štvrtok 25. októbra 2018

RUKA MŔTVEJ MILENKY

Pomaly sa blíži Halloween, čo je podľa mňa ideálne obdobie na pozeranie, či čítanie hororov, poprípade na mierne creepy poviedku!!! Takže, aby som mala blog v téme, rada by som Vám spríjemnila tento jesenný čas krátkou poviedkou z môjho pera. Príjemné čítanie želám :).

-----------------------
-----------------------
Cesta k ľudskému šťastiu je nevyspytateľná.
A preto dlhé roky neochvejne dôveroval svojmu osudu. Domnieval sa, že ho čaká čosi veľké! A tou veľkou udalosťou myslel Ženu. Myslel si, že na neho čaká žena jeho života, jeho osobná Helena Trójska, verná družka, ktorá jedného dňa zostúpi z nebies predstáv a popieraných mokrých snov a učiní čistý a presný rez za jeho osamelými včerajškami krčiacimi sa v studenej tme ticha a ničoty. Rez, ktorý svojou jemnou rúčkou spraví, bude tak rovný a hlboký, akoby ho spravil on sám. Pretože on také robieval. Deň čo deň rezal, skúmal a pozoroval... všetko v mene vedy. Skúmal ľudí, hoci mu samému prišlo scestné, že sa niekto len tak nechá "darovať" akémusi inštitútu, aby sa s jeho telesnou schránkou mohol dosýta vyhrať bezvýrazný tridsiatnik s pieskovo svetlými vlasmi a nenápadnými okuliarmi, ktorý vlastní slušnú zbierku komplexov a trpí obludnými pocitmi osamelosti, z ktorej sa z roka na rok vytvára čoraz väčšia fóbia z prázdnoty, či priam zo vzduchoprázdna, ktoré ho obklopuje.
Keď sa z jeho blízkosti vytratili jeho rodičia, mal len čosi cez dvadsať rokov. Opustili ho jeden po druhom, otec fyzicky a matka duševne. Otca dostal infarkt a rajčinová polievka, do ktorej mu padla hlava a matka, absolútne a prekrásne citovo závislá na svojom mužovi, utrpela nervový šok.
Už zo dva roky ju na psychiatrii nenavštívil. Patrila k tým ľudským bytostiam, ktoré svojim vyžarovaním dokázali prehĺbiť pocit osamelosti, pretože do neho svojim vyblednutým prežívaním perfektne zapadali.
Jeho rodičia mali spolu nezdravý a priam patologický vzťah a on im ho úprimne závidel. Závidel otcovi ako ho matka oddane milovala, bez ohľadu na počet faciek, ktoré pri ňom utŕžila, vždy sa poslušne priplazila k jeho nohám. Úžasná žena!
Teraz mal tridsať, žil vo veľkom tichom dome po týchto dvoch ľuďoch, v ktorom v noci veci vydávali praskavé zvuky a chladnička s mraziacim boxom neúnavne vrneli a až v tomto období, mohlo tomu byť zo tri, či štyri dni, postupne prestával veriť svojmu veľkému snu... že ho jeho priamočiara životná cestička dovedie k rovnakému šťastiu.
V tú noc, kedy sa viezol domov z inštitútu, odkiaľ dlhé hodiny po pracovnej dobe nedokázal odísť pre jednu obzvlášť zaujímavú mŕtvolu siamských dvojčiat zrastených bruchami, ktoré v prapodstate vede nemohli dať nič, ale on si sústavne hľadal zámienku, prečo ich skúmať, lialo akoby sa doslova roztrhlo nebo. Ak by si smel vybrať, pokojne by prijal vlastné beznádejne prirastené dvojča - ich spoločné črevá, ich masívne srdce, by mal úprimne rád.
Leto už vyčerpalo svoje posledné výkriky. Celý posledný týždeň bývali noci chladné a daždivé, lenže vtedy ho po ceste domov nezastihla len taká obyčajná búrka, strhla sa hotová prietrž - temne hustá a nepriehľadná. Dážď dunel o kapotu auta ako tisícky varovných bubnov a nebol ani len natoľko milosrdný, aby ho občas preťal blesk a osvetlil stromy skláňajúce sa pod nápormi vetra a vody, ktoré mu lemovali cestu. Nie, nežil v meste. Tam by sa zbláznil. Toľko ľudí, ktorí ho prehliadajú, by nezniesol.
Osamelý vedec sa však nebál. Šoféroval takmer po pamäti, cesta mu bola dôverne známa a deň čo deň, dokonca aj cez víkendy, sa únavne opakujúca.
Skleným odosobneným pohľadom hľadel cez sklá elegantných okuliarov s tenulinkým strieborným rámom do sinavého vlniaceho sa závoja preťatého chabým žltým svetlom, ktoré už kúsok pred ním pohlcovala dokonalá tma a ak sa v niečom naozaj utápal, tak iba vo svojich pochmúrnych úvahách, ktoré sa ho obvykle na tomto zalesnenom úseku zmocňovali.
Ženy ho nechceli.
A pritom bol inteligentný. A vysoký.
Predsa však... ani jedna z jeho kolegýň s ním nikdy nechcela ísť na rande.
Občas zachytil útržky rozhovorov jeho "obetí", keď kráčali po chodbe, netušiac že je stále v laboratóriu a skúma tkanivá.
Zdal sa im "slizký".
A zdal sa im "nekonkrétne" a "znepokojivo divný".
Bol "zamĺknutý" a mal "prázdny, vodnatý pohľad".
Niekedy sa cítil ako umelec zviazaný zbytočnými pravidlami - stočil svoje myšlienky celkom inam, aby si zbytočne neubližoval, keďže na to mu bohato vystačia ostatní - Ľudí by dokázal skúmať oveľa kreatívnejšie, ak by smel. Rozobral by ich na najmenšie kúsočky - kosti, kožu, orgány - podroboval by ich všetkým testom, ktoré pozná, ale aj tým, ktoré ešte nevymyslel a neviedol by sa iba k odhaľovaniu podstaty chorôb alebo deformít, jeho skúmanie by viedlo k čomukoľvek, o čom ešte netuší. Chcel byť ako Pierre Curie a podieľať sa na čomsi významnom a celkom novom. A mať k tomu po ruke svoju madame Curie.
Plynulo zvýšil rýchlosť. Cesta sa zúžila a nepriepustná klenba stromov sa nad ním miestami takmer uzatvárala, ale on vedel, že už je takmer doma.
A práve vtedy ubiehali osudové sekundy, kedy mal zachytiť ten pohyb.
Lenže nezachytil ho.
Vietor znova silno zadul, ale nebolo v jeho silách rozraziť clonu z lejaku, ktorý mu len v novom rytme zabubnoval o predné sklo a to práve vo chvíli, kedy sa z pomedzi stromov vynorila drobná postava v čiernom, ktorá sa schúlená do seba ponáhľala domov z akéhosi miesta, ktoré on už nikdy neodhalí.
Keď vstúpila na vozovku, ešte stále tú postavu nevidel, tmavá a zohnutá až príliš splývala s okolím.
Keď sa však tvár obrátila k nemu, tie zelené oči ho prvé spozorovali, už však bolo neskoro. Jeho svetlo modré oči boli inšie, prázdne a zadumané, ale v jedinom okamihu sa naplnili životom, keď sa strhol na obrovský náraz, ktorý zrazu zasiahol jeho kapotu.
Na okamih mu čosi celkom pokrylo predné sklo a on sa strhol úľakom a automaticky dupol na brzdu. Po dutom údere sa opäť objavil šumiaci závoj. Telo odletelo opačným smerom, letelo v ústrety tme, ktorá ho prijala. Už vtedy sa modlil, aby letelo aj v ústrety zabudnutiu. Modlil sa, aby sa zobudil.
Pretože už vtedy, hoci ostal otrasený, chápal čo sa vlastne stalo.
Zostal meravo sedieť, chrbát natlačený do sedačky a ruky natiahnuté k volantu, ktorý kŕčovito zvieral.
Civel na červenú škvrnu, rozplesknutú ako po krvavom vajíčku, ktorú vzápätí zmyli dažďové kvapky a naviedli ju dole k stieračom.
Mal nejasný a nepodstatný pocit, že by mu srdce malo biť ako splašené. Namiesto sa takmer krčilo v jeho hrudnom koši, akoby skrehnuté hrôzou a odumierajúce, paralyzované krvavou škvrnou, ktorá už neexistovala.
Túžil naštartovať a odísť.
Možno sa nakoniec ani nič nestalo....možno mal len vidinu.
Oči mal však vytreštené pred seba. Jeho úvaha ho nijako neprebrala z náhlej desivosti.
Pár metrov pred ním sa na vozovke črtali čierne obrysy čohosi, čo práve zrazil a takmer zanikali v ostatných odtieňoch noci.
Ešte vždy to mohlo byť zviera...
Meravo sa pohol. Skrehnutými, bezkrvnými prstami, studenšími ako obvykle, si odopol pás, otvoril dvere a vystúpil do dažďa, ktorý ho prekvapil svojou intenzitou a prenikavým šumením.
Ľadová sprcha, ktorá mu v okamihu zmáčala vlasy a zatiekla až za golier košele konečne bolestivo roztrepotala jeho srdce.
Stiahol si z nosa okuliare, cez ktoré razom nevidel nič a pomaly kráčal k nehybnej kôpke šiat.
Vždy chcel žiť. Nikdy nechcel byť introvertný a sám a utápať sa v depresiách, nikdy sa nechcel poddať a ešte nezvratnejšie sa desocializovať, nikdy neplánoval spáchať samovraždu.
Takže keď toho človeka zbadal, keď so sklonenou hlavou pozoroval telo človeka ležiace mu pri nohách, cítil ako v ňom narastá neovládateľná a priam kričiaca panika. Nie! NIE! NIE! Prečo?! Prečo sa to muselo stať práve MNE?!
Prečo musel jeho nepodarený život skončiť práve takto, pri mŕtvole nejakého cudzinca, ktorého zabila konštrukcia jeho vlastného auta?!
Ani si neuvedomil, že má zdvihnuté ruky a drží sa za hlavu ako v nejakej gréckej tragédii. Ani si neuvedomil, že ním prechádza krátka vlna vydeseného plaču, ktorá skončila už vtedy, keď si kvokol k drobnej postave, ktorej tvár zaliata krvou bola olemovaná stiahnutou kapucňou športovej bundy skrývajúcej prasknutú lebku.
Mohla to byť žena, alebo chlapec, ale to bolo to posledné, na čom mu teraz záležalo. Keď za golierom nenahmatal tep a po vsunutí ruky pod kapucňu, do otvorenej rany s úlomkami kostí zabodnutými priamo do mozgu, mohol konštatovať iba smrť, druhú ruku si preložil cez oči a jeho hruďou prešlo niekoľko hlasných vzlykov miesiacich sa s prapodivným zúrivým vrieskaním zvieraťa lapeného do pasce.
Prudko ruku stiahol, prenikavo nasal mokrý vzduch a keď si na nose zakladal okuliare, rozumný hlas, ktorý sa mu vynoril v hlave, ho nabádal, aby zavolal políciu, aby zavolal lekára, ktorý potvrdí, čo dokázal potvrdiť on sám... a aby sa bez protestov vydal v ústrety koncu svojho života.
Druhý hlas, ten zlý, neexistoval.
Napriek tomu pod to malé telo vsunul ruky a zrazu ho zdvíhal do náručia.
Pocit paniky a hrôzy ho v tú rozbúrenú noc nasmeroval späť k svojmu autu.
Nehľadel na telo, ktorému sa bezvládne hompáľali údy a jedna ruka mu pravidelne narážala do nohy a zvrátila sa mu hlava, ktorú dážď takmer dokonale omyl od všetkej krvi. Takmer zaťato civel pred seba a odnášal ho preč.
Ešte nič nezažil. Teraz neskončí. Ešte ju nenašiel.
Lenže sa mýlil.
Našiel ju.

**********
Jeho dom bol pre jednu osobu až zbytočne veľký a zanedbaný, v daždivých dňoch presiaknutý plesňou a dokonca aj niečím navyše. Nikdy si neuvedomil ako veľmi doň zaniesol chemický a sladko-hnilý mŕtvolný zápach zo svojej práce. Z práce, ktorú mal skutočne rád. Bol zanietený ako každý vedec bez osobného života.
Tej noci sa dvere do suterénu domu rozleteli, pretože do nich kopol a zárubňa vrazila do steny, z ktorej opadala omietka. Do priestoru sa rozlial obdĺžnik svetla z domu. Dopadol až na samé dno jeho domova, kde sa v tme vôkol čistého žltého výrezu schovávali škatule plné oblečenia jeho rodičov.
Vošiel dnu. Ako sa postupne spamätával zo šoku a preberal sa do zmoknutého, vyčerpávajúceho stavu, aj drobné telo mu prišlo ťažké a on sa knísal ako prízrak, z ktorého odkvapkávala voda, keď zostupoval po vŕzgajúcich drevených schodoch.
Neutíchajúci lejak teraz tvoril len vzdialené a snové "šššš", ktoré obmývalo dom tam vonku, vo svete, ktorý mu bol vždy vzdialený a nechcel ho pustiť do svojich vnútorností ani len k nahliadnutiu.
Keď stúpol na podlahu, doprostred svetla, zlomil sa a klesol na kolená.
Pevne zatvoril oči, možno aby nekričal, aby nepopúšťal uzdu, na ktorej sa len tak tak drží a pozvoľna púšťal telo na zem.
Začínal sa chvieť zimou.
Tak... a čo teraz?! Čo má spraviť?! - zakláňal hlavu, tvár v bolestnom úškľabku, s pošmúrnymi myšlienkami černejšími ako daždivá noc - Zakope TO za domom, kým je ešte krytý hustým lejakom?
Telo mu kĺzalo po stehnách ako ho popúšťal z vlastných rúk, centimeter po centiemtri, akoby odmietalo zostúpiť k podlahe.
Zamuruje TO do skrine?
Ozval sa dutý zvuk, keď hlava žuchla o zem.
Rozkúskuje ho na najdrobnejšie kúsočky a rozomelie na kostnú múčku?!
Doľahlo na zem už takmer celé, iba ruka toho tela sa pohla... Presne tak to vtedy cítil, hoci mal zatvorené oči. Rovnako si ten trpko-sladký okamih aj pamätal. Ako chvíľu, keď ho chytila. Ruka zrazu dopadla na jeho koleno, prsty ostali otvorené okolo jeho kolenného jabĺčka a on so šklbnutím otvoril oči a zostal zaklonený civieť do stropu.
Ruka na jeho kolene bola ako ruka mŕtvej milenky.
S očami rozšírenými a uprenými na prasklinu v strope, hľadiac kdesi cez ňu, či skôr s pohľadom obráteným do seba, vnímal ako mu v ľadových žilách znova začína prúdiť horúca krv.
V tej chvíli si už bol istý, že ide o ruku ženy.
Poznal pocit z tej ruky. Od detstva mu po nociach často tŕpli ruky, teraz mu už bolo jasné, ktoré nervy máva stlačené, ale bolo mu to jedno. Takmer pravidelne sa mu stávalo, že keď sa v spánku obracal, strhol sa na vlastnú oťaženú končatinu, ktorá mu bezvládne padla na tvár a mravenčila.
Jeho mama stav nazývala "ruka mŕtveho milenca".
Naučil sa milovať tie strhnutia. Bolo to, akoby v posteli nespal sám.
Nikdy mu nenapadlo, že dotyky milenky v skutočnosti nie sú ľadové a tvrdé, ale horúce a mäkké.
Lenže teraz mu koleno oblapila ruka mŕtvej milenky a v nohaviciach mu skoro vybuchla erekcia.
Pozvoľna stáčal hlavu, opúšťajúc výhľad na strop a smerujúc k telu.
Keď sa prvýkrát zahľadel na tvár, ktorú lemovala čierna kapucňa, zistil že ide naozaj o ženu.
Bledá, jemne pehavá tvár, do hladka omytá dažďom, mala zatvorené oči a podivne pokojný, akoby rezignujúci výraz mĺkveho smútku. Pery bledli. Boli pekné.
Zdvihol ruku, triasla sa mu a bez zjavného dôvodu prstami obomkol studené zápästie.
Na prstenníku mala zvláštny veľký prsteň. Elipsa olemovaná modrými kvetmi, stred mala zrkadlovo lesklý a vypuklý.
Pootočil jej ruku, takmer nedýchal a zrazu v ňom zbadal svoje oko.
Ako len o ňom môžu tvrdiť, že má prázdny pohľad?! - napadlo mu, keď sa stretol s modrým okom s hystericky rozšírenou zrenicou, ktorého chorobný výraz sa mu zažral až do morku kostí.
Odvrátil od strašného prsteňu, ktorý mu ukázal pravú tvár, pohľad a zrazu sa pristihol ako jej rozrušene rozväzuje šnúrky pod kapucňou.
Mal strach. A zároveň začínal byť plný nevysvetliteľného očakávania.
Mal strach aj zo seba. Očakávanie sa totiž postupne menilo na čosi bizarne príjemné, keď sa z pod kapucne zrazu vynoril dlhý a suchý, ostro červený prameň vlasov.
Otvoril ústa pod náporom ďalšieho šoku, ktorý ním prešiel, ale jeho prekvapené stuhnutie trvalo len zo dve sekundy.
Následne sa na ňu vrhol ako v horúčke, ktorá ho oberá o zmysly. Rýchlo jej rozopol lesklú bundu, ktorá odhalila kockovanú košeľu a uvoľňoval jej stiahnutú kapucňu.
Nahlas vydýchol.
Takmer neveril vlastným očiam, keď sa z nej vlasy uvoľňovali.
Bez akéhokoľvek odporu jej zasunul ruku pod zátylok, podvihol si ju a celú kapucňu jej strhol. Vynorila sa záplava po pás dlhých vlnitých vlasov, ktoré ešte aj v kúsku slabého svetla doslova žiarili.
Otvorená rana na boku hlavy zívala lepkavým tmavo-bordovým povlakom a kúskami belostných kostí.
Obe dlane mu vyleteli na ústa.
Ticho zaúpel a neveriacky krútil hlavou. V spánkoch mu hučalo a búšilo, až cez ne takmer nepočul lejak.
Bola nádherná!
Alabastrová tvár lemovaná červenými vlasmi patrila spiacej krásavici s útlym, štíhlym telom.
Oči zastavil na opasku s prackou v tvare medenej slnečnice.
Je dokonalá! Štýlová! Výstredná!
Rozochvene po slnečnici prešiel prstami, pod bruškami cítiac hrboľatý povrch jadra.
Panebože, zabil ženu svojho života! - náhle si uvedomil.
Čerstvá mŕtvola v jeho suteréne bola jeho zhmotnený ideál. Mal šialený pocit deja vous, akoby ju už miliónkrát stretol a presne toľkokrát s ňou prehodil slovo, dve. Bola presne tým telom, tou ženou, ktorá odjakživa patrila k ruke jeho mŕtvej milenky.
Jeho šmátrajúce prsty zamierili do jej bundy a zakrátko nahmatal kožený notes. Zasunul jej ruku pod zadok.
"Prepáč, láska," šepol takmer nečujne, zahanbený svojou trúfalosťou voči svojej dáme a z vrecka džínsov vytiahol fialovú peňaženku s motýľom. Prišlo mu veľmi mužské mať peňaženku v nohaviciach. Musela byť uvoľnená a z pravidiel si nerobila ťažkú hlavu.
Dychtivo z peňaženky vytiahol doklady a napravil si okuliare nad drobnými písmenkami.
Dvadsať štyri rokov. Jeho femme fatale je práve v rozpuku mladosti - sám na sebe si nevšimol, že sa krátko udýchane zasmial.
A vzápätí sa zamračil.
Ida? Ako mohol dať ktosi tak prekrásnemu stvoreniu mrzké meno Ida?! Jej rodičia sú barbari!
Položil doklady na zem a oči mu padli na notes, na ktorý skoro zabudol. Kožený obal mal šikovné vrecko na malú ceruzku.
Nedočkavo po ňom siahol a otvoril ho.
Na okamih sa rozhostilo perfektné ticho. Aj vzrušené myšlienky v jeho hlave utíchli a on sa v mäkkom a temnom pokoji, ktorý ho obostrel, zahľadel na neveľký portrét jej vlastnej tváre, ktorý na neho nezaujato hľadel z kúska smotanovo-žltého papiera.
Otočil stránku.
Opäť jej tvár, len kútiky úst smerovali o niečo málo vyššie.
Krátila si dlhé chvíle kreslením samej seba? - podivil sa, keď ďalej našiel opäť len jej tvár, veľmi realisticky nakreslenú drobnou mäkkou ceruzkou.
Po krátkom čase mu však došlo ako ich zmeny súvisia. Vrátil sa na začiatok a nechal si stránky v rýchlo slede vykĺznuť z prstov. Objavil sa pred ním pohyblivý film grimás - dievčina sa začínala milo usmievať, až sa viditeľne smiala, až stiahla ústa a vycerila zuby v hroznom, strašidelnom kŕči a začala hystericky a znepokojivo bezzvučne plakať. Do dlane mu vypadli prázdne stránky.
Zatvoril notes a pritisol si ho na hruď ako najdrahocennejší poklad. Ponárajúc sa do svojho najhlbšieho, najosamelejšieho vnútra sa prázdno zahľadel do tmy, z ktorej vystupovali obrysy kociek a obdĺžnikov so sivastými nánosmi prachu.
Teraz pozná každú stránku jeho Idy. Jeho Ida je nesmierne šikovná a talentovaná.
Pohľad meravo prinavrátil jej pokojnej tvári.
Jeho Ida by o neho ani len nezavadila pozornosťou, ak by jej v hrudi stále bilo srdce. Pomyslela by si o ňom, že je "divný" a "slizký".
Založil si notes do vrecka mokrej košele a plný novej, priam nezničiteľnej energie sa k nej sklonil a zobral ju do náručia. Teraz už mu bola jej blízkosť nesmierne milá a príjemná.
Vstal, bez váhania vybehol hore po schodoch a zamieril s ňou do kuchyne, kde ju s láskou položil na kuchynský stôl a nejaký čas, kým vyťahoval z mraziaceho boxu, ktorý stál vedľa chladničky, zásoby jedla a vysúval všetky priečinky, si ju nevšímal.
Na linoleum freneticky dopadali balíky mrazenej zeleniny a balené mäso. Potom vstal a stiahol ju dole k sebe. Doslova ju natlačil do mraziacej kocky, musel jej pokrčiť nohy a dať ju do sedu, jej čelo dopadlo na kolená, vlasy cez ne presiahli a vypustili poslednú vlnu krvi na rifle. Dosahovali jej takmer k premočeným teniskám.
Zabuchol dvere.
Dlane nechal opreté o lesklý povrch. Priložil naň čelo. Tupo sa zadíval na zem.
Zajtra sa musí čo najskôr dostať do laboratória.

**********
Vodný roztok formaldehydu sa bežne používa na konzervovanie biologického materiálu. On sám s ním denne prichádzal do styku.
Nikdy by si však Idu nedovolil považovať za "biologický materiál".
V každom prípade však... ako správny muž... túžil ženu svojho života uchovať. Nerozloženú.
Keď ju, obalenú ľadovým srieňom, avšak už po fáze posmrtného stuhnutia... a on naň spoliehal, dúfal že zmizne a neobnoví sa, ako sa občas stáva... prezliekal do splývavých bielych šiat po matke, nastala práve noc nasledujúceho dňa, hanbil sa hľadieť na jej telo. Civel do jej vyrovnanej tváre s fialovo-modrými perami a keď sa čírou náhodou chrbtom ruky obtrel o jej pevné ľadové ňadro, zachichotal sa ako malý chlapec.
Keď oblečená klesala na linoleum v kuchyni, nahol sa nad ňu ako skutočný milenec a zvedavo jej dvoma prstami roztvoril očné viečko.
Zvrátené oko malo nádherný zelený okraj.
Zobral ju do náručia. Bol až znepokojivo pokojný. I jemu samému sa jeho vlastný stav zdal nepochopiteľný.
Keď schádzal do suterénu, naskytol sa mu celkom iný pohľad ako včera v noci, keď sa domnieval, že sa mu zrútil jeho bezfarebný sivý svet. Holá žiarovka osvetľovala vyprataný priestor, ktorému trónil dlhý drevený stôl s podlhovastou nádobou pripomínajúcou akvárium. Sklo, ktoré malo prísť na vrch, bolo zatiaľ opreté o stenu.
Pozvoľna, s rozvážnym výrazom, k nemu pristupoval. Mladý muž so svojou nehybnou kráskou. Dlhá biela sukňa jej siahala až po ladné, štíhle členky, vlasy visiace zo zvrátenej hlavy tvorili romantickú červenú záplavu.
Veril, že ak by ich teraz niekto uvidel, pomyslel by si o nich, že sú pekný pár.
Nenáhlivo, veľmi opatrne, ju začal spúšťať pod hladinu, mŕtvu ženu, ktorá sa nikdy nevráti tam, kde ju dosiaľ očakávajú, a dával si pozor, aby sa sám nenamočil do formaldehydu. Spustil ju celú. Nehlučne a hladko klesla.
Sledoval ju ako zázrak, keď odstupoval a pozoroval jej nadľahčované krehké ruky s jemnými ženskými prstami a splývavé šaty, v ktorých pôsobila ako morská víla. Z vlasov škaredo civela bezkrvná rana, lenže on prestal mať schopnosť vidieť ju, keď na nej spočívali jeho oči. Očarene hľadel na ohnivé vlasy zaplavujúce roztok, jej telo sa mierne priklonilo na jeho stranu.
Hrdlo mu zovrelo dojatie.
Vôbec si neuvedomilo, že pomaly krúti hlavou, fascinovaný a náhle aj zhrozený zároveň.
Zrazu si vôbec nebol istý, čo to preboha, vlastne robí!
Tú ženu zabil! Zaiste niekomu šialene chýba! Niekto netuší, kam sa podela a je zúfalý obavami!
Jej lebka praskla pod nárazom jeho vlastného auta!
Pod kožu mu zaliezali slabnúce výčitky. Posledné zvyšky jeho zdravého rozumu.

**********
O mesiac neskôr...

Preložil si nohu cez nohu a vyzývavo sa oprel ako to podľa neho robia silní, sebavedomí muži.
Takí, akým bol aj on sám.
Z okrúhleho stolíka, cez ktorý bol úhľadne prehodený snehovo-biely obrus, zdvihol blankytne modrú šálku s jablkovým čajom a vychutnávajúco, s prižmúrenými viečkami, sa napil.
Cez otvorené dvere sa do suterénu z domu rozlievali príjemné melódie z Classic FM.
Spokojne sa usmial, uvoľnený obvyklým rituálom pred spaním a venoval mŕtvemu dievčaťu, bezducho sa vznášajúcemu v podlhovastej nádobe naplnenej formaldehydom, dlhý zaľúbený pohľad.
"Už nejaký čas ti chcem niečo povedať, Ida," prehovoril na ňu zvučným, energickým hlasom. "Zraziť ťa bolo to najlepšie, čo sa mi v živote mohlo prihodiť."
Cítil ako sa mu srdce prudko zapĺňa priehrštím hrejivého pocitu, ktorý mu zapĺňa každučkú bunku pod kožou a vzrušene ju rozochvieva.
Ako obvykle... stačilo na ňu iba pozerať a rozprávať sa s ňou.
Ako každý večer...

**********
Ako takmer každý vzťah, aj tento však začal od istého okamihu neodvratne upadať. A on sa s ňou rozhodol rozísť.
**********
Poriadne si ju všímal až posledné dva týždne.
Večer, keď sa vracal z práce domov, pravidelne venčila medzi stromami pri ceste beagla. Svetlé vlasy mávala zapletené do krátkeho hrubého vrkoču a cez seba prehodenú čiernu šatku posiatu farebnými kvetmi.
Keďže išlo o úsek, ktorý už viedol priamo k jeho domu, veľa áut tadiaľ nepremávalo a čuduj sa svete, aj ona vnímala jeho a keď sa viezol okolo, vymieňali si plaché úsmevy. Cítil, že ako muž robí nevídané pokroky. Nikdy pri tom nespomalil nijako výrazne. Nechcel predsa pôsobiť ako nejaký úchyl.
Jedného večera však konečne nastala správna príležitosť.
Keď sa objavil, chystala sa prejsť na druhú stranu a on zastal a s jemným, priateľským pokývnutím a zdvihnutím ruky jej naznačil, že má prednosť.
Vďačne sa usmiala a stúpila na cestu. Pes prebehol a natiahol jej vôdzku.
Prudko dupol na plyn a vyrazil.
Obrátila k nemu tvár, na ktorej sa jej dal poľahky čítať výraz prekvapenia a strachu.
On sa však stále usmieval.
Ako muž skutočne robil nevídané pokroky.







KONIEC

2 komentáre:

  1. Možno som nejako tajne čakala, že sa akýmsi čarovným spôsobom znova oživí, ale tak... :D Poviedka naozaj vhodná na halloweenske obdobie, tak správne morbídna :P

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem za prečítanie :)). Som rada, že si si tento halloweensky cas uzila so mnou xD

      Odstrániť