo ho, že mu v tej svojej bezbrannosti, s búrkovými očami, ktoré prestávali byť chladné, s neposednými hnedými vlasmi a o čosi štíhlejšia ako keď sa prisťahovala, začína zaliezať pod kožu.
            Rozhodol sa, že keď večer zatvorí antikvariát, vráti sa skontrolovať ju.
**********
Po obede zbierala v potoku pri rieke veľké riečne kamene a keď sa vrátila domov, vytiahla tenký štetec a svoje špeciálne farby. Nasledujúce dve hodiny zabila absolútnym sústredením, keď na ne maľovala farebné mandaly. Robila ich bezducho, takmer mechanicky. Ich energetickú a ochrannú hodnotu svojou prázdnotou pravdepodobne načisto devastovala, ale hodiny ticha ju predsalen aspoň na okamih „vyliečili“ z jej vlastného života.
            Po večeri, keď sa zotmelo, ich rozmiestnila na parapete kuchynského okna, keď zrazu začula ako Taras kdesi vonku zavýja. Ruky jej automaticky vyleteli na krémové tričko, objala sa a rozochvela náhlym chladom, ktorý jej privodil nepríjemný zvierací zvuk.
            Ten, akože strážny, pes je jej úplne na nič! – zamračila sa do ľadovej tmy vonku – Pred Leontínom sa plazí ako šteňa a inak ju iba znervózňuje!
            Zahľadela sa na odraz vlastných očí v okennej tabuli. Boli rozrušené a zlostné zároveň, akoby doslova blčali a jej tvár niesla natoľko skľúčený výraz, že jej zrazu napadlo, či do nej bude mať vpísané prvé vrásky... až toto všetko jedného dňa skončí...
            Čosi neurčité, akási machuľa sa mihla v odraze, tesne za jej chrbtom.
            Anastázia sa strhla. Zima v jej vnútri jej takmer podlomila nohy a prudko sa obrátila.
            Samozrejme za ňou nikto nestál. Je vlastne prirodzené, že už je paranoická!
            Trhane sa nadýchla a pohla rukou zapretou o parapet. Jeden z ťažkých kameňov spadol na podlahu. Strhla sa aj na zvuk úderu na parketách a keď k nemu sklonila tvár, s jemným, ale o to hrôzostrašnejším cvaknutím sa v kuchyni vyplo svetlo.
            Anastáziu zahalila krátka nevidomosť. Tma ako hustá smola nečakane zaliala priestor.
            Sotva počuteľné „cvak“ ju obalilo do ťaživej temnoty, ktorá na ňu dosadla ako balvan. Meravo zdvíhala tvár.
            Línie stola a stoličiek vystupujúcich z čierňavy jej prišli akési skreslené a natiahnuté. Cítila, že za to môže jej stupňujúca sa panika.
            Taras vonku neustále zavýjal na mesiac.
            Potrebovala sa dostať k vypínaču.
            Pozvoľna, hoci ochromená strachom, sa oddialila od parapetu. Jej dych bol krátky a sípavý. Myslela si, že v pľúcach nemá dostatok kyslíku ani na jeden poriadny výkrik.
            Lenže keď spravila zo dva kroky a zrazu jej niečo okrúhle presvišťalo popri tvári, predsa vykríkla a zacúvala. Sklenená výplň kuchynskej skrinky sa hlučne roztrieštila, keď cez ňu preletela jedna z jej mandál.
            Anastázia nekoordinovane vrazila do stoličky a prevrhla ju. Zvrtla sa a vyletela do haly.
            A vtedy kútikom oka opäť zachytila pohyb. Obrátila sa k dlhému zrkadlu, práve vo chvíli, keď sa za rámom, priamo v odraze, strácal kus potrhaného pohrebného rubáša, akoby jeden z nich pred zrkadlom rýchlo prebehol.
            Znova vykríkla a vrazila do vchodových dverí. Vybehla z domu a rozutekala sa cez záhradu. Na tvár jej dopadalo jemné mrholenie. Pes konečne utíchol.    
            Počula sa ako nahlas dýcha, krajina pred ňou takmer splývala v jej rozruchu, až kým si neuvedomila, že uteká v ústrety vysokej záhadnej postave, ktorej obrysy sotva vystupujú z tmy.
            Chcela zastať, celá preľaknutá, ale takmer v rovnakom okamihu osoba roztvorila náruč a zachytila ju.
            Pevne zatvorila oči, zaťala päste a bila ako zmyslov zbavená, v ušiach jej zneli len jej vlastné vzlyky a vnímala iba vlastný strach. Bola ako uväznená vo svojom osobnom pekle.
            „... som ja! JA!“         
            Zápästia sa jej ocitli v pevnom zovretí.
            „To som JA!“ zasa skríkol. „Upokoj sa!“
            Otvorila oči.
            Hľadel na ňu Leontín.          
            Zhlboka, v hrôze, vydýchla.
            Uvoľnil zovretie jej rúk, ale rozhodne sa unáhlil. Jej otvorená dlaň vyletela do vzduchu a ani nevedel ako a dostal facku. Prekvapene na ňu pozrel.
            „Ty!“ okríkla ho. „Všetko začalo odkedy si sa objavil ty!“
            Absolútne rozpoltená ho následne objala. Celá sa k nemu pritisla, konečne pocítila horúce telo, o ktoré si mohla oprieť tvár a uvoľňujúco sa rozplakať.          
            Zmätený Leontín sprvu stál ako socha. No po chvíľke cítila ako jej ruky položil na chrbát a ešte pevnejšie ju k sebe privinul.
            Vytočila k nemu tvár.
            „Ach, Leo, zostaň so mnou,“ rozochvene vydýchla, „už viac nemôžem byť sama...“ – postavila sa krátko, spontánne ho pobozkala na pery. „Už nemôžem byť sama!“
            Znova ho pobozkala.
            Už viac samotu v tom hroznom dome neznesie!
            Bol celý vyvedený z miery, nechal ju bozkávať ho, ale keď zrazu inštinktívne pootvoril ústa, načisto ho dostala.
            Privrel oči a poddal sa jej zúfalým, hladným bozkom. Tískal si ju k sebe a keď sa potrebovala nadýchnuť, zašepkal jej do vlasov:
            „Neboj sa... so mnou sa ti v dome nič nestane.“
            Ich pery sa opäť spojili. Po jeho ubezpečení pocítil ako zvláčnela a jemne ho k prekliatemu domu viedla.
            Uverila mu.
            Lenže mohol jej to vôbec skutočne sľúbiť?!
            Nebol si istý. Potreboval ju len upokojiť, potreboval aby sa cítila chránená, potreboval to ako muž.
            V objatí a vzájomných bozkoch, ktoré si s oduševnením vymieňali sa blížili k temnému domu.
**********
Zobudil sa na jemné šušťanie prikrývok a pocit náhlej prázdnoty, keď sa to hebké horúce telo do neho vzdialilo. Pomaly otvoril oči. Chvíľu len hľadel pred seba, na masívnu dubovú skriňu, do tej cudzej miestnosti a zmocňoval sa ho zarážajúci pocit. No zarazený ostal aj keď si uvedomil, kde je a čo sa stalo.
            Pootočil tvár. Sedela na okraji postele, nohy už spustené k podlahe. Pozoroval jej nahý chrbát, na ktorý spadali zvlnené vlasy. V predklone bol ladný a dlhý, jej chrbtica výrazne vystupovala a on mal zrazu chuť prejsť po nej prstami. Ale nakoniec len naprázdno natiahol ruku a opäť ju spustil na pruhované prikrývky.
            Zdalo sa mu, že vie, že sa zobudil.
            Anastázia hľadela na parkety. Ruka akoby jej bez jej vôle vyletela k hrdlu, z ktorého si odtrhla ruženínové srdiečko. Zopár sekúnd jej doslova vypaľovalo dieru do dlane.     
            Bolo totiž od Marka...
            Napriek tomu však duto prehovorila:
            „Prosím, zostaň so mnou bývať.“
            Pozeral jej na chrbát, ani len sa k nemu neobrátila. Bolo mu jasné, že má teraz hlavu plnú myšlienok na podvedeného snúbenca, ale aj tak sa v ňom znova prebúdzalo čosi ako náklonnosť k nej a v tej chvíli by jej nedokázal odoprieť nič.
            „Ostanem,“ šepol.
            Natiahla sa ku kreslu pri posteli a stiahla z neho saténový župan. Obliekla sa a vstala.
            „Urobím raňajky“ – začul ju zamrmlať.
            Stále sa na neho nedokázala pozrieť. Ticho vyšla zo spálne, zahalená do ľahkej látky a výčitiek svedomia.
            Leontín sa vyzdvihol na lakťoch.
            Hneď ako sa pohol, zmocnil sa ho dojem, akoby sa s ním pohla celá posteľ. Zmeravel.
            Mohutná  posteľ s ním nadskočila?!
            Ostal na mieste, zahĺbený do seba. Po krátkych okamihoch dokonalého sústredenia, do ktorého sa uviedol, si uvedomil, že posteľ pod ním vibruje. Vibruje energiou, ktorá koluje drevom.
            Po chvíľke začala jemne praskavo poskakovať, ale vnútorné vibrácie mu prišli oveľa znepokojivejšie.
            Zamyslene sa rozhliadal po izbe. Jeho oči sústavne priťahovali samotné steny. Načrel do svojich prebúdzajúcich sa inštinktov a pokúšal sa ich rozlúštiť. Ľudia ako on v nich mali zakódované mnohé dôležité odpovede.
            Tento dom bol tak strašne proti nej!  Mŕtvi starci dýchali cez každú molekulu v ňom.
            Čoraz viac začínal pochybovať, že ju pred nimi dokáže ochrániť.
            Rozhodol sa, že nebude naliehať, je na to príliš zmätená. Ale keď nadíde správny čas – možno už dnes večer, možno zajtra – opatrne ju opäť začne privádzať k myšlienke odchodu.
            Musí len zlomiť momentálne jej... nie... ich... najdesivejší prízrak – jej budúceho manžela. Ktorý sa čoskoro zhmotní a vráti.
            Lenže vedel, že je priam jeho povinnosť dostať ju odtiaľto.
            Steny jej domu boli ako nakazené. Nakazené nenávisťou k nej.
**********
Pri raňajkách boli síce mĺkvejší, ale nemal pocit, že by medzi nimi narastalo napätie. Kým si sadli k francúzskym toastom, spoločne odpratali sklo z rozbitej skrinky a ona vrátila kamennú mandalu späť na okno, akoby stále tvrdošijne verila, že zlo ju predsalen neovládlo.
            Voľne si vyčesala vlasy a aby jej nepadali do tváre, prichytila si ich čelenkou s čiernou mašľou. V ten deň začal vonku prvýkrát poletovať sneh. Ešte sa neusadzoval, vietor vločky chaoticky rozháňal na všetky strany a les stratil svoju príťažlivú jesennú ohnivosť. Pôsobil sucho a mŕtvo.
            Zaliala im do šálok silnú kávu a konečne sa k nemu posadila.
            Mala na sebe tričko a čiernu sukňu, s fialovými pančuškami pôsobila dievčensky a krehko. Neodolal, natiahol sa cez stôl a pohladil ju po líci.
            Anastázia sa usmiala a on jej úsmev opätoval.         
            V podstate ho prekvapilo, že prvýkrát po dlhom čase pôsobila skutočne uvoľnene.
            Jej snúbenec teraz ako čierny mrak visel len nad ním. Ona pochopila, že je až príliš ďaleko. Že je to, akoby vôbec neexistoval...
            Anastázia si až do večera zachovávala podivný tichý pokoj.
            No čím ďalej deň postupoval a čím viac sa stmievalo, Leontín zachytával červené oči ukradomky a neznášanlivo ju sledujúce cez všetky zrkadlá, odrazy v oknách aj praskliny v skle, všade kam sa v dome pohla.
            Steny vibrovali nenávisťou natoľko intenzívne, že mal zavše pocit, že na neho padajú. Za sivého súmraku bol klaustrofobický dojem najsilnejší.
            Od rána vedel, že znamenia vnímal iba on a ona o nich nemá ani poňatia.
            Čosi sa blížilo.
            Čosi sa nepredstaviteľne stupňovalo.
            Čosi sa malo stať.
**********
Za oknami sa rozprestierala hustá hmla. Snehové vločky vedené cestičkou silného vetra prinášajúceho prísľub nočnej fujavice s jemným cupitaním narážali do skla. Obývačka sa kúpala v žltom svetle lampy, ktorá stála na stojane v rohu. Sedeli na zemi na vankúšoch a do omrzenia hrali karty.
            Občas mal pocit, že stráca rovnováhu. Temné vibrovanie sa tak stupňovalo, že od stien prechádzalo až do podlahy. Bol čoraz nervóznejší a začínal to celé prenášať na ňu. Sedeli v bubline nervozity.
            Vyložila ďalšiu kartu a zahľadela sa do nepreniknuteľnej prázdnoty za oknami. Sedela blízko pri ňom. Celý deň sa od neho nepohla na viac ako dva metre.
            „Taras si ani neprišiel vypýtať večeru,“ skľúčene prehovorila.
            Svoje narastajúce obavy si vysvetľovala psom, ktorého počas dňa ani len nezahliadla.
            „Veľmi dobre vie, že som v dome,“ povedal, prekvapený ako duto znie... ako ťažko sa mu rozpráva, akoby mu niečo chcelo zadrôtovať sánku. „Krčí sa v búde za domom. Tam nezmrzne, neboj sa.“
            Neboj sa...
            Ako absurdne mu to znelo. Ako jej môže hovoriť, že sa nemá báť, keď sa ho zmocňuje natoľko silný pocit, že by sa báť mala?
            Už to sotva dokázal vydržať.
            „Asi máš pravdu.“
            Sotva ju cez podvedomý pocit vibrovania počul. Ledva vládal komunikovať.
            Príšerne ho rozbolela hlava. Robil, čo mohol, aby na ňom nič nezbadala a nevydesil ju, lenže zlovestná predtucha už takmer dosiahla svoj vrchol, takmer sa zhmotnila. Opantávala ho bublajúcou hrôzou, ktorá sa skrývala pod povrchom.
            Tak strašne sa mu teraz snažili niečo povedať aj mimo sféry jeho snov, až mal miestami obavy, že mu hlavu roztrhne vo dvoje.
            Anastázia sa na neho smutne usmievala. Spozorovala, že sa mračí, cítila aj narastajúce napätie.
            Zložil karty a ona ich bez poznámok zhŕňala k sebe a ukladala do balíka.
            No tak! – zaúpel sám do seba, keď ho bolesť priamo v mozgu skoro omráčila – Už sa vyjadrite! Prijímam správu. Hovorte, dopekla!
            V tom okamihu napätie skutočne dosiahlo vrchol a Leontín pocítil ľadový stisk, ktorý mu pevne obopol zápästie.
            Zhlboka vydýchol. V jedinom okamihu, v okamihu jeho výdychu cez seba vypúšťal všetku bolesť a vibrácie. Po krátkej kulminácii sa opäť všetko sťahovalo do seba. Už vedel, že správa je blízko. Nepocítil uvoľnenie, ani vďaku. Ale bol pripravený ju prijať.
            Začalo mu dochádzať, že stisk okolo jeho zápästia nepoľavuje, ba práve naopak, silnie.
            A že Anastázia celá stuhla a tvár jej bledne, len jej sivé oči sa zväčšili a sú stočené priamo k jeho ruke, doteraz zľahka opretej o stôl.
            S neblahým tušením sa na svoju ruku zahľadel.
            Okolo zápästia mu vystupovali modriny. Ľadové zovretie mu orámovalo ruku ako modro-fialový náramok.
            Nikto z nich nič nepovedal. Len civeli na to nepríjemné divadlo.
            Vonku zavyla meluzína a sklo v rámoch povážlivo zapraskalo.
            Nepovedali nič, ani keď sa z pološera vedľa jeho tela z absolútnej prázdnoty vytvoril tmavo-šedý mrak.
            Leontín zadržal dych, aby neprepadal panike. Za svoj život už zočil mnoho bizarných prízrakov a postupne sa so svojimi videniami skrátka musel zmieriť.
            Zo sivého mraku sa utvorila machuľa formujúca sa do popolavej chudej končatiny.
            Netrvalo dlho a jeho zápästie zvierala z ničoho sa vynárajúca starecká ruka končiaca čosi vyše lakťa. Obopínali ho kostnaté prsty, pripomínajúce vysušené popraskané konáre, zhmotnené tak dokonale, že cítil aj popraskanú pokožku na bruškách drsných prstov.
            Jeho oči sa pomaly zdvihli k Anastázii.
            Jej tvár bola ako vytesaná z alabastru. Hruď sa jej sotva zdvíhala, pohľad zastretých očí ostával nehybný.
            Uvedomil si, že tú ruku vidia obaja.
            A tiež si uvedomil, že ho tá ruka ťahá dopredu.
            Podvolil sa. Prízrak končatiny doviedol jeho vlastnú ruku až k nej. Nestrhla sa, keď mu pritisla jeho dlaň na rameno, iba sa akoby viac schúlila do seba.
            Leontín, poddávajúc sa okamihu, na chvíľku privrel viečka.          
            Držal ju za rameno a zrazu chápal.   
            Konečne zrozumiteľne prijal, čo sa mu snažili povedať. Nepočul ich, nešepkali mu do uší žiadne konkrétne slová, ale rozhodli sa mu vo svojej vševediacej smrti vyjaviť celú pravdu a on ju pokorne nasal a porozumel jej.
            Keď znova otvoril oči, mŕtvolná ruka bola preč, len on sám ju držal za rameno.
            Pozvoľna, meravo sa od nej odtiahol. Ruka sa mu pri tom chvela. Teraz sa jej však nechcel dotýkať.
            Už viac nie...  
            Civela na neho skľúčene, napäto a onemene.
            Cítila, že sa stalo niečo strašné.
            „Nechcú ťa...,“ prehovoril slabým, zarazeným hlasom, „pre to, čo si spravila svojmu otcovi...“
            Hlas mu zlyhal hrôzou.
            Oči sa jej v okamihu zaligotali prívalom sĺz, takmer nedýchala a v ňom sa zrazu pomiešal súcit s náhlym hnusom. Zatiaľ netušil, čo v ňom prevláda.
            „Neznesú ťa,“ povedal. „Neznesú, aby sa o dom delili s takým monštrom ako si ty!“
            Anastázia žmurkla a nahromadené slzy sa jej rozliali po tvári.
            Skrehnutá bázňou konečne prehovorila:
            „Bol despotický...,“ vydýchla a sledovala ho, akoby sa mal vypariť, keby čo i len pohla pohľadom. „Choroby mu ešte viac skrivili charakter... prichádzala som z neho o rozum. Ja aj Marko!“ – trhane sa nadýchla. „Akoby sme ním boli uväznení, kým som sa o neho musela starať. Nemohla som od neho odísť, vydať sa, začať sa venovať Markovi... nemohla! Bolo mojou povinnosťou starať sa o neho. Musela som ostať. Nemali sme zatiaľ ani peniaze na dom a... on ich mal, mohol nám ich dať! Lenže chcel si ma pri sebe držať do poslednej chvíle – zlý, náročný a zároveň tak dojímavo slabý.“
            Jej hlas bol stále rozochvený, ale už nie takmer nečujný.
            Keď ju s údesom v srdci počúval, dochádzalo mu, že priznanie jej prináša desivú, dlho očakávanú a bolestnú úľavu.
            „Urobila som to,“ náhle povedala skoro až pevne. „Marko povedal, že to bude jednoduché. A takmer ja bolo. Postupne... postupne som mu zvyšovala dávky liekov na srdce. Až kým.... až kým...,“ zmĺkla.
            Všetko predsa už bolo jasné.
            Jeho súcit prebíjalo príšerné slovo, ktoré nakoniec, hľadiac na svoju jedno-nočnú milenku, musel vysloviť.
            „Si vrahyňa...,“ duto povedal, ohromený a zhrozený ako to slovo znie.
            Nič nevravela. Ani sa nesnažila protestovať. Jej pohľad zmäkol – nešťastný a chápavý.
            Pomaly vstával.
            Steny opäť začínali jemne vibrovať. Zrazu sa na ňu nemohol ani len pozrieť. Aj posledná ľútosť voči nej sa vytratila.
            Keď vykročil do haly, priam na chrbte cítil jej pohľad a túžbu vykríknuť, aby nedochádzal, aby ju tu nenechával samú... ale neodvážila sa spraviť to.
            Ako omámený si z vešiaka stiahol kabát a mieril k dverám, zanechávajúc ju v nenávisťou vibrujúcom dome osamotenú.
**********
Keď kráčal cez záhradu a pod golier si pod nápormi vetra pritískal k tvári, studený vzduch mu začal prečisťovať hlavu a on sa naposledy zastavil.
            Obrátil sa k domu. Týčil sa do atramentovej oblohy, príliš starý, zoschnutý a mŕtvy... pre malú ženu vo vnútri.
            Slabé svetlo v oknách obývačky zhaslo.
            Vtedy mu napadlo, že sa zabije. Vedel, že je možné, že nad tým v tomto stave bude uvažovať.
            Lenže ona sama niekomu privodila smrť – zrazu sa ozval jeho vnútorný hlas.
            „Je na tebe ako sa potrestáš,“ šepol do búrlivej noci.
            Obrátil sa jej chrbtom a odchádzal.
**********
Svitlo zamračené, zasnežené ráno. Vietor bol nepríjemný, zavýjal a studeno zaliezal pod kabát. Na zemi sa už udržoval biely poprašok, listy na stromoch sa skveli ľadovým srieňom.
            Pri plote zastal nemoderný bicykel.
            Leontín mal šál pevne omotaný okolo úst a nosa. Pravdepodobne išlo o posledné ráno, kedy sa mu chcelo cestou do antikvariátu rozrážať mrazivý vzduch na bicykli.
            Bledohnedé oči sa mu stočili za akýmsi pohybom povedľa domu.            
            Jeden zo suchých gaštanov niesol na svojich konároch novú ťarchu.
            Kŕčovito zovrel riadidlá, chvíľu doslova neschopný odlepiť pohľad od obesenca v diaľke. Jej nohy sa jemne hompáľali, ruky bezvládne viseli pozdĺž tela. Taras sedel pri nej a oddane ju strážil.
            Chvalabohu, aspoň mala toľko rozumu, že to spravila vonku a neostala s nimi trčať v dome navždy – cynicky si pomyslel.
            Pozrel k domu. V žiadnom z okien ich tri postavy nezbadal.
            Karmínové oči zmizli...
            Zaprel sa do pedálov a vyrazil na cestu. Pod kolesami mu prašťala zmrznutá zem. Iné zvuky k nemu nedoliehali. Krajina akoby zaspala zimným spánkom.
            Vnímal len hrkotanie svojho bicykla a ľadové praskanie. Nezachytil nič ľudské...
            Po tvári sa mu znenazdajky skotúľali slzy.
            Jeho bezvýrazný pohľad sa však upieral iba dopredu. Nezastal. Neobzrel sa.
            Slzy mu stekali po lícach a vsakovali sa do šálu.
            Nechával ju za sebou. Za sebou nechával smrť.



KONIEC



           mini-séria: ČIERNY LEO
DOHADZOVAČ ZO ZÁHROBIA

„... nájdi moju neter a povedz jej to...“
            Hlas sa postupne stával čoraz zreteľnejším, akoby sa aj jeho najnepatrnejší odtieň doslova zhmotňoval a dotýkal sa jeho tváre.
            „Povedz mojej Nike, že som jej našla toho pravého...“
            Postupne nadobúdal síce ženské, ale trochu chraptivé kontúry – hlas prefajčenej a výstrednej starej dámy, ktorá dosadla na okraj jeho masívnej drevenej postele a jej nehmotné telo vibrujúce v priestore rozpraskalo staré drevo od nôh až po polkruhový rám.
            Cítil sa paralyzovaný, nepríjemne prikvačený o posteľ polosnovou hmlou, ktorá bola zrazu ťažká ako balvan a v ktorej by sa nedalo utekať. Nohy by mal ako z olova.
            Prižmúrenými očami, hoci aj zdvihnúť viečka si vyžadovalo nadľudské úsilie sledoval ako sa z oparu, ktorý z jeho postele vytvoril chladom obostretý ostrov beznádeje vynárala sinavá tvár s veľkým nosom a bradavicou.
             Bosorka...? – nevrlo mu napadlo.
            „Áno, bosorka, ktorá ťa bude preklínať, keď ju neposlúchneš!“ zaprskala dáma, vôkol ktorej sa postupne formovali povisnuté a bezfarebné pávie perá vyrastajúce z malého klobúčika.
            Leontín vedel, že čokoľvek si pomyslí ona „rozpozná“, ale bolo mu to jedno. Pocity, ktoré z neho sálali a po pravde, cielene ich vysielal k prízraku boli plné nechuti a nesúhlasu.
            „Zomrie z osamenia,“ povzdychla si dáma strácajúca sa v ťažkých viktoriánsky pôsobiacich pohrebných šatách a zrazu pred neho zdvihla krehké kostnaté ruky.
            Iba jedno, okrem jej rubínových mandľových očí, na nej ešte bolo krvavo červené. Jazvy, ktoré sa jej tiahli cez sinavé zápästia.
            „Zomrie ako ja,“ prehovorila prorocky.
            Jej hrudník preťal jediný slnečný lúč namierený priamo cez ňu, vypaľoval jej uprostred šiat s vysokým golierom škaredú dieru.
            „Choď za mojou drahou Nikou a povedz jej, že teta Edna jej našla verného partnera na zvyšok jej života...“
            Slová zanikli. Tetu Ednu pohltila prázdnota šíriaca sa od jej neživého stredu a prízrak sa zrútil sám do seba a v studenej hmle, ktorú pretínali množiace sa, vzájomne ostro izolované, zlatisté lúče...
            ...
            ...
            Leontín otvoril oči. Civel do šikmého dreveného stropu. Nad hlavou na krémovej stene mu visel obraz v okrúhlom ráme, portrét jeho babičky z otcovej strany, ktorá sa nie veľmi líšila od ženy, čo sa mu prisnila a pripomínala starú čarodejnicu. Jeho spálňu už nepretínali vzájomne izolované slnečné lúče, ale celú ju zalievalo prívetivé májové slnko.
            „Dopekla, dúfam že som mal len obyčajný neškodný sen,“ mrzuto zašepkal a lenivo sa prevalil na bok.
            V tej chvíli mu k ušiam doľahlo zatrepanie veľkých zamatovo čiernych krídel, zvuk jemu dobre známy a do škáry v pootvorenom drevenom okne dosadol impozantne veľký havran. S krídlami stále mierne od tela sa hrdo vzpriamil a pootvoril zobák.
            Vták na zviera až bizarne znehybnel a jeho fialkové oči sa na okamih upriamili akoby priamo do Leontínových podivne bledo-hnedých. Mladý muž bol v sekunde prebratý. Havran s netypickými fialkovými očami bol hneď po boxerovi, ktorého sa ujal, keď na neho natrafil v miestnom útulku, druhé zviera v jeho živote, ktoré sa ho naučilo nebáť.
            Na druhej strane, bolo otázne, či vôbec existoval.
            Teda... či reálne prežíval v jeho svete, alebo bol dušou, ktorá prelietavala hranice smrteľnosti a sveta mŕtvych, na ktorý bol od mala citlivý.
            Pretože zakaždým, keď sa hneď zrána objavil Leontín vedel, že sen, ktorý sa mu zjavil vlastne nebol snom, ale „návštevou“ z druhej strany.
            Veľký havran s fialkovými očami bol znamením.
            Náhle znova ožil, našuchoril sa a odletel.
            Leontín sa na posteli s povzdychom nenáhlivo posadil. Nohy spustil na podlahu.
            V zrkadle, čo stálo na komode sa nad odrazom troch hrubých sviec objavila bledá tvár s rozstrapatenými vlasmi v odtieni veľmi príbuznom s havraním perím.
            „Bosorka!“ sykol.
            Lenže vedel, že ak chce znova dobre spávať bude sa ňou musieť nechať zlomiť.
            Čo však neznamená, že ju sprvu nepotrápi protestom.
            Tvár obrátil k okrúhlemu portrétu prísnej starej dámy nad posteľou.
            „Všetky ste bosorky!“ vyvŕšil sa na nej, pretože po rodine sa vždy šepkalo, že svoj „dar“ zdedil po nej.
            Stará matka však mlčala, takže vstal a bez ďalších rečí stiahol z rámu postele župan.

**********

Opásal si tartanový župan a schádzal z podkrovnej spálne na prvé podlažie, kde bola nepoužívaná hosťovská izba a pracovňa s takmer nedotknutou rodinnou vinotékou, odkiaľ riešil všetky veci, čo sa týkali prevádzky jeho malého antikvariátu.
            Volali ho Čierny Leo. Už od mala. Začalo to na základnej škole a vlieklo sa to až po štúdium knihovedy na vysokej škole, keďže s ním študoval aj spolužiak zo strednej. Bol Čierny Leo presne ako Čierny Peter, pretože vraj prinášal smolu, nebolo dobré vytiahnuť si ho, takže s ním nikto nikdy pri školských projektoch nechcel vytvoriť tím. Ktovie, kto a kedy s tým presne prišiel, už si nespomínal. A samozrejme, nikomu smolu nepriniesol, hoci to tak mohlo vyzerať, keď v druhej triede prišiel k spolužiakovi a povedal mu:
            „Tvoj mŕtvy dedko mi povedal, že tvoj tato je už na ceste za ním.“
            V tom čase už jeho otec po nehode upadal do kómy. Vlastne, ak k sebe chcel byť úprimný musel si priznať, že možno práve toho dňa mu prischla nálepka smolného Petra.
            Leontín schádzal schody na prízemie, nazul si papuče pripravené pri kamennom krbe v obývačke a prešiel cez ňu do vidieckej presklenej predsiene, ktorá tvorila vstup do domu. V obývačke bolo všetko ladené do machovej a hráškovo zelenej – odpočívadlo pri okne, aj pohovka a kreslá, ešte aj zátišie so žltou vázou a hroznom, čo viselo nad krbom a na parapetoch, aj na stole v strede sa vŕšili knihy.
            Leontín však dokázal byť povznesený takmer na všetko, aj na strach, ktorý z neho deti mali (dobre vedel, že je nezdravo bledý a jeho hnedé, z istého uhla až žltkasté oči dokázali občas pôsobiť až šialene – zabúdal sa totiž pri dlhých pohľadoch, nikdy sa totiž nebál skúmať a pozerať sa) a bez sebaľútosti sa z neho stal samotár. Nepovažoval sa za úbohého vyvrheľa. Dokázal nadviazať ľúbostné vzťahy, hoci ženy väčšinou nezvládli jeho čudácke prejavy, rád žil tak celkovo na mieste, do ktorého sa narodil a v určitom zmysle mal rád svoj pokoj. Aspoň ten občasný.
            Siahol po kľučke a vyšiel do hrejivého jarného rána, ktoré prinášalo prísľub horúceho dňa. Boxer Taras vyvaľujúci sa na verande už bol zvyknutý na jeho každodenný rituál, takže len na okamih pozdvihol hlavu a ďalej sa venoval vylihovaniu. Leontína skutočne nemilo prekvapilo, keď ho našiel v útulku a hoci mu prinášal mrazivé spomienky na azda najhorší „prípad“, do ktorého sa kedy namočil a ešte k tomu aj príliš osobne, svedomie mu nedovolilo nechať ho tam, aj keď Taras sa sprvu vydesene vzpieral, keď ho za vôdzku doslova ťahal preč. Nebyť faktu, že Údolie Krvavých Ruží bola dedina honosne nazývaná malé mesto a všetci sa viac či menej poznali, preto aj o ňom bolo všeobecne známe, že je do mala „divný, zlovestne zazerajúci“, ale „zvieratá sa ho boja bez príčiny, pretože ho nikto nikdy nevidel nejakému ubližovať“, asi by mu skuvíňajúceho psa nevydali.
            Napriek tomu, že bol teda samotár mal predsalen jedného jediného priateľa.
            Vykročil cez trávnik k plotu, ktorý s ním zdieľal. O záhradu sa veľmi nestaral, hoci ju mal rád, ostala ako ju vytvorili jeho stará matka a matka. Od domu sa cez trávnik tiahli hladké elipsovité kamene, ktoré dláždili cestu k bránke a za domom bola provensálska biela lavička so strieškou, na ktorej si za letné podvečery rád čítaval.
            Cestou venoval ľahostajný pohľad popínavým ružiam, ktoré mu obrastali predný plot. Ich malé mesto dostalo svoje pomenovanie pre azda najčervenšie a najzdravšie ruže, ktoré sa u nich pestovali, a z ktorých čerpali mnohé kvetinárstva z okolitých miest. Ružiam sa u nich až zázračne darilo.
            Musí v tom byť kus mágie – preblesklo mu mysľou, keď prechádzal popri radoch asi najčervenších sýto krvavých okvetných hlávkach plných rozvinutých lupeňov, ktoré doslova žiarili na pozadí drevnatej, zelenej a azúrovo modrej intenzívnym karmínom.
            Damián ho na druhej strane plotu ako vždy čakal už kompletne oblečený. Absolútny opak jeho. Leontín sa pomaly sunul pôsobiac ako bledá mátoha v tartane, Damián mal vzorované tričko a červené nohavice uvoľnene vyhrnuté do poly lýtok, vášnivý barista s kaviarňou pár ulíc od jeho Zabudnutých Kníh sa usmieval – vlasy mal blonďavé a očí živé a svetlomodré... no predsa, rozumeli si. Už od detstva. Určite im však napomohol spoločný plot a neskôr aj osud, keď obaja zdedili svoje malé domčeky v milovanom Údolí Krvavý Ruží po svojich rodičoch. Damiánovi sa odsťahovali do hlavného mesta k jeho sestre a Leontínovi predčasne odišli pri autonehode, avšak každoročne okolo Vianoc ho „navštevovali“ – mama sa mu nikdy nezabudla ospravedlniť za to, že ho považovali za schizofrenika.
            Ako sa k nemu približoval Damiánov prívetivý úsmev sa rozširoval. V rukách držal dva široké abstraktne pomaľované hrnčeky rozvoniavajúce s delikátnou zručnosťou milovníka kávy pripravovanými rannými životabudičmi. Damián obľuboval zamatové a jemné chute rozplývajúce sa na jazyku, avšak keď Leontín zastal podal mu ponad plot extra horkú a silnú brazílsku kávu bez mlieka, ktorú mu každé ráno už asi 7 rokov zalieval. Leontín ju od baristu vďačne prijal a hneď si odpil.
            Prestúpil ho trpký pocit, ktorý sa postupne zmenil na mäkšiu a opatrnejšiu chuť. V konečnom dôsledku ho brazílska káva prebrala okamžite, ale ohľaduplne.
            Vlastne ich ešte okrem mora rozdielností spájala obľuba kávy a tiež tvrdošijné držanie sa ich malého mesta, kde sa síce nepoznali všetci po mene, ale z videnia áno a kde sa sústavne niečo dialo, takže aj samotár ako Leontín bol uprostred čohosi večne pulzujúceho.
            „Ťažké ráno?“ spýtal sa Damián.
            Tie príliš rozstrapatené vlasy a aj po prebudení príliš unavené oči už poznal.
            „Akási teta...,“ povzdychol si Leontín a radšej sa znova napil na guráž, „... teta Edna! Chce aby som zašiel za jej neterou a oboznámil ju s faktom, že jej našla životnú lásku! Veril by si tomu?“ rozčertil sa. „Čo som nejaký dohadzovač?!“ vyprskol, akoby sa popri vysvetľovaní viac a viac zbavoval posledných dozvukov spánku.
            Damiánovou tvárou prešiel nadšený výraz.
            „No pozrime sa! Vyzeráš ako obrovská vrana, ale preperíš sa na posla lásky! Gratulujem.“
            Zamračil sa na neho.
            „Večná pesnička! Nachádzaš v mojom prekliatí more pozitív, však?!“
            Ale pravda bola... že bol neskutočne vďačný za priateľa optimistu.
            „Leo, rozoberme si to – konečne nemusíš riešiť nič odpudivo temné, alebo prehnane vážne, budeš ako nežný amor. Zasiahneš ju svojím šípom a nemyslím to dvojzmyselne“ – uličnícky zdvihol obočie - „a zmeníš jej život.“
            „Dobre sa ti baví na môj účet?!“ fľochol po ňom.
            „Výborne!“ – radosťou prežiarený blondín sa zazubil. „Prosím ťa, vyslov predo mnou to slovo na eL. Potrebujem sa uistiť, že z teba nevyjde ako závan smrti.“
            Leontín si len podráždene odfrkol a zvrtol sa. Odkráčal s jeho šálkou späť do domu. Zašiel dnu, ale stále sa nenáhlivo šuchtal.
            Hádam by aj radšej riešil niečo zložitejšie ako pároval budúcich milencov. Hlavne, keď on sám má prázdnu posteľ a na šťastí neznámych mu nezáleží – klamal sám seba.
            Otravné!

**********

            „Dovidenia,“ s vážnym výrazom sa s ňou rozlúčil Leontín.
            Keď dievčina, tískajúc si na hruď Emmu – išlo o dievča, ktoré kupovalo všetky vydania Austenovej rovnakých kníh – otvorila dvere Zabudnutých Kníh dnu zavial osviežujúci vánok, ktorý spolu s vyššou teplotou vytváral priam dokonalé počasie. Leontín, postávajúci za pultom svojho malého antikvariátu, nakrátko zatvoril oči a zhlboka sa ho nadýchol. Pľúca sa mu zaplnili vôňou pokosenej trávy a zažltnutého papiera.
            Keď ich znova otvoril jeho pohľad sa spojil s chladne modrými očami obtiahnutými prísnou čiernou linkou. Mladá žena v sivo-hnedých šatách nazrela do výkladu, nezaujato sa zvrtla a odkráčala.
            Takmer v rovnakej chvíli na ňu začínal zabúdať, lenže hneď ako sa stratila z dohľadu žuchla mu do hlavy kniha z police nad ním. Strhol sa a zaúpel od prekvapivej bolesti. Šúchajúc si čierne vlasy sa po ňu zhybol a už keď sa vystieral pochopil, že to nebola náhoda. Titul znel – Správna Žena od akejsi Martonovej.
            „Takže to je ona?“ prehovoril do prázdneho antikvariátu a hoci o to nestál, okamžite sa mu vybavila jej tvár a polodlhé dozadu začesané vlasy.
            Uvedomil si, že je mu nejaká známa, lenže to mu prakticky boli všetci obyvatelia Údolia.
            „V žiadnom prípade,“ odvrkol k nikomu a obrátil sa k polici. „Nie som dohadzovač! Nie som ani len platené médium!“ – zlostne román založil. „Som obyčajný kníhkupec a odmietam zo seba robiť totálneho pajáca!“
            Ešte knihu ani poriadne nezatlačil medzi ostatné a z ešte vyššej police sa zázračne uvoľnila ďalšia, odrazila sa mu od ramena a skončila až na pulte.
            Obrátil sa k nej.
            Loutkovej Odmena.
            Leontín na okamih primrzol na mieste. Zrazu žili iba jeho oči. Rozšírené a nezdravo pohnuté, čo nevedel ovládať, stále čítali to isté slovo.
            Odmena.
            Odmena.
            „Ste tragická!“ prskol a potom len zašepkal: „Som tragický...“      
            Odmena...
            Predsalen na neho začínalo magicky pôsobiť.
            Odmena!
            Prišlo mu skutočne tragikomické, že ešte aj mŕtve duše na neho mali svoje páky. Dokonca sa domnieval, že si na istej frekvencii dokázali škodoradostne vymieňať informácie ako ho spoľahlivo podplatiť.
            Ešte na dve sekundy zaváhal.
            Lenže oni vždy prišli s tým, čomu zaručene neodolá.
            Nesúhlasne nad sebou pokrútil hlavou.
            O minútu na to už mal na sebe čierne športové sako a upravujúc si šatku na krku vysadal na svoj starý bicykel. Tabuľka s ozdobnou kartušou na dverách bola otočená na slove – zatvorené.
            Leontín sa odrazil od obrubníka, zaprel sa do pedálov a vyrazil.
            Do saka mu zadul chladivý vánok. Na pozadí mesta sa črtali zazelenalé hory, ktoré ho obkolesovali, akoby za nimi už nemal nikto nájsť nič. Čo chvíľa sa aj v rýchlosti zorientoval. Cez zopár ľudí, ktorí sa nikam neponáhľali si celkom na konci ulice (musel uznať, že kráča ozaj rýchlo) všimol kabátik s krátkymi rukávmi. Zrýchlil a pustil sa za tmavo-modrými lodičkami, ktoré síce jedna druhú striedali prekliate svižne, ale na kolesá bicykla predsalen nestačili.
            Zopár metrov pred ňou, keď už takmer otváral ústa spomalil. Došlo mu, že netuší ako ju osloviť. Kto je, dočerta, tá „moja drahá Nika“? Dominika? Veronika? Monika?!
            Musel to však absolvovať, a preto znova pridal a tesne za ňou sa nevzrušeným hlasom ozval:
            „Nika? Mohli by sme sa porozprávať?“
            Žena zastala ako na povel. On tiež zabrzdil a jednu nohu ležérne vysunul na chodník.
            Neušlo mu, že je zrazu neprirodzene strnulá. Akoby k nej svojim oslovením vyslal elektrická zásah.
            Tmavo-modré lodičky meravo prestúpili z jednej na druhú, akoby sa celá zakolísala a potom sa pozvoľna otočila.
            Všímal si, že je mierne, akoby bojovne rozkročená. Zrazu sa pred ním zjavili dve studené modré oči, do tváre jej „zaneprázdnene“ popadali niektoré pôvodne začesané vlasy a jej pery sa našpúlili istým charakteristickým štýlom... ako keď sa žena chystá...
            „NIKA?!“ zopakovala zvýšenými hlasom, obe časti mena pedantne a dôrazne rozdelené. „Oslovili ste ma práve NIKA?!“
            ... ako keď sa žena chystá vrieskať – kŕčovito zovrel riadidlá, ale zatiaľ si zachovával neutrálny výraz.
            „Volám sa Leontín,“ pokojne prehovoril, „a rád by som...“
            „Je mi jedno ako sa voláte!“ ostro ho prerušila a teatrálne, veľmi povýšene zdvihla svoju dlhú výraznú bradu. „Nemám pocit, že by sme sa poznali. Takže som pre vás hádam slečna Berenika Romerová, nemyslíte?!“
             Leontínovi prešla mysľou morbídna pripomienka na Poa a jeho poviedku Berenikine Zuby.
            Jej zuby však nevidel, teraz boli skryté za urazene zovretými perami.
            „Nemal som v pláne dotknúť sa vás,“ znova to skúsil a takmer sa mu až nechcelo veriť ako sebavedome a zároveň absolútne nepriateľsky sa jej podarilo pozdvihnúť jedno obočie nad svojim tvrdým modrým okom. „Pokúšam sa vám len odovzdať správu od...“
            „Nepoznám vás!“ znova mu srdnato skočila do reči. „A tajné zdroje informácií sa v malých mestách nevedú, miláčik, obmedzte detektívne seriály! Okamžite ma prestaňte obmedzovať!“
            Zvrtla sa na opätku a svojou neskutočnou rýchlosťou zahla za roh a keďže na útek bola zaiste príliš hrdá, vzpriamene kráčala preč po chodníku.
            Leontín sa po jej nezmyselnej poznámke o zdrojoch a vlastne celkovom výpade pozabudol na mieste a vyvedený z miery postával, až kým mu to následne celé nedošlo.
            No jasné! Berenika Romerová! Novinárka – ak sa natoľko honosné označenie vôbec pre jej profesiu dá použiť, keďže písala pre miestny plátok „Život Medzi Krvavými Ružami“, ktorý informoval o každom bezvýznamnom podujatí a drobnom škandále, čo sa u nich udial – naposledy to bola „fackovacia“ hádka medzi súčasným a bývalým starostom.
            „Počkajte, slečna!“ spamätal sa a bez rozmyslu znova vykríkol. „Vaša starostlivá teta Edna vás chce upozorniť, že sa vám na obzore črtá dôležitý nápadník. Musíte zostať v strehu, pretože...“
            Ani nedopovedal. Uprostred vety sa odrazil nohou a šliapol do pedálov a v rovnakom okamihu sledoval ako sa Berenika otáča a dačo loví v objemnej kabelke. Takmer zarovno k nemu letelo čosi malé, čo ho udivujúcou silou bolestivo udrelo do ramena. Stratil balans a slušne šokovaný sa zrútil z bicykla. Dopadol na bok. Bez zranení, ale riadne otrasený.
            Doľahlo k nemu klopkanie opätkov, teraz sa predsalen znížila k behu. Pár sekúnd len tak ohromene ležal. Ostré slnko na prekrásne modrej oblohe ho oslepovalo. Pripadal si ako v nejakom nelogickom francúzskom filme.
            Zmätene sa zozbieral aspoň do sedu, no vtedy už bola pri ňom a urýchlene zdvihla zväzok kľúčov, ktorý po ňom hodila.
            „Ako sa opovažujete brať do úst meno mojej zosnulej tety, ako sa vôbec opovažujete hrať sa na niečo a rozprávať v jej mene!“ okríkla ho a keď sa mierne priklonila bol pripravený, že do neho kopne.
            Neuveriteľná arogantná suka! Niet divu, že je slobodná! – napadlo mu, stále načisto ohromenému toľkou nevrlosťou a nezdravím sebavedomím.
            „Z koho si myslíte, že si robíte žarty?!“ – obrovská kabelka letela vzduchom a on si v poslednej chvíli prikryl hlavu rukami, no náraz aj tak pocítil. „Ja som Berenika Romerová! Patrím k najstaršej a najbohatšej rodine v Údolí Krvavých Ruží! MY sme Krvavé Ruže! Pracujem len preto, že sa mi chce, nie preto, aby som skočila na lep každému úbožiakovi ako si ty a vytĺkla z neho hocijaký úbohý článok! A ty sa opovažuješ tvoriť nejaké mystifikácie o mojej vzácnej mŕtvej tete?! Snažíš sa dostať na titulku novín?! Ty?! NIKDY!“
            Konečne začul vzďaľujúce sa klopkanie. Celý čas si inštinktívne kryl hlavu, ani len nevykukol a radšej nič nevravel.
            Až teraz sa odvážil opatrne pozrieť cez prsty.
            Zbadal len zmenšujúci sa rozviaty kabát a platinové vlasy.
            Ruky mu celkom klesli, dlaňami sa oprel o betón a zopár sekúnd len nehybne šokovaný sedel.
            Nikdy podobnú ženu nestretol.
            Nikdy podobne príšernej ženskej cestu neskrížil!

**********

Zatiahol temný petrolejový záves popretkávaný nemoderne pôsobiacimi čiernymi vzormi, ktorý oddeľoval prednú časť antikvariátu od zadnej s policami a komínmi kníh všade kam sa v preplnenej miestnôstke pohol. Zvalil sa do starožitného kresla a oči si ešte aj pred mdlým svetlom lampáša na stene prikryl dlaňou. Zhlboka dýchal. Emócie, ktoré pred okolitým svetom obvykle schovával sa teraz uvoľnili z pút a vychádzali na povrch.
            Nikto sa k nemu nikdy nesprával ako Berenika Romerová! Poznal ju sotva päť minút a už po ňom stihla ziapať, hodiť po ňom kľúče, zvaliť ho z bicykla a ovaliť taškou.
            „Nezvládnem ju!“ prehovoril do zdanlivej samoty a vyburcovaný predošlými udalosťami hlasom, v ktorom sotva potlačoval negatívne podfarbenie, dodal. „Ani aplikácia najholistickejšieho prístupu mi nepomôže dosiahnuť s ňou váš cieľ. Je skrátka... nesmierne otrasná!“
            Leontín sotva dopovedal a pocítil slabé vibrácie, ktoré sa mu rozliezali po chrbtici, pokračovali do rebier a dostávali takmer do špiku kostí. Sprvu akoby vibrovalo len jeho kreslo, avšak on dobre vedel, že brnenie vychádza z celého priestoru, ktorý ho obklopuje.
            Edna sa skrátka „snaží“...
            Stiahol si z tváre ruku a zahľadel sa na nejasný bod vznášajúci sa nad rovnakým kreslom oproti nemu.
            Snažila sa veľmi, ale dokázala zo seba vytvoriť iba neúplný odraz tela.
            Klobúčik s pávími perami sa súhlasne pohojdal. Pod ním, vystupujúc z medeného šera presýteného čiastočkami prachu z kníh, svietili dve uprené červené oči.
            Na pozadí nereálna začul slabý zanikajúci hlások.
            „Moja drahá Nika je komplikovaná. Príliš silná pre tento svet, ktorý sa ešte stále pokúšajú ovládať muži. Ale v osamení zomrie úboho a zatrpknuto. Preto je dôležité zoznámiť ju s jediným mužom, ktorý ju dokáže zvládnuť...“
            „Komplikovaná?!“ – zamračil sa nad jej eufemizmom. „Cítil som sa ako v hre Skrotenie Zlej Ženy. Lenže ju nikto neskrotí! A rozhodne k tomu neprispejem ja. Odmietať podnikať akékoľvek kroky v záujme jej milostného života. Obávam sa, že je ako modlivka. Lenže mne zožerie hlavu aj bez zblíženia!“
            Avšak tvrdohlavý klobúčik si húdol svoje a mŕtve oči ho vodnato sledovali.
            „Posledný májový piatok sa v Údolí Krvavých Ruží koná iba jedna udalosť,“ rozprávala... či skôr k nemu vysielala slová, ktoré nadzvukovo zachytával... absolútne hluchá k jeho protestom. „A ty sa musíš uistiť, že sa na nej objaví. Potom zaistíš, aby sa s ním stretla.“
            „A kto je to vlastne ten ON?!“ vyprskol a hneď to oľutoval.
            Pôsobil, akoby u neho vzbudila záujem.
            Lenže nevzbudila. Nemienil mať s arogantnou Berenikou nič dočinenia.
            „Mladý muž s bielymi vlasmi obklopený exotickými vôňami a hrejivými farbami.“
            „Typické!“ odsekol a trucovito prevrátil oči. „Omáčka okolo je zakaždým detailná, ale keď už ide o to podstatné ste samá záhada.“
            Leontín však mal vedomosť o ich probléme. Mali svoje obmedzenia. Záhadné vyjadrenia súviseli s nemožnosťou vmiešavať sa do záležitostí živých. Mohol to však za nich vybaviť on.
            Lenže teraz mal chuť otvárať si ústa kvôli všetkému, čo sa mu čo i len nepatrne núkalo.
            Bol predsa napadnutý zväzkom kľúčov!
            „Neprídem. Nepodvolím sa. Nie som vaša bábka ani jej fackovací panák. To by musela moja odmena vysoko prevyšovať všetky stáročné, pre mňa historicky veľmi vzácne knihy, ktoré sa ku mne kedy dostali!“ – víťazoslávne podvihol obočie.
            Rukavica bola hodená.
            A nehmotné telo ju nemá ako zdvihnúť.
            „Knižnica z ružového dreva, nemôžeš ju prehliadnuť“ – karmínové oči sa zúžili na dve červené nitky. „Druhá polica z hora, štvrtá kniha zľava – v knižnici rodinného sídla, v ktorom žije moja drahá Nika. Sama ako prst. Jedno z prvých vydaní Doriana Greya...“
            „Mám“ – pousmial sa Leontín.
            „... s venovaním od Oscara Wilda. Dedičstvo po scestovanom príbuznom.“
            Jeho samoľúbi úsmev zamrzol.
            Meravo priľnul k operadlu kresla a takmer vrástol do zeme ako sa v jedinej sekunde vzdialil a začal sa hlboko vnárať do milostného bahna Bereniky Romerovej.
            Zrazu bol schopný len bezbranne zvraštiť čelo.
            „Ako...?“
            Klobúčik stále ostával rovnako a pevne nehybný. Pávie perá sa ani len nezachveli.
            „To nechaj na mňa. Vlož do mňa svoju dôveru a ja ťa dovediem ku knihe.“
            Leontín zovrel pery a ešte chvíľu sa snažil vyzerať, že vzdoruje. Mlčal, akoby jej ponuku zvažoval.
            Avšak obom, mŕtvej aj živému, bolo nad slnko jasné, že sa už rozhodol.
            Takmer nebadane prikývol.
            „V poriadku.“
            Ani nepostrehol, kedy klobúk s pávími perami a krvavý pohľad zmizli. Akoby boli dosiaľ len v jeho hlave a on na ne prestal myslieť.
            V skutočnosti mal však stále plnú hlavu tety Edny, Doriana Greya a bohužiaľ... aj jej „drahej“ Niky.

*********

Ako na potvoru sa počasie na druhý deň škaredo zvrhlo a Leontín si bol istý, že ak by bol poverčivý mohol to brať ako znamenie, že sa k tej ženskej už nemá približovať. Ale keďže poverčivý nebol odhodlane šliapal do pedálov v lejaku, cez ktorý sotva videl na cestu, za čo však tak trochu mohla aj kapucňa čierneho pršiplášťa. Za ním uháňal hnedo-biely boxer, ktorý narozdiel od neho vyzeral, že si dážď do istej miery užíva. Prikrčený nad riadidlami zahol na širokú súkromnú cestu a pokračoval k honosnému domu, až smutne veľkému pre poslednú osobu z bohatej rodiny, ktorá mala zachrániť rod aj seba samú. Dom poznal. Pozoroval ho celé roky z úzadia, tak ako väčšina obyvateľov, čo nemali prečo chodiť po jej súkromnej ceste.
            Plynulými pohybmi, aby si to predsalen nerozmyslel, zosadol z bicykla, oprel ho o kamenného leva a zastal pred dverami. Rovnako bez váhania sa chopil mosadzného klopadla a jediný krát ho nechal spadnúť na drevo. Za chrbtom mu vzdialene zahrmelo. Po klopadle sa však ozvalo prenikavé „buch“ a ozývalo sa z útrob domu ešte keď si sťahoval kapucňu.
            Trvalo však prekvapivo krátko kým Berenika otvorila dvere. A nielen na nedôverčivú škáru ako predpokladal.
            Dvere sa prudko odchýlili a odhalili celú postavu v čiernom overale. Pohyb bol natoľko rázny a rýchly, až si nemohol pomôcť, odklonil sa, odvrátil tvár a ruky mu obranne vyleteli hore.
            „Slečna Romerová?“ jeho hlboký pokojný hlas sa vôbec nezhodoval s jeho pózou. „Ospravedlňujem sa, že vás opäť obťažujem. Potrebujem vám však objasniť podrobnosti o vašom dôležitom stretnutí,“ okamžite chrlil kamsi do boku, sledujúc ako dážď dopadá na biely kameň pred domom. „Ten muž je mladý a má biele vlasy – zapamätajte si to prosím. Farby, ktoré ho obklopujú sú jesenné a vône...“
            „Nechápem prečo keď konečne raz prahnem po záchrancovi nablízku jediný kto sa objaví je šialenec zo včera!“ hneď ho okríkla, lenže čosi rozkolísané v jej hlase ho prinútilo spustiť ruky a venovať jej udivený pohľad.
            Vyzerala, že sa len pred krátkym časom vrátila z redakcie. Vlasy mala spletené okolo hlavy, veľké strieborné náušnice pôsobili veľmi nedomácky, ale neušlo mu zopár uvoľnených platinových prameňov a modré oči neboli pokryté zimnou srieňu, ale skutočne ľudské – vydesene rozšírené.
            „Okamžite sa choď pozrieť do rodinnej knižnice a vyžeň tú... tú hrôzu!“ – takmer dupla modrou lodičkou.
            Niektoré prejavy sa však očividne nikdy nezmenia – pomyslel si mierne zmätený, asi ako Taras, keď Leontína schmatla za lem pršiplášťa, vtiahla ho do domu a zabuchla psovi dvere rovno pred ňufákom.
            Berenika rázne vykročila cez rozľahlú halu a on nemal na výber, keďže ho nepúšťala, iba sa ponáhľal za ňou, zo svojej výšky sa pri tom nemotorne skláňal k nižšej rozrušenej žene.
            „Už hodinu doslova tŕpnem strachom!“ vysvetľovala, tvár k nemu pri tom ani len nepootočila. „Z knižnice sa ozývajú mrazivé neľudské škreky. Nie som blázon!“ – vtiahla ho do obývačky. „Ako ty! Ale prisahám, že v nich občas rozoznávam svoje meno. Som síce novinárka, mala by som byť chladnokrvná, ale nedokážem si ich racionálne vysvetliť a je to trochu silná káva aj na moje nervy!“
            Zrazu ho jediným silným pohybom presunula pred seba a schovala sa za neho, akoby ho práve predhodila levom. Strkala ho cez obývačku pred sebou.
            Došlo mu, že musí byť ešte vystrašenejšia ako si mieni priznať, pretože ktorá iná žena by inak nevenovala pozornosť faktu, že mu z pršiplášťa celý čas kvapká voda na naleštenú drevenú podlahu.
            A tiež pochopil, že za „strašením“ stojí teta Edna. Takto sa teda mal poľahky dostať k Wildovi.
            Zatiaľ čo ho posúvala vpred nenápadne sa obzeral. Údolie Krvavých Ruží bolo ako každé iné malé mestečko preplnené rodinnými domčekmi, ale pochyboval, že podaktorý z nich v sebe ukrýva podobný luxus. Lovecké výjavy na otapetovaných stenách viseli v zlatých rámoch a strop zdobil strieborný luster, čo bol asi najmodernejší kúsok v miestnosti nesúcej pozlátku dlhoročnej rodinnej tradície. Na konci pred krbom vsadeným medzi dve vysoké knižnice stáli dva fuksiové ušiaky. Na jednom ležal fialový vankúš a pri ňom na zemi spadnutá deka. Keď popri ňom prechádzali všimol si, že na čalúnenom stolíku pri ušiaku stojí jediný kryštálový pohár a otvorená fľaša jablčného muštu.
            Nemyslel si, že v Údolí žije väčší samotár ako on sám, ale asi sa mýlil. Pretože keď výnimočne otvoril víno z rodinnej vinotéky popíjal s ním aspoň Damián.
            Posotila ho ku knižnici naľavo a zrazu sa znova ocitla pred ním.
            A on pri bližšom pohľade zistil, že kožené a pozlátené chrbty kníh sú len obyčajnou napodobeninou. Že vyrastajú zo steny a končia sotva 15 centimetrov od nej.
            Nikdy v živote sa necítil taký napálený. Oči postupne rozširoval, súbežne s pocitom zrady, ktorý sa ho náhle zmocňoval.
            Lenže potom Berenika natiahla ruku a jednu z falošných kníh mierne vysunula zo steny. Ozvalo sa slabé záhadné „cvak“ a celá knižnica sa odchýlila.
            Boli to dvere! Sklamanie a zrada z neho razom opadli s ambivalentnou úľavou.
            „Nestoj ako tĺk!“ okríkla ho, na čo sa Leontín vrátil späť do reality a tiež k nechuti jednať s ňou. „Choď... no tak! Kráčaj! Choď tam!“ – netrpezlivo ho schmatla za lakeť a vtlačila ho dnu.
            Až teraz sa ocitol v pravej rodinnej knižnici.
            Tajné dvere za ním zacvakli. A on ostal stáť v tmavo-modrom šere upršaného dňa, obklopený šumom a stenami plnými kníh. Hmatateľne reálnych kníh!
            Krátko sa rozhliadol. Podľa pozlátených chrbtov mu rýchlo dochádzalo, že by mohol získať nie jeden, ale množstvo vzácnych kúskov. Tak prečo mu bol sľúbený iba jeden Oscar Wilde?! – zamračil sa a popri malej krivde bol tiež unesený a skrehnutý bázňou z mohutnosti krásy, čo zočil a vedomostí, ktoré ho obklopovali. Pozvoľna sa pohol a opatrne zišiel zopár schodov lemovaných zábradlím. Vlastne to bola krátka ochodza a aj rozkošná predsieň z kníh, ktorá vyústila do širokej, na prvý pohľad až nekonečnej chodby lemovanej dubovými knižnicami.
            Mierne zostúpenie pod úroveň obývačky spôsobilo, že do výšky dlhočizné okna vsadené medzi knihami začínali vyššie. Cítil sa maličký. Vysoké parapety navodili dojem, akoby ho knihy mali čo chvíľa zavaliť. Hoci takejto smrti by sa nebránil – morbídne mu napadlo.
            Pri schodoch stál starožitný písací stôl s glóbusom. Pristúpil k nemu a zažal stolnú lampu. Tichý a zahĺbený do obdivu pootočil glóbusom. Až vtedy si spomenul, že jej priniesol knihu. Na okamih sa prebral z posvätného stavu, v ktorom sa teraz pohyboval a vylovil z pršiplášťa útlu knižku.
            Bol si istý, že keby jej predsa doniesol „Berenikine zuby“ urazil by ju. Preto pre ňu našiel novelu „Antikrista“ od Amélie Nothomb. Bola príliš samoľúba, aby si ju spájala so svojou osobou a jemu stačilo, že sám vedel, že sa k nej hodí. Položil ju na stôl pod lampu, ktorej tienidlo držal tučný mramorový bôžik.
            Nenáhlivo vykročil dlhočiznou knižnicou a zvedavo sa obzeral. Jediné zvuky, ktoré ho sprevádzali boli lejak udierajúci do okien a kvaky z jeho plášťa, ktoré s pravidelnosťou cupitali na podlahu.
            Presnejšie... sprvu to boli jediné zvuky v knižnici.
            Najprv to nevnímal. Bol nadmieru unesený titulmi, ktoré nachádzal a až dychtivo si ich ukladal do mysle. Dekameron, Kľúče Čiernej Mágie, všetky Shakespearove diela, latinské zväzky historickej hodnoty, Božská Komédia, Faust...
            Keď si však uvedomil, že jeho myšlienky ruší čosi ako plazenie sa po drevenej podlahe, ktorá sa ozývala starobou, už bolo vlastne neskoro.
            Zastal ako prikovaný. Čosi, ani studené ani teplé, sa mu jemne obtrelo o členok. Rýchlo pozrel dole, ale jeho oči zachytili už len dačo tmavé, miznúce.
            Strhol sa a obrátil, ale čierna hmota sa stiahla za jednu z dubových knižníc – bleskurýchlo sa vsiakla, zrazu mal pocit, že možno videl hustý čierny mrak, ktorý drevo doslova vdýchlo – až by sa dokázal presvedčiť, že v skutočnosti nevidel nič. Len sa mu to zdalo.
            Lenže Leontín stále cítil čiernu škvrnu, ktorá mu zostala vypálená do sietnice.
            Skúmavo sa na knižnicu zahľadel.
            Žeby sa teta Edna snažila zhmotniť? – napadlo mu pre neho (ale asi iba pre neho) najlogickejšie riešenie záhady.
            Lenže vtedy sa zvuk plazenia objavil znova. A keď najprv len pocítil temnotu, ktorá sa so skľučujúcou atmosférou, čo z nej sálala zdvíhala z podlahy pochopil, že sa pomýlil. Jedná sa skôr o znepokojivý sykot.
            S neblahým tušením, keďže tetu Ednu razom vylúčil, pohľadom skĺzol až k nohám onej knižnice.
            Pri pohľade na výjav, ktorý pre neho znamenal niečo načisto nové, stuhol hrôzou.
            Z pod knižnice sa plazili atramentovo čierne chápadlá a vinúc sa jedno cez druhé sa pozvoľna, priam hebko a plynulo po podlahe naťahovali smerom k nemu.
            Neuvedomoval si, že ustupuje, len jeho nohy robili automatické kroky, zatiaľ čo bledé oči v tvári, ktorá už teraz pripomínala alabaster, kĺzali po okraji dreva zasa hore.
            Okraj oblízal sivý dym a keď stmavol vytvoril postavu. Postavu, ktorá sa skrývala v absurdne úzkom priestore.
            Jeho mozog to nedokázal prijať.
            Leontínova tvár sa pomaly zdvíhala, oči sa vytáčali ako oči svätcov pri extáze či umučení, pretože aj napriek tomu ten tvor pôsobil mohutne. Drevo zovreli dlhočizné tenké prsty s krvavými pazúrmi a úzka a tieňová čierna hlava bez tváre, tušil iba úzky zahnutý nos, sa vynorila vysoko nad ním. Červené oko, čo na neho vykuklo nemalo zrenicu, ani viečko, bolo len červeným mandľovým výrezom.
            Videl už všeličo neskutočné – ako by to nazvali iní ľudia – ale na obrovské monštrá navyknutý nebol.
            Konečne sa vytrhol z vyľakaného ustrnutia, práve vo chvíli, keď už čierne chápadlá dosiahli až k jeho topánkam, zvrtol sa a rozbehol sa hlboko do dlhočiznej knižnice.
            Srdce mal až v krku. A uvedomil si, že sa ako malý chlapec so zimomriavkami na zátylku obáva otočiť. Výška mátohy ho už teraz fiktívne dorazila. Utekal ako o život, pretože si nebol istý, či o neho náhodou nejde, knihy sa vôkol neho len tak mihali a pritom si neuvedomoval, že vo svojom čiernom pršiplášti, s bledou tvárou a havraními vlasmi, sám vyzerá ako zmenšenina mátohy za ním.
            Nakoniec sa za behu predsalen odvážil ohliadnuť cez rameno.
            Temný prízrak ho nasledoval. Vysoká tieňová postava, z ktorej namiesto nôh ústili chápadlá, čo ju strašidelne vlnivo posúvali, však bola ďaleko za ním. Hoci on sa v knižnici cítil ako trpaslík príšera s otvormi, kde mali byť oči zapĺňala celý priestor za ním.
            Dobehol až na koniec a zbadal, že posledné z okien je pootvorené. Asi to bolo šťastie, ešte v tom nemal celkom jasno.
            Lenže popritom sa mu pred očami mihlo aj ružové drevo.
            Zaváhal.
            Hodil pohľadom po mátohe, čo sa kĺzala po chápadlách a zmocnil sa ho strach natoľko intenzívny, až ho chrbtom prikoval ku knižnici z ružového dreva.
            Pocítil na sebe knihy...
            Kdesi na pozadí neznesiteľnej bázne mu tiež akýsi slabý hlások nahováral, že za toto všetko si toho Wilda zaslúži!
            Rozhýbal stuhnuté končatiny, ktoré najprv ani nechceli poslúchať, zovrel rebrík a vyliezol k hornej polici, kde si roztraseným prstom podľa inštrukcií odrátal Obraz Doriana Greya. Bol tak nervózny, že sprvu ani nedokázal prečítať titul. Pevne knihu zovrel. Keď pozrel dole zbadal neľudské chytadlá, ktoré sa prekvapivo prudko natiahli od prízraku a ovíjali sa o spodné stupienky rebríka.
            Nemal na výber. Zišiel len zopár stupienkov, knihu si pritisol na hruď ako najdrahocennejší poklad a priamo z rebríka preskočil na zvýšený parapet posledného okna konča knižnice.
            Cítil ako stráca rovnováhu. Mysľou mu prebehla blesková a farbistá predstava ako padá rovno do čierneho prízraku, ktorý ho doslova pohltí.
            S použitím nadľudských síl sa silno zhupol a prevážil von z okna. Hruď mu zovrel typický tiesnivý pocit sprevádzajúci pád.
            Dopadol na mokrú trávu zmäkčenú rozmočenou hlinou. Okamžite sa odrazil voľnou rukou a postavil sa na nohy. Nechcelo sa mu kontrolovať situáciu. Rozbehol sa okolo domu, ani len si nedal kapucňu. Takže keď dorazil k bicyklu, pri ktorom ho poslušne čakal Taras, zmoknuté vlasy sa mu lepili na studenú mokrú tvár.
            „Ideme!“ vykríkol na psa a vysadol na sedadlo.
            Pokus prehovoriť s Berenikou bol opäť načisto zmarený.
            Vzďaľoval sa od nej čo najrýchlejšie ako vôbec dokázal, Taras mu sotva stíhal a v momentálnej panike bolo posledné, čo ho trápilo to ako sa jej po svojom úteku ešte niekedy postaví pred oči.

**********

Leotnín sedel na odpočívadle opretý o dva kárované vankúše a bruškami prstov zadumane prechádzal po minimalistickom podpise Oscara Wilda zakončeného dlhým a ostrým háčikom pod „e“, ktorý pôsobil výstredne. Rád sedával takto v okne. Predovšetkým za búrky ako dnes. Cítil sa byť blízko malej daždivej pohrome a zároveň bol bezpečne oddelený. Obývačka bola osvetlená a pôsobila príjemne domácky, pretože v krbe praskalo drevo. Ohrieval sa pri ňom Taras. Za oknami sa už zniesla čierno čierna tma, ale búrka naberala druhý dych. Pri tvári mu bubnoval lejak. Kdesi z diaľky k nemu doliehalo hrmenie, čo však teraz potvrdil aj ohnivý predel na oblohe, ktorá na okamih prebleskla na tmavo-modrú. Zdvihol pohľad a zadíval sa do nepreniknuteľného lejaku. Za bleskom udrel dunivý hrom a rozochvel mu sklenené tabuľky v okne. Jeho zvuk postupne doznieval, až sa načisto stratil v šume, avšak Leontín si uvedomil, že zo skla sa aj naďalej nesie slabý praskavý zvuk. Stále sa chvelo.
            V lejaku priamo za jeho oknom sa utvorilo prázdne úplne suché miesto. Dážď opisoval útle telo s rozširujúcou sa sukňou. Kvapky sa s prskaním odrážali od klobúčika s pávím perím. Sklo sa sústavne ľahunko ozývalo.
            Leontín zhurta zabuchol knihu, až Taras prekvapene zdvihol hlavu a zastrihla ušami, a nahlas prehovoril:
            „Popri našej vzájomnej dohode nepadlo ani slovko o tom, že mi pri získaní Wilda pôjde o krk!“
            Na pozadí čiernej opísanej dažďovými kvapkami, ktoré tvorili závoj vôkol tela sa objavili dve karmínové oči.
            „Svoj vzácnu knižnicu stráži aj po smrti“ – do hlavy sa mu predral jej šeptavý, miestami až syčiaci hlas. „Je na ňu mimoriadne háklivý.“
            „Háklivý?! Ale nevravte, takmer som si nevšimol!“ odsekol.
            Oči opäť neprejavili ani jedinú pohnútku. Nešlo jej o nič iné ako o svoj cieľ, nešlo jej ani o neho, ani o jeho zdravie... išlo jej len o svoju neter a jej osud, ktorý sa nesmel stotožňovať s jej vlastným.
            „Prepáč,“ prízrak bez úst predsalen zasipel čosi ako ospravedlnenie. „Ale nemusíš sa obávať, zachránil si sa. Je k domu pripútaný.“
            Nepovedala mu nič, čo by sám nevedel. Keďže obluda neprekročila múry knižnice doma sa upokojil pomerne rýchlo. Niektoré prízraky boli relatívne voľné, iné doslova uväznené... ako napríklad tie v Anastáziinom dome – z čista jasna mu chmúrne prešlo mysľou... a predpokladal, že to súvisí s pevnosťou ich citových väzieb k istým miestam.
            Nečakaná spomienka na Anastáziu, nechcená a voči nemu priami bezcitne konkrétna ho vyviedla z rovnováhy. Knihu nechal na parapete a vstal. Prešiel ku kreslu, stiahol z neho oranžovú deku a zabalil sa do nej, pretože mal zrazu pocit, že sa výrazne ozimilo. Zababušený sa obrátil späť k oknu.
            „Prečo som si smel vziať iba Wilda?“ oboril sa na tetu Ednu. „Takmer som si zlámal väzy, keď som preskakoval z rebríka do okna moja odmena by teda mala byť omnoho významnejšia. Vedeli ste, čo tam na mňa bude číhať!“
            Nemienila sa s ním púšťať do podobne nezmyselnej debaty.
            Na skle sa objavil zrazený vzduch po ťažkom, na mŕtveho prekvapivo horúcom povzdychu.
            „Dorieš konečne svoje poslanie,“ prehovorila ešte stále trpezlivo, akoby bol malé dieťa.
            Nočné viečka klesli a cez obrysy jej tela prepadol lejak.
            Leontín klesol do kresla a zadíval sa do ohňa.
            Ostávali mu teda dva dni. Dva pokojné dni, kým sa Berenika a sivovlasý mladý muž musia stretnúť.

**********
            „Írska káva ako stvorená pre náročný deň!“ usmial sa Damián a položil na čierny oblúkový bar široký guľatučký pohár na vysokej stopke.
            Leontín sa už nejaký čas len tak opieral o naleštenú dosku baru. Svojim zjavom – celý v čiernom, len s ľahkým tmavo-modrým šálom a bledou nepokojnou tvárou – pred okamihom odplašil mladú rodinku. Teraz nakrčil nos.
            „Nie som schopný piť whiskey, je príliš trpká.“
            „Tak sa sám netvár tak trpko“ – Damián sa otočil k veľkému profesionálnemu kávovaru. „Mätieš ma, ty vrana.“
            On mal na sebe elegantnú zásteru farby mocca, ladila s ňou jeho zamatová kravata zastrčená za horný okraj. Prvýkrát ho videl natoľko... odborného, inak to celé čo s ním dnes súviselo nevedel pomenovať, hoci to znelo hlúpo.
            Za chrbtom sa mu pohybovalo množstvo dobre naladených obyvateľov Údolia, ktorých neodradila ani zatiahnutá obloha. Ešte pred minútou za vysokánskymi oknami miestneho milo malého hotela Terra, v ktorom sa nachádzali, padal hustý lejak a všadeprítomnú vôňu čerstvo praženej kávy premiešaval s vôňou vlhkej zelene, ktorá sa vlastne hodila ku gýčovo prezdobeným tapetám prehnane historickej budovy s klenbami, ktoré mali prevažne smaragdový základ.
            Leontín sa predsalen natiahol za vysokým pohárom. Lákavo tmavá káva bola perfektne oddelená od smotanovo-bielej peny. Ochutnal ju, aby skryl svoj drobný pocit až infantilnej trémy, ktorá sa ho zmocnila, keď zachytil usmievavý pohľad Damiána, ktorý s nákazlivým entuziazmom pripravoval jednu špecialitu za druhou.
            Bolo pre neho absolútne nezvyklé, že má pri riešení svojej „záležitosti“ Damiána tak blízko. Nikdy predtým sa to nestalo a jeho priateľ poznal jeho patálie iba z rozprávania.
            Lenže jediná udalosť, ktorá sa dnes v Údolí Krvavých Ruží konala bol každoročný Kávový Festival, ktorému hotel Terra zapožičal jedno poschodie. Dve široké chodby (na konci jednej mal svoj baristický bar Damián) a tri veľké miestnosti sa hemžili baristami, kávovými zákuskami, rôznymi atrakciami a nad všetkým sa prelieval melancholický hlas speváčky, ktorá v jednej miestnosti spievala šansóny. Presne udalosť hodiaca sa na stránky „Života Medzi Krvavými Ružami“.
            Leontín sa udivene pozrel na pohár, keď mu došlo, že si automaticky odpil už druhýkrát. Írska káva nakoniec vôbec nebola zlá.
            Hoci tam bola hlava na hlave už niekoľkokrát ju zahliadol.
            Prísna mladá žena bola konečne tak trochu vo farbách – mala na sebe zlatý kostým s krátkymi nohavicami a s veľmi dôležitým výrazom už stihla vyspovedať zopár baristov. Zaneprázdnený Damián jej len poslal vzdušný bozk a gestom ruky ju odohnal ako mačku, čo ju očividne popudilo.
            Leontínovi veľmi nepomáhalo, že sa jej podvedome aj tak vyhýbal. Kde tu sa mu zdalo, že mu tá mladá čarodejnica naozaj naháňa strach. Naposledy, keď ho vpustila do domu proste zmizol. A nechal ju tam samú s mátohou. Mal našliapnuté na scénu.
            Zrazu zachytil ako ho Damiánove bledo-modré oči spoza kávovaru opäť uprene sledujú. Pri bare mu stál dlhý čakajúci rad.
            „Leo...“ naznačil perami a pohodil hlavou. „Ona.“
            Leontín chytil svoju drahocennú Írsku kávu a obrátil sa.
            Najprv zbadal len seba samého. V trojitom oblúkovitom zrkadle zasadenom v strieborno-zlatom ráme, ako všetko okolo až ťaživo prezdobenom, stál vysoký mladý muž, trochu strašidelný – nehybný, s uhrančivými žltohnedými očami – kdesi pred ním sa pri jemnom pohybe zaligotali kryštáliky pošité na golieri zlatého saka.
            Postávala tam a veľmi investigatívne si čosi zapisovala do notesu.
            Leontín cítil ako mu tuhnú končatiny, hoci zároveň zacítil ako ho Damián štuchol do chrbta.
            Hoci mal chcieť opak každá bunka v jeho tele dúfala, že si ho Berenika nevšimne.
            A presne to sa aj stalo. Zrazu sa zabratá do zapisovania poznámok obrátila a akoby mala oči ukryté aj kdesi inde odkráčala do jednej z miestností a zmizla medzi ľuďmi.
            Leontín však hneď ako ju stratil z dohľadu vykročil tiež, pretože si musel priznať, že sa naozaj správa zbabelo.
            Vošiel do miestnosti za ňou a zamiešal sa medzi dav. Keďže práve v nej sa nachádzala aj šansoniérka na vyvýšenom pódiu ocitol sa priamo uprostred hluku a diania. Venoval jej krátky pohľad. Pri mikrofóne stála jemná krátkovlasá slečna v dlhej kvetovanej sukni. Jej hlboký hlas vysielal do okolia nostalgický nádych. Keby nebol všade okolo frmol z kávových stánkov a hlučnejšie cukrárky s podnosmi cake-pops asi by si ju vychutnal.
            Pomaly postupoval cez ľudí. Kde tu sa pred ním zalesklo zlaté sako. Udržoval si odstup a popritom uvažoval, kto je vlastne ON, ako HO nájde a ako jej vysvetlí, aby sa do neho išla zamilovať. Nadšený hlúčik, čo dostal svoje cake-pops sa rozostúpil a odhalil záplavu... Leontín zarazene zastal... hrejivých farieb.
            Stál a s mierne sklonenou tvárou pozeral pred seba, možno trochu zlovestne, ale to mu bolo úprimne jedno. Náhle, či chcel alebo nie, mu to konečne prišlo vzrušujúce.
            Našiel ho!
            Za dlhým pultom pri klenutých oknách, nad rovnako dlhým radom porcelánových misiek, v ktorých boli zaliate rôzne čaje v nádherných hrejivých farbách, takže pestrý rad pôsobil takmer ako dekorácia – od odtieňov žltej, zelenej až po jesenne bordovú – stál ON a sústredene zalieval šálku zo striebornej kanvičky.
            Aj zo vzdialenosti, v ktorej stál zacítil zmes exotických vôní, ktoré sa z čajov šírili.
            Bol mladý, mal tak do tridsať ako ona... a predsa! Predsa cez slychu na jeho neposedne sa krútiacich čiernych vlasoch prechádzal jeden striebristý predčasne biely prameň.
            Leontín vedel, že ide o genetiku v jeho rodine. Počul o jednej, kde všetkým beleli vlasy už po dvadsiatke.
            Vytrhol sa z nedobrovoľného očarenia okamihom a hneď sa roztržito rozhliadal po Berenike.    
            Musí ju okamžite dostať k nemu!
            Lenže keď zbadal zlatý odlesk bol na druhom konci miestnosti. Práve odchádzala do úplne inej časti.
            Povzdychol si.
            Ak ju však osloví asi po ňom bude jačať, zbije ho notesom a nepustí ho k slovu.
            Obrátil sa a prešiel k poslednému voľnému kreslu bez opierky pri stene. Sadol si na kožený poťah a zamyslene si odpil z kávy.
            Rozhodol sa skrátka vyčkať. Určite sa vráti a začne ho spovedať. Určite sa všetko zariadi samo. Stretnú sa. Osudovo.
            Určite.

*********

Boli ako začarovaní.
            Leontín otrávene vošiel do miestnosti, kde ON prezentoval exotické čaje zo svojej čajovne, ktorú si nedávno otvoril v Údolí.
            Celé dve hodiny s narastajúcim zúfalstvom sledoval ako sa jeden druhému vyhýbajú. Prečo Berenika nechce napísať článok o čajoch? Prečo?! PREČO?! ON sa vôbec nepohol od svojho pultu a ona sa motala po chodbách.
            Prepadala ho vlna rezignácie. Za tie dve hodiny vypil ďalšiu Írsku kávu, dal si svoju obľúbenú brazílsku, jeden jazmínový čaj, pri ktorom sa zabudol prosebne zahľadený na NEHO, až kým si neuvedomil rozpaky, ktoré v ňom vyvoláva a momentálne sa vracal z časti s kávovými doplnkami, kde si vyhliadol eko-termo hrnček a z paličky pri tom obhrýzal už svoje piate cake-pops.
            Keď ich teraz zbadal zaskočený sa zastavil.
            Takmer ho oblialo horko z náhleho rozrušenia, ktoré sa ho zmocnilo.
            Stáli takmer pri sebe!
            Ruka s kávovým pops mu klesla k telu. Spustil ramená a vytreštil oči – jediná nehybná postava uprostred hmýriacich sa tiel.
            ON konečne opustil svoj pult a teraz postával neďaleko s podnosom ochutnávkových ľadových čajov, ktoré z neho bleskurýchlo mizli.
            Ona stála pri ňom a jej pero nad notesom zasa kmitalo. Možno pár centimetrov od neho.
            Lenže stáli si obrátení chrbtom!
            Leontín sa obával, že ho proste porazí. Pár minút ich posúval očami, ale oni sa dokonale ignorovali.
            Zrazu zacítil ako ho niekto lakťom štuchol do rebra.
            Stál pri ňom Damián a tiež držal podnos s horúcimi cappuccinami s precíznym srdcovým coffee-artom na pene.
            „Ty tu budeš do záverečnej, však?“ podpichol ho.
            „Asi áno,“ Leontín iba zúfalo hlesol. „Potrebujem ešte zopár káv.“
            „Preboha Leo“ – pokrútil hlavou. „Príliš situáciu analyzuješ. Čo tak to spraviť pekne po starom?“
            Leontín spýtavo nadvihol obočie, ale to už Damián odhodlane vykročil vpred. Zaujato a tak trochu aj s obavami ho sledoval ako mieri rovno k NEMU.
            Podvedome si zahryzol do spodnej pery.
            Pozoroval Damiána ako prechádza priamo popri ňom. A práve v tej chvíli zahral perfektné zamotanie nôh a vrazil do neho. Ako sa zhupol dozadu jeho ruka s podnosom vyletela dohora. Takmer spadol a chrbtom vrazil do Bereniky.
            Ešte aj Damiánove šálky sa opovážlivo zhŕkli k okraju podnosu, ale šikovne ich vybalansoval a s bezstarostným: „Pardon“ – proste zmizol medzi ľuďmi.
            JEHO čaj sa však skĺzol po celej dĺžke podnosu a prepadol mu cez rameno. Letel rovno na Bereniku a rozprskol sa jej na chrbte.
            Berenika vykríkla a razom sa prekvapene vystrela.
            Leontín zatajil dych.
            ON sa obrátil rýchlo. Ona sa otáčala hrozivo pomaly, jej výraz sa súbežne menil z prekvapeného na rozzúrený.
            A zrazu si stáli zoči voči.
            ON zhodnotil jej mokré ramená a decentne sa pousmial.
            „Ospravedlňujem sa, ja...“
            „BABRÁK!“ miestnosťou sa rozniesol Berenikin rozhorčený výkrik a prehlušil aj šansoniérku.
            Jeho úsmev zamrzol.
            „Prepáčte, ale ja...“
            „Aké Prepáčte Ale JA!“ – bojovne si založila ruky v bok. „Tento kostým ma stál celý majetok. Je značkový!“
            Črty jeho tváre prestali byť prívetivé.
            „Je mi to ľúto!“ povedal už o čosi tvrdšie.
            „To sako mi zaplatíte!“ prskla.
            „Nezaplatím!“ náhle sebaisto odsekol.
            Po snahe ospravedlniť sa  v rekordnom čase nebolo ani stopy.
            „Čo ste to práve povedali?!“ teatrálne zalapala po dychu. „Vo vašom svete sa ľuďom neplatí za zničené veci?!“
            „Naozaj vám musím vysvetľovať, že to bola nehoda, MADAM?!“ – ruky si založil na hrudi a zadíval sa na ňu pekne z výšky.
            „Aj za neúmyselné zabitie sa pyká,“ zamrmlala.
            „A vo vašom svete je zabitie porovnateľné s poliatím saka?“ vrátil jej. „Vy ste ale povrchná!“
            „Nazývate ma povrchnou?“
            „Nepočuli ste? Mám vám to zopakovať? PO-VRCH-NÁ!“
            Leontín len neveriacky sledoval ako po sebe ziapu. Teraz už skutočne netušil, čo si počne, ale pravdepodobne sa zasamovraždenej tety Edny do konca života nezbaví.
Moje nervy! Keď prídem domov môžem rovno spáliť posteľ, pretože Nepokojný Spánok bude moje druhé meno – behalo mu v hlave.
            Damián to možno myslel dobre, lenže oni sa HÁDAJÚ! Budú sa nenávidieť... – zúfal si.
            „A vy ste NE-ŠI-KOV-NÝ GRO-BIAN!“
            „V súťaži hláskovania by ste ma zaiste predbehli, gratulujem, ale inak začínate byť pekne nudná!“ – predstieral zívnutie.
            „Ja sa nemôžem ani nudiť, pretože s ľadom za golierom to nejde!“
            „Mimochodom, môj čaj je príliš dobrý pre vaše sako! Vyše sako by mi za dotyk môjho čaju malo poďakovať!“
            Berenika sa zhlboka nadýchla otvárajúc ústa na ďalšiu vlnu osočovania pre jednu jedinú banálnu situáciu, keď jej zrazu oči dopadli na jeho tvár.
            Vlastne ani nie na jeho tvár – Leontín to dobre videl – dopadli kúsok vedľa. Na jeho slychu.
            Aj zo svojho miesta badal ako načisto ustrnula. Akoby jej ktosi neočakávane zobral vietor z plachiet. Jej pohľad stratil bojovný nádych, oči sa udivene rozšírili – modrastý ľad v nich sa roztopil.
            Zbadala jeho striebristý prameň.
            Zbadala „poznávacie znamenie“.
            A to si Leontín ani nemyslel, že ho vôbec niekedy počúvala. Podcenil ju.
            Berenika svoje výčitky nečakane umlčala. Ostala ticho, hoci ústa mala stále pootvorené.
            Na krátko sa obhliadla za jeho pultom s miskami plnými sýto sfarbenej rozvoniavajúcej tekutiny. Sypané čaje zo všetkých kútov sveta.
            Pozrela na neho, akoby ho práve zočila prvýkrát. Už to nebol on, ale... ON.
            Všetko jej to zapadlo do seba.
            On zatiaľ tiež mlčal a ako tak sledoval jej udivujúce ustrnutie začínal sa cítiť hlúpo. Bol síce sebavedomý, ale nie aj natoľko horko-krvný ako ona a jej náhle umĺknutie si vysvetlil ako moment, kedy sa spamätala a celé jej to začínalo pripadať rovnako alogické.
            „Pozrite sa...“ – ruky spustil k telu a prehovoril už normálne, zmierlivo. „Je to smiešne takto tu po sebe vrieskať pre jeden vyliaty čaj.“
            „Bol ľadový...,“ iba zoslabnuto hlesla.
            Prinútil sa usmiať.
            „Dobre, bol ľadový a to je príšerné. Rád by som teda svoj zločin zahladil, dovolíte mi to?“
            Jej tvár zrazu pôsobila oveľa mäkšie, výraz sa javil takmer bezbranný. O dosť krajší. Cítil ako sa mu úsmev mení na rovnako mäkký a úprimný.
            „Smiem vás za to pozvať na večeru?“
            Berenika najprv len zaklipkala očami. Pootočila tvár.
            Vtedy si ho všimla...
            Chvíľu na seba s Leontínom uprene hľadeli. On sám cítil, že vyzerá mierne udivene, ona mu však hľadela do očí skoro až fascinovane.
            Keď od neho oči odtrhla a vrátila pohľad mladému mužovi s bielym prameňom videl, že na neho zrazu pozerá celkom inak.
            Leontín sa zvrtol a využil moment, aby sa stratil medzi ľuďmi a utiekol.
            Pomyslel si, že ona je už zaiste zvyknutá, že sa proste objavuje a mizne.
            Cestou k východu sa ho konečne začínal zmocňovať opatrne dobrý pocit.
            Pocit, že „záležitosť“ je ukončená.

**********
           
O Necelé Tri Mesiace Neskôr

Leontín stál pri plote, akoby zapustil korene a mienil sa stať rovnako popínavým ako jeho ruže. Ruka s hrnčekom s horúcou brazílskou kávou bola mierne zdvihnutá na pol ceste k ústam. Ešte si však neodpil. V druhej ruke držal „Život Medzi Krvavými Ružami“, ktorý mu cez plot aj s kávou a podozrivo pôsobiacim úsmevom podal Damián a práve zhrozene dočítaval vtipno-romantický špekulatívny článok o ceste za osudovou láskou od čerstvo vydatej Bereniky Romerovej-Olivierovej. Titulok znel – Dohadzovač zo záhrobia.
            „Ona ma sledovala...?“ iba neveriacky šepol a stále zdesene civel na noviny.
            Damián prskol a ústa si zakryl dlaňou.
            Článok dotvárala jeho asi najhoršia fotka ako v tartanovom župane, strapatý a rozospatý, zhrbene kráča cez záhradu. Teda vyzerá ako teraz.
            „Taká hanba!“ zatiahol. „Hanba po celom Údolí!“
            Damián to už nevydržal a nahlas a od srdca sa rozosmial.
            Leontín sa obrátil a aj s novinami a kávou zachmúrene kráčal späť do domu.
            Nech je šťastná! – srdnato si pomyslel, keď prekročil Tarasa ležiaceho pred dverami.
            Nad záhradou sa stále vznášal Damiánov smiech.
            Nech je šťastná... – znova si pomyslel Leontín, keď otváral dvere.
            Teraz už len krútil hlavou.
            Čarodejnica.
            Určite je. Šťastná.


KONIEC
           
              

mini-séria: ČIERNY LEO II.
MÉDIUM V PANIKE

Na Údolie Krvavých Ruží dosadal jasný oranžový podvečer. Z lesov, ktoré mestečko obkolesovali sa do záhrad malebných domčekov znášala osviežujúca listnatá vôňa po rýchlom letnom daždi, čo cez neho pred hodinou doslova prešiel a pokračoval ďalej do väčších a významnejších miest.
            Čiernovlasý mladý muž, adolescentne chudý a vysoký, kľačal pri mokrom boxerovi a uterákom mu šúchal vlhký kožuch. Záhradu za domom, veľmi súkromné miesto uzavreté vysokým obrasteným plotom, zalievalo stále žiarivé, ale už prívetivo medené svetlo, podvečer ako stvorený na namydlenie psa a následné naháňanie ho s hadicou okolo domu. Leontín z Tarasa stiahol uterák, prezieravo vstal a rýchlo uskočil, avšak jeho čierno-biele pruhované tričko aj tak zasiahla malá spŕška, keď sa boxer freneticky otriasal.
            Leontín sa len usmial. Vlastne ho divoký večer, kedy ho musel prácne umyť, celkom zabával.
            Pokojnú atmosféru však znenazdajky prerušil sám Taras. Náhle sa prestal otriasať, celý stuhol a prenikavo zabrechal na dom. Leontína sa zmocnilo nejednoznačné tušenie, ktoré mu razom zmazalo úsmev z jeho vždy poblednutej tváre. Chlapec, čo vídal prízraky, nemal rád nenaplánované situácie...
            Zvnútra domu sa ozval vchodový zvonček...
            Jeho tušenie sa sfarbilo do tmava. Teraz už bolo rozhodne negatívne. Nikoho nečakal. Nikdy. A Damián by mu zaklopal na okno a potom sám obišiel dom.
            Uterák bez záujmu hodil na trávnik a so psom v pätách vošiel dnu. Prešiel cez obývačku, a keď vošiel do krátkej presklenej predsiene zo záhadného návštevníka, ktorý postával tesne za dverami veľa nevidel.
            Nedôverčivo otvoril dvere a dobre si uvedomoval, že už víta zamračený a zároveň spýtavo zazerajúci. Jeho podivné zazeranie očami farby bielej kávy obvykle každého sprvu minimálne zarazilo, ak nie rovno odradilo.
            Nie však ju...  
            „Leontín Tamáš?“ zhurta sa medzi dverami spýtala.
            Jej sivé oči sa rozšírili a doslova ho hltali.
            Leontín neodpovedal. S pokračujúcou nedôverou si ju premeral. Na prahu mu stála mladá žena s mierne zvlnenými tmavo ryšavými vlasmi, rozhodne zaujímavý typ. Ohnivá hriva lemovala tvár so širšou bradou, ktorá však len zvýrazňovala lákavé srdcové pery. Čo mu však v prapodstate bolo jedno. Bol samotár a dokázal by poslať preč aj Ditu von Teese. Ak by mal práve rozčítané čosi pútavé...
            No... Ditu... a pre knihu... zasa nie – akosi zmätene mu pri jej hodnotení lietalo v hlave.
            Žena zrazu zdvihla ruku, v ktorej držala stočené noviny. Energicky ich vystrela. Náhle ich mal rovno pri tvári. Pred očami sa mu zjavil vyše mesiaca starý článok – Dohadzovač Zo Záhrobia – aj s jeho potupnou fotkou v tartanovom župane.
            „Ste to vy, však?“ zopakovala hlasnejšie. „Leontín Tamáš!“
            Čo má toto znamenať? – začínalo sa ho zmocňovať rozrušenie a čo bolo horšie, stále sa pre ten článok cítil trápne.            
            „Čo odo mňa chcete?“ priamo sa spýtal, na alabastrových lícach mu vyskakovali červené škvrny.
            „Och, vďaka bohu!“ – v úľave vyvrátila oči a znova noviny stočila. „Práve vás potrebujem!“
            Jej tvár sa celá rozžiarila.
            „Mňa...?“ hlesol.
            „Ste predsa médium, nie?“ – s vtieravým prikyvovaním sa usmiala. „Môj snúbenec zomrel...“ – kdesi v úsmeve sa jej nenápadne zachvela spodná pera, „...mal... mal zrazeninu v mozgu... v tridsiatke! Verili by ste tomu? Skrátka sa to stalo! Padol a bol mŕtvy...“
            „Ja nie som médium,“ stoicky prehovoril Leontín.
            „Ale áno, ste!“ sebaisto ho vyviedla z omylu, po slzách na krajíčku už nebolo ani stopy. „Keď sa mi náhodne dostali do rúk miestne noviny – mal ich doma môj známy, ktorý raz Údolím Krvavých Ruží prechádzal – hneď som pochopila, že je to znamenie. Aby sme si rozumeli, ja nesmútim, hoci od jeho skonu ubehli len štyri mesiace. Pozrite sa, nie som ani v čiernom! Andreas mal v sebe horúcu a životom bublajúcu španielsku krv! Človek ako Andreas by si to skrátka neželal, život sme si užívali plnými dúškami, bol pestrý a plný pôžitkov. Lenže keď som si prečítala článok o vás, došlo mi, že sa budem môcť s Andreasom naposledy rozlúčiť. Nestihla som...“
            „Ja NIE SOM médium!“ prerušil ju dôraznejšie ako pôvodne mienil.
            Rozprávala rýchlo a živo, už teraz ho z nej začínala bolieť hlava.
            „Ale áno, ste!“
            „NIE, nie som! Neživím sa ako médium, vlastním antikvariát...“
            „Berenika Romerová-Olivierová mi dala vašu adresu,“ skočila mu do reči.
            „To rozhodne nemala robiť!“ odsekol.
            „Je to veľmi milá žena.“
            „Nie, nie je.“
            „Pomohli ste jej nájsť životnú lásku,“ – ruka jej rozcítene vyletela k hrudi.
            „Nie, nepomohol!“
            „Je to také sladké!“
            „Nie je!“
            „Pomôžete mi rozlúčiť sa s Andreasom?“
            „NIE!“ opäť zvýšil hlas a zatváral pred tou vlnou energie a entuziazmu, ktorá ho kruto atakovala dvere.
            Dvere sa však náhle zasekli a jemu s menším šokom došlo, že ho blokuje vsunutou topánkou.
            Zacítil váhu celého jej tela, o dvere zašušťal novinový papier. Mala prekvapivú silu.
            „Prosím vás, potrebujem vašu pomoc!“ prvýkrát jej v hlase začul aj prímes obáv.
            „Ale ja... ja nie som...,“ habkal, zatiaľ čo si zmätene uvedomil, že nemôže zatlačiť, nemôže predsa vysotiť ženu, mohol by jej ublížiť!
            Práve teraz by jej mohol zraniť nohu.
            Pod náporom gentlemanstva povolil a ona spravila nečakane prudký výpad. Ocitol sa pri stene. Absolútne nechápavo sledoval ako vchádza do predsiene. Taraz situáciu tiež prehodnotil a s vrčaním sa pripravoval k útoku na votrelca.
            „Taras, nie! NIE!“ Leontín s výkrikom výhražne zdvihol prst.
            Uvedomil si, že za posledné minúty sa jeho slovná zásoba dramaticky scvrkla na slovíčko „nie“.
            Ona akoby psa ani nevnímala, prekĺzla popri ňom do obývačky. Obaja ju podráždene sledovali.
            A zrazu stála rovno uprostred. Zvedavo sa rozhliadala po do zelena ladenej miestnosti s kamenným krbom.
            „Máte to tu pekné... na osamelého mládenca“ – očami skĺzla ku knihám na stole. „Môžeme si tykať?“
            „Nie!“
            „Takže ahoj, ja som Lujza.“
            Je hádam hluchá?! – keď sa k nej blížil škaredil sa na ňu.
            „Vždy som rada čítala,“ drmolila si svoje. „Pred spaním som mu čítavala haiku, ale on nie... poézia bolo azda jediné pre čo nemal cit. Andreas bol tanečník!“ hrdo zdôraznila. „My obaja! Žili sme pre salsu!“
            Keď k nej pristúpil načisto bez varovania predviedla zopár tanečných krokov a ladne sa okolo neho obkrútila. Na nohaviciach pocítil volány jej bielych šiat a škoricovú vôňu. Náramky jej cvendžali. Zmocňoval sa ho z nej závrat. Jeho trpezlivosť pretiekla. Keď sa objavila späť pred ním nevydržal to a razantne ju zastavil. Schmatol ju za lakeť.
            Lujza sa zapotácala, ale rýchlo to prekonala. Sebaisto mu pozrela do tváre.
            „Andreas bol muž ako žiadny iný“ – oči sa jej ligotali rozrušením.
            Vytrhla si ruku a dosadla do jeho zeleného kresla.
            „Kedy začneme?“ – zazubila sa.
            „Nie...,“ nezmyselne hlesol.
            „Teraz?“
            „Nie, nie, nie!“
            „Tááákže... hm... keď sa zotmie?“
            Leontín mal pocit, že kričí do vzduchoprázdna. V tej chvíli už naozaj vybuchol. Rozhodil ruky a skríkol: „NIE! Nezačneme! Ani teraz, ani nikdy! Nie som žiadne médium! Duchov nekontaktujem, nevidím a neznášam...“
            „Ale Berenika...“
            „Je mi jedno, čo ti natlačila do hlavy príšerná Kafkova Berenika! Nie je milá a ani ja nie som milý!“ – natiahol ruku a ukazovákom ukázal cez celú obývačku smerom k predsieni. „Odíď a nájdi si skutočné médium!“
            Konečne mlčala viac ako tri sekundy. Dokonca sa mu náhle zazdalo, že ho prvýkrát skutočne počúva. Hoci sa stále usmievala aspoň v pohľade, ktorý na neho upierala sa zračila istá dávka vážnosti.
            „Si...,“ iba tichšie hlesla. „Vidím to v tvojich očiach. Sú tajomné, divne sfarbené, vidia veci aké nevidí žiaden smrteľník.“
            Leontín sa zhlboka nadýchol, napočítal do desať a hlbokým hlasom pozvoľna prehovoril:
            „Choď preč. Nepomôžem ti!“
            „Ale...“
            „Schmatnem ťa a vyvediem ťa sám!“ skočil jej do reči. „Neublížim ti, ale pocítiš, že by si sa nemala len tak zahrávať s hocijakým cudzím mužom!“
            Mlčala a pozorovala ho. Jej úsmev sa zmenšil.
            Potom jej z pier zmizol.
            Povzdychla si. S plynulosťou tanečnice vstala a bez slov vykročila k predsieni. Leontín ostal na mieste a vyprevádzal ju očami.
            Po chvíľke začul ako sa vchodové dvere zabuchli.
            Hučalo mu z nej v hlave. Nechcelo sa mu veriť, že by sa vzdala len tak jednoducho po tom, čo sa dovalila ako víchor.
            A nemýlil sa...

**********

Keď Leontín ráno so svojim starým bicyklom zastal pred antikvariátom sprvu sa domnieval, že mu slnečné okuliare ponúkajú skreslený obraz. Kým zosadol len sa zaprel nohou a pilotky si s pomalým pohybom stiahol z tváre.
            Na obrubníku priamo pred dverami do Zabudnutých Kníh sedela ona. Nohy v tenkých nohaviciach s aztéckym vzorom mala uvoľnene natiahnuté a keď ho zbadala ani nevstala, iba mu venovala rozžiarený a nepatrične prívetivý úsmev.
            „Som tak rada...,“ začala.
            „Nie!“ napojil sa na včerajšiu niť venujúc jej dlhý chladný pohľad.
            „Lenže ja by som...“
            „Vráť sa domov, Lujza!“ prvýkrát a nie veľmi priateľsky ju oslovil.
            „Bývam v hoteli Terra, nemusím sa vrátiť domov,“ vysvetlila bez známky po urazení.
            „Zbytočne míňaš peniaze.“
            „Ale čo by, na vidieku je predsa všetko lacné,“ s nadchnutím mu objasnila.
            „Sme malé mesto!“ príkro ju opravil a keď zosadal z bicykla a prešiel si odomknúť antikvariát, akoby sám pre seba drmolil: „Môj postoj sa od včera nezmenil. Nie som žiadne predajné médium a neželám si, aby si ma obťažovala!“
            Vošiel do antikvariátu a rýchlo sa obrátil. Nejaký dobrák mu spodnú časť presklených dverí prelepil plagátom informujúcim obyvateľstvo Údolia o nadchádzajúcich Čerešňových Slávnostiach a on vopred vedel, že pre rodinnú atmosféru, ktorá v ich malom meste vládla, mu svedomie nedovolí odlepiť ho. Lenže takto nevidel, či tam Lujza ešte sedí.
            Keď sa však ani po minúte nič nedialo obrátil sa k pultu a s nahlodávajúcim pocitom drobnej nervozity, ktorá sa ho sústavne držala, začal deň. Prebratý po Damiánovej brazílskej káve sa postupne zahĺbil do nestresovej práce, ktorú nadovšetko zbožňoval. Trochu si poupratoval zadnú miestnosť... vlastne iba popresúval komíny kníh... obslúžil zopár zákazníkov, naobedoval sa v starožitnom kresle vzadu a prečkal dva lejaky, ktoré sa Údolím prehnali, čo nebolo neobvyklé. Obkolesení horami boli cez leto ako malé Anglicko.
            Poobede o piatej skončil. Vyšiel von a zamkol dvere. Zacítil, že po poslednom daždi sa výrazne ochladilo, no športové sako si nechal doma.
            Schoval kľúče do vrecka, otočil sa a... zostal stáť, akoby zapustil korene.
            Na obrubníku sedela Lujza. Ľahké nohavice mala prilepené o nohy, mokré vlasy sa jej ešte viac vlnili a uzimene si objímala ramená.
            Preboha, ona tu sedela celý celučičký deň?! – zhrozil sa.
            Lujza sa pootočila a vytočila k nemu tvár. Očividne sa chvela.
            Ešte aj cez lejak sa neschovala?! – zarazene ju sledoval – Má hádam nejaký syndróm žien, ktoré pre lásku obetujú všetko?!... A keď to nejde, tak sa aspoň neschovajú pred dažďom!
            Lujza zovrela vyblednuté pery, ale aj tak sa prinútila usmiať.
            V tom okamihu Leontín aj proti svojej vôli cítil ako sa v ňom čosi roztápa. Musela byť hladná, uzimená a znudená.
            Potichu prehovorila:
            „Mohol by si, prosím...?“
            „Dobre, pôjdeme ku mne,“ s rezignujúcim povzdychom jej skočil do reči. „Uvidíme, čo sa dá robiť.“
            Teraz len prekvapene otvorila ústa.
            Následne však vyskočila na nohy svižne ako laň.
            „Si úžasný, Leo!“ – zopäla ruky a poskakovala ako dieťa. „Úžasný! A už som ti vravela, že si úžasný? Takmer som tu pošla od hladu, ale vedela som, že máš srdce na pravom mieste a moje čakanie sa vyplatí! Si najmilšie médium aké poznám a to nehovorím iba preto, že si jediný, ktorého som oslovila!“
            „Nie som médium!“ iba zafrflal a nerozhodne vykročil k bicyklu.
            Kdesi hlboko v sebe tušil, že svoje rozhodnutie bude zaiste ľutovať.
            Automaticky si sadol na sedadlo a zaprel sa do pedálu. V rovnakej chvíli mu došlo, že Lujza predsa nemá bicykel a bude si ho musieť tlačiť, lenže vtedy sa pri ňom bleskurýchlo zjavila, odrazila sa od obrubníka a ani sa nenazdal a jej mokré tričko sa opieralo o jeho suché. Skrátka mu bez rozpakov vysadla na riadidlá. Leontín sprvu takmer s nimi oboma zletel na zem, urobil dve hysterické „eská“, ale nakoniec chytil rovnováhu a akýmsi zázrakom sa pustil po ulici.
            Lujza síce drkotala zubami od zimy, ale aj tak sa nahlas zasmiala.
            Leontín sa so zovretým hrdlom ako tak spamätal a pochopil ako ďalej bicyklovať. Nemal na výber, musel si oprieť bradu o jej rameno, hoci ich nečakaná blízkosť len prispela k jeho stavu zmätenosti. Stiahol si z vlasov pilotky a s kamenným výrazom si ich nasadil na nos. Čo najrýchlejšie ako sa dalo šliapal do pedálov.
            Pojašená Lujza celú cestu zanietene výskala. Jej ryšavé vlasy mu viali pri tvári a pozvoľna schli uvoľňujúc sladkú ovocnú vôňu. Blízkosť živelnej mladej ženy si však vôbec nevychutnával. Bola až strašidelne rozlietaná a nepredvídateľná. Pripomínala chodiaci malér!
            Keď s hlučnou Lujzou konečne zastavil pri svojom ružami obrastenom plote ani si nevšimol, že ich pozoruje Damián, ktorý v záhrade vedľa udivene zastal s kľúčom na polceste k dverám.
            Výskajúca Lujza a jeho hrkotajúci bicykel po dedkovi sa nedali prehliadnuť.
            Damián so záujmom sledoval ako si Leontín priamo na riadidlách k večeru priviezol domov zaujímavú a v skutku atraktívnu ryšavku, šťastlivec jeden!; a zmizli spolu v dome.
            Tiež mu však prišla dosť strelená.
            Tí dvaja si budú skvelo rozumieť – pomyslel si a konečne odomkol.

**********

Domnieval sa, že ju v obývačke zanechal nevinne škrabkať Tarasa za uchom. Zatiaľ vyložil na pracovný pult v kuchyni kvietkovaný porcelán po starej mame – na dne šálok už ležali plátky citrónu – a zalieval doň škoricovo-jablkový čaj.
            Vtedy vošla do kuchyne a keď ju zbadal prelial čaj až na pult. So syknutím čajník rýchlo položil.
            Oranžovú deku, ktorú jej dal mala previazanú cez rameno ako tógu a jej odhalené ruky prezrádzali, že pod ňou nič nemá.
            „Neboj sa, tvoja deka mi zaiste,“ naznačila prstami úvodzovky, „náhodou nespadne.“
            Len zovrel pery a roztržito utieral čaj.
            Oprela sa o široký pult a pobavene k nemu vzhliadla.
            „Nemám v úmysle spať s tebou,“ bez okolkov podotkla. „V mojom srdci je stále miesto iba pre Andreasa. A nikdy ma nepriťahovali tenkí chlapci s chorobne bielou pleťou, narušenými pohľadmi, zahrabaní v zaprášených knihách, žijúci na vidieku kdesi na území medzi ničím a ničím...“
            „Dobre, dobre!“ už to nevydržal. „Pochopil som, skrátka ťa nepriťahujem a nie som perspektívny!“
            Náhle o pult buchla dlaňami a vystrela sa.
            „Začneme?“
            Najprv jej akosi nerozumel.
            „Začneme s čím?“
            „No predsa s privolávaním Andreasa,“ trpezlivo mu vysvetlila.
            „Och... aha“ – na okamih sklopil zrak. „Lenže ja netuším ako.“
            Lujza sa viditeľne zarazila.
            „Akože netušíš ako?“
            Leontín na ňu uprel ostrý pohľad a s novým sebavedomím dôrazne vysvetlil:
            „To som sa ti predsa celý čas pokúšal povedať. Ja nie som skutočné médium, Lujza. Nemám ani tušenia ako sa privolávajú mŕtvi ľudia.“
            „Nie?“ vydýchla. „Ale Berenikin článok...“
            „Pravda je taká, že mŕtvi navštevujú mňa,“ priznal a bolo mu trochu nepríjemné takto jej objasňovať svoje podivné prežívanie. Narovinu to povedal iba rodičom a Damiánovi – uveril iba priateľ. „Schopnosť nemám vo svojich rukách, existuje akoby mimo mňa. Prídu, keď niečo potrebujú. Ale nikdy som ich vedome neprivolával a vôbec neviem ako na to.“
            Lujza ako obvykle mlčala iba chvíľku. Chmúra v jej tvári sa znenazdajky vytratila a ona len pokrčila ramenami.
            „Dobre, tak to nechaj na mňa.“
            Len podvihol obočie.
            „Nepozeraj ako neveriaci Tamáš, Leo. Počkáme kým sa zotmie.“
            A zrazu sa veľmi čulo obzerala po jeho drevenej starosvetskej kuchyni a prešla k jedinej polici z tepaného kovu, z ktorej už roky opadával machový náter. Schmatla košík s červenými a žltými paprikami.
            „A ja zatiaľ uvarím zeleninové cestoviny. Umieram hladom! Takže ťa pozývam na večeru, cíť sa tu ako doma.“
            „Čo si tým myslela, že počkáme kým sa zotmie?“ – ani nemal síl trhať jej košík z rúk. „Nie sme v románe od Kinga, určite to v skutočnosti celé prebieha inak.“
            Lujza už stála pre dreze a umývala papriky. Krátko sa na neho obhliadla cez rameno.
            „Ver mi,“ sugestívne prehovorila. „Atmosféra zaiste zohrá významnú úlohu.“
            Chcel namietať, ale hneď si to rozmyslel.
            Už sa predsa rozhodla ako ich seansa prebehne. A on nebol Sizyfos, vedel kedy prestať s nezmyselnou prácou.

**********

Kútikom oka hodil po svojich knihách, ktoré boli dočasne odsunuté k vyhasnutému krbu. Veľmi nerád ju videl manipulovať nimi. Práve ona budila dojem, že ich náhodne pooblieva čajom. Teraz obaja kľačali pri konferenčnom stolíku, každý z inej strany. Medzi nimi horeli tri hrubé sviece, ktoré jediné osvetľovali do nočnej tmy sa noriacu obývačku. Nedovolila mu ani len zapnúť nočnú lampu pri kresle a jemu to celé prišlo ako zbytočné divadlo.
            Aspoňže sa konečne obliekla – pozrel na ňu a keďže si pri tom hlboko povzdychol, takmer mu dokázala prečítať myšlienky.
            Opäť bola vo svojich vzorovaných nohaviciach, ale namiesto vlhkého trička mala na sebe jeho väčšie čierne. Nad pupkom si ho uviazala na uzlík. Dokázala v ňom vyzerať štýlovo.
            Posledné štyri minúty sa ponad mihotajúcimi plamienkami iba mlčky pozorovali.
            Leontín skrátka netušil ako začať.
            S nevôľou sledoval ako Lujza otvára ústa a ide niečo povedať.
            „Už je tu?“ nadhodila.
            Leontín teatrálne pregúľal očami.
            Oblečený v čiernom a s havraními vlasmi pôsobil, akoby bol nehmotný, pretože z tmy vystupovala len jeho biela tvár. V íľovo-hnedých očiach mu hrali odlesky sviec.
            „Lujza, neprovokuj,“ pokojne podotkol. „Vidíš, že neviem čo so sebou.“
            „Využi všetko, čo som ti doniesla,“ ticho pripomenula.
            Leontín sa zamračil a pohľadom skĺzol na stôl.
            To „všetko“ znamenalo kožené puzdro s fotografiou, čo vylovila z mokrého vrecka aj s kúskom červeného zamatu – látka z jeho košele, ktorú zvykol mávať pri tanečných vystúpeniach.
            Sústredene sa na fotku zahľadel.
            Necítil nič. Nezmocňovali sa ho preludy havrana s fialkovými očami, necítil vibrácie rozihrané medzi dvoma svetmi... jeho pohľad sa zatiaľ nespojil so žiadnymi krvavo červenými dúhovkami.
            Jediné, čo mohol skonštatovať bolo, že Andreas nielen podľa jej rozprávania, ale aj vzhľadom pripomínal bohéma. Na fotografii sa smial muž so širokou hruďou tanečníka, dlhšie tmavé vlasy mal relatívne strapaté a bol mierne, no mužne zarastený. Typ, ktorý hojne láme ženské srdcia a nezávislosť divožienok ako Lujza.
            Bolo mu však jasné, že zo seba niečo musí vyžmýkať. Inak tu budú takto sedieť do rána. Jej schopnosť čakania si predsa už overil.
            „Andreas...,“ takmer nečujne prehovoril upierajúc pri tom oči na jeho bezstarostnú tvár, „si tu prítomný s nami?“
            Zachytil ako Lujza zatajila dych.
            Zacítil sa ako v lacnom prvoplánovom horore. Takom na 80 strán, ktorý si môže v malom formáte kúpiť v stánku. Si tu prítomný?! – preboha, musí to preformulovať.
            Zdvihol tvár. Ich oči, Lujza bola napätá a náhle výnimočne vážna, sa spojili.
            „Andreas,“ oslovil ho dôraznejšie. „Moje meno je Leontín a mám schopnosť vidieť... vás. Lujza sa s tebou chce rozprávať. Preto ťa volám k nám.“
            Zmĺkol a čakal. Pohľad jej tmavo-sivých očí sa mu zrazu stal oporným bodom. Sledoval ju, aby sa upokojil, ukolísal do prázdna myšlienkami nerušenej mysle a zahĺbil iba do pocitov, do vlastných hoci aj najnepatrnejších dojmov.
            Lenže jeho šiesty zmysel mu nenašepkával.
            „Andreas! Volám ťa k nám! Lujza ťa očakáva.“
            Lujza takmer ani nemrkla. Kútikom úst jej nervózne trhlo.
            Mimovoľne pohol rukou a dlaň položil na štvorček červeného zamatu.
            Odhodlane sa nadýchol a otvoril ústa, aby sa znova opakoval.
            Lenže vtedy pocítil jemnučké brnenie, ktoré mu prechádzalo do prstov položených na látke a vibrovalo do stredu jeho dlane.
            Rozšíril oči a na okamih zabudol dýchať.
            Vyzeral trochu šialene, ale stále sa jej tváre držal ako kliešť, hoci jeho doširoka rozšírené oči prezrádzali, že sa čosi neživé... čosi neprirodzené... predsalen pustilo do pohybu. Kolos, ktorý otváral bránu medzi jeho a ich svetom sa spustil a jeho pocity mu to náhle navrávali tak zrozumiteľne až mal takmer dojem, že počuje vŕzganie nehmotnej brány.
            Lujzy sa zmocnil až posvätný strach a radostná nedočkavosť zároveň.
            „Andreas,“ teraz prehovoril inak – jeho hlboký hlas bol podfarbený emóciou, nepatrným chvením, „príď k nám. Príď sa rozprávať...“
            Leontínov hlas zamrel.
            Ruka mu už teraz nepríjemne brnela až po lakeť. Začínal si uvedomovať, že to bolí.
            Otvoril ústa a zároveň si povedal, že stačilo a mienil dlaň z látky zdvihnúť.
            Lenže nešlo to! Ani jedno! Rukou nedokázal pohnúť, úplne nad ňou stratil kontrolu a ani jazyk ho neposlúchol. Akoby mu v ústach zdrevenel.
            Ani len si netrúfal hádať, čo sa deje. Jeho nečakané ochromenie sa mu vlievalo z bezvládnej ruky do celého tela ako jed.
            Bolesť ustupovala pocitu mŕtva.       
            Nedokázal už ani odvrátiť od Lujzy.
            Kryštalicky jasne cítil prítomnosť mŕtveho, ale zážitok stretnutia bol načisto podivný... absolútne nový!
            Iba jeho oči prezrádzali, že deje niečo strašné a on videl ako Lujza mení výraz. Pochopila, že sa čosi hrozne pokazilo.
            Jej tvár mu pred očami ustupovala do šera.
            „Lee-ee-o?“ začul ju lenivo natiahnuť, akoby si púšťal spomalený film.
            Nad žiarou sviec teraz bolo čosi nezreteľné a rozplývajúce sa. Ona. Akoby zanikala.
            Strácal sa sám v sebe.
            Posledné čo zbadal boli rozmazané náznaky havraních krídel. Čierna škvrna preletela za Lujziným chrbtom.
            Potom ho prudko, akoby sa na neho vylialo vedro atramentu, zaliala temnota.
            Stratil vedomie.

**********
Lujza bola okamžite pri ňom. Vôbec však nevedela, čo robiť s človekom, čo upadol do bezvedomia. Zdalo sa jej, že niekedy im zdvíhajú nohy, ale čosi jej navrávalo, že práve to teraz Leontínovi nepomôže. Jediné na čo sa zmohla bolo, že mu našla tep a potom ho úzkostlivo kmásala za ruku.
            „Leo...?“ nervózne vydýchla. „Leo? LEO! Si v poriadku?! LEO! Leo, neumieraj, ja už ťa do ničoho nebudem nútiť, sľubujem!“
            Leontín v tej chvíli prejavil jasný dôkaz, že neumrie. Nahlas vydýchol, mierne prehol chrbát a zaklonil hlavu, akoby dosiaľ vôbec nedýchal a topil sa.
            Jemne sa mu zachveli viečka.
            Lujza ho pustila a s úľavou dosadla na podlahu.
            „Ty si ma ale vydesil,“ nepresvedčivo sa zasmiala. „Začínala som uvažovať koľko ľudí ma s tebou videlo prichádzať, keby ťa náhodou bolo treba zakopať na záhrade. Ale vzhľadom na moje ujúkanie na bicykli asi celá dedina.“
            Leontín zrazu prudko otvoril oči a stále ležiac na zemi rozhodil ruky a obrátil k nej tvár.
            „Máš pravdu, je to tu obyčajný vidiek!“ prehovoril na ňu prekvapivo zvučným hlasom. „Hoci niečo v cudzích spomienkach mi nahovára, že tento čudák ťa presviedčal o opaku. Tragéd!“ odfúkol si, jeho znepokojivé žlté oči zatiaľ ani raz nemrkli. „Dedinský chlapec! Naozaj sa vozí na starom bicykli?!“
            Zarazená Lujza sprvu stratila slová.
            Niečo v spôsobe Leontínovho vyjadrovania, jeho prenikavý hlas tónom položený o čosi vyššie... niečo v tom, čo práve počula, keď precítila drobné nuansy prízvuku cudzinca, ktorý tu predtým nebol, jej pripomenulo...
            ...jej pripomenulo...
            Jeho.
            S vytreštenými očami sledovala ako sa Leontín ladne postavil. Doslova jediným pohybom odlepil chrbát od zeme a prehupol sa na nohy. Elegantne sa vystrel a len mierne sklonil bradu, keď sa na ňu zahľadel. Už nebol tak trochu zhrbený ako takmer každý tenký dlháň pred tridsiatkou. Držanie jeho tela bolo odrazu pevné.
            Boli to pohyby tanečníka!
            Jej ústa doteraz nič počuteľné nevyslovili. V ohromení, ktoré prežívala jej pery nečujne vykreslili jeho meno.
            ... Andreas...
            ...Andreas...?
            Duša...jej duši blízka duša... v tele mladého muža, ktorého by si v dave všimla len keby na ňu uprel svoje bledulinké oči... ten človek prebehol pohľadom po obývačke a zbadal sa v odraze okenných skiel.
            Rukou si prešiel cez čierne vlasy. Jeho dotyk zľahka, iba končekmi prstov, pokračoval od hrdla, prešiel cez ohryzok, cez hruď.
            „Hm... je celkom chutný... do tej miery ako to viem ako muž zhodnotiť,“ laxne podotkol.
            Ruka mu skončila až pri opasku, potom si krátko stlačil rozkrok.
            „Fajn,“ podotkol k svojmu odrazu. „S tým sa dá žiť.“
            Pohľad vrátil Lujze.
            Stále sa krčila na zemi.
            Prehnane bezočivé správanie a zľahčovanie každej situácie, ktorú mu život naservíroval. Takto sa správal len pri nej. Keď bol uvoľnený, roztopašný. Inak bol dokonalý gentleman. Muž na úrovni! To bol celý Andreas!
            Ak ma teraz osloví – Rusalka... – prebehlo jej hlavou a v nádeji, čo v nej vzplanula tak silno až v nej takmer zamrelo srdce ubolené neznesiteľnou túžbou - ... tak už o ňom nepochybujem!
            Ten človek... rozhodne NIE Leontín... k nej natiahol ruku s otvorenou dlaňou.
            „Poď na moju hruď, Rusalka.“
            Lujze viac nebolo treba nič dokazovať. Až dychtivo siahla po ponúkanej ruke a on ju doslova strhol na nohy. Ocitla sa opretá o hruď, ktorá jej prišla až smiešne útla. Kým sa spamätala cez pery jej prehrmel krátky bozk absolútne neznámych úst.
            „Andreas...,“ konečne sa jej rozviazal jazyk, do očí sa jej prinavrátil život a líca jej zružoveli adrenalínom. „Budem sa cítiť, akoby som ťa podvádzala!“
            Mať ho pri sebe, počuť slová ktoré by si sám vyberal a zamieňať si obraz, čo mala pred sebou obrazom prekrásneho španielskeho bohéma, akoby razom stieralo všetky prežité bezsenné noci bez hudby, ktorú jej život obvykle hrával do tanca. Jeho charizma, ktorá obstúpila telo, ktoré sa jej vlastne ani nepáčilo stierala smrť, ktorá sa im na pominuteľný okamih prihodila.
            Zasmial sa, krátko a hrdelne.
            „V tom prípade máš moje oficiálne povolenie byť mi neverná.“
            Náhle od nej odstúpil, ale stále jej držal obe ruky.
            „Poď drahá, nemárni čas nudou a trúchlením a nudným trúchlením. Táto noc patrí nám, tak ako za starých čias, ktoré vlastne boli len včera. Chcem piť, smiať sa a tancovať!“
            Kým stihla čokoľvek povedať Andreas sa zvrtol a energicky ju ťahal cez celú obývačku.
            Bola celkom vláčna. Nechala sa uniesť ako krehká Rusalka, ktorú si cez rameno prehodil chtivý rytier. Predstavovala si, že ju za ruku ťahá on.
ON v celej svojej kráse!

**********

Keď prichádzal k sebe zmocňoval sa ho pocit, akoby precital zo zlého sna do ešte horšieho. Bolo to, akoby niekto stlačil vypínač, ktorý ho bez varovania naštartoval. Na rohovku mu zaútočili machule čiernej a fialovej farby a keď škvrny zbesnene striedali jedna druhú, podporené hudbou ktorá mu bolestivo udrela na ušné bubienky, niekde medzi nimi začal občas tušiť rozmazanú tvár s ryšavými vlasmi.
            Preboha, čo sa to so mnou deje?! – zovrelo ho zmätenie ba až panika, keď si uvedomil, že cíti každučký sval v tele a všetko sa s ním krúti – Alebo sa točím ja?!
            Chcel zastať, ale ešte zopár sekúnd ho poháňala akási cudzia sila podporená Lujziným smiechom.
            Tancujem?! – zhrozene mu došlo – Ja predsa NETANCUJEM!    
            V tej chvíli sa mu konečne podlomili kolená a on jej dopadol na rameno.
            Pod jeho váhou sa však neudržala na nohách a zviezli sa spolu k podlahe. No aj napriek tomu, že smeroval dole vedel, že už je znova sám sebe pánom.
            Odtiahol sa od nej, akoby ho popálila a s desivým pocitom dezorientácie na ňu zažmúril. Lujza – stále rovnaká, v jeho tričku.
            Krehnúc bázňou, s ramenami stiahnutými k sebe ako malý chlapec po výprasku, sa zmätene ozberal okolo seba. Vôkol bolo doslova more nôh – vyleštených topánok, nablýskaných lodičiek, dlhých šuštiacich sukní s rozparkom – na okamih mal dojem, že sa prebudil v Pekle a okolo jeho vydesenej maličkosti sa uzatvára slučka tancujúcich Démonov. Lujza ho nálakala do záhuby... Lujza, ryšavá, čertovsky drzá!
            Väčšinou bol „kľuďas“ ako sa vraví... – uvedomil si, pretože sa potreboval pokarhať za to, že mu došlo ako blúzni – Ale teraz?! Pozri sa na seba!
            Pokoj sa však neprinavrátil okamžite ako si uvedomil, že by sa ho mal chopiť. Aj napriek hlasnej hudbe počul sám seba ako sípavo dýcha. Za tanečníkmi si konečne začal všímať vyvýšené stupienky.
            Sedeli uprostred tanečného parketu, nalešteného štvorca a za étericky pôvabne sa pohybujúcimi pármi začínal viac tušiť ako vidieť čierne stoly a fialové zamatové závesy.
            To miesto pozná! – sústredil sa na utriedenie myšlienok – Poznáš ho z web-stránky Údolia Krvavých Ruží! – rozprával si v duchu zatiaľ čo jeho oči neustále tekali z bodu na bod.
            Aj napriek znervózňujúcemu pohybu okolo neho sa chaos konečne začínal spájať do úhľadnej skladačky.
            Jediný tanečný klub v Údolí – pochopil a až vtedy dokázal pohľadom zastať – Nachádzam sa v Dandy Klube.
            Stále však nahlas rozrušene dýchal. Toto precitnutie bol príliš veľký nápor na jeho nervy. Spýtavo hľadel na Lujzu.
            Mäkko, priam nežne, sa na neho usmievala. Jej sivé oči boli sklené a zasnené.
            „Ďakujem ti,“ prehovorila.
            Veľmi ju nepočul, viac menej jej čítal z pier. Obostrelo ich vášnivé tango. Zamilované páry vonkoncom nezaujímali, iba kde tu si na nich niekto chichotajúc ukazoval. Čakal kedy ho niekto proste prekročí.
            „Za čo?!“ len vydýchol, ešte sa nedokázal kontrolovať tak ako na neho bolo obvyklé.
            Nevedel to, ale chvel sa. Ona to však videla. A až teraz ju zaujímal on sám. Jeho pocity. Do istej miery...
            „Že som si s Andreasom smela naposledy zatancovať,“ nostalgicky predniesla a záhadne dodala. „Bol si ním.“
            „Bol som... ním?!“ zopakoval. „Ja?!“
            Obe ruky si neuroticky vnoril do vlasov.
            Náhle načisto odlišným spôsobom ako keď pred dvoma hodinami pozrel na svoj odraz a jeho ruka lenivým pohybom prešla cez jeho vlasy a po jeho tele.
            Vtedy to Leontínovi došlo.
            „Och, bože...,“ hlesol a zbedačene sa chytil za hlavu. „Asi som porušil nejakú rovnováhu, alebo čosi také ako sa väčšinou vravieva pri podobných situáciách...“
            Nikdy sa mu nič podobné neprihodilo! Nikdy ho žiaden duch neposadol!
            Lenže nikdy k sebe mŕtveho nevolal on sám, vždy to prebehlo naopak – súbežne pri bedákaní mu behalo mysľou – Nikdy si nemal možnosť overiť aké následky ho čakajú.
            „Vložil som mu do nehmotných rúk moc,“ takmer až bľabotal, „lenže to som vôbec nemal v úmysle...!“
            Pocítil ako mu dve jemné rúčky chytili zápästia. S citom mu ruky stiahla z hlavy.
            „Už je preč...,“ pokojne sa pousmiala.
            „Je preč?“ zopakoval.
            „Je preč,“ nežne ho uistila. „Ďakujem ti za všetko, Leo. Odišiel. Si tu ty.“
            „Á-áno,“ – mala pravdu, pravdu, pravdu...
            Opatrne sa z jej dotyku vyslobodil a stále celý otrasený sa zbieral z podlahy. Podoprela ho a pomohla mu. Neprotestoval. Skutočne sa mu chveli kolená.
            Vykročila s ním cez parket. Tancujúci ľudia okolo nich ho aj teraz trochu strašili. Viedla ho k stolu s dvoma stoličkami potiahnutými fialovým zamatom.           
            Tmavo-fialová je farba pohrebných obradov – náhle mu absurdne napadlo – Všetci sa už načisto zbláznili? Prečo na tomto mieste vôbec tancujú?!
            Zrazu sa jej vytrhol.
            „Maj sa Lujza, ja...“ – ustupoval, „...som rád, že je po všetkom. Zbohom.“
            „Odprevadím ťa.“
            „Zvládnem to,“ nepresvedčivo vyhlásil. „Naozaj, dajme si zbohom.“
            Jej výraz sa nemenil. Vlastne plne chápala jeho túžbu zbaviť sa jej.
            „Zbohom,“ usmievala sa.
            Obrátil sa a kráčal preč. Nesnažil sa už myslieť na nič iné iba na motiváciu, ktorú predstavoval jeho dom.
            Býval len o zopár ulíc ďalej, to zvládne.
            Ale nohy unavené z tanca, ktorého kroky sa nikdy neučil, ho ledva niesli.

**********

Možno sa on a Lujza domnievali, že je skutočne po všetkom.
            Lenže prízrak bohéma si myslel svoje.
            Od polnoci do svitania trpel. Mal pocit, akoby mu jeho studené prsty, z ktorých vyčnievali holé belavé kosti sústavne siahali cez zátylok do vnútra jeho hlavy a snažili sa mu zo všetkých strán zovrieť mozog ako chápadlá osudu, ktorý by nikto nechcel. Lenže teraz sa Leontín správal inak. Bojoval. Celú noc v posteli presedel zvádzajúc tichú vojnu s dušou, ktorá sa ho snažila znova ovládnuť. Bolelo to. Nadránom si takmer šklbal vlasy zavýjajúc do periny ako čistý blázon. A keď s príchodom prvých slnečných lúčov Andreas svoju nekalú snahu vzdal, uprostred lebky mu doslova trešťalo a bol natoľko vyčerpaný, že tušil ako málo už stačilo, aby podľahol.
            A tentokrát už tak ľahko neuveril, že je po všetkom...

**********

Leontín sa z postele natiahol k nočnému stolíku s guľatým budíkom a stojanom s mobilom, lenže jeho pohyb bol natoľko nekoordinovaný, až mu mobil spadol na podlahu. Povzdychol si a na pominuteľnú sekundu, v ktorú na neho dopadla vyčerpanosť z celej noci ustal a zbadal sa v zrkadle nad komodou. Nezdravo vyzerajúci mladý muž s kruhmi pod očami a strapatými vlasmi. Na tvári sa mu usadil výraz zúfalstva, ktorý bude ťažké zamaskovať. Potom sa vrhol dopredu, aby mobil zdvihol, ale keďže pokračoval vo svojej roztržitosti vo výsledku spadol na zem. Bolo mu to jedno. Ostal ležať na bruchu pri nohách postele a položil si mobil k uchu.  Po krátkom zvonení sa na druhej strane ozvalo:
            „Recepcia hotelu Terra, čo si želáte?“
            „Oliver, to si ty?“
            „Áno...?“
            Váhavá odozva ho neodradila, s tým chlapcom ako teenager roznášal miestne noviny po Údolí (presne TIE, ktoré pred mesiacom šťúrali v súkromí aj jemu samému!), neboli priatelia, ale nezabudli na seba, tak ako na seba vzájomne nezabudol nikto v Údolí.
            „Ubytovala sa u vás ryšavá žena, jej meno je Lujza, má asi tak 26, prepojíš ma do jej izby?“
            „No... vieš... určite to nie je v súlade s predpismi. Ak nepoznáš ani jej priezvisko... čo ak sa pomýlim...“
            Leontín netrpezlivo prevrátil oči.
            „Oliver! Ste malý hotel a my sme ako dedinka...“
            „...malé mesto!“
            „... koľko neznámych ryšaviek sa u vás asi ubytováva?!“
            Oliver zrazu prešiel do vzrušeného šepotu a rýchlo spustil:
            „Povráva sa o nej, že je znudenou paničkou z veľkého mesta, ktorá k nám prišla inkognito na zálety...“
            Nechcelo sa mu veriť, že sa ho snaží vtiahnuť do miestnych klebiet.
            „Tak prepojíš ma?“
            „Ty si jej úlet?“
            „Prepoj ma!“ odsekol.
            „Včera ťa s ňou videli v Dandy Klube a opití ste sa tam váľali po podlahe...“
            „OLIVER!“
            Oliver urazene stíchol a v mobile sa okamžite ozvalo krátke pípnutie. Teraz začul rozospatý ženský hlas:
            „Haló?“ zatiahla. „Raňajky chcem, ale prineste ich až po desiatej“ – zívnutie.
            „Lujza, vstávaj! Máme problém!“ rozčertene na ňu prehovoril.
            Po trojsekundovom mlčaní sa o čosi prebratejšie spýtala:
            „Leontín?“
            „Áno, tentokrát som to iba ja sám!“ hryzavo podotkol. „Ale ak za tebou znova prídem v mene tvojho snúbenca potrebujem, aby si mu prehovorila do duše.“
            „Prečo by si...“
            „Celú noc sa usiloval posadnúť ma! Počúvaj ma Lujza, ak sa to znova stane musíš mu dôrazne dohovoriť, aby ma láskavo nechal žiť svoj život...“
            „On ZNOVA príde?“ skočila mu do reči teraz už počuteľne svieža, dokonca zachytil aj vrznutie postele ako z nej vyskočila.
            Zmĺkol s otvorenými ústami.
            Uvedomil si, že jej prekvapená otázka niesla zafarbenie... nádeje...? Očakávania? Túžby?
            Čokoľvek z toho bolo horšie ako zlé!
            „Lujza...,“ zarazene pokračoval, „ja... potrebujem... ach,“ povzdychol si. „Musíš mi s ním pomôcť. Musíš ešte ostať v Údolí.“
            „Dobre,“ nepresvedčivo súhlasila. „Izbu mám rezervovanú na týždeň.“
            „Dobre?“
            „Áno, jasne... pohoda.“
            „Lujza...“
            „Rozumiem!“ už sa aspoň pokúsila znieť uveriteľne, lenže potom akoby len presviedčala samu seba. „Nemá právo obetovať ťa pre šťastie nás dvoch. Ak sa to stane, pomôžem ti.“
            „Fajn... tak,“ nevedel čo dodať, „buď v strehu.“
            „Budem“ – opäť ten laxný podtón. „Pa.“
            Mlčal.
            Zložila.
            Rozladene pozrel na mobil.
            Som v keli! – došlo mu.
            Totálne!

**********

Nevedel kedy to prišlo, jeho deň prebiehal relatívne normálne. V antikvariáte pospával s otvorenými očami a zatvoril o dve hodiny skôr, aby si v zadnej miestnosti mohol pospať v starožitnom kresle. Teda vlastne nie hneď pospať. Najprv čítal Nesba. No po štyroch vetách mu klesla ruka a kniha skončila skĺznutá na kolenách.
            Potom si už len uvedomoval útržky, nie však vizuálne a zmocňoval sa ho pocit ohromujúcej ťažoby, akoby ho nejaká neviditeľná sila držala prikovaného v hlbinách najtuhšieho spánku, hoci jeho poloprebudený mozog sa už vzpieral a až agonicky si pýtal pozornosť. Bojoval ako len mohol a bojovať duševne mu rozhodne prišlo zložitejšie ako keby dostal do rúk zbraň. Útržky, ktoré sa mu začínali vkrádať do vedomia tvorili nezreteľné zvuky, akoby počúval svet ponorený pod vodou. Zúfalo sa ich však chopil a trpiteľsky pomaly ich skladal dokopy a predlžoval. Keď mu nakoniec neznesiteľne trešťala hlava cítil, že je na správnej ceste.
            Nakoniec sa z tej temnej vody vynoril akoby ho ktosi kopol do rebier – prudko a nečakane.
            Cez vlastné oči začal vidieť práve vo chvíli, keď chrbtom dopadol na širokú mäkkú posteľ a obostrela ho vôňa čerstvo vypratého povlečenia a hebkosť jemnej látky. Zatajil dych, aby nezačal okamžite panikáriť ako naposledy v Dandy Klube. Dezorientovane civel do stropu – na krémovú tapetu s jemným vzorom.
            Zhlboka sa nadýchol.
            Nadýchol sa nielen zo šoku, že je opäť prítomný v cudzom prostredí, ale tiež z dotyku, ktorý zacítil. Na hruď mu dopadla chladná ruka.
            A uvedomil si, že miestnosť je vlastne zaplnená ženským hlasom.
            „... áno, uverila som ti už keď si mi volal... že si to ty. Kto iný by poznal naše spoločné tajomstvá?“ – ruka s bordovými nechtami mu hravo stisla líca a potriasla ním. „Vrátil si sa s celkom peknou tváričkou.“
            Keď ho pustila, rýchlo nadvihol hlavu a pochopil, prečo sa nemôže posadiť.
            Hoci ešte predtým si zarazene všimol, že mikinu má vyhrnutú až ku krku...
            A v nohaviciach divný pocit napätia.
            Skláňala sa nad ním žena. Tá žena bola očividne o niečo staršia ako on sám. Bledohnedé vlasy niesli veľké lokne, oči mali odvážny pohľad, mala výrazné lícne kosti... skutočne zvodný typ. Lenže jej odvaha, až žiadostivosť, ktorá z nej vyžarovala, bielu crop blúzku už mala napoly rozopnutú, mu prišli až príliš tvrdé a nevábne.
            Znova hodnotil svoj pocit ako pred vnútorným vybuchnutím.
            Nie, ešte sa to nestalo – dospel k záveru – Vďakabohu, to už by sa skutočne cítil otrasne využitý! No žena ho ešte len zvádza.
            Neodkázal sa hneď pohnúť, pretože priamo cez neho mala preloženú pekne tvarovanú nohu. Puzdrová sukňa z červenej kože bola vyhrnutá a ukazovala mu podväzky, z čoho ho nečakane zalial rumenec. Odvrátil pohľad. Ustal mu na elegantnom stolíku, kde svietila nočná lampa.
            Už je tma?! – zmocnili sa ho nové obavy, ktoré sa len zamiešali medzi všetky ostatné, čo ho práve intenzívne sužovali – Bol mimo tak dlho!
            „Vždy som tušila, že pre teba znamenám omnoho viac ako ona!“ – líce mu ovial teplý dych otrávený žiarlivosťou. „Vedela som, že aj zo záhrobia by si sa vrátil len kvôli mne, nie kvôli Lujze!“
            Niečo v tóne akým vyslovila jej meno ho prinútilo zacítiť obrovské rozhorčenie a nespravodlivosť. Vybavila sa mu Lujzina tvár, ktorej výraz prezrádzal absolútne zbožňovanie, keď rozprávala o Andreasovi. Chvatne a zrazu s dokonale pevným pohľadom obrátil tvár k nej. Žena k nemu približovala pery, jej dlaň mu stále spočívala na hrudi. Pevne jej schmatol ramená. Dosiaľ privreté viečka udivene otvorila. Jediným pohybom ju cez seba prehodil a zvalil na posteľ.
            Urýchlene vstal a z čela postele schmatol svoje sako. Kým si ho dal na seba vylovil z neho mobil.
            Žena spadla do záplavy hnedých a smaragdových vankúšov. Okamžite sa zdvihla na lakťoch a takmer až neveriacky sledovala ako k nej natiahol ruku s mobilom.
            „Úsmev,“ chladne prehodil a odfotil jej udivenú, ba až šokovanú tvár.
            Využil ako zamrela nechceným prekvapením, prehodil sako cez seba a rozbehol sa k dverám spálne. Keď vybehol na chodbu a ocitol sa v záplave očíslovaných dverí zistil, že sa nachádza v hoteli. Rozbehol sa dole schodmi cez tri poschodia a preletel cez recepciu na ulicu, ktorá ho seriózne vydesila množstvom áut a hluku, ktorý sa do neho oprel ešte aj v týchto nočných hodinách.
            Podobné výstrelky sa po desiatej večer v Údolí rozhodne neodohrávali.
            Ale aspoň mu razom došlo, že je v inom meste. Predpokladal, že má niekde auto, ktorým prišiel. Možno z požičovne. Spomienku však nevlastnil a vrecká saka neskrývali žiadne vizitky ani doklady o úhrade a type vozidla.
            Takže skončil v diaľkovom autobuse a dve hodiny sa rozhnevaný trmácal domov do vlastnej postele.
            Nechcelo sa mu veriť, že mal v sebe toľko drzosti, aby mienil jeho neverami nepoškvrnené telo využiť kvôli vlastnej aférke!

                                                                  **********

Hotel Terra nebol bohvieako rozľahlá budova, ale hral sa na veľké až barokovo prezdobené sídlo, kam sa Leontín, ktorý doň v to ráno dorazil na bicykli za obrovského lejaku, vôbec nehodil. Stál na recepcii pri pulte z čerešňového dreva, ktorá bola vsadená do výklenku strácajúcom sa v ťažkej smaragdovo-zlatej tapete, na sebe mokrý pršiplášť, a nechal si u Olivera vyžiadať Lujzu. Tentoraz sa zdržal komentárov, ale sledoval Leontína značne podozrievavo.                                                                            
            Dvere výťahu naproti recepcii sa otvorili a medzi nimi stála neznáma dáma s vyčesanými vlasmi, s krkom rafinovane obopnutým golierom fialovej blúzky a v úzkej sukni. Ruky jej jemne spočívali na bokoch, viečka zľahka podvihla a sivé oči zasnene romanticky uprela na jeho osobu. Na to vyprskla smiechom, dlaň jej vyletela na ústa, prehla sa až takmer spadla z lodičiek a keďže dvere sa už zatvárali len tak-tak prekĺzla do haly.
            Až vtedy ju spoznal.
            „Ty si skutočne dedinský chlapec“ – smiala sa. „Pršiplášť?! Vážne?! Aké rozkošné!“
            Popri Oliverovom tichom prsknutí – „...malé MESTO!...“ – na ňu zrazu upieral oči ako urieknutý. Došlo mu, že sa domnievala, že bude v hale namiesto neho samého stáť ON...
            Preto sa vyobliekala! Lenže hneď cítila kto naozaj prišiel. A teraz maskuje svoje... všetci svätí mi pomáhajte!... sklamanie.
            „Pre-prečo?“ len vyhabkal.
            Zadívaný, skrehnutý... zabudnutý v zlom sne, z ktorého sa už všetci zobudili iba jeho tam nechali.
            „Tvoje mestské alter-ego jazdí na motorke, má na sebe koženú bundu a vlasy si necháva voľne moknúť, je to totiž sexi,“ pristúpila k nemu.
            Stále nechápal, čo je na bicykli a pršiplášti nesprávne.
            Potlačil nutkanie otriasť sa ako mokrý Taras, tak napoly sa vytrhol z mrazivého rozčarovania a radšej rovno, ale trocha neprítomne prehovoril:
            „Andreas ťa...“ – zauvažoval, či použiť minulý čas, „...on ťa podvádza.“
            Lujzin úsmev sa razom premenil na čosi meravé a bez energie.
            Oliver sklopil oči k doske recepcie a tváril sa, že neexistuje, uši nastražené.
            „Andreas ma... čo?“ spýtala sa.
            Nechcel to opakovať. Po pravde, vôbec nemal chuť ju zraňovať.
            „Počula si dobre, Lujza,“ tichšie povedal a pokúsil sa vyzerať skormútene.
            No v dlhom čiernom pršiplášti pôsobil len ako pracovník pohrebného ústavu so zlovestným pohľadom.
            Lujza sa už vôbec neusmievala. S rolákovou blúzou takto náhle vyzerala veľmi prísne.
            „Snažíš sa ma týmto spôsobom zraniť, Leontín?!“ obvinila ho.
            „Nie...“
            „Pretože naozaj útočíš na citlivé miesto!“ – ruky si založila na hrudi. „Taký hanebný počin! To som si o tebe teda nemyslela!“
            Radšej z pršiplášťa rovno vylovil mobil, našiel fotku a strčil jej ju rovno pred nos.
            „Poznáš ju?“
            Jej oči sa rozšírili. Podivne pomaly a zarazene. Smerovali na jediný bod a takmer ani nežmurkli. Zrenice sa rozťahovali do šírky. Uprene hľadeli na... podobne – až teraz mu došlo... prekvapenú tvár ženy na fotke.
            Keď meravo prikývla stále na ňu uhranuto zízala.
            „Lenže ja ju nepoznám. Akoby som aj mohol, naše cesty – tvoja, moja, Andreasova a tejto záhadnej ženy – sa nikdy predtým neskrížili. Lenže v noci som pri nej precitol. Dúfam, že ti nemusím vysvetľovať na čo sa práve presvedčená dôkazmi tvojho snúbenca chystala.“
            Na recepcii sa rozhostilo elektrizujúce ticho. Leontín, Lujza a dokonca ani Oliver, zopár sekúnd temer nedýchali.
            Lujza ruky pozvoľna spustila k telu.
            Všimol si ako sa jej odrazu zdvíha hruď. Oči stále nalepené na fotke. Začínala dýchať plytko.
            „Už ho tak nikdy nenazvi,“ odmerane zašepkala.
            „Ako?“ sprvu nechápal.
            Lujza nečakane vybuchla. Nikto si nestihol kryť hlavu. Sopka, ktorá v nej bublala a obvykle chrlila len tanec, smiech a žartíky, momentálne vydala hrdelný výkrik a po nečakanej explózii ju primäla švihnúť popri ňom rukou. Leontínov mobil letel cez pult priamo na Olivera, ktorý pred ním vyľakane uskočil.
            „SNÚBENEC!“ skríkla Lujza, jej tvár sa skrivila živelnou zúrivosťou. „Už nikdy ho predo mnou nenazvi mojim snúbencom!“
            Leontín sa stiahol a ustúpil, zatiaľ čo ona s ďalším výkrikom treskla päsťou o zvonček na recepcii a kopla doň. Oliver zmizol pod čerešňovou doskou.
            „BASTARD!“ skríkla a treskla o recepciu oboma päsťami. „Ako mi to mohol urobiť! Nemá srdce! Nemá morálku! Nemá city!“
            Vytrhla si z vlasov sponu a odhodila ju. Na ramená sa jej spustila záplava sýtej hrdze. Rozzúrene si ich načechrala a vrhla sa k Leontínovi, ktorý inštinktívne cúval.
            Bola však rýchlejšia. Schmatla ho za okraje pršiplášťa a šklbla ním. Ich nosy, jej pokrčený hnusom a zlosťou, sa skoro dotýkali.
            „Sľubujem ti, že urobím všetko pre to, aby som z teba toho bastarda definitívne vyhnala!“ sykla tónom, vďaka ktorému by ju v Pekle zaručene prijali ako strážkyňu vstupnej brány.
            Odhodlane zovrela pery.
            Leontín jej zovreté päste jemne pokryl svojimi rukami.
            „Lujza,“ opatrne ju oslovil, „kto je tá žena?“
            Lujza znova rozšírila oči ako na začiatku. Vráska na jej malom pehavom nose sa vyhladila.
            A zrazu sklonila tvár, čelo si oprela o mokrý pršiplášť a roztriasli sa jej ramená.
            Pochopil, že plače.
            „Moja sestra“ – začul rozochvené hlesnutie. „Moja vlastná sestra.“

**********

Odpil si zo silnej brazílskej kávy, ktorá v ňom zanechávala pocit, že skutočne žije. Vôbec si pritom neuvedomoval svoj zastretý pohľad ani spôsob, akým ho upieral na Damiána, ktorý stál na druhej strane plotu a popíjal svoju kávu. Ráno svitlo trochu zatiahnuté a chladnejšie. No aspoň už nelialo ako celý včerajší deň, kedy Lujzu od skorej scény na recepcii nevidel. Zobrala si „deň na vyplakanie“ a daždivé počasie ju v trudnomyseľnosti zaiste hojne poháňalo. Dúfal, že bude schopná nejako pokračovať... v prežívaní a v tancovaní.
            Leontín popri uvažovaní aj naďalej upieral oči na, akoby mimovoľne usmiateho, Damiána. Mal na sebe svoj tartanový župan a okolo šije sivý šál, čo pôsobilo tak trochu praštene a profesorsky. Zatiaľ Damiánovi nevravel, čo sa deje. Nerád ho ťahal do svojich záležitostí, lenže dnes ho predsalen čosi silno nahlodávajúce prinútilo duto poznamenať:
            „Počuj, Damián. Ak by som sa náhodou v najbližších dňoch správal bizarne, alebo viedol absurdné reči, neber si to, prosím, osobne.“
            Damián aj tak vedel, že sa niečo dostalo do pohybu. Posledné ranné kávy boli rýchle, Leontín kráčal k baristovi zavše roztržitý a nevyspatý.
            Damián sa povzbudivo usmial:
            „Nikdy si to neberiem osobne.“
            Leontín sa mierne strhol a prebral sa. Oči mu ožili. Zarazene na Damiána zaklipkal očami.
            V tom okamihu sa Taras pred domom napriamil a rozbrechal. Obaja sa pozreli k Leontínovej bránke, cez ktorú práve prešla Lujza a krížom cez trávnik prešla k ním.
            Iste, asi plakala veľa – Leontínovi hneď napadlo pri pohľade na jej slnečné okuliare – Ale vlasy mala vyčesané voľnejšie, na sebe širšie farebné tričko a kraťasy. Očividne už neprechovávala žiadne nádeje a túžby, že by v ňom mohol prebývať Andreas a on si uvedomil, že sa mu takto ako žena páči oveľa viac než v rafinovanej blúze a obtiahnutej sukni, čo vlastne vôbec nesedí k jej uvoľnenej náture.
            Pristavila sa pri nich.
            Pozrela na Damiána v saku a červených rifliach a na Leontína. No pri ňom si pozvoľna veľavravne sťahovala okuliare a zbiehala pohľadom po jeho smiešne staromódnom župane.
            „Leontín,“ usmiala sa, akoby už zasa bola proste sama sebou, „nepredstavíš ma svojmu v súčasnosti žijúcemu oblečenému priateľovi?“
            „Vidím, že už ti je lepšie,“ sucho podotkol a pozrel na Damiána, „Damián, môj sused. Lujza, môj problém. Sused, žena z veľkomesta. Lujza, Damián.“
            Damián cez plot zapálene natiahol ruku a ona ju rovnako horlivo prijala. Potriasli si nimi a prehnane sa na seba škerili.
            „Z videnia ťa poznám už odkedy si ťa Leo doviezol domov na bicykli,“ okázalo zvučne a pritom pomaly predniesol.
            Lujza preexponovane nadvihla obočie.
            „Takže ti ušlo ako sa ma snažil vyhodiť? Bol skutočne násilnícky,“ s chuťou vyhlásila.
            Evidentne sa bavila.
            „To je celý Leo. Má to rád natvrdo.“
            Leontín zacítil potrebu okamžite im do toho skočiť.
            „Lujza je v Údolí kvôli svojmu zosnulému snúbencovi!“ urazene prskol, hoci vedel, že ho nemá takto spomínať. „Nanešťastie jej výlet za nadprirodzeným dobrodružstvom dopadol tak, že ma jeho duch už niekoľkokrát posadol!“
            „Och... aha...“ – Damián jedným dúškom dopil kávu. „Tak si to všetci traja užite.“
            Obrátil sa a pokojne odchádzal k domu.
            Leontín prekvapene sledoval ako sa vzďaľuje. Niekedy mal pocit, že Damiánov optimizmus je až nezdravý. Možno by povedal – Och... aha... uži si to – aj keby ho našiel horieť ako ľudskú fakľu.
            Damián sa však z ničoho nič zastavil. Obrátil sa opäť k nim a o zopár krokov sa vrátil.
            „Možno by vám pomohlo to nové médium, ktoré si otvorilo veštiareň, kontakty s drahými zosnulými a ostatné magické služby – ako stojí na vývesnej tabuli v centre. Eééé... Madam Crn. Predsalen sa špecializuje na záležitosti druhej strany, zatiaľ čo ty sa špecializuješ skôr na úniky pred riešením záležitostí z druhej strany.“
            „V tomto zaprdenom kraji máte rovno DVE médiá?“ obdivne hlesla Lujza.
            „Zaprdenom?!“ – Leontín po nej automaticky fľochol, potom sa však zdržal, zhlboka sa nadýchol a trucovito pokračoval: „Ja nie som médium...“
            „Iste“ – žmurkla na neho. „Iba na pol ceste z hrobu do hrobu o teba vždy nejaký prízrak náhodou zakopne...“
            „... a tá madam Cink...“
            „Crn!“ opravil ho Damián. „Je Srbka. Po srbsky crna znamená čierna, takže myslím, že to má evokovať niečo ako Madam Čierna.“
            „...je zaiste podvodníčka. Neverím médiám!“
            Lujze klesla sánka. Krátko si odfrkla, akoby jej sprvu bolo do smiechu.
            „TY neveríš na médiá?!“
            Leontín vážne pokrútil hlavou.
            „Ešte raz. TY neveríš na...?!“
            „Neverím! Sú to šarlatáni zahrávajúci sa s ľudskou naivitou.“
            Odvrátil pohľad. Potom sa celý obrátil k svojmu domu, jedna ruka vo vrecku župana. Odpil si z kávy.
            Debata bola uzavretá!
            Nikto na svete ho neprinúti robiť sa, že naletel nejakej podnikavej Srbke!

**********
                                                                           
Jediné, čo im zostávalo boli Leontínove knihy – väčšinou staručké, podaktoré krehké a rozvoniavajúce starobou. Zbierku duchárskych príhod zo 17.storočia jej nedovolil zobrať do rúk, no ostatné – mal dosť kníh točiacich sa okolo čiernej a bielej mágie – smela nielen otvoriť, ale aj vyniesť z domu. Aj knihy síce mohli písať prešpekulovaní špiritisti, ale predsa im veril viac ako dajakej Madam Crn. Od poobedia sa prinavrátilo slnečné počasie a oni sa presunuli do záhrady za domom.
            Teraz už bol večer, zadný plot obkolesovala hustnúca tma, v ktorej sa záhrada postupne celá utápala, akoby načisto strácala svoje hranice a oni sa držali pri svetlách elektrických lampášov na stene domu. Leontín zaujímal turecký sed na svojej obľúbenej provensálskej lavičke s drevenou strieškou a listoval v hrubej nezrozumiteľnej knihe, z ktorej si zobral svoje azda iba samotný autor. Dole pri ňom pospával jeho boxer. Trávnik bol doslova obhádzaný knihami, kdesi na zemi boli aj ich šálky so zeleným čajom a priamo na tráve ležala aj Lujza. Natiahnutá ako hviezdica, s otvorenou knihou na bruchu a čajovým pečivom natrúseným na tričku spala.
            Leontín si zrazu všimol, že Taras už neodpočíva. Pes bol znenazdajky na nohách, uši nastražené a s očami upretými ďalej pred seba začal vydávať tlmené, ale odstrašujúco znejúce vrčanie, ktoré mu rozvibrovali celý hrudný kôš.
            Leontín opatrne zatvoril knihu a zadíval sa smerom kam civel.
            Stálo to medzi stromami. Hneď za plotom. Obrys ľudského tela.
            Černejší ako noc. Nehybný ako kameň. Dva červené body umiestnené v hlave bez tváre sa prenikavo upriamovali na neho.
            Taras neustále vrčal, lenže ani on sa neodvažoval priblížiť. Zvieratá nemali v láske nič, čo so sebou nieslo pach smrti. Preto nemali radi ani jeho.
            Leontín pozvoľna vstal, hoci končatiny mu prišli akési tuhé.
            „Odíď,“ čo najpokojnejším hlasom prehovoril.
            Postava sa však ani len nepohla.
            „Odíď!“ zopakoval o čosi hlasnejšie, cítiac ako mu od chodidiel do tela stúpa veľmi jemné brnenie, ktoré k nemu priniesla pri zemi sa plaziaca vibrujúca hmla.
            Aspoň on si predstavoval hmlu. Nezreteľnú, nehmotnú a pre prízrak zúfalo slabú.           Nočný fantóm stál ani vytesaný do čierneho mramoru. Dva rubíny intenzívne žiarili.
            Bolo mu jasné, že na neho zatiaľ nemá.
            Pohol sa a zobudil Lujzu. Nemohla vidieť, čo videl on sám. Nič jej nevysvetľoval, len ju dostal do bezpečia domu, kde ju nakoniec nechal prespať v hosťovskej izbe, ktorú azda nikdy predtým nevyužil. Neriešila to, napoly prebratej sa jej aj tak nechcelo merať cestu do hotela. Vďačne sa zavŕtala do perín v strohej izbe s bielym nábytkom a jedinou hnedou truhlicou pri posteli.
            Leontínovi sa zaspávalo ťažšie.
            Kedykoľvek vstal a vykukol z poza závesu za plotom záhrady zbadal nehybne stojacu temnú postavu.
            Červené oči boli upreté priamo do jeho okna.

**********
                                                                           
A tak teda skončili u Madam Crn.
            Vždy sa domnieval, že médium sídli na akomsi bizarnom mieste – v stane zahádzanom vankúšmi, sediac za „levitujúcim“ kartovým stolčekom, oblečené v habite, či skrátka omotané v závese. Hoci sa Madam Crn nachádzala na bizarnom mieste, bolo z celkom iného súdka. Leontínovi by ani vo sne nenapadlo, že médium môže sedieť v skutočnej kancelárii! Madam Crn sediaca za masívnym stolom sa radila najprv s kyvadlom a potom so špeciálnymi veľkými kartami – dedičným tarotom na „všestranné účely“ – ktoré vykladala na vyleštenú dosku vedľa notebooku (na čo je, preboha, médiu počítač!), uprostred kancelársky bielych stien so zarámovanými diplomami. Áno, podľa Asociácie Špiritistov, Veštecky Nadaných a Zahraničných Parapsychológov bola Médium Roka! – čo v ňom len podporilo nedôveru. Jediné očakávané zďaleka pripomínali orientálne kresielka, v ktorých s Lujzou pred stolom sedeli. Medzi nimi stál veľký kovový lampáš, v ktorom plápolala hrubá svieca.
            Leontín sa mračil, Lujza zdvorilo usmievala. Na kolenách držala knihu, ktorú jej po prebudení v jeho dome daroval. Dúfal, že Džibránove Zlomené Krídla  jej ukážu, že v trápeniach zlomeného srdca nie je sama – je to starosť pretrvávajúca stáročia – a že ako žena musí byť nezávislejšia.
            „Nie som vaša konkurencia magický mladý muž, nemusíte ma sledovať ako húsenicu lezúcu vám po topánke,“ jemným hláskom prehovorila Madam, nespúšťajúc oči z kariet.
            Leontín sa iba viac zaškaredil. To má byť akože ohúrený?! Isteže sa dopočula, že je tak trochu... neštandardný obyvateľ... žije predsa v Údolí.
            Sladko si povzdychla.
            „Duša si s vami vytvára neodvrátiteľné puto.“
            Madam Crn ich takmer oslepovala broskyňovými šatami s nadýchanou sukňou pošitými množstvom zlatých kamienkov. Svetlé vlasy prehodené na stranu splývali vo výrazných lokniach a oči predlžovala hrubá mačacia linka. Už pri potriasaní rukami ich s hraným hanblivým smiechom upozornila, že je prevtelením skutočnej dámy z 50.rokov.
            Skrátka, berie dobré drogy! – pomyslel si otrávený Leontín.
            „Neodvrátiteľné?“ zaujato zopakovala Lujza a mierne sa v kresle predklonila. „Čo tým presne myslíte?“
            „Pestuje si s vami puto, ktoré nakoniec nikto na svete nebude schopný rozviazať. Robí to zámerne,“ zdvihla pohľad k Leontínovi.
            On však pôsobil ako film s pauzou. Nijako nereagoval.
            Madam Crn sa zahľadela do jeho nepriateľských zlato-žltých očí a zamrazilo ju, čo ako pravá dáma dokonale skryla.
            Ten mladý muž bol ako magnet pre všetko mŕtve! Ešte aj prízraky zvierat sa okolo neho motali, hoci on sám sa ich zatiaľ „nenaučil“ vnímať. Dokázala by sa staviť, že preto sa k nemu boja priblížiť žijúce zvieratá.
            „Takže čo môžeme robiť?“ Lujza sa naliehavo spýtala. „Musíme mu jeho plány urýchlene prekaziť.“
            Madam vrátila pohľad kartám a obrátila ďalšiu z nich.
            Lujza zhíkla.
            Leontínovi napadlo, že pre zvýšenie dramatickosti sa samozrejme nič iné ako Kostlivec objaviť nemohlo.
            „Keď sa puto pretrhne prudko viac sa neobnoví,“ tentokrát sa pozrela na Lujzu. „Prízrak sa musí vydesiť. Keď sa vydesí odtrhne sa!“
            „Existuje niečo horšie ako jeho vlastná smrť?“ konečne sa ozval aj on; lenivo prevalil jazyk a výraz mal stále nezúčastnený.
            „Áno!“ pozrela na neho. „Dvojitá smrť!“
            Zdvihli na ňu obočie, ale Madam Crn hneď pokračovala:
            „Ak posadnuté telo umrie prízraku sa zmocní hrôza. Možnosť ocitnúť sa v mŕtvom tele ho priam inštinktívne vydesí. Mŕtve telo je chladné, mŕtvolne tuhé a nepoužiteľné. Bolo by to ako prežiť traumu umierania dvakrát, ako znova zomrieť. Nič pre neho nie je horšie. Pretože on chce žiť!“
            Lujza sa v sede prudko obrátila a veľavravne na neho uprela oči.
            „Nepozeraj sa na mňa TAK, ja nezomriem!“ odvrkol.
            „Ale veď práve ty vieš najlepšie, že by si mohol aj naďalej tak akosi fungovať... len v inej forme“ – Lujza povzbudivo zdvihla palce.
            Prevrátil oči a stratil s celou Madam Crn trpezlivosť. Chvatne vstal z kresla a jemne, s jasnou dávkou výsmechu, naznačil úklon.
            „Ďakujem vám, Madam. Vaše rady sú skutočne cennejšie ako zlato. Idem teda domov v pokoji zomrieť!“
            Zvrtol sa a vykročil k dverám.
            Odlepil podrážku od podlahy a kým sa jej opäť dotkla, zacítil ako mu cez zátylok čosi ľadové vliezlo priamo do hlavy. Bolestivo stiahol ramená, vzoprel sa a zatlačil na brániace sa cudzie vedomie vlastnou mysľou. Miestnosť sa pred ním uzatvorila...
            ...
            Keď sa mu vedomie znova vrátilo ležal na podlahe a nad ním sa skláňali ustarostená Lujza a Madam Crn.
            „Je to len otázka času,“ prehovorila Madam, dlane jej elegantne spočívali na bohatej sukni, „kedy sa vyčerpáte a prídete o svoje telo navždy. A čo bude s vašou dušou netuším ani len ja.“
            Leontín sa na ňu konečne zadíval so štipkou dôvery.
            V tomto Madam absolútne veril.
**********

Lujza si podoprela tvár rukou a zdvihla oči k drevenej plastike utekajúceho jeleňa nad stolom, na ktorom napoly ležala. Nachádzali sa v miestnosti, ktorú Leontín využíval ako domácu pracovňu. Truhlica pod oknom bola plná výročných bilancií z jeho antikvariátu, ale tiež slúžila ako stolček pre izbové rastliny. Obaja sa výrazne utápali v mizernej nálade.
            „Keď už teda pomaly prichádzam o svoje telo nevidím dôvod prečo neotvoriť drahé víno z rodinnej vinotéky“ – začula ho kdesi za sebou.
            Stratil sa v drobnej chladnej miestnosti a otváral v nej fľašu, čo zobral z okrúhlej drevenej poličky aké tvorili celú stenu.
            Vrátil sa do pracovne. Široké vínové poháre, ktoré už boli pripravené na stole sa zapĺňali krvavo červeným mokom. Buchnutím fľašu postavil na jednu z okrasne vyrezávaných stoličiek, na ktoré bola stará mama vždy obzvlášť háklivá, čo mu teraz bolo úprimne jedno.
            Teatrálne pozdvihol svoj pohár.
            „Zdvihni svoju čašu Lujza a pripime si na tvojho milujúceho snúbenca Andreasa!“
            Doslova sršal iróniou.
            „Vravela som ti, nevolaj ho – môj snúbenec,“ iba ticho zamrmlala, len mierne sa podvihla a dotkla sa svojho pohára.
            Leontín medzičasom vzácne víno absolútne hulvátsky vypil na jeden dúšok, schmatol fľašu a znova dolieval. Opäť sa ozval neobvykle živým, podivne veselo-hnevlivým hlasom.
            „Dúfajme, že keď ma definitívne dorazí veľmi skoro zistí, že s mojou počínajúcou skoliózou a pľúcami s kapacitou športovca pri telke si veľmi nezatancuje. A mango!“ – doširoka sa usmial a zasa podvihol pohár.
            Lujza sa rozmrzelo vystrela a oprela.
            „Mango?“ blazeovane nadhodila.
            „Áno, mango! Želám mu mango! Na neho som totiž alergický!“
            Vyprázdnil druhý pohár, nepatrične sa pri tom zaklonil.
            „V tebe to pomalé umieranie tuším prebudilo celkom nový život,“ podotkla.
            „Tvárim sa, že som nič nepočul“ – snobsky zúžil oči a nakrčil nos.
            Lujza si na okamih nechala klesnúť viečka a zhlboka si povzdychla.
            Takto to nepôjde. Nemôže predsa načisto rezignovať!
            „Leo, ja niečo vymyslím,“ ozvala sa. „Sľubujem.“
            „Nie, nevymyslíš!“ prskol. „Vo veciach mŕtvych sa vyznám ja! A ja žiadne východisko nenachádzam.“
            „Damián vravel, že sa vyznáš len v únikoch pred nimi!“ vrátila mu. „Nikdy si okultné vedy neštudoval. Madam Crn...“
            „Madam Crn mi poradila umrieť!“ – zatlieskal cez sklenenú stopku. „Bravó Madam, to sa mi podarí aj bez vašej pomoci, keď prídem sám o seba. A Damián študoval kávičkárstvo! A nosí červené rifle a dúhové tričká! Vstáva s úsmevom! Je totálne mimo! Takže ešte raz – Nie, Lujza! Nič nevymyslíš!“
            Lujza sa však nečakane prudko prebrala k životu. Zrazu chrbát chvatne odlepila od operadla.
            Pochybovačne a s miernym úsmevom len zdvihla jedno obočie. Keď však neprehovorila Leontín sa vrátil k dolievaniu si vína.
            Večer sa ďalej naťahoval s dvoma nezlučiteľnými činnosťami. S jeho sebaľútostivým pitím a Lujziným tichým premýšľaním.

**********

Damián sa rozhodol Leontína nejako povzbudiť a tak mu kúpil novú šálku na kávu – širokú, guľatučkú a zelenú s obrázkom bicykla. Taktiež neodolal a sebe kúpil vysoký hrnček z modrej kameniny. V očakávaní ako sa Leontínovi bude šálka pozdávať stál pri plote, šálky držal za ušká a čakal. Konečne svitlo krásne letné ráno, hoci jeho rána boli zakaždým pekné a z pariacich sa káv sa k nemu zdvíhala omamná zemitá aróma.
            Lenže Leontín sa neukazoval. Po niekoľkých minútach kávy chladli a on prestupoval z nohy na nohu. Stále ho nikde nebolo a Damiánovi sa do tváre postupne vkrádala chmúra. Nikdy sa nestalo, že by sa ráno neukázal! Zakaždým sa v presný čas otvorili dvere, cez týždeň o siedmej a cez víkend o deviatej, a cez trávnik sa vliekla bledá tartanová mátoha. Aj keď sa ponáhľal, čo bolo obvykle iba cez jarmoky, kedy si chcel nakúpiť čo najviac domácich karameliek, káva pri plote vyhrávala. Damiánovi teda bolo jasné, že sa čosi muselo stať! Leontín predsa raz vyliezol v župane aj so zápalom pľúc uprostred zimy, hoci mu kávu mienil položiť do okna. Strašne mu vtedy vynadal.
            Viac úvah mu nebolo treba. Kávy položil do trávy a chystal sa preliezť plot do jeho záhrady. Chopil sa plotu, vytiahol sa a práve keď prehodil nohu na druhú stranu dvere od Leontínovho domu sa konečne otvorili.
            Leontín vybehol na záhradu neobvykle živo. A rovno už oblečený! A keby len to...!
            Damián ostal ako zamrznutý s jednou nohou prehodenou cez plot.
            Mal na sebe modré... MODRÉ!... rifle a žlté... ŽLTÉ!... tričko!
            S vytreštenými očami otáčal hlavu sledujúc jeho priamu linku k bránke. Vôbec si ho nevšimol.
            A pohyboval sa úplne inak. Akýmsi cudzím spôsobom – uvedomil si.
            Leontín sa obvykle mierne hrbil, lenže tento Leontín bol pyšne vystretý a kráčal s ľahkosťou akú predtým zo svojej výšky a so svojimi dlhými nohami nedokázal dosiahnuť.
            Otvoril bránku. Damián zbadal Lujzu. Kvetované šaty jej viali pri pohybe milého modrého bicykla s prúteným košíkom nad predným kolesom naloženým veľkou taškou, žlté letné čižmičky s chuťou zapierala do pedálov.
            Keď sa k nemu blížila prichádzal s ňou aj jej nadšený hlas:
            „Leo! Už aj ja som rozkošná a naivne detská ako ty! Pozri, čo som si požičala od...“
            Nedopovedala.
            Pretože keď sa Leontín obrátil jeho pohľad ju načisto umlčal. Zabrzdila rovno pred ním, zaprela sa nohou o zem a pomalým pohybom si z tváre stiahla slnečné okuliare.
            Náhle ostala vážna.
            Pristúpil k nej. Pozvoľna položil ruky na riadidlá. Mierne sa klonil, aby boli ich oči na rovnakej úrovni.
            Lujza cítila, že sa tvári rovnako chladne ako on. Expresne rýchlo prestávala chápať, čo na ňom vlastne tak veľmi milovala...
            „Lujza“ – znova ten inak posadený hlas, „medzi nami je koniec.“
            „Chceš byť absolútne voľný?“ s nechuťou sa spýtala.
            Namiesto odpovede sa len samoľúbo usmial a vystrel sa. Obrátil sa a svižným krokom vykročil preč.
            Lujza s Damiánom ho mlčky sledovali, až kým sa im celkom nestratil. Potom sa pozreli jeden na druhého.
            Damián konečne zliezol z plota.
            „To nebol pravý Leo, však?“ spýtal sa, hoci jeho intonácia prezrádzala, že aj tak už pozná odpoveď.
            Lujza iba pokrútila hlavou.
            Potom vysadla na bicykel a pustila sa po Andreasových stopách.
**********

Ísť po jeho stopách bolo ako spoločná hra nervov. Obaja o sebe vzájomne vedeli. Jeho obed v miestnej reštaurácii, kino, potulky centrom, všetko s ním mĺkvo absolvovala. Hoci sprvu od seba očakávala, že sa neovládne a skočí mu krku vlastnými rukami čoskoro jej stačilo sledovať ho, znervózňovať a čakať na vhodnú príležitosť. Bolo jej jasné, že nebyť jej poobede by si doprial silnú tureckú kávu a sako kupované z Leontínovej peňaženky by vyberal oveľa dôkladnejšie, ak by nestála za výkladom a nepozorovala ho. Postupne ju začali drobné zlomyseľnosti skutočne baviť.
            Keď o polnoci pozvoľna šliapala do pedálov po moste klenúcom sa nad hlavnou cestou (upodozrievala ho, že smeruje k požičovni áut a mieni už vypadnúť z jej dohľadu) znamenalo to pre ňu, že sa konečne dostali na správne miesto. Od rána vedela, že jej buď pomôže náhoda, alebo už nikto na svete! O nohy sa jej obtieral chladný nočný vzduch. Ale v podstate cítila teplo. Hoci bola pokojná.
            Až kým Andreas na polceste nestratil nervy.
            Celkom neočakávane zastal. Ruky mu spočívali pri tele a ostal vystretý ako lata, zdalo sa jej, že čosi zbadal pred sebou. Lujza zopár metrov za ním zastala tiež.
            Potom pochopila, že pred sebou nevidí nič možno akurát karmín, čo mu práve zastiera zrak. Iba sa v ňom hromadí zlosť.
            Andreas sa náhle zvrtol a Leontínovým hlasom po nej rozzúrene skríkol:
            „Daj mi už svätý pokoj, Lujza! Nechaj ma tak!“
            Lujza zišla z bicykla a oprela sa o zábradlie. Jeho výkrik ju prebudil z letargie. Takmer až zmierenie sa s jeho nepodarenou osobnosťou sa z nej vyparilo ako ranná rosa a v okamihu sa všetko pôvodné prinavrátilo. Pocítila silný hnev, ktorý ju zovrel do svojich osídiel behom jedinej sekundy. Bol vytočený, akoby bola dajaký otravný hmyz. Ona! Žena, ktorej povedal, že s ňou chce prežiť zvyšok života! Pokrytec!
            „Vážne si použil slovo – svätý – ty odpadlík?!“ okríkla ho.
            Strhla z košíka tašku, hoci práve vtedy na nebezpečnú chvíľu zabudla na veci v nej, čo si starostlivo pokupovala, prehodila si ju cez rameno a útočne k nemu vykročila.
            Rozhodil ruky, sebaovládanie už mu definitívne povolilo a hulákal po nej až sa predkláňal:
            „Odpadlík?! Bude pokračovať aj nejaká citácia z Biblie?! Mám sa pripraviť na rovnakú nudu ako kedysi, keď si ma umárala tými svojimi haiku?!“
            „Nemusel si predstierať, že ťa uchvátili. Zvládla by som tvoju nevzdelanosť! Nie každý má na to, aby haiku pochopil, zlatko!“
            K hnevu jej výrazne napomáhalo, keď si zamieňala očividné. Keď sa približovala, v nočnom šere nevidela štíhleho krátkovlasého Leontína, ktorého telo tu náhle stálo a jeho ústa ju atakovali nenávisťou. Videla jeho samého.
            „Nechaj ma ísť, Lujza! Chcem začať nový život! Zvyknúť si na tento mizerný bledý ksicht a začať odznova!“
            Veď sa ti zdal rozkošný... – akoby sa jej to dotklo aj za neho, ale namiesto toho ani sama nečakala, že vyprskne:
            „S mojou sestrou?!“ – zastala celkom pri ňom. „S mojou vydatou sestrou?!“
            Bojovne k nemu zdvihla tvár.
            Andreas zovrel pery. Zhlboka sa nadýchol, aby potlačil ďalšiu vlnu kriku, ktorý sa mu dral z hrdla. A potom arogantne prehodil:
            „Nie. S ňou nie.“
            Ani ona, ani ja – zmätene jej preblesklo mysľou.
            Jej sestra pre ňu pred dvoma dňami navždy prestala existovať. Načisto ju prekvapilo, že ju práve urazilo, že ich odmieta obe...
            „Si slizký had!“ skríkla, akoby sa razom prebudila zo spánku s otvorenými očami.
            Schmatla ho za tričko a kmásala.
            „Si slizký a navyše neverný had!“
            Zovrel jej zápästia a snažil sa odtrhnúť ju od seba. Nechápal o čo jej ide. Nebila ho do hrude, neťahala k sebe v poslednom výkriku túžby. Len ho podivne kmásala za tričko.
            „Dúfam, že cítiš aj jeho bolesť!“ zrazu mu sykla do tváre a kopla ho medzi nohy.
            Skríkol a zrútil sa na kolená. Keď sa s bedákaním predklonil jej taška dopadla na zem vedľa neho. Čosi v nej zarachotilo.
            Teraz sa už nemal chuť do krvi hádať. Túžil len zmiznúť od nej. Ich koniec ju evidentne obral o zdravý rozum.
            Pootočil sa a natiahol sa za zábradlím. V bolestiach sa vytiahol na nohy.
            Keď sa znova obrátil k nej iba videl ako sa na neho prudko vrhla.
            Všetko sa zomlelo tak rýchlo, že sprvu ani nechápal, o čo presne jej ide...

**********

            ...
            ...
            Leontínovi sa prinavrátilo vedomie. Cez vlasy mu presvišťal studený vietor. Pocítil závrat. Potom mu čosi udrelo do temena hlavy a on sa znova stratil v temnote.
            O sekundu znova precitol a to vedomie bojujúce s jeho vedomím vyháňal ako len vládal. V zornom poli sa mu objavila nekonečná čierňava posiata magickými svetelnými bodmi. Zalapal po dychu...zrazu nevidel nič, len tmu... ale jeho panika ho prebila späť.
            Vtedy pochopil, že hľadí do nočnej oblohy, je až bolestivo zaklonený a akési malé ruky ho silno tlačia do prázdna. Rukami nahmatal chladné zábradlie. Most! Panebože, je na moste...! Na OKRAJI mosta!
            Stočil vydesené oči a zbadal Lujzu. Odhodlane ho tlačila zakláňajúc ho cez zábradlie. Kdesi dole za hlavu mu prefrčalo auto.
            „Lujza...,“ vydýchol, „to som ja... JA! Leo...“
            Cítil ako sa mu jedna ruka šmýka potom. Všetko v ňom hučalo. Akoby mal doslova explodovať stresom, do ktorého bol náhle vhodený.
            „Pusti ma...,“ nekričal, sotva habkal hrôzou, „... Ježiši, Lujza... spadnem!“
            Jeho úzkosť sa stupňovala až do neznesiteľnosti, keď ho zasa začal vytláčať on.
            Pot na tvári mu ovieval chlad.
            „Lujza!...“
            Stratil sa, hoci len nakrátko. Zostal prítomný dosť na to, aby počul druhé vedomie, ktoré ju jeho vlastnými ústami prosilo, aby prestala.
            Ruka sa mu pošmykla.
            V jedinom strašnom okamihu stratil akýkoľvek pevný bod.
            Začul cvaknutie.
            Prepadol dozadu.
            Jeho ústa vykríkli a vtedy to celé jednoznačne pocítil.
            Cudzia duša sa s prudkosťou a intenzívnou silou vytrhla z jeho mysle a zanechala priestor iba pre neho. Pocítil sa byť dokonale sám sebou. Puto definitívne stratili.
            Bol voľný...
            Voľný... a teraz zomrie!
            Jeho krik sa zrazu stal len jeho vlastným.
            Padal...
            Potom ním čosi nepríjemne trhlo a prešla ním príšerná bolesť, akoby sa jeho chrbtica mala rozdeliť vo dvoje.
            Panika akoby zamrzla v okamihu najväčšej bázne.
            Znova sa stratil.
            Ruky a nohy mal zvláštne vystreté, ťažisko kdesi v strede tela, kde mu nepravidelne tĺklo srdce.
            Jemne sa hojdal.
            A vlastne nie. Nestratil sa v temnote.
            Iba mal pevne zatvorené oči.
            Sotva dýchajúc ich pomaly pomaličky otvoril.
            Stále sa pohojdával.
            Zrazu prudko a rozochvene vydýchol. Úľava sa však nedostavila, stále sa cítil viac než úzkostlivo.
            Okolo pása a cez jedno rameno a iba cez jedno stehno mal upevnené popruhy. Popruh na druhom ramene bol opovážlivo povolený.
            Visel na horolezeckom lane.
            Pohľadom ho sledoval až hore k mostu.
            Zo svojej pozície nedokázal zbadať Lujzu, ktorá mala lano obtočené okolo rúk a zapretá nohou o zábradlie ho držala.
            Ale tušil to. Dychberúca predstava mu na pokoji rozhodne nepridala.
            Ozvala sa tlmene. Veľmi napäto.
            „Si strašne ťažký! Rýchlo lez, naozaj ťa držím len silou vôle!“
            Okamžite sa rukami chopil lana. Bol si vedomý, že za obvyklých okolností by sa po lane sám nevyšplhal, lenže teraz mu silu dodával adrenalín, ktorý mu ešte prúdil v žilách. Keď liezol hore tŕpol, že ho môže každú chvíľu pustiť.
            Konečne prstami nahmatal zábradlie, schmatol ho, vytiahol sa  a prepadol na druhú stranu, kde sa zvalil bruchom na most. Lujza pustila lano a vyčerpane sa zviezla k nemu. Chrbtom sa oprela o zábradlie a zhlboka odfukovala. Z dlaní jej kvapkala krv. Lano jej ich spálilo.
            „Je preč,“ Leontín vydýchol do zeme. „Odtrhol sa“ – nadvihol sa na lakte a pozrel sa na ňu. „Obával sa, že sa zabijem a nechcel to so mnou znova zažiť“ – zalapal po dychu. „Tak pretrhol puto a zmizol.“
            Lujza len prikývla. Čelo sa jej perlilo od potu.
            „Musel ťa predsa vidieť ako okolo neho zaťahuješ popruhy,“ podotkol.
            Jeho dych sa po malých krôčikoch dostával do normálu. Stále sa však cítil nadmieru otrasený.
            „Áno. Tak som ho tým prekvapila, že v jednej chvíli stál ako tĺk a civel, čo s ním robím,“ vydýchla a pokračovala. „Ale ako ho poznám, neveril že ťa udržím.“
            Leontín sa zmordovane posadil.
            „Neveril...?“
            „Nie. Vždy ma podceňoval. A popravde... nebola som si istá, či vôbec mám na to udržať ťa. Mohla som sa spoľahnúť len na to ako veľmi ho túžim poslať do Pekla!“
            Mlčal. S vytreštenými očami na ňu civel.
            Potom sa nadýchol a doslova zjačal:
            „Mohla si ma zabiť!“
            Lujza sa len znavene a zároveň veľmi spokojne usmiala:
            „Mohla.“
            Ozvena jeho výkriku sa ešte stále niesla nocou.

**********

Domnieval sa, že ešte ráno potom ho bude mraziť pri spomienke na to ako musel svoj život nedobrovoľne vložiť do Lujziných, vďaka bohu pevných, rúk. Lenže po pravde... ráno potom bolo celkom fajn. Keď otvoril oči okamžite to prenikavo pocítil. Pocítil, že je slobodný.
            Po rannej káve s Damiánom zašiel s Lujzou do centra na raňajky. Teraz kráčali po uličke lemujúcej rady malých domčekov, vlastne sa zhovárali v celkom dobrej nálade a pred nimi cupital Taras. Lujza držala v obviazanej ruke papierový hrnček s kávou.
            „Poobede sa vraciam domov,“ spokojne oznámila.
            „Áno?“
            Myslel si to hneď ako ju ráno zbadal. Už zasa vyzerala veľmi mestsky – kožené nohavice a čierne blúza bez rukávov. Ako keď sa mu prvýkrát dobíjala do domu – hlučná, s kopou cinkajúcich náramkov.
            „A začnem odznova. Teda... nie že by som končila a menila bydlisko“ – zasmiala sa. „Ale už nikdy nebudem závislá na mužovi.“
            „Dobré predsavzatie,“ uznal Leontín, ruky zarazené do vrecká čiernych nohavíc, ktoré Damiána takmer dojali.
            Leontín pri rozhovore hľadel dopredu na Tarasa. Pes sa totiž spomalil a rozrušene vytáčal hlavu na bok.
            Uvedomil si, že prechádzajú popri plote, ktorý patril domu, kde bývala... a zomrela... ona.
            Taras sa na miesto zaiste rozpamätal, čo sa mu v tejto ulici stávalo. Možno v jeho psej mysli vyvstala aj ona...
            Leontín sa s miernou nechuťou pozrel k domu.
            Náhle zarazene zastal.
            Anastáziin dvor sa hemžil ľuďmi. Dvere domu ako aj brána neďaleko, boli dokorán otvorené.
            Ľudia zo sťahovacej firmy – došlo mu.
            Pocítil ševelenie v žalúdku.
            Lujza stála pri ňom a zmĺkla. Pozorovala ako sa nečakane zadíval kamsi do diaľav.
            Hľadel do okien domu.
            Na sinavé tiene, ktoré sa nejasne ukazovali za sklom.
            „...Ahoj...“ – doľahol k nemu tichý ženský hlas.
            „Ahoj“ – začul Lujzin veselý pozdrav.
            Odtrhol pohľad od okien.
            Za plotom stála mladá žena. Ich oči sa nečakane spojili. Najprv vnímal len ich modrý odtieň a celkom sa v nich zabudol. Potom sledoval jej plné pery a uvedomil si, že tvár jej lemuje hladké mikádo zastrihnuté pod bradu. Vlasy mala tak tmavé, až boli takmer čierne. Pod ranným slnkom sa leskli ako zamat. Ako včerajšia nočná obloha... – neobyčajne si pomyslel.
            „Desivé pohľady sú jeho hobby“ – znova začul Lujzu.
            V neznámych modrých očiach, ktoré mali prenikavosťou len málo od jeho vlastných, začínala klíčiť obava.
            Odtrhol sa od nej. Zasa sa zahľadel do okien. Nezachytil žiadne červené oči, ktoré by ženu prepaľovali. Nemal pocit, že by voči nej tiež niečo mali mať.
            Konečne cez ústa dostal strohé:
            „Ahoj.“
            Keď na ňu opäť pozrel, samozrejme svojim bežným divným spôsobom, ruky už mala založené na hrudi. Mierne obranným spôsobom.
            Obzrel si ju druhýkrát. Aj napriek tomu, že ju vyľakal, v tvári sa jej neustále zračila istá dávka rozvážnosti.
            Mala na sebe sako s modrými prúžkami a rovnaké šortky s vysokým pásom.
            Jej výraz staval zdvorilostnú bariéru.
            Dáma – rozhodol sa ako na neho pôsobí.
            „Práve si sa prisťahovala?“ prehovoril, pokračujúc v tykaní, ktoré povolila ona. „Teší ma. Volám sa Leontín, bývam neďaleko.“
            Nenatiahol k nej ruku. Nechcel ju nútiť dotýkať sa ho, keď v nej vzbudil obavy.
            „Ja sa volám Lujza,“ usmiala sa od ucha k uchu a ona k nej vystretú dlaň natiahla. „Bývam v meste a som silná, nezávislá žena.“
            Na okamih sa zarazila, ale potom sa usmiala. Keď si s Lujzou nad plotom potriasli rukami viditeľne ju jej bezprostrednosť uvoľnila.
            „Volám sa Sára,“ predstavila sa. „Tiež som predtým bývala v meste. V postate ešte včera.“
            „Ale my sme tiež mesto,“ počul sa ako vážne hovorí, netušiac že už bol tretím obyvateľom Údolia, ktorý jej to povedal. „Malé mesto.“
            „Nevšímaj si ho“ – Lujza mávla. „Stále takto bľaboce.“
            Sára sa usmiala, ale priamo na neho. Rozhodla sa ho zahrnúť do zóny, ktorú Lujza sprístupnila.
            „Našla si si tu prácu?“ spýtala sa Lujza. „Nebýva to naopak?“
            „Pracujem z domu, môžem bývať kdekoľvek na svete.“
            „Čo robíš?“
            „Ilustrujem knihy – detské, učebnice, čokoľvek... sem tam robím firemnú grafiku.“
            „Paráda. Ja som profesionálna tanečníčka.“
            „Úžasné,“ oplatila jej Sára a prívetivo, hoci trochu zdržanlivo, pozrela na neho. „A ty?“
            „Vlastním antikvariát v centre,“ odpovedal, vážny, bledý a zadumane hľadiaci medzi usmiatymi ženami. „Volá sa Zabudnuté Knihy.“
            „Poetický názov.“
            Nikdy mu ho nikto takto neocenil.
            „A vy dvaja ste...?“ Sára sa opatrne spýtala.
            „My?“ – Lujza ho buchla päsťou do ramena, na čo on vôbec nereagoval, len pozoroval Sáru. „Ja som iba jeho kamarátka.“
            Až vtedy sa obrátil a zazrel po nej.
            Sáru ktosi vyrušil, aby sa spýtal kam majú zložiť škatule s nápisom – krehké.
            Ani nestihol zistiť, prečo sa z mesta presťahovala práve sem. A do Anastáziinho domu.
            Mohla ich zhodnotiť ako dvoch čudákov. Ale očividne tak nakoniec nespravila. Priateľsky sa zasmiala, len tak. Zdvihla ruku na pozdrav a otočila sa. Kráčala k domu.
            Leontín po Lujze znova fľochol.
            „Kamarátka?! No iste! Nie že ma budeš navštevovať!“
            Ako zakaždým, vôbec sa neurazila. Len na neho žmurkla.
            Ešte chvíľu postáli a pozorovali ako Sára vychádza na verandu. Medzi dverami sa nečakane obrátila a venovala mu ešte úsmev. Iba jemu.
            Šklblo mu kútikmi úst.
            Vošla dnu.
            Konečne sa pohli a bok po boku pokračovali v prechádzke.
            „Chúďatko, priťahujú ju záhadné a divné typy,“ podpichovačne prehodila Lujza. „Ide po tebe.“
            Ruky vo vreckách zovrel v päsť.
            „Nejde!“ odvrkol.
            Nemusí po ňom ísť... bohato stačí, že on ide po nej – uvedomil si, načisto úprimný sám k sebe, keď mu došlo, že je skutočne pekná.
            Dom, od ktorého sa vzďaľoval, mal ako vpísaný do osudu.




KONIEC


mini-séria: ČIERNY LEO III.
VÍLIA ZÁLEŽITOSŤ

Nad Údolím Krvavých Ruží sa znášala svieža vôňa ranného dažďa, ktorý prevoňal les obkolesujúci námestie preplnené jarmočnými stánkami. Deň bol očarujúci svojou prapodivnosťou – obloha bola sivasto-modrá a chladná, a predsa cez ňu prebleskovali žiarivé slnečné lúče – pôsobil náladovo, hoci skutočná nálada, čo sa šírila po celom námestí bola uvoľnená a kryštalicky pozitívna. Hádam nikto v Údolí si nikdy nenechal ujsť Čerešňové Slávnosti, ktoré završovali leto. Vôňu navlhnutej trávy premiešavala vôňa ešte teplých čerešňových bublanín, vo veľkých kotlíkoch za čerstva varených čerešňových lekvárov, oberaných srdcoviek a vo vánku povievali zamatové šatky, všetko sfarbené do krvava ako ruže, čo Údolie preslávili, prestriekané čerešňovými voňavkami.
            Dokonca aj Leontín, do čierna odievaný samotár do špiku kosti, si nevedel predstaviť, že by sa aspoň hodinu nepretláčal cez od detstva známych ľudí a nepoobzeral si zopár stánkov, nasávajúc nákazlivú jarmočnú atmosféru.
            Práve teraz postával pri stánku s lekvármi. V ruke držal jednu nádobu s domácou etiketou, hoci čerešne vlastne neobľuboval a vedel, že ak ho kúpi, jediný krát si lekvár natrie na wafle a potom ostane zabudnutý v komore. Bledý čiernovlasý mládenec stál načisto nehybný, azda jediný ustálený bod v neustálom pohybe, zahľadený bokom, cez hlavy, k celkom inému stánku.
            Najprv ho zaujali odlesky veselej strieborno-červenej sukne. Zapravený sveter mal však konzervatívny vzor a už vtedy si bol istý, že jediný výrazne dámsky prvok znamená, že je to ona. Držala plastový pohár a naberala si šťavnaté čerešne. A keď si hladké, takmer čierne mikádo zachytila za uchom a odhalila sošný profil, už nebolo pochýb o tom, že je to Sára.
            Leontín ju hypnotizoval pohľadom. Celé leto, odkedy sa prisťahovala a zoznámili sa, keď sa s Lujzou prechádzali popri jej dome, sa takto náhodne stretávali. V poslednom čase si uvedomoval, že pohľad jej modrých očí a obyčajné: „ahoj“ – prednesené s jemným úsmevom, mu zlepšuje dni.
            Sára jeho pohľad asi zacítila. Koniec koncov, dokázal vysielať nadmieru prenikavé pohľady, ktoré takmer pálili na pokožke. Ich oči sa na diaľku spojili. Usmiala sa a zamávala mu. Ukázala prstom na nabraté čerešne a zdvihla palec.
            Výborné... – povedali jej pery.
            Pousmial sa, trochu kŕčovito a zdvihol ruku na pozdrav.
            Áno... – nemo súhlasil.
            Sára otvorila ústa, aby k nemu vyslala ďalší odkaz, ale vtedy zacítil ako mu ktosi nad lakťom zovrel ruku. Strhol sa. Lekvár vrátil k stánku a obrátil sa.
            Zrazu hľadel do tváre Madam Crn a jeho úsmev, hoci aj tak nie veľmi prirodzený, sa vytratil a ostal iba divný pohľad. Madam Crn, certifikované médium v Údolí a okrem iného aj prevtelenie dámičky z 50tych rokov ho obdarila žiarivým úsmevom.
             „Leontín, som taká rada, že vás konečne stretávam. Živého.“
            Leontínove zlato-hnedé oči sa zúžili.
            Madam Crn mu pri poslednom probléme s duchom, ktorý ho mienil navždy posadnúť v podstate odporučila nechať to tak a umrieť. A vlastne médiám stále neverí!
            Madam – jej prevtelenie sa prejavilo v zlatých lokniach a kockovanom overale s krátkymi nohavicami a oblým bielym golierom – sa zľahka dotkla hrdla.
            „Cítila som, že dnes stretnem práve vás – nezvyčajnú energiu so vzdorovitou náturou...“
            „Nepochybne!“ len ticho a úsečne odsekol.
            „... preto som si so sebou zobrala niečo, čo by vám mohlo prísť k úžitku,“ decentne jeho poznámku prehliadla.
            Náhle si spomenul na Sáru a zatúžil sa obzrieť, či je ešte pri stánku.
            „Tá očarujúca mladá dáma sa už pobrala domov,“ zrazu záhadne prehovorila madam, hoci oči mala sklopené a hľadala čosi vo svojej vínovej vintage kabelke.
            Leontín len zmätene zaklipkal očami. Teraz mu už bolo naozaj trápne obzerať sa.
            Madam Crn vytiahla ruku z kabelky, zdvihla ju a čosi uvoľnila z dlane. Dlhá strieborná retiazka sa napla pod váhou fialového šesťhranu, cez ktorý sa zablyslo svetlo. Šesťhran vystupoval z detailne vypracovaného strieborného „klobúčika“, v ktorom bol precízne vsadený. Fialový kameň s tenkým hrotom sa nebadane hojdal.
            „Viete čo to je?“ spýtala sa ho, azda aby ho konečne zbavila nepriateľského mlčania.
            „Kyvadlo?“ neochotne hádal.
            „Správne“ – usmiala sa, stále ho držiac medzi nimi. „Z ametystu. Zaháňa nočné mory. Pomôže vám vykryštalizovať správy...“
            V odlíšení snov od správ mi predsa pomáha havran – spurne si pomyslel – Jediné zviera, ktoré sa ho panicky nebojí... teda, teraz už okrem jeho boxera Tarasa.
            „... zbystruje myseľ, nachádza nádej. Pomáha rozvíjať intuíciu a pomáha prijímať nové myšlienky...“
            „Madam Crn,“ rázne ju prerušil. „Prepáčte, ale ja na kamene, kyvadlá... ani podobnú bižutériu... neverím.“
            Madam sa však natiahla za jeho rukou a vložila mu kyvadlo do dlane. Neodbytne mu okolo neho zovrela prsty. Kameň bol prekvapivo hrejivý.
            „Mladý muž, ktorý nesie zodpovednosť za mŕtve duše sa musí vedieť správne rozhodovať.“
            Vykročila popri ňom.
            „Nemyslím si...“
            Dotkli sa im ramená a madam mu záhadne šepla:
            „A nielen vo svete mŕtvych... ale aj tu – v záležitostiach vlastného srdca“.
            Vykročila ďalej, presúvala sa k stánku s obrusmi vyšívanými výjavmi trsov čerešní.
            Leontín využil voľnosť a rýchlo sa obrátil k stánku s oberanými čerešňami.
            Po Sáre už skutočne nebolo ani stopy.
            S malým sklamaním si kyvadlo bez záujmu vložil do vrecka a zamiešal sa medzi ľudí. V mysli ho prenasledoval odlesk tmavovlasej ženy, ktorá mu nežne zamávala.
            A lekvár si nakoniec nekúpil. Skončil pri hŕstke rovnakých čerešní aké si vyberala ona.

**********

Leontín vyšiel zo zadnej časti antikvariátu a v rukách niesol kôpku kníh, ktoré sa rozhodol premiestniť do časti kde predával. Keďže sa blížil nový školský rok a už dnes ráno ho navštívila trojica až trestuhodne vzorných študentov, aby si nakúpili nadchádzajúce povinné čítanie, prezieravo vytiahol na svetlo ďalšie Pani Bovaryové, Antigony a Búrlivé Výšiny.
                Keď kráčal, vnímal ako sa mu vo vrecku riflí ozýva esemeska. Napadlo mu, že je zaiste od Lujzy. Ryšavá dievčina, tanečnica medzi úskaliami veľkého mesta – ako ju rád nazýval – sa po jeho poslednom „probléme“ s jej mŕtvym snúbencom sama pasovala za jeho kamarátku. Nebol príliš zhovorčivý, no počas leta si na ich pravidelné telefonáty, kedy si z neho ona uťahovala a on len vzťahovačne prskal zvykol. Musel však uznať, že na tom niečo bolo... udržovať kontakty s ľuďmi, ktorí presne vedeli o jeho neprirodzených schopnostiach. Zatiaľ ich mal teda v živote iba dvoch. Aj dnes ráno volala. Zabudla sa na niečo spýtať? Dosť detinsky do neho rýpala, keď náhodou zvrtla reč na Sáru. Sledovala ich iskrenie pri prvom stretnutí a nechávala mu ho vyžrať. Možno mu teraz píše, že by mu ju rada zbalila a naservírovala ako na podnose, keď je taký neschopný a nevie sa posunúť z prvej fázy. Klasika! – pomyslel si, kráčajúc s knihami za pult, keď však náhle vstúpil na drevenú podlahu pri policiach a jeho realita sa doslova otriasla v základoch!
                Pocítil ako mu podlaha tancuje pod podrážkami. A vibrácie, ktorými razom nasiaklo hádam všetko vôkol neho boli zrazu také silné, až sa mu za chrbtom ozvalo duté ťukanie na milión spôsobov. Knihy začali poskakovať v policiach.
                Leontín býval na podobné situácie, v istom zmysle rozostrenia jeho sveta,  vždy pripravený, avšak chvenie jeho priestoru bolo natoľko intenzívne a neobvykle fyzické, až mu knihy popadali z rúk a on sa zviezol k zemi, pretože ho jeden nový nárazový záchvev obral o rovnováhu.
                A uvedomil si, že jeho mobil neustále otravne vypiskuje, akoby mu prichádzala správa za správou.
                Keď telefón vyťahoval, prešlo ním nečakané poznanie, že ho za posledné dni ráno ani raz nečakal havran s fialkovými očami, jeho osobný sprevádzač mŕtvych duší... a nezočil ho ani teraz.
                Knihy tancovali vlastným životom, jemne mu narážali do chrbta, podlaha vrnela rovnako ako jeho mobil v ruke a jemu napadlo, či proste nejde o zemetrasenie a nemal by sa odplaziť kdesi medzi zárubne dverí.
                Lenže tu?! – pozrel na mobil a neveriacky civel na správu – V Údolí Krvavých Ruží, kde z výstrelkov prírody poznali tak najviac časté dažde a sýto červené ruže?!

                „POMÓC! POMÓC! POMÓC!“

                Keď zočil slová na displeji a tiež číslo... presnejšie znaky – XY02XY2XY – s mrzutosťou mu dochádzalo, že predsa len pôjde o niečo čo spadá tak povediac do jeho kompetencie.                     
                Tri krátke úzkostlivé slová na displeji ozeleneli a zasvietili ako neón. Opustili jeho vlastný telefón a vzniesli sa dohora.
                Leontín ruku inštinktívne natiahol čo najďalej od seba. Nie že by sa bál, ale zažiť niečo nepoznané sa mu vonkoncom nepáčilo. Jeho antikvariát praskal vibráciami a pritom sa mu netlačili do hlavy ako bol zvyknutý, ani len jeho znamenie z druhého sveta sa neobjavilo. Namiesto toho mu nad hlavou poskakovali knihy a na pulte hrkotala prázdna šálka, čo sa postupne posúvala k okraju.
                ... A teraz mu esemeska vyliezal priamo z mobilu a slová sa postupne menia na zelenkavý dym a miznú?! Zmocnil sa ho nepokoj a podozrievavosť.
                Police sa chveli a mobil neustále pískal, keď sledoval ako sa z neho vznášajú a dymovo miznú ďalšie slová.
               
                „SOM V PASCI!“

                „V pasci?“ šepol, hoci sa vždy nerád pýtal a hlbšie do ich vecí zaplietal. „V akej?“

                „SOM V PASCI SOM SOM SOM !! NECHCE MA PUSTIŤ!“

                Chrbtom sa pritlačil na roztancované police. Pôsobil, akoby v ruke držal čosi nadmieru štítivé.
               
                „JE TO VÍLIA ZÁLEŽITOSŤ!!!!“

                „Vília Záležitosť?!“ prskol. „Kto si a ako to myslíš?!“
                A vtedy ho zbadal.
                Pri pulte, na druhej strane, nehybne, s pažami bezvládne visiacimi pri tele, stál mladík s dlhšími vlnitými vlasmi – ich bielosť oprosti sivastému, chvejivo neostrému telu napovedala, že sú svetlé.
                A jeho červené oči na neho bezvýrazne dopadali z poza plastového, kde tu ničotou prerušenému rámu okuliarov.
                Prízrak zmizol na jeho jediné žmurknutie.
                V rovnakom okamihu ustalo jeho súkromné zemetrasenie a mobil konečne nadobro stíchol.
                Leontín zhlboka vydýchol a až vtedy mu došlo, že úzkosťou zadržiaval dych. Ruka s mobilom mu unavene klesla na podlahu.
                V jeho malom svete opäť nastal teplý, jemne zatiahnutý deň a božské ticho.
                „Vília záležitosť?“ zašepkal sám pre seba. „Čo som ja Hviezdoslav, aby som riešil podobné inotaje?!“

**********

Začínal šípiť, že z kľúčových slov „víla“ a „záležitosť“ len tak niečo logické nevytrieska. Niekedy mu všetky tie duchárske výčiny okolo vlastnej osoby riadne liezli na nervy.
                Zlostne sa nohami zaprel o pult a chrbtom udrel do políc, vyzeral ako prerastené spurné decko. Docielil, že mu na hlavu spadla kniha, vskutku ťažký Umberto Eco, a to práve vo chvíli, keď sa ozval zvonček nad vchodovými dverami.
                Roztržito si prstami prešiel cez vlasy, ostala mu strapatá havrania štica a stále nabudený zlosťou spoza pultu doslova vyskočil.
                Pred ním stála žena... žena v blankytne modrom... a poľakane zhíkla, pričom jej ruka zovrela kameň dlhého náhrdelníka, akoby mala proti bledému strapatému prízraku, čo na ňu vyletel pripravený talizman.
                Leontín doslova zamrzol na mieste. Ona spravila krok vzad, jej modré oči ostali vytreštené, ústa pootvorené do drobného udiveného „o“.  Ako spôsobná ženská postava z románu Jane Austenovej – preletela mu mysľou jediná súvislá myšlienka.
                Zopár nekonečných sekúnd, kedy si však plne uvedomil, čo vyviedol, na seba iba nehybne civeli. Pri hocikom inom by mu bolo jedno ako divne pôsobí, no pri nej... Za rekordne krátky čas mu na papierovo bledulinkej pokožke stihli vyskákať červené škvrny.
                Jeho mozog sa však pozvoľna spúšťal. Aj s emóciami. Bolo mu trápne. No už sa musel ozvať.
                „Ja... ja... prepáč,“ vyhabkal, viditeľne napätý, „nechcel som ťa vyľakať...“
                Sára nahlas vydýchla a na jeho úľavu sa nenútene rozosmiala.
                „Páni,“ zatiahla, „dramatické antré dopraješ každému zákazníkovi?“
                Cítil horúčavu a nevedel, čo si s ňou počať. Ostal vystretý ako lata a nespúšťal z nej čudné oči, akoby sústavne znepokojené – oči zlaté ako mala Locco, jedna z jej mačiek, pouličná zmes so srsťou sivou ako jeho košeľa a povahou podobne divou, nevyspytateľnou, ktorá skrývala plachosť za odmeranosťou a prskaním.
                Sáru samú, keď znova pristupovala k pultu, udivilo prirovnanie, čo jej prebehlo mysľou. Niečo na ňom ju vždy keď sa stretli udržovalo v živej pozornosti – temná charizma muža strateného v príliš svetlom svet ju priťahovala. Už pri ich prvom zoznámení ju priam fascinovalo ako odmerane sa prejavoval a pritom predsa neskryl skutočný záujem – akoby ju varoval: Chcem, aby si sa priblížila, ale je to na vlastné riziko. Prišiel jej ako Pierot. Dokázal by byť šťastný a nešťastný zároveň.
                „Nie... nie... len“ – pôsobil ako rozprávajúca socha, vysoký čudák, „len mi popadali knihy a...“
                „Chápem,“ zhovievavo sa usmiala a mala čo robiť, aby len pri úsmeve ostala, keďže vyzeral tak trochu ako strapatý nevyspatý profesor.
                Už ho viac nechcela trápiť.
                Rozhliadala sa vôkol seba.
                „Máš to tu útulné. Je vidno, že si knihy vážiš.“
                Pristúpila k policiam pri výklenku do súkromnej časti. Sledoval ako naklonila hlavu a prstom zľahka prechádzala po tituloch, pričom ďalej rozprávala.
                „Nechce sa mi veriť, že som si tvoj antikvariát zatiaľ nechávala ujsť. Je prekrásny a voňavý. Vieš, vonia ako papier. Lenže snaha zabývať sa a preniesť celý svoj veľkomestský život do malého mesta nemala konca. Veru, výborná náhrada za letnú dovolenku!“
                Nazvala Údolie malým mestom – uvedomil si a konečne uvoľnene spustil ramená – Už je naša!
                Vyšiel spoza pultu. Pocit trápnosti ho už opúšťal a on sa znova cítil byť vo svojej koži. Pristúpil k Sáre, zatiaľ čo ona už v ruke ťažkala hororovú klasiku – Tretie Oko od Stephena Kinga.
                Zdvihla k nemu tvár a vyčarila doslova odhodlaný výraz.
                „Beriem ju!“
                Jej výber ho prekvapil. Došlo mu, že si ju v hlave štylizuje do pozície krehkej konzervatívnej kvetinky.
                „Nebudeš sa báť?“
                „Budem. Aspoň dúfam.“
                „Dovoľ mi darovať ti ju,“ zrazu bez rozmyslu a skutočne vážne a formálne prehovoril.
                „Nie, ja trvám na kúpe,“ dôrazne povedala. „A trvám tiež na večery u mňa. Pozajtra o šiestej.“
                Celom ju bavilo sledovať ako roztrieštila jeho predstieraný chlad. Mierne sa odtiahol, tvárou mu prešlo prekvapenie.
                „Večera...?“
                „Áno, bola by som veľmi rada, keby si ma navštívil. Potrebujem prebrať zopár vecí. Dozvedieť sa viac o istom obyvateľovi Údolia... Nikoho tu okrem teba nepoznám, hoci mám pocit, že všetci poznajú mňa...“
                „Vitaj v malomestskej komunite,“ podotkol.
                Priamo pred ňou sa jeho pohľad znova vzďaľoval, staval si rýchlo stratenú bariéru.
                Nemala v úmysle dotknúť sa ho.
                „V každom prípade, mám pocit, že len s tebou sa môžem otvorene porozprávať a vychutnať si skrátka príjemnú návštevu. Rozumieme si,“ narovinu dodala, hoci kto jej to mohol zaručiť?
                No Sára cítila, že si rozumejú.
                S potešením zachytila ako mu šklblo kútikmi úst do malého poloúsmevu.
                „Teším sa.“
                „A nemusíš priniesť nič, len svoj šarm,“ zoširoka sa usmiala.
                „Pohľadám ho, ale obávam sa, že som ho omylom vyhodil,“ sucho skonštatoval.
                Keď knihu predsalen zaplatila a v očividne dobrej nálade odchádzala, sledoval ju spoza pultu takmer zasnene.
                Vôbec ju svojim vzhľadom do čierna odetého mládenca s bizarným správaním neodrádzal. A pritom veľmi dobre vedel ako pôsobí. Dlhé zlovestné pohľady si síce neuvedomoval, ale to ako na neho ľudia reagujú áno.
                Akoby v spomalenom zábere pozoroval ako otvára presklené dvere a vpúšťa dnu jas. Sivé mračná sa rozostúpili a jej blankytný odev orámovali slnečné lúče. Skladaná sukňa sa jej hebko obtierala o nohy. Zvonček cinkol.
                Ďalej ostal hľadieť na dvere do Zabudnutých Kníh.
                Príde k nej domov. Do Anastáziinho domu – ľahký pocit snenia mu prerušila náhla nervozita v žalúdku.
                Zároveň však klíčila s chvejivým pocitom nadšenia.

**********

Leto pravdepodobne skončilo. Bolo takmer magické ako takmer vždy mizlo hneď po Čerešňových Slávnostiach, ktoré obvykle „okupovali“ posledný skutočne horúci deň.
                Keď v to ráno pri ich spoločnom plote popíjal silnú brazílsku kávu s Damiánom, jeho najlepším kamarátom, akoby si ani nevšimol, že mu zdvíhajúci sa vietor kde tu rozvlní tartanový župan, do ktorého bol uzimene zabalený.
                Damián, ako vždy oblečený a vychystaný do svojej kaviarne – kockovaná košeľa, žlté nohavice a nadšenie – si pobavene pomyslel, že čo chvíľa nastane obdobie, kedy si zrána k županu začne pridávať hrubý šál.
                Damián zrazu natiahol ruku, v ktorej držal kávu, až mu zapraskalo v chrbtici a priam rozkošnícky nasal svieži vzduch.
                „Takže zasa svitol piatok a môžem to u seba celé nechať na zamestnancoch,“ zatiahol, „ale už sa len trikrát vyspím a znova som v práci! Komu je lepšie!“
                Aj napriek sarkazmu sa Leontínovi zdalo, že je až nepatrične šťastný, čo na ľuďoch vždy vyhodnotil ako podozrivé.
                „Počúval si ma vôbec?“ zamrmlal a pokúsil sa odpiť si.
                Do guľatučkého zeleného hrnčeka s obrysom bicykla sa mu však oprel vietor a doslova mu utiekol z pred úst. Časť kávy vyšplechla na trávu.
                Damián prskol smiechom, ale rýchlo sa upokojil, keď ho strapatý mladík v tartane takmer zabil pohľadom.
                Leontín začal od konca. Od opisu prízraku v antikvariáte po víliu záležitosť. A práve vtedy Damián skutočne spozornel a všetko mu začínalo dochádzať.
                „Tvoje zjavenie vyzerá ako Tichomír,“ podotkol.
                Leontín sa prestal pokúšať znova napiť. Zarazil sa a zdvihol k nemu tvár.
                Blondín náhle pôsobil zamyslene. Hľadel kamsi do diaľky. Vietor sa mu pohrával s vlasmi, za chrbtom sa mu rozprestierala ponurá zeleň a dymovo sivá obloha.
                „Spomínaš si na moju krátku históriu nadšenca do počítačových hier, ešte keď som chodil na strednú? Trvalo to asi rok, kým ma nevyslobodilo zaľúbenie do krásky z vyššieho ročníka. Spolužiak ma však ešte predtým stiahol do tej ich asexuálnej komunity, takmer som sa stal závislým geekom... no... vtedy ten výraz ešte neexistoval...“
                „Spomínal si meno Tichomír?“ Leontín ho netrpezlivo prerušil.
                „Počkaj!“ Damián sa prebral zo zadumania a znova pôsobil živo. „Všetko so všetkým súvisí. Spolužiak, ktorý ma na hry nalákal bol práve Tichomír“ – krátko sa zasmial. „Volali sme ho Ticho. Vieš, bol taký málovravný introvert... proste stále ticho. No keď sa dostal za počítač, alebo na nejakú ich akciu... bože! Keby si ho videl! Navliekol sa do kostýmu podľa nejakej bojovej postavy, nahodil výraz vraha....“
                „Viem si predstaviť!“ nevrhol ho umlčal Leontín.
                Hoci si to celé predstaviť nevedel.
                No jasne si dokázal predstaviť ako si chlapca pre alter ego doberali, ako ho hlúpa prezývka Ticho prenasledovala... Z nejakého dôvodu mu zrazu po mysli otravne behala básnička, ktorá sa často ozývala pri jeho mene.
Čierny Peter nosí smolu,
Čierny Leo smrtku k tomu.
                „V každom prípade, typy ako Tichomír sa veľmi nemenia,“ pokračoval Damián. „Dlhé vlasy, hrubé okuliare, stále rovnaká infantilná komunita...“
                „Lenže ako si môžeš byť istý, že...“
                „Pre Víliu Záležitosť!“ dôrazne podotkol.
                Leontín len zdvihol obočie.
                Opasok županu mu poletoval pri tele.
                „Vília Záležitosť je hra, aj Ticho ju hrával,“ vysvetlil Damián.
                Leontín sa domnieval, že jeho prezývka aj celá stredná sú mu vlastne voľné. Lenže teraz mu v duchu vyvstala prostá, ale rázna veta  - Nevolaj ho Ticho!
                „Ide o absolútne jednoduchú hru založenú na postave ohyzdného írskeho škriatka, ktorý do zaváraninových nádob zbiera rôzne poschovávané drobné víly. Otrasná grafika, žiaden sprievodný dej.“
                „Bola populárna?“ nechápavo sa spýtal.
                „Áno a len nedávno som na internete zistil, že má svojich fanúšikov doteraz. Svoje totiž zohrávajú zvláštne úkazy, ktoré ju sprevádzajú a ver mi, medzi mladými je najlepšou reklamou záhada.“
                Leontín počúval. Damián mal pravdu – všetko so všetkým začína súvisieť.
                „Vznikla asi pred desiatimi rokmi. Žiaden boom nespôsobila. Niekoľko verzií sa však aj tak rozšírilo medzí ľudí. A vtedy sa stalo niečo zvláštne. Nebolo možné ju viac kopírovať, nebolo možné ju viac sťahovať, skrátka to prestalo fungovať. Bez zjavného problému. Je proste nezohnateľná! Spomínam si, že Ticho jednu pôvodnú verziu vlastnil, pretože poznal organizátora festivalu GameLife, obaja sú z Údolia a Tichomír u nás ostal bývať aj po škole. Čo mi pripomína skutočnosť, nie že by sme ostali skvelými priateľmi, ale... vieš ako to tu chodí... no ja som ho už nejaký čas vôbec nestretol...“
                Damián sa náhle zarazil a viditeľne zbledol. Vypúlil na Leontína oči, akoby mu ktosi vrazil po zátylku. Situácia mu totiž konečne začínala konzistentne dochádzať.
                „Ale keď sa ti zjavil... ak zmizol... je sivý...,“ habkal, neobvykle neistý, až takmer nešťastný.
                Leontín jeho panike nevenoval pozornosť. Na posilnenie si odpil kávy a nahlas si triedil myšlienky.
                „Takže Vília Záležitosť je old-school hra, ktorá je známa svojou záhadnou nemožnosťou akokoľvek ju rozmnožiť. Ale Tichomír ju vlastnil, pretože jednu pôvodnú verziu získal od chlapca z festivalu, kde je, predpokladám, herným lákadlom...“
                „Áno,“ Damián sa obratom spamätával, „sám sa môžeš presvedčiť. Ten muž ako jeden z mála vlastní CD. Včera som to čítal medzi novinkami na festivalovej stránke. Vieš, prechod z disku tiež nefungoval. Asi je to jediné pôvodné CD na svete, takže o účasť má postarané.“
                „A Tichomír, nech sa mu stalo čokoľvek, sa v prvom rade domnieva, že sa dostal do akejsi pasce, ktorá s hrou súvisí...“
                „Očividne áno,“ zopakoval teraz už pokojný barista, „sám hru môžeš preskúmať. Cez víkend prebieha v hotely Terra GameLife 2015.“
                „Čože?“ – Leontín sa prebral z úvah a zažmúril na neho.
                Damián na okamih zovrel pery a venoval mu skutočne hlboko ľútostivý pohľad.
                „Zoženiem ti vstupenku. Platí na všetky dni... ale... nuž... tieto dnešné partie geekov, otakov a čo ja viem akých ešte zvieratiek... vieš... naozaj žijú v inom svete ako my normálni ľudia a ty.“
                „Chceš tým povedať, že...?“ nadhodil.
                „Budeš musieť prísť v nejakom kostýme, inak sa dnu nedostaneš. Je podmienkou k lístku.“
                „To nemyslíš vážne!“ úprimne sa zhrozil.
                Damián však prekvapivo pôsobil až smrteľne vážne. Súcitne vraštil obočie.
                „Jediná vec, ktorú pre teba môžem urobiť je, že ti nejaký kostým zoženiem. Netráp sa. Len mi daj čas do nedele.“
                „Nepôjdem v kostýme!“ spurne odsekol.
                „Inak sa k hre nedostaneš.“
                Leontín na okamih zatvoril oči a zhlboka pomaly vydýchol, vypúšťajúc všetok vzdor, čo sa v ňom rozburácane hromadil. Otvoril oči, už o poznanie miernejší.
                „Skúsim sa ešte dostať k Tichomírovej verzii.“
                Už sa otáčal, že odíde.
                „Dobre, ale ak u Ticha nepochodíš, daj vedieť. Rád ti pomôžem.“
                Leontín sa pri prezývke strhol a ešte sa pootočil cez rameno.
                „Skutočne ma nevpustia len tak?“
                „Nie, Leo. Pre nich je to spoľahlivý spôsob ako oddeliť zrno od plevy. Ide o festivalovú tradíciu. A kto nie je ich, v kostýme nepríde, nezasvätencov nechcú.“
                Obrátil sa a vykročil k domu. Zároveň však nahlas a značne uštipačne utrúsil.
                „Ok, Dami, dám ti vedieť.“
                Damián skratku svojho mena neznášal.
                Kráčal k svojmu domu, na ktorý dosadal popolavý odtieň rozbúreného rána a v hlave sa mu sústavne opakoval vtieravý šepot.
Čierny Peter nosí smolu,
Čierny Leo smrtku k tomu.

**********
               
Lenže keď poobede stál pri prízemnom domčeku, kde mal Tichomír bývať, nikto kto by mu dokázal vysvetliť, čo sa s mládencom stalo, mu po zvonení neotváral. Dom bol opustený. A v Údolí sa za posledný týždeň žiaden pohreb nekonal.
                Leontín sa vzdal a cez malú predzáhradku sa vrátil k Tarasovi, ktorý ho poslušne čakal pri bicykli.
                „Poď Taras,“ vyzval ho, keď vysadol na bicykel. „Skočíme do kaviarne k Damiánovi oznámiť mu, že v nedeľu budem za totálneho debila. Dobrovoľne!“
                Pustil sa po popri chodníku. Pes ho svižne sprevádzal.

**********

„... je moja... jeho duša... je moja...“
                Leontín samozrejme nikdy neveril na víly. Zakaždým, keď čítal príbehy Sherlocka Holmesa bolo mu ľúto Arthura Conana Doyla, že naletel na podvodnú fotku s papierovými vílami.
                Lenže potom ho jedna navštívila.
                Nadránom, kdesi medzi realitou, keď už vnímal narážanie vetra do okien a polosnom, kedy mal telo ako z olova a jediné, čím dokázal hýbať, boli oči, sa nad ním skláňala... víla.
                Ostrá, hoci sivým povlakom mŕtvych potiahnutá postava sa nad ním elegantne nakláňala a popravde, aj napriek útlocitnej póze sa vôbec ako mierumilovná lesná žienka netvárila.
                Leontín sa nedokázal pohnúť, ako obvykle ležal sťa prikovaný, rozhodnutý s trpezlivosťou prijať jej správu.
                Jej ruky sa ladne zdvíhali, mierne zohnuté v lakťoch, prsty a zápästia akoby sústavne s nehou tancovali a z rukávov drobnej blúzky pošitej kvetmi sa vznášali pásy ľahulinkej látky, takej istej aká sa jej vlnila vôkol bokov, pripevnená na kúsočku látky pod plochým sivým bruškom. Akoby sa neustále éterický vznášala v ľahkom vánku, pohrávajúcim sa s jej odevom a rozmihotanými krídlami pripomínajúcimi obriu vážku. Perleť hádzala strieborné odlesky.
                „Chceš... jeho... dušu... pre... seba...?“
                Tichým rozvibrovaným hláskom vyslovovala každé slovo jasne oddelené od druhého. Nežný hlások nekorešpondoval s červenými nepriateľsky zamračenými očami.
                Sotva sa sústredil. V slabom svetle zatiahnutého rána fascinovane sledoval jej hodvábne pomaly sa prepletajúce vlasy, rozvírené ako keby ležala na hladine jazera – čiernobielu tvár s červenými očami lemovali všetky odtiene fialovej a kde tu pruh cyklámenu. Na hlave mala kvetovanú korunu, veniec však opäť strádal po farbách.
                Vlastne bola až osudovo krásna!
                Spamätal sa a vynaložil všetky sily, aby kŕčovito pokrútil hlavou.
                Nie, prečo by mal chcieť jeho dušu pre seba?!
                Víla sa čoraz viac nakláňala, priam k nemu zostupovala ako z nebies a poletujúci mušelín zaostával za ňou. Jej plné pery ho oviali ľadovým dychom.
                „Tak... sa mi nepleť do cesty... inak ťa zaživa zjem,“ nežne šepla.
                Prudko sa pohla a zmizla. Jej telo sa strácalo, chvejivá vodná hladina , do ktorej sa ponárala,  a jemne, s odleskami striebra, na zopár sekúnd porušila jeho priestor, sa nad ňou definitívne uzavrela.
                Znova bol voľný.
                Do končatín sa mu ako horúca vlna opäť vlial život a on sa s trhnutím posadil.
                „Takže ty sa mi budeš tým sladkým hláskom vyhrážať!“ nahlas prskol.
                Odpoveďou mu bolo zatrepotanie krídel.
                Strhol sa a zbadal, že na komode pred troma hrubými sviecami sedí havran.
                Znamenie, že nejde o sen...
                Zviera znehybnelo a vytvorilo dojem, že ich oči sa na okamih skutočne zaregistrovali – ľudské, neprirodzene žlté a havranie, bizarne fialkové.
                Nespomínal si, že by sa niekedy objavil takto priamo v izbe a nechcelo sa mu hneď zrána rozrušovať nad faktom, že v zrkadle na komode neexistuje jeho odraz.
                Čo najstoickejšie desivú skutočnosť odignoroval a radšej sa poponáhľal vstať. Pootvorené okno mu celkom roztvoril a havran sa okamžite pohol a vzlietol.
                Keď vyletel do nečasu jeho temne perleťové pierka sa mu obtreli o ruku.
                „Aj tebe ahoj,“ šepol Leontín a zatvoril okno.
                Sledoval ako havran zmizol medzi stromami.

**********
               
V internetovom svete a na anime, fantasy, či herných festivaloch vystupovala pod prezývkou Konstancia. Bola tvorcom jednoduchej hry lapania víl, ktorá bola sprvu prepadákom. Jediná, ktorá v ňu od začiatku verila, bola práve samotná Konstancia.
                Leontín sa oprel o stôl v pracovni a nos zvedavo priblížil k notebooku. Rozklikol si fotku.
                Nájsť o tejto žene s komplexom víly základné informácie bola hračka. Očividne nemala žiaden osobný život a od teenagerského veku sa po všetkých gamerských podujatiach pohybovala v kostýmoch víl, ktorými doslova žila. Vlastne bola jednou z mnohých na podobných akciách a kým nestvorila svoju neohrabanú hru nikto jej príliš pozornosti nevenoval.
                Presnejšie... kým nezomrela.
                Vonku sa rozpršalo a z lesa sa vznášal vlhký opar, ktorý sa držal nad stromami. Hoci bolo stále ráno, Leontín zapol obe nočné lampy, ktoré trónili na koncoch stola. Kávu s Damiánom, vypitú v gumákoch a s dáždnikom nad hlavou, už mal za sebou.
                Fotografia ukázala mladučkú ženu s fialovo-cyklámenovými vlasmi. Stála pred tepanou záhradnou bránou, ruky mala jemne od tela, perleťové krídla hýrili dúhovými odleskami a splývavý mušelín hral tyrkysom a cyklámenom ladiacim s jej vlasmi.
                Takže takéto farby má jej kostým... – zamyslene si pošúchal bradu, akoby išlo o čosi viac ako len o uspokojenie jeho zvedavosti.
                Preletel anime a gamerské fóra, čo mal pootvárané na lište. To podstatné sa dozvedel až cez nich. Prečítal si o závratnej popularite, ktorú Vília Záležitosť nadobudla, keď sa prejavila jej záhadná stránka. Keď autorka zomrela. Keď to už nešlo, každý ju chcel zrazu vlastniť. Hra bola ako prekliata. Lákavé!  
                Keď si vytvoril dočasné kontá a trochu sa povypytoval, oživil aj strašidelné historky a „víle“ lapenej do osídiel vlastnej hry, na ktorej sa stala doslova závislou. Keďže je nikto nemiloval zamilovala sa do nej sama, v podstate sa doslova zaľúbila sama do seba a jej lásku ju... zjedla zaživa.
                Zadumane sa v kresle vystrel. Mysľou mu prešla ozvena jemného rozvibrovaného hlásku:
                „... inak ťa zaživa zjem...“
                Prsty nastavil nad klávesnicu a pokračoval v rozbehnutom:
               
                LeoBuBu: Je vôbec možné ostať takto závislým?
                Azazel: Desivé, že? O.o
                LovelessLover333: Hrala a hrala a HRALA...
                Azazel: A prestala vychádzať von, prestala jesť, prestala piť.
                LovelessLover333: Hrala dňom i nocou, osamelá, spokojná sama so sebou...
                Azazel: A tak ju aj našli. Mŕtvu. Pri hre. Hovorí sa, že vyzerala, akoby sa utopila. Ale ako sa mohla utopiť???? Podľa mňa sa utopila sama v sebe, vo svojom narcizme, do ktorého sa lapila ako víla do nádoby.
                Tristram: Azazel je poet :D xD
                Azazel: Debil! HOVORÍ SA TO!
                Tristram: Ja som počul, že kto pri nej strávi viac ako 24hodín dopadne ako Konstancia.
                LeoBuBu: Ako PROSÍM?!!!
                Tristram: No vraj sa pri nej záhadne umiera! ˇ_ˇ Dostaneš sa do jej osídiel, si ako zhypnotizovaný, jediné čo dokážeš je HRAŤ... A po čase...

                Leontín prudko zaklapol notebook. Oprel sa a oči zdvihol k plastike dreveného jeleňa nad stolom. Vôbec ho však nevnímal.
                Takže Tichomír to prehnal...
                Postupne mu všetko začínalo dochádzať.
                Nech sa dialo v jej hlave popri hraní čokoľvek, Konstancia nakoniec pochopila, že svoj život bohapusto premrhala. Možno to zistila, až keď už bola na hre príliš závislá a skutočne nedokázala prestať, alebo krátko po smrti. Jej dielo ju utopilo jej znásobenou sebaláskou. Vedel, že temné túžby dokážu prebrať aj neživé predmety. A teraz sa snaží pomstiť.
                Pomstiť sa za to, že ju ostatní svojim nezáujmom vohnali do vlastnej pasce. Chce, aby aj iní ľudia rovnako prišli o svoj život.
                Z ničoho nič mu v mysli vyvstal obraz havrana s fialovými očami. Smrť! Havran. Konstanciu ohlásil havran. Lenže Tichomíra nie.
                Čo to povedal ten Tristram?! Kto pri nej strávi deň a viac... Deň. A viac!
                Znova sa lakťami oprel o stôl a zahľadel sa na jeho hladkú tmavú dosku.
                Je to postupný proces! Tichomír možno ešte žije!
                Ale ako sa k nemu dostane? – prstami si prešiel cez čierne vlasy – Rozhodne nie je ochotný vlámať sa pre duchov do domu!
                Pootočil sa v otočnom kresle k upršanému oknu a zhlboka si vzdychol. Zajtra sa k tej hre musí dostať a nejako pochopiť, čo s ňou.
                Dovtedy má ešte deň času. Čo s ním?
                Postavil sa. A vtedy mu to došlo.
                Dnes je pozvaný na večeru k Sáre!
                Dôležité úvahy sa mu v okamihu prchavo rozlietali a nahradili ich nepodstatné myšlienky smerujúcemu k nadchádzajúcemu stretnutiu. Čo si obliecť? Čierne tričko? Alebo čierne tričko! Alebo čiernu... košeľu?
                Bolo mu jasné, že dnes už veľa nevyrieši.

**********

Ruku držal natiahnutú pred sebou. Dážď mu bubnoval po pršiplášti. Z náhleho popudu si stiahol kapucňu, stál pri bicykli opretom o jej plot a sledoval kvapky stekajúce po retiazke, kĺzajúce sa po dokonale vybrúsenom fialovom ametyste kyvadla, čo mu viselo priamo pred tvárou.         
                Zmoknutý Taras k svojmu pánovi zvedavo zdvíhal hnedé guľaté oči.
                Lenže Leontín si zrazu nedokázal pomôcť. Nikdy by sa k podobne pochabej činnosti neutiekal, lenže čím viac deň postupoval tým neviazanejšia, na jeho pomery, nálada v ňom klíčila.
                Keď zosadol z bicykla a automaticky sa dotkol mobilu vo vrecku nohavíc nahmatal v ňom aj zabudnuté kyvadlo od Madam Crn.
                Teraz zdvíhal dlaň pod hrot kyvadla a sám nad sebou sa posmešne pousmial.
                „Povedz mi kyvadlo,“ prehovoril do dažďa vytvárajúceho mu zdanlivé súkromie, „máme ja a Sára ako pár nádej?“
                Svojim spôsobom prvýkrát sám pred sebou priznal svoj postoj k nej. Leontín ju vnímal ako príťažlivú ženu. A nielen to... priťahovala ho aj ako človek. Láskou to nenazval. Možno zaľúbením.
                Krátko trhol rukou a kyvadlo nadskočilo.
                Prešlo do drobného pohybu. Ladne opisovalo kruh a aj napriek ťažkým kvapkám ho nečakane rýchlo zväčšovalo.
                ... Áno... – pochopil.
                Cez dlaň mu prešlo čosi teplé.
                Bola však prázdna. Do dlane mu padali len ľadové dažďové kvapky.
                Došlo mu, že sa mu do nej vpisuje horúca kružnica.
                Venoval kyvadlu prekvapený pohľad. Teraz už opisovalo natoľko a hlavne nelogicky veľký kruh, až ho rozrušene schmatol do ruky a urýchlene schoval do vrecka.
                „Divné,“ šepol a pozrel na boxera. „A ja som asi tiež divný, keď tu takto šaškujem.“
                Pohol sa bránke a s Tarasom za pätami vykročil v ústrety Anastáziinmu domu.
                Keď k nemu vzhliadol, hrdlo mu náhle zovrela nečakaná úzkosť, ktorá razom potláčala pocit príjemného očakávania, ktorý akoby zostal kdesi za bránou.
                Nie... nie... kdesi hlboko v sebe karhal svoju podstatu, menil svoje naučené postoje, kráčal v ústrety čomusi novému... Je to Sárin dom. Odteraz už len Sárin dom.

**********

Sára ho pozorovala z haly spoza záclony. Sledovala jeho zastavenie s čímsi, čo nevedela presne identifikovať, no vyzeralo to ako nejaký prívesok. Hľadela ako mu uhľovo čierne vlasy omýva dážď, keď si očividne spontánne stiahol kapucňu.
                Celý čas sa usmievala.
                Je tak milo zvláštny – pomyslela si. Čosi jej navrávalo, že sa v jeho blízkosti nikdy nebude nudiť. Čo bolo paradoxné vzhľadom na jeho vážnu povahu.
                Zhodnotila jeho príchod. Pršiplášť? Bicykel? Aké ľúbezne chlapčenské! Je celkom iný ako mestskí muži, ktorých poznala. Prevážali sa v autách a hanbili by sa navliecť na seba pršiplášť. On pôsobil, akoby ani netušil, že existuje niekto, kto pozná podobnú hanbu. Že život sa dá viesť aj sofistikovanejšie...
                Uhladila si sukňu na kvetovaných šatách a prešla k dverám. Kým vystúpil na verandu otvorila ich v ústrety teraz už zachmúrenému vysokému mužovi v čiernom pršiplášti.

**********

Niektoré veci sa nikdy nezmenia. S tým sa s nevôľou musel zmieriť. Anastázia z tohto domu nikdy tak celkom neodíde – uvedomil si, keď si vyšúchal vlasy uterákom, čo mu Sára priniesla a hľadel pri tom na vysoké kyvadlové hodiny. Ostali po nej.
                Vrátil jej uterák, evidentne neprítomný a Sára mu zatúžila vidieť do hlavy. Jeho časté zamyslenia ju napĺňali túžbou spoznať jeho myšlienkové pochody.
                V ňom sa zatiaľ prehlboval pocit rozpoltenia – závan smrti, ktorý sa ho dotkol rukou jeho mŕtvej milenky mu zježil vlasy na zátylku a následný pohľad na Sáru ho zohrial blaženým rozrušením.
                „Priniesol som ti darček“ – trocha rozpačito si odkašľal a podával jej balík, ktorý vytiahol z pršiplášťa.
                Ani nevedel, prečo ho zabalil.
                Sára ho s decentným pokývaním prijala a mučivo dlho v mĺkvu popretkávanom šumom dažďa odbaľovala.
                Odhalila krásnu obálku tvorenú výjavom historickej tapisérie.
                „Dáma s jednorožcom od Chevalierovej,“ pousmiala sa. „Ďakujem.“
                „Páčilo sa mi slovo – dáma – v názve,“ priznal a pohľadom prešiel jej šaty s guľatým výstrihom, ktoré vlastne nič neodhaľovali, hoci boli nadmieru ženské. „Tiež na mňa pôsobíš... ako dáma.“
                Netušil, či bolo vhodné uviesť sa hneď komplimentom, ale jej oči a rýchly pohyb, ktorým si zamatové vlasy zastrčila za ucho prezradili, že ju lichôtka potešila.
                „Poď do obývačky. Radšej večeriam v uvoľnenejšej atmosfére, takže som všetko pripravila tam. Ak nevadí, Tarasa necháme v hale. Pripravila som mu deku a misku s vodou.“
                Aká je pozorná! – zrazu sa v duchu rozplýval ako malý chlapec, sledujúc ako sa Sára otáča k dverám.
                „Ostaň!“ – ukázal prstom na deku pri dverách, kam sa pes presunul a spokojne sa vyvalil.
                Vošiel za ňou do obývačky.
                Sára knihu odložila do preplnenej knižnice, ale dala si záležať, aby veľkostne presne zapadla medzi knihy pred ňou a za ňou.
                Esteticky založená detailistka! – sníval o nej ďalej.
                Ovial ho pocit domáckeho tepla a vôňa čokolády. Tlmené svetlá, zazelenalé rastliny v oknách a tmavé drevo na stene obývačku uzatváralo pred nečasom vonku, ktorý sa okamžite stal iba príjemnou kulisou.
                „Sadni si a buď ako doma,“ s úsmevom ho vyzvala.
                Zmocnila sa ho nenútenosť, s ktorou sa posadil na hnedú pohovku a držala sa ho celých päť sekúnd... kým si Sára nesadla do dobre známeho ušiaka, ktorý však bol prečalúnený do vzorovej staroružovej látky. A kým nepochopil, prečo mal Taras ostať v hale.
                Miestnosťou sa rozľahlo desivé škriekanie, akoby nejaký zákerný čertík pootvoril pekelnú bránu. Obaja pri ňom nadskočili a spozorneli. Zvuky sprvu pripomínali čosi medzi detským plačom a chraptivým jačaním, ale Sáru rozhodili iba na okamih, zatiaľ čo on ostal sedieť ako prikovaný.
                „Cocco, Locco, ste v poriadku?“ s obavami v hlase sa pýtala a vstala.
                Až vtedy na koberci zočil dva prikrčené tvory a došlo mu, čo sa deje. Razom sa uvoľnil z kŕču a len otrávene prevrátil očami. To, že z neho zvieratá chytali panický strach bola pre neho bežná záležitosť, takže ho v konečnom dôsledku neprekvapili ani jej mačky.
                Naježený Devon Rex – mierne naryšavelá mačka s malou netopierou hlavou – od neho ostražito cúvala a za ňou sa plazila rovnako vykoľajená strakatá pouličná zmeska so zlatými očami, ktoré Sáre pripomínali jeho vlastné oči.
                „Nehnevaj sa, správajú sa otrasne, ale obvykle neútočia,“ – priskočila k syčiacim mačkám a schmatla ich pod bruchami. „Nechápem, čo ich vystrašilo...“
                Vďačne sa jej nechali pritlačiť k hrudi.
                „Pravdepodobne ja,“ mrzuto zvdychol.
                „Ty?!“
                „Zvieratá sa ma boja,“ podotkol a čosi v ňom ho skrátka prinútilo dodať. „Nie som zlý človek! Len ich proste... znepokojujem.“
                „Ale Taras...“
                „To je dlhý príbeh.“
                „A-ha,“ iba zo seba zmätene dodala, neschopná reagovať kvetnatejšie. „Ja... zatvorím ich do kuchyne.“
                Mačky sa už začínali vykrúcať. Ich diabolské oči sa však stále upierali na flegmaticky sa tváriaceho mládenca na pohovke. Musela uznať, že niečo na jeho charizme bolo skutočne odlišné. Sedel  v teplými odtieňmi rozohriatej obývačke ako odkiaľsi vyňatý temný bod výrazne vystupujúci z priestoru.
                Cocco a Locco sa kmásali, takže od Leontína odtrhla oči a vybehla z obývačky.
                A to si myslela, že jedinou hrozbou bude jeho boxer! – prešlo jej hlavou. Po ceste cez halu, keď driemajúci pes sotva pootvoril jedno oko, jej zacukalo kútikmi úst – Pekná dvojka. Kto tu koho musí krotiť?!
                Leontín osamel. Spojil si dlane a zastretým pohľadom hľadel na stôl, kde na podnose stála limonáda a chrumkavé toasty s miskou orechovej pasty. Pripravené už boli aj lákavé zapečené banány poliate čokoládou posypanou orechmi. Rezignovane si navrával, že to tu môže rovno zabaliť. Vydesil jej sprosté mačky a takýchto mužov ženy rovno odpíšu! Keď sa vráti a stále sa bude tváriť neurčito, čo aj bude, tak sa nejako vyhovorí a zmizne.
                „Ak máš alergiu na orechy máme veľký problém. Babka mi ich poslala tony, takže sa ich snažím použiť všade.“
                Jej hlas ho vytrhol z pochmúrnych úvah. Ani si nevšimol ako prešla okolo neho. Zostala po nej len sladká vôňa. Dosadla na pohovku k nemu.
                Prekvapene zažmurkal. Jej tón nenaznačoval, že by ho nepriamo vyhadzovala. Potešene sa usmievala. Večera mohla začať.
                „Vyzerá to výborne,“ vysúkal zo seba. „Najradšej by som začal dezertom.“
                „Ty rebel! Pokojne môžeš. Ale najprv ti tiež dám darček. Nie je však odo mňa.“
                Nerozumel, tak len spýtavo zdvihol obočie.
                „Našla som v dome zopár vecí po bývalej majiteľke,“ celkom nečakane začala.
                Zle počul?... Bože, dúfam, že som zle počul!
                „Prosím?“ vydýchol.
                Na sekundu sa zacítil ako v zlom sne. Niečo sa stalo?! ... Prečo sa zrazu rozprávajú o Anastázii?!
                Kým sa spamätal natiahla sa k stolíku s lampou a na doske pred ním sa zrazu objavila starožitne pôsobiaca v koži viazaná kniha a zopár farebných kameňov zabrúsených do kruhu s otvorom.
                „Vieš... mám pocit, že toto...,“ zdvihla knihu a podávala mu ju, „malo asi patriť tebe.“
                Váhavo ju prijal. Jeho náhle nekonečne vážny výraz vlastne neprezrádzal nič, no ruky akoby knihu sprvu nechceli zobrať.
                Poťažkal ju. Pôsobila cenne. V koži vyrytý titul bol po latinsky, jej pôvod bude musieť rozlúsknuť. Obývačka, tmavá a ošľahaná lejakom, ho zakvačila šerom nejasného preludu čohosi ťaživého, čo na neho v knihe čaká.
                Otvoril ju.
                Na prvej strane bolo rukou písané venovanie:
               
„Nemôžeš ju predať v antikvariáte. Nedávaj ju zberateľovi. Zničila som ju venovaním. Navždy ostane pri tebe. Možno s kúskom mňa.
Anastázia.“

                Zovrelo mu hrdlo. Nemusel ju ani len vidieť. Nejasnú a popolavú.
                Anastázia sedela na pohovke medzi nimi a smiala sa ako sa naivne domnieval, že ho Sára pozvala k sebe preto, že má o neho záujem.
                Sťažka prehltol a zatvoril knihu. Zmocnilo sa ho sklamanie, keď si uvedomil, prečo tu vôbec je.
                „V rohoch niektorých miestností ostali tieto kamene“ – Sára ukázala na pestré a priezračné kúsky. „Predpokladám, že oboje patrilo jej.“
                Leontín nakoniec neochotne prehovoril, no slová sa mu ledva drali z úst.
                „Deravé kamene.“
                „Ako prosím?“
                „Deravé kamene,“ ticho zopakoval, oči meravo otočené k nim. „Slúžia na ochranu domova.“
                Sára mala zrazu neodbytný pocit, že mu ubližuje. Nepáčilo sa jej, že ho zraňuje, hoci netušila, prečo by mala. Lenže už s tým začala, takže sa nemohla tváriť, že predmety neexistujú.
                „Keďže som sa domnievala, že kniha mala byť odovzdaná tebe, nedokázala som si ju len tak nechať. Je nezvyčajné, že... hm... našla som ju schovanú v dutom mieste pod parketami v spálni,“ na chvíľu zmĺkla, no keď sa nehýbal, ani nereagoval, opatrne ho oslovila. „Leo?... Je pre teba?“
                Krátko prikývol a pozrel na ňu.
                „Áno. Očividne mi ju mienila dať,“ pomaly rozprával. „A kamene... Anastázia skrátka... verila liečivým a ochranným kameňom.“
                Ovládla ju zvedavosť.
                „Čo o nej ešte vieš? Aká bola?“
                Sklopil viečka a vybavil si ju. Krehká ako baletka, úzkostlivá, neverná... zožierajúca sa sebatrýzňou... svojsky krásna, nešťastne túžiaca po šťastí. Kdesi v období, keď sa ho už prestala báť a štítiť... keď sa k nemu začínala utiekať pred svojimi hrôzami ... schovala jeho budúci darček. Možno aby ho náhodou nenašiel snúbenec, keď sa vráti a ona bude ďalej čakať na vhodnú príležitosť, kedy mu knihu dá. Možno si vtedy ešte myslela, že svoj hriech prežije.
                „Myslela si, že magické kamene sú liekom na všetko“ – opäť pozrel priamo na ňu, stále napätý. „Neviem, prečo im verila... Bola trochu roztržitý typ ženy. Vlastne do malého mesta nikdy nepatrila. Chcela tu začať nový život... ale... celé to... nejako nevyšlo...“
                „Boli ste si blízki?“
                Jej otázka ho prekvapila. Prebral sa a skoro zhrozene na ňu pozrel.
                „Chcela ti darovať vzácnu knihu...“
                Všetko, čo ho dosiaľ dusilo, náhle stierali nečakané rozpaky, ktoré ho v jedinej chvíli zradili.
                „No... ona a ja...,“ vyhabkal, nahnevaný na horúčosť, ktorou mu červenali uši.
                Usmiala sa a domnievajúc sa, že mu pomáha z trápnej situácie, krátko mu nad lakťom zovrela ruku.
                Nezbadal ako na okamih zaťala zuby. Zauvažovala, či to znamená, že sa s ním v skutočnosti netúži rozprávať o inej žene.
                „Bože, Leo! Obaja sme dospelí, pokojne mi môžeš povedať, že ste spolu chodili a potom ste sa rozišli a ona sa odsťahovala.“
                „Nie tak celkom,“ zahriakol ju a akoby proti jeho vôli z neho vyliezala pravda. „My sme len... nemali sme vzťah!“
                „Nie?“
                Pokrútil hlavou. Kým sa vyslovil, ona už dávno pochopila. Došlo jej, čo znamenajú jeho červené uši.
                „Tak trochu sme sa... zaplietli. A ona bola... zasnúbená.“
                „Zasnúbená?“ – neuvedomovala si ako sa od neho mierne odtiahla.
                Ty tĺk! Prečo si prezradil aj jej zasnúbenie?! – okamžite sa v duchu pokarhal. Sára pôsobila ako žena, ktorá by nikdy netolerovala neveru, či iné vyslovene amorálne prejavy. Aj teraz ju prezrádzalo jej vlastné telo, keď medzi nimi zväčšila priestor.
                Ona sa však znenazdajky znova usmievala. Hoci tak trochu strojene.
                Je zahanbený ako školák – pomyslela si a zároveň v sebe uzatvárala všetko, čo v nej dosial nepatrne klíčilo – Ale prečo?... Asi tej inej žene stále duševne patrí. Možno si len úpenlivo nahovára, že mali nezáväzný vzťah.
                „Leo, nebuď kvôli mne v rozpakoch,“ pomenovala jeho stav priamo, čo mu prišlo mierne desivé. „Sme predsa priatelia, nie? A priatelia sa môžu porozprávať o hocičom. Aj o malých ľúbostných dobrodružstvách, skrátka – o sexe, o živote, o tom, čo bolo... či už to bolo správne, alebo nie. Nesúďme sa.“
                Zarazene na ňu pozrel.
                Porozumel, že mu práve ponúkla priateľstvo.
                „Áno...,“ vydýchol a vážne dodal. „Priatelia môžu.“
                Sklamanie na ňom sedelo ako balvan, ktorý ho nenechával voľne dýchať.
                Ona sa zatiaľ natiahla k lampe a z malého stolíka zobrala drevenú škatuľku s bucľatými anjelikmi na vrchu. Rozhodla sa dostať do normálnej nálady svojou obľúbenou hrou pri odhadovaní ľudí.
                Nateraz inú ženu pustila z hlavy.
                Zdvihla veko a ponúkla mu priehradky s radmi kovových nádobiek plných sypaných čajov.
                „Myslím, že lejak núka začať šálkou horúceho čaju. Vyber si.“
                Leontín svoje smutné oči uprel na vrchnáčiky. Vyberal si. Dával si načas, ktorý ho postupne upokojoval. Opäť sa stával sám sebou – rozpaky ustupovali.
                Nakoniec prstom ťukol do čierneho černicovo-malinového čaju.
                Záhadne sa pousmiala.
                Je silný, trocha zatrpknutý, robí čo treba... ale má aj jemnú stránku.
                „Dám si s tebou.“
                Vybrala nádobu, vstala a vyšla z obývačky.
                Leontín hľadel za ňou.
                Bol si vedomý faktu, že ju neopravil, keď povedala, že Anastázia sa odsťahovala.
                Nebol však schopný rozprávať ešte aj o jej smrti.

                                                                                       **********                

Nakoniec ich čaj znova uvoľnil. Aj dezert. Jej smiech a jeho pousmiatie, keď začali jesť od neho a potom prešli na toasty. Rozprávali sa o všeličom.
              Večer mohol byť aj lepší. Ale vyťažili z neho, čo sa dalo.

**********

Už prvý pohľad, keď vošiel do najväčšej sály hotelu Terra mu napovedal, že Damián si z neho otrasne vystrelil. Veď sa na ňom ráno aj smial, až kým mu káva nevystrekla z nosa a takmer sa nezadusil (čo by mu momentálne aj prial), zatiaľ čo Leontín si vo svojom tmavomodrom kimone nenávistne usrkával svoju kávu. Keby tie prekliate strieborné mačacie uši, ktoré k jeho kostýmu patrili, boli jeho vlastné, asi by nimi zlostne strihal.
                V duchu si spravil poznámku – Zabiť Damiána!
                Stál medzi otvorenými dverami, popri ňom dnu aj von prúdili davy mladých ľudí BEZ kostýmov a sprvu nebol schopný vojsť.
                Kimono bolo celkom praktické. Musel uznať, že do rukávov sa dá schovať všetko možné. Ale tie uši!
                V duchu svoju poznámku – Zabiť Damiána! – trikrát podčiarkol.
                Zdvihol ruku, rukáv sa mu po nej zatiaľ chladivo skĺzol, že si ich strhne z hlavy, keď zrazu pocítil ako mu po nej od lakťa k zápästiu dlhým pohladením prešla bledá rúčkami s červenými nechtami. Krásna čiernovlasá žena v ženskej verzii bordového kimona posiateho kvetmi sakury popri ňom prešla pekelne blízko. Začul jemné šušťanie látky. Rozprestrela si pred tvárou vejár a priamo na neho žmurkla nad smotanovou čipkou.
                „Ahoj, Tomoe“ – začul jej hebký zvodný hlas.
                Pokračovala ďalej do sály, koketne pohojdávajúc bokmi, kimono sa za ňou ladne vlnilo.
                Prekvapený ostával na mieste, akoby zapustil korene. Ruka mu pozvoľna klesala. Uvedomil si, že kráska mieri ku skupinke akýchsi futuristických bojovníkov. Mládenci boli po zuby ozbrojení a oblečení do striebristých brnení. Dokonca sa k nim pridal aj párik s bábikou zavinutou v bielej deke – ona vyzerala ako nejaká nahnevaná verzia víly a on mal na hlave hrubé zakrútené rohy.
                Veď to sú... Marko a Alana... – poskočilo mu srdce, hoci takmer nebol schopný vstrebať, že ešte aj on si práve teraz našiel na festivale niečo svoje. Ale Ságu skutočne obľuboval. Bola pre neho topom v modernej grafike.
                S neobvykle krotkým výrazom sa rozhliadal zo strany na stranu a medzi civilnými ľuďmi nachádzal stále nové a nové cosplay skupiny. Placho si priznával, že vlastne zapadá.
                Urobil pár váhavých krokov do sály. Odpútal pozornosť od ľudí a mapoval súhrnnú situáciu.
                Veľká sála hotelu Terra sa stala skutočne hlučným a pulzujúcim miestom. Na jednej zo stien boli pozavesované ploché obrazovky a na každej sa premietalo iné aktuálne anime. Všimol si, že práve pred nimi postáva najviac „ušatých“ postavičiek. V strede prebiehali turnaje s čudnými kartovými hrami, inde zasa neorganizovaná beseda s tvorcom akejsi hry, všade stránky so suvenírmi, mangami a komixami. A potom tu pri jednej stene stáli oddelené kóje s hernými kútikmi.
                Zažmúril na množstvo hláv a snažil sa sústrediť na plagáty nad nimi.
                Vília Záležitosť! – pookrial, keď si všimol ružový trblietavý nápis nad jednou z kójí.
                Jeho nálada však okamžite poklesla, keď jeho oči putovali po nekonečnom rade čakajúcich ľudí, ktorý sa od kóje hadil a bol jednoznačne jedným z najdlhších.
                Prekliata hra bola skutočne vyhľadávaná!
                Skormútene si povzdychol a vykročil.
                „No dobre...ale mačaciu lenivosť k hre naozaj nepotrebujem,“ šepol a znova ruku natiahol k hlave.
                Lenže vtedy si všimol, že hráč, ktorý momentálne za hrou sedí je obalený do akéhosi sivého obalu.
                Zastal, ruku spustil k telu a najprv nerozumel, čo sa s ním deje. Až kým mu v rukáve nezačal vypiskovať mobil a z hráča sa doslova nevyklonil sivastý odlesk dlhovlasého Tichomíra s tvárou vytočenou priamo k nemu. Ich oči sa na diaľku spojili. Mobil ustal.
                Leontín si uvedomil, že jeho bezkrvné pery dačo vravia.
                Chvíľu sa sústredil, aby pochopil.
                Možno stačilo siahnuť po mobile, kde mal jeho správu vpísanú, ale obával sa, že keď od neho čo i len na sekundu odtrhne zrak on znova zmizne.
                Netrvalo dlho a rozlúštil ju sám.
                Znič hru – opakovali Tichomírove pozvoľna miznúce ústa – Prosím. Znič tú hru!
                Tichomír sa načisto rozplynul. Za hrou opäť sedel iba nič netušiaci chlapec.
                Leontín prikývol už len sám pre seba. Znova zhodnotil dĺžku čakajúceho radu. Za ľuďmi zbadal zopár kolosov Dance Dance Revolution, na ktorých sa dokonale synchronizovane zabávali hráči, pre ktorých sa očividne DDR stalo náhradou aktívneho športu.
                Na okamih ho absolútne upútali. Pocítil úchylnú túžbu pridať sa k nim.
                Avšak čakali ho povinnosti. Spojil si ruky, široké rukávy sa mu dotkli a zahalili ich a s odovzdaným výrazom sa premiestnil na koniec radu.

**********

Cez svoju pubertu si ani raz neprešiel obdobím, kedy by bol závislý na počítačových hrách ako napríklad Damián, ktorý v tom čase rozprával doslova cudzím jazykom, keď mu opisoval dosiahnuté levely. Ale nemusel byť expertom, aby mu došlo, že Vília Záležitosť je skutočne jednoduchá a nebyť úmrtia tvorkyne a prekliatia, nikdy by svojich pätnásť minút slávy nezažila.
                Keď si sadol do kresla pred počítač sprvu ho zasiahla mierna začiatočnícka nervozita. Kója poskytovala súkromie len zo strán, zozadu mu na chrbát stále dýchal rad tmoliacich sa nedočkavcov.
                Keď sa však dotkol myšky a prsty položil na šípky na klávesnici jeho nepokoj ustúpil bežnému vyrovnanému stavu. Škriatok, ktorý chytal víly, čo sa všetky akýmsi vzdialeným avatarovým poňatím podobali na Konstanciu, neprekonával nijako premyslené prekážky a menilo sa najviac tak pozadie. Veľmi rýchlo sa s hrou zžil a o sedem minút už prekonával level za levelom a na ľudí za sebou zabudol.
                Podivné bolo, že s počtom chytených vil začínal cítiť drobné zadosťučinenie. Akoby tým Konstancii čosi spôsoboval...
                Charakteristické cinknutie, čo sprevádzalo každú zatvorenú nádobu, mu postupne zakaždým radostne rozšírilo oči.
                Niečo na Vílej Záležitosti predsalen je... – nakoniec si neochotne pripúšťal, keď získal bonus a zahryzol si do pery,  aby sa neusmial.
                Sprvu si jemný ťah, ktorý mu odliepal dlaň od myšky ani nevšimol.
                Prestával uvažovať. Chytil už 38 víl. Úplne vypustil Tichomíra a jeho slová. Prosbu o zničenie hry...
                Až keď pod podrážkami zacítil nepatrný tras, ktorý vychádzal až z útrob podlahy, potlačené zvuky z okolia sa prinavrátili a Leontín sa spamätával.
                Došlo mu, že ešte ani len na sekundu nezauvažoval ako hru raz a navždy deaktivovať. Keď obrazovka na chvíľu stmavla, zbadal na nej svoj odraz. Prekvapenú tvár s bledými mačacími ušami, pootvorené ústa prezrádzali začudovanie nad samým sebou. Nerozumel ako si vôbec dovolil dostať sa do natoľko detinského stavu! Ešte aj keď čítal Ságu, bral ju vážne, skôr oceňoval Fionin cit pre kontúry a Brianov drsný humor. Tento svet ho nefascinoval a nevťahoval do seba ako fanúšikov všade naokolo! Tak čo sa s ním deje?!
                Vibrovanie podlahy sa znásobilo, až ho z neho zabolelo v členkoch.
                V odraze obrazovky sa mu zrazu zjavili dve sinavé ruky, akoby sa vynorili z pod hladiny vody, čo by mu stála za chrbtom ako vodná stena. Na mŕtvolných rukách svietili dlhé cyklámenové nechty.
                Zovreli sa mu okolo hrdla. Sprudka sa nadýchol, keď ho zasiahol obrovský chlad, ktorý ním šokujúco preletel. Prsty sa mu zakvačili do pokožky. Ich zbraňou nebol stisk, ale boľavá zima, ktorou na neho udreli. Boli doslova zmrazené.
                Civel na svoje rozšírené oči a mŕtve hnáty, čo mu paralyzujúco stískali hrdlo.
                „Ak hru zničíš... on zomrie!“
                Do ucha mu zavial ľadový vánok sprevádzaný nežným rozvibrovaným hlasom.
                „Ak hru zničíš... ZJEM HO ZAŽIVA!“
                Zmeravenému, ľadom opantanému Leontínovi v hlave vybuchla explózia myšlienok.
                Čo teraz? Čo teraz?! Je to pravda? Je?!
                „Zabijem ho!“ Konstancia mu šepkala do ucha, jej snaha ochrániť svoje dielo za každú cenu bola očividná a zlostná.
                Blafuje?
                „Dotkni sa hry... a zabijem ho. Hneď TERAZ!“
                Naozaj má tú moc zabiť ho, ak zničí predmet, cez ktorý na našom svete stále prežíva? – uvažoval, zúfalo pátrajúc po nejakej logike.                                                                      
                Mŕtvi obvykle disponovali obmedzenými možnosťami ako sa realizovať.
                Konstancia sa o hru obávala, takže zničiť originál bude asi správne riešenie, ktorým ju poslať do horúcich pekiel!
                Keď ruky viac zatlačili na jeho hrdlo mal pocit, že jeho ohryzok je už natoľko schladený, že viac nebude prehĺtať.
                Lenže ak hru zničí zabije Tichomíra?! – bezradne v sebe vykríkol.
                V tých okamihoch si už začínal uvedomovať, že v rukáve kimona mu čosi nepokojne poskakuje...

**********

V rovnakom čase sa Sára venovala samým príjemným činnostiam.
                Skláňala sa nad bielym stolom, v ruke držala plechovku so zlatou farbou a štetcom naň maľovala hviezdičky. Len tak, pre radosť. Bol predsa opäť pekný slnečný deň. Dokonca na tričko a rifľové šortky. Cítila potrebu nezaháľať.
                Keď sa prisťahovala a za domom sa pred ňou objavila táto miniatúrna stavba, hneď si vedela predstaviť ako ju využije. Vlastne išlo obdĺžnikovú dielničku s jednou bočnou a dlhou stenou presklenou. Tvorili ju tabuľky vsadené do tmavo-zeleného dreva aké sa jej páčili aj na dome. Sklenenými tabuľkami prebúdzal romantické dojmy.
                Keď zistila, že dielňa má všetky potrebné pripojenia bolo rozhodnuté.
                Vymaľovala, dala položiť bielu drevenú podlahu, dovliekla sem pracovný stôl, ktorý prisunula k stene (už sa stihol zaplniť obvyklými drobnosťami – notebook, hodiny, perá, cukríky...), do rohu k presklenej stene umiestnila malú kvetovanú pohovku, gramofón s platňami pre dlhé chvíle, behúň, dokonca dala na jednu stranu sklenej steny aj modrý záves. A do stredu miestnosti presunula väčší stôl, na ktorý teraz maľovala hviezdy.
                Vlastne vo svojej motivujúcej vonkajšej pracovni už tri týždne pracovala. Za stolom v strede robila ručné náčrty ilustrácií a potom sa presunula za stôl pri stene ku grafike. Prospievalo jej pracovať mimo domáce prostredie. Niekedy brala zákazky aj na firemné profily a nechcela tou nudou žiť priamo doma. Teda... bola aspoň trochu mimo.
                Začínal ju pobolievať chrbát. Vystrela sa. Začula zapraskanie niekoľkých drobných kostičiek.
                A potom čosi iné. Drevnaté zaprašťanie kdesi z vonku zo záhrady.
                Sára obrátila tvár do tabuliek, v ústrety krvavému podvečernému slnku, ktoré prežiarilo atramentový tieň ľudskej postavy, ktorá sa bezvládne hompáľala visiac z gaštanu.
                Zalapala po dychu. Plechovka s farbou jej vypadla z ruky a úder o podlahu jej oči na okamih s úľakom stočil k nej.
                Keď následne opäť pozrela do záhrady po prelude už nebolo ani stopy.
                S tlčúcim srdcom stála, nekonečne dlho len tak civela pred seba a zlatá farba sa jej zatiaľ vsakovala do tenisiek.
                V ušiach jej neustále znelo praskanie konára, akoby sa na ňom ďalej hojdalo telo obesenca.
                Nedokázala posúdiť, či si ho namýšľa, alebo ho skutočne počuje...

**********

Leontín kŕčovito šklbol rukou a siahol si do rukáva kimona. Udivilo ho, že to vôbec dokázal. Uvedomil si, že paralyzujúci chlad, ktorý do neho Konstancia vysiela je vo veľkej miere len v jeho hlave.
                Druhýkrát ním prešlo prekvapenie, keď mu došlo, že vibrujúca vec, ktorú nahmatal je jeho kyvadlo.
                Aj keď ho zovrel v dlani výrazne cítil ako mu v nej poskakuje.  
                Pokúšalo sa mu niečo povedať...
                A on si nebol istý, či mu po očividnom fiasku so Sárou vôbec ešte má chuť skúsiť veriť.
                Lenže na hrdle mu spočívali ľadové ruky prízraku a ostávalo mu len pramálo možností ako celú záležitosť... víliu záležitosť... vlastne rozriešiť.
                Trhol rukou.
                Čím viac sa hýbal, tým menej hrozby v jeho svete jej ľadové hnáty predstavovali. Akoby kúštik po kúsku strácali svoj význam.
                Zdvihol ruku a kyvadlo spustil nad dlaň.     
                V jeho tele sa rozohrievalo čosi, čo mu z hrdla uberalo čoraz viac chladu.
                „Má vôbec Konstancia moc v tejto chvíli zabiť Tichomíra?“ precedil medzi zubami, zlostný a ubolený kocúr v prekrásnom zamatovo hebkom kimone.
                Keď sa kyvadlo pohlo preskočilo azda všetky fyzikálne fázy rozhojdávania.
                Dlaňou mu prešla ostrá bolesť. Hrot mu s nemožnou pevnosťou prešiel cez pokožku a zanechal za sebou perfektne rovnú krvavú čiaru.
                „Víly by nemali klamať!“ fľochol pred seba a šklbol celým telom.
                Mrazivé prsty ním nehmotne prešli a ruky zavisli kdesi za ním, keď sa zohol dole a jediným stlačením sa dostal k drahocennému disku.
                Ešte pred minútou si mienil lámať hlavu nad priehrštím dobre zorganizovaných spôsobov ako zničením hry prelomiť kliatbu.
                Lenže teraz pochopil, že Konstancia je jednoduchá. Koniec koncov, jej povahu mal celá čas priamo pred sebou. Musela byť prostá ako jej hra.
                A tiež už skrátka prskal zlosťou!
                Vyšklbol CD, pocítiac ako sa mu ho čosi neúspešne pokúsilo vytrhnúť. Oboma rukami si ho stiahol k sebe, ale sila sa razom znásobila. Zaprel sa a chvatne vstal, kreslo sa prevalilo na podlahu.
                Jediným pohybom disk prelomil vo dvoje.
                Priamo za chrbtom mu zapišťal vysoký dievčenský hlások. Znášal sa až k stropu, kde sa počuteľne vstrebal do klenby. Leontín sa strhol a obrátil.
                Ruky zavisnuté v priestore sa za ním zúfalo natiahli, avšak ich pokus bol márny. Sotva na neho dosiahli. Farebné nechty rozzúrene zaškriabali do pomyselnej steny a ponorili sa do neexistujúcej hladiny.
                Leontín šokovane sledoval zmenenú realitu, ktorá sa pred ním objavila ako šibnutím čarovného prútika.
                Z každého človeka, z každého predmetu, z celých stien, z ich tapiet, zo všetkého, čo ho obklopovalo vystúpila farba. Všetko, čo bolo vôkol neho, zrazu o odtieň zhustlo a zvýraznilo sa. Akoby ktosi pootočil masívnym gombíkom, ktorý zosilnel farby.
                Došlo mu, pod akým oparom sa realita vôkol Vílej Záležitosti nachádzala. Niet divu, že hráči sa po čase stávali doslova počarení hrou. Vysávala ich hmotný svet. Ťahala ich do seba.
                Jeho úľava, ktorá v ňom už začínala mierne klíčiť, razom zamrela v zárodku.
                V ďalšej chvíli totiž začal vnímať absolútnu nehybnosť a more pohľadov, ktoré sa na neho uprene otáčali. A náhle znervózňujúce ticho.  
                Všetci v miestnosti sa mračili a prebodávali ho pohľadmi. V pozadí ostali len zvuky japonských replík, ktoré sa jedna cez druhú šírili z obrazoviek. Ľudia z radu ostali nepohnute vyklonení, aby k nemu mohli vysielať nemú, požierajúcu zlobu.
                Chvíľu pôsobil rovnako meravo ako oni. Len jeho oči hľadeli inak, o dosť živšie, priam horúčkovito.
                Preletelo mu hlavou, že bude Damiánovi nakoniec za kostým vďačný... ak existuje nádej, že aspoň trochu skrýva jeho identitu. Pretože sa pravdepodobne stal najnenávidenejšou osobou v Údolí.
                Lenže potom si začínal uvedomovať, že ľudia majú ruky spustené pri telách. Že sa jeden po druhom kníšu ako zombíci. Že nie sú sami sebou...
                Možno predsalen ešte zopár farebných odtieňov chýba – pomyslel si.
                Šialená nedocenená víla ešte z posledných síl bojovala.
                Nekoordinovane, krok po kroku, sa hýbali k nemu.
                Pozvoľna ustupoval.
                Tiché persony sa meravo sunuli za ním.
                Ich kroky sa však stávali čoraz istejšími, čoraz rýchlejšími.
                Leontín sa zvrtol a rozrážajúc si cez nich cestu lakťami sa rozbehol k východu.

**********

... Ďalšia neuveriteľná skúsenosť bola, že to celé začalo od hlavy.
                Akoby mu do nej ktosi navŕtal dieru a lievikom mu do nej vlieval životodarnú tekutinu.
                Teplo a pocity na pokožke mu sprvu obsiahli len korienky vlasov, čelo, nos čo nasal zaprášený vzduch.
                Tekutina sa potom preliala do hrdla a rozpohybovala mu ohryzok, prešla do rúk, hrude. Srdce bolestivo zatrepotalo. Sotva dorazila do nôh a v tmavej, prachom pokrytej izbe z dosky stola s počítačom zdvihol hlavu dlhovlasý mladý muž s pokrivenými okuliarmi a nahlas, híkavo a s kašľaním sa rozdýchal.
                Preberajúc sa z dlhej a mučivej letargie civel na obrazovku počítača, kde svietili ružové rozradostené slová:

GRAT L JEM!
POLAPIL  SI V ETK
VíLY!! !

Písmená však jedno po druhom odpadávali a priamo na stole sa mu menili na popol.

**********

Šliapal do pedálov, čo mu sily stačili. Obával sa, že kimono sa mu každú chvíľu zamotá do kolies.
                Bizarný utekajúci dav preplnený fantastickými bojovníkmi, ázijskými božstvami a seriálovými hrdinami však zaostával za ním.
                Nedeľné cesty bývali v Údolí našťastie relatívne prázdne, takže jeho útek bol úspešný, hoci mal pocit, že mu ktosi práve hodil plastovú kopiju do chrbta.
                Poohliadol sa cez rameno.
                Zbadal, že malá skupinka lolitiek už ostala stáť ďaleko za nimi. Zmätene sa otáčali na všetky svetové strany, ich nariasené sukničky sa úzkostlivo pohojdávali.
                Potom sa odpojil premožiteľ z Diabla a rohatý Marko. Zastavili sa a obaja takmer nevinne klipkali očami.
                Konstancia slabla a odchádzala.
                Leontín zvoľnil tempo. Postupne celkom spomaľoval.
                Zabrzdil. Jednu nohu v čínskej teniske spustil na chodník a s narastajúcou spokojnosťou sledoval ako jedna postavička za druhou zastavuje a dezorientovane sa obzerá vôkol seba po domoch a horách obkolesujúcich ich malé mestečko.
                Netrvalo dlho a prinavracali sa k sebe všetci.
                Nikto z nich sa k nemu dostať nestihol.
                Podobnú cosplyovú trmu-vrmu Údolie ešte nezažilo – pomyslel si, zatiaľ čo k nemu doliehali zhrozené výkriky, dýchavičné monológy a plač lolitiek. Pestrá skupina sa rozťahovala od chodníka až cez celú ulicu. Pôsobili neorganizovane a hystericky.
                Zacukalo mu kútikmi úst. Usmial sa. Zatriasla sa mu spodná pera.
                Nakoniec sa nahlas zasmial.
                Ruku natiahol k hlave, aby sa konečne zbavil uší.
                Ale čo! – znova si to rozmyslel – Urobí Damiánovi radosť a poníži sa pred ním. Určite na jeho príchod nedočkavo čaká.
                Pobavený vysadol na bicykel a v rovnako povznesenej nálade pokračoval domov.

**********

Rozhovory o ničom skončili a nastalo krátke ticho.
                Leontín si ruky zarazil hlboko do vreciek riflí a mlčky si hľadel na tenisky. Evidentne sa teraz dozvie, prečo za ním vlastne prišla.
                Keď sa dnes Sára objavila pri jeho plote práve sa chystal do lesa na dlhú prechádzku s Tarasom. Prišla síce za ním domov, ale nechcela, aby prechádzku zrušil. Jej biele tričko a krémové nohavice s plátenkami jej nebránili vybrať sa s ním, s čím mierne zarazene súhlasil.
                Momentálne bok po boku lenivo kráčali pod klenbou z listnatých stromov a pred nimi sa otvárala slnečná čistinka, po ktorej už Taras rozradostene pobehoval.
                Sára sa zrazu zhlboka nadýchla a stiahla si z nosa slnečné okuliare.
                „Začínam mať pocit, že je tu ešte niečo podstatné, čo o Anastázii neviem,“ z čista jasna prehovorila.
                Leontín sa šklbol a ostro na ňu pozrel.
                „Takže mám pravdu“ – len sa pousmiala.
                Jeho oči ho zrádzali. Tekutý piesok v nich zablyšťal a prezradil aj to, čo túžil utajiť.
                „Prečo o nej potrebuješ vedieť všetko?“ spýtal sa, no jeho hlas bol miernejší ako skúmavý rozbúrený pohľad.
                Blížili sa k čistinke, ktorá ich mala obrať o všetok tieň, čo na nich dosiaľ dopadal.
                „Nedokážem ti presne vysvetliť svoje pohnútky,“ odpovedala načisto úprimne.
                Mysľou jej preblesol urputne potlačovaný obraz hrôzostrašného tieňa visiaceho z gaštanu.
                Nenápadne sa otriasla. Myslel by si o nej, že je blázon...
                „Máme more času,“ podotkol, „môžeš sa pokúsiť.“
                „Domnievaš sa, že sa ti to podarí zahovoriť?“ odhalila ho, no neurazila sa, jej mäkký úsmev ostával.
                Leontína sa zmocnil istý stupeň neznesiteľnosti bytia. Tvár odvrátil do strany a v rozhorčenom zamyslení počítal míňajúce stromy.
                Ak jej povie o Anastáziinom konci... odíde! Odsťahuje sa. Kto by chcel bývať v dome samovraha?!
                Pozvoľna k nej znova otáčal tvár, zatiaľ čo všetko v ňom kričalo, aby nič nevravel, aby sa netrápil... pretože nechce, aby Sára odišla! Teraz je jeho priateľka. Ojedinelá priateľka. Ako Damián.
                Pohliadol na ňu. Ich oči sa zahĺbili do seba. V modrosti jej očí zbadal odlesky listnatých korún. Trpezlivo čakala.
                Lenže ako jej môže tajiť pravdu o vlastnom dome?! – s hlbokým sklamaním si uvedomil – Ako?!... A skôr či neskôr jej príbeh vyrozpráva niekto z Údolia. Pravdepodobne stará dáma, čo býva hneď vedľa.
                Pootvorila pery.
                „Leo, prosím...“                                                    
                „Anastázia sa zabila,“ vyrazil zo seba.
                Strašná veta bola vonku a udrela medzi nimi ako bič.
                „Zabila?!“ Sára zhrozene vydýchla, po jej vyrovnanom výraze náhle nebolo ani stopy.
                Chvatne zastala. On tiež. Stáli oproti sebe a navzájom si skúmali tváre.
                „Ona sa... ona sa obesila na gaštane pri dome,“ neochotne dodal.
                Pobadal ako sa jej zopárkrát prudko zdvihla hruď, otrasený výraz ostával.
                Sárin prelud sa znova vynoril.
                Po chrbte jej behali zimomriavky, keď si teraz oveľa odvážnejšie vybavila siluetu hompáľajúcu sa na povraze. Vrzgot konára...
                „Zabila sa kvôli vášmu vzťahu?“ priškrtene zo seba dostala.
                Šokovane na ňu vytreštil oči.
                „Nie!“ dôrazne zareagoval. „Nie, nie, nie!“
                Obranne zdvihla ruky. Nechveli sa, čo ho vlastne prekvapilo.
                „Prepáč, nechcela som sa ťa dotknúť.“
                „Pozri sa Sára, Anastázia bola nešťastná už dlho predtým,“ rezignovane sa rozhovoril. „Súviselo to s jej rodinou, s jej snúbencom, ktorý práve nebol nablízku... vpadol som do jej života v nevhodný okamih a strávil s ňou jedinú noc, na čo vôbec nie som hrdý. Ale... po citovej stránke medzi nami nič nevzniklo a jej osobné problémy pokračovali. Až som jedného dňa zistil...“
                Akosi vetu nedokázal dokončiť.
                Pohľad sklopil k zemi.
                Zacítil ťažobu. Bol strážcom jej tajomstva, strašného hriechu. Dúfal, že sa viac nebude vypytovať. Pretože Anastáziin hriech, za ktorý ju osud mnohokrát potrestal, neprezradí.
                Hoci mu bolo jasné, že Sára skôr pobeží domov a pobalí sa.
                Kdesi z čistinky pred nimi, z prežiarenej voňavej lúky, ktorú už mali len na krok, sa ozýval Tarasov nadšený brechot.
                Sára chvíľu hľadela kdesi do strany, sledovala a zároveň vôbec nevnímala pobehujúceho psa.
                Premýšľala, čo ďalej.
                Predstavovala si samu seba ako sa opäť balí do škatúľ, ako sa sťahuje kamsi na miesto, ktoré zatiaľ nepoznala... úzkostlivo obrátená chrbtom k záhrade s preludom. K záhrade samovraha.
                Prečo by sa však mala tak ľahko vzdať miesta, ktoré si zaľúbila?! – zrazu jej napadlo.
                Jej zamračené obočie a vráska medzi nimi sa postupne vyhladzovali.
                Nemôže.
                Zamilovala sa do Údolia Krvavých Ruží. Do všadeprítomných plotov s popínavými kvetmi, do ľudí, čo sa vzájomne spoznávali, do veselých udalostí, ktoré prebiehali takmer sústavne...
                Pozrela na Leontína, ktorý ju opäť vážne pozoroval a zrazu vyzerala vyrovnane a dokonca aj odhodlane.
                Nečakane mu zovrela zápästie. Jej dotyk ho udivil.
                „Potrebujem vypíliť jeden strom“ – usmiala sa. „Spravíš to pre mňa?“
                Pochopil, čo jej prosba znamená.
                Zovrel pery a tiež sa usmial, hoci neisto a pokrivene.
                Jej dotyk ho doslova pálil.
                „Asi ma zavalí a zabije, ale máš moje slovo.“
                Potešene ho za ruku stiahla ďalej na lúku.

**********

A keď prechádzka skončila a vracali sa k jeho domu, pretože ju pozval na kávu, od plota zbadal ako mu pri dverách ktosi stojí a zvoní na zvonček.
                „Kávu si dáme inokedy, máš hosťa,“ Sára sa návšteve slušne vyhla, keď ho tiež zbadala a odchádzala domov.
                Leontín zarazene otváral bránku a nasledoval Tarasa, ktorý sa k návštevníkovi zvedavo rozbehol.

**********

Mládenec si napravil okuliare a prijal od Leontína šálku kávy. Leontín si sadol do zeleného kresla pri pohovke.
                „Páni,“ unesene vydýchol Tichomír, „je zvláštne stretnúť ťa takto... hmotne.“
                Očami nesmelo behal po obývačke. Zastal na zátiší zavesenom nad kamenným krbom.
                Leontín mlčky čakal na dôvod, prečo vlastne prišiel a podozrievavo ho sledoval.
                Tichomír mu vrátil pozornosť. Sedel na pohovke zhrbený, šálku držal medzi kolenami. Aj v dospelosti pôsobil ako školák.
                „Prišiel som ti poďakovať za záchranu,“ hanblivo sa usmial.
                Leontín zdvihol obočie.
                „Nebyť teba, nemal by som šancu vytrhnúť sa Konstancii z pazúrov. Nemám ani tušenia ako ti svoj život vôbec dokážem oplatiť.“
                Leontín sa zarazil. Avšak nečakane sa ho zmocňoval príjemný pocit. Obvykle dokázal byť za všetkých okolností ľahostajný. No Tichomírova detská oddanosť ho dostala. Tichomír tu sedí zdravý, priam znovuzrodený. Vďaka nemu.
                Náhle mu niečo napadlo.
                „Mal by som jeden návrh,“ konečne zachmúrene prehovoril.
                Tichomír sa rozrušene zahniezdil.
                „Sem s ním!“ nadchnutý ho vyzval.

**********

Na druhý deň, ktorý bol takmer letný, Sáre s pomocou Tichomíra spílil gaštan v záhrade. Slnko ich v lopote príliš zohrievalo a zeleň takmer oslepovala, v istých okamihoch ich pílenie skutočne pôsobilo dramaticky.
                Keďže odrastený geek a tenké médium v čiernom boli obaja rovnako nemotorní, skutočne sa natrápili, no Sára sa na nich len smiala. Tichomír mal flanelovú košeľu a Leontín tričko s obrovskou lebkou, nehodili sa k sebe a ešte menej sa hodili k pílke. Neustále im, prepoteným od námahy, na podnose prinášala karafu s ľadovou citronádou.
                Nakoniec sa však všetci svojim spôsobom bavili. Ešte aj Taras, ktorý jej po záhrade preháňal obe mačky. A keď strom konečne bezpečne spadol, nezdržali sa radosti, ktorú s výkrikom rozpútal Tichomír a obaja skákali na mieste s rukami zdvihnutými nad hlavy.
                Keď stála neďaleko a pokladala na záhradný stolík čerstvo zaliaty čaj pre Tichomíra, ktorý ho prinútila vybrať (jahodový s karamelom – beznádejne infantilný!), vychutnávala si ich. A cítila sa dobre. Stále sa cítila ako doma. Pobavene pozorovala Leontína s bledou tvárou lesknúcou sa od námahy ako poskakuje s neutrálnym výrazom a snažila sa zapamätať si z výnimočnej chvíle každý jeden detail. V povahe mal vážnosť, to už vydedukovala. Bolo jej jasné, že vidí čosi výnimočné a niečo jej navrávalo, že v podobne rozjarenej nálade ho možno už nikdy neuvidí.       
                Leontín poslednýkrát teniskami dopadol do trávy a postupne mu dochádzalo k čomu sa Tichomírom nechal strhnúť. Musel si však uznať, že čosi natoľko mužné ako je akt spílenia stromu, nikdy nevykonal.
                Vystrel si boľavý chrbát a trochu sa zahol, aby si ho ponaťahoval.           
                Keď sa rukami zaprel o kríže, jeho oči dopadli na čosi sivasté ďaleko za zadným plotom.
                Strhol sa. Náhle pevne stál a žmúril do diaľky.
                Anastázia ho sledovala krvavými očami a pozvoľna zdvíhala ruku. Do popolavej dlane si vtisla pery a poslala mu pomalý vzdušný bozk.
                Tichomír a Sára ho zarazene pozorovali. Nehybne stál, s rukami spustenými pri tele a hľadel kamsi za záhradu.
                Sledoval ako sa Anastázia obracia a konečne navždy odchádza.
                Keď sa otočil k Sáre s Tichomírom na tvári mu bolo badať zmierenie zmiešané s úľavou.
                Sára sa chopila karafy a s úsmevom mu dolievala citronádu. Tichomír zdvihol ruky do neba a tváril sa ako kráľ.
                Do záhrady sa prinavrátil život a veselá nálada.




KONIEC

                                                                                                                                  
mini-séria: ČIERNY LEO IV.
DÁMA NA BALKÓNE

Urýchlene prechádzala cintorínom. Hlavu mala sklonenú a svetlé obočie zamračené, akoby mala migrénu. Kyticu bielych veterníc mala ľahostajne spustenú, baliaci papier jej šuchotal o čiernu sukňu.
            Ponáhľala sa známou cestičkou pomedzi hroby. Napadané lístie už dávno zmizlo, stromy vyzerali ako mŕtve a v ovzduší sa vznášal prísľub prvého snehu. Chcela len dôjsť k miestu, kde odpočíva stará mama a o nič viac sa nestarať. Chcela byť len dobrou vnučkou a položiť jej strohé veternice na jej výročie na hrob.
            Drobná blondína pripomínajúca bábiku, či večne mladú zakliatu vílu – plné líčka mala stále ružové, sivozelené oči velikánske, až guľaté – by si najradšej zakryla uši.
            Mávala čoraz viac podobne zlých dní!
            Do uší sa jej donášali zvuky obstrihávania ruží, ktoré popínavo rástli na bráne cintorína, tak ako sa popínali aj po mnohých iných miestach v Údolí Krvavých Ruží. No so záhradnými nožnicami splývali, či ich celkom prekrývali, iné zvuky... šepotavé slová, tlmené konštatovania, samo-rozhovory, pre ňu občas číre hlúposti a banality, odohrávajúce sa všade vôkol nej.
            ´... hm hm... kam sa dnes posunieme? Na strechu školy, či dakde do kôry stromu?´
            ´... toľké peniaze som si šetrila a syn mi kúpi ohyzdný lacný náhrobok!´
            ´... postrašíme si dnes...´
            ´... Možno by som mal zájsť za tým čiernovlasým mladíkom so žltými očami, čo ma zbadal, ten mi pomôže...´
            ´... Mám niekomu naznačiť, že ma nesprávne identifikovali?!´
            Dnes ich bolo toľko, že sotva rozoznávala, kde začína a končí aká myšlienka.
            Konečne zastala pred hľadaným hrobom a hoci to pôvodne nemala v úmysle, veternice takmer zlostne hodila na náhrobok.
            „Prepáč, babi,“ nahlas podotkla, „ale dnes mám naozaj otravný deň!“
            Domnievala sa, že vrátiť sa do rodiska matkinej matky a prijať pracovnú ponuku v miestnom Múzeu Dobového Nábytku a Dekorácií bude dobrý krok. Lenže odkedy prišla, jej „schopnosť“ sa prejavovala čoraz intenzívnejšie. Hlboko v sebe intuitívne cítila, že sa čosi... áno... že sa čosi blíži! Že tie hlasy, čo dobiedzajú, jedného dňa prekročia zenit... keď sa konečne dostane k tomu, čo ju vybičovalo až do extrému.
            Zvrtla sa na opätku a rovnako netrpezlivo z cintorína odchádzala.
            Po nociach ju už týždne mátali sny o havranovi, ktorý jej sedával na záhlaví postele a až do prebudenia ju sledoval podivnými fialkastými očami.
            Cez bránu už takmer prebehla.
            Viktória nemala tušenia, či sa blíži čosi dobré a či zlé... no začínala pochybovať o rozhodnutí usadiť sa v Údolí.

**********

O Mesiac Neskôr

Leontín vošiel do kuchyne, popoťahujúc si pod bradou čierny rolák. Hoci bol zasnežený zimný podvečer nerozsvietil, pretože na polici z tepaného železa svietili vianočné svetielka. Niežeby mu na podobných dekoráciách záležalo. Ale čosi z vianočného ducha predsalen dosadlo aj na mrzutého samotára a on takmer cítil povinnosť každoročne rozmotávať pomotanú guču svetiel.
            Prešiel ku chladničke, otvoril ju a vytiahol malú fľašu s limonádou. O okno na drese, za ktorým vládlo zázračné snežné mĺkvo, sa opieral adventný kalendár. Damián chcel byť zasa vtipný a doniesol mu ho na Mikuláša... bola síce pravda, že si každé ráno poctivo vyberal čokoládku, no to už samozrejme vedieť nemusí! Necelé štyri dni do Vianočnej večere – s obvyklým úžasom mu preletelo mysľou, keď hodil pohľadom po štyroch zatvorených okienkach.
            Priblížil si fľašku k perám, zaklonil sa – na kuchynských hodinách bolo pol šiestej – zatvoril oči a výdatne sa napil.
            ...
            ... Otvoril oči. Na okamih ho v nich doslova zaštípala denná žiara.
            Na kuchynských hodinách bolo štvrť na desať.
            Očividne ráno...
            Srdce mu vynechalo zopár úderov.
            Vynechané údery nasledovala spŕška limonády rozligotanej v dennom jase, ktorú vyprskol z úst. Ruka s fľaškou mu klesla. Zopár kvapiek ho zašteklilo na hrdle.
            Trhane sa nadýchol a v absolútnom šoku si rukou chytil nahý krk. Zmätene sa pozrel dole.
            Už na sebe nemal rifle a rolák, ale svoj tartanový župan a pod ním ani len pyžamo. Zdalo sa mu, že mu ostali iba boxerky!
            Srdce mu pre zmenu začalo až šialene pumpovať krv do spánkov, keď sa s trhnutím obrátil k oknu.
            Zadržal dych.
            Za oknom poletovali obrovské snehové vločky a dosadali na zasneženú záhradu. Všetky okienka na adventnom kalendári boli otvorené!
            Leontín nebol schopný jasne nad svojou šokujúcou situáciou popremýšľať. Nemal sa čoho chytiť. Nespomínal si, že by sa sem kedy dopracoval... jasne videl ešte štyri čokolády, ktoré mu ostávali. A zrazu bum! Je po nich!
            Jediné, čo mu došlo, bolo že akoby bleskovým žmurknutím očí prišiel o skoro štyri dni, no chápať v pravom slova zmysle sa to nedalo.
            Ak by od mala nebýval zvyknutý na veci, čo sa bežným ľuďom rozhodne nestávajú, asi by sa rovno prihlásil na psychiatriu. Čo však neznamenalo, že mu istota, že sa v jeho kuchyni deje čosi nadprirodzené, priniesla aspoň aký taký pokoj a svetlo do hádanky.
            Za chrbtom začul bosé kroky a Tarasovo priateľské zabrechanie kdesi z obývačky.
            Roztržito sa obrátil.
            Medzi dverami zastala ona.
            Usmiala sa, rukou si rozospato prehrabala zvlnené blond vlasy, čo jej spadali na chrbát a sladko povedala:
            „Šťastné a Veselé Vianoce, Leo.“
            Tma.
            Asi také dačo v ňom nastalo...
            Ticho, tma. A šok.
            Klesla mu sánka. Vypleštil na blondínku oči. Očividne na sebe nemala nič, okrem jeho čierneho trička. Bola však taká drobnučká, že jej siahalo takmer ku kolenám.
            Preboha... ona a ja... župan a pánske tričko... – v hlave sa mu vyrojili jednotlivé slová, trasúce sa podfarbením paniky – My sme... my SME...?!

            Fľaša sa mu zrazu vyšmykla z rúk a roztrieštila sa na podlahe, čo ho konečne prebralo z paralyzujúceho udivenia.

            „Neporež sa, si bosý!“ – tvárou jej preletela starosť, ale nedokázal si neuvedomiť, že ostala rovnako pekná ako keď sa usmievala.
            Zlatovláska vyštartovala priamo k nemu. Vyzerala až znepokojivo mladučko, no zblízka badal, že za to môže jej oblá brada, guľaté ružové líčka... určite má aspoň po dvadsať päťke.
            Ani mu nedošlo, že pred ňou ustupuje, šúchajúc sa županom o kuchynský dres.
            „Kto si?!“ konečne z neho niečo vyletelo. „Kto si a čo tu chceš?!“

            Sprvu zarazene zastala a rozšírila svoje aj tak už dosť veľké sivo-zelené oči... takmer rovnakým spôsobom divne sfarbené ako jeho žlto-hnedé.

            No prešlo len zopár sekúnd, kedy ju ublížene pichlo v hrudi a ona pochopila. V jej výraze sa jasne zračilo poznanie.
            „Nespomínaš si?“ mäkko prehovorila.
            Prirýchlo pokrútil hlavou.
            „Som Viktória.“
            „Vi-Viktória...?“ vyhabkal.
            Jej meno mu nič nehovorilo.
            Viktórii klesli ramená, povzdychla si, ale pousmiala sa a hodila po ňom nekonečne trpezlivý a láskavý pohľad.
            Je taká krehko nežná a vľúdna... – zrazu mu napadlo – A hľadí tak na mňa...
            A netušil, či ide o spomienku, alebo jeho dedukciu.
            „Zabudol si,“ opatrne mu povedala, „ale už naposledy, sľubujem. Stalo sa ti priveľa, takže obranný mechanizmus, čo proti tebe mŕtvi celý čas používali, sa na teba nakoniec zrútil. Už si nevládal. Vyčerpal si sa... my obaja... preto si už nedokázal odolávať.“
            Pomaly sa k nemu znova pohla a on si nedokázal pomôcť, opäť strnulo ustupoval. Až kým ho nezastavila stena.
            Hľadel dole na drobnú ženu, vlastne jeho rovesníčku, keďže mala tiež dvadsaťosem a rozochvene vydýchol:
            „Ty vieš o duchoch?“
            KTO je to?! KTO to pred ním stojí?! – zrazu bol zvedavý ako nikdy predtým.
            Už nemal kam utiecť, čo využila a chytila ho za zápästia.
            Po pažiach mu do tela vyslala prekvapivo hrejivú elektrinu. Ten povestný záblesk medzi ľuďmi, čo sa majú stať milencami...
            Znova sa mäkko usmievala a hľadela mu do očí.
            Je si mnou úplne istá... – ohromene si uvedomil.
            „Viem všetko,“ šepla a keď mu ruky spojila za svojim chrbtom a primkla sa k nemu, spýtala sa. „Nie som ti ani trochu povedomá?“
            Jeho telo zareagovalo. Všetky časti jeho samého, okrem mozgu, si evidentne spomínali.
            Som ako typický chlap! – trochu sebakriticky si pomyslel.
            No taktiež mu do nosa udrela kvetinová vôňa, ktorá mu predostrela obraz zelených očí so sivou prímesou, ktoré ho prosebne sledovali... Na tvár jej dopadala žiara znásobená honosným kryštálom, čo ju odrážal... dýchal jej kvetinovú vôňu uväznenú v ťažkej látke, aj vo vypnutých vlasoch...
            Vnútro mu zalial zvláštny pokoj.
            Prišiel náhle a nečakane.
            Akoby bol naozaj doma... akoby bol doma kdekoľvek, kde je s ním ona.
            Len pomaly prikývol.
            Oddialila sa od neho, zobrala ho za ruku a priviedla ho ku stoličke pri ostrovčeku v strede kuchyne.
            Sadli si.
            Náhle pôsobil ako vymenený – vyrovnaný, pomalší.
            Oprela sa o pult lakťami, ich ruky si automaticky preplietli prsty.
            „Poviem ti o všetkom, čo sa za posledné dni stalo,“ uistila ho. „Tvoja časť príbehu začala presne v čase, kedy chýbali do Vianoc už len tri dni...“
            Tichým hlasom sa rozrozprávala. Leontín jej očami dychtivo visel na perách.
            ...
            ...

*********


3 Dni Do Vianoc

Nemohol sa vyhovoriť na zimné slnko jagajúce sa na závejoch snehu, čo mu miestami siahali až po kolená, ktoré by ho teoreticky mohlo oslepiť. Leontín stál zopár metrov pred polorozpadnutou historickou budovou tančiarne a chvíľu neveril vlastným očiam. Lenže aj Taras sa krčil pri strome ďaleko za ním. Srsť na chrbte boxera bola zježená nielen zimou, ale aj bázňou.
            Otoč sa a pokračuj v prechádzke s Tarasom, akoby sa nič nestalo! – zradne mu našepkával vlastný vnútorný hlas – Sú Vianoce! Aj médiá si zaslúžia dovolenku!
            Spomínanú dovolenku od prízrakov by si však najradšej doprial na zvyšok života – úprimne si pomyslel.
            Mrzuto si z pod kabáta povytiahol golier čierneho roláka, lenže neotáčal sa. Stál ako priklincovaný.
            Čo sa to tu, pre pána, rozpútalo! – mračil sa. Chudý mladík v čiernom uhranuto sledujúci ošarpanú budovu slabo kopkal do snehu – Kto im, preboha, navravel že je ešte stále vhodné mať vianočnú party?!
            Napriek nevôli, čo cítil a Tarasovmu nesúhlasnému zaskučaniu, spravil krok k tančiarni.
            Sneh mu zaprašťal pod nohami, keď sa do neho znova doslova zaboril a Leontín opäť, plný obvykle neochoty, ktorá v ňom prevažovala, zastal.
            Nikto ho o nič nežiadal...
            Lenže priamo pred ním prebiehala špiritistická seansa, kam očividne zabudli pozvať aj živých špiritistov! Za to mŕtvych sa dostavilo požehnane...
            Vnútro tančiarne sa akoby zázrakom vynovilo. Cez vysoké trojité okná splývali mušelínové závesy zachytené šarlátovými stuhami, steny tančiarne sa leskli vykladané nalešteným drevom, strieborné vozíky praskali pod fľašami a zákuskami.
            Chcel len obyčajnú prechádzku so psom! Posledné, čo čakal bolo, že ho znenazdajky upútajú jemné sláčikové tóny vychádzajúce z miesta, ktoré už storočie chátra. Pred oknami sa však skutočne mihali ľudské postavy. Zarazene sledoval tancujúce páry, smejúce sa tváre, ruky zľahka gestikulujúce v družných rozhovoroch, opatrne aby sa z pohára nevylial šampus. Boli siví, siví ako popol zo spaľovne. Ich červené oči však žiarili ako niečo až neprirodzene živé a všímavé. Lenže nie všetci boli rovnakí!
            Leontín nosom nervózne nasal ľadový vzduch a ďalej ich pozoroval, s tvárou mierne sklonenou. Ktokoľvek by šiel okolo, zbadal by len muža v dlhom čiernom kabáte ako zlovestne civí na mĺkvu rozpadajúcu sa budovu.
            Lenže on ich videl... ich vzájomne sa prelínajúca energia spôsobovala, že mnohé fraky boli zamatovo čierne a ľudia v nich sviežo farební – vlasy rôzne, pleť ružovkastá – mnohé róby boli fialové, vianočne červené... ženy mali výrazné, napudrované tváre s červenými líčkami... akoby sa stretli dva svety – svet prvého bezfarebného dagerotypu s plnofarebnou fotografiou... avšak Leontín ako tak dokázal posúdiť, že ide „len“ o bohatých mešťanov z 19.storočia. Kde tu sa mihli aj prekrásne mužské uhorské kabátce s kožušinou.
            Výborne sa zabávali!
            „Dúfam, že nedostanem pozvánku,“ zamrmlal si popod nos, stále otrasený z výjavu, ktorého je svedkom.
            Pretože práve o to išlo.
            Netušil akou silou tieto bytosti  z predminulého storočia disponujú a v podstate mu to aj bolo jedno... avšak rovno pod nosom sa mu rozpútal večierok hádam pre všetky prízraky nielen z Údolia, ale aj širšieho okolia! A vzhľadom na ich množstvo je len otázka času, kedy ho zavetria ako vlčie svorky srnča a potom sa roztrhne vrece plné požiadaviek a odkazov! Nie je človeka, ktorý by odišiel zo sveta s dokonale čistým štítom a zmiereným srdcom.
            Nie, chcem svoje Šťastné a Veselé... Teda vstať, dať si kávu s Damiánom a vypočuť si od neho zopár trápnych vianočných povier, celý deň tlačiť do hlavy koláče a kapra a niekde medzitým si odbiť návštevu rodičov a v noci odháňať z dvora Damiána a jeho pripitých príbuzných, ktorí sa rozhodnú, že to „osamelé chúďatko od vedľa“ potrebuje ich bujarú spoločnosť a fľašu vaječného likéru... a vy choďte späť do temnoty, či svetla, či odkiaľ sa to rojíte! – jeho vlastný hlas mu zaúpel v hlave, až oči útrpne vytočil dohora.
            A vtedy si všimol bočný balkón na prvom poschodí.
            Pohľad mu zastal na jedinom bode.
            Presnejšie... zbadal ju.
            Na balkóne stálo dievča... chvíľu mu bola pootočená chrbtom. Osamelo sa tam pohojdávala do hudby, ktorá tlmene prenikala do ľadového dňa. Svetlé vlasy mala zopnuté, iba dva lesklé prstence mala z účesu spustené. Pozvoľna, v zamyslení, sa pootočila – tmavozelená sukňa zamatových šiat s dlhými, pri ramenách nazbieranými rukávmi a delikátnym výstrihom do véčka, ktoré uzatvárala zlatá brošňa, sa s ňou hýbala ťažko, vlečúc sa po podlahe balkóna.
            Keď zočil jej profil s malým noštekom, pochopil, že to nie je dievča, ale mladá žena. Viečka mala zamyslene privreté, ďalej sa hojdala do hudby – jemnučko, takmer nebadane – tvár pripomínajúcu bábiku zamyslene skláňala.
            Netušil, prečo pre neho problém s „premnoženými“ prízrakmi zrazu celkom prestal existovať. No keď ju pozoroval, hudba ktorú počul zreteľne zanikala, akoby ju prebíjalo ševelenie jej spodničiek, ktorých hebký šuchotavý zvuk si len predstavoval. Vnímal ich. Rovnako ako náhle intenzívne vnímal obrys jej hebkej bledej šije, zubaté slnko na zlatých vlasoch, aj plné pery, červeň líc...
            Bez žmurknutia ju sledoval a sprvu nerozmýšľal, len túžil.
            Keď mu viečka konečne klesli, aby následne znova otvoril oči, zvuky z tančiarne opäť vystúpili do popredia a on ešte stále túžil, no jeho prekvapene zdvihnuté obočie sa zamračilo.
            Nedokázal od nej odtrhnúť zrak, hoci už začínal mrznúť. Ale už ako tak uvažoval. Uvažoval, prečo sa to deje. Prečo sa cíti, akoby vzhliadal k Zrodeniu Venuše v priamom prenose?!
            Nebol predsa romantický typ, čo by blúznil o láske na prvý pohľad. Ani to, čo (...asi...) cíti k Sáre si priamo nepriznával, a pritom teraz...
            Mladá žena v zelenom zamate sa zrazu viditeľne zachvela a uzimene si objala ramená.
            ... teraz sa cíti ako pubertiak, čo sa prvýkrát pozrel do výstrihu spolužiačke! – naschvál sa zo zimného preludu snažil prebrať drsnejším vyjadrením, ktoré si v mysli vyslovil jasne a zreteľne.
            Lenže keď z krásnych pier (ó, áno, krásnych! – zmätene si pripustil) vyfúkla paru, pozrela bokom a ich oči sa spojili, zas a znova sa prepadal do posvätného mĺkva a prostého roztúženia. Nakoniec sa za svoju hulvátsku myšlienku zahanbil, akoby ju hádam mohol na istej telepatickej úrovni uraziť.
            Vzájomne sa pozorovali – Leontínovi ich okamih, kedy na seba hľadeli, prišiel ako celé storočie, nenaplnené a pod kliatbou odlúčenia zaľúbených – a dal by všetko za to, aby zistil, či sa aj ona teraz cíti rovnako.
            Či sa v ňom stráca...
            Mladá žena sa náhle prudko pohla, akoby sa nepríjemne prebrala z hlbokého snenia. Rukami chvatne zovrela zábradlie a rozrušene po ňom skríkla:
            „Ty ma vidíš?!“
            Je mŕtva... – preletelo mu mysľou a akosi pichľavo sa mu zabodlo priamo do hrude.
            Až vtedy od nej dokázal odvrátiť oči.
            A došlo mu, že hudba sa tento krát neprinavrátila.
            S neblahým tušením sa zadíval priamo pred seba.
            Mŕtvi nehybne postávali pred oknami a s rukami bezvládne spustenými pri telách ho priam démonicky uprene pozorovali.
            Leontín skrehol a meravo ustúpil. Oči mu tekali z jedného konca tančiarne na druhý, kde sa pri oknách prelínali farebné šaty so sivými, kde sa striedali červené oči s takmer ľudskými, lemovanými krvavo červenou stužkou na okrajoch zreníc. No žiaden pohľad neveštil nič dobré.
            Zvrtol sa a čo najrýchlejšie ako sa v snehu vôbec dalo sa s Tarasom za pätami rozbehol preč.

**********
           
Taras sedel pred pultom v prednej časti antikvariátu a neúnavne sa škriabal za uchom, zatiaľ čo Leontín sa utiahol do súkromnej zadnej miestnosti. Zabudnuté Knihy už boli sviatočne zatvorené, takže ho v jeho frustrácii a urazenosti, že sa zasa do čohosi zaplieta, nerušil.
            Ako milovník kníh sa bez nich zavše cítil celkom bezradne, a keďže vedel, že toľké sústredenie mŕtvych duší si bude na ich „presun“ vyžadovať čosi špeciálne, čo sa v domácej knižnici nenachádza, od rozjarenej tančiarne sa rozbehol rovno do antikvariátu. Hoci neveril takmer ničomu, čo si z mystickej oblasti prečítal. Sedel rovno na podlahe, medzi komínmi z kníh a listoval naraz tri knihy o mágii, odohnaní neprirodzených síl a energiách, ktoré mal otvorené na kresle pred sebou.
            „Kraviny!“ prskol a zatvoril najväčšiu publikáciu.
            Pustil sa do prehrabávania kníh, čo si vysypal na zem pred seba, hoci neveril ani slovku zo zviazaných „skvostov“ ako – Príručka Bezpečia Domu Ohrozovaného Démonmi – no bol topiaci, čo sa chytá slamky. Všetko je lepšie ako dožiť sa času, keď bude z okna strieľať kŕdle havranov z fialovými očami! – zaškaredil sa ponorený do hitchcockovskej predstavy domu miznúcemu v trepote zamatovo-čiernych krídel.
            Preháňal. Ale cítil sa tragicky. Chcel proste začať pospávať pred krbom a dýchať vôňu škoricového čaju!
            V náhlom popude vytiahol mobil a vizitku Madam Crn, miestneho certifikovaného média, ktoré mu pekne liezlo na nervy. Rýchlo naťukal jej číslo a zachmúrený si mobil priložil k uchu. Zdvihla okamžite:
            „Mladý muž, čo vidí, čo oku nie je súdené, počuje, čo iní nesmú! Veštecká guľa mi ráno vyjavila, že zavoláte. Mimochodom, teraz sa dá zohnať v zľave, nechceli by ste tiež skúsiť...“
            Leontín ju zrušil a odhodil mobil na knihy.
            „Tak toto naozaj  nemám za potrebu!“ odsekol do ticha.
            Na okamih sa nehybne zadíval do šera v antikvariáte.
            Čo som to vlastne chcel? – zarazil sa.
            V jemnom svetle vírili prachové častice zo starého papiera a jeho prázdno bolo v tej chvíli takmer absolútne.
            Oči mu klesli nižšie...
            Pohľad mu padol na otvorené dosky, do ktorých boli vložené historické novinové výstrižky, ktoré získal zo súkromnej zbierky miestnej starožitníckej rodiny.
            Akoby zázrakom boli otvorené na strane s novinovým titulkom: Obľúbené sláčikové kvarteto postihlo nešťastie na vianočnom tanečnom večierku.
            „Tančiareň...,“ šepol a zaklipkal viečkami, akoby sa práve prebudil.
            V hlave sa mu okamžite rozsvietilo a jeho problémy sa prinavrátili. Nespomínal si, že o kvartete niečo hľadal (aj keď pravda bola, že hľadal!), no to teraz neriešil, článok bol očividne k veci.
            Opatrne zdvihol dosky. Dátum bol z 19.decembra 1845.
            Vrcholiaci Biedermeier... – prešlo mu mysľou. Oblečenie prízrakov... aj dámy na balkóne – nepokojne sa zahniezdil - ... sedelo.
            Článok informoval o nešťastí, aké spôsobilo zanedbanie strechy, ktorá sa v onú decembrovú noc prepadla pod nánosmi snehu. Všetci vyviazli s menšími zraneniami, avšak sláčikové kvarteto, ktorému spomínanou nocou končila zmluva viažuca ich k nešťastnej zábave, sa nachádzalo na najnesprávnejšom mieste. Všetci na mieste zahynuli. Pár huslí, viola, violončelo.
            Zamyslene dosky zatvoril a položil ich na kôpku kníh.
            Keď si spomenul na jemné, no veselé tóny, čo z tančiarne začul, bolo mu jasné, že to musí súvisieť. Aj teraz viedli tancujúce páry sláčikové nástroje. Inštinkt mu navrával, že práve mŕtvi hudobníci naviazaní na budovu s ich nikdy neukončenou povinnosťou viesť večierky, tvoria epicentrum všetkého, že svojimi rezkými tónmi podfarbenými kliatbou zostať a ukazovať sa v žiare kryštálu, lákajú duchov 19.storočia ako mole k svetlu.
            Zadumane si poťukal po nose.
            Zaškvŕkalo mu v bruchu. Čo si dáme na večeru?
            Počkať! – Leontín smiešne potriasol hlavou – Čo som to... klavírne... nie!... sláčikové...
            Nechápavo sa rozhliadol po temnej miestnosti plnej kníh a akoby každú druhú sekundu strácal niť myšlienok.
            „Sláčikové kvarteto!“ až zlostne si opäť spomenul.
            Skoro bez rozmyslu siahol do vrecka riflí po ametystové kyvadlo. Spustil ho po striebornej retiazke nad dlaň a...
            A nič.
            Načisto vykoľajený na neho civel.
            Vôbec netušil, čo sa chcel spýtať.
            A čo vlastne vo svojom antikvariáte hľadá... 

**********

2 Dni Do Vianoc

To, že bolo ráno znova čerstvo nasnežené, Leontínovi nikdy nebránilo v tom, aby sa dostavil k spoločnému plotu na pravidelnú rannú kávu, čo mu optimistický barista pripravoval. Koniec koncov, aj keď zvyšok krajiny zažíval Vianoce na blate, ľudia v Údolí Krvavých Ruží museli pre polohu svojho „malého mesta“ pre istotu vždy počítať s tým, že okolité hory budú celú zimu driemať pod snežnou perinou. Leontín začínal vzdávať pokusy každý deň si odhrabať dlaždice vedúce k domu.
            Damián, ako vždy oblečený tak, až Leontínovi vypaľoval dieru do sietnice – tmavomodrý kockovaný kabát a azúrové nohavice – ho pobavene sledoval ako si k nemu razí cestu cez mäkučký sneh v tartanovom župane. Cez krk mal omotaný hrubý čierny šál a na hlave narazenú červeno-zelenú čiapku s brmbolcom.
            „Si ľúbezný, brmbolček!“ – zazubil sa na neho, keď dorazil k plotu a mohol mu ponad neho podať jeho brazílsku kávu v guľatučkej zelenej šálke.
            „Odmrzni!“ odfrkol už rovno do šálky, keď si nedočkavo odpil.
            Vyštípanú tvár mu oviala príjemná teplá para. Hneď sa cítil životaschopnejšie, hoci jeho výraz pocitu nenapovedal.
            „Čo budeš robiť na Vianoce?“ Damián nadhodil ľahkú konverzáciu a odpil si zo svojho kameninového hrnčeka.
            „To čo obvykle...,“ Leontín stále rozprával do kávy a pohodil ramenom. „Prídu naši...“
            „Panebože,“ hlesol Damián.
            Leontín k nemu pobúrene zdvihol zrak.
            „Čo?! Veď aj k tebe tento rok prídu rodičia!“
            „Ale moji sú aspoň živí“ – krivo sa pousmial, odpil si a akoby nič pokračoval. „Dnes mám posledný deň otvorenú kaviareň. Prídeš na vianočné venčeky s vanilkovým krémom?“
            „Možno!“
            „Takže áno. Usmej sa, ty vrana, veď si mal voľno už včera. Čo si robil?“
            „Netuším,“ automaticky z neho vyletelo.
            „Už nepi.“
            „Pokúsim sa.“
            Leontín si však pozvoľna uvedomoval, že skutočne netuší.
            Hoci mu Damiánove blond vlasy kohosi vzdialene pripomínali... včerajšok v sebe niesol niekoľko netypických trhlín.
            Akoby sa prepadal v čase.

**********

Áno, o štvrtej poobede sa vybral do Damiánovej kaviarne osladiť si život. Po ceste sa znova rozsnežilo. Sneženie bolo husté, no vločky veľké a lenivé. Mäkko ševelili, pohlcujúc všetky výrazné zvuky... Avšak sláčikové kvarteto počul – lúdilo tlmené vianočné melódie.
            Leontín sa strácal za šálom siahajúcim mu až po nos, chúlil sa v kabáte a keď pomaličky a značne váhavo prechádzal popri tančiarni, nezastavoval sa, no jeho zlato-hnedé oči vytreštene kĺzali po starej fasáde.
            Cez snežný závoj prebleskovala jemná žiara z luxusných lustrov, aj siluety popolavo sivých párikov blazeovane sa pohojdávajúcich do sviatočnej melódie. Tančiareň popri ňom ožila ako bizarný zimný prelud.
            Zmocňoval sa ho zmätočný pocit déja vu. Akoby už niekedy uvažoval aké problémy mu ich koncentrácia spôsobí. Zároveň bol šokovaný, akoby ich zočil prvýkrát.
            Žeby momentálny výjav stál aj za trhlinami vo včerajšom dni? – logicky mu napadlo.
            Včera sa tu akiste zastavil a skúmal miesto podrobnejšie. A potom zabudol.
            Takže teraz radšej strnulo kráčal ďalej, len znepokojené oči mu podozrievavo kĺzali po budove.
            Pokračoval do kaviarne.
            A každým ďalším krokom viac a viac zabúdal.
            Svoju postupujúcu amnéziu si však vôbec neuvedomoval.

**********

Kým vošiel do Damiánovej kaviarne, na okamih postál s rukou na kľučke. Pri stole priamo pri širokom okne, za závesom vianočných svetiel, sedeli nad charakteristickými šáločkami s drobnými ružami Sára a Tichomír a živo diskutovali. Nebol to nijako výnimočný pohľad. Septembrové udalosti, kedy po tom, čo Tichomírovi pomohol zbaviť sa uhranutia mŕtvej Konstancie a dovliekol ho k Sáre zoťať gaštan, na ktorom sa obesila Anastázia, ho pasovala za kamaráta. Rovnako ako mňa – pomyslel si, keď konečne zatlačil na dvere a oprašujúc si sneh z ramien vošiel do tepla a sviatočnej atmosféry sladko rozvoniavajúcej kaviarne. Prešiel ním mierny záchvev sklamania, ale tiež podivné zaševelenie v žalúdku, ktoré akoby sa nespájalo s ňou. Netušil, čo sa to deje, no čosi mu navrávalo, že dnes je podivný deň.
            Divá Ruža bola kaviarnička plná sivých ušiakov a starých drevených stoličiek, kde boli krémové tapety od všetkých rohov pomaľované hŕstkami veľkých krvavo-červených ruží a káva sa servírovala na malých okrúhlych podnosoch z tmavého dreva.
            Leontín zamieril k stolu so Sárou a Tichomírom, dlhovlasým odrasteným geekom v otrasnom vianočnom svetri – Santa Clausove nohy mu trčali z komína pošitom huňatými vianočnými guľami. Sára sediaca naproti nemu mala čisto biely svetrík. Leontín musel uznať, že biela dokonale kontrastuje s jej tmavými hladkými vlasmi.
            A čo zelený zamat so zlatými vlasmi?... – podvedomie mu zrazu posunulo druhú, absolútne nelogickú otázku, no už nemal čas rozoberať ju.
            Šál si stiahol z úst.
            „Ahojte, čo vy tu?“ ozval sa s patrične ľahostajným výrazom.
            Stíchli a vytočili k nemu usmiate tváre. Na tanieroch pred sebou mali načaté hojne pocukrované vanilkové venčeky.
            Kaviarňou sa niesli staré vianočné koledy. Svetelné závesy hrejivo svietili do ulice, ktorú inak halila tmavnúca modrá.
            Kým sa ozvali ako odnikiaľ sa pri nich objavil Damián v zástere farby mocca a v ruke držal okrúhly podnos s koláčmi.
            „Prišli už štyri zákusky dozadu,“ nadšene spustil a dobromyseľne dodal: „Ohovárajú Údolie.“
            Tichomír sa zrazu roztržito zamrvil a s rozšíreným pohľadom upreným na Leontína doslova vychrlil:
            „My neohovárame! Ak by sme ohovárali, tak rozširujeme klamstvá. Lenže my konštatujeme fakty o osobe, ktorú poznáme!“
            Leontínovi teda bolo aj bez Sárinho zhrozeného výrazu a Damiánovho zahryznutia do spodnej pery a zmiznutia okamžite jasné, že sa zhovárali o ňom.
            Keďže však pochyboval, že by Tichomír Sáre vykvával čo i len náznakom čosi o jeho „dare“, bolo mu úprimne jedno, čo riešili. Bol Leontínovi príliš zaviazaný.
            A čosi mu našepkávalo, že Sára nevie ohovárať zlomyseľne. K tomu by sa skrátka neznížila.
            Teraz sa však nervózne zasmiala a pokrútila nad Tichomírom hlavou.
            „Boli sme... boli sme nakupovať vianočné darčeky“ – rýchlo sa z jeho výstupu spamätala.
            Zrazu jej čosi očividne napadlo. Siahla do veľkej sivej tašky a vstala k nemu.
            „Mám jeden aj pre teba“- usmiala sa a ukázala mu drobný červený balíček, akoby prelepený mikulášskou sponou, čo sa jej akurát vošiel na dlaň.
            Neubránil sa. Nútilo ho do zdvihnutia kútikov.
            „Pre mňa?“ skoro až neveriacky hlesol.
            Sára sa k nemu nečakane natiahla. Chytila mu zápästie a obrátila ruku dlaňou hore, aby mu do nej mohla darček vložiť.
            Netušila, čo jej dotyk spôsobí.
            Leontín sa viditeľne strhol, vystrel chrbát a jeho oči sa rozšírili. Uprene sa na ňu zadíval. Pohľad sa mu však zastrel temným rúškom znepokojenia.
            Sára darček udivene stiahla späť k sebe.
            Leontínom prešlo nečakané pochybovanie. Cítil sa, akoby zažil malý, ale zreteľný vnútorný šok. Jej dotyk totiž nevyvolal žiadnu odozvu. Teda, nie práve tú, na ktorú bol zvyknutý.
            Neprešlo ním charakteristické rozrušenie, žiadna elektrina, ako vždy, keď sa ho hoci aj letmo dotkne.   
            Nie... práve teraz nie si tá ... výnimočná... – ťažko prehltol.
Jej dotyk vyvolal spomienku na celkom inú ženu, po ktorej túžil.
            „Si v poriadku?“ Sáru začul ako z diaľky, stále mu držala zápästie.
            Nerozumel si. Ako ich dokázal tak rýchlo vymeniť? To mu vôbec nie je podobné. Každé zaľúbenie v ňom obvykle klíčilo postupne. A nešlo len o vášeň ako pri... pri Anastázii. Cítil, že tá žena... si ho získala celého. Hneď ako si na ňu spomenul, bol si istý, že ju chce poznať. Dotýkať sa jej. Dýchať spoločný vzduch.
            A kto je ona? – okamžite sa chopil najpodstatnejšieho.
            S ustaraným výrazom hľadel akoby cez Sáru a k mladej okrúhlej tváričke s veľkými očami, ktorú videl svojim vnútorným zrakom, sa zrazu pridružil balkón, tančiareň, falošné ľudské, ale tiež aj sinavé postavy, tancujúce na sláčikovú melódiu.
            Rozpamätal sa na všetko!
            Aj na to, ako sa mladá žena na balkóne uzimene objala a vyfúkla paru.
            Počkaj, počkaj! – okríkol sa v duchu – Lenže duchom nebýva zima! Neexistujú v priestore tak ako my!
            Voľná ruka mu vyletela k ústam.
            „Leo...?“ Sára to znova opatrne skúsila.
            Ona nie je mŕtva! – uvedomil si, oči mu už nervózne tekali po celej Divej Ruži.
            A zároveň mu čosi bolestivo naliehavé šeptalo do uší... Prosím, nebuď mŕtva... prosím.... nebuď duch... či si potom počnem?...
            Nie, nie je mŕtva! – uisťoval sa – Lenže je v budove plnej prízrakov!
            Potrebuje jeho pomoc!
            V ďalšom okamihu sa Sáre prudko vytrhol a bez vysvetlenia sa rozbehol pomedzi stoly. Prevádzanými troma nechápavými pohľadmi – jej, Tichomírovým a Damiánovým spoza pultu – vybehol do skorej zimnej tmy a uháňal ďalej.
            Ohromená Sára sťažka dosadla späť do kresla. Oči jej klesli na darček, čo stále držala v ruke.
            Nečakane jej stislo hruď.
            Vôbec sa o neho nezaujímal.

**********

Utekal, čo mu sily stačili. K tančiarni dorazil už keď sa celkom zotmelo. Prehlo ho od námahy, dlaňami sa oprel o kolená a udýchane vyfukoval paru. Nemal žiadnu kondíciu.
            Sneženie sa už zmiernilo na občasné poletovanie drobných vločiek. Ešte niekoľkokrát zakašľal a zhlboka sa nadýchol. Do uší mu až vtieravo dobiedzala sláčiková hudba a na sneh dopadala žiara z kryštálových lustrov. Večierok bol znova... sústavne... v plnom prúde.
            Konečne dosiahol pocit, že sa nedusí. Prudko sa vystrel, cez zorné pole mu preleteli honosné, mŕtvolne sivé róby a fraky kúpajúce sa v zlatom svetle a oči sa mu okamžite a až dychtivo upriamili na bočný balkón.
            Vychádzala naň dáma v zelenom. Akiste si ho už z vnútra všimla, pretože na neho hneď uprela oči a s nedočkavosťou sa oprela o zábradlie.
            Do Leontína akoby čosi udrelo. Jej uhrančivý pohľad ho celého vťahoval. Rozbehol sa pod balkón, akoby ho priťahovala magnetom. Srdce sa mu znova rozbúšilo, no teraz už nie z behu a myseľ zastrela. Jediné, čo sa mu žiadalo, bolo dostať sa k nej čo najbližšie. Dokonca v oných okamihoch nepomýšľal ani len na jej záchranu. Chcel sa jej len dotknúť, pohládzať jej vlasy, zohriať jej oziabané rúčky...
            Bez slova ho sledovala ako sa topánkou zaprel do uvoľnenej tehly v budove a natiahol ruky, pátrajúc po podobnom mieste, na ktorom by sa zachytil.
            Pozorovala ho, opretá a jemne predklonená, s ligotavým rozrušeným pohľadom. Malé prsia sa jej pôvabne zdvíhali spoza zamatu, svetlé prstence jej lemovali okrúhlu tvár s výraznou guľatou bradou a plné ľúbezné pery mala jemne pootvorené... To všetko teraz Leontín vnímal a preciťoval, jeho obvyklá odmeranosť akoby ostala pochovaná pod snehom, keď sa snažil dostať k jej balkónu s naliehavosťou Rómea.
            Hneď ako sa nemotorne chytil zábradlia, chytila ho za ruku a stiahla ho na druhú stranu. Zatackal sa a vystrel. Stále ho držala pod lakťom. Pozreli si do očí. Slová boli sprvu zbytočným nástrojom, obaja sa v rovnakej chvíli pohli. Musel sa k nej veľmi skloniť, keď sa objali, no okamžite ako našiel jej pery vášnivo sa pobozkali.
            Studený vzduch vôkol neho sa rozčeril kvetinovou vôňou.
            Rozliala sa v ňom neskutočná úľava.
            Akoby ju kdesi v podvedomí očakával celý život...
            S povzdychom od seba pery oddelili, ale ešte ju nedokázal pustiť z náručia. Jej studené malé ruky sa mu s nežnosťou ocitli na lícach.
            „Kto si?“ vydýchla a následne mu bledú tvár posievala drobnými bozkami.
            Cíti sa rovnako ako ja... – chvejivo si pomyslel a pod myšlienkou a rozochvením tiež rozoznal uspokojenie. Aj keď už začínal chápať, že toto nie je on – zadumaný, rezervovaný kníhkupec – že sa obaja na svojom prvom stretnutí správajú nanajvýš neštandardne.
            Napriek všetkému, sprvu držal ako hluchý dvere, každučký malý bozk mu na ľadovej pokožke zanechal horúce znamenie.
            „Som... som Leontín,“ ticho prehovoril, keď mu na to konečne dala priestor. „Žijem v Údolí, vidím duchov... je ich tu plná tančiareň!“
            Nemohol vydržať. Nedočkavo si s ňou vymenil hlboký bozk. Užíval si ako mu na temene hladí vlasy.
            „Viem...,“ hlesla a opäť ho objala okolo drieku, vyhrievajúc sa mu v objatí. „Volám sa Viktória...“
            „Viktória...,“ zopakoval jej meno, aby znova počul ako sladko znie.
            „Počujem ich myšlienky... myšlienky mŕtvych!“
            Je ako ja! – ohromene mu došlo.
            Držal si ju pri sebe, nebolo v jeho moci pustiť ju. Striasla sa zimou a on ju gentlemansky zahalil do svojho kabáta.
            Ale už nad ich situáciou začínal triezvejšie uvažovať.
            „Preto ma tu držia!“ nešťastne zaúpela. „Som kunsthistorička a do tejto budovy ma pritiahol akademický záujem. No hneď ako som prekročila prah ocitla som sa v pasci. Už som tu vyše dvoch týždňov! Nevidím ich Leo, iba počujem tie strašné hlasy v ich hlavách! Vydedukovala som z ich úvah, čo sa vôkol mňa deje za bizarnosť! Nikto iný z vonkajšieho sveta ma nezbadal, iba ty! Nemôžem ísť ďalej ako na balkón, inak narážam do pevnej priehľadnej steny. Nepotrebujem jesť, piť...,“ – zrazu sa mu vykliesnila z objatia, natiahla pred seba chvejúce sa ruky v smaragdových rukávoch a zhrozene na ne hľadela, „ešte aj moje oblečenie sa zmenilo! Akoby som sa postupne premieňala na jednu z nich. Možno už pozvoľna umieram...!“
            „To nedovolím!“ neobvykle emotívne vykríkol a znova si ju priam okázalo pritiahol na hruď.
            Vytočila k nemu ustaranú tvár. Vymenili si letmú pusu.
            „Oni sami si nemôžu pomôcť. Priťahuje ich sem sláčiková hudba, sú ako počarovaní,“ rozrušene vysvetľovala. „Kvarteto si užíva nikdy nekončiaci potlesk. Z času na čas zachytím čosi aj z ich myslí. Podarilo sa im preliať vlastnú energiu do strún, preto sú natoľko vábiví, stali sa súčasťou svojich nástrojov. Ich povinnosť voči tejto udalosti sa nikdy nerozviazala, no nechcú hrať bez obecenstva.“
            „Je tvoja schopnosť to jediné, prečo ťa nechcú pustiť? Určite by im mohla byť aj prospešná... mňa predsa využívajú stále!“
            „Majú zo mňa obavy! Až strach! Myšlienky sa nedajú príliš dlho kontrolovať, preto predo mnou neskryli, že sa ma obávajú. A preto sa okamžite chopili príležitosti, spojili sily a uväznili ma“ – akoby neveriacky pokrútila hlavou. „Prišla som sem a zamestnala sa v Múzeu Nábytku a ... a odkedy som sa prisťahovala, moje schopnosti silneli, ba priam sa vyhrotili... čosi sa blížilo...“ – zastala mu na tvári veľkými sivo-zelenými očami, „... možno ty si sa blížil...“
            „Ja...?“ šepol, hoci akoby nekonkrétne tušil, o čom hovorí.  
            Blížili sa azda jeden k druhému?
            „A oni... sa vlastne neboja tak celkom mojej osoby, ale... čohosi... od čoho sa ma snažia držať čo najďalej. Čohosi, čo má moc poslať ich do rutinného prežívania z akého vzišli. Mám pocit, akoby sa malo stať práve toto,“ náhle skoro rezignovane hlesla a vážne skonštatovala: „Nemám ani poňatia, prečo ťa tak veľmi milujem, keď som ťa nikdy predtým nestretla.“
            Prekvapene zdvihol obočie.
            Víchricu, čo sa medzi nimi rozpútala, bez rozpakov nazýva láskou?
            Ešte včera by sa zdesil. Toľko otrasov v jeho staromládeneckom živote...!
            A hoci čosi v ňom sa skutočne s bázňou zachvelo, objal si ju ešte tuhšie.
            A jeho ústa vraveli:
            „Viem čo tým myslíš.“
            „Musíš ma odtiaľto dostať, Leo!“ – znova ožila.
            „Zariadim to! Ehm... nejako.“
            Belostná záclona zatiahnutá cez presklené dvere na balkón sa zavlnila ako popri nej prešla žena so širokou ružovou sukňou.
            Obaja sa strhli za rozihraným svetlom. On zbadal postavu, ona začula hlúpučké rozvahy o talianskych látkach. Rýchlo sa na seba opäť pozreli. Odstúpila od neho a zdvihla mu ruky k ramenám.
            „Už choď, láska, bojím sa, že ti ublížia!“
            „Láska!“ poblúznene opakoval, sklonil sa a vynútil si bozk.
            „Choď!“ – odtláčala ho, ani si neuvedomujúc, že pôsobí až detsky zaľúbene, teda tak isto ako on. „Choď, lebo zabudneš. Už si tu pridlho. Bránia sa tak, že ťa jeden z nich krátko posadne a prikáže ti postupne zabúdať!“
            Neochotne sa nechal posúvať k okrasnej balustráde.
            „Ty na mňa nezabudneš?“ obával sa.
            Už mal jednu nohu prehodenú cez balkón.
            „Som s nimi už príliš zžitá“ – nešťastne zvraštila obočie. „Som imúnna.“
            Chvíľu sa nedočkavo bozkali. Ako deti, len nevinne ne pery. Potom sa konečne dokázal chopiť steny a zliezal dole.
            Viktória ho pozorovala rovnako ako keď prichádzal.
            Ak by bol schopný sám seba z diaľky pozorovať – ako sa len tak tak odlepil od jej pier a s rozpálenou tvárou sa neohrabane štverá dole ako nejaký zimný Rómeo z návštevy svojej jedinej Júlie – neveril by vlastným očiam, že je naozaj schopný natoľko emotívnych, ba až hystericky vášnivých prejavov. Možnože by sa za seba aj trochu hanbil, ak by sa pozoroval ako s ňou roztúžene „tancuje“ po balkóne.
            Nohami pevne dopadol do hlbokého snehu. Rýchlo vykročil prečo od tančiarne, no neustále sa za ňou otáčal.
            Nehybne stála a uprene ho pozorovala. Polovicu šiat jej zalievalo žlté svetlo, druhá sa jej halila do tmavomodrej zimnej tmy.
            Lenže teraz mu nedochádzalo ako jeho správanie vyzerá.
            Bol totiž prudko zamilovaný.

**********

Keď mal Leontín 22 rokov, jeho rodičia mali autonehodu. Je prirodzené, že sprvu bol zdrvený, no keďže o mesiac od nehody boli Vianoce, veľmi skoro pochopil, že ho budú každého 24.decembra navštevovať... a že je vlastne šťastné dieťa. Jeho schopnosti mali aspoň jedno pozitívum. Jeho rodičia nikdy neodídu navždy.
            Tej noci, ktorá nastala po náruživom stretnutí s Viktóriou, mal okrem iného aj plnú hlavu svojich rodičov. Znova sa rozosnežilo, atramentovú tmu za tabuľkovými oknami v obývačke zahaľoval sypký závoj. Ťažilo ho mnoho vecí, s ktorými si nevedel dať rady. Okrem obavy o bezpečie ženy, ktorá sa z minúty na minútu stala slnkom, okolo ktorého túžil obiehať, tiež blaznel z neuvoľneného napätia, čo v ňom jej bozky zanechali... strach sa bil s bolestivou žiadostivosťou. Zrazu bol doslova rozorvaný a doslova vytrhnutý zo svojej spoľahlivej rutiny.
            Cítil sa tiež bezradný. Naozaj netušil ako jej pomôcť. Zmocnilo sa ho toľké zúfalstvo, že nakoniec skončil pri dovlečení nachystaného vianočného stromčeka do obývačky a teraz, o polnoci, ho zachmúrene zdobil. Stál v rohu miestnosti, medzi stenou a odpočívadlom pri okne, po tvári sa mu mäkko liala žiara vianočných svetielok, na odpočívadle ma rozťahané škatule s modrými vianočnými guľami a zlatú hviezdu na vrcholec. Cez rozvoniavajúce ihličie naťahoval hrubú zlatú stuhu a napchával sa vanilkovými venčekmi od Damiána.  
            Damián mu ich doniesol, keď o desiatej zatváral kaviareň, ale keďže Leontín sa vtedy nachádzal v stave tesne pred vypuknutím paniky a len sa na neho celý zamilovaný prihlúplo usmieval s očami ako mesiačiky, barista sa zľakol, vrazil mu papierovú škatuľu do hrude a vyslovene utiekol.
            Vyjedená škatuľa s venčekmi teraz ležala na zelenom kresle. Leontín mal líca ako škrečok, zlostne prežúval a rovnako energicky siahal po vianočných guliach. Sťažka prehĺtal veľké kusy koláčov a keď ozdoby jednu za druhou takmer hádzal na stromček, po očku sledoval stručný popis situácie, čo mal vylepený na jednej sklenenej tabuľke v okne.         
            Prečítal si o svojej neutešenej záhade už asi dvanásťkrát a začínal si byť istý, že už viac nezabudne.
            Náhle sa pochmúrne zahľadel do ihličia. Povzdychol si a ruky mu rezignovane klesli k telu. Zvesil ramená.
            Opäť mu pred očami vyvstali rodičia. Otec... čiernovlasý ako on... vlastne zo svetlovlasej mamy s výraznou okrúhlou bradou a srdcovými perami nemal nič, bol práve jeho verná kópia. Očakával ich niekedy behom 24teho.
            Tvár meravo obrátil do okna.
            Lenže potreboval ich práve teraz!
            Ak mu niekto neporadí... Viktória môže byť do Vianoc...
            Striaslo ho.
            Nedokázal si ani len pomyslieť na nový svet, keďže ten starý pre neho po ich prvom bozku navždy zanikol tak ako ho poznal, po tom čo by sa stala iba ďalšou blúdiacou dušou.
            Chvíľu nehybne hľadel do okna. Sneh sa neúnavne sypal, oheň v kamennom krbe praskotal, jeho zmysly sa upokojovali.
            Pozvoľna si nechal klesnúť viečka.
            ... Mami... oci... PROSÍM!... Potrebujem vás....
            Čoskoro ho akési vnútorné nutkanie primälo oči opäť otvoriť. Cez snehový závoj preletela temná silueta s veľkými havraními krídlami. Na temene sa mu zježili vlasy.
            Boli totiž priamo za ním...
            Chvatne sa obrátil.
            Mráz, ktorý mu prebehol cez šiju, neznamenal nič významné, len pokrivený priestor, ktorým v jedinej vlne prešlo sotva badateľné vibrovanie, ktoré vsiaklo do stien a zaniklo.
            Videl ich rád.
            Otec, vysoký tmavovlasý elegán v čiernom pohrebnom obleku, sa na syna jemne usmial. Lampa na vysokej nohe vytvorila na jeho popolavo-čiernom tele medené odtiene, jeho karmínové oči sa upierali do jeho očí. Otvoril ústa a prehovoril prívetivým hlasom, ktorý sa vôbec nezhodoval s jeho morbídnym zjavom.
            „Prepáč, Leontínko... nie sme zvyknutí, že nás privolávaš. Mame sa tak celkom nepodarilo prísť.“
            „V pohode, oci,“ odkašľal si a pohľadom klesol na popraskaný drevený rám, ktorý otec opatrne držal v oboch rukách.
            Bol širší ako jeho hruď. Matkin čiernobiely portrét v ňom sa na neho usmial.
            „Čo presne potrebuješ, chlapče?“ otec sa znova ozval. „Nemáme veľa času, mama je napoly na druhej strane.“
            „Od krku dole je viac ako polovica,“ v Leontínovi zrazu zvíťazil večný pubertiak, ktorým pri rodičoch navždy ostával.
            Matka sa okamžite zamračila.
            Bývala prísna.
            „Niekto stráca čas mudrovaním, zatiaľ čo žena, pre ktorú sa škriabe na balkón... čo bol mimochodom s tvojimi zručnosťami veľmi riskantný krok!... je v osídlach mŕtvolami zaváňajúceho večierka!“ – jej hlas z rámu bol síce slabší, ale rešpekt jej neuberal.
            Leontín jej opätoval mračenie. Líca mu zalial rumenec, ale musel uznať, že si o to koledoval.
            Isteže, duchovia majú akoby zázrakom vedomosť o mnohých záležitostiach, ktoré sa ich ani netýkajú.
            Len keby aj rovnako priamo odpovedali – s utrápeným výrazom si pomyslel, vedomý faktu, že na ich bariéry určite narazí. I tak sa rovno spýtal:
            „Prečo sa jej boja?“
            Uprel na otca znepokojivé zlato-hnedé oči a doslova ho nimi prepaľoval. Od jeho mala z nich mával nepríjemný pocit, keď sa na neho práve takto zadíval... no nikdy to synovi nepovedal.
            Nebolo potrebné vyslovovať jej vábivé meno, či viac vysvetľovať.
            Otec po chvíli vážne prehovoril:
            „Pretože dokáže byť silnejšia ako sa sama domnieva.“
            Zmätene pokrútil hlavou.
            „Nepríde mi pre nich taká devastačná.“
            „Ale v spojitosti s tvojím nadaním je ničivá. Vy dvaja ich všetkých pošlete na večný odpočinok. Aj keby ich bola stovka.“
            „Ale ako to spolu dosiahneme?“ prekvapene sa spýtal.
            Otec len pomaly pokrútil hlavou, rovnako ako matka v ráme. Ich červené oči sa však neustále upierali na neho.
            Mrzuto cmukol a prevrátil oči.
            „Dobre!“ odsekol. „Tak mi povedzte aspoň jedno...“ – zhlboka, odhodlane sa nadýchol: „Priťahujú nás k sebe schopnosti, ktoré do seba perfektne zapadajú, alebo... alebo!...“ – vyslov to!; okríkol v duchu svoje zahanbené „ja“ – „... alebo je to osudová láska?! Je... Viktória tá pravá?“
            Keď jeho posledná otázka odznela, sprvu až neveril, že bol skutočne schopný opýtať sa na to. Nespomínal si, že by sa vôbec niekedy čo i len pohrával s myšlienkou na tú pravú. Tú jedinú... Vlastne si v kútiku duše nikdy naozaj nemyslel, že sa raz ožení. Bude mať deti...
            Jeho udivené žmurknutie zrazu preťal matkin zvýšený hlas:
            „Leontín Oliver Tamáš! Si dospelý! Podobné životné dilemy si láskavo rieš sám!“
            „Fajn, díky!“ opäť zavrčal ako nejaký urazený adolescent. „A predpokladám, že viac z vás nedostanem ani na Vianoce!“
            „Neprídeme.“
            „Prečo?“ – fľochol po otcovi. „Nikdy vám neprekážalo, že som si odpustil darčeky, odkedy ste mŕtvi.“
            „Odo dňa, kedy patríme do iného sveta, v sebe máme istú predvídavosť“ – pokojne podotkol otec, hoci na pozadí sa ozvalo mamine: „Mladý pán je dnes akýsi vtipný!“
            Otec len dodal:
            „Ver mi, sám budeš radšej, že sme sa neobjavili.“
            Otcova podivná veta vyznela do stratena, pretože sa spolu s mamou rozvlnil a zmizol ako oblak sivastého dymu, do ktorého ktosi silno dúchol.
            Zmätený Leontín zacúval k odpočívadlu. Šuchol sa popritom o stromček, čo si ani len nevšimol. Vianočné gule sa rozhojdali, ihličnatá vôňa mu ostala vo svetri. Dosadol na kockovaný poťah, rukami zovrel okraje a zamyslene sa zahľadel na podlahu.
            Dozvedel sa, že sú spolu neprekonateľní.
            Lenže ako to funguje?!
            Ak by to celé stálo iba na ich vzájomnej blízkosti, rozprášili by ich už keď sa spolu muckali na balkóne.
            Prsty kŕčovito zakvačil do látky.
            MUCKALI?! – zhrozil sa – Čo je to, preboha, za výraz! Spamätaj sa, Rómeo!

            Vlepil si jemnú facku.

            Potreboval sa sústrediť na to podstatné. Ako Viktóriu dostať von z tančiarne?!
            No v tomto mu rodičia ani za mak nepomohli.

**********

1 Deň Do Vianoc

Zlostne si razil cestu cez vysoký sneh. Aspoň už nesnežilo. Čo však neznamenalo, že by bolo na dnešnom dni čokoľvek lepšie ako na včerajšom. Do podvečera sa v pracovni prehrabával v kadejakých pochybných knihách, ale ako spojiť svoje schopnosti s Viktóriinými, nezistil. Dokonca klesol tak hlboko, že opäť zavolal Madam Crn, no ozval sa len odkazovač: „Médium sviatkuje. Zanechajte odkaz, ozvem sa podľa naliehavosti po Novom Roku. Šťastné a Veselé a hlavne, bez nepozvaných hostí.“ Nakoniec vybehol do skorého večera, ktorého tmavomodrý nádych sa trblietal na belostnom snehu a bez plánu, bez nádeje, aj bez pudu sebazáchovy vyrazil priamo do tančiarne, ktorá pre neho mohla znamenať rovnakú hrozbu ako pre ňu. Možno ho nechceli lapiť, aby sa nedostal k nej. Ale tým pádom by ho rozhodne chceli odstrániť, ak by zistili, že príliš oxiduje.
            Lenže on sa nebál. Na strach bol až príliš rozzúrený. Po ceste minul len hŕstku rozospievaných koledníkov v bielych kožúškoch a na jedného z nich vrhol natoľko zlovestný pohľad, až sa mu zadrhol hlas.
            Stará tančiareň sa pred ním vynorila náhle, akoby vystúpila priamo zo závejov, ktoré vôkol nej nikto neodhrabal. Zvonka bola ošarpaná, no z okien sa šinula príjemná hudba pripomínajúca Tichú Noc a tiež žiara znásobená odrazmi kryštálu.
            Až vtedy, keď chvatne kráčal k hlavným dvojdverám, sa mu rozbúšilo srdce, lenže na logické obavy už bolo prineskoro. Bol príliš blízko a nemienil čo i len spomaliť.
            Oboma rukami vsotil do dverí, ktoré sa rozleteli. Namosúrene vkráčal dnu.
            Dopadlo na neho priame svetlo z lustrov, mokré topánky pokladal na naleštenú čistú podlahu a netušiac, kam sa vlastne chce dostať, ďalej smeroval vpred – sivasté, aj plnofarebné suknice mu so šuchotaním uhýbali z cesty, naleštené tanečné topánky ustupovali.
            V jednej chvíli si uvedomil, že hudba z neďalekého pódia zamrzla v tóne a zamrela. Na sálu dopadlo ťaživé ticho. Popolavá štvorica – pôvodca všetkého – ostala s rukami strojene natiahnutými nad strunami huslí, violončela a violy a ich zloveštiace červené oči sa pohybovali spolu s Leontínom.
            Zastal až keď zbadal ju. Viktória, držiac si bohatú zamatovú sukňu, zbiehala široké schodisko, ktoré bolo v skutočnosti už dávno zborené.
            Leontín si uvedomil, že stojí uprostred miestnosti, všetkým na očiach.
            Všetkým duchom, čo ho nenávistne sledovali, zrazu ako na povel vystrelili ruky, až sa ozval mnohoraký švih vzduchom a na diaľku do neho zabodli prísne vystreté ukazováky.
            Leontín náhle pocítil ako sa mu čosi stiahlo na krku. Ruky mu vyleteli na hrdlo. Nahmatal hladkú zamatovú mašľu. Zdesene pozrel dole. Po jeho kabáte a šály neboli ani stopy, namiesto nich mal ľahký kabátec, čo mu vzadu v oblúku siahal až pod kolená a v ňom bielu košeľu a pieskové nohavice.
            Snažia sa ho vydesiť!
            „To je všetko, čo dokážate?!“ prskol na dobovú skupinku napravo. „Obliecť si ma ako bábiku?!“
            Ich vystreté ruky, či pohľady, sa ani len nepohli.
            „Leo!“ vykríkla Viktória a s preľaknutým výrazom utekala priamo k nemu. „Prečo si sem vchádzal? Ublížia ti!“
            Kvarteto povstávalo zo svojich stoličiek a vystrelo ruky, s ukazovákmi namierenými priamo na ňu.
            Podlomili sa jej nohy a s výkrikom dopadla na kolená rovno k nemu.
            Chytil ju za ramená a prudko ju postavil. S obavami k nemu vzhliadla.
            „Ty ich nevidíš,“ dychtivo prehovoril, „no to oni ti podlomili kolená. Rozumieš?! Na viac sa nezmohli!“
            „Nechcem, aby si tu premárnil čas so mnou!“
            Bolo vidno, že jej tiahne na plač.
            „Toho sa nemusíš báť“ – tak trochu šialene, zamračený, sa pousmial. „Ty to necítiš? Spolu sme nezničiteľní. Je v nás čosi natoľko nepremožiteľné, že ty a ja spolu dokážeme čeliť aj tým najtemnejším úmyslom!“
            „Takže...,“ hlesla, jej hruď sa prestávala rozrušene zdvíhať a zlatá brošňa skvieť pri každom nádychu, „... takže... oni nechceli, aby si spadol do rovnakej pasce...“
            „To nemôžu dopustiť,“ šepol.
            „... tým, že uväznili mňa, nás chceli udržať čo najďalej od seba.“
            Pod drobnohľadom strašných pohľadov, keď ich ruky začali spoločne a veľmi pomaly klesať, prikývol.
            „Ale ako svoju moc použijeme?“ úzkostlivo sa spýtala.
            Nebol si istý ničím, viedlo ho čosi automatické a presvedčivé, čo v ňom z okamihu na okamih čoraz viac rástlo a zvláštne, pochmúrne, ho upokojovalo.
            Dlaňami jej z ramien jemne skĺzol po rukách, až k jej dlaniam. Hľadeli si do očí. V tých jej sa zrazu zračila absolútna a oddaná dôvera.
            Preplietli si spolu prsty. Presne stisli ruky.
            Prešiel nimi drobný elektrický výboj, na ktorý sa obaja strhli, ale ďalej sa uprostred modrých iskier, čo im na sekundu osvetlili zápästia, držali.
            „Vidím ich,“ zašepkal jej.
            Videl ich za ňou – nehybné šedé sochy – vedel, že sú povedľa nich, aj za ním.
            „Sú všade vôkol nás, vyčkávajú a tŕpnu.“
            „Počujem ich duševný šepot,“ slabučko prehovorila. „Vravia si – Preboha... to je náš koniec... je koniec...“
            Svetlá a predsa ponurá tančiareň ich hebko a zároveň dusivo obostierala. A je len na nich, ktorá strana preváži. Svetlo, čo tma? Je to iba na nich dvoch.
            Zmocnil sa ho pocit, akoby do seba zapadali. Celý krehol ako teraz tušil a tiež počul dosiaľ vyčkávajúce súkolie, ktoré sa dostalo do pohybu a spojilo im ruky tak pevne, že neboli ani len v ich moci rozpojiť ich.
            „Keď potrebujem kohosi privolať,“ povedal jej, „ niekedy mi stačí len chcieť“ – pousmial sa na ňu. „Spolu sme dokonalí.“
            Dokonalý... – rezonovalo mu v mysli – Ten tenký čudák v čiernom je s ňou... dokonalý!
            Vstrebával jej narastajúcu istotu.
            Zrazu mu opätovala úsmev, doslova sa mu vpíjajúc do zlatých očí. Akoby zabudla na mŕtvych vôkol nich...
            „Pobozkaj ma...“ – viac jej prečítal z pier, ako by ju počul.
            Pozvoľna sa skláňal. Privieral viečka. Ona tiež.
            Zatvorili oči a pobozkali sa.
            Obaja mysleli na to jediné.
            A keď sa o seba po bozku opreli čelami, so stále zatvorenými očami, začuli ako ich ústa načisto automaticky vyslovujú slová podobajúce sa zaklínadlu.
            „Odídete tam, odkiaľ ste prišli a toto miesto pre vás ostane na veky zakázané!“
            Začul švih, ktorý začul už aj predtým. A keď sa do nich na diaľku zabodli ukazováky, akási nahromadená energia v ňom sa zlúčila do pulzujúcej hmoty uprostred jeho hrude a vystrelila von, berúc mu dych, silu z nôh, čo sa mu mierne rozochveli a dokonca aj pevnosť zo stisku rúk. Oslabili ho.
            Avšak na viečka mu zrazu dosadla ľadová tma.
            Aj Viktória ju cítila.
            Obaja od seba v rovnakom okamihu oddialili čelá zaliate studeným potom. Opäť na krku vnímal svoj hrubý šál. Mierne roztržito sa obzeral okolo seba – po tmou zaliatej polorozpadnutej a predovšetkým, prázdnej tančiarni, ktorá už mala najlepšie časy očividne za sebou.
            Unavene sa usmial.
            Dokázali to!
            Náhle si však uvedomil, že jej dlane sa mu vláčne kĺžu z rúk.
            Rýchlo vrátil pozornosť k Viktórii, ktorej sa hlava zvrátila dozadu a celá sa uvoľnila. Podarilo sa mu zachytiť ju do náručia, no sám oslabený s ňou klesol na kolená.
            Kým dopadli k podlahe, držal v náručí blondínku v cyklámenovom kabáte a rifliach.
            Bola späť! A bola voľná.
            No ležala v mdlobách a bola až strašidelne bledá, akoby z nej vysali všetku sviežosť.
            Rozochvene si k sebe pritisol jej bezvládne telo, jednu ruku vnoril do rozpustených zvlnených vlasov.
            „Zaprisahávam sa!“ pevne prehovoril do ticha opustenej tančiarne. „Kým ti nepôjde o život, už nikdy svoju silu s tvojou nespojím!“
            A myslel to smrteľne vážne.

**********

Keď otvorila oči, skláňal sa nad ňou on.
            Je krásny – to bolo prvé, čo si uvedomila
            Aj keď pôsobil ustarane a hneď jej podával pohár s vodou.
            Bola stále bledá, keď sa podoprela a prijala ho. Keď pila vlažnú vodu, čo jej príjemne osviežovala horúce suché hrdlo, dochádzalo jej, že je na zelenej pohovke oproti rozohriatemu praskajúcemu krbu, v rohu pri odpočívadle svieti vianočný stromček so zlatou hviezdou na vrcholci, ktorý okrem krbu tvorí jediné a čarovné osvetlenie.
            Podala mu pohár a on ho odložil na nízky stolík zaprataný knihami.
            Bez varovania sa k nemu natiahla, schmatla ho za golier košele, klesla na vankúš a pritiahla si ho k sebe.
            „Šetri sa,“ vydýchol, no akosi príliš zhlboka. „Zamdlela si.“
            Pohladila mu líce a pousmiala sa. Pocítila ako sa pod jej dotykom doslova roztápa. Pohľad sa mu túžobne zastrel, ich hrude sa dotkli.
            „Šetriť sa budem inokedy,“ podotkla a rozopla mu vrchné gombíky na košeli.
            Leontín to už skrátka nevydržal a vášnivo ju začal bozkávať.
            Opäť cítil, že sa bezhlavo stráca v jej prítomnosti, ale vzhľadom na to ako hlboko mu bozky oplácala, so snahou ďalej mu rozopínať košeľu, usudzoval že svoje bláznovstvo zdieľajú. Vyťahoval jej pruhované tričko, dobiedzal veľmi nedočkavo. Lenže ona bola rovnaká ako on, chcela viac.
            Akoby sa priťahovali celé roky, kedy putovali nekonečnou cestou jeden k druhému až do dlho očakávaného cieľa, ktorý prežívali práve teraz...
            Keď o niečo neskôr pritúlení na pohovke spokojne zaspávali, Leontín postupe upadal do sladkého posledného zabúdania.  

**********

Vianoce

...
... Keď v to vianočné ráno Viktória dorozprávala ich príbeh, spomínal si. Spomínal si na všetko. už zhruba desať minút. Spomínal si na prvé stretnutie s prízrakmi tančiarne, tiež na to, ako mu otec vravel, že bude rád, ak sa dnes neobjavia (čo aj bol!) a tiež si spomínal na... lásku.
            Lásku, ktorá ho prinútila tváriť sa podobne ako keď svojim výrazom odplašil Damiána. Pozvoľna sa približoval k Viktóriiným neodolateľným perám.
            No kým sa pobozkali, z haly sa ozval Tarasov brechot a následne zvonček.
            Strhli sa a odtiahli.
            Zmätene sa pozrel do dverí.
            „Budem znieť otrepane, ale nezabudni, kde sme skončili,“ podotkol a urýchlene sa pobral do haly.
            Vybehol von, utiahol si opasok na župane a otvoril dvere.
            V ďalšej sekunde zhrozene vytreštil oči.
            „Šťastné a Veselé!“ – doslova ho obaril dvojitý a až hnusne prešťastný – tak trochu sa prinavrátil k sebe – výkrik.
            „Ja neverím! Neprišiel si na rannú kávu,“ zatiahol Damián. „Myslel som si, že si zomrel, ale keďže teba podobné výstrelky nezastavia, predsalen som si povedal – Sú Vianoce, beriem kávu a punč a idem za ním!“
            Zdvihol podnos s kávami a sklenou nádobou pariaceho sa punču.
            „A pozri, s kým so sa zrazil v bránke“ – Damián trhol hlavou smerom k Sáre, akoby to vôbec bolo potrebné.
            To, že mu stojí na prahu a oprašuje si z kabáta sneh, predsa jasne vidí!
            „Ešte stále máš u mňa darček“ – ukázala mu balíček a so širokým úsmevom dodala: „Chcela som ťa v toto krásne vianočné ráno pozdraviť.“
            „Tak... tak teda... a-ahoj,“ vyhabkal z cesty.
            Damián sa popri ňom pretláčal dnu.
            „Nie...,“ vyhŕkol, „vieš... Damián, ja dnes...“
            Lenže z druhej strany vošla Sára a keď sa k nej chvatne obrátil, Damián sa prešmykol a kráčal už za bosou Sárou bez kabáta do obývačky.
            V narastajúcej panike sa pustil za nimi. Dokonca sa pokúsil schmatnúť Damiána za námornícky sveter, keďže kabát nechal doma, avšak on sa valil ďalej ako lavína.
            Kdesi z domu sa ozvalo pípnutie jeho mobilu.
            Vianočná esemeska od Lujzy! – zachmúrene predvídal a popravde, vôbec by sa nečudoval, keby sa mu spustila z komína ako veľké prekvapenie.
            Uvedomil si, že tí dvaja sa už stratili v obývačke. Strhol sa a trielil za nimi.
            Pokojne by Damiána drzo vyhodil, lenže prítomnosť Sáry ho v nevychovanosti brzdila, takže teraz, keď nervózne vošiel za nimi, zmocňovala sa ho iba beznádej.
            Pozrel na Sáru, ktorá stála pri pohovke a strnulo hľadela pred seba. Jej profil bol vo svojej vážnosti sošne krásny.
            Čosi sa v ňom na stotinu sekundy ozvalo. Akási nepochovaná časť jeho nesmelosti, ktorú v ňom jej charizma vyvolávala.
            No potom pohol očami a pri stromčeku zbadal postávať Viktóriu, ktorá sa už stihla zahaliť do oranžovej deky, čo bola na kresle a zalialo ho teplo a neodškriepiteľná istota.
            Lenže vzápätí mu došlo, čo sa skutočne deje!
            VIKTÓRIA! – zahučal v duchu, sledujúc jej úsmev cez zovreté pery.
            Zalial ho obrovský pocit trápnosti.
            S obrovskou obavou pred čímsi nekonkrétnym, len po očku, pozrel na Sáru.
            Na obývačku dosadlo husté ticho. Ozýval sa v ňom len cupot Tarasových pazúrikov, keď prešiel do kuchyne.
            Sára zrazu zarazene pozrela priamo na neho. Sledoval ako jej pohľad prešiel z jeho županu na kúsok odhalenej nahej hrude.
            Začínala chápať, čo sa tu medzi nimi zomlelo.
            „Da-Damián,“ zapýrene vyhabkal, „Sára... to-to... to je Viktória.“
            Roztržito sa pootočil na Damiána, ktorý zastal pri stole, zatiaľ čo Viktória len pípla:
            „Teší ma.“
            Damián sa usmieval od ucha k uchu. Celú situáciu zaklincoval poznámkou:
            „Jéminenky, dúfam že som neprišiel ako pán Kazisex.“
            „DAMIÁN!“ okríkol ho Leontín a doslova ho zabíjal svojim povestným pohľadom.
            „No nič, snehuliačikovia“ – podnos dobrosrdečne položil na stôl. „Punč a kávu si pekne užite vy dvaja. Ideme, Sára?“
            Čosi mu buchlo do hrude a keď odvrátil pozornosť od vyškereného Damiána pred sebou mal Sáru, ktorá do neho doslova tisla červený balíček. Udivene ju sledoval ako mu uhýba pohľadom, keď si ho zobral.
            „Toto... ak sa ti to nebude páčiť... nuž... rob si s tým, čo chceš,“ rozladene povedala.
            Len prehodila cez rameno:
            „Maj sa, Viktória.“
            A vykročila von z obývačky.
            Prekvapene sa za ňou otočil. Nikdy ju podobne rozhodenú nezažil.
            Damián sa ponáhľal za ňou.
            Vchodové dvere buchli.
            Obaja – on aj Viktória – si nahlas vydýchli.

**********

O pätnásť minút sedel v kuchyni za pultom a medzi palcom a ukazovákom držal drobnú vianočnú guľu s tmavomodrou mašličkou, v ktorej poletovali umelé vianočné vločky ako v snežnej guli.
            Zamyslene na ňu hľadel. Damiánovu kávu mal už takmer vypitú.
            Zrazu sa k nemu pritisla Viktória so šálkou s bicyklom a bradu si mu oprela o rameno.
            „Kto je Sára?“ mierne sa spýtala.
            Veľmi dobre vedel, aký význam má otázka KTO.
            Niekto dôležitý... – automaticky mu prebehlo mysľou.
            Ruka so sklenenou guľou mu klesla na stôl.
            „Len kamarátka,“ podotkol.
            Ona sama o nich predsa takto rozhodla...
            Viktória sa vystrela a potom ho pobozkala na líce.
            Cítil vôňu kávy a medovníkov. Usmial sa na ňu.
            Nebol nadšenec blížiacich sa Novoročných osláv, ale zmocňovalo sa ho silné tušenie, že tento rok ukončí najkrajšie ako sa len dá.




KONIEC

            

            

1 komentár: