streda 12. septembra 2018

O tom, AKO (a prečo) MI AMATÉRSKE KRASOKORČUĽOVANIE ZMENILO ŽIVOT

Dnes na moju obľúbenú tému kraso-tréningov. Rozhodla som sa, že vám poviem niečo o tom, prečo som taká šťastná odkedy som sa naučila korčuľovať a venujem sa tzv. kraso-tréningom, ktoré budú pri troche niekoľkoročnej snahy nakoniec amatérskym krasokorčuľovaním. Možno niekoho navnadím, niekoho koho život je momentálne nemastný-neslaný, alebo má málo pohybu, alebo skrátka túži vyjsť zo svojej komfortnej zóny.
27.2.2017 som sa ocitla na prvom kraso-tréningu. Triasli sa mi kolená, bola mi zima a nechápala som, čo mi to napadlo vôbec sa na niečo také prihlásiť. Koníčky predsa mám - mohla som sedieť doma a čítať knihu! Ale drahý povedal, že som nervózna, tak si mám nájsť nejaké tréningy boxu, ale to som samozrejme považovala za absolútne barbarské. Som predsa dáma, niekde vo mne musí kolovať jemná krv krasokorčuliarky! Keď už mám dakam chodiť, tak jednoznačne sem! Aj môj život bol ale akýsi "nie ok" - cítila som sa uväznená vo všednej a monotónnej realite. Tak som sa tam zrazu ocitla vratko stáť na korčuliach. Tréner ma poslal "krokovať" z jedného konca štadióna na druhý. Dlhý šál sa mi motal pod nohy. Čoskoro som sa však začala s opatrným vykaním rozprávať s korčuliarkou, ktorá si krokovala rovnako ako ja... a bola veľmi sympatická, no narozdiel odo mňa - vytešená.
A keď som sa koncom hodiny odvážila pustiť sa len tak voľne po ľade, vtedy to prišlo! Doteraz si pamätám ako ma obostrel ľadový vánok a pocit takmer až beztiaže, bieloba vôkol sa mi zdala nekonečná a dojem ľahkosti a plynulosti ma doslova pohltil. Konečne som pochopila, prečo som tu. Krasu som doslova prepadla! Takže takto to začína! A ako presne kraso zmenilo môj život?:

1. Dodalo mi zúfalo chýbajúci pocit slobody. Ak ste ani len obyčajné korčuľovanie nikdy neskúšali, rýchlo to zmeňte! Odvtedy som chodila (a chodím) na ľad kedykoľvek, aj mimo tréningov - pretože keď sa korčuľujem a je na to dostatok priestoru, mám pocit, že lietam. Pocit slobody je silná vec. Predovšetkým, ak ste ho dosiaľ mali nedostatok. Niekedy sa mi až nechce veriť aké ľahké je ho dosiahnuť - skrátka stačí iba vystrieť chrbát a pustiť sa napred. A tento pocit vo mne vždy ostával ešte niekoľko hodín po korčuľovaní. S ním už išla ruka v ruke celková psychická vyrovnanosť.
2. Z amatérskeho krasokorčuľovania sa behom niekoľkých hodín stal môj prioritný koníček. Ono keď celý život pozeráte v TV krasokorčuliarske vystúpenia, nakoniec nie je väčšej zábavy, keď sa na jedného konečne tiež môžete aspoň zahrať - aj keď ste ťažkopádny, myslíte na jedno: vo svojej hlave sa cítite ako elegantná hviezda! Takáto fatálna fantazmagória vám dodá skvelú chuť do života, verte mi! Hlavne keď si môžete hovoriť - veď aj Johnny Weir mal 10, keď s tým začal a dotiahol to na olympiádu! Tak prečo by som to ja po 30tke nemohla dotiahnuť na jednu malú malinkatú mikro-piruetku bez toho, aby som padla na zadok?!
3. Ďalej som spoznala partiu rovnako veselých dospelých nadšencov, ktorí sa cítia tak isto hviezdne a dávajú do toho všetko! Určite každý vie, že na niektorých obľúbených koníčkoch je najlepšie práve to, keď nájdete partiu, ktorá vašu činnosť zbožňuje rovnako maniacky ako vy! Celú skupinu už vnímam ako "známe tváre", ktoré do toho dávajú všetko, tak ako ja - čo je veľmi motivujúci pocit. A nielen to, nikto sa nemusí za nič hanbiť, niekedy sa skrátka všetci spolu veľmi snažíme, ale úplne rovnako nám to vôbec nejde :D. "Spoločné nadšenie" tiež znamená, že keď si vyjdem na "verejné korčuľovanie" vždy si počas krúženia kývnem minimálne s jednou osobou, ktorá bola so mnou "včera na tréningu" a že mám zrazu na FB ľudí, s ktorými si do vyčerpania stále dokola píšem o korčuľovaní, krasokorčuľovaní, vymieňam si videá z vystúpení, či vzdychám s nimi nad "krásnymi čiernymi korčuľami", ktoré by nikoho z mojich priateľov nezaujímalo. Odvtedy, keď si zmyslím ísť na ľad mimo tréningov, vždy mám po ruke nejakého nadšenca, ktorý ide so mnou.
4. Nové kamarátky. Skrátka, osoby ktoré sa vyčlenili z tých nadšencov na ľade a prenikli až do môjho osobného života a som za to nesmierne vďačná (predovšetkým - Hanka a Monika :). Rôzny vek, rôzne životy, rôzne životné ciele ... ale jedno nás spája - vášeň pre ľadové korčuľovanie... a z ľadových plôch sme sa zrazu presunuli na spoločné kávy, na klebetenie o všetkom možnom, nákupy, akcie... skrátka - celkom prirodzený výber vzťahov, ktoré formujú "správny babinec".
5. V neposlednom rade je to však aj lepšia kondička. A nielen kondička. Nikdy predtým som na sebe nevnímala nejaké svaly, ale teraz keď sa pozriem na svoje lýtka, nechce sa mi veriť ako sa vyformovali. Nemusí sa to páčiť každému - ale predsalen je na tom niečo uspokojivé, keď sa po aktívnom pohybe dostavujú aj viditeľné výsledky. A cítiť vlastnú pružnosť je zdravý a povedala by som - až svieži pocit.
6. Zlepšilo moju pevnú vôľu. Predsalen, ak chcete pri istých športoch dosiahnuť čo i len maličký pokrok, je potrebné, ľudovo povedané, makať! Takže používam viac rotoped, najnovšie som si zohnala balančnú podložku a prekonávam strach, pretože niektoré veci na ľade (ako "slniečko", či rýchlejšie korčuľovanie pospiatky) vyjdú až vtedy, keď zatnem zuby a poviem si - A dosť! Idem do toho! No ako naša trénerka hovorí - "Kto nespadol, nekorčuľoval."
Toto a mnoho iného sú dôvody, prečo mi kraso reálne zmenilo život. Zmenilo môj postoj k svojmu telu, dodalo mi pocit voľnosti a neohrozenosti a priviedlo mi do života nových ľudí, s ktorými prišli aj celkom nové zážitky.
Neviem ako ostatní (ale predpokladám, že rovnako :D), no ja sa chystám prežiť ďalší, veľmi intenzívne ľadový, rok!





Zdroje gif:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára