štvrtok 22. novembra 2018

poviedka: OTAKU

V prvom rade chcem povedať, že som touto poviedkou nechcela uraziť žiadneho Otaka... koniec koncov, ja sama som bola v istom období takto nazývaná. A ešte - Pardonne moi! Námet sa mi sníval! Áno, snívalo sa mi to - preto je to celé také nereálne, prehnané... beriem, môže to vyznieť urážlivo, ale berte na vedomie, že je to celé len taká nepatričná zábava pre Otakov - pretože práve na spomínanú komunitu sa môžem spoľahnúť, že vzhliadla Ergo Proxy a porozumie... Pochopte, od Hangukonu mám chuť viesť sa na ázijskej vlne... 


OTAKU


„Klinec, ktorý vytŕča, treba zatĺcť.“
japonské príslovie

Japanistika. Odbor prevažne pre pomätencov.
     Japanistika bola zmesou kulturologických nadšencov, nezdravo milujúcich exotiku, zakomplexovaných núl, ktoré sa po strednej konečne rozhodli niečo si dokázať študovaním čohosi, čo považovali za skutočne komplikované, dievčatiek v bodkovaných sukničkách zamilovaných do všetkého japonského – od sushi, hopsavej hudby, po mužov Aziatov a potom tu bola špecifická a najhoršia skupina...
     ... Otakovia...
     Otakovia sa zomkýnali do pestrofarebných menej početných skupiniek, rozprávali sa medzi sebou jazykom, ktorý znel ako japončina ešte skôr ako sa v nej reálne začali orientovať („Takže... ty si si v tej OVE obľúbila uke alebo skôr seme?“), nosili šialené zostrihané účesy, alebo nemoderné okuliare, obvykle sa oslovovali japonsky znejúcimi prezývkami ako Chidori, Sagara alebo Kyo, alebo skrátka len prezývkami, akoby ich pravé mená spadali pod prísne utajenie a mužské pohlavie reprezentovala vzorka všetkého s čím by sebavedomá vysokoškoláčka rozhodne nerandila.
     A výnimka iba potvrdzuje pravidlo – pomyslela si, keď práve prechádzala popri dlhom stole v knižnici, ktorý obsadila desaťčlenná skupinka.
     Jej myšlienka smerovala k chlapcovi s tyrkysovými vlasmi, po bokoch ich mal vystrihané a uprostred hlavy mal vyčesaného pôsobivého „kohúta“. Niečo vo výraze jeho tváre bolo prekvapivo vzhľadné a... normálne.
     Napriek faktom, ktoré mu nemohla uprieť, nad ním uvažovala absolútne nevzrušene a keď popri ich stole prechádzal s náručou plnou kníh a nosom zapichnutým do jednej otvorenej, nik z nich by sa ani v najmenšom nedomnieval, že vôbec chlapcovi venovala čo i len mizivú pozornosť.
     V poslednom čase sa skrátka premnožili – napadlo jej, keď si spomenula na svoj prvý ročník a „čistý vzduch“, čo ho sprevádzal – Lenže potom prišiel boom s anime Nana, všetci si spomenuli, že kedysi videli „Cestu do Fantázie“ a že vlastne vzhliadli kult...a boli na to hrdí ... čoraz častejšie sa vyslovovalo označenie „Otaku“... V súčasnosti ich už bolo priveľa, čo viedlo k vzniku niekoľkých Klubov Otakov, ktoré po večeroch zbytočne okupovali učebne, čo by sa dali využiť lepšie. A čo vlastne robili? Nič! Takmer každá partia malá vlastnú kultovku, ktorú si do omrzenia púšťali, diskutovali o hlúpostiach ako sú čelenky s pohybujúcimi sa neko-ušami a dievčatá listovali v starých výtlačkoch Gothic Lolita Bible.
     Niežeby jej vyslovene prekážali... nech si žijú ako chcú... lenže potom tu bola ešte jedna časť študentov. Tá, ktorú reprezentovala ona. Ktorá by po večeroch okupované študovne využila prakticky.
     Prišla na japanistiku, aby sa stala expertom na japonský jazyk. Aby sa neskôr zaradila medzi tlmočníkov exotických jazykov a živila sa serióznou profesiou. Aby študovala...
     Jej kroky ju automaticky viedli k stolu, za ktorým sedávala pravidelne, iba náhla neexistencia šumu, ktorý vlastne neustále podprahovo vnímala – k a j-popových cukríkových melódií šinúcich sa do éteru zo slúchadiel na ušiach a šušťania stránok máng a obalov od wasabi orieškov – ju prinútila na okamih zastaviť a konečne od knihy zdvihnúť tvár a pootočiť sa.
     Dlhý stôl pestrofarebných hláv a prekombinovaného oblečenia akoby zamrzol v čase – oriešky nasmerované k ústam, slúchadlá napoly stiahnuté z uší – a všetci na ňu mĺkvo upierali svoje pohľady. Ich vážne tváre bledo svietili popri fialových, tyrkysových, ružových a myšacích vlasoch a otáčali sa jej smerom.
     Za vrchom stola zachytila najživšie a najuprenejšie oči. Vykúkali na ňu ponad otvorenú knihu, svetlé obočie nad nimi sa mračilo. Na ramená jej spadali blond vlasy a zmes ružových a zelených pruhov.
     Felicita neprejavila žiadnu pohnútku – navonok, ani len hlboko v sebe, hoci študenti pri stole otvárali ústa a s pohľadmi na ňu si začínali čosi šepkať.
     Boli to skrátka... otakovia...
     Pohla sa a stratila sa za vysokánskou policou plnou kníh.

**********

     „Je dokonalá...,“ vzdychol spomínaný chlapec s tyrkysovými vlasmi a uprel na ňu zasnený sklený pohľad.
      „... dokonalá... charizmatická... perfektne sa hodí...,“ vzdychali Otakovia pri stole a ich chudé prsty sa zakvačili do listov otvorených máng a ohýbali paperbackové titulky, keď od nich Felicita s ľahostajným výrazom odvrátila tvár a znova vykročila.
     Jej vysoká štíhla postava bola krehko chudá a končatiny príliš dlhé a pritom sa už na pohľad niesla pevne a sebaisto.
     Katarína... od prvého ročníka prezývaná Kara... si z pred tváre pozvoľna stiahla knihu a položila ju na rozprestretý plagát, čo pred ňou ležal. Bol ochytaný a mnohokrát skladaný, takže lesklý papier mal vyšúchané biele kocky. Nedokázala od nej odtrhnúť oči, rovnako ako nikto z klubu, čo viedla. Nedokázali ju prestať pozorovať od okamihu, keď pred nimi vyslovila domnienku, ktorá sa Felicity týkala.
     Prvýkrát si ju všimla, keď celkom náhodou vtrhla na prednášku súvisiacu s všeobecnou jazykovedou, ktorú však ona s japanistikou nakombinovanú nemala. Pocit, že počas výučby vbehla niekam, kam nepatrí, ju uviedol do veľkých rozpakov, takže si našla prvú voľnú lavicu a tvárila sa, že k nim patrí.
     Ona sedela sprava, o dve lavice pred ňou.
     Od prvej chvíle, čo ju zbadala sa zamilovala.
     Sprvu nechápala. Pociťovala ako jej z tváre mizne všetka farba, ako sa jej nohy menia na rôsol. Po pokožke sa jej rozbehli ľadové nožičky tisícich mravcov a dych sa jej skracoval posvätnou bázňou, všetko pri jedinom pohľade, keď sledovala jej dokonalý ostrý a alabastrový profil, jej chladné zadumané oči, ktoré sústredene zdvíhala od zošita k profesorovi, jej dlhé prsty zvierajúce pero a ťukajúce ním o papier... ťuk ťuk... existuje ladnosť ešte aj v pohybe zápästia?
     Kara ju pozorovala bez dychu a so zovretým žalúdkom. Keď v Klube sledovali všetky aktuálne anime seriály a každú pauzu medzi nimi vypĺňala posvätná úcta, ktorú venovali svojej top sérii Ergo Proxy, donekonečna uvažovali a preberali ako by Re-l Mayer mohla vyzerať, ak by jej štíhle nohy kráčali po ich svete a rozbíjali jeho všednosť a nezmyselnosť.
     A nakoniec pochopila, že ak by jej jedného dňa stála zoči voči cítila by sa presne takto.
     Skúmala ju ako zázrak, nový život v prázdnom čiernom univerze. A odvtedy bola jej osobným bôžikom.
     Felicita – už jej neobvyklé meno ju predurčovalo na veľké veci presahujúce chápanie všednosti, predurčovalo ju k osudu hrdinky, zhmotneného sna všetkých, čo sa nebáli snívať.
     Jedného dňa sa s ňou celkom náhodou viezla v autobuse a pohoršene sledovala nejakého nadržaného gymnazistu, čo na ňu cmukal ako na psa, lenže ona len sttála, zachovávala si kamenný výraz a nepohnute hľadela pred seba. Keď potom vystúpila, pričom Kara sa pretlačila k oknu, na ktoré sa doslova nalepila, aby na ňu videla, Felicita sa vonku obrátila a s rovnako nevzrušeným výrazom výrastkovi ukázala vztýčený prostredník. Jej modré oči však sršali spravodlivou zlobou a Kara, očarená jej sebaovládaním, ktoré dodalo punc aj búrke, čo v nej zúrila, vedela že ak by mala zbraň s rovnako chladnokrvným výrazom by mu prestrelila mozog v hlave.
     Keď ju teraz v knižnici zasa raz sledovali, ona sama pozorne sledovala ako prechádza za múr z kníh. Držanie jej tela sedelo, jej črty, výraz, dokonca aj farba očí a šiat. No dobre, čierna košeľa a šatka, možno len keď si dávala veľký zelený prsteň milisekundu uvažovala ako byť zaujímavejšia a obyčajné rifle, tenisky, ktoré bude ľutovať, keďže v dnešný pondelok – začiatok predveľkonočného týždňa – sa vonku strhol lejak striedajúci sa s neskorým snehom, obe varianty knižnicu zalievali sivým ponurým svetlom. Vlhkosť vyťahovala vôňu papiera a miešala ju s čímsi starým a ťaživým. Vlasy mala mierne zvlnené, hnedé, siahajúce jej do poly chrbta. Ostávali neupravené, len občas cez ne prešla prstami... aká škoda!
     Chýbalo jej tak málo... – Kara pôsobila ako socha, do ktorej ktosi vytesal zlovestný výraz, keď temne orámovanými mačacími očami uprene sledovala miesto, na ktorom len pred okamihom Felicita stála a neochvejne ich ignorovala - ... Tak málo... tak málo...
     Zľahka a pomaly si nechala klesnúť viečka. Na ich pozadí jej preletel rýchly film, jednoznačný plnofarebný a detailný plán, ktorý si vyžiadal more premýšľania a sledovania, motýľov v žalúdku a vzrušujúceho očakávania... no predsa jej teraz cez myseľ prešiel presne za tri sekundy a keď oči znova otvorila a prebehla nimi po ich zarazených tvárach a lesknúcich sa pohľadoch, čo sa upierali na rovnaké prázdne miesto, kde videli niečo, čo iní nevidia – výrazy roztúžené a nevedomky podriadené – vedela, že presvedčiť ich nebude žiaden problém.
     Mala hlavné slovo.
     A bola jej objaviteľ.
     Bola si istá, že jej postačí len zopár správne naformulovaných viet.

**********

Na mĺkvu internátnu chodbu dosadalo prenikavé šumenie nočného lejaku. Svetlé miesta vytvorené na inak tmavej podlahe boli popretkávané splývajúcimi, akoby jemne vibrujúcimi, pruhmi dažďa.
     Keď rozmarne tancovala a poskakovala po chodbe jej plátenné tenisky dopadali na podlahu celkom nečujne. Dievča, ktorému sa pohyby pobláznenej víly vôbec nehodili – mala na sebe veľký sveter a kárované nohavice a na chrbát jej spadali vlasy so zeleno-ružovými pruhmi. S rozkošníckou otočkou si na uši viac pritlačila slúchadlá pripojené k mobilu odkiaľ sa znášali sladké tóny MISS A a aj napriek tomu ako veselo, rozmarne a démonicky ticho si na svojej nočnej ceste do nenávratna poskakovala stále pôsobila len ako zloprajné chlapčisko – svojím večným uličníckym výrazom aj správaním. Jej ruka s nepríjemne chudým zápästím zovrela tenké prsty ako pazúry okolo každého dutého veľkonočného vajíčka, ktoré viseli pri prázdnych izbách. So samoľúbym úsmevom ich jedno po druhom praskala.
     Konča chodby sa objavila vysoká štíhla postava. Obalená v bubline každodennej nevšímavosti jej vykročila v ústrety.
     Kara už dávno odpozorovala, že cez pre ňu bezvýznamné sviatky ostáva na internátoch, aby sa mohla učiť na skúšky.
     Vtiahla sa do tieňa, kde sa oprela o stenu a stiahla si z uší slúchadlá.
     Na šiji ju zachladila stena. Zatvorila oči. Pre spôsob akým sa maľovala sa teraz z jej viečok stali nevábne čierne fľaky.
     Ruku vnorila do vrecka a stlačila mobil v krátkom prednastavenom prezvovení, ktoré zavibrovalo vo vrecku nenápadnému okuliarnatému chlapcovi o dve poschodia nižšie. Chlapec, dosiaľ prikrčený za recepciou, sa vystrel a z drobnej fľaštičky prilial do čaju pospávajúcemu vrátnikovi zopár kvapiek lieku a predsa trikrát viac ako bolo odporúčané. Na sladké, nikým nerušené sny.

**********

Felicita si prešla rukou cez vlasy, aby jej nepadali do tváre a vykročila po chodbe. V tých chvíľach bola ešte presvedčená, že ju čaká príjemná noc v prázdnej spoločenskej miestnosti. Vietor vonku prenikavo zavýjal a opieral sa o okná chvejúce sa v rámoch, do skiel udierali vlny lejaku striedané vlnami ľadových perličiek krúpov, čo sa usádzali na parapetoch. Svet vonku sa stal vzdialeným a nevideným miestom skrytým za pochmúrnym kryštálovým závojom. Presne takto si predstavovala apokalypsu – veľa vody, krúpov a snehu. Keďže sa však chystala uvariť si kávu a zababušiť sa na pohovke do deky s poznámkami ku skúškam, pomyselná veľkonočná apokalypsa – aký príhodný čas! – jej mala len zvýšiť pocit komfortu.
     Keď kráčala temnou chodbou uvažovala – oriešková káva, či horká bez mlieka? Zrnková? S cukrom, aby mala viac energie? Či bez...?
     Keď k nej cez myšlienky doľahli zvuky a pocit kohosi iného na mieste, kde mala byť sama... už bolo neskoro.
     Prvé, čo pocítila bolo ako ju ktosi schmatol za ramená a jej biele tričko sa nadvihlo s jeho zovretím. Brucho jej oblizol chladný vzduch.
     Papiere s poznámkami sa rozlietali po chodbe. Obrátil si ju a v explózii chaosu a dezorientácie, ktoré sa jej zmocnili a z niekoľkých sekúnd vytvorili celé veky, urobil rázny zlom úder, ktorý bol príliš hlasný a s ozvenou sa rozľahol po chodbe.
     Spolu s rýchlo odoznievajúcou bolesťou jej došlo, že tá osoba ju obrátila a oprela chrbtom o dvojité dvere umyvární.
     V spánkoch jej hučalo. Nočná letargia nečakane roztrieštená na tisíce kúsočkov jej tep vyhnala do neznesiteľných výšin. Jej šokom rozšírené oči zastali na tvári vysokého chlapca s dlhšími strapatými vlasmi.
     Nedokázala ho nikam zaradiť. No on ju pravdepodobne poznal. Na jeho výraze sa neobjavilo nič, čo by nasvedčovalo, že si ju pomýlil s niekým s kým má nevybavené účty, čo ju zmiatlo ešte viac.
     Natiahol ruky, vzdialil sa od nej, ale dlane neustále tlačil na jej ramená. Prečo by to robil, ak by nemal problém priamou s ňou?! – prešla jej mysľou znepokojivá a vzhľadom na jej situáciu až bizarne ucelená myšlienka.
     Obrazy sa jej sprvu spájali jeden do druhého, až postupne začínala skutočne chápať, že medzi ňou a dlháňom stojí dievča s rovnými vlasmi a úzkou chlapčenskou tvárou. O líce sa jej opierala čepeľ vreckového nožíka. Tvár inštinktívne vytočila do strany, len jej oči smerovali k nej a sledovali jej uprené rozšírené oko, zatiaľ čo druhé jej zakrývali vlasy.
     Zopár sekúnd jedna druhú iba pozorovali. Bola nižšia od Felicity, tvár však nemala zdvihnutú. Iba jej oko... skúmavé a zaujaté... sa k nej vytáčalo.
     Felicita uvažovala, či zrýchlený tep naozaj znamená, že sa bojí. Nebola si istá, šok v nej skôr paralyzoval všetky zásadné emócie. A odkiaľ má človek vlastne zistiť, ako by sa mal v podobnej situácii cítiť?!
     Pocítila, že za tým šialeným tomboyom a vysokánskym študentom sú ďalší ľudia. Vnímala ich bezhlasnú, napäto vyčkávajúcu prítomnosť.
     Vedela, že keď odíde šok, bude sa musieť vzoprieť bázni, ktorá sa pod ním ukáže odhalená a sterilne čistá.
     Dievča sa dotýkalo jej zápästia. Pousmiala sa a len cez rameno šklbla bradou.
     Viac jej dotyk na ruke necítila. Stlačila totiž kľučku pod ňou, dvojdvere cvakli a za chrbtom sa jej objavilo prázdno, do ktorého ju chlapec bez varovania zatlačil. Prudko vpadla dnu, rovno na kachličky pred sprchovými kútmi a keď sa nekoordinovane pretáčala na brucho, kútikom oka spozorovala ako dnu vbiehajú ostatní. Pred dverami, ktoré sa opäť zatvárali ostali vonku stáť akýsi okuliarnatý nezáživný úbožiak a ktosi s vyčesanými vlasmi..
     ... Ten s tyrkysovým účesom... – preletelo jej hlavou, keď sa dvere definitívne zatvorili a náhle ju oslepilo rozsvietené svetlo.
     Podoprela sa rukami. Pud sebazáchovy jej navrával okamžite sa dostať z podlahy. Vstala a ešte zhrbená chvatne ustúpila.
     Do čohosi narazila. Na zažltnuté kachličky dopadla drevená stolička. Pád sa jej zdal hlučnejší ako mal byť, svetlo bolelo – všetkého bolo priveľa. Začínala však vidieť.
     Do okien zabubnovala vlna ľadu.
     Už vedela, kto sú.
     Klub Otakov.

**********

Kara sa pomaly s odstupom približovala, sledujúc ju ako sa zviecha z podlahy a zhadzuje stoličku. Ruky mala mierne natiahnuté, vreckový nožík držala nízko pred sebou.
     „Vnímaš? Radím ti radšej sa sústrediť,“ prehovorila zvučným hlasom.
     Obyčajné tričko a bledé rifle! – sklamane sa zaškaredila – Aká fádnosť! Tomu sa hovorí nevyužitý potenciál, dievča!
     „Dávaj pozor... Potrebujeme sa s tebou trošku porozprávať.“
     Felicita sa náhle zastavila. Dezorientácia sa zrazu kamsi vytratila. Prešla si rukou cez vlasy, aby jej nič neušlo.
     Kara v jedinom okamihu cítila ako z nej všetko sklamanie opadáva a v jej vnútri narastá čosi monumentálne vysoké a pulzujúco obdivné.
     Fascinovane sledovala ako sa Felicita pevne vystrela a očami plynulo prešla po rade pestrofarebných osôb za jej chrbtom a nakoniec pohľad uprela priamo do jej očí.
     „Nevyzeráte, že sa chcete IBA porozprávať?“ chladne podotkla.
     Kara zopár sekúnd nebola schopná slova.
     Nemýlila sa.
     Je to ona.

**********

A potom sa vôkol nej rozkrútil vysvietený kolotoč do prasknutia preplnený ubíjajúcimi nezrozumiteľnými rečami a šialenými udalosťami...

**********

Felicita iba sedela a pozorovala. Vlastne jej ani nič iné neostávalo, pretože stolička uprostred umyvární bola pripravená pre ňu. Koženkový motúz sa jej zarýval do zápästí a ruky vytočené za chrbtom jej začínali meravieť, ale Felicita sa nakoniec rozhodla svoj zvýšený tlak považovať za čosi, čo sa jej netýka. Rozhodla sa odosobniť. A bola si istá, že odosobnenie bude teraz jej najsilnejšia zbraň. Nie že by vďaka nemu bolesť nevnímala, ale keďže bola od prírody skôr človek pohybujúci sa v pokojnom režime nečakane rýchlo sa jej podarilo zaplniť si vnútro tichom a zvláštnou nehybnosťou, sotva zachytávala útržky z viet, ktoré zo seba tá blondína sústavne vypúšťala. Blondína bola skutočný pomätenec. Neustále sa k nej invazívne skláňala, ich oči sa vtedy ocitli na rovnakej úrovni, vedela si predstaviť ako sú tie jej teraz prázdne a vodnaté, a rozprávala priamo na ňu – bola nazlostená a vysoko rozrušená.
     „... ľudia ako my chcú viac... viac ako len prázdny klub plný snívania s otvorenými očami... chcú viac, pretože predstavy ľudí ako sme my sú oveľa živšie ako to, čo sa vôkol nás skutočne deje... ľudia ako my si želajú iba jediné. Aby bol náš vnútorný svet naozajstný! Myslíš, si že to nie je možné?! Myslíš si to?! Hm?!“ – predklonená, s rukami spojenými za chrbtom pôsobila takmer profesorsky. „Sledujeme anime, milujeme tie linky bezhlavého, rýchleho a zábavného deja, presne preto tiež čítame mangy a po nociach šijeme kostýmy na cosplay súťaže, kde sme aspoň chvíľu tými, ktorých obdivujeme a to všetko preto, lebo tiež túžime po svete, kde je všetko možné, kde aj najväčší looser pôsobí svojim spôsobom atraktívne, kde hrdinovia žiaria ako najjasnejšie slnko a vzbudzujú úctu, ale nie hocijakú... úctu, ktorú si želáme prejavovať... kde hrdinovia menia realitu na niečo... čo je takmer až za hranicami všedného chápania...“
     Felicita prižmúrila oči a prestávala ju počúvať. Prešlo jej to celé od začiatku až do konca ako výplach mozgu a jej odporný ostrý hlas jej nesmel zaliezať do hlavy.
     Pocítila ľadový dotyk na krku. Čepeľ jej prešla po hrdle obrátenou tupou časťou a ona pod jej kovovým „bozkom“ omámene zvrátila hlavu.
     Možno dnes nakoniec nezomrie?
     Pretože inak si pri pohľade na ňu začínala vecne a z bezpečnej vzdialenosti uvedomovať... že možno zomrie.
     „... Ty... TY si ONA...! Si ... si ako... ako keby sa niečo z fiktívnej reality prelialo priamo medzi nás! Vieme, že ňou si! Cítime to! Si ako prevtelenie. Si dôkaz, že zázraky sa dejú...len tomu treba trochu... trošku... pomôcť!“
     Felicita otvorila oči, až keď jej niekto zozadu schmatol vlasy a potlačil ju dopredu.
     Plnofarebný plagát ladený do tmava, ktorý mala priamo pred nosom jej však už mizol z pred očí a na rohovke jej po ňom zostávala len zmes tmavo-modrej a čiernej. Spomínala si na bledú tvár s indigovo orámovanými vlasmi a tmavými vlasmi. Žiadne veľké japonské okále, ani drobné ústočká.
     Rozhodla sa udržať oči otvorené a ďalej ich premýšľavo pozorovať.
     Hodiny jej nezmyselného bľabotania sa zlievali jedna do druhej a ona nechávala jej podráždené monológy o idoloch a zázračných svetoch prekričať snehovou búrkou, ktorá sa strhla za špinavými oknami umyvární a poskytla jej uzimenú prikrývku, za ktorou sa silou mocou roztrasená skrývala. Za chrbtom cítila chlad prázdnych sprchových kútov a zažltnutých kachličiek a vzdorovala tým, že ju nepočúvala. A jej vzdor ju napĺňal pevnosťou a krehkým malým dobrým pocitom.
     Nemienila sa o nič jednať. Nechcela sa pokúsiť ani len upozorniť človeka, ktorý sa popri rozprávaní hral s vreckovým nožom, že práve pácha trestný čin – jej strach nebublal a bol uvedomelý. Rozhodla sa tiež nehľadať medzi nimi slabý článok – spojenca.
     Keď si takmer až dôverne prezerala ich nadšené tváre, sedeli na kachličkách vôkol jej stoličky a z nejakého tajomného dôvodu k nej vzhliadali s ligotajúcimi sa očami a červenými škvrnami na tvári, bolo jej jasné, že sú rovnako beznádejne stratení ako tá, čo sa jej chcela infiltrovať do myslenia.
     Akoby si chceli svoje zvieratko najprv užiť, kým ho rozpárajú a narobia si z neho potravu.
     Jedna z nich bola obzvlášť hlúpučká. Na všetko reagovala s výrazom „ahááá“, hoci bolo viac než očividné, že žiaden moment osvietenia nikdy nenastal. Felicita nad ňou milisekundu uvažovala. Volali ju Chibi a mala fialové vlasy. Keď sa pohybovala volány jej ružových pruhovaných šiat sa rozmarne vlnili, stále sa chichotala a keď niekoho v rámci debaty presviedčala, že kuskus je japonská palacinka Felicite došlo, že je až príliš obmedzená aj na zradu.
     Hlavná hrdinka kachličkového pekla bola naopak bystrá rečníčka a jej perfektne vystretý chrbát a veľké kroky prezrádzali skutočnú autoritu, no niečo v jej vyžarovaní pôsobilo veľmi chlapčensky, akoby potrebovala dorovnať počty chlapcov v menšine.
     Celkom dobre sa bavili.
     Nechápala, prečo ju neponižujú. Prečo pri jej nohách len posedávajú, rozrušene ju sledujú a trkocú spolu o najnovších ázijských trendoch, akoby išlo o pyžamovú party. Zo slov ako neko, DDR a Absolute Duo sa jej už chcelo vracať.
     Až keď dievčina s tou najbledšou pleťou a najsvetlejšími vlasmi aké kedy videla, až takmer pôsobila ako bez obočia – zamĺknutejšia zakomplexované nič, ako ju rýchlo odhadla – nevstala a pomaly k nej nepristúpila. Felicita sa viditeľne zháčila, keď sa jej dotkla. Ovinula si okolo dlane jej vlasy a trocha ňou trhla.
     Pocítila ako sa jej skracuje a zároveň zrýchľuje dych. Pevne si zahryzla do pery. Nedovolí svojmu telu, aby ju zradilo.
     Dievča s bledomodrým pážaťom na hlave si na nose dôležito poupravilo veľké okuliare.
     Felicita pozorne sledovala nožnice, ktoré sa jej zrazu objavili v rukách.
     Skutočne nerozumela, prečo by ju mal dnes v noci niekto pobodať nožnicami. Pôsobila svojou uzavretou povahou až natoľko iritujúco?!
     Lenže ona spravila niečo načisto nečakané. Jednoducho jej odstrihla vlasy nad rukou bledučkého prízraku.
     Felicita pocítila voľnosť, keď sa oddelila od jej zovretia. V okamihu keď jej vlasy popadali na podlahu sa jej zmocnila najsilnejšia pohnútka večera. Dotklo sa jej to, akoby vykonala čosi sto ráz horšie ako útok nožnicami na jej telo, ktorý sprvu očakávala.
     „Stačí?“ spýtalo sa „páža“.
     „Dĺžka sedí“ – beštia v károvaných nohaviciach si založila ruky na hrudi a hodnotiaco ju prebehla očami. „Ale zarovnaj to.“
     „Ale iste, čo si myslíš...?!“
     Felicita sa zahľadela kamsi ponad ich hlavy a akoby sama pre seba, z diaľav svojho vnútra, ktoré sa pozvoľna otváralo, zašepkala:
„Chcem späť svoje vlasy.“
     Vôbec jej na nich nezáležalo.
     Lenže teraz už skutočne zabili časť z nej.
     Ich oči sa náhle opäť ocitli na rovnakej úrovni.
     Strhla sa, keď jej čepeľ vyskočila priamo pri oku.
     „Ty si ma doteraz vôbec nepočúvala?!“ skríkla jej do tváre. „Tvoje vlasy... padli za obeť vyššiemu cieľu! Tie vlasy totiž... to, v čom sa udržuješ.. to nie si skutočná ty!“

**********

Kara sedela opodiaľ na zemi a zamyslene na ňu hľadela . Hlboká noc už niektorých zmáhala, chlapci vyberali z ruksaku termosky a dievčatá sa bavili s miešaním farby.
     Ona zatiaľ civela nikam. Hlavu mala mierne naklonenú do boku, krátke vlasy sa jej stále vlnili. S tým budú musieť niečo urobiť. Civela niekde ku svojim nohám, plytko dýchala.
     Pôsobí tak prázdno... – napadlo Kare.
     Takmer nič nevravela, všetko znášala s mĺkvym trpiteľstvom.
     Čo ak som sa pomýlila?! – pomyslela si s narastajúcou obavou a opakujúcimi sa pochybnosťami – Čo ak ňou v skutočnosti nie je?
     Rei, chlapec s platinovými vlasmi, práve nalieval do vrchnáku od termosky kávu.
     Pohodil hlavou smerom k Felicite.
     „Dáš si kai, či čávu?“
     Po umyvárňach sa rozľahol smiech, len Chibi niečo očividne ušlo.
     Rei zazíval:
     „No len sa smejte, že som komplet odrovnaný! Som taký unavený, že mi to prestáva rozprávať.“
     Jej zmena bola malá a zároveň v rovnakom okamihu väčšia ako sa dalo bez emócií uniesť.
     Kara sledovala ako k nemu pozvoľna meravo obrátila tvár.
     Jej pohľad sa prebral a keď po ňom zazrela, ešte aj on, hoci jeho ruky zviazané neboli, sa zacítil podriadene a rozpačito.
     „Daj mi kávu!“ chladne prehovorila, nespúšťajúc z neho pohľad, bol prenikavý a zamračený.
     Kara sa pomaly zdvíhala – šťastná, nanovo zaľúbená a rozochvená ako Reiova ruka, keď jej dával odpiť z kávy.
     Je to ONA! – opäť sa utvrdila – ona netrpí ticho, ona ticho a chladne vzdoruje! Je silná, nezlomná...
     Chvatne sa pohla a nohy ju k nej samé rýchlo viedli.
     A je na nej... NA NEJ... aby ju prvý a poslednýkrát zlomila!
     Felicita k nej chvatne obrátila tvár a Kara jej vylepila silnú facku.
     Krátke vlasy jej zastreli tvár.
     „Začnite už!“ okríkla dievčatá. „A ty spolupracuj!“
     Kopla jej do členka.
     Felicita sykla.
     Páčilo sa jej aká je konečne čulá.

**********

Keď dopadla na kachličky podložila pod seba ruky, vďaka čomu si nerozbila ústa. Prúd vody zo sprchovej hlavice jej z vlasov zmýval potoky čiernej farby.
     Prečo?!... Prečo? Prečo?!
     Krátke mokré vlasy jej viseli pred očami, čierne ako uhoľ, voda jej tiekla cez nos. Prskala a triasla sa. Bola studená.
     Vydrž! – vravela si – len vydrž, dôstojne a bez akýchkoľvek zvukov. Nezaslúžia si počuť ich!
     Kým ťa odstránia budú ťa podivne a zdĺhavo mučiť... tvoje posledné dobrodružstvo. Vychutnaj si ho!
     Ich ruky ju schmatli za mokré oblečenie, vytiahli do stoja a vsotili hlbšie do kúta.
     Pootočila sa, chrbtom sa tlačila o roh, schúlená do seba a uzimená sa striasla. Cez mokré vlasy zbadala ju jedinú ako do nej hodila tmavú látkovú kôpku, ktorú zachytila a pritisla si ju na hruď.
     „Obleč si to!“ zavelila.

**********

Svätyňa... hlavou jej vírilo jediné prosté a predsa málo používané slovo – aspoň v jej prípade – keď pred ňou otvorili „kráľovstvo“ maličkej internátnej izby.
     Cez lepenkou prekryté okná neprenikal ani len sivastý odlesk snehovej búrky. Sprvu, keď ju vliekli hlbšie do izby, nechápala ako je možné, že v tej kobke rozoznáva police plné kníh a komixov, zaprášené figúrky na podstavcoch a veľké plagáty polepené jeden cez druhý.
     Popravde, tmavofialové nohavice a vesta boli celkom pohodlné, akoby jej ich šili na mieru, stojačik čiernej blúzy ju však škrtil, modrá elipsová spona pod krkom sa jej vtláčala do hrdla. Stojačik jej obopínal šiju lemovaný precízne všitými zamatovo fialovými prúžkami.
     Zorientovať sa v každej novej situácii znamenalo nájsť sa v návale chaotických vnemov, ktoré na ňu jej zostrené zmysly vypustili, akoby jej ktosi zapol stereo rovno pri hlave a zasvietil jej reflektorom do tváre.
     Ako posledné v ich podivnej otakovskej izbe, kde zahliadla pohodenú podložku od DDR a písací stôl plný skíc postáv a prehnane štíhlymi driekmi a morbídne prerastenými očami začala vnímať, že magické svetlo sa znáša z podlahy, že sa mihoce ako z plamienkov sviec.
     Ruky mala odtiahnuté od tela, z jednej strany ju držal ten pekný s tyrkysovým „kohútom“, z druhej vysoký strapatý chlapec v komixovej mikine, ich pohyby ktorými ju vliekli boli zladené, akoby boli naprogramovaní.
     Cítila ako ju obaja zatlačili na ramená, tlačili ju k zemi k obskúrnej svätyni preplnenej figúrkami a zarámovanými plagátmi a amatérskymi kresbami jedinej fiktívnej seriálovej anime postavy.
     Spurne zaprela nohu a klesla len na jedno koleno.
     Všimla si ako sa blondína zložená na zemi pri nej zatvárila, keď sledovala ako urputne sa snaží udržať si vystretý chrbát a zdvihnutú tvár. Zahľadela sa na ňu s túžbou, s počínajúcou extázou, s akou ľudia hľadievajú na modly v podobných svätyniach akú si zlátali títo šialení Otakovia!
     Predsalen sa rozhodla skloniť tvár, vyčerpaná a zmätená – čierne vlasy jej prepadli cez tvár a ona sa pod nimi odhodlala popremýšľať o svojich možnostiach.
     „Už nikdy si nedovolím udrieť ťa“ – doľahol k nej hlas blondíny a ona ho počúvala, pretože tento krát už nepôsobil ostro a kázajúco.
     Znel miernejšie a ticho.
     Vo svätostánku sa rozhodla odhodiť talár... – neubránila sa trpkej irónii.
     „Nikto z nás si nedovolí čo i len krivo na teba pozrieť...“
     Felicita zbadala škatuľku nedojedeného jedla z lacného stánku pri ich škole.
     „... počas mnohých hodín si každého z nás presvedčila, že si právom idol, ktorého sme sa rozhodli dotvoriť do priezračnej dokonalosti... možno ešte pochybuješ, že si sa zrodila pre veľké veci... pre niečo, čo našim životom dodá zmysel... zmysel silnejší ako si vôbec dokážeš predstaviť...“
     A pri škatuľke ležala vidlička.
     Nikto nepostrehol ako sa jej oči na sklonenej tvári pohli, ako ich uprela na obyčajnú kovovú vidličku na koberci. Vnímala ako pekný chlapec postupne popúšťa zovretie.
     „... čo len chceš...“
     Ak trhne rukou dostatočne rýchlo, uvoľní sa. Schmatne ju a urobí okamžitý vpád priamo na ňu. Možno jej rovno pichne do oka – no a čo! Ona sama zažívala muky, keď jej ten vysoký zovrel čeľusť, aby jej mohli obkolesiť oči ceruzkou. Každú chvíľu očakávala bolestivé bodnutie do očnej buľvy... Zovrie jej krk a vidličku priblíži k druhému oku. Budú v pasci! Buď ju pustia, alebo si pozrú ďalšie nechutné divadlo. Obetujú jej oči?!
     „... zhmotnený idol! Prevtelenie! Verila by si, že neživá hmota sa stane živou?! Pozri sa na plagát. Pozri sa na seba! Viac ako byť už nemusíš! A my pre teba urobíme všetko. Všetko, čo si budeš želať! Doštuduješ príjemne a zhýčkaná... Len buď s nami. Buď ňou! Vstúp do Klubu Otakov...!“
     Felicita popri spriadaní plánu na únik neustále podvedome počúvala a jej slová ju nakoniec donútili pustiť na okamih možnú zbraň z dohľadu a pozrieť na ňu, aby sa uistila, že skutočne rozpráva k nej.
     Zdvihla tvár.
     Namiesto blondíny však zbadala skutočnú postavu z plagátu, skutočnú ženu z pera kresliča. Napriek neexistencii však bola z mäsa a kostí a bez akýchkoľvek pohnútok v tvári na ňu civela.
     Jej pleť bola už na pohľad hebká a porcelánová a ostro kontrastovala s čiernym stojačikom. Rovné havranie vlasy boli na bokoch pozdvihnuté nad spánkami a temne jej alabastrovú tvár lemovali. Indigové dymové oči ju bez pohnutia a až neznesiteľne uprene sledovali.
     Keď sa uvoľňovala jej ruky boli postupne púšťané zo zovretia a keď ich pozvoľna spúšťala popri telu ďalej na seba hľadela do malého zrkadla uprostred mihotajúcej sa preplnenej svätyne.
     Mohla spraviť iba jeden jediný, vôbec nie dlhý pohyb a vidlička by sa jej ocitla v ruke... avšak vtedy... až vtedy keď na seba pozerala do zrkadla a jej slová si spojila s krásnou chladnou tvárou, všetko pochopila.
     Jej oči sa pohli a nenáhlivo prešli všetky plagáty a kresby, ktorým momentálne stál živý predobraz, vlastne sa stali obrazom jej samej... prebehla figúrky, akoby vytvorené podľa oblečenia, v ktorom bola oblečená, rady DVD edícií... modlu vystavanú z jej osoby.
     Jej pohľad sa spojil s blondínkiným. Kľačala a rukami si od pohnutia zvierala kárované nohavice, jej výraz doslova prahol po udržaní jej náhlej pozornosti. Felicita sledovala ako zo seba otriasa aj posledné kúsočky z autority, ktorú pred ňou... kedysi... prejavovala. Otriasala ju ako listy zo zoschnutého stromu, zmenšovala sa jej priamo pred očami.
     Oni všetci.
     Odvracali sa od Kary k nej.
     Vzdialenosť medzi ňou a tými dvoma, čo ju dosiaľ držali sa pokorne zväčšovala.
     Felicita všetko chápala. Chápala až za hranice dnešnej noci. Otvárala pred sebou nasledujúce dni...
     Cítila ako jej šklbe kútikom úst.
     Vymenili si s blondínkou slabučké úsmevy.

**********
    
O Niečo Neskôr...

Vyložila si topánku na priečku stoličky, čím sa jej čierno-červený kimonový plášť so stojačikom zhrnul z nohavice a jej koleno sa objavilo nad doskou stola. Vedela však, že podobné sebaisté pózy obdivujú, takže si cez koleno len uvoľnene prevesila ruku a druhou si zatiaľ listovala v hrubých skriptách.
     „Ako dlho bude Rei ešte kopírovať moje poznámky...,“ podotkla len tak do vetra, oči nespúšťajúc zo skrípt.
     Cez dlhý knižničný stôl, za ktorým sa doslova tmolilo množstvo pestrofarebných figúrok, sa natiahla bledulinká dievčina, akoby ju za vrchom stola nemala možnosť z jej miesta počuť.
     „Ale tvoje nové šaty už mám takmer došité,“ skutočne však pípla sotva počuteľným hláskom.
     Felicita nad indigovými viečkami len podvihla obočie uvažujúc, či jej len tak ako kosť psíkovi pohodí pochvalu (bolo až smiešne ako si ju od nej Aki viditeľne pýtala), alebo si zachová arogantný nič nehovoriaci výraz, ktorý si na sebe popravde celkom obľúbila.
     Snažili sa ešte viac, keď netušili, či je alebo nie je spokojná.
     Nakoniec mlčala. Zahľadela sa kdesi pred seba ponad ich pestré hlavy.
     „Káva...,“ odfrkla.
     Do knižnice však v rovnakej chvíli vbehla Kara a zastala jej za stoličkou.
     Na stole pred ňou sa ocitol rozvoniavajúci papierový pohár s viečkom.
     Dostať všetko, čo si povie... a byť v ich zbožňovaní načisto osamelá... bývalo zavše prázdne a nudné svojou jednoduchosťou.
     Vzhliadla ku Kare a pohodila bradou kamsi pred seba.
     Kara hneď vytušila na čo sa má zamerať.
     Ich pohľady sa upreli na chlapca postávajúceho pri polici oproti stolu. Vysoký, zahĺbený do knihy, tmavovlasý, s pichľavými očami a paradoxne jemnou tvárou.
     „Vincent...,“ Felicita si náhle zasnene povzdychla a šepla. „Chcela by som svojho Vincenta...“
     Opäť pozrela ku Kare.
     Vymenili si krátke široké úsmevy.
     Plné porozumenia. Takmer ako vtedy... keď to celé reálne začalo.



KONIEC
      



    

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára